Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. jún 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/424/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914203318
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6914203318.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členov

senátu Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka , v právnej veci žalobcov 1/ M. Z. A.., nar. XX.
XX. XXXX, 2/ M. Z. M.., nar. XX. XX. XXXX a 3/ M. Z., nar. XX. XX. XXXX, všetci žalobcovia bytom L., P.
T./X, zastúpených Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Lučenec,
M. Rázusa č. 19, proti žalovaným 1./ O. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. č. XXX, zastúpenému JUDr.
Róbertom Lakatošom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Rimavská Sobota, Daxnerova č. 5
a 2./ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad č. 4, IČO 00 151 700,
o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalobcov 1/ až 3/ a o odvolaní žalovaného 2/ proti

rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/76/2014 - 84 zo dňa 06. 03. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II.Žalobcovia1/až3/súpovinnízaplatiťspoločneanerozdielnežalovanému1/náhradutrovodvolacieho
konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne
o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“, alebo „prvostupňový
súd“) rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 1/ (v napadnutom rozsudku

označenom ako žalobca a/) sumu 10 000 Eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti odvolaním
napadnutého rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia
povinnosť druhého žalovaného. Žalovaným 1/ a 2/ tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ (v
napadnutom rozsudku označenom ako žalobca b/) sumu 5 000 Eur v lehote troch dní odo dňa
právoplatnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v
rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného. Zároveň rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní
zaplatiťžalobcovi3/(vnapadnutomrozsudkuoznačenémuakožalobcac/)sumu5000Eurvlehotetroch

dní odo dňa právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného. Súd prvej inštancie žalobu žalobcov nad
priznanú sumu zamietol. Vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň
žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet okresného súdu súdny poplatok
vovýške1266Eurdo15dníododňaprávoplatnostiodvolanímnapadnutéhorozsudkustým,žeplnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia podali na súd žalobu,
v ktorej žiadali zaviazať žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie súm titulom náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka na základe tých skutočností, že žalovaný 1/ pri
riadenímotorovéhovozidlaspôsobilsmrteľnézraneniechodkyne,manželkyžalobcu1/amatkyžalobcov2/ a 3/. Žalovaný 1/ bol uznaný za vinného z trestného činu usmrtenia podľa § 149 Trestného zákona,
ktorého činu sa dopustil dňa 10. 05. 2012. Žalobcovia žiadali zaviazať žalovaného 1/ na zaplatenie
nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ vo výške 20 000 Eur a žalobcom 2/ a 3/ po 10 000 Eur. V priebehu

konania žalobcovia rozšírili svoj návrh aj voči žalovanému 2/, keďže podľa ich názoru žalovaný 1/
mal uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla u žalovaného 2/ a žalovaný 2/ zodpovedá za škodu - náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrteným pri dopravnej nehode.

3. Žalovaný 1/ nepopieral svoju zodpovednosť v súvislosti s úrazom chodkyne M.F., poukázal na to, že
v danej súvislosti bol trestnoprávne riešený a potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody.

4. Žalovaný 2/ žiadal žalobu voči nemu v plnom rozsahu zamietnuť, keď jednak namietal svoju pasívnu
legitimáciu vo veci tvrdiac, že takáto ujma nie je krytá povinným zmluvným poistením v zmysle zákona
č. 381/2001 Z.z. a čo sa týka merita veci, podľa jeho názoru tiež zo strany žalobcov neboli preukázané

dôvody uvedené v žalobe.

5. Prvostupňový súd vec právne posúdil podľa § 11 Občianskeho zákonníka, podľa § 13 ods. 1 - 3
Občianskeho zákonníka, podľa § 16 Občianskeho zákonníka a podľa § 420 ods. 1 a 3 Občianskeho
zákonníka. Konštatoval zodpovednosť žalovaného 1/ za protiprávne konanie a protiprávny zásah,

ktorýmspôsobilujmuvosobnostnejsférežalobcov.Žalovaný1/zodpovednosťvpodstateaninepopieral.
Tátojehozodpovednosťjedanánazákladejehoprotiprávnehokonania,nazákladektoréhobolovedené
proti žalovanému 1/ trestné stíhanie a žalovaný 1/ bol odsúdený právoplatným rozhodnutím súdu na
základe tejto trestnoprávnej zodpovednosti. Žalovaný 1/ neoprávnene zasiahol aj do práva na ochranu
osobnosti žalobcov, konkrétne do práva žalobcov na ochranu svojho súkromia, kde ide o výsostne

súkromnú sféru žalobcov, ktorí žalobcovia samotní sa môžu len v rámci svojej osobnej vôle rozhodnúť,
či a v akej miere umožnia tretím osobám vstúpiť do tejto súkromnej sféry a keďže takýto prejav zo strany
žalobcov nebol daný, žalovaný 1/ porušením právnych povinností pri prevádzke motorového vozidla
spôsobil protiprávny zásah do ochrany súkromia žalobcov a je v plnom rozsahu daná jeho zodpovednosť
pri porušení práva na ochranu osobnosti žalobcov. Žalobcovia majú právo, aby im bolo dané primerané

zadosťučinenie a pokiaľ by sa nezdalo postačujúce primerané zadosťučinenie, žalobcovia majú právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokiaľ by v značnej miere bola znížená dôstojnosť žalobcov
alebo ich vážnosť.

6. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vo vzťahu medzi žalobcami a

nebohou M.F. išlo o najbližšie osoby, vo vzťahu k žalobcovi 1/ išlo o jeho manželku, s ktorou boli
manželmi XX rokov a vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/ išlo o ich matku, na základe čoho konštatoval,
že skutočne ide o najbližšie osoby s najvyššími citovými väzbami, ktorý zásah do týchto vzájomných
vzťahov každá jedna osoba pociťuje najcitlivejšie. Vypočutí svedkovia M. M., V. M., O. Z. a I. C. potvrdili,
že vzťahy medzi žalobcami a nebohou boli dobré, nevedeli o žiadnych konfliktoch v ich vzájomných

vzťahoch, žalobca 1/ s nebohou všetko riešili spolu, všade spolu chodili, hlavne po tom, ako ich synovia -
žalobcovia 2/ a 3/ odišli do zahraničia. Boli na seba citovo veľmi naviazaní, čo platí aj pre vzťah žalobcov
2/ a 3/ s nebohou, ktorí napriek tomu, že sa trvalo zdržovali v zahraničí, boli v stálom telefonickom
kontakte a minimálne 2-3-krát do roka prišli k rodičom, ktorí sa im venovali, spoločne organizovali
stretnutia na záhrade, varili si guľáš, matka sa na nich tešila, že sa môže o nich postarať a napiecť

im koláče. Prvostupňový súd zhrnul, že to svedčí o blízkom a pozitívnom vzťahu žalobcov k nebohej,
kde spôsobený zásah jednoznačne musel spôsobiť ujmu v osobnostnej sfére žalobcov. Svedok V. M.
a svedkyňa I. C. potvrdili, že žalobca 1/ stále po udalosti sa k udalosti vracal, stále sa s tým zaoberal,
musel sa znovu naučiť vykonávať práce v domácnosti, ktoré vykonávala nebohá, žil s ňou posledné roky
sám v byte, to svedčí len o tom, že ho udalosť veľmi zasiahla, stále sa k tejto udalosti vracal, až natoľko,

že hore uvedení svedkovia potvrdili, že museli rozhovory odvádzať na iné témy, lebo žalobca 1/ sa k
tejto téme vždy vracal. To, že uvedení svedkovia, ktorých navrhli žalobcovia, uviedli, že nevideli nejaké
vážne zmeny v správaní žalobcu 1/ a žalobcov 2/ a 3/ pred nehodou a po nehode nesvedčí o tom, že
by nebola spôsobená ujma do ich osobnostných práv, keďže už len samotná skutočnosť toho, že všetci
žalobcovia stratili najbližšiu osobu, je táto skutočnosť spôsobilá privodiť pre žalobcov tak vážnu ujmu v

ich osobnostnej sfére, ktorá ujma odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka.7. Prvostupňový súd tiež konštatoval, že pre priznanie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy nie sú
stanovené žiadne pevné kritériá, v rámci ktorých by súd mohol priznať konkrétnu výšku nemajetkovej
ujmy, preto je potrebné zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu. Uviedol, že pri zohľadnení osobitosti

každého prípadu na strane pozostalých - žalobcov sú významnými kritériami pre určenie výšky náhrady
intenzitaichvzťahusozomrelým,vekzomreléhoapozostalých,prípadnáexistenčnáčihmotnázávislosť
na zomrelom, prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Kľúčovou je kvalita vzájomného vzťahu, lebo strata
milovanej osoby zasiahne pozostalého nezrovnateľne citlivejšie, než strata príbuzného, ku ktorému má
vzťah neutrálny, či dokonca negatívny. I keď strata manžela a rodiča predstavuje ujmu v každom veku,

inak túto stratu chápe manžel po nejakom krátkodobom manželskom zväzku, inak po dlhodobom, u
žalobcu 1/ XX-ročnom manželstve a inak chápe stratu maloleté alebo dospievajúce dieťa pri strate
rodiča a inak dospelé dieťa, ktoré má už aj iné väzby, prípadne vlastnú rodinu. Súd prvej inštancie tiež
uviedol, že na druhej strane je potrebné zohľadniť kritériá aj na strane škodcu - žalovaného 1/, a to postoj
škodcu, dopad udalosti do jeho duševnej sféry, jeho majetkové pomery, miera zavinenia, prípadná miera
spoluzavinenia smrti poškodeným, kde práve postoj škodcu môže ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými,

kde jeho ospravedlnenie a prejavená ľútosť škodcu môže zmierniť dopady nemajetkovej ujmy žalobcov,
kde naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť túto ujmu môže ešte prehĺbiť.

8. Pri zohľadnení hore uvedených kritérií tak na strane žalobcov, ako aj žalovaného 1/ u žalobcu
1/ prvostupňový súd zohľadnil to, že protiprávnym zásahom do jeho osobnostnej sféry zo strany

žalovaného 1/ došlo k strate najbližšej osoby, s ktorou prežil XX rokov, mal s ňou nekonfliktný,
bezproblémový, intenzívny vzťah, žalobca 1/ bol na nebohú citovo naviazaný, keďže zabezpečovala
bežnýchoddomácnosti,udržovala„rodinnýkrb“,apretotútoujmumožnochápaťakoveľmiintenzívnu.U
žalobcov 2/ a 3/ je zohľadnil to, že s nebohou mali taktiež dobrý a nekonfliktný vzťah, ktorý bol intenzívny,
i keď do určitej miery v posledných rokoch bol hlavne vzťahom „na diaľku“, keďže žalobcovia 2/ a 3/

trvalo žili v zahraničí, ktorú skutočnosť je potrebné zohľadniť u týchto žalobcov, čo však na druhej strane
nevylučujespôsobenieintenzívnejujmy,keďžedošloajvichprípadekstratenajbližšejosoby-ichmatky.

9. U žalovaného 1/ zohľadnil to, že v čase škodovej udalosti išlo o mladého človeka vo veku XX rokov,
ktorý v tom čase začal len pracovať, ktorú prácu stratil, resp. musel prerušiť kvôli výkonu trestu, je

nemajetný, v súčasnej dobe bez pracovného pomeru, mal snahu sa ospravedlniť žalobcom, minimálne
žalobcovi 1/, s ktorým bol v kontakte na pojednávaniach pred Okresným súdom Lučenec, verejne sa
ospravedlnil aj v rámci tohto konania.

10. Po konštatovaní, že právna úprava v Občianskom zákonníku v súvislosti s náhradou nemajetkovej

ujmy v peniazoch nestanovuje žiadnu konkrétnu výšku, sa súd prvej inštancie ako pomocným kritériom
pri určení konkrétnej výšky náhrady riadil ustanovením § 5 a 6 Zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorý zákon upravuje v § 5 a 6 odškodnenie, ak bola
spôsobená smrť, kde poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej
mzdy, ktorá minimálna mzda v roku 2016 predstavovala 405 Eur a pri 50-násobku ide o sumu 20 250

Eur. V tomto právnom predpise je upravené v § 5 pre prípad, že ak právo na odškodnenie majú viacerí
poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. V zmysle § 6 citovaného právneho
predpisu celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-násobok
minimálnej mzdy, t.j. v roku 2016 spomínanú sumu 20 250 Eur. V tejto súvislosti prvostupňový súd
poukázal na ustanovenie § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré ustanovenie upravuje limit pre výšku

nemajetkovejujmyvsúvislostisúpravouzákonatak,ževýškanemajetkovejujmynemôžebyťvyššiaako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi s odkazom na ustanovenia
Zákona č. 215/2006 Z.z. Tieto právne predpisy poslúžili prvostupňovému súdu ako merítko pre priznanie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcov s využitím analógie práva, keďže Občiansky zákonník,
ktorý upravuje náhradu nemajetkovej ujmy, neupravuje konkrétnu výšku náhrady v peniazoch. Súd teda

s využitím kritérií tak na strane žalobcov, existenciu intenzívneho vzťahu s nebohou, ktorý vzťah bol
dlhodobý a nekonfliktný, tak kritérií na strane žalovaného 1/ pri zohľadnení, že žalovaný 1/ v čase
nehody mal len XX rokov, je nemajetný a v súčasnej dobe bez pracovného pomeru, stanovil výšku
celkovej náhrady pre všetkých žalobcov vo výške 20 000 Eur, kde samozrejme pri určení konkrétnej
výšky u každého žalobcu žalobcovi 1/ súd priznal výšku náhrady 10 000 Eur pri zohľadnení toho, že

žalobca 1/ s nebohou mal intenzívny a dlhoročný vzťah, posledné roky žil s nebohou sám v byte, a preto
protiprávny zásah žalovaného 1/ ho zasiahol intenzívnejšie, ako žalobcov 2/ a 3/, ktorí už niekoľko rokov
žijú v zahraničí a neboli v tak bezprostrednom kontakte s nebohou, ako žalobca 1/, ktorú skutočnosť
je potrebné zohľadniť, a preto žalobcom 2/ a 3/ súd priznal náhradu vo výške po 5 000 Eur. Pokiaľ sateda žalobcovia domáhali na žalovanom 1/ vyšších súm odškodnenia, ako bola priznaná náhrada, súd
žalobu žalobcov voči žalovanému 1/ nad priznanú sumu odškodnenia zamietol.

11. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného 2/, žalovaný 2/ je
poisťovateľ, u ktorého bolo motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda - ujma na zdraví nebohej
M.F., ktoré riadil žalovaný 1/, poistené. Nebolo sporné, že motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená
škoda, bolo povinne zmluvne poistené zodpovednosťou za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla.

12. V súvislosti so zodpovednosťou žalovaného 2/ súd prvej inštancie aplikoval § 2 písm. d) zákona
381/2001 Z. z., § 2 písm. e) zákona č. 381/2001 Z. z., § 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z. a § 4 ods.
1 a § písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.

13. Prvostupňový súd konštatoval, že na problematiku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/

existujú rôzne právne názory, existujú rôzne rozhodnutia súdov rôzneho stupňa o tom, či poisťovňa má
zodpovedať aj za nemajetkovú ujmu titulom povinného zmluvného poistenia. Pri posudzovaní pasívnej
legitimácie žalovaného 2/ súd prvej inštancie vychádzal z úvah a rozhodnutí, napr. Súdneho dvora EÚ
vo veci C 22/2012 C. I. proti P. O., z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 17Co/243/2015
zo dňa 22. 03. 2016 a z rozhodnutia Ústavného súdu SR I.ÚS 474/2016-17 zo dňa 17. 08. 2016.

14. Uzavrel, že je jednoznačne daná pasívna legitimácia žalovaného 2/ v danom spore a svedčí mu
taktiež povinnosť, nahradiť škodu pre žalobcov v rozsahu škody, za ktorú zodpovedá žalovaný 1/
ako poistený v zmysle § 4 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z. z. Preto súd prvej inštancie zaviazal aj
žalovaného 2/ na zaplatenie súm ako náhrady nemajetkovej ujmy, za ktorú zodpovedá žalovaný 1/ ako

poistený, kde určil, že povinnosť žalovaného 1/ a 2/ je viazaná na to, že plnením jedného zo žalovaných
zanikne v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného, keďže súd nemohol vysloviť priamo
solidárnu zaviazanosť oboch žalovaných, keďže táto solidarita nevyplýva priamo zo zákona, avšak ide
o analogický právny vzťah, ak škodu spôsobí viac škodcov, ktorí zodpovedajú za škodu spoločne a
nerozdielne s poukazom na ust. § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

15. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol tak, že vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo. V tejto súvislosti uviedol, že každá zo strán mala vo veci úspech len čiastočný, kde
pomer úspechu a neúspechu je rovnaký.

16. Keďže žalobcovia boli oslobodení od zaplatenia súdneho poplatku s poukazom na ust. § 4 ods.
2 písm. i) a § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok žalovaným 1/ a 2/.

17. V zákonnej lehote podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie žalovaný 2/. Požadoval, aby

odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcov voči žalovanému 2/ zamietne a
prizná žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

18. Na zdôvodnenie podaného odvolania žalobca uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom právnom posúdení otázky, či

je nemajetková ujmy krytá zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a tiež nesprávnou aplikáciou eurokonformného
výkladu vnútroštátneho predpisu ohľadom rozsahu poistného krytia, spočívajúca v nezohľadnení
pravidla zákazu výkladu contra legem. Žalovaný 2/ poukázal v podanom odvolaní na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/168/2009, sp. zn. 3Cdo/301/2012. Urobil teoretický

rozbor týchto rozhodnutí, pričom zároveň sa vyjadril aj k eurokonformnému výkladu zákona č. 381/2001
Z. z.

19. Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie aj žalobcovia 1/ až 3/. Domáhali
sa zmeny rozsudku vo výroku o zamietnutí ich žaloby nad rámec priznanej sumy, a to tak, že žalobcovi

1/ bude priznaná suma 20 000 Eur a žalobcom 2/ a 3/ suma po 10 000 Eur. Zároveň sa domáhali aj
zmeny rozsudku vo výroku o trovách konania, a to tak, že im bude priznaná náhrada trov konania v
rozsahu 100 %.20. Na zdôvodnenie podaného odvolania žalobcovia 1/ až 3/ uviedli, že súdom prvej inštancie priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy je podľa ich názoru neprimerane nízka s ohľadom na závažnosť a
neodstrániteľnosť neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv. Poukázali na závažnosť vzniknutej

ujmy v dôsledky straty najbližšej osoby pre pozostalých žalobcov 1/ až 3/. Ujma je trvalá, neodstrániteľná
a nenapraviteľná a bude sprevádzať pozostalých žalobcov 1/ až 3/ po celý zvyšok života. Poukázali na
to, že slovenský právny poriadok nepozná žiadny spôsob výpočtu náhrady, resp. nejaké dolné, resp.
horné limity pri jej určení. Súd rozhoduje s ohľadom na jej závažnosť a okolnosti prípadu. Poukázali tiež
na to, že súdy v obdobných veciach postupom času priznávajú čoraz vyššie sumy náhrady nemajetkovej

ujmy, nakoľko sa v takýchto prípadoch jedná o trvalý a ničím nezvratný zásah do práva na ochranu
osobnosti pozostalých žalobcov. Žalobcovia sa nestotožnili s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý
sa pri určení výšky nemajetkovej ujmy riadil kritériami obsiahnutými v § 5 a § 6 zákona č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a podporne aj ust. § 17 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci. Naopak
vo svetle vyvíjajúcej sa judikatúry súdy v obdobných prípadoch postupne priznávajú podstatne vyššie

sumy náhrady nemajetkovej ujmy nad sumu maximálnej výšky plnenia podľa § 5 zákona č. 215/2006 o
odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Poukázali pritom na prax v Českej republike
a tiež na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 09. 2014 sp. zn. 10Co/137/2013. V súvislosti
s výrokom o náhrade trov konania žalobcovia 1/ až 3/ v podanom odvolaní uviedli, že sú si plne vedomí
skutočnosti, že nový procesný predpis CSP ustanovenie § 142 ods. 3 OSP do svojich zákonných

ustanovení neprevzal a platí podľa § 255 ods. 1 CSP, že súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia považujú za spravodlivé, aby až rozhodnutie o výške
plnenia bolo brané ako základ pre výpočet jednotlivých trov konania vrátane tarifnej hodnoty pre určenie
základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalobcovia majú za to, že je

nespravodlivé, aby žalobcom 1/ až 3/ nebola voči žalovaným 1/ a 2/ priznaná náhrada trov konania v
plnej výške.

21. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcov opätovne požiadal, aby odvolací súd
žalobužalobcuvočižalovanému2/zamietol.Ohľadomvýškypriznanejnemajetkovejujmyuviedol,ženie

je možné ju považovať za neprimerane nízku, ako tvrdia žalobcovia v odvolaní. Okresný súd podľa jeho
názoru správne podporne prihliadol pri rozhodovaní na výšku náhrad v zmysle ust. § 5 a § 6 zákona č.
215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. V tejto súvislosti zdôraznil,
že ide o odškodnenie osôb poškodených násilnými trestnými činmi, čo je závažnejšie porušenie ako
v prejednávanej veci. Poukázal tiež na to, že pokiaľ ide o žalobcov 2/ a 3/ išlo v posledných rokoch o

takzvaný vzťah na diaľku, pričom žalobcovia 2/ a 3/ v čase dopravnej nehody boli vo veku XX a XX
rokov, a preto nemožno dôvodiť nerozlučnou citovou naviazanosťou na matku vo veku, keď si dospelí
XX a XX roční ľudia zariaďujú vlastný život. V súvislosti s namietanými trovami konania žalovaný 2/
vo vyjadrení uviedol, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov buď primerane
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Ak je pomer úspechu

obidvoch strán zhruba rovnaký, súd rozhodne, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

22. Žalobcovia 1/ až 3/ v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného 2/ uviedli, že majú za
to, že nemajetková ujma je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Žalobcovia sú názoru, že žalovaný nárok, nemajetková ujma spočíva

v zásahu do ich osobnostných práv, je predmetom povinného zmluvného poistenia. Žalobcovia pritom
poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/301/2012 sp. zn.
4Cdo/168/2009, pričom poukázali na to, že ani samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky v otázke
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ nie je názorovo jednotný.

23. Na vyjadrenie žalobcov 1/ - 3/ k podanému odvolaniu žalovaného 2/ reagoval žalovaný 2/ odvolacou
replikou, v ktorej zotrval na podanom odvolaní a na všetkých dôvodoch uvedených v písomných
podaniach, ktoré v tomto konaní žalovaný 2/ urobil.

24. K odvolaniu žalovaného 2/ a žalobcov 1/ až 3/ sa vyjadril aj žalovaný 1/, ktorý uviedol, že je

nesporné, že k sporom o žalobách na náhradu škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme majú súdy
nejednotný prístup, o čom svedčia aj protichodné súdne rozhodnutia a nepredvídateľné kritériá na
určenie výšky nemajetkovej ujmy. Žalovaný 1/ v tejto súvislosti vyjadril názor, že uvedenú problematiku
by bolo treba legislatívne riešiť. Žalovaný 1/ tiež vo vyjadrení uviedol, že výška nemajetkovej ujmyby nemala presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného trestného činu podľa osobitného predpisu.
Žalovaný 1/ navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žiadnej zo strán sporu
nepriznať právo na náhradu trov odvolacieho konania.

25. Na vyjadrenie žalovaného 1/ reagoval žalovaný 2/ taktiež odvolacou replikou, v ktorej zotrval na
podanom odvolaní a na doterajších písomných podaniach.

26. Na vyjadrenie žalovaného 2/ k podanému odvolaniu žalobcov 1/ až 3/ reagoval žalovaný 1/

vyjadrením, v ktorom uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na svojich predchádzajúcich ústnych
prednesoch a písomných vyjadreniach vo veci a naďalej navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť a žiadnej zo strán sporu nepriznať právo na náhradu trov odvolacieho konania.

27. Krajský súd v Banskej Bystrici, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní tak žalobcov 1/ až 3/, ako
aj žalovaného 2/ (§ 34 CSP), preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

385 ods. 1 a contrario, len v rozsahu odvolaní podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní
podľa § 380 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny
potvrdil.

28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

29.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie
citovaným ust. § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia,
ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa

vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, teda spĺňa základné
kritériá odôvodnenia uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP.

31. Odvolací súd konštatuje, že žalobcovia 1/ až 3/ a ani žalovaný 2/ v odvolaní neuviedli žiadne
skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvostupňového súdu, a

s ktorými by sa prvostupňový súd pri rozhodovaní a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal.

32. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným ust. §
387 ods. 2 CSP), preto poukazuje len na určité, najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty
uvedené v odvolaní žalovaných 1/ až 3/ a žalovaného 2/.

33. Žalovaný 2/ ťažiskovo odôvodnil podané odvolanie tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom právnom posúdení
otázky, či je nemajetková ujmy krytá zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Hlavným dôvodom podaného

odvolania žalovaným 2/ je teda, že žalovaný 2/ namieta svoju pasívnu legitimáciu v danom spore.

34. Je pravdou, že v minulosti vo vzťahu k pasívnej legitimácii poisťovne nepanoval jednotný názor
ani medzi najvyššími súdnymi autoritami, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím
z 31.07.2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016 (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí

súdov SR pod č. 61/2018) vyslovil, že „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového
vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“

35. Právna otázka otázky, či je nemajetková ujmy krytá zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda otázka pasívnejlegitimácie poisťovne, v tomto konkrétnom prípade žalovaného 2/, bola už jednoznačne vyriešená.
Odvolanie žalovaného 2/ preto odvolací súd považoval za nedôvodné.

36. Ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil aj odvolanie žalobcov 1/ až 3/, ktorý svoje odvolanie
ťažiskovo odôvodnili tým, že súdom prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je podľa ich
názoru neprimerane nízka s ohľadom na závažnosť a neodstrániteľnosť neoprávneného zásahu do ich
osobnostných práv, poukazujúc pritom na rozhodovaciu prax súdov Českej republiky a na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 09. 2014 sp. zn. 10Co/137/2013.

37. Žalobcovia 1/ až 3/ v podanom odvolaní nijako bližšie nešpecifikovali v čom je súdený prípad totožný
po skutkovej stránke so skutkovým stavom, ktorý bol riešený rozhodnutiami, na ktoré poukazovali v
podanom odvolaní. Len všeobecné poukazovanie na to, že iné súdy priznali pozostalým poškodeným
náhradu nemajetkovej ujmy vo väčšom rozsahu nemôže byť dôvodom pre zrušenie alebo pre zmenu
odvolaním napadnutého rozhodnutia.

38. Odvolací súd sa v tejto súvislosti zhoduje so súdom prvej inštancie v tom, že pokiaľ Občiansky
zákonník v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch nestanovuje žiadnu konkrétnu výšku,
súd prvej inštancie správne ako pomocné kritériá pri určení konkrétnej výšky náhrady použil ustanovenia
§ 5 a § 6 Zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a

tiež ustanovenie § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré ustanovenie upravuje limit pre výšku
nemajetkovejujmyvsúvislostisúpravouzákonatak,ževýškanemajetkovejujmynemôžebyťvyššiaako
výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi s odkazom na ustanovenia
Zákona č. 215/2006 Z.z. Zároveň prvostupňový súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil na čo všetko prihliadal
pri rozhodovaní o výške priznanej nemajetkovej ujmy, teda podľa akých kritérií hodnotil zásah do

osobnostnej sféry žalobcov 1 až 3/. V tomto smere nie je možné hodnotiť rozhodnutie súdu prvej
inštancie za arbitrárne a teda za nespravodlivé.

39. Odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy v
peniazoch postupoval v súlade so zákonom, keď poukázal na všetky relevantné skutočnosti, ktoré

zohľadnil pri určení nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobcovia 1/ až 3/ vyčítajú prvostupňovému súdu výšku
(ne)priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd správne vysvetlil,
aké kritériá vzal do úvahy pri určení výšky nemajetkovej ujmy a týmto záverom z hľadiska ich správnosti
nemožno nič vyčítať. Preto odvolací súd považuje jeho rozhodnutie v danom smere za správne a
vzhľadom na všetky okolnosti určujúce túto výšku ju odvolací súd považuje za primeranú.

40. Rozhodnutie prvostupňového súdu je správne aj vo výroku o trovách konania. Je evidentné, že
každá zo strán sporu mala vo veci rovnaký úspech, teda bolo namieste, aby prvostupňový súd vyslovil,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

41. Rozhodnutie prvostupňového súdu je vecne správne aj v závislom výroku o súdnom poplatku, ktorý
nebol zo strany žalovaného 2/ ani napadnutý konkrétnymi dôvodmi.

42. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne a právne správny potvrdil.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci v
spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobcovia 1/ až 3/ neboli v odvolacom konaní úspešní, taktiež
ako žalovaný 2/. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol jedine žalovaný 1/. Preto odvolací
súd priznal žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ až 3/, a to v
rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením postupom
podľa § 262 ods. 2 CSP.

44. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2
druhá veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).