Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. august 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/224/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115211591
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6115211591.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: 1/ V. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom
Q. XXX, XXX XX Q., 2/ V. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXX, XXX XX Q., obaja v konaní zastúpení:
VARINSKÝ & Partners, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 13, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 52 411 737, proti
žalovanej Slovenskej republike, v konaní zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so
sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 9. mája 2018, č. k.: 16C/210/2015-246, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že:
„ I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2 001,47 Eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 1 956,78 Eur od 08. 04. 2015 do zaplatenia, všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 2 001,47 Eur spolu s 8,05 % ročným úrokom z

omeškania počítaným zo sumy 1 956,78 Eur od 08. 04. 2015 do zaplatenia, všetko v lehote 30 dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III. Súd priznáva žalobcom 1/, 2/ voči žalovanej právo na náhradu trov konania v pomere 100 %.“
2.Rozsudokodôvodniltým,žežalobcoviadomáhalináhradyškodyspôsobenejprivýkoneverejnejmoci,
ktorá predstavuje náklady, ktoré boli spojené s titulom ich obhajoby v trestnej veci. Žalovaná žiadala
žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Tvrdila, že uznesenie o vznesení obvinenia nezakladalo inštitút

povinnej obhajoby a z toho dôvodu nárok žalobcov na náhradu trov zvoleného obhajcu považovala za
neopodstatnený.
3. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcov je daný. Mal preukázané, že
uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Banská Bystrica zo dňa 20. 07. 2010
sp. zn. ČVS:PPZ-113/BPK-S-2010 bolo voči žalobcom vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin
skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie v zmysle § 259 ods. 1, písm. g/, ods. 4 písm. a/
Trestného zákona spáchaním formou spolupáchateľstva podľa ust. § 20 Trestného zákona a pre prečin

poškodzovanie cudzích práv podľa ust. § 375 ods. 1, písm. a/ Trestného zákona spáchaním formou
spolupáchateľstva podľa ust. § 20 Trestného zákona. Toto uznesenie žalobcovia napadli sťažnosťou
zo dňa 23. 07. 2010, ktorú sťažnosť dozorujúca prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej
prokuratúry SR, ako nedôvodnú zamietla.4. Žalobcovia udelili plnú moc na zastupovanie v trestnom konaní JUDr. Jánovi Smetanovi. Po ukončení
vyšetrovania Okresná prokuratúra v Banskej Bystrici trestné stíhanie zastavila, nakoľko skutok, ktorý bol
kladený za vinu žalobcom, nie je trestným činom.

5. Okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z.,
predovšetkým § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 18 ods. 1, 2, 3.
6. Vyslovil záver, že v konaní boli preukázané všetky predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú vydaním nezákonného rozhodnutia, a to existencia nezákonného rozhodnutia, existencia
škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím na jednej strane a škodou na strane druhej,

využitie riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu, ako aj zrušenie
nezákonného rozhodnutia. Žalobcom vznikli trovy v zmysle Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.
655/2004 Z. z. o odmenách za náhradu advokátov v úhrnnej sume 3 913,56 Eur. K tejto sume súd prirátal
odmenu - hotové výdavky za rok 2014, ktoré súviseli so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
7. Proti rozsudku sa odvolala žalovaná. Namietala správnosť rozsudku, ktorý je v rozpore so

zákonom, preto žiadala žalobu zamietnuť. Argumentovala, že uznesenie, ktorým prokurátorka zastavila
trestné stíhanie, nebolo ako nezákonné zrušené. V danom prípade absentuje existencia nezákonného
rozhodnutia, ktoré by zakladalo nárok na náhradu škody, pričom v tejto súvislosti poukázala na
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013 - 50 zo dňa 13. 11. 2013. K existencii
nezákonného rozhodnutia uviedla, že nemožno automaticky každé vznesenie obvinenia, ktoré

nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok pokladať za nezákonné rozhodnutie. Či v okamihu
vznesenia obvinenia boli splnené podmienky na vznesenie obvinenia, nie je možné posudzovať len s
ohľadom na výsledok konania. V prípade, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v súlade
s Trestným poriadkom, nie je nezákonným rozhodnutím. Ak pri trestnom stíhaní postupujú orgány
činné v trestnom konaní v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, nejde o neoprávnený zásah do

práv obvineného. Pri objasňovaní trestných činov prevláda nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby
vyšší záujem na tom, aby bol trestný čin riadne zistený a jeho páchateľa spravodlivo potrestaný. S
prihliadnutím na citovaný nález Ústavného súdu SR a s prihliadnutím na osobitosti sa žalovanej javí,
že neexistuje základný predpoklad na priznanie nároku na náhradu škody, a to nezákonné rozhodnutie.
Aj keď právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje mechanizmus, na základe ktorého by bolo

možné obvinenému v prípade jeho oslobodenia spod obžaloby uhradiť náklady vynaložené na jeho
obhajobu, nie je možné absenciu takejto právnej normy nahrádzať postupom podľa zákona č. 514/2003
Z. z., pretože to odporuje ustanoveniu § 553 ods. 1 Tr. por., ktorý priamo vylučuje uhrádzanie nákladov
obvineného spojených so zvolením obhajcu, pričom zámena nákladov na obhajobu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím je len obchádzaním tejto právnej úpravy. Uznesenie o vznesení obvinenia v

tomto prípade nezakladalo inštitút povinnej obhajoby, žalobca sa sám rozhodol využiť svoje právo zvoliť
si obhajcu. Z tohto dôvodu považovala náhradu trov konania v konaní o náhradu škody za irelevantný
nárok žalobcov.
8. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť, prípadne
odvolanie žalovanej odmietnuť. Rozsudok súdu prvej inštancie považovali za vecne správny, odvolanie

žalovanej považovali za tendenčné, nespĺňajúce elementárne náležitosti vyžadované zákonom.
Odvolanienepovažovalizadostatočneurčité,neobsahovalovšetkyzákonompožadovanénáležitostipre
riadne odvolanie, keď nie je zrejmé, z akých konkrétnych dôvodov ho žalovaná považuje za nesprávne.
9. Pokiaľ žalovaná argumentovala absenciou nezákonného rozhodnutia, toto tvrdenie považovali za
tendenčné. Poukázali na konštantnú rozhodovaciu prax nielen Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu

SR a Njvyššieho súdu ČR, z ktorej vyplýva, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo
ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má v zásade právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená
vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. Takéto uznesenie o vznesení obvinenia sa teda považuje za
nezákonné v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z.. Zastavenie trestného
stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o

trestný čin, totiž znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo
nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, prípadne k
oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že
trestný čin nebol spáchaný od samého začiatku, nešlo teda o konanie v rozpore s trestným zákonom a
trestné stíhanie proti obvinenému nemalo byť začateé. Nárok na náhradu škody spôsobenej vznesením

obvinenia sa teda musí posudzovať ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
S prihliadnutím na uvedené je zrejmé, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov. Na jednej strane síce je povinnosťou
štátu trestnú činnosť vyšetrovať a stíhať, na strane druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti zapostup svojich orgánov, ak sa neskôr ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto
situácii nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale
to, či sa jej podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Zákon č. 514/2003 Z. z. totiž zakladá objektívnu

zodpovednosť štátu za škodu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda
správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu
zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci je výsledok
konania, v ktorom bolo vydané.
10. Z rozhodovacej praxe súdov je zrejmé, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod

obžaloby majú podľa ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona rovnaké účinky, ako zrušenie uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v
uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Z hľadiska teologického výkladu vychádzajúceho
zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v danom prípade ochrana základného práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, nemožno
trvať na formálnom zrušení nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky

vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať taký výklad, podľa ktorého v prípade
posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím po začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, alternatívne oslobodenie spod obžaloby z dôvodu,
že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má tie isté dôsledky, ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. V nadväznosti na svoju argumentáciu poukázal na

konštantnú rozhodovaciu prax, a to uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2009, sp. zn. 1 Cdo
64/2008, zo dňa 18. 8. 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, zo dňa 30. 11. 2009, sp. zn. 4 Cdo 183/2009,
zo dňa 29. 2. 2012, sp. zn. 1 Cdo 68/2010, zo dňa 30. 3. 2011, sp. zn. 3 Cdo 194/2010, zo dňa 19. 6.
2013, sp. zn. 7 Cdo 87/2012, zo dňa 30. 1. 2012, sp. zn. 4 Cdo 54/2011, zo dňa 28. 6. 1993, sp. zn. 1
Cdo 53/1993, nález Ústavného súdu SR zo dňa 24. 3. 2011, sp. zn. II ÚS 25/2011.

11. Zároveň poukázal na znenie ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona, v zmysle ktorého súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. V zmysle uvedeného možno dospieť
k jedinému záveru, a to, že súd v tomto konaní nie je príslušný sa otázkou zákonnosti, či nezákonnosti
rozhodnutia, ktorým im bolo vznesené obvinenie, ako otázkou prejudiciálnou, vôbec zaoberať. Súd je
viazaný uznesením Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 6. 2. 2012, č. k. 3 Pv 177/2011/6601 -

21 v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 15. 3. 2012, č. k. 3Kpt 133/2012
- 5, ktorými bolo trestné stíhanie zastavené.
12. Pokiaľ žalovaná argumentovala rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 13. 11. 2013, č. k.
II ÚS 163/2013 - 50, uviedli, že predmetom konania bolo iné právne posúdenie ako je v danom
prípade. Ústavný súd sa v danom prípade vecne nezaoberal otázkou, či judikatúrou všeobecných súdov

ustálený právny názor je právnym názorom konformným s ústavou SR. Upriamil pozornosť na nález
Ústavného súdu SR zo dňa 24. 3. 2011, sp. zn. II ÚS 25/2011, ktorým Ústavný súd vyslovil názor,
že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, nielen
zastavenie trestného stíhania, prípadne oslobodenie spod obžaloby, ale aj rozhodnutie o postúpení veci
do priestupkového konania, ak k jeho vydaniu došlo preto, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní

trestného činu obvineným, majú rovnaké právne dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť. Ústavný súd v označenej veci vyslovil právny názor, že uznesenie o vznesení
obvinenia je potrebné považovať v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. sa rozhodnutie nezákonné
nielen v prípadoch, v ktorých je obvinený spod obžaloby oslobodený, resp. v prípadoch, keď je trestné
stíhanie voči nemu zastavené, ale aj v tých prípadoch, keď je dotknuté trestné stíhanie ukončené

inštitútom postúpenia veci inému orgánu, teda aj v prípadoch, keď výsledky vyšetrovania preukázali,
že obvinený sa síce dopustil protiprávneho konania, teda že sa dopustil skutku, ktorý je predmetom
trestného konania, avšak ktoré protiprávne konanie nie je možné právne kvalifikovať ako trestný čin,
ale len ako priestupok. Na rozdiel od uvedeného trestné konanie, ktoré je predmetom tohto konania,
bolo v celom rozsahu zastavené práve z toho dôvodu, že ich konanie bolo právne kvalifikované ako

konanie nie v rozpore s trestným právom. Ústavný súd SR sa jednoznačne priklonil k právnemu názoru
obsiahnutému v judikatúre všeobecných súdov.
13. Pokiaľ žalovaná namietala, že v ich prípade nešlo o prípad povinnej obhajoby, argumentovali, že s
týmto názorom súhlasiť nemôžu. Náklady spojené s úhradou trov ich obhajoby je potrebné považovať
za škodu spôsobenú im v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovanej, predstavujúcu tzv.

zbytočné náklady, ktoré právne služby by vôbec nepotrebovali a náklady s tým spojené by neboli nútení
vynaložiť v prípade, ak by žalovaná postupovala lege artis. Tento právny názor žalovanej je ustálenou
judikatúrou prekonaný napr. rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 3. 2013, sp. zn.14 Co 315/2012. V tejto súvislosti poukázali aj na názor Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. 1. 2014, sp.
zn. 30 Cdo 2533/2013, ktorý tento názor posunul ešte ďalej.
14. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2
CSP potvrdil.
15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd z vykonaného dokazovania vyvodil
správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval správne príslušnú právnu normu, ktorú
správne vyložil. Rozhodnutie súdu vychádza z konštantnej judikačnej praxe súdov Slovenskej republiky
a z jeho rámca žiadnym spôsobom nevybočuje.
17. Žalovaná v odvolaní konkrétne neuviedla odvolacie dôvody s odkazom na ustanovenie § 365 CSP,

z obsahu odvolania však vyplýva, že ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaná
predovšetkým namietala, že absentuje existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré by zakladalo nárok
na náhradu škody, ako aj, že trestný poriadok priamo vylučuje uhrádzanie nákladov obvineného
spojených so zvolením si obhajcu, pričom zdôraznil, že uznesenie o vznesení obvinenia nezložilo inštitút
povinnej obhajoby. Z jeho námietkami sa odvolací súd nestotožňuje. Argumentácia žalobcov uvedená vo

vyjadreníkodvolaniužalovanejjesprávna,vychádzazrozhodovacejpraxesúdovSlovenskejrepublikya
je ústavne konformná. V súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na rozhodnutia
NS SR v súlade s odkazom pre žalovaného v bode 10 tohto odôvodnenia, zároveň poukazuje napr.
na novšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. apríla 2016, sp. zn. 6 Cdo 402/2015, ktorého
záver podporuje závery vyslovené skoršími rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, predovšetkým však

poukazuje na úpravu zákona 514/2003 Z. z., ktorého príslušné ustanovenia aplikoval aj okresný súd,
konkrétne ustanovenie § 18, ktoré upravuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania vzniknutých poškodenému v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a že
účelne vynaložené hotové výdavky a odmena za zastupovanie sa určia ako tarifná odmena advokáta.
Žalovaná nenamietala účelnosť vynaložených nákladov žalobcami. Argumentovala len proti samotnej

podstate priznania roku. Okresný súd správne v bode 18 svojho rozhodnutia poukázal na rozpornosť
tvrdenia žalovanej, ktorá argumentovala, že nárok žalobcom nepatrí, pretože nejde o trovy povinnej
obhajoby. S týmto názorom sa ani odvolací súd nemôže stotožniť a súhlasí so závermi vyslovenými
súdom prvej inštancie.
18. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentom žalovanej, že by právny poriadok Slovenskej republiky

neobsahoval mechanizmus, na základe ktorého by bolo možné obvinenému v prípade oslobodenia spod
obžaloby uhradiť náklady vynaložené na jeho obhajobu, pretože tento mechanizmus je práve upravený v
§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., hoci by bolo vhodné, aby tento mechanizmus bol priamo upravený
v trestnom poriadku. Citované ustanovenie § 553 ods. 1 tr. por. upravuje trovy v trestnom konaní, toto
ustanovenie nevylučuje možnosť uplatniť si náhradu trov v takomto konaní v podobe náhrady škody,

teda nie ako náhradu trov v trestnom konaní.
19. Z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky je nepochybné že v zmysle ustanovenie §
6 ods. 1 citovaného zákona, že zastavenie trestného stíhania má rovnaké účinky ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nakoľko predpoklad o spáchaní trestného činu
vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že

právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, čo má za následok,
že zanikajú účinky rozhodnutia o vznesení obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa z tohto dôvodu
stáva bezpredmetným.
20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní boli v celom rozsahu úspešní žalobcovia, preto

im odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
21. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).