Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. február 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/319/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115223074
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3115223074.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., v spore žalobcov: 1/ U. D., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom O. J. XXX, 2/ S. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. J. XXX, obaja zastúpení JUDr. I.
K., advokátkou so sídlom v R. K. nad C., F.. O., proti žalovanému: N. P. I., s.r.o., so sídlom v D., N. XX,
IČO XX XXX XXX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. O. P., s.r.o., so sídlom v D., J. XX, o

určenie neplatnosti právnych úkonov, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.
k. 17C/374/2015-52 zo dňa 04. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok I.) a nepriznal žalovanému
náhradu trov konania (výrok II.). Zamietnutou žalobou sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti
Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.5.2008 a Zmluvy o uznaní dlhu č.
XXXXXXXXXX zo dňa 1.12.2009. Zamietajúce rozhodnutie zdôvodnil súd prvej inštancie s odkazom
na ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) v znení účinnom
do 30.6.2016 (v čase podania žaloby), § 137 a § 470 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“) tým, že podľa CSP je možné domáhať sa neplatnosti právneho úkonu (určenia
právnej skutočnosti) len ak právo na požadované určenie vyplýva z osobitného predpisu, pričom právo
domáhať sa určenia neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy o uznaní dlhu nevyplývalo zo žiadneho
osobitného právneho predpisu (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie - pozn. odvolacieho súdu).
Vzhľadom na ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované, však súd pripustil, že bolo

možné rozhodovať na základe žaloby podanej za účinnosti O.s.p. aj o neplatnosti právneho úkonu, ak je
daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Žalobcovia odôvodnili existenciu naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení iba tým, že hrozí, že sa žalovaný bezdôvodne obohatí a
vznikne nenapraviteľná ujma bez súdnej kontroly vzhľadom na vykonávanie zrážok zo mzdy. Súd prvej
inštancie k tejto argumentácii uviedol, že k vzniku bezdôvodného obohatenia vôbec nemusí dôjsť. Tejto
hrozbe môžu žalobcovia predísť tým, že vrátia žalovanému iba poskytnutú istinu úveru, teda vrátia

mu to, čo im poskytol na základe podľa nich neplatného právneho úkonu. Ak sú toho názoru, že viac
žalovanému nepatrí, nemajú dôvod mu plniť. Je potom na rozhodnutí žalovaného, či sa bude súdnou
cestou domáhať práv, ktoré mu podľa neho patria (úrokov úveru, poplatkov a pod.). V prípade, že
tak žalovaný učiní, môžu sa žalobcovia ako žalovaní brániť proti takejto žalobe tvrdením o neplatnosti
úverovej zmluvy, resp. jej časti. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia
nepreukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti oboch právnych úkonov. V

súvislosti s neexistenciou naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe súd prvej inštancie poukázal
aj na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/463/2013 z 8.3.2016 a sp. zn. 17Co/339/2015z 28.9.2016, ako aj na to, že samotný Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 34C/52/2015 zo dňa
20.5.2015 nariadil predbežné opatrenie, ktorým bolo žalovanému uložené zdržať sa uplatnenia práva na
zrážky zo mzdy žalobkyne 1/ z dohody o zrážkach zo mzdy uvedenej v bode 7 Zmluvy o revolvingovom

úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.5.2008 a uložil žalobkyni 1/, aby v lehote troch mesiacov od
právoplatnosti predbežného opatrenia podala žalobu vo veci samej. Pritom podľa návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia navrhovateľka (žalobkyňa 1/) mienila podať žalobu o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky - dohody o zrážkach zo mzdy uvedenej v bode 7 Zmluvy o revolvingovom úvere,
nie určenie neplatnosti úverovej zmluvy ako celku a zmluvy o uznaní dlhu.

1.2 Nad rámec odôvodnenia neexistencie naliehavého právneho záujmu súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku uviedol, že k dôvodom neplatnosti úverovej zmluvy ako celku v zásade žalobcovia
nič právne relevantné neuviedli (v zmysle podstatných náležitostí úverovej zmluvy). Predmetná úverová
zmluva neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy (napr. priemernú RPMN,

konečnú splatnosť úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), avšak
táto skutočnosť má za následok iba bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nie neplatnosť zmluvy.
Rovnako to platí aj v prípade, ak je úrok dohodnutý v rozpore s dobrými mravmi. Prijatie plnenia, ktoré
zodpovedá istine úveru, od dlžníka z takejto úverovej zmluvy nie je bezdôvodným obohatením. Prijatie
plnenia nad tento rámec (teda plnenia prevyšujúceho istinu úveru) už možno považovať za bezdôvodné

obohatenie, avšak v takom prípade je namieste domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia a
nie určenia neplatnosti úverovej zmluvy, resp. jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Napokon súd prvej
inštancie uviedol, že podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. sa zmluva o spotrebiteľskom úvere pri
nesplnení podmienok podľa odseku 2 považuje za platnú, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, pričom v tomto prípade nebolo sporné, že žalobcovia

spotrebiteľský úver čerpali, preto absencia náležitostí podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. by
nemala za následok neplatnosť úverovej zmluvy.

1.3 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 257 CSP. Žalovaný bol v
konaní plne úspešný, avšak súd vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný si voči žalobcom mimosúdne

uplatňuje peňažné nároky, ktoré mu zjavne nepatria, resp. podľa názoru súdu sú v rozpore s dobrými
mravmi (akékoľvek úroky, tobôž vo výške 79,49 % ročne, zmluvné pokuty). V podstate tak súd použitím
tohto ustanovenia sankcionoval žalovaného za to, že podľa súdu prvej inštancie je jeho konanie v
zjavnom rozpore s právom, čo mu musí byť známe z rozhodovacej činnosti súdov vo veciach, v ktorých
vystupuje ako sporová strana. Takisto nie je bez významu, že ide o obchodnú spoločnosť so základným

imaním 500 000 eur, ktorého predmetom činnosti je aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým
spôsobom z vlastných zdrojov a v prípade žalovaných ide o fyzické osoby.

2. Proti uvedenému rozsudku vo výroku I. (o zamietnutí žaloby) podali žalobcovia včas odvolanie z
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a

navrhli, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie, aby tento žalobe vyhovel.
Uviedli, že žalobný návrh sa opieral nielen o splnenie podmienky neplatnosti dohody o zrážkach
zo mzdy uvedenej v bode 7 zmluvy, ale aj skutočnosť, že zmluva obsahovala viaceré neprijateľné
podmienky, a tak ako celok bola v neprospech žalobcov ako slabšej strany sporu. Ďalej žalobcovia v
odvolaní uviedli, že v žalobe poukázali na viaceré skutkové zistenia týkajúce sa zmluvy, ktoré súd prvej

inštancie nezohľadnil, hoci žiadali, aby súd podrobil nimi uvedené ustanovenia zmluvy súdnej kontrole
z hľadiska nerovnováhy zmluvných dojednaní, čo súd nevykonal. Následne žalobcovia v odvolaní
zopakovali tvrdenia zo žaloby týkajúce sa absentujúcich náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
neprijateľných zmluvných podmienok, neprimeranej výšky úrokovej sadzby, ako aj okolností uzavretia
zmluvy. K žalobnému petitu o určenie neplatnosti dohody o uznaní dlhu žalobcovia v odvolaní uviedli,

že žalobca 2/ pri jeho ťažkom zdravotnom stave nemohol reálne posúdiť obsah dohody o uznaní dlhu
a túto dohodu považujú žalobcovia za dohodnutú v rozpore s dobrými mravmi, pričom v rozsudku
absentuje vyhodnotenie zmluvy o uznaní dlhu z hľadiska dobrých mravov. Nevyhodnotenie vyššie
uvedených ustanovení zmluvy o revolvingovom úvere podľa žalobcov znamenalo ich ukrátenie na práve
na spravodlivý súdny proces.

3. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie aj žalovaný, a to vo výroku o trovách konania (výrok II.)
a navrhol, aby odvolací súd tento výrok zmenil a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania
pred súdom prvej inštancie. Odvolanie odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b),d), f), h) CSP tým, že právna úprava náhrady trov konania je zásadne založená na princípe úspechu
a neúspechu v konaní, čo je vyjadrené v § 255 ods. 1 CSP. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje
výnimku z uvedeného pravidla, ktorej použitie by malo byť reštriktívne. Dôvody hodné osobitného

zreteľa sa môžu týkať charakteru súdneho konania alebo procesnej situácie, alebo sa môžu týkať
sociálnej situácie účastníkov - v takom prípade je potrebné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery všetkých účastníkov, ako aj na okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku (k
iniciovaniu súdneho sporu) a na postoj účastníkov v konaní. Súd prvej inštancie sa otázkou dôvodov
hodných osobitného zreteľa komplexne nezaoberal, nevysporiadal sa s povahou a uplatniteľnosťou ním

uvádzaných skutočností čo len sčasti. Je nesporné, že žalobcami použitý procesný prostriedok bol podľa
súdu zbytočný a nedôvodný, teda ani súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by podanie žaloby
bolo spojené s oprávneným a legitímnym postupom na ochranu práv žalobcov. Súd prvej inštancie
vôbec nevzal do úvahy, že žalobcovia boli právne zastúpení. Argument súdu, že žalovaný je obchodná
spoločnosť so základným imaním 500 000 eur a žalobcovia sú fyzické osoby, je nepostačujúci, pretože
ak na strane žalovaného bral do úvahy základné imanie, potom na strane žalobcov mal mať preukázané,

že ich majetkové a príjmové pomery neumožňujú náhradu trov, a to ani len sčasti. Súd neuviedol v
rozsudku žiaden dôvod, pre ktorý neprichádza do úvahy ani čiastočná náhrada trov.

4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedli, že súd prvej inštancie pri nepriznaní
náhrady trov žalovanému správne zobral do úvahy morálne aspekty samotnej zmluvy o úvere. Nie je

pravda, že by sa súd prvej inštancie nevysporiadal so skutočnosťami pre uplatnenie dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Súd jasne uviedol, že práve uplatnenie ustanovení úverovej zmluvy, ktoré boli v
rozpore s dobrými mravmi, bolo okolnosťou rozhodujúcou pre aplikáciu § 257 CSP. Za rozpor s dobrými
mravmi považujú žalobcovia aj uzavretie dohody o uznaní dlhu zo žalobcom 2/ dňa 1.12.2009 na
sumu 5 269,10 eur, ktorá vysoko prekračuje skutočne poskytnutý úver v sume 1 825,67 eur, pričom

žalovanému muselo byť známe zo zisťovania jeho majetkových pomerov, že žalobca 2/ je invalidný
dôchodca s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 60 %. Ak sa súd prvej inštancie
nezaoberal čiastočným priznaním náhrady trov konania, z odôvodnenia vyplynulo, že nemal zámer
priznať žalovanému náhradu trov konania ani sčasti. Na druhej strane dôvody hodné osobitného zreteľa
sa týkajú aj osobných, majetkových a zárobkových pomerov účastníkov. Žalobcovia 1/ a 2/ vlastnia

skromný rodinný dom, v ktorom bývajú, a pozemky, ktoré nie sú majetkom, z ktorého by si mohli
zabezpečiť využitie právnych služieb. Žalobkyni 1/ bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci P.
z dôvodu hmotnej núdze. Žalobca 2/ je invalidný dôchodca s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť o 60 %. K vyjadreniu žalobcovia priložili rozhodnutie I. z 26.12.2012 o priznaní invalidného
dôchodku žalobcovi 2/ vo výške 232,80 eur, rozhodnutia I.e z 3.12.2015 a z 1.12.1016 o zvýšení

invalidného dôchodku žalobcu 2/ na 289,80 eur resp. na 293,80 eur, lekársky posudok o miere poklesu
schopnosti žalobcu 2/ vykonávať zárobkovú činnosť 60 % a lekárske správy z 22.5.2015 a 28.6.2017.

5. Žalovaný v ďalšom písomnom vyjadrení uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava obsahu svojich
doterajších vyjadrení, predovšetkým odvolania. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na uzavretie dohody o

uznanídlhusožalobcom2/akoinvalidnýmdôchodcom,žalovanýzdôraznil,žedohodabolasožalobcom
2/ uzatvorená dňa 1.12.2009, pričom vymedzenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú
činnosť o viac ako 60 % a vznik invalidity sa viaže k dátumu 7.9.2012, preto žalovaný považuje uvedené
tvrdenie za zavádzajúce.

6. Žalobcovia reagovali na uvedené písomné vyjadrenie žalovaného písomným podaním, v ktorom
konštatovali, že podľa lekárskej správy obvodnej lekárky mal žalobca 2/ trvalo nepriaznivý zdravotný
stav od roku 2009. K tomuto podaniu pripojili vyjadrenie lekárky z 25.9.2017, podľa ktorého má žalobca
2/ dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, zhoršujúci sa od r. 2009, je poberateľom invalidného dôchodku,
opakovane hospitalizovaný v nemocnici a dlhodobo liečený na odborných ambulanciách.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe včas podaných odvolaní žalobcov a žalovaného
preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné v celom rozsahu potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. V odvolacom konaní platí princíp obmedzeného preskúmavania rozhodnutia súdu prvej inštancie
- odvolací súd nepreskúmava odvolaním napadnuté rozhodnutie v celosti, ale len v rozsahu, ktorý
vymedzí odvolateľ v podanom odvolaní. Odvolací súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj dôvodmi
odvolania tak, ako ich určí odvolateľ vo svojom odvolaní (§ 379, 380 CSP). Pod pojem odvolacie dôvody(ktorými je odvolací súd viazaný) patrí nielen odkaz na niektoré ustanovenie § 365 ods. 1 CSP (napr. že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) - napokon výslovný
odkaz na toto ustanovenie nie je nevyhnutnou náležitosťou odvolania, ale najmä vecné zdôvodnenie, v

čom vidí odvolateľ nesprávnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia (teda aplikácia ustanovenia § 365
ods. 1 CSP na konkrétne odvolaním napadnuté rozhodnutie). Aj týmito (vecnými) dôvodmi odvolania je
odvolací súd viazaný a nemôže rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmavať nad rámec odvolateľom
vymedzených konkrétnych dôvodov namietanej nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

9. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie zdôvodnil zamietajúce rozhodnutie, aplikujúc procesné
predpisy účinné v čase jeho rozhodovania (§ 137 CSP) i v čase podania žaloby (§ 80 písm. c/
O.s.p.), neprípustnosťou žaloby z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení neplatnosti oboch právnych úkonov. Žalobcovia v odvolaní, podanom prostredníctvom advokáta,
neuviedli žiadne dôvody, pre ktoré považujú tento právny záver súdu prvej inštancie za nesprávny.
Žalobcoviavodvolaníuviedlilenargumentykneplatnostiobochzmlúv(neprijateľnézmluvnépodmienky,

absentujúce náležitosti zmluvy, neprimeraná úroková sadzba, okolnosti uzavretia zmluvy, rozpor s
dobrými mravmi). Takáto argumentácia odvolateľov však nijako nebola spôsobilá spochybniť uvedený
právny záver, na ktorom bolo založené rozhodnutie súdu prvej inštancie. Vzhľadom na vyššie uvedený
princíp obmedzeného preskúmavania rozhodnutí v odvolacom konaní nemohol odvolací súd preskúmať
správnosť či nesprávnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o neprijateľnosti žaloby, keďže

odvolatelia neuviedli žiaden dôvod spochybňujúci tento záver súdu prvej inštancie (žiaden dôvod v
prospech prijateľnosti žaloby). Preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné než (vzhľadom na odvolateľmi
nespochybnený právny záver o neprijateľnosti žaloby) rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť bez
toho, aby mohol preskúmať ich vecné argumenty k namietanej neplatnosti oboch právnych úkonov.

10. K výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ktorý napadol odvolaním žalovaný, je
možné dať žalovanému za pravdu v tom, že právna úprava náhrady trov konania je zásadne založená
na princípe úspechu a neúspechu v konaní, čo je vyjadrené v § 255 ods. 1 CSP. Ustanovenie § 257
CSP predstavuje výnimku z uvedeného pravidla, ktorej použitie by malo byť reštriktívne, pričom dôvody
hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať charakteru súdneho konania alebo procesnej situácie, alebo

sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov konania. Súd nemôže v odôvodnení rozhodnutia o trovách
konania nahrádzať rozhodnutie vo veci samej, teda rozhodnutie o trovách nemôže byť založené na
hypotézachotom,akýbybolvýsledokkonania,akbyneexistovalaprocesnáprekážka,resp.naprávnom
posúdení veci, ktoré pre procesnú prekážku nebolo možné urobiť vo veci samej. Odôvodnenie aplikácie
ustanovenia § 257 CSP (dôvodov hodných osobitného zreteľa) tým, že žalovaný si mimosúdne uplatňuje

nároky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, a teda koná v rozpore s právom, nepovažoval odvolací
súd za správne.

11. Súdny spis však obsahuje dostatok listinných dôkazov o sociálnej situácii žalobcov (väčšinu z nich
priložili žalobcovia k vyjadreniu k odvolaniu žalovaného, ktoré bolo žalovanému riadne doručené, pričom

vo vyjadrení k odvolaniu uviedli aj skutkové tvrdenia a žalovaný tieto tvrdenia žalobcov a nimi predložené
dôkazy nespochybnil). Z uvedených tvrdení žalobcov a nimi predložených listinných dôkazov vyplýva, že
P.popreskúmanípríjmovamajetkovýchpomerovžalobkyne1/dospelokzáveru,žespĺňapodmienkyna
poskytnutie právnej pomoci (t. j. jeho príjem nepresahuje 1,6-násobok sumy životného minima a právne
služby si nemôže zabezpečiť svojím majetkom). Pokiaľ ide o žalobcu 2/, ten je od roku 2012 invalidný

dôchodca, pričom miera poklesu jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je 60 %, je dlhodobo
ambulantne liečený odbornými lekármi a opakovane hospitalizovaný. Z toho vyplýva, že sú (a aj v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie boli) dané dôvody osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov
konania podľa § 257 CSP. Vzhľadom na tieto sociálne pomery žalobcov by aj čiastočná náhrada trov
konania bola pre nich mimoriadne zaťažujúca. Keďže žalovaný je veľká právnická osoba, rozhodnutie

o nepriznaní trov konania nebude preňho predstavovať neprimeranú finančnú záťaž.

12. V odvolacom konaní boli obe strany neúspešné vo vzťahu k svojmu odvolaniu resp. úspešné vo
vzťahu k odvolaniu protistrany, teda každá strana mala vo veci len čiastočný úspech, preto odvolací súd
v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP (ale aj s ohľadom

na dôvody hodné osobitného zreteľa, ako boli uvedené vyššie, podľa § 257 CSP) nepriznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán.

13. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).