Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. apríl 2019

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 7Csp/19/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118395526
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Melníková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2019:6118395526.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Martinou Melníkovou v právnej veci žalobcu: BENCONT

INVESTMENTS, s.r.o., IČO: 36 432 105, so sídlom Vajnorská 10645/100A, 831 04 Bratislava - Nové
Mesto, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., IČO: 50
361 368, so sídlom Martinčekova 17424/13, 821 01 Bratislava - Ružinov, proti žalovanej: Z. D., S..
XX.XX.XXXX, M. H. XXXX/X, XXX XX A., právne zastúpená: JUDr. Matúš Motyka, advokát, Námestie
SNP 7, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 3.000,00 Eur s príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady súd
rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcasažalobou,ktorábolapodanánaUpomínacísúdOkresnýsúdBanskáBystricadňa04.12.2018,
domáhal voči žalovanej vydania rozsudku, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu
3.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 3.000,- eur od 20.11.2012 do
zaplatenia a zmluvné úroky vo výške 19 % ročne zo sumy 3.000,- eur od 20.11.2012 do zaplatenia
a nahradiť trovy konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 29.12.2011 bola medzi veriteľom - Q.
M., L..V.. a žalovaným v právnom postavení dlžníka (v zmluve o úvere označený ako klient), uzavretá

zmluva o úvere číslo 3356622988, súčasťou ktorej sú Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné
podmienky pre úver (zmluva o úvere, Všeobecné obchodné podmienky a Obchodné podmienky ďalej
spolu len ako „Zmluva“). Na základe Zmluvy bol žalovanému poskytnutý zo strany žalobcu úver, a
to vo výške 4250 eur. Žalovaný sa podľa Zmluvy zaviazal vrátiť poskytnuté prostriedky v splátkach s
lehotou splatnosti tej - ktorej splátky dohodnutou v Zmluve. V dobe od uzatvorenia Zmluvy po vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru Žalovaný splatil svoj záväzok len čiastočne, pričom jednotlivé platby a
spôsob ich započítania sú uvedené v listine „Aktuálny stav úveru“, resp. v zoznam platieb, v prípade,

ak tieto boli poukázané po vystavení listiny Aktuálny stav úveru. V zmysle Obchodných podmienok pre
úver (ďalej aj ako „OP“), ak sa žalovaný dostal do omeškania s platením splátok. Pôvodnému veriteľovi
- Q. M., L..V.. vznikol nárok požadovať od dlžníka (žalovaného), predčasné splatenie úveru vrátane
príslušenstva. Pôvodný veriteľ - Q. M., L..V.. si právo požadovať predčasné splatenie istiny úveru v
súlade s Obchodnými podmienkami uplatnil, a to na základe výzvy na úhradu dlžnej sumy adresovanej
žalovanému, následkom čoho sa stal celý úver vrátane príslušenstva predčasne splatným. Žalovaný
ani napriek zaslanej výzve zo strany banky nezaplatil dlžnú pohľadávku. Právnym titulom, na základe

ktorého si žalobca uplatňuje voči žalovanému pohľadávku, je zmluva o úvere uzatvorená v súlade s
ustanovením § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník. Záväzok zo zmluvy o úvere
podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka vzniká dohodou o jej podstatných náležitostiach,
ktorými sú záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky,určenie sumy peňažných prostriedkov, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť
úroky. V konaní je voči žalovanému uplatňovaná časť nesplatenej istiny úveru, ako aj zmluvné úroky
vo výške 19 % a úroky z omeškania vo výške 5,5 %. Úroky sú uplatňované odo dňa nasledujúceho po

dni poslednej platby žalovaného. Úhrady realizované žalovaným boli započítané na úroky do dátumu
poslednej platby, ktoré si žalobca v konaní neuplatňuje. Pohľadávka voči žalovanému so všetkými
právami s ňou spojenými bola postúpená nasledovnými zmluvami: Zmluva o postúpení pohľadávok zo
dňa 04.12.2015, uzavretá medzi spoločnosťou Q. M., L..V.. ako postupcom a spoločnosťou BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o. ako postupníkom(poradové číslo pohľadávky v prílohe zmluvy o postúpení: 611).

Aktuálnym veriteľom pohľadávky je žalobca. Predmetnými zmluvami o postúpení je preukázaný celý
rad postúpení a tým aj aktívna vecná legitimácia žalobcu pre toto konanie. Pohľadávka bola voči
žalovanému už súdne uplatňovaná, a to na rozhodcovskom súde, ktorý žalobe vyhovel v celom rozsahu
a vo veci rozhodol rozhodcovským rozsudkom zo dňa 9.5.2014, sp. zn. IA-C/0314/3588, právoplatným
dňa 30.6.2014, vykonateľným dňa 4.7.2014. Dňa 25.3.2015 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
žiadosť o vydanie poverenia bola právoplatne zamietnutá. Pri zrušení rozhodcovského rozsudku ako

aj pri zamietnutí, resp. zastavení exekučného konania na podklade rozhodcovského rozsudku sa pre
veriteľa znemožňuje vynútiteľnosť plnenia voči svojmu dlžníkovi na podklade rozhodcovského rozsudku.
Na obe situácie je potrebné nazerať analogicky a veriteľovi nemožno odpierať súdnu ochranu a
nepriznanie jeho nároku v konaní na štátnom súde ktoré bude viesť po zastavení exekučného konania
len z toho dôvodu, že nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, ktoré na rozdiel od zastavenia

exekučného konania výslovne v zákone dáva veriteľovi možnosť pokračovania v konaní o zaplatenie
po jeho zrušení, ktorého iniciovanie je závislé výlučne od vôle dlžníka. Poukázal na viaceré právoplatné
rozhodnutia, ktorými bol obdobný nárok ako je uplatňovaný v tomto konaní žalobcovi prisúdený, a to:
rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 04.06.2018, sp. zn.16Csp/249/2016, rozsudok Okresného súdu
Komárno zo dňa 30.10.2017, sp. zn. 8Csp/226/2016, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo

dňa 24.08.2017, sp. zn. 17Csp/181/2016, rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa 24.08.2017, sp.
zn. 1Csp/180/2016, rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 09.02.2018, sp. zn. 16Csp/143/2016,
rozsudok Okresného súdu Skalica zo dňa 14.12.2017 sp. zn. 7Csp/208/2016, rozsudok Okresného
súdu Partizánske zo dňa 23.03.2018, sp. zn. 6Csp/144/2017, rozsudok Okresného súdu Lučenec
zo dňa 18.05.2018, sp. zn. 7Csp/130/2017, rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 21.03.2018,

sp. zn. 27Csp/108/2017, rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 04.04.2018, sp.
zn. 2Csp/91/2017, rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 16.04.2018, sp. zn. 8Csp/115/2017,
rozsudok Okresného súdu Lučenec zo dňa 09.04.2018, sp. zn. 21Csp/131/2017, rozsudok Okresného
súdu Lučenec zo dňa 27.04.2017, sp. zn. 13Csp/119/2016, rozsudok Okresného súdu Pezinok zo
dňa 15.06.2017, sp. zn. 10Csp/88/2016. Dňa 27.09.2018 vyšiel v Zbierke zákonov pod č. 271/2018 Z.

z. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018, o tom,
že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky, t.j. dňom 27.09. 2018 stráca ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov účinnosť. Uvedené znamená, že súd v tomto konaní nie je oprávnený ust.
§ 5b cit. zákona aplikovať.

K žalobe žalobca predložil Zmluvu o postúpení pohľadávok uzavretú medzi Q. M. ako postupcom

a Bencont Investments ako postupníkom č. II/2015 zo dňa 04.12.2015 spolu s prílohou k Zmluve
o postúpení pohľadávok, z ktorej mal súd preukázané, že pohľadávka, ktorá je predmetom tohto
konania voči žalovanej č. zmluvy 3356622988 bola postúpená na žalobcu, čím bola preukázaná aktívna
legitimácia žalobcu.

Taktiež bola predložená Zmluva o úvere uzavretá medzi Q. M. a žalovanou zo dňa 29.12.2011, v
zmysle ktorej bola žalovanej poskytnutá výška úveru vo výške 4.250,- eur, ktorý mala splácať žalovaná
v mesačných splátkach po 104,85 eur, pri výške úrokovej sadzby 19 % ročne, pri poistení schopnosti
splácať úver: základný súbor poistenia, pri dátume prvej splátky 25.1.2012, pri dátume každej ďalšej
splátky k 25. dňu v mesiaci, pri dátume konečnej splatnosti úveru 25.12.2017, pri počte splátok 72, pri

výške RPMN banky 20,74 % a pri celkových nákladoch, ktoré boli vyčíslené na sumu 2.843,35 eur.Zároveň z aktuálneho výpisu stavu úveru ku dňu 30.11.2015 vyplýva, že na poskytnutý úver žalovaná
vykonala úhrady vo výške 430,84 eur, s tým, že posledná splátka bola vykonaná dňa 19.11.2012 vo
výške 3,43 eur.

Zároveň žalobca predložil Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Rozhodcovskej arbitrážnej a mediačnej a.s. sp.zn. I. A - C/0314/3588 zo dňa 9.5.2014, ktorým bola
uložená povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.141,70 eur, úrok vo výške 19 % ročne
zo sumy 4.141,70 eur od 02.01.2014 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 5,50 % ročne

zo sumy 4.141,70 eur od 02.01.2014 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania
vyčíslených ku dňu 01.01.2014 vo výške 1.650,91 eur, sumu dlžných poplatkov vo výške 41,39 eur,
náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 291,70 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 30.06.2014.

Výzvou na úhradu dlžnej sumy Q. M. zo dňa 11.09.2012 vyzvala žalovanú na úhradu dlžnej pohľadávky

a to z dôvodu, keďže podstatným spôsobom porušila ustanovenia Zmluvy č. 3356622988. Úverová
pohľadávka z tejto zmluvy sa k 11.9.2012 stala predčasne splatnou. Na zaplatenie dlžnej sumy vo výške
4.459,56 eur bola žalovaná vyzvaná v lehote do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Podľa poštovej
doručenky žalovaná si túto výzvu prevzala dňa 14.09.2012. Taktiež predsúdnou výzvou žalobca vyzval
žalovanú dňa 22.11.2018 na zaplatenie dlžnej pohľadávky vo výške 3.328,43 eur. K tejto výzve bol

priložený poštový podací hárok.

Po súhlase žalobcu Upomínací súd dňa 08.01.2019 vydal platobný rozkaz sp.zn. 28Up/54/2008, ktorým
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,5 % ročne zo sumy 3.000,- eur od 20.11.2012 do zaplatenia a zaviazal ho aj na náhradu trov konania.

Voči uvedenému platobnému rozkazu žalovaná v zákonom stanovenej lehote podala odpor, v ktorom
uviedla, že v návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca uvádza, že jeho právna predchodkyňa úver
po splnení zákonných podmienok mimoriadne zosplatnila. Ako vyplýva z listinného dôkazu - výzva na
úhradu dlžnej sumy zo dňa 11.09.2012, mimoriadna splatnosť úveru bola vyhlásená ku dňu 11.09.2012.
S poukazom na uvedené žalovaná vzniesla námietku premlčania celej pohľadávky žalobcu uplatnenej

žalobou, pretože žaloba bola súdu doručená 04.12.2018, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby.
Zároveň poukázala na skutočnosť, že Zmluva o poskytnutí pôžičky zo dňa 29.12.2011, od ktorej si
žalobca odvodzuje svoj nárok, neobsahuje zákonom požadované náležitosti.

Po doručení odporu žalobcovi žalobca podal návrh na pokračovanie v konaní a predmetný spis bol

postúpený Okresnému súdu Vranov nad Topľou.

V písomnom vyjadrení k odporu právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca sa nestotožňuje s
vyjadrenímžalovaného,ženárokžalobcujepremlčaný.Kplynutiuaspočívaniupremlčacejdobyžalobca
uviedol, že právny predchodca žalobcu Q. M. L.. V.. vyhlásila úver za predčasne splatný dňa 11.09.2012.

V samotnej výzve na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom je žalovanému daná patričná lehota na
plnenie a to 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia uvedenej výzvy. Lehota na plnenie žalobcovi zo
strany žalovaného uplynula dňa 24.09.2012. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mohol prvýkrát uplatniť
svoje právo na súde až dňa 25.09.2012, teda deň nasledujúci po dni márneho uplynutia lehoty na
dobrovoľné plnenie. Následne právny predchodca žalobcu podal žalobu na Rozhodcovský súd sp. zn.

IAC/0314/3588 ktorá bola doručená dňa 28.03.2014, pričom táto skutočnosť vyplýva z odôvodnenia
rozhodnutia rozhodcovského súdu, prvá veta. Teda žalobca vyčerpal zo zákonnej trojročnej premlčacej
doby 549 dní. Na podklade Rozhodcovského rozsudku sp. zn. IA-C/0314/3588, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 30.06.2014 a vykonateľnosť 04.07.2014, právny predchodca žalobcu podal návrh
na vykonanie exekúcie dňa 25.03.2015. Okresný súd Vranov nad Topľou vedie exekučné konanie pod

sn. zn. 13Er/571/2015, avšak do dnešného dňa nevydal poverenie na vykonávanie exekúcie a ani
exekučné konanie nezastavil. Podaním žaloby na rozhodcovský súd prestala premlčacia doba plynúť a
to počas vedeného rozhodcovského konania a následne v období keď veriteľ - oprávnený podal návrh
na vykonanie exekúcie až do času, keď z dôvodu posúdenia neprijateľnosti a neplatnosti rozhodcovskej
doložky exekučným súdom dôjde k zastaveniu exekučného konania. A teda odo dňa, kedy sa stal

Rozhodcovský rozsudok vykonateľný, t. j. od 04.07.2014 do podania návrhu na vykonanie exekúcie,
žalobca vyčerpal zo zákonnej trojročnej premlčacej doby ďalších 264 dní. Nakoľko od podania návrhu
na vykonanie exekúcie do dnešného dňa uplynuli viac ako 4 roky, podal žalobca návrh na vydanie
platobného rozkazu na Okresnom súde Banská Bystrica v režime upomínacieho konania. Učinil takz dôvodu, aby nenarastali úroky z omeškania, ako aj za účelom urýchlenia vymôcť svoje právo. Na
základe vyššie uvedeného žalobca vyčerpal spolu zo zákonnej trojročnej premlčacej doby 813 dní.
Žalobca má zato, že počas konania na rozhodcovskom súde a počas exekučného konania premlčacia

doba neplynula, ale spočívala v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka. Zároveň poukázal aj na
rozhodnutia týchto súdov: Okresný súd Lučenec, sp.zn. 13Csp/119/2016, Okresný súd Veľký Krtíš,
sp.zn. 10Csp/142/2017, Okresný súd Partizánske, sp.zn. 3Csp/150/2016, Okresný súd Komárno sp.zn.
14Csp/366/2017. Ďalej uviedol, že k samotnej pohľadávke je potrebné uviesť, že právny predchodca
žalobcu a žalovaná uzatvorili dňa 29.12.2011 zmluvu o úvere vo výške 4 250,- eur. Žalovaná odo

dňa uzatvorenia zmluvy o úvere až do dnešného dňa t. j. do 04.04.2019 uhradila celkovo 430,84 eur,
pričom žalovaná nebola schopná za takmer osem rokov uhradiť ani len istinu úveru. Takéto konanie
žalovanej je prinajmenšom v rozpore s akýmikoľvek zásadami slušnosti a elementárnej spravodlivosti a
je potrebné na neho nazerať ako na konanie v rozpore s dobrými mravmi. V samotnej zmluve o úvere
je uvedený druh úveru a to hneď v záhlaví zmluvy označenom ako „zmluva o úvere konsolidácia“ ako aj
v samotnom článku 3 zmluvy označenom ako „Zmluva o úvere“. Na základe uvedených skutočností je

zrejmé, že nie je pravdivým tvrdením žalovaného, že v zmluve o úvere absentuje údaj týkajúci sa druhu
spotrebiteľského úveru. Pokiaľ sa týka námietky týkajúcej sa absencie údaja o adrese predávajúceho,
na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, žalobca uviedol, že postup pri podávaní
reklamácií vyplývajúcich zo ZoÚ alebo súvisiacich so ZoÚ upravuje Reklamačný poriadok Banky, ktorý
je prístupný na Obchodnom mieste, pričom obchodným miestom sa rozumejú všetky pobočky banky

a všetky pošty. Rovnako tak Obchodné podmienky ako aj Všeobecné obchodné podmienky upravujú
vo svojich ustanoveniach spôsob uplatnenia reklamácie (zmluva o úvere v spojení s Obchodnými
podmienkami a bodom 18 Všeobecných obchodných podmienok). V článku 1. samotnej zmluvy o úvere
(nie obchodné podmienky), sa v prvom odseku v prvej vete uvádza celé obchodné meno a adresa Q.
M. L.. V.. a teda, ak by sa žalovaný nevedel dopátrať ani jednej z 52 pobočiek Q. M., L.. V.. a nenašiel by

ani žiadnu poštu, mohol svoju reklamáciu uplatniť na adrese uvedenú v zmluve: Dvořákovo nábrežie 4,
811 02 Bratislava. Vyjadrenie žalovaného o absencii údajov o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej
splatnosti úveru, je zjavne nepravdivé. Doba trvania zmluvy je v zmluve o úvere riadne uvedená a to v
čl. 3 zmluvy v kolónke „Počet mes. splátok“, ktorá bola dohodnutá na 72 mesiacov, dátum prvej platby je
označený na dátum 25.012012, pričom termín konečnej splatnosti úveru bol uvedený v kolónke „Dátum

konečnej splatnosti úveru“, ktorý bol stanovený na deň 25.12.2017.

V duplikáte právny zástupca žalovanej uviedol, že žalobca nepovažuje uplatnený nárok za premlčaný,
keďže podľa jeho názoru premlčacia doba počas konania na rozhodcovskom súde a počas exekučného
konania neplynula, ale spočívala v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka. Poukázal na uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 572/2017 zo dňa 20.09.2017, ktorý posudzoval
totožnú právnu problematiku v skutkovo a právne obdobnej právnej veci. V náleze je uvedené: V
roku 2006 uzavrela súkromná stavebná sporiteľňa úverovú zmluvu ako dodávateľ na jednej strane s
dvoma fyzickými osobami ako spotrebiteľmi na druhej strane. Táto úverová zmluva obsahovala tzv.
nevýhradnú rozhodcovskú doložku, kde bolo dohodnuté, že spory zo spomínanej úverovej zmluvy budú

prednostne rozhodované pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným v zmysle zákona č. 510/2002
Z. z. o platobnom styku vo vtedy platnom znení (išlo o Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej
asociácie).Vzhľadomnato,žespotrebiteliasiakodlžnícineplnilisvojepovinnostiriadneavčas,záväzok
sa stal splatným 2. októbra 2009 a dodávateľ podal žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovský súd
Stálej bankovej asociácie vydal v danej veci rozhodcovský rozsudok, ktorým vyhovel žalobcovi a ktorý

nadobudol právoplatnosť 22. júna 2010 a vykonateľnosť 25. júna 2010. Žalovaní spotrebitelia počas
rozhodcovského konania nenamietali právomoc rozhodcovského súdu a ani nepodali žalobu o zrušenie
tohto rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na to, že spotrebitelia nesplnili povinnosť deklarovanú v
rozhodcovskom rozsudku, dodávateľ podal 28. marca 2012 návrh na vykonanie exekúcie. Po necelých
troch rokoch exekučného konania, t. j. dňa 28. januára 2015 Okresný súd Galanta ako exekučný súd

zastavil exekúciu z dôvodu, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná,
preto sa na ňu vôbec neprihliada (ako keby v úverovej zmluve nebola vôbec uvedená). Na základe
uvedenej situácie dodávateľ žaloval spotrebiteľov na všeobecnom súde - Okresnom súde Galanta 12.
marca 2015. Všeobecný prvoinštančný súd však túto žalobu dodávateľa zamietol (čo potvrdil aj Krajský
súdvTrnave),pretožeexoffoprihliadolnapremlčanieprávadodávateľa,pričommalzato,žeuplatnením

práva na rozhodcovskom súde a neskôr aj na exekučnom súde nedošlo k spočívaniu premlčacej
lehoty. Všeobecné súdy mali za to, že dlh žalovaných spotrebiteľov sa premlčal 2. októbra 2012.
Dodávateľ sa preto obrátil na Ústavný súd SR so sťažnosťou, v ktorej namietal porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (t. j právo na súdnu a inú právnu ochranu), podľa čl. 20 ods. 1Ústavy SR (t. j. právo vlastniť majetok), ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základnýchslobôd(t.j.právonaspravodlivésúdnekonanie).PrávnynázorÚstavnéhosúduSR:Ústavný
súd SR pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (t. j. ani neprijal

sťažnosť na ďalšie konanie), pretože mal za to, že právo dodávateľa ako veriteľa je premlčané, pretože
žaloba bola podaná na rozhodcovskom súde, ktorý nemal právomoc rozhodovať, a teda aj exekučné
konanie bolo vedené bez toho, aby mal dodávateľ k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie.
K spočívaniu premlčacej doby sa Ústavný súd SR v odôvodnení vyjadril nasledovne: Krajský súd v
napadnutom rozsudku skonštatoval, že základnou podmienkou, aby došlo k spočívaniu premlčacej

lehoty je, aby veriteľ dotknuté právo uplatnil buď na všeobecnom súde alebo u iného, avšak nevyhnutne
príslušného orgánu, ktorým môže byť v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) i rozhodcovský súd. Zo zmluvy
o úvere uzatvorenej medzi sťažovateľkou a odporcami 27. apríla 2006 vyplynulo, že rozhodcovská
doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu, bola uvedená ako súčasť zmluvy o úvere.
Podľa tejto doložky sa zmluvné strany dohodli, že „prípadné spory vzniknuté z obchodu budú rozhodnuté

prednostne v rozhodcovskom konaní prostredníctvom stáleho rozhodcovského súdu zriadeného v
zmysle zák. č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku. Poberateľ úveru vyjadruje súhlas s návrhom stavebnej
sporiteľne na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.“. Takto formulovaná rozhodcovská doložka
znemožňovala podľa názoru krajského súdu spotrebiteľovi „v prípade podania žaloby dodávateľom,
dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť

pre dodávateľa, pretože výber rozhodcovského súdu dodávateľom bol súčasťou zmluvy, ktorá je
dodávateľom vopred pripravená, a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej
doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V skúmanom prípade nemožno
uvažovať nad tým, že by rozhodcovská doložka bola individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou.
Zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné

odvodiť, že navrhovateľom bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkom a títo mali
možnosť jeho návrh buď prijať alebo odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je
súčasťou formulárovej zmluvy je zrejmé, že dlžníci nemali možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky
ovplyvniť.“. Krajský súd bol toho názoru, že len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá
individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil

na ňu. Ďalej krajský súd poukázal na § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, pričom ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Dôkazné bremeno o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom podľa krajského

súdu „spočíva na navrhovateľovi, tento však v tomto smere v rámci podaného odvolania nepredložil
žiadne dôkazy, ani netvrdil rozhodujúce skutočnosti, ktorými by preukazoval individuálnu dohodu s
odporcami na riešení sporov medzi nimi v rozhodcovskom konaní. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je pritom význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná
osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom

dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne
spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu
fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred
štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana
sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje.

Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej
právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude
rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto
je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského
súdu objektívne. Okrem toho táto doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po

vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.“. Rozhodcovská doložka v danom prípade má podľa
názoru krajského súdu síce charakter tzv. nevýhradnej rozhodcovskej doložky, pretože spotrebiteľovi
dáva na výber medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom, avšak v prípade podania žaloby
dodávateľom „je daná právomoc výlučne určeného rozhodcovského súdu, čo zakladá nerovnováhu
v postavení spotrebiteľa (tak ako sa stalo aj v tomto konkrétnom prípade), pretože ten je v tom

prípade povinný podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. V prevažnej väčšine prípadov, je
žalobcom z úverovej zmluvy práve dodávateľ. Možnosť voľby je tak pre spotrebiteľa len iluzórna,
pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, a to na vybraný rozhodcovský
súd.“. Krajský súd ďalej v napadnutom rozsudku poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.IV. ÚS 55/2011 z 24. februára 2011, v ktorom ústavný súd zaujal stanovisko, že „pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná

a prieči sa dobrým mravom a výkon práva povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery
súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu
základných práv sťažovateľa nedošlo“. V rámci uvedenej argumentácie bol krajský súd toho názoru, že

„zmluvná podmienka obsiahnutá v úverovej zmluve účastníkov v podobe rozhodcovskej doložky, podľa
ktorej všetky spory v prípade žaloby podávanej veriteľom prejedná vopred vybraný rozhodcovský súd,
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z
úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou
podmienkou nebol viazaný. Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je

v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná a nemohla založiť právomoc rozhodcovského
súdu v danej veci konať a rozhodnúť.“ Inak povedané krajským súdom, „predmetný Stály rozhodcovský
súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, nebol príslušným orgánom na prejednanie
a rozhodnutie danej veci. V dôsledku toho podaním návrhu na začatie konania na tento orgán ani
pokračovaním v začatom konaní nemohlo dôjsť k zastaveniu - spočívaniu premlčacej lehoty.“. Z

uvedeného možno zhrnúť, že krajský súd bol v zásade toho názoru, že premlčacia doba neplynie od
uplatnenia nároku aj na takom orgáne, akým je rozhodcovský súd, avšak v konkrétnej prerokúvanej
veci bola exekúcia zastavená z dôvodu, že rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka
je neplatným zmluvným dojednaním, a preto sa na ňu prihliada tak, ako keby nebola v zmluve
uvedená. Preto ak sťažovateľka uplatnila svoje právo na rozhodcovskom súde, ktorého rozhodca nemal

právomoc vydať rozhodcovský rozsudok, nejde o uplatnenie práva u príslušného orgánu v zmysle §
112 Občianskeho zákonníka. Samotné rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie bolo vedené
bez toho, aby sťažovateľka mala k dispozícii právoplatné a vykonateľné rozhodnutie právomocným
orgánom. Premlčacia doba sa preto nezastavila a plynula po celý čas ako rozhodcovského, tak aj
exekučného konania, a preto sťažovateľka musí niesť následky jej plynutia. Ďalej uviedol, že žalobca

tvrdí, že náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (“druh spotrebiteľského
úveru”) je zachovaná, nakoľko zmluva je označená ako “Zmluva o úvere - konsolidácia”. Marketingové
resp.reklamnéoznačenieúverovéhoproduktukonkrétnehododávateľaniejemožné,aniveľmiokrajovo,
považovať za naplnenie tejto náležitosti. Teória rozoznáva dva základné druhy spotrebiteľských úverov:
účelový (napr. finančné prostriedky poskytnuté na kúpu konkrétneho tovaru) a bezúčelový (klient

neuvádza kde poskytnuté finančné prostriedky použije). Argumentáciu žalobcu, že druh úveru je v
zmluve uvedený považuje za nenáležitú. Náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch (“doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere”) je podľa žalobcu splnená tým, že v zmluve
je uvedený údaj o dátume konečnej splatnosti úveru a údaj o počte splátok. Údaj o termíne konečnej
splatnosti a údaj o počte splátok sú však samostatnými náležitosťami a v praxi nemusia byť totožné s

údajom o dobe trvania zmluvy. Z uvedeného dôvodu preto aj zákonodarca vyžaduje uvedenie týchto
náležitostí samostatne.

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že zotrváva na písomne podanej žalobe ako aj na
písomnom vyjadrení. Má zato, že uplatnený nárok nie je premlčaný, pretože odo dňa podania návrhu

na vydanie rozhodcovského rozsudku, až po skončenie tohto konania a taktiež odo dňa podania návrhu
na vykonanie exekúcie, premlčacia doba neplynula. Zároveň má zato, že predmetná úverová zmluva
obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti.

Právny zástupca žalovanej na pojednávaní predniesol výhrady voči uplatňovanému nároku, ako boli

uvedené v odpore a v replike. Nesúhlasil s tým, že odo dňa podania návrhu na Rozhodcovský súd, až
do právoplatnosti tohto konania a taktiež odo dňa podania návrhu na vykonanie exekúcie premlčacia
doba spočíva, pretože sa domnieva, že spočívať môže len vtedy ak by bola podaná na príslušnom
orgáne, ktorý má právomoc o tom konať, čo však v danom prípade nebolo. Rozhodcovská doložka
nebola právoplatne dojednaná.

Na návrh žalobcu bol pripojený exekučný spis sp.zn. 13Er/571/2015 Okresného súdu Vranov nad
Topľou, v ktorom bol podaný návrh na vykonanie exekúcie na podklade Rozhodcovského rozsudkuvydaný na podklade predmetnej Úverovej zmluvy, z ktorého vyplýva, že o tomto návrhu doposiaľ nebolo
rozhodnuté.

Podľa § 261 ods. 3, písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného v
rozhodnom období ( ďalej len ,,Obchodný zákonník“), Touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§

682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
( ďalej len „ zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským
úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere

vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme a zmluvou o spotrebiteľskom úvere
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

V zmysle § 3 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu podpisu zmluvy o úvere,
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu podpisu zmluvy o úvere, spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu podpisu zmluvy o úvere, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka účinného v čase rozhodovania, neplatný je právny úkon,
ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom.

Podľa § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu
dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo
a všetky práva s ňou spojené.

Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie

odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

Postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ
postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávkydlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi
dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení ( § 526 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka).

V § 528 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa uvádza, že postupca je povinný odovzdať postupníkovi všetky
doklady a poskytnúť všetky potrebné informácie, ktoré sa týkajú postúpenej pohľadávky.

Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone

ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného
príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu
konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u
iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Podľa § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania
uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na
ich preukázanie a žalobný návrh.

Súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý

vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové
tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon
neustanovuje inak. Súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné
podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva ( §185 ods. 1,
2 a 3 Civilného sporového poriadku).

V zmysle § 215 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, súd rozhodne na základe zisteného skutkového
stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s

dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z

toho,žepredovšetkýmspotrebiteľvdobrejviereuzatvárazmluvusdodávateľom,odktoréhosaočakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných

podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Teda dodávateľ je povinný zdržať sa ich
používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa

v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju
uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy,ako aj obsah úverových podmienok bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek
zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka. Súd má za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka,

došlo by k znevýhodneniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

V slovenskom právnom poriadku existuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich

občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu. Vzťah dvoch kódexov súkromného práva a to Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka je vzťahom lex specialis ku lex generalis, pričom použitie
Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy podriadené režimu Obchodného zákonníka
sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. V
rámci obchodno-záväzkových vzťahov existuje aj skupina vzťahov, ktoré môže označiť ako fakultatívne

obchodné záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti
dohodnúť obchodnoprávny režim svojho záväzku ( § 262 Obchodného zákonníka ).

Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne
neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné

ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné či ide o relatívne
obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný
záväzkový vzťah

Právna ochrana spotrebiteľa je jednou z priorít oblastí záujmu nielen práva Európskej únie ale aj nášho

právneho poriadku. Nie je prípustné, aby sa kogentné normy určené na ochranu spotrebiteľa obchádzali
zvolením iného zákona, ktorý primárne nie je určený na úpravu či realizáciu spotrebiteľských vzťahov,
t.j. vzťahov, ktoré vznikajú pri nákupe tovarov a poskytovaní služieb spotrebiteľom, ktorí nekonajú pri
uzatváranízmluvyvrámcisvojejpodnikateľskejčiinejzárobkovejčinnosti.ZvolenierežimuObchodného
zákonníka nie je prípustné v prípadoch tzv. typových spotrebiteľských zmlúv, keď z celého kontextu

uzatvorenej zmluvy je zrejmé, že sa uzatvára v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa
vylúčili právne normy určené na ochranu spotrebiteľa. Nie je ani prípustné, aby dvom spotrebiteľom v
porovnateľnej situácii neboli garantované rovnaké právne prostriedky a ochrana len s ohľadom na to,
dodávateľ zvolí režim iného zákona. Aj pri zmluvách uzatváraných v zmysle Obchodného zákonníka
je potrebné pri realizácii či aplikácii práva postupovať podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v

Občianskom zákonníku či osobitných právnych predpisoch ako napr. zákon o spotrebiteľských úveroch,
zákon o ochrane spotrebiteľa.

Na základe vykonaného dokazovania a to oboznámením sa s pripojenými listinnými dôkazmi k žalobe,
súd má zato, že žaloba nie je dôvodná a súd žalobu zamietol. Žalobca si predmetný nárok uplatnil z

dôvodu, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovanou úverovú zmluvu. V zmysle tejto úverovej
zmluvy žalovaná si nesplnila svoje povinnosti a preto sa domáhal zaplatenia sumy 3.000,- eur spolu
s úrokom z omeškania odo dňa 20.11.212 do zaplatenia. Žalovaná sa však bránila voči uplatnenému
nároku, jednak vzniesla námietku premlčania a zároveň, ak by súd neakceptoval námietku premlčania,
poukázala na to, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a za bezpoplatkový, keďže

neobsahuje zákonom stanovené obsahové náležitosti. V danom prípade teda medzi účastníkmi konania
nastal spor, či uplatňovaný nárok je premlčaný alebo nie a taktiež bola aj vznesená obrana, s ktorou
nesúhlasil žalobca, že úver neobsahuje zákonom stanovené obsahové náležitosti.

V prvom rade sa súd zaoberal námietkou premlčania. Súd námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú

a preto súd žalobu zamietol a to z týchto dôvodov: Žalobca tvrdil, že uplatňovaný nárok nie je
premlčaný z dôvodu, že v zmysle Úverovej zmluvy, ktorá je podkladom pre konanie, viedol konanie na
Rozhodcovskom súde. Odo dňa podania návrhu na Rozhodcovský súd až po právoplatné skončenie
tohto rozhodcovského konania a zároveň odo dňa podania návrhu na vykonanie exekúcie podľaneho neplynula premlčacia doba a táto spočívala. Žalovaný však namietal toto tvrdenie. Mal zato, že
uplatnením nároku na Rozhodcovskom súde, resp. na Exekučnom súde premlčacia doba neplynula,
pretože tento nárok nebol uplatnený na príslušnom orgáne, ktorý má právomoc konať. Súd sa stotožnil

s touto obranou a mal zato, že obrana žalovaného je dôvodná.

To, že bol nárok uplatnený na Rozhodcovskom súde, automaticky nespôsobilo premlčanie. Súd sa
zaoberal ako prejudiciálnou otázkou, či rozhodcovský súd ma právomoc konať.

Súd preskúmaním zmluvy zistil, že v článku 3, bod 5. Zmluvy o úvere sa nachádza rozhodcovská
doložka, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou
uvedenou v článku 10., II. časti Všeobecných obchodných podmienok. Klient berie na vedomie, že
rozhodnutie rozhodcovského súdu je konečné a záväzné a jeho zrušenia žalobou na súde sa môže
domáhať len z dôvodov vymedzených v zákone č. 244/2002 Z.z.

Podľa bodu 10.2.2 čl. 10 Rozhodovanie sporov Všeobecných obchodných podmienok Banka a Klient
sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú
z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní
Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom

znení:
a] pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v
čase začatia rozhodcovského konania;
b] pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie

a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné
a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom, na ktorého
zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často krát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v

podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. Veriteľ
môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu,
ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na
riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a

nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým VOP, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský
súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej
štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať.

Takto formulovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka v štandardne formulovanej
zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach resp. obchodných podmienkach pre úver,
inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojedná, a ktorá vyžaduje
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní je neprijateľnou
podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná a teda bráni tomu, aby

na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na
udelenie poverenia pre exekútora.

Rozhodcovská doložka v zmluve a vo VOP spolu so zmluvou má charakter štandardnej formulárovej
zmluvy, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch.

Nakoľko rozhodcovská doložka je súčasťou VOP, nemožno považovať takúto rozhodcovskú doložku za
individuálne dojednanú. V čase uzavretia zmluvy v spojení s VOP ešte medzi účastníkmi neexistoval z
uzavretej zmluvy žiadny spor. Takýmto spôsobom sa pred vznikom akéhokoľvek sporu s oprávneným
bez primeraného dôvodu povinný vopred vzdal svojich práv uplatniť svoje nároky alebo brániť svoje
práva pred všeobecným súdom. Je síce pravdou, že niekedy rozhodcovská doložka dáva dlžníkovi

právo obrátiť sa v spore s veriteľom aj na všeobecný súd, avšak toto právo je len formálne, pretože je
obmedzené iba do doby, kým nepodá veriteľ návrh na prejednanie sporu na rozhodcovský súd.Vzhľadom na vyššie uvedené tunajší súd dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky,
pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva

ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej
má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Podľa
názoru súdu, už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná zmluva spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Rozhodcovská doložka v zmluve a vo VOP je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa podrobiť sa
výlučnerozhodcovskémukonaniu.Neprijateľnározhodcovskádoložkasapriečidobrýmmravomavýkon
práva povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom

na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v
rozpore s dobrými mravmi. Súd svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky opiera aj o
judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243-2008), pričom súd taktiež dáva
do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená otázka, ktorá sa týkala smernice 93/13/

EHS zo dňa 5.4.1993o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že
súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného
bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v
zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na
neprijateľné podmienky upravené v Rozhodcovskej zmluve. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd

má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie
vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Súd vyššie uvedené konštatuje s poukazom na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 21. marca 2012 č. k. 6 Cdo 1/2012. Najvyšší súd SR judikoval: „rozhodcovský rozsudok vydaný

v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už
uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc
rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci
rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý.

Keďže súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neplatnú, bol zistený nedostatok právomoci rozhodcu

rozhodnúťonárokužalobcu,atedažalobcanemáanikdispozíciiprávoplatnéavykonateľnérozhodnutie
spôsobilé pre exekučné konanie. Premlčacia doba plynula po celý čas rozhodcovského a exekučného
konania, nezastavila sa. Žalobca musí uniesť následky nezastavenia plynutia premlčacej doby.

Poskytovanie úveru fyzickej osobe - spotrebiteľovi je spotrebiteľskou zmluvou, ktorú je možné

preskúmavať a hodnotiť podľa § 52 a násl. Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb., preto pri právnych vzťahoch
upravujúcich postavenie veriteľa a spotrebiteľa je potrebné vychádzať z úpravy Občianskeho zákonníka,
a teda aj premlčacej doby. Nie je možné hovoriť o tom, že premlčacia doba je výhodnejšia v úprave
Občianskeho zákonníka ako pri Obchodnom zákonníku, ale rozhodujúci je charakter zmluvného vzťahu,
a to spotrebiteľský úver upravený zákonom č. 258/2001 Z.z. s tým, že ďalšie náležitosti zmluvného

vzťahu neupravené v tomto zákone sa budú riadiť Občianskym zákonníkom. Preto platí pre tento
zmluvný vzťah úprava premlčania podľa Občianskeho zákonníka aj so všeobecnou 3-ročnoupremlčacou
dobou podľa § 101 Obč. zákonníka. Ak žalobca tzv. zosplatnil úver dňa 11.9.2012, a dlh mal byť
zaplatený do 24.9.2012, tak nasledujúcim dňom začala plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia doba. Ak
bola podaná žaloba na súd až 16.12.2018,bola podaná po všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe. Pri

námietke premlčania okresný súd žalobu zamietol pre neuplatnenie práva v 3-ročnej dobe.

Obdobný právny názor bol vyjadrený aj v rozsudku Krajského súdu Trnava sp.zn. 23Co/232/16 z
19.4.2017, Krajského súdu Prešov sp.zn. 6Co/76/2015 z 27.10.2016, v rozsudku Krajského súdu Prešovsp.zn. 12Co/52/2014 zo 14.5.2014 a v rozsudku Krajského súdu Žilina sp.zn. 6Co/220/17 zo dňa
29.11.2017.

Podľa § 251 Civilného sporového poriadku, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

V zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

Súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu, žalovanému tak vznikol nárok na plnú náhradu trov
konania. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania má byť rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokoch tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia písomne na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody )
a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.