Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/646/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109216044
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5109216044.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka
a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ Q.
B., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. S. XXX/XX, XXX XX C. nad M., štátny občan SR, 2/ P. M., rod.
M., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. S. XXX/XX, XXX XX C. nad M., štátny občan SR, 3/ V. C., rod. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. XX/XXX, XXX XX D. - A., štátny občan SR, všetci právne zastúpení Advokátskou
kanceláriou Hagara - Hagarová, s. r. o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498,
proti odporkyni: V. C., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom N. T. XXX/XX, XXX XX C. nad M., štátny
občan SR, právne zastúpená Mgr. Soňou Grošaftovou, advokátkou, so sídlom V. X, XXX XX D., konaní
o určenie vecí patriacich do dedičstva, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.
k. 6C/100/2009-181 zo dňa 22. 04. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/100/2009-181 zo dňa 22. 04. 2014 vo výroku, ktorým určil, že
do dedičstva po poručiteľke A.C., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX patrí spoluvlastnícky
podiel vo veľkosti 1/120 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. C. nad M., zapísaným na LV č.
XXXX, vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálny odbor ako parcela KN-C č. 644/1 - orná pôda o
výmere 475 m2, parcela KN-C č. 644/6 - orná pôda o výmere 103 m2 a parcela KN-C č. 644/7 - orná
pôda o výmere 48 m2, p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina určil, že do dedičstva po poručiteľke A. M., rod. C., nar.
XX.XX.XXXX, zom. XX.XX.XXXX patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/120-ina k nehnuteľnostiam
nachádzajúcim sa v kat. ú. C. nad M., zapísaným na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Žilina,
katastrálny odbor ako parcela KN-C č. 644/1 - orná pôda o výmere 475 m2, parcela KN-C č. 644/6 - orná
pôda o výmere 103 m2 a parcela KN-C č. 644/7 - orná pôda o výmere 48 m2. Konanie o návrhu v časti
o určenie, že právny úkon odporkyne V. C., nar. XX.XX.XXXX a to vyhlásenie o vydržaní osvedčené
notárkou JUDr. Ľudmilou Chodelkovou v notárskej zápisnici č. N 59/2006, NZ 4553/2006, že je výlučnou
vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. ú. C. nad M., a to parcela registra C evidovaných na
kat. mape ako parcela č. 644/1 - orná pôda o výmere 475 m2, parcela č. 644/6 - orná pôda o výmere 100
m2, parcela č. 644/7 - orná pôda o výmere 48 m2, ktoré sú u Okresného úradu Žilina, katastrálny odbor,
zapísané na LV č. XXXX je neplatný, zastavil. Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vyhradil
na dobu do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
je vylúčené, aby odporkyňa mohla nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním

ku dňu 01.04.1984, a to spôsobom uvedeným v texte notárskej zápisnice N 59/2006, NZ 4553/2006,
NCrls 4556/2006 str. 2 koniec tretieho odseku. V prejednávanej veci bolo sporné, či zo strany odporkyne
došlo ku dňu smrti A. M., rod. C. k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným parcelám, teda vrátane
žalovaného podielu vo veľkosti 1/120-ina. Výpismi z pozemkovej knihy bolo preukázané, že poručiteľka
A. M., rod. C. dedením po svojich rodičoch nadobudla ideálne spoluvlastnícke podiely celkovo vo veľkosti
4/40-iny na PKN parcele č. 242 v PKN vložke č. 309 v kat. ú. C. nad M., z ktorej na základe vyhotovených
geometrických plánov došlo odčlenením k vytvoreniu sporných parciel registra KN-C. S poukazom
na obranu odporkyne, ktorá bola v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku zapísaná ako vlastníčka
pôvodne patriaceho podielu 1/120-ina A. M. na základe vyhlásenia o vydržaní sa okresný súd obšírne
zaoberal problematikou vydržania, tak vo všeobecnej rovine s poukazom na aktuálnu judikatúru, ako
aj vo vzťahu k okolnostiam danej veci. Odporkyňa vo vyhlásení o vydržaní zo dňa 07.02.2006, ako aj
osobne na pojednávaniach dňa 11.01.2013 a 22.04.2014 vyvodzoval svoju oprávnenú držbu na tom
skutkovom základe, že jej mala A. M., rod. C. darovať sporné pozemky neformálnou ústnou zmluvou
niekedy v roku 1966, kedy už bola dva roky plnoletá (odporkyňa sa narodila dňa 02.05.1946), pričom
k tomuto darovaniu malo dôjsť na základe toho, že otec A. M., rod. C., Y. C. ešte pred svojou smrťou
prejavil vôľu, aby sa parcely, ktoré nadobudol kúpou a zámenou, rozdelili medzi jeho deti, pričom sporné
parcely mali zodpovedať podielu jeho syna Q. C., ktorého dcérou je odporkyňa. Q. C. však už bol v
čase tohto rozhodnutia Y. C. nebohý. V rámci dedičského konania po Y. C. v dôsledku právnej úpravy
platnej v tom čase nebolo možné, aby tieto parcely nadobudlo viacero dedičov. Na pojednávaní dňa
22.04.2014 právna zástupkyňa odporkyne uviedla, že A. M., rod. C. vlastne odporkyni nič nedarovala
a to vzhľadom k tomu, že len rozdelila to, čo nadobudla po Y. C., ktorý za svojho života prejavil vôľu,
aby jeho pozemkové vlastníctvo bolo rozdelené na 5 častí, teda podľa počtu jeho detí. Došlo teda de
facto k vyporiadaniu pozemkového vlastníctva po Y. C., a to vzhľadom k tomu, že v uvedenom čase
nebolo možné pozemkové vlastníctvo deliť a v rámci dedičského konania ho mohol nadobudnúť len
jeden z dedičov. Možno tak konštatovať, že navrhovateľka odvíjala svoje presvedčenie, že je vlastníkom
sporných nehnuteľností od toho, že A. M., rod. C. mala v roku 1966 prejaviť svoju vôľu a previesť
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu a ktoré nadobudla po svojom otcovi Y. C. na odporkyňu. Týmto
A.C., rod. C. len naplnila vôľu svojho otca Y. C., v zmysle ktorej mali byť nehnuteľnosti jemu patriace
rozdelené medzi jednotlivých dedičov po Y. C. v rozsahu dedičských podielov, pričom odporkyni mali v
rámci tohto usporiadania pripadnúť sporné nehnuteľnosti. Uvedené skutkové tvrdenia odporkyne, ktoré
boli obsiahnuté v notárskej zápisnici mala svojim prehlásením zo dňa 07.10.2005 potvrdiť samotná A.
M., rod. C. tým spôsobom, že prehlásila, že nemá ku vzniku vlastníckeho práva odporkyne k sporným
nehnuteľnostiam vlastnícky vedeným na jej meno v PKN vložke č. 309 pod bodom 18 pre k. ú. C. nad
M.iadne výhrady. Odhliadnuc od nezrovnalosti, na ktoré okresný súd poukazoval v ďalších dôvodoch
svojho rozhodnutia, bez ohľadu na vierohodnosť, či nevierohodnosť tvrdení odporkyne vychádzajúc
výlučne z opisu skutkovej okolnosti odporkyňou, na základe ktorých mala byť v presvedčení, že jej patrí
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, dospel okresný súd aj po predchádzajúcom zrušujúcom
rozhodnutí krajského súdu k tomu istému záveru, ako v skoršom rozhodnutí a síce, že odporkyňa
nebola v ospravedlniteľnom právnom omyle, ktorý by nasvedčoval jej dobromyseľnosti, že v roku 1966
nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Na podporu správnosti svojej argumentácie
okresný súd poukázal aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a ČR.
Pokiaľ súd vychádzal z toho, že odporkyňa mala nadobudnúť podľa vlastných tvrdení od A. M. darom
(prípadne iným spôsobom prevodu vlastníckeho práva) sporné pozemky v roku 1966 v tomto čase
ust. § 46 ods. 1 v spojení s ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka jednoznačne bez akýchkoľvek
výkladových problémov aj pre právneho laika podmieňovalo platnosť zmluvy o prevode vlastníctva
k nehnuteľnosti písomnou formou takéhoto právneho úkonu (rovnaká právna úprava v tomto smere
platila už aj od účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. tzv. Stredného občianskeho zákonníka, ust. § 40 ods.
1 v spojení s ust. § 38). Súčasne pre nadobudnutie vlastníckeho práva na zmluvnom základe bolo
potrebné, aby bola zmluva registrovaná štátnym notárstvom (§ 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom od 01.04.1964 do 31.03.1983, ako aj § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 01.04.1964 do 31.12.1991 a § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od
01.01.1992 do 31.12.1992). V konaní nevyšlo najavo a odporkyňa to ani netvrdila, že by došlo medzi A.
M. a odporkyňou k uzavretiu písomnej zmluvy, ktorej predmetom bol prevod sporných nehnuteľností do
vlastníctva odporkyne a že táto zmluva bola súčasne registrovaná štátnym notárstvom. Odporkyňa tak
nepochybne nenadobudla sporné nehnuteľnosti ani na zmluvnom základe. Vzhľadom na uvedené však
u odporkyne nemohlo ísť v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR a ČR (okresným súdom
podrobne uvádzanej) ani o ospravedlniteľný právny omyl, na ktorom by mohla odporkyňa založiť svoju
oprávnenú držbu (dobromyseľnosť, že jej sporné nehnuteľnosti vlastnícky patria). Na tom nemení nič ani

prípadná skutková okolnosť, že by sa A. M., rod. C. vyjadrila kedykoľvek za svojho života v tom zmysle,
ako to udávala odporkyňa v konaní, že nech si sporné nehnuteľnosti dá previesť na seba a súčasne
ani prípadná skutková okolnosť, že odporkyňa vstúpila do úžitku sporných nehnuteľností. Súd tak
musel opätovne uzavrieť, že v prejednávanej veci neboli naplnené všetky predpoklady oprávnenej držby
odporkyne, ako jednej z podmienok vzniku vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním.
Na uvedených záveroch nič nemôže zmeniť ani prehlásenie A. M., rod. C.i už zo dňa 07.10.2005,
alebo v roku 1966, či v inom čase, keďže platné právo na území SR nepozná a ani nepoznalo v
minulosti spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe prejavu vôle vlastníka vzdať sa svojho
vlastníctva v prospech inej osoby, t. j. na základe jednostranného právneho úkonu vlastníka. Ani v
prípade akceptácie takéhoto prejavu vôle vlastníka touto inou osobou, nemohlo dôjsť v zmysle platného
práva na území SR k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na zmluvnom základe. Ani
existencia notárskej zápisnice vydanej podľa ust. § 63 zákona č. 323/1992 Zb. ako verejnej listiny,
ktorou sa osvedčuje vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t. j. v prejednávanej
veci existencia notárskej zápisnice spísanej dňa 07.02.2006 JUDr. Ľudmilou Chodelkovou, notárom
pod č. N 59/2006, NZ 4553/2006, NCRls 4556/2006, nemôže na konštatovaných záveroch nič zmeniť.
Notárska zápisnica podľa ust. § 63 zákona č. 323/1992 Zb. totiž môže slúžiť len ako podklad pre zápis
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností záznamom podľa ust. § 34 a nasl. zákona č. 162/1995
Z. z., ale nie ako právny dôvod nadobudnutia vlastníctva podľa ust. § 132 Občianskeho zákonníka
v znení zákona č. 509/1991 Zb. Z tohto dôvodu potom ani nemožno notársku zápisnicu podľa ust.
63 zákona č. 323/1992 Zb. považovať za titul, na ktorom základe by mohol niekto založiť oprávnenú
držbu ako jednu zo zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Okresný
súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že v konaní vyšiel najavo opak, a to že odporkyňa
nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a preto nie je údaj o jej vlastníckom práve
zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXXX v zmysle ust. § 70 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z.
pre súd záväzný. S ohľadom na tento záver možno uzavrieť, že odporkyňa do smrti A. M., rod. C., t. j.
do dňa 12.02.2007 (ani po smrti), nenadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Právna
predchodkyňa navrhovateliek A. M., rod. C. tak bola aj v čase svojej smrti v žalovanom podiele o veľkosti
1/120 spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností, a preto okresný súd návrhu na požadovanom určení
v tejto časti vyhovel.
Ďalšie návrhy na doplnené dokazovania súd zamietol v podstate s poukazom na ich nehospodárnosť.
Skutkové zistenia z nich vyplývajúce by už nič nemohli zmeniť na prijatých záveroch, vyplývajúcich z
doposiaľ vykonaného dokazovania.
Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O. s. p.“) vyhradil na dobu do 30 dní po právoplatnosti veci samej.

Proti vyššie uvedenému rozsudku, čo do výroku o určení, že do dedičstva po poručiteľke A. M., rod.
C. patria vyššie uvedené nehnuteľnosti, podala odporkyňa odvolanie, na základe ktorého odvolací súd
žiadala, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že návrh navrhovateľov zamietne;
alternatívne, že dala rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. V prípade potvrdenia napadnutého rozsudku odporkyňa žiadala, aby odvolací súd vyslovil vo
výroku svojho rozsudku prípustnosť dovolania, keďže mala za to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu. Otázka zásadného právneho významu spočíva v posúdení vyhlásenia učineného
A. M., a to, že „nemá výhrady ku vzniku vlastníckeho práv“ a vo vzťahu k dobromyseľnosti posudzovanej
súdom v prípade, ak notár na základe predložených listinných dôkazov osvedčí existenciu vlastníckeho
práva formou notárskej zápisnice, ktorá má deklaratórny charakter, a navrhovateľ v konaní nepreukáže
hodnovernými dôkazmi neplatnosť listinných podkladov, a teda aj vyhlásenia o tom, že vlastník určitého
podielu, ktorý bol predmetom vydržania nemá žiadnej výhrady ku vzniku vlastníckeho práva.
Odporkyňa prvostupňovému súdu vytýkala, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
a tiež to, že súd rozhodol vo veci bez preukázania relevantných dôkazov preukazujúcich tvrdenie
navrhovateliek vo vzťahu k čestnému prehláseniu právnej predchodkyne navrhovateliek. V ďalších
podrobnostiach odvolateľka zopakovala svoje tvrdenia prednášané ešte v prvostupňovom konaní, že
spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam nadobudla vydržaním, ktoré bolo osvedčené v roku
2006 verejnou listinou vo forme notárskej zápisnice N 59/2006, NZ 4553/2006, NCR1s 4556/2006
podľa § 63 zákona č. 323/92 Zb. v platnom znení a § 134 Občianskeho zákonníka. Podkladom pre
vydanie osvedčenia formou notárskej zápisnice okrem iných zákonom vyžadovaných skutočností bolo
aj písomné vyhlásenie právnej predchodkyne navrhovateliek, a to A. M., rod. C. o tom, že „nemá výhrady
ku vzniku vlastníckeho práva odporkyne“, ktoré vyhlásenie bolo podpísané s úradne osvedčeným
podpisom, a to z dôvodu, že jej svedčil zápis v PKN vložke č. 309 k spornému podielu. S poukazom

na znenie ustanovenia § 63 zákona č. 323/1992 v znení účinnom do 31.12.2008 odporkyňa vyslovila
presvedčenie, že v jej prípade došlo k platnému nadobudnutiu vlastníckeho práva v dôsledku vydržania.
V nadväznosti na uvedené, odvolateľka zotrvala na opise skutkových okolností tak, ako ich uviedla, či
už v notárskej zápisnice resp. v priebehu konania. Výsledkom vydržania po splnení všetkých zákonnom
požadovaných predpokladov je nadobudnutie vlastníckeho práva k veci vydržiteľom, a to okamihom
uplynutia vydržacej doby. Keďže tento právny následok nastal priamo zo zákona, nevyžaduje sa k
tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu. Okresný súd bez akéhokoľvek dokazovania aj napriek
návrhu na vykonanie dôkazov a hlavne dôkaznej povinnosti navrhovateliek sa obmedzil na vyslovenie
pôvodne ním deklarovaného právneho záveru, ktorý odôvodnil vo vzťahu dobromyseľnosti, ako
základného hmotno-právneho predpokladu pre vydržanie, ktorého skúmanie je predovšetkým rozhodné
v sporovom konaní o určenie vlastníckeho práva vydržaním. Rozsudky, na ktoré poukazuje prvostupňový
súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, a ktoré sa venujú hmotno-právnej podmienke pre vydržanie, a
to preukázanie dobromyseľnosti sú bez právneho významu na posúdenie danej veci, nakoľko išlo o
sporové konania, v ktorých predmetom súdneho prieskumu pre určenie vlastníckeho práva vydržaním
bolo preukázanie dobromyseľnosti, ako rozhodnej skutočnosti pre rozhodnutie vo veci. Navrhovateľky
v konaní žiadnym relevantným dôkazom nevyvrátili skutočnosť preukazujúcu nedobromyseľnosť
odporkyne, a to vo vzťahu k existencii vyhlásenia A. M. s úradne osvedčeným podpisom, ktorým
vyhlásením táto potvrdila relevantné skutočnosti vyžadujúce sa pre vydržanie vlastníckeho práva v
nesporovom konaní, platnosť samotného osvedčenia bola spochybnená až podaním návrhu na súd v
čase, kedy odporkyni svedčilo vlastnícke právo. Nesprávny je aj právny záver prvostupňového súdu,
že odporkyňa mohla nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním najskôr k 01.01.1992, to znamená dňom
účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.. Inštitút vydržania bol zavedený do Občianskeho zákonníka jeho
novelou, a to zákonom č. 131/1982 Zb., ktorá novela novo upravila ochranu držby a vydržania s
možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 01.04.1983 s tým, že tento čas
sa neskončil skôr, než k 01.04.1984. Výklad zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na vec, ktorý bol
súdom ustálený je v rozpore s výkladom prirodzeno-právnej povahy, nakoľko právne normy je nutné
vykladať podľa účelu, ktorý zákonodarca nimi sledoval. V nadväznosti na uvedené odporkyňa poukázala
na znenie prechodných ustanovení k úpravám účinným od 01.04.1983 zákon č. 131/1982 Zb. V závere
svojho podania zdôraznila, že samotná právna predchodkyňa navrhovateliek svojim konaním, ktoré je
v súlade so zákonom potvrdila dobromyseľnosť navrhovateľky, ktorá je teda objektívne preukázaná.
Okresný súd za účelom zistenia správneho skutkového stavu nevykonal žiadne dokazovanie a iba
prevzal právny názor v judikovaných prípadoch, ktoré však na danú vec nie je možné aplikovať, a to
z dôvodu, že odporkyni svedčí právny titul, pričom samotný úkon o vykonaní právnou predchodkyňou
za jej života vo forme vyžadujúcej sa zákonom nesporne založil objektívne skutočnosti, ktoré boli
premietnuté do subjektívneho pocitu odporkyne, že vlastníctvo nadobudla, čo je deklarované verejnou
listinou. Vyslovenie, že odporkyňa nebola dobromyseľná, nakoľko pre posudzovanie dobromyseľnosti
sa vyžadoval právny úkon v písomnej forme pre daný prípad neobstojí, aj keď súd pri vyvodení tohto
záveru vychádzal z judikovaných prípadov, nakoľko aj napriek ich existencii, nie je tieto možné vzťahovať
na danú vec. Ustálenie právneho záveru súdom o prípadnej nedobromyseľnosti odporkyne neobstojí,
nakoľko navrhovateľky v konaní žiadnym spôsobom nepreukázali nezákonnosť učineného písomného
vyhlásenia právnej predchodkyne za jej života, to znamená, nepreukázali, že odporkyňa nesplnila
zákonné podmienky zakladajúce vydanie osvedčenia o deklarovaní vlastníckeho práva k spornému
podielu.

Navrhovateľky v podanom vyjadrení odvolací súd žiadali, aby rozsudok okresného súdu v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Za ďalšie uviedli, že okresný súd
dôsledne rešpektoval uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/257/2013 zo dňa 28.10.2013,
ktorým sa jednoznačne riadil. Právny názor vyjadrený okresným súdom v predchádzajúcom rozsudku
zo dňa 11.01.2013 nenamietal ani odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania tak odvolateľka - odporkyňa ako aj
navrhovateľky konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre
posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel ku
skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom
na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, obmedzuje sa na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.) odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nebol naplnený.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň
tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a
neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je
potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len
z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné
objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou,
resp. vykonávaniu práva pre seba. V dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo
vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho
práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave.
Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo
napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam
konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z
nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl
vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného
v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby
nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti (v danom prípade bolo tvrdenou zmluva
o darovaní z roku 1966), nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom
veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti
postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa
o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 49/2010 zo
dňa 29. 03. 2011).
V preskúmavanej veci prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne
závery, keď konštatoval, že odporkyňa nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom
vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka preto, lebo nebola v ospravedlniteľnom právnom omyle,
ktorý by nasvedčoval jej dobromyseľnosti, že v roku 1966 nadobudla vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam. Za správny teda považuje odvolací súd právny záver okresného súdu, že dohoda o
darovaní z roku 1966 (prípadne neformálna dohoda o vyporiadaní vlastníctva) nemohla u odporkyne
založiť dobrú vieru, keďže v danom prípade by išlo o tzv. právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný (viď.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/12/2011 zo dňa 29.02.2012 a takisto aj sp. zn. 5 Cdo
49/2010 zo dňa 29. 03. 2011). Na podporu správnosti uvádzanej argumentácie odvolací súd poukazuje aj
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 283/2009 v zmysle

ktorého oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o
tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka
v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná
štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym
notárstvom.

Podľa § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže
opak.

S poukazom na vyššie uvedené závery o nedobromyseľnosti odporkyne bola aj odvolací súd toho
názoru, že navrhovateľky v danom prípade preukázali v zmysle citovaného ustanovenia § 70 ods.
1 katastrálneho zákona opak, t.j. existenciu takých skutočností, ktoré spochybňujú správnosť a
hodnovernosť údajov uvedených na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Žilina,
katastrálny odbor vo vzťahu k odporkyni. Existencia prehlásenie A. M., rod. C., že nemá výhrady k
nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornému podielu odporkyňou a v nadväznosti na to vydaná notárska
zápisnica podľa ust. § 63 zákona č. 323/1992 Zb. na uvedených záveroch nič nemôže zmeniť. V tomto
smere okresný súd správne uviedol, že platné právo na území SR nepozná a ani nepoznalo v minulosti
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe prejavu vôle vlastníka vzdať sa svojho vlastníctva v
prospech inej osoby, t. j. na základe jednostranného právneho úkonu vlastníka. Ani v prípade akceptácie
takéhoto prejavu vôle vlastníka touto inou osobou, nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti na zmluvnom základe.

V súvislosti s vytýkanými skutkovými závermi okresného súdu odvolací súd uvádza, že do obsahu práva
účastníka občianskeho súdneho konania vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48
Ústavy Slovenskej republiky nepatrí vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdom vykonaných dôkazov,
prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/1997).
Tiež do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)
dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). V prejednávanej
veci okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v
súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. (aj v zmysle pokynu odvolacieho súdu vysloveného v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení) dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z
ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd poukazuje na
to, že právna úprava neurčuje, ako má súd dôkazy hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy tak, aby bola súčasne dodržaná právna úprava, formálna logika a aby rozhodnutie, resp.
jeho odôvodnenie, vychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo splnené.

Vo vzťahu k ďalším odporkyňou navrhovaným, ale nevykonaným dôkazom odvolací súd uvádza, že
povinnosťou okresného súdu nie je vykonať všetky účastníkmi navrhované dôkazy, ale podľa § 120
ods. 1 O.s.p. sám rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu
alebo predstáv účastníka nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo
rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania.
Oboznámiac sa s obsahom spisového materiálu v danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že už tie
dôkazy, ktoré vo veci boli vykonané, poskytovali dostatočný podklad pre rozhodnutie súdu. Nevykonanie
ďalších navrhovaných dôkazov prvostupňový súd podrobne s ohľadom na povinnosť mu uloženú v
ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. riadne odôvodnil (str. 21 rozsudku).

Pokiaľ sa týka návrhu odvolateľky, aby krajský súd v prípade potvrdenia prvostupňového rozsudku
pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie, odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 238 ods. 3
O.s.p. zveruje odvolaciemu súdu oprávnenie založiť prípustnosť dovolania proti jeho rozhodnutiu, proti
ktorému by inak dovolanie nebolo prípustné. Z požiadaviek na pripustenie dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu vyplýva, že dovolanie môže byť pripustené len na riešenie právnych otázok, ktoré sú
zásadného právneho významu. Možnosť vysloviť prípustnosť dovolania neznamená, že by odvolací súd
bol oprávnený pripustiť dovolanie úplne ľubovoľne. Zákon mu toto oprávnenie dáva len výnimočne za
predpokladu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Z uvedeného je zrejmé, že
pripustiť dovolanie je oprávnením odvolacieho súdu, a nie jeho povinnosťou kedykoľvek, ak o to účastník

požiada, pričom musí ísť o riešenie právnej otázky zásadného významu. Odvolací súd pri vyslovení
prípustnosti dovolania v odôvodnení rozhodnutia vyloží dôvod prípustnosti dovolania. Táto povinnosť
mu však nevyplýva z § 157 v spojení s § 211, pokiaľ dovolanie nepripustí. Ak účastník konania návrh
na vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd ho nie je povinný akceptovať (porovnaj napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 94/2014 zo dňa 20.03.2014).
V prejednávanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že odvolateľkou uvádzaná dovolacia otázka
nie je otázkou zásadného právneho významu, keďže v judikátúre súdov SR už bola riešená (viď. zhora
uvádzané rozhodnutia). Na základe uvedeného odvolací súd návrh odporkyne na vyslovenie prípustnosti
dovolania nepripustil.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok okresného súdu podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil .

Vo zvyšnej časti, v ktorej okresný súd konanie o určenie neplatnosti, že právny úkon odporkyne V. C., nar.
XX.XX.XXXX a to vyhlásenie o vydržaní osvedčené notárkou JUDr. Ľudmilou Chodelkovou v notárskej
zápisnici č. N 59/2006, NZ 4553/2006, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat.
ú. C. nad M., a to parcela registra C evidovaných na kat. mape ako parcela č. 644/1 - orná pôda o
výmere 475 m2, parcela č. 644/6 - orná pôda o výmere 100 m2, parcela č. 644/7 - orná pôda o výmere
48 m2, ktoré sú u Okresného úradu Žilina, katastrálny odbor, zapísané na LV č. XXXX zastavil zostáva
rozsudok okresného súdu nedotknutý, keďže nebol napadnutý odvolaním.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 4 O. s. p.. Podľa tohto
ustanovenia ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo
rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O. s. p., o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.