Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/109/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8215200747
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8215200747.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerník a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobkyne: U., právne zastúpenej JUDr.
Matúšom Hribom, advokátom, so sídlom kancelárie Na hradbách 5, 085 01 Bardejov, IČO: 42 246
237, proti žalovanému: R., právne zastúpeného JUDr. Jánom Jurčom, advokátom, so sídlom kancelárie
Štefánikova 87, Bardejov, IČO: 35 531 835, o určenie manželského výživného, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. XC/XX/XXXX-XXX, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Nepriznáva sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Žalovanýje povinný prispievaťnavýživužalobkynimanželskýmvýživnýmvovýške80,-Eurmesačne
za obdobie od 13.02.2015 do 20.09.2016. Dlžné výživné za obdobie od 13.02.2015 do 20.09.2016 vo
výške 1.000,24 Eur je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v lehote do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu
trov konania.“

2. Výrok svojho rozhodnutia odôvodnil tým, že v predmetnej veci tak žalobkyňa žiadala určiť manželské
výživné za obdobie od podania návrhu až do právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva,
t.j. od 13.2.2015 do 20.9.2016. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obaja účastníci sú starobní
dôchodcovia, ktorí nevedú spoločnú domácnosť, toho času sú už rozvedení. V prvom rade sa súd
zaoberal otázkou, či priznať výživné žalobkyni nebude v rozpore s dobrými mravmi. Súd však nezistil
v osobe žalobkyne ako osoby oprávnenej na výživné žiadne okolnosti, ktoré by zakladali nepriznanie

výživného z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Následne súd posudzoval životnú úroveň účastníkov
konania. Príjem žalobkyne zo starobného dôchodku bol v roku 2015 vo výške 267,40 eur mesačne a
príjem žalovaného vo výške 512,70 eur. Súd prihliadol na skutočnosť, že počas spoločného bývania
účastníkov v rozhodnom období povinný manžel sa nepodieľal na spoločnej domácnosti, čo sám potvrdil
aj vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 2.3.2017. Rovnako súd prihliadol i na tú skutočnosť, že
žalobkyňa počas manželstva bola nútená opustiť spoločný dom a presťahovať sa do sociálneho bytu,
s čím sú spojené ďalšie zvýšené výdavky. Pokiaľ ide o poukazovanie povinným na tú skutočnosť,

že žalobkyňa bola v rozhodnom období pracovne aktívna ako predavačka, tak súd uvádza, že v
rozhodnom období žalobkyňa pracovala iba v období dvoch letných mesiacov júl a august 2015. Pokiaľ
ide o ďalšiu jej prácu v období mesiacov september až december 2016 tak toto súd nemohol brať
do úvahy, pretože išlo o obdobie po rozvode manželstva. Zároveň súd tvrdenia povinného ohľadomďalších príjmov žalobkyne súvisiacich s prácou v základnej škole resp. s predajom rodinného domu
nemal za preukázané. Súd neprihliadol ani na námietku povinného týkajúcu sa tej skutočnosti, že dcéra
žalobkyne má vyživovaciu povinnosť k rodičom, pretože vyživovacia povinnosť manželov predchádza

vyživovacej povinnosti detí voči rodičom, preto ak žalobkyni pomáhala dcéra, išlo o bezodplatné plnenia
len vo vzťahu k nej, ktoré nijako neovplyvňujú rozsah vyživovacej povinnosti manžela ako povinného
voči žalobkyni. Rovnako neprihliadol ani na povinným tvrdené výbery finančných prostriedkov z ich
spoločného účtu, pretože tieto sa netýkali rozhodného obdobia, ale išlo o roky 2011-2013. Súd tak po
preskúmaní osobných a majetkových pomerov účastníkov dospel k záveru, že tieto sú dôvodom pre

priznanie výživného zo strany manžela, avšak nie vo výške 180,- eur žiadaného žalobkyňou. Vzhľadom
na príjem povinného ako starobného dôchodcu má súd za to, že výživné vo výške 80 eur mesačne
vyrovnáva životnú úroveň oboch účastníkov. Dlžné výživné za rozhodné obdobie od 13.2.2015 do
20.9.2016 predstavuje sumu 1.539,04 eur (za mesiac február 2015 vo výške 45,71 eur + za mesiace
marec 2015-august 2016 - 18 x 80 eur + za mesiac september 2016 53,33 eur) s tým, že povinný
navrhovateľke vyplatil sumu 538,80 eur na výživnom po 30 eur mesačne na základe predbežného

opatrenia s tým, že žalobkyňa preplatok na výživnom v sume 190 eur vrátila súdnemu exekútorovi.
Rozdiel vo výživnom tak činí 1.000,24 eur. V súlade s ustanovením § 232 odsek 3 CSP súd určil dlhšiu
lehotu na zaplatenie nedoplatku na výživnom do 31.8.2017, a to vzhľadom k jeho výške.

3.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§52Civilnéhomimosporovéhoporiadkutak,žežiadenzúčastníkov

nemá nárok na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktoré odôvodnil tým, že nesúhlasí
s konštatovaním súdu prvej inštancie, keď sa zaoberal otázkou, či priznanie výživného žalobkyni z
pohľadu rozporu s dobrými mravmi, keď osobe žalobkyne, ako osobe oprávnenej na výživné nezistil

žiadne okolnosti, ktoré by zakladali nepriznanie výživného z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Toto
konštatovanie považuje za všeobecné, neurčité a nejasné, a preto nepreskúmateľné, ako aj uviedol,
že ide o okolnosti vyplývajúce z osobných pracovných, zdravotných a ďalších špecifík. Namietal, že
žalobkyňa sa zo spoločnej domácnosti do nájomného bytu odsťahovala dobrovoľne, pretože opak
tvrdenia žalobkyňou nebol preukázaný tak, aby žalovaný bol pred 13.2.2015 čo i len priestupkovo za

svoje správanie postihnutý. Z dôvodu, že medzi stranami konania boli porušené manželské vzťahy
v inom konaní súd ich manželstvo rozviedol. Súd uveril žalobkyni, že sa zo spoločnej domácnosti
odsťahovala, lebo žalovaný sa k nej správal neslušne bez toho, aby zohľadnil obranu žalovaného v
konaní. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v rozhodnom období sa žalovaný nepodieľal na spoločnej
domácnosti, čo mal potvrdiť aj vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 2.3.2017, aj keď žalovaný sa takto

nikdy nevyjadril. Súd prvej inštancie uveril bez ďalšieho tvrdenia žalobkyne. Poukázal na to, že v konaní
pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobkyňa napriek svojmu veku v rozhodnom období,
teda v júli a auguste 2015 bola zamestnaná, mala okrem dôchodku ďalší príjem a tiež bola zamestnaná
aj tesne pred rozvodom v septembri 2016, ako aj v októbri toho istého roku čo súd nezohľadnil, pokiaľ
ide o príjem žalobkyne, ako aj o schopnosť žalobkyne byť pracovne činnou a nebyť odkázanou na inú

osobu. Súd neskúmal skutočnosť, že žalobkyňa bola aktívne činná po rozvode strán konania výkonom
prace v základnej škole a navrhované dokazovania nevykonal, a teda neskúmal schopnosť žalobkyne
vykonávať pracovnú aktivitu aj v rozhodnom období. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne
hodnotil námietku žalovaného schopnosť vyživovacej povinnosti dcéry voči žalobkyni, keď žalobkyňa
po predaji rodinného domu ak by nedala svojim dcéram podiel z predaja rodinného domu, mala by

dostatok finančných prostriedok pre svoju potrebu a nemusela by byť odkázaná napr. na manželské
výživné. Zároveň súd prvej inštancie nezohľadnil tú skutočnosť, že žalobkyňa z účtu žalovaného v
priebehu rokoch 2011 až 2013 vybrala značnú sumu, ktorú si ponechala pre seba, aj keď v tomto
období nemali žiadne zvýšené výdavky, či už na spoločnú domácnosť alebo osobné výdaje, napr.
súvisiace so zdravotným stavom. Ďalej vytýka súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal

so skutočnosťou týkajúcou sa pridelenia nájomného bytu. Zároveň považoval za nepostačujúce, ak
súd zaplatenie dlžného výživného v sume 1.000,24 eur uložil žalovanému zaplatiť v 30 dňovej lehote,
aj keď súdu prvej inštancie nič nebránilo s prihliadnutím na poberanie dôchodku žalovaným a výške
jeho dôchodku, ak rozhodol o splatnosti dlžného výživného primerane v mesačných splátkach lebo
plnenie celej sumy v 30 dňovej lehote je pre žalovaného pri jeho jedinom príjme likvidačným opatrením,

následkom čoho sa žalovaný dostane do minimálne hmotnej núdze. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu nárok na náhradu
trov odvolacieho konania prípadne, aby žalobu zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov
celého konania.5. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP) preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj
konanie mu predchádzajúce podľa zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a násl. CSP bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámené na

úradnej tabuli súdu ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa dovolateľ domáha prieskumu určení v rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Odvolateľ nie len vymedzuje to ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívnyúčinokodvolania,ajsúčasnestanovýmedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinný
rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétne odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením toho, či súd prvej inštancie na zistenie skutkového

stavu správne a v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil. To
všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky K.. Ú. XX/XX) .

9. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k rovnakému záveru, že návrh žalobkyne na
určenie manželského výživného v rozsahu priznaného súdom prvej inštancie je plne dôvodný.

10. Podľa § 71 ods. 1 zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť, ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň

oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

11. Podľa § 71 ods. 2 zákona o rodine, vyživovaciu povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovacia
povinnosť deti voči rodičom.

12. Súd prvej inštancie podrobne preskúmal majetkové a osobné príjmy žalobkyne aj žalovaného.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v predmetnej veci v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie odôvodňoval

riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho
konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožňuje, a ktoré považuje
za správne zodpovedajúce zásadám spravodlivého konania pred súdom.

14. Odvolacie námietky žalovaného sú zamerané na skutočnosť, že súd prvej inštancie nebral do úvahy
okolnosti, ktoré podľa žalovaného vylučujú priznanie manželského výživného pre nesúlad so zásadami
spoločenskej morálky, kedy poukazoval na to, že žalobkyňa pracovala v období 2 mesiacov, júl a august
2015 a v mesiacoch september až december 2016 z čoho vyplýva, že bola schopná si privyrobiť a
nebola odkázaná na príjem žalovaného. Ďalej na to, že súd prvej inštancie neprihliadal na vyživovaciu

povinnosť dcéry žalobkyne k nej, ako aj na dôvody, pre ktoré žalobkyňa odišla zo spoločnej domácnosti
a skutočnosť, že žalobkyňa vybrala z účtu žalovaného v rokoch 2011 až 2013 finančné prostriedky.
K týmto odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že so všetkými týmito námietkami sa súd prvej
inštancie riadne vysporiadal v bode 16 napadnutého rozsudku a so závermi súdu prvej inštancie v tomto
smere sa odvolací súd plne stotožňuje.

15. Odvolací súd sa zaoberal skutočnosťou, či závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, ktorý sa
precízne a podrobne zaoberal už vznesenými námietkami žalovaného o nesúlade s dobrými mravmi
a dospel k záveru, že tieto odvolacie námietky nie sú dôvodné. Ako to už bolo uvedené súd prvejinštancie sa v odseku 16 svojho odôvodnenia podrobne vyporiadal s namietanými skutočnosťami, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Čo sa týka splatnosti manželského výživného odvolací súd nezistil,
že by žalovaný požiadal v konaní pred súdom prvej inštancie o možnosť zaplatenia dlžného výživného

v splátkach a ani v odvolacom konaní. Odvolací súd nezistil dôvody pre zmenu splatnosti určeného
manželského výživného.

16. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania Krajský súd rozhodol podľa § 52 a § 57 CMP, podľa ktorého žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2. druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).