Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. november 2017

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 10Cpr/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713214583
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Belašičová

ECLI: ECLI:SK:OSPK:2017:1713214583.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok v konaní pred sudcom JUDr. Miroslavou Belašičovou v právnej veci žalobcu: G..

S. Č., J. X.X.XXXX, G. S. X, K., zastúpená advokátskou kanceláriou AENEA Legal s.r.o. so sídlom
Jozefská3,Bratislavaprotižalovanému:Komplexnázáchrannáslužbas.r.o.sosídlomJablonecká1030,
Budmerice, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhrade mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 37.164,96 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta.

III. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom domáhal určenia, že výpoveď daná zo strany žalobcu dňa 29.4.2013 je
neplatná a že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 30.4.2010 v znení dohody o zmene
pracovnej zmluvy zo dňa 29.5.2012 trvá. Zároveň sa domáhal náhrady mzdy.

2. Okresný súd Pezinok medzitýmnym rozsudkom č.k. 10Cpr/2/2013-100 zo dňa 18.6.2014 určil, že
výpoveď daná žalobcovi zo strany žalovaného dňa 29.4.2014 je neplatná, pričom žalobu v časti určenia,

že pracovný pomer medzi stranami ďalej trvá zamietol. Súd považoval výpoveď žalovaného za neplatnú
z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce
(ďalej len „ZP“) a rozporu výpovede s dobrými mravmi.

3. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9CoPr 11/2014-126 zo dňa
26.2.2015 medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z dôvodu, že podľa názoru odvolacieho
súdu prvostupňový súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery a tieto primerane vysvetlil. Odvolací súd
dospel k záveru, že napadnutý medzitýmny rozsudok zákonný sudca patričným spôsobom odôvodnil a
žalovaný v odvolaní neargumentoval skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého
stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa
pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého
stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v

odvolaníuvedenéargumentyniesúspôsobiléprivodiťinéprávnehodnoteniestavuveci.Odvolacísúdna
záver rozsudku konštatoval, že o náhrade trov celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku
v ktorom bude rozhodnuté aj o zvyšku uplatneného nároku žalobcu a to o náhrade mzdy.4. V súdnom konaní bolo preukázané, že žalobca oznámil žalovanému že trvá na tom, aby ho žalovaný
ďalej zamestnával dňa 24.7.2013 (písomné oznámenie žalobcu, doručenka založená v súdnom spise) a
žalovaný mu na základe neplatnej výpovede prestal prideľovať prácu dňom 1.8.2013 (výpoveď zo dňa

24.4.2013, potvrdenie doručené podpisom žalobcu dňa 29.4.2013). Žalobca v zmysle § 79 ods. 2 ZP
žiada o poskytnutie náhrady mzdy za obdobie od 1.8.2013 až do vyhlásenia rozsudku vo veci samej,
súd ma pritom vychádzať z priemerného mesačného zárobku žalobcu vo výške 1.032,36 eur.

5. Súd posúdil vec podľa nasledovných právnych predpisov:

Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak
súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí

zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,

presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov

Podľa § 134 ods. 1 ZP, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo

mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného
zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za
neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa
nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

Podľa § 134 ods. 2 ZP, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v
ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 134 ods. 4 ZP, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný
hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov
má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí
priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

6. Pri výpočte náhrady mzdy súd vychádzal z priemerného hrubého zárobku žalobcu v rozhodujúcom
období, t.j. mesiacov apríl až jún 2013. Žalobca bol odmeňovaný mesačnou mzdou a z výplatnej pásky
zamesiaceapríl-jún2013vyplýva,žehrubámzdažalobcuzamesiacapríl2013jevovýške1.047,72eur,
za mesiac máj 2013 vo výške 1.160,13 eur a za mesiac jún 2013 vo výške 1.307,58 eur (mínus 454,10

eur ako náhrady mzdy za dovolenku, t.j. 853,48 eur). Ako súd ďalej zistil z výplatných pások založených
v súdnom spise, žalobca odpracoval v mesiaci apríl - jún 2013 spolu 486,50 hodín, priemerný hodinový
zárobok žalobcu za rozhodujúce obdobie je teda vo výške 6,2926 eur a priemerný mesačný zárobok
žalobcu je 1.032,36 eur. Žalovaný výšku priemerného zárobku nerozporoval a ani nežiadal náhradu
mzdy presahujúcu náhradu mzdy za 12 mesiacov znížiť.

7. Na pojednávaní konanom dňa 7.12.2016 vytýčenom po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku
žalovaný uviedol, že má záujem vec usporiadať dohodou. Na ďalšom pojednávaní konanom dňa
25.9.2017 sa nezúčastnil, nepožiadal o odročenie a ani súdu nezaslal akékoľvek vyjadrenie k
uplatnenému nároku žalobcu (i keď doručenie predvolania mal riadne vykázané). Žalovaný bol v konaní

o náhradu mzdy vo vzťahu k popretiu tohto nároku prakticky nečinný.

8. Súd po vykonanom dokazovaní bez ďalšieho priznal žalobcovi náhradu mzdy za 36 mesiacov (t.j.
od 1.8.2013 do 31.7.2016 v intenciách § 79 ods. 2 ZP), pretože žalovaný o jej zníženie nežiadal a taksúd nemohol skúmať, či je alebo nie je dôvod na zníženie tejto náhrady, resp. len priznanie náhrady
v minimálnej zákonnej výške, t.j. vo výške náhrady mzdy za 12 mesiacov. Vo zvyšnej časti, t.j. v časti
v ktorej žalobca žiadal priznať náhradu mzdy aj za obdobie presahujúce 36 mesiacov, súd žalobu s

poukazom na zákonnú limitáciu náhrady mzdy zamietol.

9. Súd vo vzťahu k návrhu žalobcu prezentovaného na poslednom pojednávaní, podľa ktorého tento
žiadal priznať aj náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP len uvádza, že predmetná náhrada je v právnom
zmysle náhradou totožnou ako je náhrada mzdy vymedzená v § 79 ods. 2 ZP, avšak táto je náhradou

osobitne určenou pre prípady osobitnej prekážky v práci na strane zamestnávateľa, ktorou je v tomto
prípade neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Zákonodarca nárok na náhradu mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru jednoznačne špecifikuje a najmä limituje v § 79 ZP a je neprípustné, aby
si zamestnanec rozširoval tento nárok použitím § 142 ods. 3 ZP, pretože toto ustanovenie zjavne nie je,
s poukazom na systematický i logický výklad ZP, v prípadoch neplatného skončenia pracovného pomeru
a nárokov z toho vyplývajúcich aplikovateľné.

10. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

11. Podľa§255ods.1CSP,súdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.

12. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení tak, že
nárok na ich náhradu majú strany podľa pomeru úspechu vo veci - žalobca bol spore plne úspešný
a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100 %. Skutočnosť, že súd
žalobu v časti zamietol, nie je v tomto prípade neúspechom žalobcu, pretože tento neúspech žalobcu

nemožno s poukazom na zákonnú limitáciu náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 ZP považovať za úspech
žalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Pezinok do 15 dní odo dňa jeho
doručenia.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.