Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517204404
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8517204404.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 35 792 752, proti žalovanému: Z. P., J..
XX.XX.XXXX, Y. G. L. X/XXX, N., o zaplatenie 1 474,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 2Csp/151/2017-67 zo dňa 25.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu 999 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od
4.3.2015 do zaplatenia a to všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 35,54 % s tým, že ich
výšku určí súd samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 52 ods. 1 a 2,§ 53 ods. 1 až 3, § 517 ods. 1, § 563 Občianskeho

zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 a 8, § 9 ods. 1 a 2, § 9 ods. 6, § 11 ods. 1 písm.
b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
V odôvodnení uviedol, že strany sporu uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere, žalovaný ju podpísal
dňa 2.10.2014 žalobca dňa 7.10.2014 (č.l. 5 spisu), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému
ako dlžníkovi úver vo výške 1 110 eur. Z písomného vyhotovenia zmluvy vyplýva, že žalovaný sa
zaviazal splatiť úver 42 mesačnými splátkami, po 35,10 eur, s celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník
zaplatiť 1 585,20 eur , predpokladanou RPMN 26,17 %, schválenou 26,10 %, ročnou úrokovou sadzbou

18,08 %, priemernou RPMN za úver 44,06 %, poskytnutou čiastkou revolvingu 1110 eur, poplatkom za
poskytnutie úveru 111 eur.
Predmetná úverová zmluva neobsahuje zákonom vyžadované obsahové náležitosti a preto sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Medzi obligatórne náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v čase podpisu zmluvy v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. patrili údaje § 9 ods. 2 písm. c/ adresa
predajcu na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, § 9 ods. 2 písm. f/ citovaného
zákona, a to údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ako aj

údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona, t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.Keďže zmluva o úvere je bez úrokov a bez poplatkov, má žalobca nárok len na vrátenie skutočne
poskytnutej sumy, t.j. 999 eur. V konaní nebolo sporné, že zo strany žalobcu bola žalovanému
vyplatená suma 999 eur, z ktorej žalovaný nič nesplatil, táto skutočnosť nebola nijakým spôsobom

spochybnená. Preto súd zaviazal žalovaného k úhrade sumy 999 eur a v prevyšujúcej časti žalobu
ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

2. Proti rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania

podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že pokiaľ ide o uvádzanie konečnej
splatnosti úveru, táto náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť v zmysle únijného práva dôvodom
pre bezúročnosť úveru. V tomto smere poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci C-42/15, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2017. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej
úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do novely je potrebné zachovať požiadavku na
eurokonformný výklad zákona. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v

posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o
schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Neuvedenie náležitostí - termínov splatnosti
splátok a odplaty súd vyhodnotil nesprávne, pretože obe sa nachádzajú v oznámení veriteľa o schválení

úveru, a toto oznámenie predstavuje súčasť zmluvy. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má
obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín
splatnostičipočetsplátok,potomzákonnáúpravaprávaspotrebiteľavyžiadaťsitzv.amortizačnútabuľku
by nemala žiadny význam. Uplatnenie jazykového výkladu právnej normy prezentovaného súdom
popiera aj povinnosť súdu rešpektovať účinky únijného práva. V otázke výkladu smernice 2008/48/ES

prijal Súdny dvor EÚ záver, že smernica 2008/48/ES žiadne rozpisovanie splátky nevyžaduje. Rovnako
aleprijalvýkladajotom,žečlenskýštátnesmievytváraťvlastnénáležitosti(čoznamená,žesitonemôže
dovoliť žiadny jeho vnútroštátny orgán). Súd prvej inštancie sa svojej povinnosti eurokonformne vykladať
vnútroštátne právo vôbec nedržal. V súvislosti s uvádzaním sumy splátky ako náležitosti zmluvy žalobca
uviedol, že tento údaj bol riadne v zmluve uvedený tak, ako vyžaduje zákon a aký výklad k ustanoveniu

§ 9 ods. 2 písmeno k) zákona č. 129/2010 Z.z. zaujala aj súdna prax. Z uvedených dôvodov navrhol,
aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie
alebo ho zmenil a podanej žalobe vyhovel aj v časti, v ktorej bola zamietnutá a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu. Súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods.

1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania.
Je nepochybné, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500083842 zo dňa 07.10.2014, uzatvorená
medzi žalobcom a žalovaným je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca
vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Predmetná zmluva je zároveň
zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej
len ZoSÚ).

V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom Súdneho dvora
vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje na priamy účinok
smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok,
za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na
prípad, ktorý riešia.

Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore
medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz
horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúcejednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.
Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom,

kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice.. priamo voči štátu ako subjektu
zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.
Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§
43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.
Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. f) ZoSÚ v znení účinnom ku

dňu uzatvorenia zmluvy cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej
splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ). Termín konečnej splatnosti v zmluve uvedený nie je a
tento nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v zmluve je uvedený
len počet splátok, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý dátum počiatku

povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť.
Uvedenie údaja o termíne o konečnej splatnosti úveru, termíne prvej a poslednej splátky v listine
označenej ako „Oznámenie veriteľa o schválení úveru“ zo dňa 07.10.2014 nie je postačujúce, nakoľko
predmetnú listinu nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostranné
oznámenie veriteľa, ktoré žalovaný písomne neodsúhlasil a o jeho obsahu v čase podpisovania zmluvy

(03.10.2014) nemal vedomosť.
Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do
zmluvného vzťahu (v predmetnom prípade teda dňa 03.10.2014). V opačnom prípade by sa minulo
účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase,
ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných

skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku.
Vzhľadom na absenciu obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ sa úver považuje v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Už len absencia tejto náležitosti spôsobuje,
že veriteľ nemôže účtovať žiadne iné nároky, než istinu. Preto skúmanie ostatných náležitostí zmluvy a
zistenia prvoinštančného súdu o bezpoplatkovosti a bezúročnosti sú bez významu k správne zisteným

záverom uvedeným v § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.
Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania.

5. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému

vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu
sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP

o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.