Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. február 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/213/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244869
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244869.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: T.. Z. M., G.. XX.XX.XXXX,
K. G.. I. Č.. XX, K., zast. Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského ul. č. 2,
Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Národnou bankou Slovenska,
ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie 4.400,- eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I z 23. októbra 2014, č. k. 15C/212/2011-237, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a vo
výroku o trovách prvoinštančného konania, p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
4.400,- eur s prísl. titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska, podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a zároveň zamietol návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bol členom družstva
PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "Družstvo"), do ktorého vložil členský

vklad. Žiadosťou z 18.08.2010 požiadal o zrušenie členstva a následne, na základe rozhodnutia
predstavenstva Družstva podľa čl. 16 ods. 3 Stanov Družstva, jeho členstvo zaniklo a vzniklo mu
právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 4.400,- eur. Úrad pre finančný trh rozhodnutím z
21.03.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie
konania, doručeným Úradu dňa 16.04.2003, o schválenie jeho dodatku. Úrad pre finančný trh Družstvo
oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4, v spojení s § 122
ods. 7 zák. č. 566/2001 Z.z. a zároveň Družstvo upozornil, že nie je povinný preverovať pravdivosť

alebo hodnovernosť údajov, uvedených v Prospekte investície, s výnimkou identifikačných údajov
vyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôtaoprávnenostiosôbpodpisujúcichprospekt,pretože
úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135
ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou družstva. Dňa 02.06.2008
uzavrelo Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi Capital Invest, o. c. p., zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť portfólio
Družstva, ako jeho klienta, v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe

zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta, na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vovýške 8 % ročne. Investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva, mal právo
disponovať výhradne Capital Invest, o. c. p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali
práva a povinnosti zmluvných strán, uzavretej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Zmluva bola

ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou z 30.03.2010, pričom po zániku záväzkového vzťahu
medzi Družstvom a Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov, vyplývajúcich zo
zmluvy voči Obchodníkovi s CP, rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm, ale svojich
nárokov sa nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov,
neposkytovalo Obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej

sumy,alezamestnanciObchodníkasCPpriamodisponovalispeniazmiDružstva,nazákladeudeleného
súhlasu Družstvom. Na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh F.-XXX/
XXXX/ A., z 21.03.2002, právoplatným dňa 28.03.2002, bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové
hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov, pričom Prospekt investície bol informačným dokumentom,
z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Na základe Zmluvy
o zriadení portfólia z 02.06.2008 bol založený zmluvný vzťah medzi Družstvom a Obchodníkom s

cennými papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., ktorý bol ukončený zo strany obchodníka s cennými
papiermi výpoveďou z 30.03.2010, s účinnosťou od 01.05.2010. Po tomto úkone Družstvo listom z
15.04.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., ale
v tomto čase nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody, ale žiadalo,
aby situáciu riešila NBS. Do 01.06.2010 NBS, ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh,

postupovali vo vzťahu k Družstvu v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch s tým, že
Družstvo bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Z obsahu týchto správ
nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva, a táto nevyplynula ani
po rokovaní so štatutárnym zástupcom Družstva, ako aj s ostatnými štatutárnymi zástupcami dcérskych
spoločností Družstva, čoho dôkazom je obsah zápisu zo dňa 24.08.2007. Družstvo dňa 10.10.2007

doručilo NBS list, v ktorom uviedlo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov
investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v ňom špecifikovaných a zároveň sa vyjadrilo
k systému fungovania družstiev, vzhľadom na ich investičnú stratégiu s tým, že vtedajší stav zodpovedal
dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a. s., jej dcérskymi spoločnosťami
a družstvami. Družstvo v liste zdôraznilo, že narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam

spôsobiť značné škody, ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými
spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi; Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo
ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ktorých emitentmi by neboli
spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a. s., s tým, že dlhodobé vysoké výnosy členov
družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom zároveň vyslovili

obavu, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by
nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje
záväzky. Poukázali na to, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom
trhu, nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé,
že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Družstvo požiadalo NBS o

preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s., až listom doručeným NBS dňa
15.04.2010, teda až potom, čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. NBS vykonala
v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste, a v tomto
období zároveň vyzvala Družstvo listom zo dňa 20.04.2010, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku
prospektu investície tak, aby naďalej mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže

sa zistilo, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo predložilo NBS žiadosť
o schválenie dodatkov k prospektu investície dňa 28.04.2010 a týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo
následne podľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z. z. prerušené rozhodnutím U.-XXXX/X-X/
XXXX, zo dňa 10.05.2010 na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť
doplniť. Družstvo však ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky

neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím U.-XXXX/X-X/XXXX, zo dňa 26.08.2010 konanie
vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené
rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo W.-XXXX/XXXX, z 08.12.2010 a nadobudlo právoplatnosť dňa
16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona
č. 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3, v spojení s ustanovením § 128

ods. 1 písm. b/, c/ a h/ ZoCP a § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP, a rozhodnutím
U.-XXXXX-X/XXXX, zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt, avšak mu nezakázala vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie
voči Družstvu, ako podnikateľskému subjektu, nemala. NBS na základe získaných poznatkov o činnostiDružstva, ako aj Obchodníka s CP, súčasne dňa 27.07.2010 podala orgánom činným v trestnom
konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu, pričom na základe uznesenia Prezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k. Č.:O.-XXX/

BPK-K.-XXXX, zo dňa 16.11.2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1
Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a/ Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Žalobca bol povinný preukázať zákonné
podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol členom. Súd

prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik
škody, musia byť splnené kumulatívne, bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť
štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Preto je potrebné nesprávny úradný postup orgánu štátu spoľahlivo
preukázať ako aj to, že žalobcovi vznikla škoda v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom
štátneho orgánu. Žalobca však nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne
postupovala; práve naopak, v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001

Z. z. o cenných papieroch, od 01.06.2010, bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala, a ani
nemohla vykonávať, dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v
rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom.
Žalobca týmto nepreukázal už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to
nesprávny úradný postup NBS; z dôvodu hospodárnosti konania sa súd prvej inštancie s ostatnými
podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezaoberal. Súd prvej inštancie poukázal aj na
to, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, je zákonom o cenných papieroch

regulovaná len čiastočne, v ust. § 126 až § 130 ZoCP. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci
Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ, zo dňa 08.06.2011
o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/
ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010, smernica EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66
ods. 1 majú členské štáty EÚ, vrátane Slovenskej republiky, prevziať do svojich právnych poriadkov

do 22.07.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č.
203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní, v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o
cenných papieroch. Zároveň bol súd prvej inštancie názoru, že nárok na náhradu škody voči štátu
môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky
voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. V tomto smere uviedol, že uznesením Okresného súdu Bratislava

I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K/95/2010, bol na majetok Družstva, ako úpadcu, vyhlásený konkurz,
pričom do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Mgr. Marek Letkovský, s tým, že veritelia
Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Žalobca
patril medzi skupinu veriteľov Družstva, oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čo
žalobca, formou prihlášky do konkurzu, aj urobil, pričom jeho pohľadávka bola správcom konkurznej

podstaty popretá s tým, že sa v súčasnosti vedie na Okresnom súde Bratislava I. incidenčné konanie
o určenie jej pravosti, ktoré je vedné voči správcovi konkurznej podstaty; konkurzné konanie vyhlásené
na majetok Družstva, ako i konanie o incidenčnej žalobe, nie sú toho času právoplatne ukončené. Na
Okresnom súde Bratislava I prebieha aj ďalšie konanie (pod sp. zn. 19C/56/2011), v ktorom si Družstvo
uplatňuje, titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup odporcu, nárok na náhradu škody, pričom

toto konanie rovnako nie je právoplatne skončené. K otázke existencie škody súd prvej inštancie
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz/110/84 (publikované vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87) a ustálenú súdnu
judikatúru, ktorá je, aj s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.05.2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005 naďalej aplikovateľná, ako i na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Českej republiky, sp. zn. 25Cdo/1404/2004, z ktorých vyplýva, že nárok na náhradu škody podľa zákona
č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z. z., môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne
uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je
povinný ho vydať. Preto ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má

povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky
voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb.
alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody. S poukazom na tieto závery,
súd prvej inštancie považoval žalobu žalobcu za predčasne podanú. Napokon žalobca ako bývalý člendružstva, ktorý sa v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom stal jeho veriteľom, si
svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods. 4 Obchodného
zákonníka, za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom

kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods.
2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene
družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva, z titulu jeho zodpovednosti voči
družstvu, za ním spôsobenú škodu, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet
uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej

komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva a taktiež, že ak
je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a
tiež proti členom kontrolnej komisie družstva, môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva
voči členom predstavenstva družstva, ktorí, ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú
zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky
žalobcu na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva potom vylučuje možnosť, aby sa

žalobca domáhal náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca totiž nepreukázal, že
by sa bez svojej viny bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom Družstva. Skutočnou škodou
je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke žalobcu, ako veriteľa voči subjektom Družstva, ktorú
náhradu požaduje od štátu, ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci. Táto škoda však vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu

za škodu až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.
V danom prípade je právne relevantným iba taký prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa
mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu, len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo.
Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej
súvislostisnesprávnymúradnýmpostupombyžalobcovivzniklaškoda.Žalobcapoukázal,žemuvznikla

škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou Obchodníka s
CP, pričom uviedol, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od žalobcu
Obchodníkovi s CP, na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s CP tak
vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy.
Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy, neplní, bolo

jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy
nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom
nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda
v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu
nad Obchodníkom s CP. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným

postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP mohla preto vzniknúť škoda len na strane
Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobcu. Z uvedených dôvodov je podľa názoru súdu prvého
stupňa prípadný nesprávny úradný postup NBS, vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s CP právne
irelevantný, pretože na strane žalobcu nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným
nesprávnym úradným postupom NBS, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP

a preto sa súd takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Práve naopak,
žalovaná v konaní preukázala, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala.
Súd sa potom priklonil k názoru žalovanej, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom
rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade
s ustanoveniami § 125 až 128 ZoCP; v súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil

Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4, v spojení s § 125 ods. 7
ZoCP), t.j., či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť, pričom
za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Nebolo v právomoci
NBS schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia a Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len
zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP).
NBS teda nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by
došlo k prekročeniu jej kompetencií. Až od 01.06.2010 bola NBS oprávnená dohliadať aj na skutočnosť,
či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvého stupňa v
tomto ohľade poukázal na to, že štát - Slovenská republika, nemôže priamo zasahovať do vlastnej

činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie
s tým, že vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase Stanovami družstva a Obchodným
zákonníkom. Žalobca, ako člen Družstva (podnikateľského subjektu), neinvestoval peňažné prostriedky
do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyššímorgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva,
kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov
PDSI. Žalobca nepreukázal, že počas členstva v Družstve realizoval svoje oprávnenia, vyplývajúce

mu z členstva tak, že by aktívne zasahoval do činnosti Družstva, za účelom odvrátenia hroziacej
škody, pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. Rozhodnutie v časti výroku,
ktorým návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol,
odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a
vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľkou Súdnemu dvoru

Európskej únie, keďže nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je prípustný opravný prostriedok a nejde ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva únie, ale
výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, respektíve jeho porušenia a nebolo potrebné skúmať
naplnenieniektorejzvýnimiek,zbavujúcichsúdnyorgánpovinnostipoložiťprejudiciálnuotázku.Uviedol,
že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES - smernicou o
prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie,

a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa žalobca odvoláva v návrhu na
začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj
činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať až smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08. 06. 2011 o správcoch alternatívnych investičných
fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009,

(EÚ) číslo 1095/2010. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach preto nie je
nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej, a zároveň s ohľadom na zhodnotenie dokazovania
vo veci samej, sa súd prvej inštancie neobrátil na Súdny dvor Európskej únie. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom žalovanej v konaní, ktorej
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila a v konaní jej ani žiadne nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým súd prvej inštancie
zamietol žalobu o zaplatenie 4.400,- eur s prísl. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku zmenil a žalobe vyhovel, resp. aby ho v napadnutom výroku zrušil a vec v tomto
rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že

Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj
princípprávnejistoty,keďzákladnýmatribútomjeistotasubjektovpráva,žesavočinimbudezachovávať
právo a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými
právnymi predpismi, t.j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa
spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska,

ako orgánu dohľadu, a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o
dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability
a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad

činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1
zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdil ako úplne irelevantný,
nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvej
inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou
bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001

Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobca považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať
o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým," nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho,
že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou
Družstva,aniobchodníkascennýmipapiermi,ktorýmimoholzabezpečiťdodržiavaniezákonaocenných

papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov
a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení
už od 1. mája 2007, Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,

patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že
žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní, povolení na činnosť vydaných Národnou
bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následnepravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, bol dokonca koncipovaný tak široko, že
má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť,

vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka,
ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj
žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
7C/206/2011, bolo výpoveďou svedka T.. J. B., R.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v
roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené

portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v
tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky
peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené
namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI

Reality, s. r. o., a GLOBAL production, s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 %
dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už
členom predstavenstva alebo konateľom, T.. L. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom a napriek tomu, že

vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia,
okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie
v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie

opatrenia(predbežnealebocelkomzakázaťčinnosťobchodníkovialeboDružstvu,resp.zrušiťpovolenie
na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka),
následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi,
vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka
svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol

rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbaným dohľadom
ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska
tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu
zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho
vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou

bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa
30. mája 2011, č. U.-XXXXX-X/XXXX, právoplatným dňa 18. júla 2011, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska
ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu
boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v

sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva, za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch,
s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva,

boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust.
§ 129 ods. 3, v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4
Zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedol, že existujúce konkurzné
konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do

konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou
súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje
možnosť uspokojenia žalobcu, ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom
súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009),

ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného
konkurzu. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil správu o stave konkurzu, ako aj výpoveď
ustanoveného správcu konkurznej podstaty, zo strany prvoinštančného súdu došlo k nesprávnemu
právnemuposúdeniuveci,vzhľadomnazistenýskutkovýstav.Žalobcamázato,žeškodanajehostranev čase rozhodovania súdu existovala, keďže táto skutočnosť vyplýva zo správy o stave konkurzu, ako i
z výpovede správcu konkurznej podstaty. Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v

konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti, nedefinuje
uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. V ďalšom namietol,
že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané
prvoinštančným súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa
§ 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.

januára 2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010.

4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za
účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z jeho
činnosti boli súdu známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a

právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že je povinnosťou
všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, keď aj podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené stranami
sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu a

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej
strany na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedla, že podstatou práva
na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám žalobcu a preto jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobca
sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba
odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného
nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol
preukázaný a neexistuje s tým, že žalobca nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho

nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie
Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom.
Poukázala na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad
dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR
a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe

ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny
výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že
Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola
nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými
papiermidodržiavalazákonnépravidlá,zakotvenéustanoveniamizákonaodohľadeazákonaocenných

papieroch. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska
o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu
byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu
len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a

ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a až od účinnosti novelizovaného
ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície a
teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investície

dodržiava. Uviedla, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe novelizovaného ust. § 127
ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte

investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu
dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho
zákonom uložených povinností. Poukázala na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík anikrytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva
nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm.

b/ Zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané
oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého
vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou
budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva
vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená.
Žalovaná uviedla, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné
povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom
obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom
tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla

postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a
nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že
vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia,
pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so
zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku
Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009 žalovaná uviedla, že tento primárne rieši
problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá
zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva,
že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v
ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný
dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť
najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne
a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť

splnené súčasne. Uviedla, že skutočná existencia pohľadávky žalobcu a jej výška voči Družstvu sa
bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva
neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka žalobcu voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu,
môže žalobcovi vzniknúť škoda. K námietke žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich
incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len

zistené pohľadávky, poukázala na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14. septembra 2011, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva
úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne
účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných
operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky

neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého
hospodáreniaúpadcuvobdobípredkonkurzom.Zároveňuviedla,ževzápisniciopojednávanísícenieje
osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti,
ale z nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom
spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba

dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy,
na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto
smere nebolo potrebné vykonať, pričom žalovanej je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú

proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú
žalobcovia rovnakého právneho zástupcu.

5. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 27.04.2015, č. k. 6Co/69/2015-281, 6Co/70/2015 rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Zároveň odvolací súd potvrdil i uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bola
žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- eur.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie žalobkyne uznesením zo dňa 26.04.2016, č. k.
4Cdo/589/2015, 4Cdo/69/2016 rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie vo veci samej a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil

na ďalšie konanie. Dovolanie žalobcu proti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej
inštancie o poplatkovej povinnosti žalobcu, odmietol. Dovolací súd konštatoval, že žalobcovi bola odňatá
možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací
súd neumožnil žalobcovi reagovať na vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu. Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky bolo stranám sporu doručené dňa 12. a 14.07.2017.

7. Odvolací súd následne v intenciách rozhodnutia dovolacieho súdu prípisom zo dňa 07.09.2017 zaslal
žalobcovi vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu s tým, aby sa v lehote 10 dní k nemu písomne vyjadril.
Výzva súdu bola žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi) doručená dňa 19.09.2017 (č.l. 319). Žalobca sa
k vyjadreniu žalovanej v uvedenej lehote, ani do rozhodnutia odvolacieho súdu, písomne nevyjadril.

8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), opätovne

preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie vo veci samej

riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite odôvodnil.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 5. mája 2011, pričom v dôsledku žiadosti žalobcu o zrušenie členského podielu
podanej Družstvu dňa 18.08.2010, došlo k zániku jeho členstva v Družstve a vznikol mu nárok na

vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 4.400,- eur.

11. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa

ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami

investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

12. Medzi stranami nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
U.-XXXX-X/XXXX, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.
W. - XXX/XXXX (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.

U.-XXXXX-X/XXXX, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c/ zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3, v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

13. V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 30. decembra 2011
domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu škodu v sume 4.400,- eur s 9,25 % úrokom z
omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnymúradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanej žalobe, ktorý spočíval v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď
Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3, v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a ust. § 125c ods.

1, v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci
neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo
strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste 2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska
rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné

prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými
papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná
banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od
20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že žalobca nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr,
najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu

poskytovať nemohol.

14. V posudzovanej veci sa žalobca voči štátu domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.

č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení
§ 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do

najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky

príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

15. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t.j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať

v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup
odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu

investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej
banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka
navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca

v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

16. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára
2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch,v spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú
bankuSlovenskanemohlavzťahovaťpovinnosťdohliadaťnaaktuálnosťProspektuinvestíciírealizovanú
pred týmto dátumom, t. j. pred 1. januárom 2009, z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do

novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala
samotná povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama
o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska
skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné

Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani

Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s

tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

17. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,

že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy, v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených

operácií nie je zaručená, a žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je
podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až
do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. U.-XXXX-
X/XXXX, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných

služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011,
č. W. - XXX/XXXX, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou
bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého

výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči žalobcovi.

18. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky

Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermipričinnostivočiDružstvu,nakoľkoodhliadnucodaktívnehoprístupuNárodnejbankySlovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. U. - XXXX/
X/XXXX, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur (500.000,- Sk),kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska, opätovne
rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. U.-XXXX-X/XXXX, uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,

č. U.-XXXX-X/XXXX, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

19. Žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho

posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú
odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

20. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej
inštancie, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
právaľudskýchslobôd,apretojejpostupniejemožnékvalifikovaťakonesprávnypodľazák.č.514/2003

Z. z.

21. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade
s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná

banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobca očakával a namietal ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanej. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní

sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom žalobca v priebehu celého konania pred súdom
prvej inštancie vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného

rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup žalovanej, v
konaní nepreukázal s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých Národnou bankou
Slovenska, podľa názoru žalobcu, bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho presvedčenia, sa
nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

22. V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011,
č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd
uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanej môže
byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej

pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si žalobca pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu,
uplatnilvkonkurznomkonaní,škodamueštenevznikla,apretonemôžebyťdanázodpovednosťštátuza
škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol žalobca úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal,
že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená
v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy

zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie
je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky
rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod
č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

23. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvoinštančným súdom dňa23.10.2014 vyplýva, že súd prvej inštancie strany sporu riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov
a vyjadrení nachádzajúcich sa v spise. Súčasne obe strany sporu zhodne vyhlásili, že sú im známe
všetky listiny a preto na ich podrobnom oboznámení netrvajú.

24. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v
potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a stranami
sporu navrhnutých dôkazov, a keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia,
s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal

a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. Výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol
návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, napadnutý odvolaním
nebol a nadobudol právoplatnosť.

25. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu
doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s
§ 255 ods. 1 C.s.p. tak, že hoci bola žalovaná úspešná v odvolacom konaní, nepriznal jej nárok na
náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko je žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).