Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/44/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214204857
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8214204857.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci navrhovateľky F. T., E.. P.Š., O..
XX.XX.XXXX, L.. T. XX, XXX XX V., Z.. Č.. Z. Š. X, XXX XX V., zastúpenej JUDr. Svätoslavom Vaškom,
advokát, Baštová 5A, 085 01 Bardejov proti odporcovi U. T., O.. XX.XX.XXXX, L.. T. XX, XXX XX V.,
o určenie manželského výživného, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k.
5C/124/2014-193 zo dňa 12. 12. 2017 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) o návrhu navrhovateľky na určenie
manželského výživného proti odporcovi napadnutým rozsudkom rozhodol tak, cit.:

„Odporca je p o v i n n ý prispievať navrhovateľke na výživu manželským výživným v sume 120,- Eur
mesačne za obdobie od 01.07.2014 do 30.06.2015, v sume 60,-Eur mesačne za obdobie od 01.07.2015
do 30.12.2015, v sume 30,- Eur mesačne za obdobie od 01.01.2016 do 30.05.2016, v sume 60,- Eur
mesačne za obdobie od 01.06.2016 do 07.04.2017 vždy k 20-temu dňu v mesiaci vopred.
Návrh v prevyšujúcej časti z a m i e t a .
Dlžné výživné v sume 2.564,- Eur za obdobie od 01.07.2014 do 07.04.2017 je odporca p o v i n n ý

uhradiť navrhovateľke k jej rukám v splátkach po 150,- Eur mesačne splatných vždy k poslednému dňu
kalendárneho mesiaca počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že nezaplatením čo len jednej splátky
v deň jej splatnosti, sa stáva dlh na výživnom splatný v plnom rozsahu.
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania“.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že, cit:

„V konaní bolo preukázané, že účastníci konania ako manželia žili v spoločnej domácnosti do júna
2014. V priebehu konania teda už každý z nich žil oddelene, odporca v Y.izbovom byte, na základe
nájomnej zmluvy s mestom V. od 01.01.2014 a odporkyňa v byte patriacom pôvodne jej rodičom. Z
vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že navrhovateľka bola počas skoro celého tohto obdobia
poberateľkou dávky v hmotnej núdzi (s výnimkou obdobia jej trvania pracovného pomeru od 15.12.2015
do 14.09.2016), tento príjem dosahoval v zásade od 100,- do 200,- Eur mesačne a jeho výška závisela
aj od príjmov z pribežne uzatváraných dohôd o pracovnej činnosti, z ktorých plynuli navrhovateľke príjmy

maximálne do 100,- Eur mesačne (dávka v hmotnej núdzi sa znižovala vzhľadom k príjmu z týchto
dohôd). Iba v období od 14.12.2015 do 15.09.2016, kedy bola v pracovnom pomere navrhovateľka
zarábala v hrubom približne 400,- Eur mesačne (v čistom asi 350,- Eur), avšak príjem z tejto závislej
činnosti absentoval z dôvodu jej práceneschopnosti v mesiacoch jún až august 2016. Počas celéhoobdobia sa starala o maloletého syna pochádzajúceho z manželstva, ktorý bol zverený do jej opatery
v zmysle uznesenia tunajšieho súdu č. k. 4P/36/2014-18 zo 16.05.2014 vykonateľného 21.05.2014
(č.l. 98 spisu). V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by navrhovateľka v rozhodujúcom období

od júla 2014 až do apríla 2017 žila v partnerskom vzťahu s inou osobou, ktorá by prispievala na
jej výživu. Počas tohto obdobia bol jej odporca zaviazaný dočasne prispievať na výživu maloletého
sumou vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa mesačne. Okrem
toho bola počas konania poberateľkou prídavku na dieťa od mesiaca február 2015 v sume 23,52 Eur,
čo však nemožno považovať za príjem určený na jej výživu, pretože tieto prostriedky boli určené na

výživu maloletého dieťaťa pochádzajúceho z manželstva. Naproti tomu odporcov príjem za obdobie od
01.07.2014 do 30.06.2015 bol nepomerne vyšší, súd ho ustáli v sume 750,- až 800,- Eur mesačne (po
odrátaní povinnosti uhrádzať odvodové povinnosti a cestovných nákladov) a následne od 01.07.2015 až
do rozvodu manželstva jeho príjem pozostával z platu plynúceho zo štátnozamestnaneckého pomeru
v mesačnom priemere 650,- Eur v hrubom a z dodatočných vedľajších pracovných pomerov, resp. na
základe dohôd o pracovnej činnosti súhrnne mesačne v priemernej sume okolo 50,- Eur.

Bolo tak možné ustáliť, že v rozhodujúcom období mal odporca minimálne dvoj až trojnásobne vyšší
príjem oproti príjmu navrhovateľky. Pokiaľ ide o výdavky účastníkov konania na svoje osobné potreby,
tieto súd vyhodnotil ako približne rovnaké, na platby spojené s bývaním suma okolo 200,- až 230,-
Eur mesačne, na stravu cca 80,- Eur, ošatenie 30,- Eur a podobne). Pokiaľ ide o odporcu, bolo
potrebné zohľadniť jeho povinnosť poskytovať výživné na jeho maloleté deti najskôr v sume 157,13 Eur

mesačne a od júla 2015 v sume 77,13 Eur mesačne a tiež splácanie dlžných odvodov vyplývajúcich
z predchádzajúceho zamestnania v sume 20,- Eur mesačne od 31.08.2015. Z toho však zároveň
možno vyvodiť, že v období predchádzajúcom 30.08.2015 odporca neuhrádzal všetky svoje odvodové
povinnosti a reálne musel dosiahnuť o čosi vyšší mesačný príjem, než ktorý bol súdom ustálený.
Súd nevzal do úvahy argumentáciu odporcu o jeho výdavku 50,- Eur mesačne na stavebné sporenie

maloletého syna, ktorého má s navrhovateľkou, keďže reálnu úhradu týchto platieb v rozhodnom období
nepreukázal, pričom súdu je všeobecne známe, že na existenciu trvania takéhoto sporenia prípadné
zastavenie poukazovania príspevkov nemá žiaden vplyv. Okrem toho z ním doloženého listinného
dôkazu pod č.l. 182 spisu vyplýva, že poukazovanie príspevkov v sume 25,- Eur (teda polovičnej sumy
oproti tej, ktorú uvádza odporca)má len odporúčací charakter.

Odporca počas celého konania nepopieral, že počas rozhodujúceho obdobia navrhovateľke na jej výživu
nič neprispieval. Odmietal to aj s poukazom na rozpor s dobrými mravmi, keďže za vinníka rozpadu
manželstva považoval navrhovateľku s ohľadom na jej neveru ako aj jej správanie počas manželstva.
V priebehu konania okolnosť nevery manželky v roku 2012 sa ukázala ako nesporná, avšak k podaniu
návrhu na určenie manželského výživného došlo až v polovici roku 2014, pričom ani sám odporca

nepopieral v tom čase mimomanželský vzťah. V tom čase už s navrhovateľkou dokonca ani nebýval v
spoločnej domácnosti. Preto súd dospel k záveru, že obidvaja manželia počas manželstva porušili svoju
povinnosť byť si navzájom verní a vzhľadom na toto správanie oboch manželov počas manželstva súd
túto okolnosť nepovažoval za relevantnú pre záver o možnom rozpore vzájomnej vyživovacej povinnosti
manželov s dobrými mravmi.

Ako bolo zistené aj v konaní tunajšieho súdu o rozvod manželstva vedeného pod sp. zn. 5P/5/2014,
vzťahy medzi manželmi boli hlboko a trvale rozvrátené bez nádeje na obnovenie manželského
spolužitia, pričom uzavretie manželstva účastníkov bolo v prevažnej miere motivované tehotenstvom.
V rámci konania bolo zistené, že navrhovateľka mala počas manželstva podať na odporcu aj trestné
oznámenie pre tvrdené týranie (navrhovateľka túto skutočnosť uznala na pojednávaní 06.03.2015),

konanie ohľadne ktorého však bolo podľa prednesu odporcu zatavené. Avšak obdobne počas konania
navrhovateľka uvádzala, že odporca sa v priebehu manželstva sťažoval na spôsob starostlivosti o
maloletého syna na orgáne sociálnej kurately, pričom uvedenú okolnosť odporca nevyvracal. Súd
tak za podstatné pre svoj záver, že čiastočnému vyhoveniu návrhu ohľadne manželského výživného
nebráni rozpor s dobrými mravmi považoval zistenie, že pre manželstvo účastníkov bolo príznačné

odmietanie akéhokoľvek riešenia konfliktov vo vzájomnom vzťahu dohodou a naopak ich eskalovanie
a vzájomné znižovanie dôstojnosti. To napokon potvrdzovali aj prednesy účastníkov počas konania.
Vyhrotenosť situácií a vzájomných vzťahov tak mohli motivovať navrhovateľku aj ku konaniu, ktoré
by mohlo odôvodniť záver súdu o rozpore uloženia povinnosti prispievať manželským výživným s
dobrými mravmi (podanie trestného oznámenia na odporcu). Avšak na druhej strane je z vykonaného

dokazovania nespochybniteľné, že počas celého obdobia sa o maloleté dieťa účastníkov starala
navrhovateľka, pričom zistenia o spôsobe a úrovni jej starostlivosti o dieťa neviedol počas trvania
manželstva k zásahu orgánu sociálnej kurately, pričom splnenie predpokladov pre výkon výchovy a
výživy maloletého navrhovateľkou bolo potvrdené aj znaleckým dokazovaním v rámci konania o rozvodmanželstva, čo vyplýva z oboznámeného rozsudku sp. zn. 5P/5/2014. Za rozhodujúce súd nadväzne
na to považoval skutočnosť, že navrhovateľka sa v priebehu celého rozhodného obdobia pohybovala
pokiaľ ide o svoje príjmy na hranici hmotnej núdze a odporca jej v tomto smere neposkytoval žiadne

príspevky na výživu, pričom v konaní vyšlo najavo, že sama trpela zhoršeným zdravotným stavom (aj
v psychickej sfére), ktoré odporca v konaní nespochybňoval a poukazoval pritom na existenciu týchto
zdravotných problémov aj pred uzavretím manželstva. Spochybnil len otázku dôvodnosti výdavkov na
lekársku starostlivosť mimo mesta V. tvrdenú navrhovateľkou. Súd tak usúdil, že priznanie manželského
výživného nebude v rozpore s dobrými mravmi, pretože navrhovateľka sa nachádzala v zložitej sociálnej

aj osobnej situácii, odkázaná na pomoc rodičov, pričom odporca, ktorý bol v rozhodujúcom čase jej
manželom navrhovateľke neposkytol žiadnu pomoc ani v chorobe, tak vo finančnej ako aj ľudskej rovine.
Pokiaľ odporca namietal, že navrhovateľka mohla rovnako ako on mať príjem zo závislej činnosti, resp.
že počas rozhodujúceho obdobia odmietala pracovať, súd tieto okolnosti nemohol hodnotiť tak prísne,
ako to odporca požadoval, pretože z predloženej pracovnej zmluvy z 11.12.2015 uzavretej s U. V. (č.l.
133 spisu) vyplýva, že v danom prípade išlo o pracovný pomer na dobu určitú, ktorý uplynutím času

skončil, teda že k jeho skončeniu nedošlo konaním (z vôle) samotnej navrhovateľky. Okrem toho súd
bol nútený prihliadať aj na to, že počas konania bola navrhovateľka osamelou matkou starajúcou sa o
dieťa vo veku od 6 do 9 rokov, čo vzhľadom na získanú kvalifikáciu (kuchár - čašník) objektívne muselo
obmedzovať aj jej možnosti pri získaní stabilného zamestnania. Pokiaľ odporca poukazoval na väčšie
množstvo krátkodobých dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru uzavretých v danom

čase navrhovateľkou súd zastal názor, že charakter takýchto pracovných vzťahov je potrebné považovať
za krátkodobý, jednorazový a doplnkový a teda z tejto okolnosti nebolo možné učiniť jednoznačný záver,
že navrhovateľka odmietala hľadať stabilné zamestnanie, resp. že by si žiadne takéto zamestnanie
dokázala udržať. Uvedené tak bolo napokon dôvodom, prečo sa súd vzhľadom na zistenú nerovnosť
vo finančných príjmoch a výdavkoch účastníkov rozhodol túto kompenzovať určením príspevku na

jej výživu, ako vyplýva z výroku tohto rozsudku. Pritom prihliadal na konkrétne príjmy a odôvodnené
výdavky účastníkov konania v jednotlivých obdobiach ako boli opísané vyššie a ustálil, že za obdobie
od 01.07.2014 do 30.06.2015, v ktorom odporca mal príjem zo zamestnania v E., je dôvodné zaviazať
ho na zaplatenie príspevku na výživu navrhovateľky v sume 120,- Eur mesačne, za následné obdobie
t.j. od 01.07.2015 do 30.12.2015, kedy bol zistený pokles príjmu navrhovateľa z dôvodu zmeny jeho

zamestnania,vsume60,-Eurmesačne,zaobdobieod01.01.2016do30.05.2016,kedybolzistenývyšší
príjem odporkyne z pracovného pomeru na dobu určitú v sume 30,- Eur mesačne a za posledné obdobie
od 01.06.2016 do 07.04.2017 (do právoplatnosti rozvodu manželstva), kedy sa navrhovateľka opätovne
dostala do stavu hmotnej núdze v sume 60,- Eur mesačne. V prevyšujúcej časti návrh zamietol, jednak
čo do výšky požadovaného výživného, ako aj čo do doby po právoplatnosti rozvode ako nedôvodný“.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 18, § 19, § 71, § 75, § 76 a § 77 ods. 1 Zákona
o rodine.

4. Zároveň určil dlžné výživné, ktoré povolil splácať odporcovi mesačnými splátkami po 150 Eur.

5. Súd prvej inštancie výrok o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 52 CMP.

6. Proti citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. Odvolanie odôvodnil
skutočnosťou, že takto stanovené manželské výživné je preňho likvidačné a pre manželku sa jedná

o majetkový prospech. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka je zdravá a nemá žiaden životný,
ani zdravotný hendikep, ktorý by jej bránil sa zamestnať. Poukázal na rovnaké práva a povinnosti ako
je rovnosť manželov v manželstve, a to, že priznané manželské výživné musí byť v súlade s dobrými
mravmi. Pri pojme rovnaká životná úroveň nemôže byť do úvahy braná len mechanická rovnosť v
zmysle rovnakého množstva peňazí, ale treba brať do úvahy aj osobitosti z dôvodu, okrem iného,

namáhavosti práce vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje atď. Súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil skutočnosť, že navrhovateľka je zdravá, netrpí zdravotnými problémami, rovnako
ani mal. dieťa, ktoré by si vyžadovalo špeciálnu starostlivosť. Napriek tomu navrhovateľka nemala trvalé
zamestnanie, pričom podala voči nemu aj trestné oznámenie a mala psychické problémy z dôvodu
svojej nevery. Tieto skutočnosti si spôsobila sama. Poukázal na svoje zdravotné problémy a namietal, že

navrhovateľkamá nákladynabývanievrovnakomrozsahuakoon.Zdôvodu jednostrannéhoposúdenia
okolnosti prípadu navrhol, aby odvolací súd návrh zamietol.7. K odvolaniu sa vyjadrila navrhovateľka. Uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné. Súd
prvej inštancie rozhodol na základe rozsiahleho dokazovania ako aj oboznámením sa so súbežne
prebiehajúcim konaním o rozvod manželstva. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne

správne. Čo sa týka obsahu odvolania odporcu v časti, v ktorej odporca namieta tú skutočnosť,
navrhovateľka mala vyššie príjmy ako predniesla pred súdom prvej inštancie a túto skutočnosť odporca
podoprel výpismi z účtu banky za rok 2014 a za rok 2016, navrhovateľka uviedla, že pravdivo uvádzala
svoje príjmy pred súdom prvej inštancie ako aj v konaní o rozvod manželstva sp. zn. 5P/5/2014,
viackrát uviedla, že finančne jej pomáhajú rodičia, ktorí pracujú v zahraničí, pretože by bolo nereálne,

aby navrhovateľka počas väčšiny času dokázala zo svojho príjmu (ktorý bol takmer vždy dorovnávaný
štátnymi sociálnymi dávkami) uživiť seba, syna, domácnosť, náklady spojené s bývaním atď.. Taktiež
navrhovateľka z týchto peňazí uhrádzala aj potreby rodičov, ktoré súviseli s úhradami súvisiacimi s ich
bývaním počas ich neprítomnosti na Slovensku. Ale v žiadnom prípade nešlo o príjem navrhovateľky.
Taktiež platí, že výživné na manželku má prednosť pred vyživovacou povinnosťou rodičov voči deťom.
Navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k rovnakému záveru, že návrh navrhovateľky
na určenie manželského výživného v rozsahu priznanom súdom prvej inštancie je plne dôvodný.

12. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z

manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
Podľa § 71 ods. 2 Zákona o rodine, vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu
povinnosť detí voči rodičom.

13. Súd prvej inštancie podrobne preskúmal majetkové a osobné príjmy odporcu ako aj navrhovateľky.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v predmetnej veci v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil

riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho
konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčivéodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštancie,sktorýmsaplnestotožňuje,aktorépovažuje
za správne, zodpovedajúce zásadám spravodlivého konania pred súdom.

15. Odvolacie námietky odporcu sú zamerané na skutočnosť, že súd prvej inštancie nebral do úvahy
okolnosti, ktoré podľa odporcu vylučujú priznanie manželského výživného pre nesúlad so zásadami
spoločenskej morálky, kedy poukazoval na mimomanželský pomer navrhovateľky podané trestné
oznámenie a jej príjmy. K týmto odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že samotné tvrdeniaodporcu o tom, že navrhovateľka nemá náklady na bývanie, vo výške, ktorú deklarovala, sami od
seba nevyvracajú jej tvrdenia o výške nákladov na jej bývanie. V tomto smere nepredložil odporca
žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia, preto nemožno z nich vychádzať.

Predložené výpisy z účtu navrhovateľky nenarušili závery súdu prvej inštancie ohľadom finančnej
situácie navrhovateľky. Naopak tieto výstupy z peňažného ústavu, podľa ktorých činil zostatok na účte
navrhovateľky v januári 2015 30 Eur, následne bola prevažnú časť roka v debetnom stave a obdobná
situácia pokračovala aj v rokoch 2016 a 2017 s výnimkou mesiacov september a október kedy stav na
účte navrhovateľky krátkodobo bol vyšší než 1 600 Eur nijakým spôsobom nemenia závery súdu prvej

inštancieomajetkovýchpomerochnavrhovateľkyaniesúspôsobiléprivodiťinézáverypreodvolacísúd.

16. Taktiež odvolací súd sa zaoberal skutočnosťou, či závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, ktorý
sa precízne a podrobne zaoberal už vznesenými námietkami odporcu o nesúlade s dobrými mravmi,
dospel k záveru, že ani tieto odvolacie námietky nie sú dôvodné. Súd prvej inštancie v odseku 24
svojho odôvodnenia sa podrobne vyporiadal s namietanými skutočnosťami, s ktorými sa odvolací súd

stotožňuje, pričom zo záverov rozvodového rozsudku je preukázané, že dôvodom rozvratu manželstva
účastníkov konania bola nepripravenosť na vstup do manželstva, rozdielnosť v očakávaní účastníkov od
tohto zväzku, nereflektovanie vzájomných potrieb, neexistenciu vzájomnej podpory jeden pre druhého,
ako aj to, že nevytvorili harmonické zázemie pre rodinu a dieťa, ktorý bol svedkom ich hádok,
žiadny z týchto dôvodov nepreukazuje tvrdenia navrhovateľa, žeby jednorazové konanie navrhovateľky

vylučovalo priznanie manželského výživného. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že bolo by
dôvodom pre nepriznanie manželského výživného zistené konanie, kedy by manžel, ktorý požaduje
manželské výživné opustil rodinu, žil v družskom vzťahu s inou osobou alebo iným závažným spôsobom
porušil základné práva a povinnosti, ktorá ukladá Zákon o rodine manželom. V danom prípade však
ako správne konštatoval súd prvej inštancie medzi účastníkmi konania chýbala manželská harmónia a

následne došlo zo strany oboch manželov ku konaniam, ktoré sú v rozpore so zásadami podľa Zákona o
rodine, a preto túto skutočnosť vo vzťahu k nároku manželky na manželské výživné nemožno považovať
zatakú,ktorábyvylučovalapriznaniemanželskéhovýživného.Ostatnéskutočnosti,naktorépoukazoval
odporcavosvojomodvolaní,atedato,žeichmal. dieťanemázdravotnéproblémy,vovzťahukpriznaniu
manželského výživného nie sú relevantné, a preto na tieto dôvody odvolací súd nemohol prihliadnuť.

17. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej
časti ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

18. Odvolací súd nerozhodoval o náhrade trov odvolacieho konania, pretože účastníkom konania v

odvolacom konaní trovy nevznikli.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).