Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. január 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/741/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114218286
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114218286.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: O. L., W. Q. X/X, F., zastúpeného
usadeným euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, so sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká
republika, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 13. 866 eur, na

odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. júna 2015, č.
k. 11C/65/2014 - 89, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalobu zamieta.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
6 883,33 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 490,35 eur na účet jeho právneho zástupcu. Uviedol, že žalobca

sa domáhal žalobou proti žalovanému zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 13.866 eur.
Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava, sp.
zn. 2T/35/1959 zo dňa 25.02.1959 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v
ozbrojených silách podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., ktorého sa dopustil na tom
skutkovom základe, že dňa 03.01.1959 nenastúpil na základnú vojenskú službu na OVS Piešťany, hoci
bol riadne povolaný, vyhovárajúc sa pritom na svoje náboženské presvedčenie; bol mu uložený trest

odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov nepodmienečne, ktorý mal vykonať v prvej nápravnovýchovnej
skupine. Žalobca bol vo výkone väzby a následne vo výkone trestu odňatia slobody od 16.03.1959 do
10.05.1960, teda 13 mesiacov a 23 dní, kedy bol amnestovaný prezidentom republiky. Okresný súd
Bratislava I uznesením sp. zn. 2Nt/5/2010 zo dňa 18.01.2011 povolil obnovu konania v trestnej veci
vedenej na bývalom Vojenskom obvodovom súde v Bratislave sp. zn. 2T/35/1959 proti žalobcovi a
zároveň zrušil výrok o vine a treste, uložený mu rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava
sp. zn. 2T/35/1959 zo dňa 25.02.1959, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo

nadväzujúce a k vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 18.01.2011. Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. "VOS Bratislava 2T/35/59" zo
dňa09.05.2011zastaviltrestnéstíhaniežalobcupretrestnýčinnenastúpeniaslužbyvozbrojenýchsilách
podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb., pretože skutok nie je trestným činom, uznesenie
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.06.2011. Žalobca dňa 26.08.2011
požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie a priznanie náhrady mzdy, náhrady nákladov

výkonu trestu odňatia slobody, náhrady trov pôvodného trestného konania, náhrady trov právneho
zastúpenia anáhradynemajetkovejujmyvsume10000eur.MinisterstvospravodlivostiSRrozhodnutím
č. 24804/2011 - 1531/15 zo dňa 10.01.2012 priznalo žalobcovi odškodnenie v celkovej sume 1 226,40eur ako náhradu za stratu na zárobku, náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody, náhradu trov
trestného konania a náhradu nemajetkovej ujmy mu nepriznalo, pretože podľa §23 zákona č. 119/1990
Zb. ju nemožno priznať. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 1 ods. 1, § 23 ods. 1, § 24 zákona č .

119/1990 Zb., § 9 ods. 1, 2, § 10, § 22, § 23 zákona č. 58/1969 Zb., § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ustálil, že žalobca
podal žalobu na súde dňa 20.06.2014 včas, v zákonnej prekluzívnej hmotnoprávnej dobe vyplývajúcej
z § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., keď trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne zastavené dňa
16.06.2011, Ministerstvo spravodlivosti SR predbežne prerokovalo jeho nárok v období od 04.10.2011

do 10.01.2012, a preto posledným dňom prekluzívnej hmotnoprávnej doby na uplatnenie nároku žalobcu
na súde bol deň 22.09.2014. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či žalobcovi prináleží náhrada nemajetkovej
ujmy podľa zákona č . 119/1990 Zb., resp. podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru za nezákonný výkon trestu
odňatia slobody, ktorá bola medzi stranami v konaní sporná, vychádzal z ustanovenia § 23
ods. 1 zákona č . 119/1990 Zb., ktoré upravuje len demonštratívny výpočet nárokov na odškodnenie a
nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že Dohovor sa na prípad žalobcu nemôže vzťahovať, pretože

k výkonu trestu odňatia slobody došlo pred jeho ratifikáciou a nadobudnutí účinkov pre bývalú ČSFR
a následne pre Slovenskú republiku ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR. Uviedol, že Európsky
súd pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") v rozsudku vo veci Kopecký proti SR zo dňa 28.09.2004, č.
sťažnosti 44912/98, na ktorý poukazoval žalovaný, uviedol, že vnútroštátne orgány zmluvných štátov
Rady Európy majú široký priestor pre voľnú úvahu pri posudzovaní existencie problému verejného

záujmu odôvodňujúceho určité opatrenia a pri realizácii svojej ekonomickej a sociálnej politiky. Dohovor
pritom neukladá zmluvným štátom povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené
predtým, ako ratifikovali Dohovor (odseky 37 a 38). Zároveň sa však v ods. 35 uvedeného rozsudku
uvádza, že ak raz zmluvný štát, ktorý ratifikoval Dohovor vrátane Protokolu č. 1 schválil právnu úpravu,
ktorá oprávňuje na úplné alebo čiastočné vydanie majetku, ktorý bol skonfiškovaný za bývalého režimu,

takúto úpravu možno považovať za vytvárajúcu nový majetok chránený čl. 1 Protokolu č. 1 pre osoby
spĺňajúce podmienky vydania. To isté platí, pokiaľ ide o právnu úpravu vydania alebo odškodnenia, ktorá
bola účinná pred ratifikáciou Dohovoru, ak takáto právna úprava zostane účinná po ratifikácii Protokolu
č. 1 zmluvným štátom (rozsudok ESĽP vo veci W. proti Poľsku zo dňa 22.06.2004, č. sťažnosti 31443/96,
odseky 125, 133; pre porovnanie pozri aj rozsudok ESĽP vo veci N. Y. ostatní proti Českej republike

zo dňa 18.07.2006, č. sťažnosti 48548/99). Uviedol, že rovnaký záver vyplýva aj z rozsudku ESĽP
vo veci P. proti Rusku zo dňa 03.07.2008, č. sťažnosti 26601/02; v ktorej bol sťažovateľ právoplatne
odsúdený na trest odňatia slobody dva roky v roku 1981, teda pred nadobudnutím účinnosti Dohovoru
pre Ruskú federáciu. V roku 1999, kedy už Ruská federácia ratifikovala Dohovor, bol tento rozsudok
zrušený a sťažovateľ požadoval aj zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu. ESĽP posudzoval, či je na

situáciu sťažovateľa aplikovateľný čl. 3 Protokolu č. 7, keďže sťažovateľ bol nezákonne odsúdený pred
účinnosťou Dohovoru pre Ruskú federáciu, a dospel k záveru, že Dohovor je aplikovateľný aj na prípad
sťažovateľa, nakoľko rozhodnou skutočnosťou pre priznanie nemajetkovej ujmy bol dátum zrušenia
právoplatného rozhodnutia o odsúdení na výkon trestu odňatia slobody. Dospel k záveru, že rozsudok
ESĽP vo veci P. sa vzťahuje aj na predmetnú právnu vec a súd je ním viazaný podľa § 135 ods. 1 OSP.

Uviedol, že v predmetnej veci bol žalobca síce odsúdený v roku 1959 pred ratifikáciu Dohovoru bývalou
ČSFR, avšak k zrušeniu nezákonného odsudzujúceho rozhodnutia a k zastaveniu trestného stíhania
žalobcu došlo až v roku 2011, teda po ratifikácii Dohovoru a po nadobudnutí jeho účinkov
pre Slovenskú republiku. Za rozhodujúcu pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy považoval
skutočnosť spočívajúcu v rehabilitácii a v zastavení trestného stíhania žalobcu, ktorá vznikla za účinnosti

Dohovoru pre Slovenskú republiku (teda po 18.03.1992). Dospel k záveru, že žalobca má nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci priamo z čl. 5 ods. 5 Dohovoru a pri určení jej výšky vychádzal aj
z rozsudku ESĽP vo veci S. Y. O. proti Grécku, č. sťažnosti 19233/91 a 19234/91 z 29.05.1997, ktorým
bola sťažovateľom priznaná náhrada v sume v prepočte na eurá 23 477,66 eur (za 13 mesiacov väzby) a
21 423,36 eur (za 12 mesiacov väzby), ktorá priznaná náhrada subsumuje náhradu tak majetkovej, ako

aj nemajetkovej ujmy, a keďže žalobca sa domáhal len náhrady nemajetkovej ujmy, zohľadnil túto sumu
lenčiastočne.Skúmaltiežosobné,majetkovéasociálnepomeryžalobcupredapovýkonetrestuodňatia
slobody, ktorý uviedol, že v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody utrpel citovú ujmu, počas výkonu
trestu odňatia slobody ochorel na kladenskú hnačku, preto bol 2 mesiace izolovaný, po prepustení z
výkonu trestu naďalej trpel tráviacimi ťažkosťami a ďalej z jeho výpovede vyplynulo, že

nemalproblémnájsťsiprácupoprepustenízvýkonutrestuodňatiaslobody,skolegamikomunikovalbez
problémov, zamestnávateľ bol s jeho prácou spokojný, jeho manželka vie o trestnom stíhaní aj o výkone
trestu, sú manželmi doposiaľ, majú spolu 3 deti, na základe čoho konštatoval, že vplyv trestného stíhania
žalobcu na rodinný, spoločenský a pracovný život bol veľmi obdobný ako vo veci vedenej pod sp. zn.11C/183/2013, a preto treba pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupovať obdobne a priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 500 eur za 1 mesiac nezákonného výkonu trestu odňatia
slobody + 383,33 eur za posledných 23 dní výkonu trestu odňatia slobody, t. j. spolu sumu 6 683,33 eur.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 237,34 eur za 1 úkon právnej služby, spolu s paušálnou
náhradou nákladov v sume 7,63 a 8,04 eur; za 4 úkony právnej služby a nepriznal mu náhradu trov
právneho zastúpenia za písomné podanie zo dňa 09.03.2015, pretože jeho právny zástupca ho takmer
doslovne predniesol aj na pojednávaní dňa 17.06.2015, a preto nebolo účelné posielať súdu identické

podanie vopred; a taktiež mu nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní dňa
17.06.2015, pretože si tento úkon nevyčíslil do troch dní od vyhlásenia rozsudku
2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd žalobe žalobcu vyhovel, podal odvolanie v
zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť
a žalobu zamietnuť a zároveň uviedol, že náhradu trov odvolacieho konania si neuplatňuje. Zotrval na
svojom stanovisku, že nie je daný právny titul pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona

č. 119/1990 Zb., ani podľa zákona č. 58/1969 Zb., a s poukazom na čl. 46 ods. 3
Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd zavedené zákonom č. 23/1991 Zb. s tým,
že ani na základe uvedených predpisov a ani na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Namietal, že aj pre
súdy v danom prípade platí príkaz upravený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu
konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a rozsahu, ktorý ustanoví zákon. Poukázal na rozsudok

Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.12.2010 sp. zn. 9C/111/2009, ktorým súd v totožnej právnej
veci žalobu zamietol a rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 29.11.2011 sp. zn. 8Co/85/2011,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a v odôvodnení ktorého rozsudku odvolací
súd uviedol, že i keď ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny
výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú

ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť
zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní priznať aj iné nároky, než ktoré platné právne
predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice deľby moci
medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Poukázal aj na rozsudok
Okresného súd Prešov č. k. 9C/189/2014 - 88 zo dňa 12.01.2015, v ktorom súd dospel k záveru, že

vznik nárok na odškodnenie za morálnu a citovú ujmu spôsobenú väznením nemožno vyvodzovať ani
z Občianskeho zákonníka, pretože ten rovnako ako zákon č. 58/1969 je vo vzťahu k zákonu
č. 119/1990 Zb. predpisom všeobecným. Namietal, že na daný prípad nie je možné aplikovať Dohovor,
pretože žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených
silách pred ratifikáciou Dohovoru a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok ESĽP z 28.09.2004 v prípade

O. v. Slovensko, v ktorom súd vyslovil názor, že pokiaľ ide o rehabilitačné a reštitučné zákony, Dohovor
neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené
predtým, ako ratifikovali Dohovor. Na podporu svojho tvrdenia poukázal aj na rozhodnutie Európskej
komisie pre ľudské práva zo dňa 04.03.1996 a ďalej na Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp.
zn. Pl.ÚS - st.39/14 zo dňa 25.11.2014. Namietal aj výšku prisúdenej nemajetkovej ujmy z dôvodu,

že zákonodarca nárok na nemateriálnu ujmu nezaradil do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb.,
a preto súd pri určení jej výšky mal prihliadať na ustanovenia iných odškodňovacích zákonov, ktoré
sú svojím účelom najbližšie zákonu č. 119/1990 Zb., a to napr. Zákon č. 305/1999
Zb. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických koncentračných táborov a
zajateckých táborov (podľa ktorého je možné priznať oprávnenej osobe peňažnú náhradu za každý i

začatý mesiac deportácie alebo ukrývania v sume 99,59 eur), alebo Zákon č. 319/1991 Zb. o zmiernení
niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky
v oblasti mimosúdnych rehabilitácií.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca, žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Nepovažoval

za správny postup súdu prvej inštancie, keď mu nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za
stanovisko z 09.03.2015 k vyjadreniu žalovaného zo 04.11.2014 z dôvodu, že tento úkon bol zopakovaný
na pojednávaní dňa 17.06.2015, avšak mu nepriznal ani náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na
predmetnom pojednávaní dňa 17.06.2015. Uviedol, že náklady vyčíslil po vykonaní v poradí druhého a
tretieho úkonu a o vykonaní štvrtého úkonu, ktorým je účasť na pojednávaní dňa 17.06.2015,

neboli žiadne pochybnosti a nie je preto dôvod mu tento úkon upierať. Podľa jeho názoru pokiaľ súd
mu nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za stanovisko z 09.03.2015 k vyjadreniu žalovaného zo
04.11.2014 z dôvodu, že bol zopakovaný na pojednávaní, tak mu mal priznať náhradu trov za účasť na
tomto pojednávaní bez ohľadu na to, či do troch dní vykonal dodatočné vyčíslenie trov. Ďalej namietal,že na pojednávaní nešlo len o opakovanie predchádzajúceho vyjadrenia, ktorým aktuálne reagoval na
podanie žalovaného zo 04.11.2014, ale na pojednávaní reagoval na novovzniknutú judikatúru a na nové
námietky žalovaného.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že ustanovenie § 23 ods. 1 zákona
č. 119/1990 Zb. obsahuje demonštratívny výpočet odškodňovacích položiek. takže úprava existuje a
zákon náhradu nemateriálnej ujmy pripúšťa. Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 29.11.2011
č. k. 8Co/85/2011 - 92, na ktorý poukázal žalovaný bol prekonaný neskoršou judikatúrou a neprešiel
dovolaním, ani testom ústavnosti pred Ústavným súdom SR. Pokiaľ ide o neprávoplatný rozsudok

Okresného súdu Prešov zo dňa 12.01.2015 č. k. 9C/189/2014 - 88 a jemu predchádzajúce
stanovisko pléna Ústavního soudu ČR zo dňa 25.11.2014 sp. zn. Pl. ÚS - st.39/14, namietal, že žalovaný
a okresný súd Prešov si toto stanovisko nesprávne vyložili. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR zo
dňa 15.04.2015 sp. zn. I ÚS 819/15 vo veci H. E., závery ktorého akceptoval aj Nevyšší soud ČR
v uznesení zo dňa 26.05.2015 č. k. 30Cdo/1791/2015 - 132, ktorým odmietol dovolanie a priznal
H. E. zadosťučinenie v sume 360 000 Kč, ktoré mu už boli priznané Mestským súdom Praha rozsudkom

zo dňa 17.07.2014, č. k. 70Co/248/2014 - 97. Zhodne sa Ústavní soud ČR vyjadril aj v ďalšom náleze
zo dňa 11.08.2015 sp. zn. I ÚS/723/15 vo veci W. Á.. Pokiaľ žalovaný poukazuje na
výrok I. stanoviska pléna Ústavního soudu ČR zo dňa 25.11.2014 sp. zn. Pl. ÚS - st.39/14, namietal,
že na prípad žalobcu sa vzťahuje výrok II. tohto stanoviska, a teda žalobca má nárok. Najmä je však
potrebné prihliadnuť na rozsudok ESĽP z 29.05.1997 v obdobnej veci S. Y. O. proti Grécku, kde súd

priznal náhradu zodpovedajúcu sume 34 500 eur za 13 mesiacov nezákonného väznenia, resp. 31 500
eur za 12 mesiacov nezákonného väznenia. Zásady uvedeného rozsudku sú podľa jeho názoru plne
aplikovateľné aj na prípad žalobcu. Navrhol preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
veci samej ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
5. Svoje vyjadrenie žalobca doplnil písomným podaním doručeným súdu dňa 30.12.2016, v ktorom

poukázal na právnu argumentáciu uvedenú v odôvodnení rozsudku Krajského súdu Bratislava zo dňa
25.10.2016, č. k. 14Co/463/2015 - 168, ktorým bol vo veci samej potvrdený rozsudok Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 02.02.2015, č. k. 17C/157/2014 - 63v obdobnej veci a ktoré závery sú podľa jeho
názoru plne aplikovateľné aj na prípad žalobcu.
6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojich námietkach uvedených vo

svojom odvolaní a na svojom stanovisku, že možnosť priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa zákona o súdnej rehabilitácii nemožno odôvodňovať demonštratívnosťou výpočtu nárokov na
odškodnenie uvedených v § 23 predmetného zákona, takýto výklad nie je prípustný a na podporu
svojho názoru poukázal na rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 25.02.2016 sp. zn. 3Co/38/2014.
Namietal, že demonštratívnosť výpočtu § 23 Zákona o súdnej rehabilitácii neumožňuje prijať záver, že

Zákon o súdnej rehabilitácii ako právna úprava prijatá pred ratifikáciou Dohovoru predpokladá priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a za tohto právneho stavu potom rozsudok ESĽP vo veci P.
proti Rusku zo dňa 03.07.2008 nie je na tento prípad aplikovateľný spôsobom, akým to urobil súd prvej
inštancie.PodľajehonázoruZákonosúdnejrehabilitáciinepredpokladápriznanienáhradynemajetkovej
ujmy, a preto jej priznanie nie je možné ani s odkazom na aplikáciu uvedeného rozsudku ESĽP.

Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 25.10.2016
č. k. 14Co/463/2015 - 168, namietal, že nárok žalobcovi nie je možné priznať ani priamou aplikáciou čl.
5 ods. 5 Dohovoru, a to s poukazom na stanovisko pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014 sp. zn.
Pl. ÚS - st.39/14. Poukázal na to, že žalobcova osobná sloboda bola obmedzená výkonom trestu odňatia
slobodyvrátaneväzbyvobdobíod16.03.1959do10.05.1960,t.j.včase,keďSlovenskárepublika,resp.

ČSFR nebola Dohovorom viazaná a v tejto súvislosti poukázal na niekoľko rozsudkov Krajského súdu
v Bratislave, ktorými vyslovil nemožnosť priamej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v súvislosti s priznaním
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla zásahom do osobnej slobody dotknutej osoby, ku ktorému
došlo, resp. tento zásah bol ukončený, predtým, ako sa stal Dohovor pre Slovenskú republiku záväzný.
Ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 08.03.2017 č. k. 7Co/14/2016 - 159,

ktorý v odôvodnení odkazuje na stanovisko č. 1/2017 Občianskoprávneho kolégia Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 01.03.2017 a z ktorého vyplýva, že v prípadoch obdobných žalobcovmu,
náhradu nemajetkovej ujmy nemožno priznať.
7. Vo svojom doplňujúcom vyjadrení zo dňa 02.10.2018 k predchádzajúcemu vyjadreniu žalovaný
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/19/2017 zo dňa 13.09.2018, vo veci T. O. a závery

tohto rozsudku navrhol v tomto konaní aplikovať.
8. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa
13.09.2018 sp. zn. 3Cdo/19/2017 uviedol, že týmto uznesením Najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 09.06.2016 sp. zn. 9C/344/2014 a vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súduv Bratislave a vzhľadom na to navrhol, aby súd v tomto konaní vyčkal do definitívneho
rozhodnutia vo veci samej Dušana Kuríška.
9. Žalovaný vo svojom vyjadrení k stanovisku žalobcu uviedol, že odmieta počkať až na definitívne

rozhodnutie vo veci T.Y. O. a navrhol súdu rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a
žalobu zamietnuť.
10. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok
(ďalej len "C.s.p.") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3
C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
11. Predmetom odvolacieho konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
mu nezákonným výkonom trestu odňatia slobody v období od 16.03.1959 do 10.05.1960, priznaným

mu súdom prvej inštancie v sume 6 883,33 eur, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania
považoval za nesporné, že žalobcovi vznikol nárok na odškodnenie v zmysle ustanovenia § 23 ods.
1 zákona č. 119/1990 Zb., obsahujúceho len demonštratívny výpočet nárokov na odškodnenie a
vzhľadom na to, ako aj vzhľadom na samotný účel zákona č.119/1990 Zb. a judikatúru ESĽP dospel
k záveru, že žalobca má nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy, vyplývajúci priamo z čl. 5 ods. 5

Dohovoru. Z judikatúry ESĽP poukázal najmä na rozsudok vo veci O. proti SR zo dňa 28.09.2004,
v ktorom ESĽP nevyslovil neprijateľnosť sťažnosti z dôvodu neaplikovateľnosti Dohovoru na tento
prípad, ale vecou sa zaoberal meritórne, čím inter alia vyslovil, že aj na takýto prípad je Dohovor
aplikovateľný. Podľa rozsudku ESĽP P. proti Rusku zo dňa 03.07.2008; v ktorom
ESĽP posudzoval, či je na situáciu sťažovateľa aplikovateľný čl. 3 Protokolu č. 7, keďže sťažovateľ

bol nezákonne odsúdený pred účinnosťou Dohovoru pre Ruskú federáciu; rozhodnou skutočnosťou pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bol dátum zrušenia právoplatného rozhodnutia o odsúdení na
výkon trestu odňatia slobody. Dospel preto k záveru, že rozsudok ESĽP vo veci P. X.a
vzťahuje aj na predmetnú právnu vec a súd je ním viazaný podľa § 135 ods. 1 O.s.p.
12. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia

za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva
a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych
normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie osôb takto protiprávne odsúdených
v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v
používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané

hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám,
ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.
13. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. nárok na odškodnenie zahŕňa najmä:
a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške
83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na

zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov,
b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody,
pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov,
c) náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eur, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac
väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený

nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatený trov,
d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní,
e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone
trestu nápravného opatrenia.
14. Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, § 26 a § 27 sa postupuje

podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom.
15. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánom verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

16. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ
sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a/ zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;b/ zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu
vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;
c/ zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny

orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať
sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
d/ iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;
e/ zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,

alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f/ zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
17. Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý, kto bol obeťou
zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
18. Pri posudzovaní dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za

nezákonný výkon trestu odňatia slobody z hľadiska ustanovenia § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990
Zb., ktoré neupravuje nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy a výpočet nárokov na odškodnenie
uvádza len príkladmo, je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné pri výklade citovaného ustanovenia
vychádzať zo skutočnosti, že ide o špeciálnu právnu úpravu vo vzťahu k ďalším zákonom upravujúcim
odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z. z., Občiansky

zákonník), a preto má prednosť pred týmito všeobecnými úpravami. Vzhľadom na to možno dovodiť,
že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú
nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Taktiež z účelu zákona vyjadreného v ustanovení
§ 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. nevyplýva úmysel zákonodarcu odškodňovať
aj nemajetkovú ujmu rehabilitovaných osôb, keď účelom tohto zákona má byť najmä zrušenie

odsudzujúcich súdnych rozhodnutí uvedených v citovanom ustanovení a zabezpečiť osobám neprávom
odsúdeným spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. V uvedenom kontexte je
potrebné vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu
stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné zadosťučinenie morálne.
Pokiaľ zákonodarca do stanoveného rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách nezahrnul aj

nemateriálnu ujmu, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko
Ústava SR v čl. 46 ods. 3, 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym
úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa
možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Vzhľadom na uvedené nemožno žalobcovi priznať podľa
§ 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. odškodnenie nemajetkovej ujmy. V tomto smere sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožnil s právnymi názormi vyslovenými Krajským súdom v Bratislave v
rozsudku zo dňa 29.11.2011 sp. zn. 8Co/85/2011, v rozsudku zo dňa 30.11.2016 sp. zn. 3Co/278/2015
a v rozsudku zo dňa 08.03.2017 sp. zn. 7Co/14/2016, v zmysle ktorých, aj keď § 23 ods. 1 zákona č.

119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne
neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán
súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné
nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by
tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou, vymedzenou v Ústave SR, resp.

predtým v Ústave ČSFR. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu
ujmu zaradiť do ustanovenia § 23 zákona č. 119/1990 Zb. je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí,
prípadne neskôr, pokiaľ však tak neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej
kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní.
19. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nemožno v danom prípade vyvodiť ani z čl. 5 ods.

5 Dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná od 18.03.1992, keď žalobca bol uznaný vinným zo
spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách rozsudkom z roku 1959 a vo výkone
trestu odňatia slobody bol do roku 1960, teda pred účinnosťou Dohovoru pre Slovenskú republiku, čo
žalovaný dôvodne namietal. Nesprávne súd prvej inštancie pri posudzovaní aplikovateľnosti čl. 5 ods. 5
Dohovoru vychádzal z rozsudku ESĽP vo veci P. proti Rusku zo dňa 03.07.2008, č. sťažnosti

26601/02, v ktorom prípade bol sťažovateľ nezákonne odsúdený pred účinnosťou Dohovoru
pre Ruskú federáciu a ESĽP dospel k záveru, že Dohovor je aplikovateľný aj na prípad sťažovateľa, keď
za rozhodujúci pre posúdenie aplikovateľnosti Dohovoru a jeho protokolov považoval okamih zrušenia
nezákonného rozhodnutia o odsúdení na trest odňatia slobody. V uvedenom prípade P. proti Ruskuposudzoval ESĽP aplikovateľnosť čl. 3 Protokolu č. 7, účelom ktorého je priznať právo na odškodnenie
osobám odsúdeným v dôsledku justičného omylu. Posúdenie pôsobnosti ratione temporis ESĽP vo veci
P. proti Rusku sa týkalo len ustanovenia aplikovateľného výlučne za predpokladu, že odsúdenie bolo

zvrátené z toho dôvodu, že nová alebo novoobjavená skutočnosť preukazuje, že došlo k justičnému
omylu, teda k závažnému pochybeniu v priebehu súdneho konania; tento článok, ktorého pôsobnosť
bola posudzovaná v uvedenom prípade, však nemožno aplikovať, ak bolo odsúdenie zrušené alebo
udelená milosť z nejakého iného dôvodu. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci odsúdenie žalobcu
nebolo zrušené z dôvodu justičného omylu, ale z iného dôvodu, nie je na prípad žalobcu aplikovateľný

uvedený rozsudok ESĽP vo veci P. proti Rusku.
20. Nesprávne súd prvej inštancie pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, najmä pri určení
jej výšky, vychádzal aj z rozsudku ESĽP vo veci S. Y. O. proti Grécku, č. sťažnosti 19233/91 a
19234/91 z 29.05.1997, keď v tomto rozhodnutí ESĽP vychádzal z porušenia čl. 5 ods. 5 Dohovoru,
ktorý v prejednávanej veci nie je aplikovateľný z dôvodu, že Slovenská republika je Dohovorom a jeho
protokolmi viazaná od 18.03.1992, a je teda zodpovedná za skutky vzťahujúce sa na

obdobie od 18.03.1992 a k výkonu trestu odňatia trestu žalobcom došlo pred ratifikáciou Dohovoru a
nadobudnutím jeho účinkov pre bývalú ČSFR a následne pre Slovenskú republiku. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožnil aj s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave uvedeným v rozsudkoch zo
dňa 30.11.2016 sp. zn. 3Co/278/2015 a zo dňa 08.03.2017 sp. zn. 7Co/14/2016, podľa ktorých išlo o
odlišnú kauzu od prejednávanej veci, keď porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru spočívalo v

tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré
bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písmeno a) Dohovoru; Grécko je pritom na rozdiel od SR
členom Rady Európy od r. 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom
Jehovovým štatút "známeho náboženstva" a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných
uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu bolo uväznenie dvoch duchovných tohto

náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozhodnutí dospel k záveru,
že sťažovatelia S. Y. O. strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej detencii a vyslovil, že práve táto
skutočnosť spočívajúca v ich zbavení osobnej slobody, musela spôsobiť škodu ako povahy hmotnej, tak
nehmotnej. Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl. 540 ods. 1 Trestného poriadku,
ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu.

21. Pokiaľ žalobca vo svojich vyjadreniach poukázal na viaceré rozhodnutia českých súdov, týmito
odvolací súd nie je viazaný, pretože v zmysle § 193 CSP nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov
v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), a
už vôbec nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov, resp. rozhodnutím Ústavného súdu iného
štátu. Okrem toho Ústavný súd ČR v stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014, sp. zn. Pl. ÚS - st.39/14

vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k
zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento
medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný (t. j. od 18.03.1992) s tým, že okamih
účasti tejto osoby na rehabilitácii tohto pohľadu nie je relevantný. Z odôvodnenia tohto stanoviska je
zrejmé, že jeho prijatím došlo k judikatórnemu odklonu Ústavného súdu ČR od jeho predchádzajúcej

judikatúry (napr. nález zo dňa 23.05.2012 sp. zn. I. ÚS 3438/11), z ktorého vyplýva, že súdna prax
českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch ako je žalobcov, priznávali aj odškodnenie nemajetkovej
ujmy, nie je správna. Nedôvodne žalobca namieta, že sa na neho vzťahuje výrok II. predmetného
stanoviska, podľa ktorého sa právny názor uvedený vo výroku I. neuplatní v prípadoch, kedy žaloba
na zaplatenie zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola podaná ešte pred prijatím tohto

stanoviska. Ústavný súd ČR druhým výrokom riešil situáciu, ako majú súdy postupovať v prípadoch,
keď bolo sťažovateľom na základe právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov priznané finančné
zadosťučinenie, ktoré bolo v mnohých prípadoch aj príslušnými orgánmi vyplatené, ale
na základe podaného dovolania bolo Najvyšším súdom ČR (po vydaní predmetného Stanoviska pléna
Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014) takto skôr priznané finančné zadosťučinenie odobrané; dialo sa

takzasituácie,kedyÚstavnýsúdČRpodobuniekoľkýchrokovoprávnenosťnáhradynemajetkovejujmy
uznával a tieto nároky v dôsledku jeho judikatúry akceptovali i všeobecné súdy. Niektorí žalobcovia preto
zrejmeažnazákladeznalostítejtojudikatúrysvojenárokyuplatnili,leboočakávali,žeimbudevyhovené.
A preto tam, kde už súdne rozhodnutia, aj keď založené na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva
či medzinárodnej zmluvy založili legitímne očakávania poškodených, že sa práve im učinené krivdy štát

rozhodol odškodniť, podľa výroku II Stanoviska pléna Ústavného súdu ČR zo dňa 25.11.2014, sp. zn.
Pl. ÚS st. 39/14 nemôžu súdy tieto legitímne očakávania sklamať vo vzťahu k poškodeným, ktorí svoje
nároky uplatnili skôr, než ústavný súd uznal chybnosť svojho doterajšieho výkladu. Ústavný súd ČR sa
preto snažil predísť tomu, aby jeho následný judikatórny odklon viedol v prípade čisto retrospektívnehoriešenia nutne iba k zamietnutiu týchto uplatnených nárokov, o ktorých zatiaľ ešte nebolo rozhodnuté.
Odvolaciemu súdu nie je známa dostupná judikatúra Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR,
ktorá by podobným spôsobom riešila vlastný judikatórny odklon v odškodňovaní žiadateľov o priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, ktorá by mohla zakladať legitímne
očakávania žalobcu, že sa jemu spáchaná krivda bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo aspoň
analogicky, ako to urobil Ústavný súd ČR a z týchto dôvodov je vylúčené, aby v prípade zamietnutia
žaloby žalobcu dochádzalo k nerešpektovaniu princípu právnej istoty. Vzhľadom na to nemožno nárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy odvodiť z výroku II. uvedeného Stanoviska pléna Ústavného

súdu ČR, na ktoré poukazoval vo svojich vyjadreniach.
22. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu nemožno vychádzať ani z rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 25.10.2016 č. k. 14Co/463/2015 - 168, na ktorý poukázal žalobca vo svojom vyjadrení,
pretože vzhľadom na výkladové rozdiely v právoplatných rozhodnutiach senátov 3Co, 4Co, 8Co, 9Co,
14Co k otázke právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a jej vzťah
k právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 119/1990 Zb. a k otázke priznania náhrady nemajetkovej

ujmy s odkazom na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
protokolov prijalo občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave na svojom rokovaní v marci
2017 v zmysle § 17 ods. 3 písmeno a) Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov Stanovisko č. 1/2017, podľa ktorého: "Zo všeobecnej zásady o zákone
všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené

podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu
všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými
žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi
a štátom zvláštna právna úprava bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. V prípadoch, na
ktoré sa zákon č. 119/1990 Zb. vzťahuje, sa teda nemožno proti štátu domáhať iných či ďalších nárokov

ako tých, ktoré tento zákon upravuje. Napriek tomu, že ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990
Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje
ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej
moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré
platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám , pretože by tým prekročil

hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou vymedzenou v Ústave SR. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody
dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až po tom, čo sa tento medzinárodný Dohovor
stal pre SR záväzný (t. j. od 18.03.1992) s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto
pohľadu nie je relevantný".

23. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388
C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol.
24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v konaní, náhradu trov konania nepriznal, pretože
mu trovy v konaní nevznikli.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie jeprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§
421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).