Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. december 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/1/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111238637
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5111238637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Táne Rapčanovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Ing. L. U., nar. X.X.XXXX,
bytom J., M. XX/XX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Kubánim, so sídlom O., E.
č. XXXX/XXX, proti žalovanému Inšpektorát práce Žilina, so sídlom Žilina, Hlavná 2, IČO: 359 934
99, o náhradu mzdy, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
6Cpr/2/2011-311 zo dňa 26. októbra 2016 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
14.826,24 eur spolu s úrokom z omeškania (vymedzeným vo výroku rozsudku okresného súdu) a vo

výroku o nároku na náhradu trov provoinštančného konania p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí návrhu vo zbytku
a vo výroku o zastavení konania nad sumu 14.826,24 eur s príslušenstvom.

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom (v rozhodujúcej časti) vyhovel žalobe a uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.826,24 eur s príslušenstvom (podrobne vymedzeným vo

výroku napadnutého rozhodnutia). Vychádzal z toho, že rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k.
25C/296/2010-182 zo dňa 4.12.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/101/2013
zo dňa 25.4.2013 bolo právoplatne určené, že výpoveď zo dňa 30.9.2010, ktorú dal žalovaný žalobcovi,
je neplatná. Zároveň mal za preukázané, že žalobca dňa 15.12.2010 oznámil žalovanému, že naďalej
trvá na vykonávaní práce plnením povinností, ktoré vyplývajú zo služobného pomeru, založeného
pracovnou zmluvou z 1.8.2005. Nadväzne okresný súd konštatoval, že žalobca má v zmysle § 79
ods. 1 Zák. práce nárok na náhradu mzdy od dňa 16.12.2010. Keďže v priebehu konania žalovaný

uhradil žalobcovi z titulu náhrady mzdy sumu 7.364,04 eur, vrátane súvisiaceho príslušenstva - úroku z
omeškania, zobral žalobca žalobu v dotknutom rozsahu späť a v tejto časti („v zbytku nad sumu
14.826,24 eur s príslušenstvom“) okresný súd konanie zastavil.
2. Okresný súd zdôraznil, že žalovaným subjektom je inšpektorát práce, ktorá inštitúcia má v zmysle
zákona č. 125/2006 Z.z. vykonávať štátnu správu v oblasti inšpekcie práce a presadzovať ochranu
zamestnancov pri práci; čo však platí nielen navonok, ale aj dovnútra, t.j. vo vzťahu k vlastným
zamestnancom. Napriek tomu, žalovaný „ako osoba znalá pracovnoprávnyh predpisov“ sám vec

po podaní žaloby o neplatnosť rozviazania štátnozamestnaneckého pomeru neriešil, ale čakal, ako
dotknutý spor dopadne. Až keď s odstupom rokov a z rozhodnutí súdov mal žalovaný
jednoznačne preukázané, že pochybil, vyplatil žalobcovi náhradu mzdy s príslušenstvom za prvých
dvanásť mesiacov. Okresný súd dospel k záveru, že dôvody, ktoré uvádzal žalovaný, na primeranézníženie, či nepriznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie, t.j. obdobie presahujúce 12 mesiacov, nie sú
také zásadné, aby odôvodňovali využitie tohto výnimočného oprávnenia konajúceho súdu.
3. Okrem statusu a úloh žalovaného poukázal aj na to, že je „celkom logický“ postup žalobcu, ktorý si

v čase právnej neistoty našiel prácu a legitímnym spôsobom získal 3x100 eur. Zároveň žalovanému aj
v čase predchádzajúcom neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru bolo známe súčasné
(spolu so mzdou) poberanie (predčasného) starobného dôchodku žalobcom. Z uvedených dôvodov
okresný súd žalobe vyhovel, žalobcovi priznal uplatnenú náhradu mzdy vo výške 14.826,24 eur
s príslušenstvom, pričom čiastočne (v otázke rozsahu úroku z omeškania - bod 43. odôvodnenia

napadnutého rozsudku - žalobu „v zbytku“ zamietol). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2
CSP tak, že v spore úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu v rozsahu 100 %, pretože „žalovaný bol
úspešný v nepatrnej časti, a to len v časti úrokov z omeškania“.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa alternatívne
domáhal jeho zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie

konanie. Poukazoval na to, že náhrada mzdy v súvislosti s neplatným skončením služobného pomeru
„má v zásade 2 funkcie“, satisfakčnú pre zamestnanca a sankčnú pre zamestnávateľa. Obe tieto
funkcie však v súdenej veci splnila náhrada mzdy za „prvých“ 12 mesiacov. Podľa odvolateľa dôvodom
nepriznania, resp. zníženia náhrady mzdy nad 12 mesiacov je i ten fakt, že žalovaný je štátnou
rozpočtovou organizáciou a na platy zamestnancov dostáva prostriedky zo štátneho rozpočtu.

5. Žalovaný namietal tiež priznanie úrokov z omeškania a tvrdil, že podľa súčasnej právnej úpravy
uvedenéprináhrademzdyzneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeruneprichádzadoúvahy.Zákonník
práce priznanie úrokov z omeškania neumožňuje a subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka
nemožno vykladať extenzívne, t.j. občianskoprávna úprava úrokov z omeškania by sa nemala vzťahovať
na pracovnoprávne vzťahy. V danej spojitosti poukázal tak na rozhodnutie iného (odvolacieho) súdu v

inej veci, ako aj (predovšetkým) na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom
ústavný súd konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom
neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu. Následne mal odvolateľ za
to, že žalobcovi, ktorý mal právo na náhradu mzdy najmenej v rozsahu 12 mesiacov (10.048,09 eur
brutto) a bolo mu vyplatené aj odstupné v sume trojmesačného priemerného platu, neprináležia úroky

z omeškania, pretože suma, ktorú obdržal, je dostatočne vysoká.
6. Odvolateľ ďalej citoval ustanovenia týkajúce sa premlčania a označil rozsudky v súdenej veci týkajúce
sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru; neuviedol však, že vznáša námietku premlčania a ani
to, kedy by podľa jeho názoru malo dôjsť k premlčaniu uplatňovaného nároku. Obdobne s odkazom na
rozhodnutia v otázke neplatnosti skončenia pracovného pomeru (keď najmä odvolaciemu rozhodnutiu

vyčítal prekvapivosť a nedostatočné odôvodnenie) uviedol, že priznanie žalobcovi plnej náhrady mzdy,
ako aj úrokov z omeškania, je porušením dobrých mravov. Doplnil, že žalobca odmietol uzatvoriť dohodu
o výške náhrady mzdy za rovnakých podmienok ako ponúkol jeho kolegovi.

7. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Zdôrazňoval, že samotný žalovaný tým, že dal žalobcovi

neplatnú výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru, porušil platné právne predpisy a spôsobil
protiprávny stav. Navyše, sám žalovaný v priebehu sporu uviedol, že mal už od začiatku vedomosť
o neplatnosti výpovede. Nadväzne podávanie odvolaní v konaní o neplatnosť výpovede zo strany
žalovaného predstavovalo vedomé, zbytočné a nehospodárne predlžovanie predmetného súdneho
sporu a tým aj o zvyšovanie rozsahu náhrady mzdy.

8. Žalobca uviedol, že podľa súdnej praxe nie je nedostatok finančných prostriedkov na strane
žalovaného dôvodom na zníženie resp. na nepriznanie náhrady mzdy z neplatného rozviazania
štátnozamestnaneckého pomeru; čo platí aj vo vzťahu k štátnym rozpočtovým organizáciám. Zároveň
žalovaný počas trvania súdneho sporu o neplatnosť výpovede z dôvodu nadbytočnosti prijímal nových
pracovníkov a zamestnával aj starobných dôchodcov, ktorým vyplácal odmeny a osobné príplatky. To

znamená, že žalovaný preukázateľne mal (a aj v súčasnosti má) dostatok finančných prostriedkov.
9. Žalobca poukázal na to, že žalovaný sám dobrovoľne ešte počas trvania súdneho sporu mu vyplatil
časť vymáhanej náhrady mzdy, a to spolu s príslušenstvom (úrokmi z omeškania). Tým „sa žalovaný
stotožnil a uznal“, že žalobcovi prináleží aj úrok z omeškania k istine (k nevyplatenej náhrade mzdy).
Žalobca v tejto spojitosti dodal, že príslušenstvo k náhrade mzdy mu prináleží aj z toho dôvodu, že

mu žalovaným „bolo neumožnené riadne použitie náhrady mzdy“. Záverom doplnil, že nárok bol na
príslušnom súde uplatnený včas a nie je premlčaný.10. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie protistrany (pomerne podrobne) argumentoval tým, že výpoveď
daná žalobcovi bola/je platná a z toho dôvodu aj „pripravil“ dovolanie proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 9Co/101/2013 zo dňa 25.4.2013. Uviedol, že nikdy netvrdil, že „od samého začiatku

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru“ súhlasil s názorom o jeho neplatnosti, resp. predčasnosti
výpovede. Išlo len o vyjadrenie svedka JUDr. C., a nie zamestnávateľa/žalovaného; hoci menovaný je
aktuálne štatutárom žalovaného. Podrobnejšie žalovaný reagoval i na problematiku vyplácania odmien
jeho zamestnancom a na otázky prijímania ďalších/nových pracovníkov.

11. Žalobca na repliku žalovaného už bezprostredne nereagoval. V neskoršom štádiu doručil
odvolaciemu súdu „prípis“, v ktorom zotrval na dovtedajších vyjadreniach a dodal, že i v súvislosti s
náhradou mzdy za obdobie nadväzujúce na obdobie, ktoré z časového hľadiska tvorí predmet sporu v
súdenej veci, mu boli priznané i úroky z omeškania.
12. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP, z toho titulu nedotknutými zostali odvolaním nenapadnuté výroky o zamietnutí

návrhu vo zbytku a o zastavení konania nad sumu 14.826,24 eur s príslušenstvom) a bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) napadnutý rozsudok
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

13. O neplatnosti výpovede danej žalobcovi žalovaným listom z 30.9.2010 bolo právoplatne rozhodnuté

rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 25C/296/2010-182 zo dňa 4.12.2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/101/2013 zo dňa 25.4.2013. V zmysle § 226 CSP (zhodne v čase
nadobudnutia právoplatnosti podľa § 159 ods. 2 O.s.p.) sú dotknuté rozhodnutia - aj pre konajúce súdy -
záväzné. Nadväzne je nepodstatnou argumentácia odvolateľa spochybňujúca (či už z hmotnoprávnych
alebo procesných dôvodov) ich správnosť. Len na okraj krajský sú dodáva, že žalovanému nič nebránilo

podať voči rozhodnutiu odvolacieho súdu mimoriadny opravný prostriedok; osobitne, ak dovolanie bolo
i písomne vypracované.

14. Okresný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali primerané zníženie, prípadne
nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce (citovaného v napadnutom

rozsudku). Krajský súd zdôrazňuje, že (aj) v tejto časti odvolacieho prieskumu je viazaný nielen
rozsahom odvolania, ale aj jeho konkrétnymi dôvodmi, ktoré odvolateľ vymedzí v zákonom stanovenej
lehote na podanie tohto opravného prostriedku.
15. Odvolateľ len veľmi všeobecne poukazuje na (viac-menej iba s odkazom na to, že i v otázke
neplatnosti výpovede boli zohľadňované) dobré mravy. V odvolaní však nevymedzil žiadne konkrétne

okolnosti, ktoré by v súdenej veci z hľadiska dobrých mravov odôvodňovali zníženie, resp. nepriznanie
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Ako už je uvedené v bode 13. tohto odôvodnenia,
tvrdené nesprávnosti rozhodnutí o neplatnosti výpovede (ktoré žalovaný dáva tiež do súvisu s
rozporom s dobrými mravmi) sú v štádiu rozhodovania o náhrade mzdy nepodstatné; navyše, ide
výlučne o subjektívne hodnotenia odvolateľa, ktoré odporujú právoplatným a teda záväzným súdnym

rozhodnutiam.

16. Naopak veľmi významným - aj z hľadiska eventuality skúmania súladu výkonu práva s
dobrými mravmi - je postoj a správanie žalovaného v spore o neplatnosť výpovede, ktoré
bezprostredne a v zásadnej miere ovplyvnili rozsah náhrady mzdy. Žalovaný priamo v podaní, ktorým

požadoval nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov (podanie došlé okresnému
súdu dňa 18.2.2016 - č.l. 111 až 115), okrem iného uviedol : „Od samého začiatku skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru sme súhlasili s právnym názorom žalobcu o neplatnosti skončenia
tohto štátnozamestnaneckého pomeru a to tým, že výpoveď bola predčasná ...“. Nadväzne je namieste
„na ťarchu“ zamestnávateľa vyhodnotiť trvanie sporu v časti o neplatnosť; osobitne jeho predĺženie

opakovaným podaním odvolaní žalovaným. Pri takom jednoznačnom stanovisku, ako je citované,
by bolo problematické i akceptovanie vyčkávania na rozhodnutie prvoinštančného súdu, nie to ešte
podávanie voči nemu riadnych opravných prostriedkov. Skutočnosť, že žalovaný z titulu jeho zákonom
vymedzenej pôsobnosti je inštitúciou dohliadajúcou na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov a
presadzujúcou ochranu zamestnancov, len podčiarkuje a znásobuje neadekvátnosť jeho správania sa

v spore. Snaha o prezentovanie dotknutého/citovaného stanoviska len ako stanoviska svedka, a nie
inštitúcie je iba tendenčnou argumentáciou v snahe dosiahnuť priaznivejšie meritórne rozhodnutie. Z
formy i z obsahu predmetného stanoviska je pritom nepochybné, že ide o „oficiálny“ postoj žalovaného
ako inštitúcie/právnickej osoby.17. Pokiaľ žalovaný poukazoval na jeho financovanie zo štátneho rozpočtu, uvedená skutočnosť
nemá žiaden osobitný význam z hľadiska rozsahu povinnosti zamestnávateľa nahradiť mzdu z titulu

neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Pripustenie odlišného postavenia inštitúcií
financovaných zo štátneho rozpočtu v rozoberaných súvislostiach oproti iným zamestnávateľským
subjektom by zároveň predstavovalo porušenie jedného z nosných princípov právneho štátu -
princípu rovnosti subjektov právnych vzťahov. Vo svojich dôsledkoch by uvedené viedlo k absolútne
neudržateľnému stavu, že štátne orgány, štátne rozpočtové organizácie, či akékoľvek ďalšie inštitúcie

financované zo štátneho rozpočtu môžu (a to aj svojvoľne) porušovať práva zamestnancov pri skončení
pracovného/ /štátnozamestnaneckého pomeru, lebo v rámci rozhodovania o náhrade mzdy bude
prihliadnuté na tento ich status a nebudú musieť platiť náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.
Nadväzne je bez významu i „rozbor“ žalovaného ohľadne odmeňovania zamestnancov obsiahnutý v
jeho reakcii na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu.

18. Ako už je vyššie konštatované (bod 6. tohto odôvodnenia), žalovaný síce citoval zákonné
ustanovenia týkajúce sa premlčania, ale nielenže neuviedol žiadne konkrétne skutkové argumenty,
ale ani nevzniesol samotnú námietku premlčania. V tejto spojitosti krajský súd dodáva, že žalobca už
žalobou podanou na okresnom súde dňa 28.12.2010 žiadal okrem určenia neplatnosti výpovede aj
náhradu mzdy. To znamená, že predmetný nárok bol žalobcom uplatnený včas a (eventuálna) námietka

premlčania je/by bola nedôvodná. Na tomto závere nič na nemení ani tá skutočnosť, že o nároku na
náhradu mzdy je rozhodované v relatívne samostatnom konaní pod spisovou značkou odlišnou od
spisovej značky konania o neplatnosť výpovede. Uvedené je totiž iba procesno-evidenčným dôsledkom
vylúčenia nároku žalobcu na „náhradu platu“ na samostatné konanie uznesením Okresného súdu Žilina
č. k. 25C/296/2010-108 z 15.11.2011.

19. V súvislosti s problematikou úroku z omeškania z (nevyplatenej) náhrady mzdy odvolateľ
neadekvátne poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 494/2013 zo dňa 9.10.2013.
Obsah predmetného rozhodnutia nepodporuje argumentáciu žalovaného o (zákonnej) nemožnosti
priznania úrokov z omeškania. Naopak ústavný súd výslovne uvádza (záver 10. strany uznesenia):

„...zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom
kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok
z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy“.
20. Rozhodnutiami ústavného súdu, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd (ktoré kritérium

dotknuté uznesenie spĺňa), sú súdy v zmysle § 193 CSP (predtým § 135 ods. 1 O.s.p.) viazané. Zároveň
rozhodnutie Ústavného súdu SR predstavuje i ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít
podľa čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP. Taktiež vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenia sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo dňa 17.12.2009; 2 Cdo 76/2011 zo dňa 31.5.2012; či 5 M
Cdo 8/2012 zo dňa 26.1.2015) bol vyslovený názor, že zamestnávateľovi vzniká v prípade omeškania

s plnením náhrady mzdy povinnosť zaplatiť zamestnancovi aj úrok z omeškania. Odvolateľ neposkytol
relevantnú protiargumentáciu, ktorá by bola spôsobilá podmieniť odklon od popisovanej ustálenej súdnej
praxe. Podkladom na takýto odklon nie je rozhodnutie iného odvolacieho súdu v inej veci, ktoré nespĺňa
atribút ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít a ani nie je v zmysle § 193 CSP záväzné
pre súdy konajúce v prejednávanom prípade. Nadväzne je správnym záver o dôvodnosti uplatňovania

(a priznania) nároku aj na úroky z omeškania.

21. Keďže odvolacie námietky žalovaného boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v
postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),
napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil.

22. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od
meritórneho rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvoinštančného konania. Nad bezprostredný rámec
odvolania, zadefinovaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi, dodáva, že okresný súd náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalovaný nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalobca voči
nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.