Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. máj 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/144/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117212929
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2117212929.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., IČO
31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: H. N., nar. X.XX.XXXX, bytom V. XXX/XX, L.,
o zaplatenie 8.313,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava,
č. k. 19Csp/91/2017-56 zo dňa 19. februára 2018 v časti, v ktorej súd žalobu zamietol, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti vo veci samej
p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, výrokom I. súd prvej inštancie žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 8.313,51 eur, úrok vo výške 260,73 eur, úroky z omeškania vo výške 3,17 eur, úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 8.313,51 eur od 21.4.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 260,73 eur od 21.4.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku súd žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

2. Rozsudok súd prvej inštancie po citácii § 52 ods. 1, 2, § 791 ods. 1, § 39, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ),§ 1 ods. 1, 2, zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len
ZoSÚ), § 497, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z. z. vecne odôvodnil tým,
že mal preukázaný skutkový stav tvrdený žalobcom preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi:
- sumu 8.313,51 eur, čo predstavuje istinu poskytnutého úveru vo výške 8.313,51 eur, keď žalovanej
bol na základe Zmluvy poskytnutý úver vo výške 10.000,00 eur, do dňa zosplatnenia uhradila na istinu
sumu 1.686,49 eur, na základe čoho dlžná istina ku dňu zosplatnenia predstavovala sumu 8.313,51eur

(poskytnutá suma 10.000,- eur mínus splátky istiny spolu vo výške 1.686,49 eur = 8.313,51 eur),
- úrok vo výške 260,73 eur, čo predstavuje dohodnutý úrok v zmysle Zmluvy, ktorý bola žalovaná povinná
splatiť v rámci anuitných splátok poskytnutého úveru do predčasného zosplatnenia,
- úrok z omeškania 3,17 eur - každá omeškaná dlžná splátka je odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti
úročená aj úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne.

3. Súd nevyhovel žalobe v celom rozsahu, a to čo sa týka nároku na zaplatenie úroku vo výške

9,9 % ročne z istiny 8.313,51 eur od 21.4.2017 do zaplatenia, t. j. za obdobie po zosplatnení a v
tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď sa plne stotožňuje s právnym názorom vysloveným
v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.6.2015: ,,Splácanie úveru v
splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne(v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým,
že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva

veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav
tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne
obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe
kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na

jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky

tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu
peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov

spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a
veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto
by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli

garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd
takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa
voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania
svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto

zmenujustifikoval,podporilbynielenhrubúnadvláduveriteľa,alezároveňbypodporovalajstavvktorom
veriteľniejenútenývymáhaťsvojupohľadávkuaodplatnéúrokymumajúnahradiťstavjehopotenciálnej
nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie
veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu
na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí

k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením
vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované
úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s

protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis,
a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods.

1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom
stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných
plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom
mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho

zákonníka a nar. vl. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4
písm. k) Občianskeho zákonníka.“

4. Súd zamietol návrh v časti poplatkov za poistenie vo výške 13,06 eur, keď pre uzavretie poistnej
zmluvy je v zmysle citovaného ustanovenia § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka obligatórnou

náležitosťou jej písomná forma. V danom prípade pre uzavretie zmluvy o pôžičke bola písomná forma
zachovaná iba v časti uzavretej zmluvy o pôžičke, ktorá je tzv. ,,formulárovou zmluvou“ keď údaje o
poistení boli súčasťou predtlače zmluvy, preto nemožno mať za to, že došlo k písomnému uzavretiu
poistnej zmluvy.5. Nakoľko žalovaná nezaplatila dlžnú sumu žalobcovi v lehote splatnosti jednotlivých splátok, dostala
sa dňom splatnosti jednotlivých splátok a dňom nasledujúcim po zosplatnení, t.j. od 21.4.2017 do

omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobca má právo na úrok z omeškania, ktorý si uplatnil v súlade
s citovaným zákonným ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď výška základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky je od 16.3.2016 0,00 %.

6. Žalobca bol v konaní úspešný (neúspech mal len v nepatrnej časti úroku) preto mu súd priznal nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a v
časti náhrady trov konania z dôvodu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods.

1 písm. h) CSP). Uviedol, že má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných
prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Podľa komentára IURA EDITION:
"Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka
platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503
ods. 3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j.

dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne."
"Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník
vobochprípadochnesplnísvojupovinnosťvčas,dostanesadoomeškania.Vzhľadomnato,žeideodva
rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať

z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a
jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná
(mádispozitívnycharakter),apretoje,samozrejme,rozhodujúce,akosastranydohodlivzmluve.Svojou
dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade."
Z ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája

s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie
§ 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "ZSÚ"), v zmysle ktorého, ak
spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je
povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru

do jeho splatenia.

8. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už
neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch.
Obchodnýzákonníkpriznávaveriteľoviprávonadohodnutýúrokodposkytnutiapeňažnýchprostriedkov,

pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo
úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V
uvedenom žalobca odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v
Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017, vydaný vo veci vedenej na Okresnom súde Ružomberok
pod č. k. 5C/26/2016. Podľa tohto rozhodnutia, keďže zmluva neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od

zákona, platí ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka.

9. Vychádzajúc z ustanovenia § 497 ObZ, obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné
prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za
poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich

reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z
úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik
nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje.

10. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad

odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní
s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie
nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo
veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide oprávnyinštitúturčenýnaochranuveriteľa,ajehovyužitímsaveriteľnemôžedostaťdohoršiehoprávneho
postavenia, v akom bol pred Odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností
dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to

však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka.
Teda, Odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla
a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s
úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. V uvedenom žalobca
odkazuje aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. 43Co/23/2017-92 zo dňa 29.11.2017, vydaný vo veci vedenej na Okresnom súde Revúca pod č.
k. 4Csp/66/2017. Pojem odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver je treba odlišovať od úrokov z
úveru upravených v § 502 Obch. zák. Odplata za dojednanie záväzku prichádza však do úvahy len vtedy,
ak veriteľom je osoba, u ktorej je poskytovanie úveru predmetom jej podnikania. Podmienkou vzniku
práva na zaplatenie odplaty je, že bola vrátane jej výšky medzi veriteľom a dlžníkom dohodnutá, pričom
nezáleží na tom, či k čerpaniu dohodnutého úveru dlžníkom skutočne došlo. Dohoda o úrokoch z úveru

podľa § 502 Obch. zák. je podmienená tým, že veriteľ na základe zmluvy o úvere peňažné prostriedky
dlžníkovi skutočne poskytol, inak by na ich úhradu nemal nárok. Mal by však nárok práve na zaplatenie
odplaty s poukazom na § 499 Obch. zák. Zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 Obch. zák. nemôže
byť dohodnutá ako bezúročná, keďže záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere
a je jej podstatnou časťou s poukazom na § 269 ods. l Obch. zák.

11. Na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 Obch. zák. má právo každý veriteľ, ktorý
uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol,
a to až do splatnosti úveru. Úroky z úveru sú totiž obsahom, a teda súčasťou záväzku dlžníka, a teda
aj spotrebiteľa, na ktorom sa s veriteľom dobrovoľne dohodol. Záväzok dlžníka v zmluve platiť zmluvne

dohodnuté úroky z úveru spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Keďže bola zmluva o
úvere dohodnutá na dobu dlhšiu ako jeden rok, sú úroky z úveru v takom prípade, keď dlžník splácal
dlh v splátkach, splatné spolu s každou splátkou. Celková suma úrokov musí byť dlžníkom zaplatená
najneskôr so zaplatením zvyšnej časti istiny úveru.
Už z právnej vety citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá znie:" Zmluvou

o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou
peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca
povinnosť platiť úroky z omeškania" vyplýva, že...okresný súd zamietol žalobu veriteľa voči dlžníkovi
z úveru a ručiteľovi len v tej časti, predmetom ktorej boli úroky z omeškania za omeškanie s platením
dohodnutých úrokov s odôvodnením, že zo zmluvy nevyplýva, že by sa účastníci dohodli, že úroky sa

stanú samostatným záväzkom, ktorý by sa samostatne úročil. NS SR dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu vo veci samej je čiastočne dôvodné, a to vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/. V odôvodnení
uviedol, ..." Žalovaný je podľa zmluvy povinný platiť z poskytnutých prostriedkov úroky. Úroky sú splatné
mesačne. Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich platením je povinnosť platiť
úroky z omeškania. Je to zákonný dôsledok vyplývajúci z ustanovenia § 369 ods. 1 bez toho, že by

to museli účastníci právneho vzťahu dohodnúť. Úroky z omeškania patria za celú dobu, po ktorú je
dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však len pre omeškanie s platením úrokov z poskytnutých
prostriedkov nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom
omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalšie úroky z omeškania nepatria." Najvyšší súd SR v
tejto súvislosti upozornil, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu

(jeho splátok) a že od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369), s ktorým
názorom sa konajúc súd stotožnil, keďže logickým výkladom textu judikátu je možné dospieť k názoru,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vlastne vyslovil tak, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných
prostriedkov až do ich vrátenia, pričom posledný dátum vrátenia, a teda aj splatnosti bol stranami zmluvy
o úvere dohodnutý na deň 11.03.2024.

12. Rozhodovacia prax a aj právna literatúra je jednotná v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí
peňažnej pôžičky alebo úveru predstavujú odmenu za používanie požičanej istiny. Pokiaľ sú dohodnuté
úroky odmenou za používanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškania s
platením istiny a na rozdiel od dohodnutého úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keby neboli zmluvne

dohodnuté tak, ako vyplýva z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov
dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol žalobu
žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru vo výške 11,50 % ročne z dlžnej sumy1.770,84 Eur aj po vyhlásení
predčasnej splatnosti celého úveru, t. j. za obdobie od 17.03.2017 do zaplatenia nie je správne, pretoho musel odvolací súd podľa § 388 CSP zmeniť tak, že žalobcovi priznal právo na zmluvný úrok z úveru
v uvedenej výške a žalovaného zaviazal na jeho úhradu tak, ako je to uvedené v druhej výrokovej vete
tohto rozhodnutia.

13. V uvedenom žalobca odkazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/193/2017-88 zo dňa
7.12.2017, vydaný vo veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod č. k. 13C/556/2015.

14. Rozsudok Krajského súdu v Prešove 6Co/190/2014 je rozhodnutím súdu v jednotlivej konkrétnej

veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov, a to ani na účely zjednocovania judikatúry,
nakoľko nebol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.

15. V zmluve o úvere v bode 1.2. je uvedený súbor poistenia, ktorý si žalovaný vybral, pričom informáciu
o výške poistného obsahuje sadzobník poplatkov a poistné podmienky obsahujú Všeobecné poistné
podmienky pre poistenie schopnosti splácať úver - PBS.V tomto prípade si žalovaný vybral súbor B

poistenia, ktorého výška je v zmysle časti 7. Sadzobníka poplatkov I. časť 4,95 % výšky mesačnej
splátky, t.j. vo výške 6,53 eur mesačne. Žalobca má za to, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný, t.j.
nárok na poistné považoval za nepreukázaný, nakoľko nedošlo k písomnému uzavretiu poistnej zmluvy,
ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle
§ 43 ods. 1 OSP. Z gramatického výkladu ustanovenia § 43 ods. 1 OSP pritom vyplýva, že v prípadoch

neúplných podaní súd obligatórne vyzve účastníkov konania na doplnenie takéhoto podania. Súd nemá
fakultatívnu možnosť uvedené vykonať podľa vlastného uváženia, ale zákon mu výslovne prikazuje
pokúsiť sa odstrániť uvedené vady konania v § 43 OSP uvedeným postupom. Súd žalobcu na doplnenie
návrhu nevyzval, avšak napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, pričom uvedený postup je procesne
vadný a žalobcovi ním bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany

jeho práv.

16. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o neurčitom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu
nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania
žalobcom uplatňovaných nárokov, nepostupoval procesne správne, súd takýmto postupom, ktorý

predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ide o vadu konania,
vymedzenú v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorá je porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky zaručuje
okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práva základných slobôd. Právo na súdnu ochranu ako súčasť práva na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na rozhodnutie, ktorému predchádza faktická činnosť súdu v súlade so zákonom,
a to konkrétne procesným predpisom, upravujúcim postup súdu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok a
je Civilný sporový poriadok. Za porušenie tohto práva treba považovať aj rozhodnutie súdu vo veci samej
bez úplného a určitého návrhu na začatie konania, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom
stanovené podmienky, pretože takýmto rozhodnutím bolo žalobcovi v konaní odopreté právo na ochranu

jeho oprávneného nároku, uplatneného návrhom na začatie konania.

17. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie v plnom rozsahu a
žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal

náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nebolo.

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právneposúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné

pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť
je potrebné uviesť nasledovné:

20. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie istiny 8.313,51 eur, úroku 260,73 eur, úroku z omeškania
3,17 eur, nezaplateného poplatku za poistenie vo výške 13,06 eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
z nezaplatenej istiny 8.313,51 eur a nezaplatených úrokov 260,73 eur od 21.04.2017 do zaplatenia,
úrok vo výške 9,90 % ročne z nezaplatenej istiny 8.313,51 eur od 21.04.2017 do zaplatenia. Žalobca
sa nároku na zaplatenie dlhu domáhal zo záväzkového vzťahu, z úverovej zmluvy č. 136220 uzavretej

medzi žalobcom a žalovanou zo dňa 01.07.2014, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej peňažné
prostriedky vo výške 10.000 eur. Žalovaná zaplatila do dňa splatnosti na úvere sumu 1.686,49 eur.

21. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie istiny vo výške
8.313,51 eur, úrok vo výške 260,73 eur, úroky z omeškania vo výške 3,17 eur, úrok z omeškania vo

výške 5% ročne zo sumy 8.313,51 eur od 21.4.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 260,73 eur od 21.4.2017 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. S prihliadnutím k
rozsahu odvolaniu žalobcu bola predmetom prieskumu odvolacieho súdu časť výroku prvoinštančného
súdu v zamietajúcej časti, v ktorej súd žalobcovi nepriznal žalobou uplatnený nárok v časti príslušenstva
pohľadávky (úrokov a poplatkov) z dôvodu, že po zosplatnení úveru nemá nárok na úroky z úveru a ani

na poplatky za poistenie, keďže nemal preukázané riadne uzatvorenie poistnej zmluvy.

22. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovanou uzatvorená úverová zmluva dňa 01.07.2014, na
základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 10.000 eur. Úver sa žalovaná zaviazala zaplatiť
v mesačných anuitných splátkach v počte 120 po 131,85 eur pri dojednanej úrokovej sadzbe 9,9 %,

p.a. ZoSÚ.

23. Žalobca listom z 20.04.2017 rozhodol o predčasnej splatnosti úveru s tým, že žiadal žalovanú uhradiť
dlh vo výške 8.650,48 eur s príslušenstvom najneskôr do 30.04.2017.

24.Pokiaľideootázkunárokuveriteľanaúrokzposkytnutéhoúveruzačaspojehozosplatnení,odvolací
súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu
a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Na zdôraznenie
správnosti súdu prvej inštancie v tomto smere, na ktorého odôvodnenie v preskúmavanom rozsudku

odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, sa žiada doplniť, že závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté
v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98) boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu
Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd
SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu,
že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z

omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

25. Odvolací súd tu poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že zosplatnenie ako jednostranný právny
úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah ktorý sa odlišuje od prípadu uvedeného
v ust. § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. Je potrebné zohľadniť skutočnosť, že zmluvné úroky a úroky
z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie a je potrebné ich

odlišovať. Zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú
zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže
veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V prípade predčasného a mimoriadneho zosplatnenia úveru
na základe jednostranného úkonu veriteľa (na základe slobodnej voľby veriteľa) dôjde k zmene pôvodnedohodnutého úverového vzťahu. V dôsledku takéhoto jednostranného úkonu veriteľa vznikne mu nárok
na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia
úveru, t.j. veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v

dôsledkučohonajehostraneodpadáobmedzeniejehoprávanadispozíciusistinouúveruaobmedzenie
možnosti produkovať zisk.

26. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej

držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne
nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia
povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na
výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej
zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však
spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou

zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie
hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať
a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí
trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným

predčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradnesankcie,keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

27. Odvolací súd sa stotožňuje i argumentáciou súdu prvej inštancie v tom, že z obsahu zmluvy nemá
preukázané ani riadne uzatvorenie poistnej zmluvy v rámci poskytnutého úveru. Odkaz iba na VOP
resp. sadzobník je nepostačujúci preto, aby žalovaná mala vedomosť o podmienkach a podstatných
náležitostiach poistnej zmluvy. Žalobca v odvolaní tvrdil, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný
(nepreukázal uzatvorenie poistnej zmluvy), ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, mal

žalobcu vyzvať na jeho doplnenie v zmysle § 43 ods. 1 OSP (v čase podania žaloby bol platný
a účinný Civilný sporový poriadok a teda aktuálne § 129 ods. 1 CSP). Ustanovenie § 129 CSP
upravuje postup pri odstraňovaní vád podania. Za vadu podania sa považuje predovšetkým absencia
niektorej obsahovej náležitosti stanovenej zákonom pre podanie. V danom prípade nepreukázanie
uzatvorenej poistnej zmluvy, nemožno považovať za vadu podania, pri ktorom mal súd postupovať

v zmysle ust. § 129 CSP, preto nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu v tom, že súd konal o
neurčitom návrhu, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu
vady podania. Nezvládnutie dôkazného bremena nemožno zamieňať s vadami podania, preto pokiaľ
žalobca nepreukázal tú skutočnosť, že uzatvoril poistnú zmluvu so žalovanou, hoci dôkazné bremeno je
na žalobcovi, rozhodol správne. Súd môže vyzvať strany na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2

CSP), uvedené však nesmie nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Cieľom povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v spore. Nesplnenie tejto povinnosti
sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá sa prejaví predovšetkým v jej neúspechu v spore.
Nedostatky v procesnej aktivite strany sporu však v sporovom konaní nemôže súd riešiť prostredníctvom
inštitútu procesného poučenia podľa § 129 ods. 1 CSP. Žaloba mala všetky formálne náležitosti a na jej

základe mohol súd konať. V prejednávanom spore žalobca nepreukázal predloženými dôkazmi svoje
tvrdenia o uzatvorení poistnej zmluvy, a teda neuniesol dôkazné bremeno.

28. S ďalšími odvolacími argumentmi žalobcu sa odvolací súd už nezaoberal, pretože to nepovažoval
pre rozhodnutie vo veci samej za rozhodné. Posúdenie vyššie uvedených sporných otázok vzhľadom

na prijaté závery by nemali za následok priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu.

29. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní vo veci
samej potvrdil.

30. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, z dôvodu, že bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná.Vzhľadom na to, že žalovanej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva podľa čl. 4 ods. 2 CSP.

31. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).