Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. marec 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/113/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116220526
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116220526.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so
sídlom Boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska republika, zapísaný v parížskom Registri
obchodu a spoločností pod č. 542 097 902, konajúci na území Slovenskej republiky prostredníctvom
BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 258 713, Karadžičova
2, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly, s.r.o., IČO:
47 234 547, Ventúrska 16, Bratislava, proti žalovanému: T. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O., o
zaplatenie sumy 1.085,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Trnava zo dňa 15. marca 2018, č.k. 11Csp/81/2016-66, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu
676,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 676,87 eur od 17.04.2015
do zaplatenia, všetko do 45 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na

náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 24%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 488, § 489, § 497 a § 499 Obchodného
zákonníka,§1ods.2,§2písm.d),§9ods.2písm.f),j)ak)a§11ods.1písm.b)zákonač.129/2010Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj ako „ZoSÚ“), ako aj
§ 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 9, § 517 ods. 2 a § 565 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere právny vzťah, ktorý je od svojho vzniku nevyhnutné posudzovať podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zákon č. 129/2010
Z.z.), keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 6 písm. d) OBZ)
a zároveň právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere vystupoval ako
veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní

zmluvy o úvere nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 ZoSÚ,
a preto musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
§ 9 ods. 2 ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivýchobsahových náležitostí zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2
písm. f) ZoSÚ termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zmyslom § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ
je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje

povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje
presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj
gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem
„termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Rovnako chýba v zmluve aj obsahová náležitosť v
zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, a síce výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

V zmluve sa uvádza výška mesačnej splátky vo výške 5% z dlžnej čiastky zaokrúhlenej na najbližší
vyšší násobok 300 eur, ktorú výšku splátky súd považoval za neurčitú. Okrem toho, nie je splnená
požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných
poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné
vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné,
aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku

prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých
splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho splácania úveru
splatná posledná splátka. Uvedené pritom nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keby
z iných ustanovení zmluvy vyplývala výška úrokov a poplatkov. Účelom náležitostí ustanovenia § 9 ods.
2 písm. k) ZoSÚ je teda informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na

istinu, úrok a ďalšie poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s
jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Uvedené
údaje zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu neobsahujú, ide pritom o absenciu podstatnej náležitosti
zmluvy. Rovnako v zmluve chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, a síce údaj o celkovej
čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Suma 732 eur uvedená v rámci „Dodatočných predpokladov

pre výpočet RPMN:“ nezodpovedá súčtu 12-tich splátok vo výške 58,10 eur (697,20 eur) a poplatku
za správu úveru 2,90 eur, t.j. sume 700,10 eur, za predpokladu čerpania úveru vo výške 600 eur
a riadneho splácania v 12-tich splátkach po 58,10 eur. Nakoľko údaj o celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, je nesprávny, nie je možné považovať tento údaj za v zmluve uvedený. Uvedené
obsahové nedostatky zmluvy majú za následok, že spotrebiteľský úver je potrebné v zmysle § 11 ods.

1 písm. b) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Žalobca (ktorý je v konaní aktívne vecne legitimovaným z dôvodu právneho nástupníctva po pôvodnom
dodávateľovi) tak nemá nárok na zaplatenie úroku z úveru, poplatkov za poistenie, ani iných poplatkov,
ale len na vrátenie poskytnutého úveru po odrátaní plnenia zo strany žalovaného. Keďže žalovaný
čerpal úver vo výške 897,10 eur a na tento zaplatil celkom sumu 220,23 eur, súd mu vo výroku I.

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi zvyšnú časť poskytnutých peňažných prostriedkov v sume 676,87
eur a vo zvyšnej časti žalobu vo výroku II. ako nedôvodnú zamietol. K rozhodnutiu Súdneho dvora
Európskej únie zo dňa 09.11.2016 pod zn. C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, súd
uvádza, že predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nevytýkal len absenciu výšky, počtu a termínov
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale aj neuvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru a údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ktoré sú ako náležitosti zmluvy o úvere
upravené nielen v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj v smernici 2008/48, pričom
článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti uvedené v
čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov,

pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku. Neuvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a neuvedenie údaju o celkovej
čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku, preto aj v zmysle výkladu článku 23 smernice 2008/48, sa táto zmluva považuje za zmluvu o
spotrebiteľskom úvere bez úrokov a poplatkov. Súd zároveň zamietol žalobu aj v časti, v ktorej žalobca

požadoval od žalovaného zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktoré špecifikoval
vo výške 34,90 eur. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s
uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu, ktoré sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia
byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok
odlišný od trov konania. Uvedené náklady však nie je možné považovať za konkrétne náklady, ktoré

vznikli v súvislosti s uplatnením žalovanej pohľadávky, nakoľko žalobca nešpecifikoval, ktoré konkrétne
výdavky mu v súvislosti s uplatnením žalovanej pohľadávky voči žalovanému vznikli. Navyše, žalobca
vynaloženie uvedených nákladov žiadnym spôsobom nepreukázal, keďže nepreukázal, aké konkrétne
úkony súvisiace s uplatnením žalovanej pohľadávky vykonal. Z uvedeného dôvodu nepreukázaniaúčelnosti a dôvodnosti vzniku nákladov spojených s uplatnením pohľadávky súd žalobu v tejto časti vo
výroku II. zamietol. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením
peňažného dlhu dňa 17.04.2015, nakoľko ku dňu 16.04.2015 došlo k zosplateniu úveru. Vychádzajúc

z uvedeného má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov
viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu, teda odo dňa 17.04.2015. Keďže súd dospel k záveru, že opodstatnená
je požiadavka žalobcu len na zaplatenie sumy 676,87 eur, bolo možné priznať žalobcovi nárok na
zaplateniezákonnéhoúrokuzomeškanialenztejtosumy.Žalovanýsadostaldoomeškaniaspeňažným

plnením dňa 17.04.2015, keď výška základnej úrokovej sadzby k uvedenému dňu bola 0,05%. Žalobca
tak má popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05% (5 + 0,05 %)
ročne zo sumy 676,87 eur od 17.04.2015 do zaplatenia. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd
považoval žalobu za dôvodnú len v časti o zaplatenie sumy 676,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,05% ročne zo sumy 676,87 eur od 17.04.2015 do zaplatenia, preto jej vo výroku I. vyhovel a vo
zvyšku žalobu vo výroku II. zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia

§ 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP, keď žalobcovi bola z uplatnenej istiny 1.085,87 eur
s príslušenstvom priznaná suma 676,87 eur s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu
62% a hrubý úspech žalovaného 38%, a teda konečný čistý úspech žalobcu je 24% (62 - 38). To v
konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 24% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku. O výške

náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku podal v zákonnej lehote
odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Poukázalnaskutočnosť,žepredmetomzmluvyorevolvingovom
spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty je poskytnutie revolvingového úveru, čo znamená, že
žalobca poskytuje žalovanému určitý úverový rámec, z ktorého môže žalovaný čerpať podľa svojho

uváženia peňažné prostriedky maximálne do výšky poskytnutého úverového rámca, pričom záleží
výlučne na vôli žalovaného, či, kedy a koľko peňažných prostriedkov z poskytnutého úverového
rámca vyčerpá. Žalovaný tak mohol čerpať celú výšku úverového rámca naraz, mohol čerpať len časť
poskytnutého rámca jednorazovo alebo opakovane, mohol kedykoľvek splatiť akúkoľvek časť čerpanej
sumy alebo aj celú sumu a opätovne čerpať peňažné prostriedky podľa svojho uváženia a podobne.

Žalobca nevie vôľu žalovaného ani predpokladať, ani ovplyvniť, preto nemohol v zmluve uviesť presný
termín konečnej splatnosti úveru, celkovú čiastku, ktorú je žalovaný povinný vrátiť a ani výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov inak, než to urobil v úverovej zmluve. Rovnako poukázal
na skutočnosť, že výšku povinnej mesačnej splátky vypočítanú podľa úverovej zmluvy oznamoval
žalovanému vo výpise z úverového účtu v závislosti od aktuálne vyčerpaných peňažných prostriedkov

a teda, žalovaný mal presnú vedomosť, aká je jej aktuálna výška. Mal za to, že výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, doba trvania, ako aj celková výška úveru, je v zmluve uvedená v
súlade s ustanovením prílohy č. 2 bod II. písm. e), bod I. a II. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018, ako aj rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k.

8C/284/2015-67 zo dňa 06.11.2015. Uviedol, že údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a
ani celkovú čiastku, ktorú je spotrebiteľ povinný vrátiť, nie je možné v zmluve o revolvingovom úvere
uviesť, keďže táto zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Mal za to, že zmluva o revolvingovom úvere
obsahovala všetky zákonom požadované náležitosti uvedené v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať
odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti

(§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
a § 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 11Csp/81/2016 bolo zaplatenie
1.085,87 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanému
uložil zaplatiť žalobcovi sumu 676,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy

676,87 eur od 17.04.2015 do zaplatenia, všetko do 45 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu
zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 24%.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie

v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

8. Podstata odvolania žalobcu spočíva v tom, že tento nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že
zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je potrebné považovať za
zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov s prihliadnutím na to, že táto nemá náležitosti obsiahnuté v §
9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.

9. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

10. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 1 vymedzuje predmet úpravy, a to i negatívnym

vymedzením,čospotrebiteľskýmúveromnieje(§1ods.3).Vust.§1ods.4a5zákonobmedzilaplikáciu
ustanovení zákona výpočtom jednotlivých ustanovení, ktoré sa vzťahujú na úver vo forme povoleného
prečerpania a prekročenia.

11. Ustanovenie § 2 zákona obsahuje definíciu pojmov a pod písm. e) definuje povolené prečerpanie ako

formu spotrebiteľského úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými prostriedkami nad
rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa. Pod písm. f) definuje tzv.
prekročenie ako automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať
peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad
rámec dohodnutého povoleného prečerpania.

12. V danom prípade nebol zriadený žalovanému platobný účet alebo úverový účet, z ktorého čerpal
finančné prostriedky do výšky dohodnutého úverového rámca. Nešlo však o prečerpanie aktuálneho
zostatku jeho platobného účtu (ako je tomu v peňažných ústavoch). Obdobne sa nejednalo ani o tzv.
prekročenie (§ 2 písm. f/ zákona), ktorým sa rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ

umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami opäť nad rámec aktuálneho zostatku
na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Nebolo preto
možné stotožniť sa s odvolacou námietkou žalobcu o vylúčení predmetného spotrebiteľského úveru z
aplikácie obsahových náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade
so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí
zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s

ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť

spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov
je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon

ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne
dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a topráve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval
až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako
sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu

(uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

14. Súd prvej inštancie rozhodol preto správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená
medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2
písm. k) ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za

bezúročný a bez poplatkov.

15. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu
tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na

odplatužalobkyne.Tonemožnonahradiťuvedenímlenvýškymesačnejsplátky.Zmysluzákonnejúpravy
zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn.
7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov

(tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá
pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny
(avšak stanovenie percentuálnej výšky celej splátky nebolo postačujúce).

16. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre

spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom
uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie
obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky
mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ
nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre

uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o
nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je
založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods.
2 O. z.. Na rozdiel od tejto úpravy ObZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak
zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na

splátky úrokov, poplatkov, o čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo
vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších
nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať
istinu úveru a hradiť úroky z úverov ako odmenu veriteľa, prípadne nie je ani o spôsobe tohto pomeru
informovaný, je treba konštatovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe tohto pomeru
nie je ani veriteľom informovaný v čase uzavretia zmluvy).

17. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere

a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k Smernici Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady
87/102/EHS, ďalej len „smernica“) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o úplnú harmonizáciu
smernice. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h) označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

18. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia
splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil,

že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernicevzásadevylúčený.Vnútroštátnesúdysúsícepovinnévykladaťnárodnéprávovosvetleznenia
a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže
nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).19. Napriek tomu, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia od smernice,
teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku 10 ods. 2 smernice,

ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj teleologický výklad
neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa
(porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017).

20. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ (i/) ZoSÚ zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

21. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

22. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu
smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla

2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva
o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

23. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy musia
skúmať,čimôžunormuprávaEÚtransponovanúurčitýmzákonomvykladaťeurokonformne,avšaktento
tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť
výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

24. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo
transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)
bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku
priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné
poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ

započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.

25. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti
Kláre Bíróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním,
že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť

zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice.

26. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže
zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah Smernice a následne (po označenom
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (zák.

č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne k/) zákona ZoSÚ s účinnosťou od 1. mája 2018. Termín „splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy

k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z
dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad
rámec podmienok stanovených Smernicou.

27. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy

zákonom ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k
zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a
o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notárskyporiadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v

akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje.
Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej
správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ)

zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice.

28. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a
po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove
na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

29. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2
§ 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie
dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).

30. Ako je už vyššie uvedené, spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť)
požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká
na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby
veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká
na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného

zákonníka).

31. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky
mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a

pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ
svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa
použijenasplátkuistiny,akánasplátkuúrokovapoplatkov(tedapoznaniepravidiel,podľaktorýchveriteľ
v tomto smere postupuje, pričom uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho

dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť
doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie
spotrebiteľov o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov,
ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom
nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona,

ale aj k jeho vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec
smernice). Smernica predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje
o splátkach a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu
byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú, podľa čl. 19 ods. 2 smernice; smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov, podľa

čl. 10 ods. 1 písm. j), príloha II., 2 (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska
občianskoprávneho kolégia NS SR).

32. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, nemá žiaden reálny a praktický
význam. Zmluvná rovnováha v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade

informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo
spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako
i určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov (OZ preferuje dlžníka
ako subjekt určujúci priraďovanie čiastočného plnenia vo vzťahu k povinnostiam platiť istinu, úroky a
poplatky). ZoSÚ stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných

hodnôt, pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky
v zmluve. Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo
zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú. Rovnako tak predpokladá
informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov.33. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru,
vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok je informovanie spotrebiteľa o nákladovosti

úveru, s cieľom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah
(§ 9 ods. 3 a 5 ZoSÚ) sa vzťahujú na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať
rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade
ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje

naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m) ZoSÚ (súhrnný prehľad,
ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných
poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2
písm. m), ako aj ustanovenie § 9 ods. 3, 5 ZoSÚ, sa týkajú amortizácie, avšak bez vylúčenia nutnosti
oboznámenia spotrebiteľa s rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Pokiaľ by sa
rozčlenenie splátok malo meniť, tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ

má právo poznať podmienky takejto zmeny, pretože sa to týka schopnosti dlžníka posúdiť rozsah svojho
záväzku. Spôsobilosti dodávateľa naplniť požadovanú spornú náležitosť zmluvy nasvedčuje aj argument
poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy.

34. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej

časti ako vecne správne potvrdil a rovnako ho potvrdil i v časti nároku na náhradu trov konania, keď súd
správne o tomto nároku rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

36. Senát krajského súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).