Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/23/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116230673
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116230673.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobkyne: Q. L.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX W. XX, štátny občan SR, právne zastúpená JUDr. Zuzanou
Karkóovou, advokátkou so sídlom T. T. XX, XXX XX N., proti žalovanému: F. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom XXX XX W. XX, štátny občan SR, právne zastúpený JUDr. Vladimírom Grznárom, advokátom so
sídlom Pri starej prachárni 13, 831 04 Bratislava, IČO: 42 253 896, o určenie vlastníckeho práva, na
odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 6C/225/2016-111 zo dňa 12.06.2018,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomprvoinštančnýsúdžalobužalobkynevcelomrozsahuzamietolažalovanému
proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Z vykonaného dokazovania
považoval za preukázané, že dňa 23.12.2005 uzatvorili žalobkyňa ako darca a žalovaný ako obdarovaný
darovaciu zmluvu so zriadením vecného bremena datovanú dňa 22.12.2005, ktorou žalobkyňa darovala

žalovanému sporné nehnuteľnosti. Žalovaný v zmluve vyhlásil, že dar prijíma. Zároveň sa v zmluve
strany sporu dojednali bezplatné zriadenie vecného bremena, ktoré spočívalo v práve doživotného
bývania a užívania domu súp. č. XX s príslušenstvom pre žalobkyňu v rozsahu, v akom tieto
nehnuteľnosti užívala do uzavretia zmluvy. Na podklade uvedeného sa žalovaný stal vlastníkom
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX vedeného pre k. ú. W.. V časti C LV je evidované právo
doživotného bývania a užívania domu súp. č. XX na parcele KN-C č. 94 pre žalobkyňu podľa č.
V 235/06 pod položkou výkazu zmien č. 8/06. Žalobkyňa listom označeným ako „Výzva“ zo dňa

11.12.2007 adresovaným žalovanému si uplatňovala voči nemu právo na vrátenie daru podľa ust. §
630 OZ pre hrubé porušenie mravov, fyzické napádanie jej osoby žalovaným a nedodržanie ust. čl.
III darovacej zmluvy opakovanými exekúciami na darované nehnuteľnosti. Zároveň požadovala od
žalovaného uzavretie dohody o vrátení všetkých darovaných nehnuteľností do 31.01.2008 s tým, že v
opačnom prípade sa svojho práva bude domáhať cestou súdu. Tento list bol nesporne odovzdaný na
poštovú prepravu dňa 11.12.2007. Žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru zo dňa 09.09.2016 za správanie
žalovaného ako obdarovaného hrubo porušujúceho dobré mravy považovala:

1/ opakované prípady fyzického napádania jej osoby žalovaným,
2/ opakované prípady hrubých urážok jej osoby zo strany žalovaného,
3/ sústavné neposkytovanie potrebnej pomoci,
4/ opakované vyháňanie jej osoby z rodinného domu, ktorý bol predmetom daru,čo v žalobe konkretizovala tým, že žalovaný vedome svojim konaním zapríčinil odstavenie rodinného
domu od dodávok plynu a elektrickej energie a vody s tým, že žalobkyňu ponechal bývať v rodinnom
dome v nevyhovujúcich podmienkach. Pokiaľ sa týkalo bodov 1/ a 2/ prvoinštančný súd konštatoval,

že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že by žalovaný vo vzťahu k jej osobe sa
dopustil akéhokoľvek fyzického násilia, resp., že by z jeho strany došlo k hrubým urážkam žalobkyne.
Ani vypočutí svedkovia sa nevedeli bližšie k týmto skutočnostiam vyjadriť, aj keď pripustili, že medzi
stranami sporu vznikali hádky, ich obsah nevedeli bližšie objasniť. Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že
ju mal opakovane označovať ako chuderku a iné hrubé urážky žalobkyňa ani nekonkretizovala. Pokiaľ

sa týkalo správania sa žalovaného uvedeného pod bodom 3/, súd poukázal na to, že medzi stranami
sporu nie je taký príbuzenský vzťah, z ktorého by vyplývala prípadná vzájomná vyživovacia povinnosť
podľa ustanovení § 62 a nasl. Zákona o rodine. Z obsahu predmetnej darovacej zmluvy so zriadením
vecného bremena nemožno vyvodiť, že by sa žalovaný zaviazal k akejkoľvek povinnosti spočívajúcej v
aktívnom konaní vo vzťahu k žalobkyni. Podľa dohody o zriadení práva vecného bremena obsiahnutej v
predmetnej darovacej zmluve žalovaný bol povinný iba strpieť výkon práva vecného bremena žalobkyne

spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania dotknutého rodinného domu s príslušenstvom
v rozsahu, v akom ho dovtedy žalobkyňa užívala. Ak by teda aj žalovaný neposkytoval žalobkyni
pomoc pri zaobstarávaní potrebnej zdravotnej starostlivosti, túto si vedela zabezpečiť a zabezpečovala
prostredníctvom iných osôb, naviac, mala dostatok finančných prostriedkov, aby si vedela zabezpečiť
lieky a zdravotné pomôcky. Z dôvodu neposkytovania zdravotnej pomoci žalovaným nedošlo k náhlemu

zhoršeniu zdravotného stavu žalobkyne. Nepreukázala v súvislosti s jej zdravotným stavom, že by bola
odkázaná na pomoc inej osoby. Konanie žalovaného by bolo možné podľa názoru súdu považovať len
za prostý nevďak, ktorý však nie je spôsobilý naplniť podmienky pre vznik práva žalobkyne podľa ust.
§ 630 OZ. V konaní bolo preukázané, že pokiaľ sa vzťahy medzi stranami sporu nevyostrili, žalovaný
pomáhal žalobkyni zabezpečovať jej zdravotnú starostlivosť, napokon i sama žalobkyňa uviedla, že od

žalovaného poskytnutie pomoci nežiadala. Pokiaľ sa týkalo v bode 4/ vytýkaného správania žalovaného,
ktoré malo spočívať vo vyháňaní žalobkyne z rodinného domu, žalobkyňa vo výzve uviedla len toľko, že
ju mal žalovaný opakovane vyháňať z domu bez toho, aby bližšie opísala správanie žalovaného, ktoré
žalobkyňuktomutozáveruviedlo.Vtomtokontextepovažovalsúdzapotrebnépoukázaťnabezodplatný
charakter darovania a pokiaľ i bolo zriadené právo žalobkyne doživotne bývať a užívať rodinný dom,

pokiaľ nedôjde k inej dohode (k čomu medzi stranami sporu zjavne nedošlo), je ten, kto na základe práva
zodpovedajúcehovecnémubremenujeoprávnenýužívaťcudziuvec,povinnýznášaťprimeranénáklady
na jej zachovanie a opravy, pričom, ak však vec užíva aj jej vlastník, je povinný tieto náklady znášať
podľa miery spolunažívania (§ 151n ods. 3 OZ). Neobstojí v tomto kontexte argumentácia žalobkyne,
že jej žalovaný nevytvoril primerané a dôstojné podmienky na užívanie predmetného rodinného domu v

priestoroch ňou užívaných, nakoľko takúto povinnosť žalovaný ani nemal. Žalobkyňou bol žalovanému
odovzdaný predmet daru v stave, v akom sa nachádzal aj v čase, kedy malo konanie žalovaného
vo vzťahu k žalobkyni nadobudnúť charakter hrubo porušujúce dobré mravy, nebolo povinnosťou
žalovaného vykonať na nehnuteľnosti stavebné úpravy, aby sa stav nehnuteľnosti zmenil tak, aby bol
žalobkyni zabezpečený iný komfort užívania tejto domovej nehnuteľnosti v časti, ktorú žalobkyňa užívala

proti stavu, aký mala nehnuteľnosť v čase darovania. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by mala
úmysel vynaložiť náklady na údržbu a opravu predmetnej domovej nehnuteľnosti za účelom zlepšenia
jej bytových podmienok a súčasne, že by požiadala žalobcu, aby sa na týchto nákladoch podieľal v miere
zodpovedajúcej ich spolunažívaniu v predmetnom rodinnom dome. Pohnútky žalobkyne, ktoré ju viedli
k uzavretiu predmetnej darovacej zmluvy, že spolu so žalovaným a jeho deťmi vytvoria harmonické

spolužitie na oboch stranách nahrádzajúce absentujúce rodinné zväzky a zo strany žalovaného jej bude
poskytovaná potrebná starostlivosť a opatera, ktoré sa podľa jej názoru nenaplnili, nemôžu mať právnu
relevanciu do takej miery, že by zakladali žalovanému povinnosť, v prípade ich nesplnenia na vrátenie
daru. Samotný nevďak obdarovaného nemôže viesť k vzniku práva darcu domáhať sa od obdarovaného
vrátenia daru podľa ust. § 630 OZ. Súd zároveň nemohol ponechať bez povšimnutia skutočnosť, že kým

nedošlo k vzájomnému zhoršeniu vzťahov medzi stranami sporu, žalovaný nesporne aktívne pomáhal
žalobkyni pri zabezpečovaní jej životných potrieb. Ak v tomto konaní ustal zjavne z dôvodu vzájomných
nezhôd vzniknutých v čase, kedy sa objavila v spornej domovej nehnuteľnosti priateľka žalovaného,
čo napokon vyplynulo nielen z výpovedí strán sporu, ale i vypočutých svedkov, žalovaný následne
spornú domovú nehnuteľnosť opustil a preto nemožno z princípu vzájomnosti spomenutého v odseku

46 odôvodnenia rozsudku považovať toto konanie žalovaného za hrubo porušujúce dobré mravy. V
nadväznosti na uvedené preto okresný súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol. S prihliadnutím
na ust. § 255 ods. 1 v súvislosti s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP a na úspech žalovaného v spore priznal mu
nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobkyni v rozsahu 100%.2. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručila odvolanie žalobkyňa. Vytýkala, že súd na
základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne

posúdil. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný nielen, že žalobkyni neposkytol
potrebnú pomoc, ale sám navodzoval stav poškodzujúci jej životné podmienky. Žalovaný napriek
informovanosti o poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyni túto nikdy neposkytol, neprejavil v tomto
smere ani minimálnu iniciatívu a nikdy nekontroloval jej momentálny zdravotný stav. Práve naopak,
kontaktu so žalobkyňou sa vyhýbal. Uviedla, že pokiaľ by bol akceptovaný názor súdu prezentovaný

v bode 51. odôvodnenia napadnutého rozsudku, bolo by to v rozpore so všeobecne uznávanými
spoločenskými, kultúrnymi a mravnými normami. Zároveň by sa jednalo o diskrimináciu skupiny darcov,
ktorí nie sú s obdarovanými v príbuzenskom vzťahu, čo by odporovalo morálnym spoločenským
zásadám. Zákonodarca nestanovuje osobitné podmienky uplatnenia inštitútu vrátenia daru pre darcov,
ktorí sú s obdarovanými v príbuzenskom vzťahu a osobitné podmienky pre darcov, v prípade ktorých
takýto vzťah absentuje. Za pochybenie súdu považovala i vyhodnotenie otázky správania sa žalovaného

voči žalobkyni s úmyslom vytvárať nevyhovujúce podmienky pre užívanie darovanej nehnuteľnosti. Z
výpovedí svedkov navrhovaných žalovaným vyplynulo, že žalobkyňa pôvodne užívala aj kúpeľňu na
druhom poschodí, čo jej bolo žalovaným znemožnené. Preto považuje za nesprávny skutkový záver, že
by užívala iba prvé poschodie darovaného rodinného domu. Žalovaný uzamknutím znemožnil žalobkyni
prístup do priestorov kúpeľne na druhom poschodí, ktorú v minulosti štandardne využívala, vedel,

že nemá iný prístup k teplej vode, a teda ani inú možnosť vykonávať základné úkony hygieny. Toto
jeho konanie podľa názoru žalobkyne spĺňa kritériá správania sa v hrubom rozpore s dobrými mravmi.
Stotožnila sa so záverom súdu, že žalovaný nemal povinnosť vykonať na nehnuteľnosti stavebné úpravy
za účelom zvýšenia štandardu jej bytových pomerov, avšak výpoveďami svedkov bolo preukázané, že
dodávku plynu do nehnuteľnosti zrušil žalovaný, následne inštaloval kotol na pevné palivo, nezabezpečil

tuhé palivo na jeho prevádzku, žalobkyňa bola v tomto smere odkázaná len na pomoc tretích osôb, ktoré
jej poskytovali palivové drevo a kúpili elektrický radiátor, aby aspoň v jednej izbe, kde spávala, mohla
fungovať aj cez zimu. Od obnovenia dodávok plynu už nemá prístup k teplej vode, čím vytvoril žalovaný
nevhodné podmienky pre celoročné užívanie nehnuteľnosti bežným človekom, obzvlášť nie osobou v
pokročilom veku s vážnym zdravotným handicapom. Za nesprávny považovala záver súdu, že žalovaný

platby za úhrady dodávok elektrickej energie a plynu neuhradil neúmyselne, pričom i svedeckými
výpoveďami bolo preukázané, že platby za dodávku plynu finančne pokrývala žalobkyňa, ktorá potrebné
prostriedky poskytla žalovanému, ktorý mal následne platby realizovať. Žalobkyňa nemala možnosť
disponovať s inkasnými lístkami, tieto boli vhadzované do poštovej schránky, do ktorej mal prístup len
žalovaný. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil, jej žalobe vyhovel, prípadne

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
a súc viazaný odvolací dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385
CSP a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne postupom podľa

§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

4. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,
dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie náležitým,
vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,

odvolací súd zameral pozornosť na odvolaním namietané skutkové zistenia okresného súdu ohľadne
neposkytovania potrebnej pomoci žalovaným žalobkyni v súvislosti s jej zdravotným stavom a z
hľadiska úmyselného vytvárania nevyhovujúcich podmienok pre užívanie darovaných nehnuteľností,
keď nezohľadnil, že pôvodne žalobkyňa užívala aj kúpeľňu na druhom poschodí, čo jej je žalovaným
dlhodobo znemožnené, hoci vedel, že nemá iný prístup k teplej vode a teda inú možnosť na vykonávanie

bežnej hygieny. Nezohľadnil dokazovaním zistené skutočnosti o tom, že dodávku plynu do nehnuteľnosti
zrušil žalovaný, následne inštaloval kotol na pevné palivo, nezabezpečil tuhé palivo na jeho prevádzku,
realizáciou technických zmien spôsobu vykurovania bez následného zabezpečenia prístupu žalobkyne
k teplej vode vytvoril podmienky nevhodné pre celoročné užívanie nehnuteľnosti bežným človekom.
Za nesprávny označila záver súdu, že žalovaný platby za úhrady dodávok elektrickej energie a plynu

neuhradil neúmyselne.

5. K jednotlivým námietkam odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že prvoinštančný súd
sa dostatočne vysporiadal so žalobkyňou tvrdeným neposkytovaním potrebnej pomoci zo stranyžalovaného, pričom ani podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na bezodplatnosť darovania
žalovanému, len na podklade tejto skutočnosti vo vzťahu k žalobkyni nevznikli akékoľvek povinnosti
spočívajúce v poskytovaní potrebnej pomoci, resp. zaobstarávaní potrebnej zdravotnej starostlivosti. Ani

zo zriadeného vecného bremena žalovanému mimo povinnosti strpieť doživotné užívanie nehnuteľnosti
žalobkyňou v rozsahu, v akom dom s príslušenstvom dovtedy žalobkyňa užívala, iné žalobkyňou
vytýkané povinnosti nevznikli. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa disponovala dostatočným
množstvom finančných prostriedkov, taktiež si vedela a zabezpečovala pomoc prostredníctvom iných
osôb a nebolo preukázané, že by bola v súvislosti so svojim zdravotným stavom natoľko obmedzovaná

a obmedzená, že by bola bez ďalšieho odkázaná na pomoc inej osoby.

6. Prvoinštančný súd správne poukázal na to, že pri posudzovaní, či určité konkrétne správanie
obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať z princípu
vzájomnosti, to znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť i správanie sa darcu, zistiť, či tento
sám sa nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je

príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Z vykonaného
dokazovania bolo totiž jednoznačne preukázané, že vzťahy medzi stranami sporu sa narušili až po tom,
čo žalovaný predstavil žalobkyni súčasnú partnerku, vo vzťahu ku ktorej sa mala žalobkyňa vyjadrovať
vulgárne a i voči žalovanému sa pred ňou nesprávala štandardne. Uvedené vyústilo do opustenia
darovaných nehnuteľností žalovaným a prerušeniu kontaktu so žalobkyňou. Ak potom zachovanie

dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov, nie je možné považovať správanie sa
jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojim
konaním takéto správanie vyvoláva.

7. Pokiaľ i v priebehu konania bolo preukázané, že domová nehnuteľnosť bola určitú dobu odpojená od

dodávok elektrickej energie a plynu, zostalo medzi stranami sporu nesporné, že po úhrade nedoplatkov
na energie došlo k obnoveniu dodávok plynu, ako i elektrickej energie a po spustení kotla na
plynové vykurovanie mala a má žalobkyňa v priestoroch, ktoré obýva teplo. Pokiaľ ďalej žalobkyňa
namietala, že sa vrátenia daru domáha aj z dôvodu, že v súčasnosti žije v nevyhovujúcich hygienických
podmienkach, obvykle používala i kúpeľňu na poschodí obývanom žalovaným a jeho rodinou, i z

výpovedí svedkov bolo preukázané, že hygienu žalobkyňa vykonávala striedavo, raz v domácnosti
žalovaného, inokedy dole u nej, kde mala staršiu kúpeľňu s vaňou, so sprchou a umývadlom. To,
že občas s dovolením žalovaného a jeho rodiny využívala ich kúpeľňu, neznamená, že žalobkyňa
v čase uzatvorenia dohody o zriadení vecného bremena užívala domovú nehnuteľnosť i v tomto
rozsahu. Pokiaľ sa týka zabezpečenia teplej vody, o ktorej tvrdí žalobkyňa, že k tejto momentálne z

dôvodu uzamknutia kúpeľne na poschodí obývanom žalovaným prístup nemá, nemožno podľa názoru
odvolacieho súdu ani v tejto okolnosti vzhliadnuť dôvody na vrátenie daru, nakoľko uvedené je možné
technicky riešiť (napríklad zakúpením vlastného elektrického, resp. plynového prietokového ohrievača).
Nezáujem žalobkyne vzniknutú situáciu riešiť i bez pričinenia žalovaného, resp. bez umožnenia prístupu
i do časti nehnuteľnosti užívanej ním a jeho rodinou, nemožno bez ďalšieho považovať za dôvod

na vrátenie daru. Ako konštatoval prvoinštančný súd, nevykonanie stavebných úprav za účelom
zlepšenia bytových podmienok žalobkyne, nemožno považovať na strane žalovaného za konanie hrubo
porušujúce dobré mravy, keď podľa vlastného vyjadrenia žalobkyňa disponuje dostatočným množstvom
finančných prostriedkov na to, aby si vedela zabezpečiť dostatočnú hygienickú úroveň a zlepšenie
hygienických podmienok.

8. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by žalovaný vykonal na nehnuteľnosti také úpravy,
ktorými by trvalo zhoršil podmienky bývania žalobkyne, pričom ako konštatoval prvoinštančný súd, zo
samotného inštitútu darovania mu zároveň nevyplynula ani povinnosť bytové pomery žalobkyne zlepšiť.

9. V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, odvolací súd toto ako správne postupom podľa § 237 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
Žalovanému ako úspešnej strane v spore priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

10. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizácioua ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)