Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. júl 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/112/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315212636
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:8315212636.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej

a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobkyne: Prima banka
Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: U. J., bytom V. XXXX/
XX, A., o zaplatenie 2.335,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 7Csp/123/2016-105 zo dňa 13.3.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o trovách
konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku okresného súdu n e d o t ý k a .

Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 7Csp/123/2016-105 zo dňa 13.3.2017 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni 476,11 eur s príslušenstvom, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 68,54%. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že
žalobkyňa 19.8.2011 uzavrela so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytla žalovanému
spotrebiteľský úver vo výške 3.000,-eur. Predmetná zmluva neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods.

2 písm. f/ - údaj o konečnej splatnosti úveru, t. j. konkrétny termín, ktorý bol vymedzený len počtom
mesiacov od poskytnutia úveru a náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ - výšku splátok istiny, úrokov, ktoré
mal žalovaný zaplatiť. Uviedol, že zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tieto nedostatky
sankcionuje tým, že takýto spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni len istinu úveru. Konštatoval, že zmluva neurčuje, aká časť mesačnej
splátky zodpovedala výške splátky istiny a že strany mali dohodnuté splácanie v 120 splátkach a
preto stanovil výšku mesačnej splátky priemerne t. j. suma úveru 3000,- eur :120 splátok =25,-eur

jedna splátka. Žalovaný uhradil do dňa vyhotovenia výzvy k splateniu celého úveru sumu 1173,89
eur, teda celkovo 46 splátok a časť 47. splátky vo výške 23,89 eur. Mal za to, že výzva na splatenie
dlhu z 20.8.2015 je v rozpore so zákonom a preto je v zmysle § 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neplatná. Žalovaný je tak povinný zaplatiť žalobcovi zostatok 47. splátky vo výške 1,11 eur a splátky
splatné 16.8.2015 až 17.2.2017, t. j. 19 splátok po 25,-eur, t. j. 476,11 eur. Splátka splatná 16.3.2017
a nasledujúce neboli v čase vyhlásenia rozsudku splatné a preto ich žalobkyni nepriznal a žalobu vo
zvyškuzamietol.Oúrokochzomeškaniarozhodolpodľa§3nariadeniavládyč.87/1995Z.z..Onáhrade

trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

2. Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote v rozsahu zamietajúcej časti a v časti trov konania
odvolanie žalobca. Mal za to, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, keďže náležitosť v zmysle § 9ods. 2 písm. f) - termín konečnej splatnosti obsahuje zmluva v bode 5.3., ktorý jednoznačne stanovuje
termín konečnej splatnosti úveru, a to nasledovne: „Klient sa zaväzuje, že úver bude uhradený do 120
mesiacov odo dňa podpisu zmluvy (toto je doba trvania zmluvy), pričom banka vykoná poslednú splátku

v deň uvedený v bode 5.2. posledného mesiaca tejto lehoty.“ V spojení s ust. § 122 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je možné určiť termín konečnej splatnosti úplne presne. Okresný súd sa pri určení termínu
konečnej splatnosti zaoberal časom od poskytnutia úveru, avšak termín konečnej splatnosti sa neodvíja
od dátumu poskytnutia úveru, ale od dátumu podpisu zmluvy, ktorý je možné jednoznačne určiť.
Poukazuje na bod 9.6. zmluvy, z ktorého ustanovenia vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o

úvere sú aj obchodné podmienky banky, a teda niektoré z náležitostí, ktoré má v zmysle právnych
predpisov zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie
náležitosti sú vo VOP. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte
zmluvy, kde je uvedená výška anuitnej splátky - čl. 5.1., termín splatnosti prvej anuitnej splátky -
čl. 5.2., počet anuitných splátok, ako aj periodicita a termín splatnosti anuitnej splátky. Z uvedeného
vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej

splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania
zmluvy poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky. Informáciu, že splácanie
spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a
úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií
pred uzatvorením zmluvy. Pokiaľ ide o poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi
úrokovými sadzbami. V prospech argumentácie banky svedčí aj rozsudok Európskeho súdneho dvora
z 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej (ďalej len „Rozsudok“), na
ktorého obsah odvolateľ poukazuje. Z uvedeného vyplýva, že povinnou náležitosťou úverovej zmluvy

nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok na časť pripadajúcu na istinu, úroky a
iné poplatky a zároveň štát ani nemôže zákonom upraviť povinnosť pre veriteľov takýto presný rozpis v
zmluve uvádzať. Podľa názoru žalobcu účelom a cieľom zákona č. 129/2010 Z. z. v časti týkajúcej sa
dotknutej náležitosti nebola tá skutočnosť, aby bol spotrebiteľ informovaný v číselnom vyjadrení o tom,
čo sa zo splátky započítava na istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatky. Zo zmluvy je zrozumiteľné a

jasné, že splátka vo výške 45,01 eur pozostáva z úroku 13,12 % ročne a je pochopiteľné, že zvyšok
tvorí istina. Pokiaľ prvostupňový súd poznamenáva, že jemu je citovaný rozsudok Súdneho dvora známy
a nemôže priznať v smernici nepriamy účinok, žalobca má za to s poukazom na rozhodnutie vo veci
Kobler C-224/01, že i keď právo EÚ de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov,
všeobecná záväznosť rozhodnutí súdov je daná zásadou zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú

spôsobil porušením práva Únie. Poukazuje tiež na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-334/92. Žalobca
poukazuje aj na aktuálnu judikatúru, a to uznesenia iných krajských súdov. Na základe vyššie uvedených
skutočností je žalobca toho názoru, že prvostupňový súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci, nakoľko zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom
na túto skutočnosť nie je možné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Poukazuje na to, že

žalovaný sa dostal do omeškania už 18.05.2015. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný porušil
svoje zmluvné povinnosti, a preto žalobca na základe výzvy na predčasné splatenie úveru rozhodol
o predčasnej splatnosti úveru dňa 20.08.2015. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 565, § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka, ako aj na čl. 19 bod 19.8 VOP. Žalobca vzhľadom na podané odvolanie v časti
zamietnutého nároku napáda aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania a žiada priznať ich náhradu

v rozsahu 100 %.

3. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 11Co/201/2017 z 22.8.2017
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a vo výroku o
trovách konania ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšku sa rozsudku okresného súdu nedotkol. Mal za

nesporné,žestranysporuuzatvorilizmluvuakozmluvuspotrebiteľskú,pričomišloozmluvuformulárovú,
individuálne nedojednanú, uzatvorenú v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Keďže zmluva
bola uzatvorená medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ide zároveň o spotrebiteľský úver v zmysle § 1
ods. 2, § 2 písm. a/ a b/ z. č. 129/2010 Z. z. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva
neobsahuje povinnú obsahovú náležitosť, a to rozčlenenie splátky úveru na to, koľko bude pripadať na

istinu, úrok a iné poplatky, čo spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP.4. V dôsledku podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018
rozsudokkrajskéhosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Konštatoval,žeúmyslomzákonodarcu,
ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch, bolo transponovať Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES z 23.4.2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo,
aby novo prijímané ust. § 9 ods. 2 písm. k/ z. č. 129/2010 Z. z. bolo v rozpore s čl. 10 ods. 2 Smernice.
To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. k/ z. č.
129/2010 Z. z.. Eurokonformným výkladom tohto ustanovenia, ktorý je v danom prípade nielen možný,

ale aj dovolený, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.
z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácii dlhu, teda
rozpissplátokpočastiachsamostatnevoväzbenaistinu,úrokapoplatky.Pokiaľpredmetnéustanovenie
zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované
informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich

uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

5. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len
„CSP“)pozrušenívrátenívecínazákladerozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikypreskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 § 380 CSP) a bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania.
Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotýka.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

7. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

8. Odvolanie žalobcu krajský súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodné.

9. V predmetnom konaní nebolo sporné, že účastníci dňa 19.8.2011 uzatvorili zmluvu o úvere ako
zmluvu spotrebiteľskú, pričom ide zároveň o spotrebiteľský úver v zmysle § 1 ods. 2, § 2 písm. a/ a b/
z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení

účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež celkovú výšku úroku,
výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok.

10. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje
výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, vychádzajúc z vysloveného právneho názoru

dovolacieho súdu, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona
č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere
obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť
každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v

číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)
pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010
Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za
použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo
splátka úveru zahrňuje. Pokiaľ teda predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške,

počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že
sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine,
úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu,
úroky a iné poplatky. Takýto výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k/ z. č . 129/2010 Z. z. podporuje aj jeho
zmena vykonaná zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sauvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery
vyjadrené v Rozsudku.

11.Zároveňzdôvodovejsprávykzákonuč.129/2010Z.z.vžiadnomprípadenevyplýva,žebyzámerom
zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v
Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere,
teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu,
úroky a aj iné poplatky. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku

odlišnú od toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice.

12. Aj v zmysle Rozsudku, zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimisplátkaminemusívoformeamortizačnejtabuľkyspresňovať,akáčasťkaždejsplátkybude
započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ
na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej

tabuľky (bod 53 Rozsudku).

13. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu ust. § 9 ods. 2
písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. a vyššie uvedených právnych záverov Najvyššieho súdu SR v súdenej
veci, ktoré sú pre odvolací súd záväzné, je potrebné dospieť k záveru, že predmetné ustanovenie je

potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné
vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky.

14. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru.

15. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú
formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

16. I keď odvolací súd v súlade s vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu konštatoval, že
predmetná zmluva o úvere obsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k/ z. č. 129/2010 Z. z.,
stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov. Dôvodom
vyslovenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v súdenej veci je absencia jednej z obligatórnych

náležitostí zmluvy o úvere, a to termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Nesplnenie čo i len
jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere uvedených v § 9 ods. 2 cit. zákona, má za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru.

17. Doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru sú upravené v článku

5.3 Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi stranami sporu nasledovne: „Klient sa zaväzuje, že celý úver s
príslušenstvombudeuhradenýdo120mesiacovododňapodpisuúverovejzmluvy,pričombankavykoná
poslednú splátku vo výške zostatku úveru s príslušenstvom v deň uvedený v bode 5.2. posledného
mesiaca tejto lehoty. V prípade, ak deň splátky nebude pracovným dňom, splátka bude vykonaná v
najbližší nasledujúci pracovný deň. Podľa článku 5.2 zmluvy: „Splátky sú splatné v 16. deň kalendárneho

mesiaca, prvá splátka úveru bude vykonaná v kalendárny mesiac nasledujúci po kalendárnom mesiaci,
v ktorom bol úver poskytnutý“.

18. Zmyslom vyššie citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) z. č. 129/2010 Z. z. je, aby bol spotrebiteľ
už pri podpise zmluvy o spotrebiteľskom úvere informovaný o konečnej splatnosti úveru, t.j. o tom,

dokedy mu bude trvať povinnosť splácať istinu, úroky a iné poplatky. Vyžaduje sa, aby v zmluve o
spotrebiteľskom úvere bola upravená časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru vo forme uvedenia
konkrétneho dňa, pričom je úlohou poskytovateľa úveru - veriteľa, aby vstupné údaje (deň poskytnutia
úveru, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok) premietol do konkrétneho časového
údaja, ktorý bude predstavovať dátum konečnej splatnosti úveru. Tento údaj podľa názoru odvolacieho

súdu nemožno odvodzovať od termínov jednotlivých splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a
počtu splátok, ale spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácii presne
vedieť, kedy, ktorým dňom dôjde ku konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (obdobne napr. rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/465/2015 zo dňa 29.01.2016, rozsudok Krajského súdu v Žilinesp. zn. 6Co/140/2018 zo dňa 27.06.2018, rozsudok Krajského súdu v Žiline 11Co/160/2018 zo dňa
31.07.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/1546/2014 zo dňa 22.10.2015,
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 151/2012 zo dňa 19. septembra 2012).

19. Konečná splatnosť úveru teda musí byť presne určená, konkrétnym dátumom splatnosti (deň,
mesiac, rok). Zákonodarca tým kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa, ktorému musí byť zo znenia v
zmluve zrejmé, kedy presne nastane posledný deň splatnosti úveru. Vyplýva to aj z jazykového výkladu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) z. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere.

Predmetné ustanovenie jednoznačne pojednáva o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, teda o jednom konkrétnom termíne. V opačnom prípade by bola zákonná
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) ustanovená nadbytočne. Výklad
ponúkaný žalobcom v odvolaní je preto v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože
ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie
zistiť, alebo vypočítať, tak by to tak uviedol.

20. Odvolací súd dospel k záveru, oboznámiac sa s obsahom úverovej zmluvy, že žalobca neuviedol
v úverovej zmluve údaj o konečnej splatnosti úveru takým spôsobom, aby mohlo byť žalovanému
dostatočne a nepochybne zrejmé, ktorý deň je termínom konečnej splatnosti úveru. Je v rozpore
s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalobca predložil žalovanému ako spotrebiteľovi zmluvu, ktorej

náležitosti nie sú na prvý pohľad zrejmé a konkrétne a vyžadujú na zistenie podstatných otázok výpočty
alebo dohady. Ako odvolací súd už vyššie uviedol, iba samotná dedukcia termínu konečnej splatnosti
nepostačuje pre naplnenie dikcie ustanovenia § 9 ods. 1 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. Vzhľadom
na uvedené pre spotrebiteľa nie je možné bez väčších ťažkostí a s istotou identifikovať termín konečnej
splatnosti úveru, resp. aj doby trvania úveru, čo má vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho

záväzku.

21. Na podporu už uvedenej argumentácie odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ide základné výkladové pravidlo, v zmysle ktorého v

prípade, ak vzniknú pochybnosti, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa.
Priaznivejším výkladom zmluvy je v tomto prípade to, že termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru je konkrétne vopred pevne stanovený deň, pričom tento nemožno odvodzovať od termínov
jednotlivých splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy a počtu splátok. Spotrebiteľ musí už pri uzavretí
zmluvy presne vedieť, teda bez akýchkoľvek matematických operácii, kedy, ktorým konkrétnym dňom

je určený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

22. Na záver odvolací súd dodáva, že absenciu náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 zákon nestíha
absolútnou neplatnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
poskytnutého spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ). V takomto prípade

vzniká spotrebiteľovi povinnosť uhradiť v prospech veriteľa len sumu skutočne poskytnutého úveru. Ak
spotrebiteľ zaplatil veriteľovi sumu nižšiu než je poskytnutý úver, je povinný uhradiť veriteľovi už len
rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru a uhradenou sumou.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti

potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny.

24. V zmysle ust. § 453 ods. 3 CSP rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho a dovolacieho konania.
Žalovaný bol v konaní fakticky plne úspešný a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho a
dovolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP a § 453 ods. 1 CSP), o

ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle §262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom a v dovolacom konaní
pasívny, nevykonal žiaden procesný úkonl a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom a v
dovolacom konaní nevznikli.26.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom a v dovolacom konaní ani žiadne nevznikli. Odvolací súd preto s použitím

Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by
zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov
konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je, v súlade s čl. 17 základných
princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu, potrebné rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na

náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP o
priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov
konania, za situácie, keď žalovanému žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu (obdobne viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 2. 2018,
sp. zn. 7Cdo/14/2018).

27. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania voči žalobcovi nepriznal.

28. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)