Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/129/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110207071
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6110207071.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam
Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej
veci žalobcu Credit Solution, s.r.o., so sídlom Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská Bystrica, IČO:
36 645 346, zastúpeného KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Tajovského
3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, proti žalovanému W. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q.

XXXX/XX, XXX XX K., zastúpenému advokátom JUDr. Petrom Gdovinom, so sídlom v Starinská 2272,
066 01 Humenné, o zaplatenie 12.156,61 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 60Cb/15/2011-393 zo dňa 31. mája 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 60Cb/15/2011-393 zo dňa 31. mája 2018, potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 12.156,61 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne, a to zo sumy 7.990,-Eur od 22.5.2009 do zaplatenia a
zo sumy 4.166,61 Eur od 18.6.2009 do zaplatenia. Zároveň rozhodol, že žalobca má voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že pôvodný žalobca P.S. ELMONT - stav, s.r.o. so
sídlom v Banskej Bystrici, Ďumbierska 2, IČO: 36 034 975 sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa
1.4.2010 domáhal voči žalovanému W. Q. - v tom čase súkromnému podnikateľovi podnikajúcemu pod
obchodným menom W. Q. EMILI, s miestom podnikania Košická 2005/19, Humenné, IČO: 17 221 935
zaplatenia sumy 12.156,61 Eur s príslušenstvom.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z výpisu zo živnostenského registra zistil, že žalovaný ako
podnikateľský subjekt ukončil svoju činnosť ku dňu 21.3.2011 a v konaní ďalej vystupuje ako W. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, K.. Tiež zistil, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, č.k.
1R/2/2011-58 zo dňa 17.5.2011 súd vyhlásil na majetok pôvodného žalobcu, ako dlžníka konkurz a za
správcu konkurznej podstaty ustanovil W.. F. Q., so sídlom kancelárie K. XX, Z. Z.. Predmetné uznesenie
bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. OVB 99/11 dňa 24.5.2011, a teda právoplatnosť nadobudlo

dňa 25.5.2011. Ustanovená správkyňa konkurznej podstaty dlžníka súhlasila s pokračovaním v tomto
súdnom konaní. Následne správkyňa konkurznej podstaty dlžníka podala dňa 4.2.2013 návrh na zmenu
účastníka konania na strane žalobcu z dôvodu, že pohľadávka, ktorá je predmetom tohto súdneho
konania bola na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.12.2012 postúpená postupníkovi
Credit Solution, s.r.o. , so sídlom Mladých budovateľov 2, Banská Bystrica, IČO: 36 645 346. Následne
súd uznesením č.k. 60Cb/15/2011-147 zo dňa 14.3.2013 pripustil zmenu účastníka konania na strane

žalobcu tak, že z konania ako žalobca vystúpila W.. F. Q., so sídlom K. XX, Z. Z., správkyňa konkurznej
podstaty úpadcu P.S. ELMONT - stav, s.r.o. „ v konkurze“, so sídlom Ďumbierska 2, Banská Bystrica,IČO: 36 034 975 a na jej miesto ako strana konania vstúpil žalobca Credit Solution, s.r.o., so sídlom
Mladých budovateľov 2, Banská Bystrica, IČO: 36 645 346 ( terajší žalobca ). Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 5.4.2013 a vykonateľnosť dňa 20.3.2013.

4.Okresnýsúdvnapadnutomrozsudkuzhrnulcelýskutkovýstavopísanýpôvodnýmžalobcomvžalobe,
zaoberal sa všetkými vyjadreniami žalovaného a uviedol listinné dôkazy založené v spise. Na základe
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pôvodný žalobca a žalovaný uzavreli dňa 27.2.2009
Zmluvu o dielo č. P., podľa ktorej aj postupovali. Ďalej mal súd za preukázané, že pôvodný žalobca

vyzval žalovaného k nástupu pracovníkov na pracovisko a pokračovaniu prác dňa 17.4.2009 a dňa
24.4.2009.Taktiežmalzapreukázané,žepôvodnýžalobcavystavilžalovanémufaktúruč.10090092dňa
10.6.2009, splatnú dňa 17.6.2009 vo výške 33.200,-Eur, ako zmluvnú pokutu z dôvodu, že od 17.4.2009
do 26.4.2009 sa pracovníci nedostavili a nevykonávali práce na základe uzatvorenej zmluvy o dielo ( 10
pracovníkov x 10 dní x 332,-Eur/deň ). Pôvodný žalobca vystavil žalovanému dňa 7.5.2009 faktúru č.
10090074, splatnú dňa 21.5.2009 vo výške 7.990,-Eur, ktorou refakturoval žalovanému ubytovanie za

mesiace 3/2009 a 4/2009 10 osôb - akcia K. a pracovné povolenie za mesiace 3/09, 4/09, 5/09 - 10
osôb. Dňa 18.6.2009 vystavil pôvodný žalobca žalovanému ďalšiu faktúru č. 10090124, splatnú dňa
2.7.2009 vo výške 2.000,-Eur za ubytovanie v K. za mesiac máj 2009. Taktiež mal súd za preukázané,
že pôvodný žalobca urobil dňa 18.6.2009 Oznámenie o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov
k 18.6.2009 a po takomto vykonanom zápočte vzájomných pohľadávok zostala neuhradená časť faktúry

č. 10090092, splatná dňa 17.6.2009 vo výške 4.166,61 Eur a faktúra č. 10090074, splatná dňa 21.5.2009
vo výške 7.990,-Eur. Okresný súd tiež uviedol, že mal za preukázané, že uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica, č.k. 1R/2/2011-58 zo dňa 17.5.2011 bol na pôvodného žalobcu vyhlásený konkurz,
pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 25.5.2011. Zároveň mal za preukázané, že
dňa 28.12.2012 uzavrela správkyňa konkurznej podstaty úpadcu ( pôvodného žalobcu ) so žalobcom

Zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej bola pohľadávka, ktorá je predmetom tohto súdneho
konania postúpená na žalobcu. Všetky uvedené skutočnosti mal súd preukázané z listinných dôkazov
produkovaných jednak pôvodným žalobcom a jednak terajším žalobcom v súdnom konaní a uviedol, že
tieto sú založené v súdnom spise.

5. Žalobca v konaní tvrdil, že jeho nárok je oprávnený, nie je právnym nástupcom pôvodného žalobcu
a svoje tvrdenia v konaní riadne preukázal listinnými dôkazmi.

6. Žalovaný v spore žalobou uplatnený nárok neuznal, ani čo do dôvodu, ani čo do výšky a zároveň si
uplatnil jednostranný zápočet, t.j. pohľadávky žalovaného vo výške 45.139,87 Eur vyplývajúce z faktúry

č. 04/2009 zo dňa 3.6.2009, splatnej dňa 2.7.2009 s pohľadávkou žalobcu uplatnenou v tomto súdnom
konaní, t.j. vo výške 12.156,61 Eur s tým, že obidve pohľadávky sa stretli dňa 2.7.2009 a tieto do výšky
12.156,61 Eur zanikli.

7. Súd konštatoval, že sa zaoberal námietkami žalovaného vznesenými v spore a dospel k názoru, že

žalobcapreukázalvsporeoprávnenosťuplatnenejpohľadávky,ato zostatkuuplatnenejzmluvnejpokuty
vo výške 4.166,61 Eur, ako aj nákladov vynaložených za žalovaného vo výške 7.990,-Eur. Súd uviedol,
že žalovaný v konaní nepoprel, že bol v omeškaní podľa zmluvy o dielo s nástupom pracovníkov na
stavbu, nepoprel ani, že vyúčtovanú zmluvnú pokutu spolu vo výške 33.200,-Eur od pôvodného žalobcu
prevzal, keď na vyúčtovanie zmluvnej pokuty reagoval pôvodnému žalobcovi písomne dňa 26.6.2009

(odpoveď na vyúčtovanie zmluvnej pokuty ), z ktorej písomnosti nevyplýva, že takto vyúčtovanú zmluvnú
pokutu popiera. Popierať ju začal až v súdnom konaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu. K
vyúčtovaniu nákladov za ubytovanie faktúrou č. 10090074 vo výške 7.990,-Eur súd uviedol, že túto
povinnosť mal podľa zmluvy o dielo žalovaný, ktorý si ju však nesplnil. O tom, že si žalovaný túto
povinnosť nesplnil svedčí Výzva pôvodného žalobcu zo dňa 24.4.2009, v ktorej mu pôvodný žalobca

pripomínal, že nemá vyrovnané záväzky za ubytovanie jeho pracovníkov v K.. Na základe uvedeného
bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalovaný účinne nepoprel zvyšok svojho dlhu zo zmluvnej pokuty
vo výške 4.166,61 Eur a tak isto účinne nepoprel ani svoj dlh voči pôvodnému žalobcovi vo výške 7.990,-
Eur, hoci samotný žalovaný v spore tvrdil, že má dôkaz alebo doklad o tom, že ubytovanie mal zaplatiť.
Takýto dôkaz však spore neprodukoval.

8. Súd ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že zmluvou o postúpení pohľadávky sa z hľadiska jej
účinkov vždy prevádza iba konkrétne právo postupcu na plnenie voči dlžníkovi, nie však zmluvný vzťah
ako celok. Postupník na základe cesie nevstupuje do základného obligačného vzťahu s dlžníkom,z ktorého postupovaná pohľadávka vznikla, a ktorého obsah môže tvoriť značný objem práv a
povinností, ktoré nie sú postúpením dotknuté. Účastníkom pôvodného záväzkového vzťahu ostáva
naďalej postupca. Právne účinky postúpenia pohľadávky nastávajú priamo uzavretím zmluvy medzi

postupcom a postupníkom a ak už právne účinky postúpenia nastali, môže postupník s pohľadávkou
voľne disponovať. Súd tiež uviedol, že s postúpenou pohľadávkou nadobúda postupník osobitnú
povinnosť strpieť prípadné uplatnenie námietok, ktorými dlžník v čase postúpenia disponoval voči
postupcovi a súčasne na postupníka prechádzajú aj štandartné povinnosti veriteľa. Súd konštatoval,
že žalovaný v spore uplatnil voči žalobcovi ( ako postupníkovi ) viaceré námietky, ktoré žalobca

poprel a zároveň preukázal nárok uplatnený žalobou listinami nachádzajúcimi sa v súdnom spise. Súd
konštatoval, že žalovaný uplatnil voči žalobcovi aj hmotnoprávnu námietku spočívajúcu vo vykonaní
jednostranného zápočtu svojej pohľadávky voči žalobcovi ( ako postupníkovi ) vo výške 45.139,87 Eur
s pohľadávkou žalobcu uplatnenou žalobným nárokom.

9. Vo vzťahu k vznesenej započítacej námietke žalovaného vo výške 45.139,87 Eur bol súd toho názoru,

že žalovaný nebol vecne legitimovaný na vykonanie takéhoto jednostranného právneho úkonu voči
žalobcovi,nakoľkožalovanýsvojupohľadávkuvyplývajúcuzfaktúryč.04/2009zodňa3.6.2009,splatnej
dňa 2.7.2009 v sume 45.139,87 Eur postúpil dňa 25.6.2009 na postupníka - spoločnosť Dražobná a
vymáhacia kancelária, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82, IČO: 44 463 081. Žalovaný túto
skutočnosť oznámil pôvodnému žalobcovi písomnosťou nazvanou Oznámenie o postúpení pohľadávky

zo dňa 25.6.2009, ktorá písomnosť bola pôvodnému žalobcovi doručená dňa 2.7.2009. Túto skutočnosť
mal súd preukázanú z listinného dôkazu nazvaného Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa
25.6.2009, ktorý sa nachádza na č.l. 297 spisu. Súd mal za to, že na základe uvedených skutočností
účinkyjednostrannéhozápočtuvznesenéhožalovanýmvsúdnomkonanínemohlinastať,nakoľkotakýto
úkon urobila osoba, ktorá už nemá žiadne právo k pohľadávke vyplývajúcej z faktúry č. 04/2009 zo dňa

3.6.2009, splatnej dňa 2.7.2009 vo výške 45.139,87 Eur.

10. Zároveň súd dodal, že Znalecký posudok R.. W. W. č. 16/2013 zo dňa 30.10.2013, ktorý žalovaný
predložil ako listinný dôkaz do súdneho konania, obsahoval zadanie otázok znalcovi pre účely trestného
konania, a preto súd na tento dôkaz neprihliadal, keďže nebol použiteľný na skutkový, ale ani právny

stav súdeného prípadu.

11. Vychádzajúc z uvedeného zisteného skutkového stavu, s poukazom na zákonné a zmluvné
ustanovenia, a tiež vzhľadom na to, že žalobca svoj nárok v spore riadne preukázal a žalovaný jeho
tvrdenie účinne nepoprel, a naopak - žalobca účinne poprel tvrdenia žalovaného ohľadne námietok vo

vzťahu k zmluvnej pokute a ubytovacím nákladom, teda vyvrátil tvrdenia žalovaného v tomto smere, súd
považoval žalobu za dôvodu, a preto žalobcovi v celom rozsahu vyhovel.

12. Súd konštatoval, že žalobcovi popri istine 12.156,61 Eur priznal i zákonný úrok z omeškania vo výške
9 % ročne, a to zo sumy 7.990,-Eur od 22.5.2009 do zaplatenia a zo sumy 4.166,61 Eur od 18.6.2009 do

zaplatenia, teda odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých peňažných záväzkov. Pri určení výšky
úroku z omeškania vychádzal z ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom od
15.1.2009 v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013.

13. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi,
ako strane v spore úspešnej nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu, ktorý v
spore úspešný nebol. Konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

14. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie prostredníctvom právneho zástupcu žalovaný,
ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a
prizná žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

15. V odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za nesprávny, nedostatočne odôvodnený,

a preto nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tiež
uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.16. Odvolateľ poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP a tvrdil, že podľa jeho názoru sa súd prvej
inštancie týmto ustanovením neriadil. In fine ods. 3 O.s.p. ( teraz § 220 ods. 2 CSP ), pretože len

vecne správne rozhodnutia a náležite, t.j. zákonom požadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie
napĺňajú ústavné kritéria plynúce z Listiny základných práv a slobôd ( článok 38 ods. 1 ). Odvolateľ
poukázal na to, že odôvodnenie rozsudku musí byť dostatočné a zrozumiteľné tak, aby boli závery
súdu preskúmateľné. Poukázal na uznesenie NS SR č. 2Obo/8/98 a uviedol, ako súdy pri odôvodnení
rozsudkov postupujú. Tvrdil, že jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako

i pojmu právneho štátu a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov svoje rozsudky
odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. ( teraz § 220 CSP ). Tvrdil, že v
prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúhlase s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich
žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, je nutné považovať takéto rozhodnutie za stojace v rozpore
s článkom 36 Listiny základných práv a slobôd, či analogicky článku I aj článku 46 Ústavy Slovenskej
republiky. V tejto súvislosti poukázal aj na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 236/06.

17. Žalovaný v odvolaní zároveň uviedol, že súd dospel k názoru, že uplatnená pohľadávka, resp. jej
nezapočítaný zvyšok, v sume 4.166,61 Eur je oprávnená, a to z dôvodu, že ju údajne žalovaný nepoprel.
Žalovaný tvrdí, že tento právny názor súdu nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a je v príkrom
rozpore s postojom žalovaného a všetkými jeho vyjadreniami v konaní. Podľa úvahy súdu žalovaný

nepoprel predmetnú pohľadávku, nakoľko z jeho písomnej odpovede na vyúčtovanie zmluvnej pokuty
zo dňa 26.6.2009 nevyplýva, že takto vyúčtovanú zmluvnú pokutu popiera. Žalovaný tvrdí, že konajúca
sudkyňa má čudnú logiku, nakoľko sama následne udala, že ju začal popierať až v súdnom konaní.
Žalovaný tvrdí, že počas celého konania popieral a neuznával celú uplatnenú zmluvnú pokutu vo výške
33.200,-Eur, a to z dôvodu, že žalobca nikdy nepreukázal porušenie právnej povinnosti, na základe

ktorej mala byť táto zmluvná pokuta uplatnená. Samotná faktúra nepreukazuje tvrdenia žalobcu, ani
jeho právneho predchodcu o množstve pracovníkov a dní omeškania s vykonaním prác a iné dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení žalobca neoznačil a ani nepredložil. V tomto teda skutkové a právne závery
napadnutého rozsudku nezodpovedajú tvrdeniam a najmä dôkazom žalujúcej strany.

18. Rovnako sa súd veľmi nekriticky a jednostranne stotožnil s tvrdeniami žalobcu ohľadne druhej
uplatnenej pohľadávky vo výške 7.990,-Eur vyfakturovanej faktúrou č. 10090074, splatnou dňa
21.5.2009 a vo výške 2.000,-Eur vyúčtovanej faktúrou č. 10090124, splatnou dňa 2.7.2009. Žalobca
tvrdí,žeišloorefakturáciunákladovzamestnancovžalovanéhonaubytovanie,ktorémalvzmyslečlánku
III.ods.3a7zmluvyzabezpečiťnavlastnénáklady,akoajzaúdajnévybavovaniepracovnéhopovolenia.

Aj tu konajúca sudkyňa zavádza tvrdením, že túto pohľadávku žalovaný účinne nepoprel, čo je však v
rozpore s ústnymi prednesmi žalovaného na pojednávaní ako aj s písomnými vyjadreniami. Žalovaný
opäť poukázal na to, že okrem faktúry a výzvy pôvodného žalobcu zo dňa 24.4.2009 nebol v spore zo
strany žalobcu produkovaný alebo označený žiadny iný dôkaz na preukázanie jeho tvrdení. Žalobca
síce tvrdil, že ho pokúsi od pôvodného žalobcu zabezpečiť, ale takýto dôkaz nikdy predložený nebol.

Samotná faktúra bez ďalších listinných dôkazov nepreukazuje uskutočnenie zdaniteľného plnenia, a
teda skutočného uhradenia ubytovania, resp. vybavovania pracovného povolenia a nie je z nej zrejmé,
kde mali byť jednotliví zamestnanci ubytovaní, po akú dlhú dobu, koľko ich v skutočnosti bolo a
predovšetkým absentuje jednoznačne dôkaz o jednotkovej cene za ubytovanie, resp. za vybavovanie
pracovného povolenia. Svoje skutkové tvrdenia o reálnom poskytnutí služieb teda žiadnym spôsobom

nepreukázal a neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno.

19. Žalovaný zároveň tvrdí, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal
skutočnosťou, že žalovaný vystavil z predmetnej zmluvy pôvodnému žalobcovi okrem faktúr č. 02/2009
a č. 03/2009, ktoré sú predmetom zápočtu aj ďalších päť faktúr, a to faktúru č. 01/2009 zo dňa 17.4.2009

na sumu 17.582,-Eur, splatnú dňa 16.5.2009, faktúru č. 04/2009 zo dňa 3.6.2009 na sumu 45.139,87
Eur, splatnú dňa 2.7.2009, faktúru č. 05/2009 zo dňa 16.6.2009 na sumu 2.938,92 Eur, splatnú dňa
17.6.2009, faktúru č. 06/2009 zo dňa 8.7.2009 na sumu 42.724,60-Eur, splatnú dňa 8.8. 2009 a faktúru
č. 07/2009 zo dňa 8.8.2009 na sumu 4.272, 46 Eur, splatnú dňa 8.9.2009. Tieto faktúry boli vystavené v
zmysle zmluvy za riadne a včas vystavené elektroinštalačné práce na diele v I. a boli súdu predložené

ako listinné dôkazy. Súd ich však neprečítal, a teda nevykonal procesným spôsobom. Celkovo tak ide
o faktúry za vykonané elektroinštalačné práce vo výške 128.882,92 Eur. Žalovaný tvrdí, že je absolútne
neakceptovateľné a nepochopiteľné konanie zákonnej sudkyne, ktorá bez ďalšieho odmietla listinný
dôkaz predložený žalovaným, a to znalecký posudok č. 16/2013 súdneho znalca R.. W. W., ktorýbol vypracovaný v trestnom konaní vedenom na OR PZ Banská Bystrica pod ČVS:ORP-294/OEK-
BB-2011. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na ustanovenie § 187 ods. 1 a ods. 2 CSP a tvrdí, že je
zrejmé, že súd prvej inštancie sa týmito ustanoveniami neriadil, keď odmietol prihliadať na vypracovaný

znalecký posudok. Tvrdí, že nie je pravdou, že ho nemožno použiť na daný prípad, či skutkový stav.
Znalecký posudok bol vypracovaný na účely trestného konania, ale má úzky súvis s prejednávanou
vecou, lebo sa týka oboch strán sporu a jedná sa o nezaplatené faktúry vystavené žalovaným právnemu
predchodcovi žalobcu. Časť týchto faktúr je pritom predmetom zápočtu žalovaného voči uplatneným
nárokom žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Znalec v posudku na otázku č. 9 vyšetrovateľa PZ

uviedol, že v knihe záväzkov spoločnosti P.S. ELMONT - stav, s.r.o. sa nachádzajú faktúry žalovaného
č. 02/2009 a č. 03/2009, ako aj č. 04/2009. Naopak nenachádzajú sa tam faktúry žalovaného č.
01/2009, č. 05/2009, č. 06/2009 a č. 07/2009. Z tohto znaleckého posudku podľa žalovaného teda
jednoznačnevyplýva,žeokremfaktúryč.02/2009ač.03/2009,ktoréžalobcanespochybňujeazapočítal
ich na pohľadávky žalovaného, mal preukázateľne vo svojej knihe záväzkov právny predchodca žalobcu
aj faktúru žalovaného č. 04/2009 na čiastku 45.139,87 Eur. Tým považuje žalovaný pohľadávku

žalovaného voči žalobcovi z tejto faktúry za nespornú. V prípade zápočtu, ktorý vykonal žalobca, t.j. kde
započítal svoje pohľadávky voči žalobcovi v sume 43.190,-Eur voči pohľadávkam žalovaného v celkovej
výške 30.846,10 Eur nepostupoval správne, nakoľko najmenej ďalšia pohľadávka žalovaného vo výške
45.139,87Eurjenespochybnená.Tedapriuvedenomjednostrannomzápočte,ktorýžalovanýneuznáva,
by ostal žalobca dlžný žalovanému sumu najmenej vo výške 32.983,26 Eur.

20. Žalovaný ďalej tvrdí, že žalobca nikdy žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že faktúru č.
04/2009 zo dňa 3.6.2009 na sumu 45.139,87 Eur, ktorú mal riadne zaevidovanú vo svojom účtovníctve
spochybnil. Nikdy nepreukázal, že by vytkol žalovanému vady diela, spochybnil rozsah, množstvo alebo
kvalitu vypracovaných prác vyúčtovaných faktúrou č. 04/2009. Znalec v znaleckom posudku uviedol,

že žalovaný eviduje voči právnemu predchodcovi žalobcu pohľadávky z faktúr č. 01/2009 až 07/2009,
pričom na tieto pohľadávky zaplatil žalobca dňa 13.3.2009 v hotovosti zálohu vo výške 1.000,-Eur na
výdavkový doklad, dňa 21.4.2009 zálohu vo výške 6.000,-Eur a dňa 14.5.2009 na výdavkový doklad
ďalšiu sumu 500,-Eur, ako zálohu na faktúru. Nie je teda pravdou, že uvedené platby sú čiastočnou
úhradou za faktúru č. 02/2009, ako to tvrdí žalobca, nakoľko táto bola vystavená až dňa 17.4.2009

a splatnou sa stala dňa 16.5.2009. Žalovaný tvrdí, že zaplatené čiastky vo výške 1.000,-Eur zo dňa
13.3.2009 a vo výške 6.000,-Eur zo dňa 21.4.2009 boli zálohy na zaplatenie faktúry žalovaného č.
01/2009 zo dňa 17.4.2009 na sumu 17.582,-Eur, nakoľko išlo o prvú vystavenú faktúru za vykonané
elektroinštalačné práce. Vzhľadom na to nárok žalobcu zanikol jeho započítaním s pohľadávkami
žalovaného z faktúry č. 1/2009, č. 2/2009, č. 3/2009 a č. 4/2009.

21. Odvolateľ tiež tvrdí, že nie je pravdou, že žalovaný postúpil svoju pohľadávku za faktúry č. 4/2009
zo dňa 3.6.2019 sumu 45.139,87 Eur na postupníka Dražobná a vymáhacia kancelária, s.r.o., Trnavská
cesta 82, Bratislava, IČO: 44 463 081. Žalovaný túto pohľadávku nikdy platne nepostúpil na žiadnu
spoločnosť a naopak uplatnil si ju formou jednostranného zápočtu voči žalovanej sume, čím tieto

pohľadávky zanikli najneskôr ku dňu 2.7.2007, kedy sa stala zročnou posledná faktúra vystavená
právnym predchodcom žalobcu a zároveň sa stala splatnou pohľadávka žalovaného z faktúry č. 4/2009.
Došlo teda k zániku celej uplatnenej pohľadávky žalobcu jej započítaním s pohľadávkami žalovaného.

22. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného podaním zo dňa 1.8.2018, v ktorom žiadal, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny v celom rozsahu a aby priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie vykonal
všetky potrebné dôkazy na náležité zistenie skutkového stavu, tieto vo svojej vzájomnej nadväznosti
správne vyhodnotil a svoj právny názor náležite odôvodnil. Odvolaním napadnuté rozhodnutie je tak
vecne správne, zákonné a spravodlivé.

23. Žalobca zdôraznil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, zákonný a
v neposlednom radne aj spravodlivý a riadne odôvodnený. Súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania riadne zistil skutkový stav z ktorého vychádzal a v rozsudku sa vysporiadal so všetkými
relevantnými námietkami vznesenými v konaní pred súdom prvej inštancie zo strany žalovaného.

24. Žalobca ďalej tvrdí, že žalovaný na druhej strane považuje odvolanie žalovaného v celom rozsahu za
nedôvodné a účelové, s cieľom čo najviac oddialiť svoje povinnosti uložené mu rozhodnutím súdu prvej
inštancievovzťahukžalobcovi.Tvrdeniažalovanéhosúzavádzajúce,neopodstatnenéavneposlednomrade vychádzajú len z čisto subjektívnych pocitov žalovaného. Jeho tvrdenia nie sú žiadnym spôsobom
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie. K tvrdeniam žalovaného, že považuje rozsudok za nesprávny, nedostatočne odôvodnený,

a preto nepreskúmateľný žalobca uvádza, že nesúhlasí s týmto názorom, keďže súd prvej inštancie
v rozsudku jasne a zreteľne uviedol, ktoré dôkazy vykonal, ktoré dôkazy nevykonal a prečo, akými
úvahami sa pri hodnotení spravoval, prihliadol aj samotné konanie a správanie sa žalovaného v rámci
celého konania, pričom na základe vykonaného dokazovania náležite zistil skutkový stav vo veci a
zákonne a predovšetkým spravodlivo rozhodol. To, že žalovaný považuje rozhodnutie za nedostatočne

odôvodnené len z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s jeho prezentovaným právnym názorom
a nepovažoval za dôležité prihliadať na dôkaz - znalecký posudok R.. W. W. č. 16/2013 zo dňa
30.10.2013, pričom súd svoj názor náležite odôvodnil, neznamená, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

25. Žalobca má za to, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie

spĺňa všetky atribúty podľa judikatúry, keďže sa súd vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami
vznesenými v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/218/2010, ako aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR.

26. Žalobca tiež poukázal na nesprávne a zavádzajúce tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie

nesprávne vyhodnotil správanie sa žalovaného a jeho popieranie žalobcom uplatneného nároku a
poukázal na to, že súd vychádzal z písomného stanovisko žalovaného k vyúčtovaniu zmluvnej pokuty,
ktoré ako dôkaz bolo predložené súdu a nachádza na č.l. 296 súdneho spisu, kde žalovaný žiadnym
spôsobom nepopiera dôvodnosť vyúčtovania zmluvnej pokuty, rovnako ako z písomného odporu
podaného žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie, takéto popretie opodstatnenosti nároku

na zmluvnú pokutu zo strany žalovaného učinené nebolo. Práve naopak z týchto písomných prejavov
žalovaného, rovnako ako aj z jeho ústnej výpovede v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že
porušenie povinnosti zo zmluvy nepopiera, iba porušenie povinnosti odôvodňuje, resp. ospravedlňuje
tým, že ako prvá porušila povinnosť spoločnosť právneho predchodcu žalobcu neuhradením faktúr
žalovaného. Žalovaný tak žiadnym spôsobom nepoprel skutočnosť, že zmluvnú povinnosť žiadnym

spôsobom neporušil, práve naopak z jeho písomného, ako aj ústneho prejavu je zrejmé, že k porušeniu
zmluvnej povinnosti skutočne došlo. K takémuto záveru súd prvej inštancie dospel aj v spojení s ďalšími
listinnými dôkazmi, ktoré žalobca do konania predložil.

27. Žalobca tiež poukázal na to, že nárok na zmluvnú pokutu žalovaný nikdy nepoprel a urobil tak

prvýkrát až prostredníctvom svojho právneho zástupcu, nie osobne ale až sprostredkovane cez svojho
zvoleného právneho zástupcu. Nemôže tak zostať bez zreteľa tá skutočnosť, že pokiaľ by k porušeniu
povinnosti zo strany žalovaného nikdy nedošlo, a teda nárok na zmluvnú pokutu by bol neoprávnený,
potombysaajžalovanýsámbezsvojhoprávnehozástupcubrániltým,žekporušeniu tejtodeklarovanej
zmluvnej povinnosti nikdy nedošlo, čo však z jeho konania, postoja a správania sa pred súdom nie je

možné nijakým spôsobom vyvodiť. V neposlednom rade žalobca zdôraznil aj samotné konanie a postoj
právneho zástupcu žalovaného, ktorý na jednej strane popiera nárok žalobcu na uplatnenú zmluvnú
pokutu, pričom tento nárok považuje za nepreukázaný a na druhej strane si túto pohľadávku žalobcu
započítaval proti pohľadávke žalovaného, ktorá mala vzniknúť titulom vystavenej faktúry č. 04/2009
zo dňa 3.6.2009 znejúcej na sumu 45.139,87 Eur. Teda právny zástupca žalovaného tak v jeho mene

pristupuje k hmotnoprávnemu úkonu - jednostrannému započítaniu, ktorého esenciálnou podmienkou
je existencia vzájomných pohľadávok. Žalobcovi tak nie je zrejmé, ako môže dôjsť k zániku pohľadávky
žalovaného v dôsledku jednostranného zápočtu, ak existenciu zodpovedajúceho záväzku v celom
rozsahu popiera. Vzhľadom na správanie sa žalovaného v rámci konania pred súdom prvej inštancie
možno dospieť k záveru, že v okamihu uskutočnenia právneho úkonu smerujúceho k započítaniu, došlo

zo strany žalovaného k uznaniu zvyšku nezapočítaného dlhu, nakoľko v okamihu žalovaný prejavil svoju
vôľuuspokojiťžalobcomuplatnenýnárok(rozsudokNSČRzodňa16.11.2005sp.zn.32Odo/901/2004).

28. Právny záver súdu prvej inštancie, že popretie žalovaného bolo nedostatočné je aj s poukazom na
uvedené jednoznačne správny a vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci.

29. K faktúre č. 10090074 znejúcej na sumu 7.990,-Eur a faktúry č. 10090124 znejúcej na sumu
2.000,-Eur, ktorými boli refakturované úhrady za ubytovanie a pracovné povolenia uviedol, že súd prvej
inštancie náležite zistil skutkový stav a dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu. Žalobca podotkol,že od roku 2009 prešlo skoro 10 rokov, preto všetky doklady nebolo možné v konaní predložiť a
niektoré už boli aj ťažko čitateľné. Napriek tomu, k vystaveným faktúram bol daný jednoznačný písomný
pokyn pána B. na refakturáciu týchto nákladov, ktorého žalovaný sám označil ako svedka. Povinnosť

zaobstarať ubytovanie a pracovné povolenia vyplývala žalovanému priamo zo zmluvy, pričom zo zmluvy
o dielo je rovnako tak zreteľné, že pracovné povolenia na jeden mesiac pre jedného zamestnanca
predstavovalo sumu 75,-Eur. Žalovaný bol povinný zabezpečiť na výkon prác minimálne 10 pracovníkov
a na porušenie týchto povinností bol právnym predchodcom žalobcu písomne upozornený. Navyše
žalovaný sám tvrdil, že doklady preukazujúce úhradu za pracovné povolenia a ubytovanie v rozhodnom

čase má k dispozícii, pričom počas celého súdneho konania ich nepredložil, a preto ním uvádzané
skutočnosti ostali len v rovine tvrdenia. Opätovne však žalobca poukázal na to, že aj tento uplatnený
nárok žalobcu v súdnom konaní bol predmetom jednostranného započítania účineného prostredníctvom
právneho zástupcu žalovaného v tomto konaní.

30. Žalobca poukázal na bremeno tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktoré majú vzájomne úzku väzbu a

uviedol, že pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že náklady na ubytovanie ako aj pracovné povolenia uhrádzal
on sám, potom bolo jeho povinnosťou v rámci konania za účelom preukázania týchto ním tvrdených
skutočností predložiť súdu relevantné dôkazy. Žalovaný však doklady nepredložil a vystavenú faktúru
právneho predchodcu žalobcu ako neoprávnenú nikdy nevrátil, nenamietal ju a navyše tento nárok chcel
opätovne jednostranne započítať oproti ním vystavenej faktúre č. 04/2009.

31. Žalobca zároveň uviedol, že z predloženého znaleckého posudku vyplýva, že niektoré vzájomné
pohľadávky spoločnosti právneho predchodcu žalobcu a žalovaného zanikli v dôsledku jednostranného
právneho úkonu - jednostranného započítania zo strany právneho predchodcu žalobcu. To, či a ktoré
vzájomné pohľadávky sa spoločnosť právneho predchodcu žalobcu rozhodla započítať bolo výlučne na

jej vôli, a preto je bez akéhokoľvek právneho významu tvrdenie žalovaného o tom, že táto spoločnosť
nepostupovala správne, ak započítala len niektoré. Tiež nie je opodstatnené tvrdenie, že poskytnuté
finančné prostriedky žalovanému v hotovosti mali byť poskytnuté na úhradu faktúry žalovaného č.
01/2009, nakoľko z vykonaného dokazovania tieto skutočnosti nevyplývajú. Tieto hotovostné úhrady
boli označené ako preddavky. Žalobca zároveň tvrdí, že znalecký posudok č. 16/2013 je absolútne

irelevantný pre konanie, pretože nároky žalovaného vyplývajúce z ním vystavených faktúr sa vzťahujú
výlučne vo vzťahu k spoločnosti P.S. ELMONT - stav, s.r.o. a nie k žalobcovi. Tieto nároky si žalovaný
mohol uplatniť prihláškou v konkurznom konaní vyhlásenom na túto spoločnosť.

32. Vzhľadom na Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 2.7.2009, ktorou bola postúpená pohľadávka

žalovaného voči právnemu predchodcovi žalobcu na Dražobnú a vymáhaciu kanceláriu, s.r.o. žalobca
tvrdí, že je správny právny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný nie je vecne legitimovaný na
vykonanie právneho úkonu započítania, a preto je názor súdu prvej inštancie vecne správny. Súdu prvej
inštancie nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že postúpenie pohľadávky bolo neplatné a ostalo to
len v rovine tvrdenia žalovaného. Ak by však žalobca pripustil, že žalovaný je oprávnený jednostranne

pohľadávky započítať, potom zdôrazňuje, že tento jednostranný právny úkon mohol vykonať už od roku
2009 a pred vyhlásením konkurzu priamo voči právnemu predchodcovi žalobcu, a nie po viac ako 7
rokoch voči žalobcovi. V tomto smere poukázal na špeciálnu úpravu zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii, ale predovšetkým na ustanovenie § 538 Obchodného zákonníka. Tiež poukázal na
§ 390 Obchodného zákonníka a uviedol, že všeobecná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka

je 4-ročná. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi alebo dlžníkovi v prípade vzájomných pohľadávok a
záväzkov právo tieto jednostranne započítať v tejto lehote. Žalobca z tohto dôvodu opätovne vzniesol
námietku premlčania, nakoľko právny úkon bol zo strany žalovaného urobený až po viac ako 7 rokoch.
Naďalej trvá na tom, že nie je možné voči žalobcovi vykonať jednostranný zápočet, a keďže žalovaný si
svoje pohľadávky do konkurzu právneho predchodcu žalobcu neprihlásil, potom prihlásenie pohľadávky

dokonkurzumárovnakéúčinkyakouplatneniepohľadávoknasúdepodľa§28ods.6zákonaokonkurze
a reštrukturalizácii platného v čase vyhlásenia konkurzu. Z týchto dôvodov žalobca tvrdí, že žalovaný
si už svoje pohľadávky na súde uplatniť nemôže a nie je splnený ani zákonný predpoklad v zmysle §
538 Obchodného zákonníka. Žalobca má za to, že v danom prípade takto formulované jednostranné
započítaniežalovanýmjeabsolútnenezákonnéaneobhájiteľné,nakoľkobytýmtoneopodstatnenedošlo

k zvýhodneniu žalovaného ako veriteľa oproti ďalším veriteľom úpadcu spoločnosti P.S. ELMONT -
stav.s.r.o.33. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 26.12.2018, v ktorom uviedol, že nesúhlasí
s názorom žalobcu. Žalovaný nikdy výslovne, či už písomne alebo ústne neuznal nárok žalobcu, ani jeho
právneho predchodcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 33.200,-Eur. Z písomného stanoviska

žalovaného k vyúčtovaniu zmluvnej pokuty nevyplýva, že túto zmluvnú pokutu nepoprel, práve naopak
žiada jej zrušenie, nakoľko ju považoval za neoprávnenú. O jeho stanovisku k uplatnenej zmluvnej
pokute, ako aj k ďalším započítacím úkonom právneho predchodcu žalobcu svedčí skutočnosť, že
podal na políciu v Banskej Bystrici trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu
podvodu, ktoré bolo vedené na OR PZ Banská Bystrica pod ČVS:ORP-294-OEK-BB-2011, kde sa

domáhal zaplatenia všetkých vystavených faktúr voči právnemu predchodcovi žalobcu. Žalovaný nemá
potrebné právne vzdelanie a z tohto dôvodu sa nechal v konaní zastúpiť splnomocneným právnym
zástupcomzradovadvokátov.Žalovanýprostredníctvomprávnehozástupcupísomnýmpodanímzodňa
4.12.2017platneaúčinnepoprelvšetkynárokžalobcuztituluuplatnenejzmluvnejpokuty,akoajnáhrady
škody, resp. refakturácie nákladov a na tomto svojom vyjadrení zotrval počas celého súdneho konania.
Žalovaný má za to, že práve žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností.

Samotná penalizačná faktúra č. 10090092 vo výške 33.200,-Eur bez ďalšieho nedokazuje porušenie
právnej povinnosti zo strany žalovaného, ani počet pracovníkov a množstvo údajne vymeškaných hodín
nastavbe,č.ProjektuXXXXXXX vZ..Okremsamotnejfaktúry,ktorúžalovanýnikdyneuviedolvosvojom
účtovníctve a ktorú neuznal ani čo do dôvodu, ani čo do jej výšky, nepredložil žalobca na preukázanie
svojich tvrdení žiadne ďalšie listinné, či iné dôkazy. Z tohto dôvodu považuje žalobcove tvrdenia o

porušení právnej povinnosti zo strany žalovaného a o povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu v uvedenej
výške za nepodložené a ničím nepreukázané.

34. Žalovaný tiež tvrdí, že žalobca zavádza aj ohľadne tvrdenia vo vzťahu k faktúram prefakturujúcim
ubytovanieapracovnépovolenie.Zvystavenýchfaktúranizprednesovžalobcunevyplýva,čisadomáha

žalobou náhrady škody, alebo vydania bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ sa domáha náhrady škody
žalovaný má za to, že nepreukázal splnenie podmienok na úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody, t.j. preukázanie porušenia právnej povinnosti zo strany žalovaného, vznik škody vrátane jej
presného a hodnoverného vyčíslenia a taktiež dokázania príčinnej súvislosti medzi porušením zmluvnej
povinnosti a vznikom škody. Nie je pritom tiež zrejmé, či žalobca, resp. jeho právny predchodca za

žalovaného uhradil náklady na ubytovanie a v akej výške a taktiež, či vybavil a zaplatil poplatky za
pracovnépovoleniaprezamestnancovžalovaného.Skutočnosť,žeodvystaveniafaktúrprešloviacčasu
a žalobcovi sa nepodarilo doklady nájsť, resp. sú nečitateľné, nemôže prenášať dôkazné bremeno na
žalovaného, ako sa o tom snaží presvedčiť súd žalobca. Preukázať nárok na náhradu škody, resp. na
vydanie bezdôvodného obohatenia musí výhradne žalobca, nakoľko ide o ním tvrdené skutočnosti a ním

predložené dôkazy. Samotná výzva právneho predchodcu žalobcu zo dňa 23.4.2009 na preukázanie
skutočností tvrdených žalobcom nepostačuje a nepotvrdzuje údaje uvedené v predmetných faktúrach.

35. V konaní bolo naopak spoľahlivo preukázané, že v čase jednostranného zápočtu pohľadávok zo
strany právneho predchodcu žalobcu mal žalovaný voči nemu ďalšie pohľadávky z vystavených faktúr,

a to č. 01/2009, č. 04/2009, č. 05/2009, č. 06/2009 a č. 07/2009, pričom najmä faktúra č. 04/2009 na
sumu 45.139,87 Eur je nesporná, nakoľko sa nachádzala v účtovníctve právneho predchodcu žalobcu
a nebola z jej strany nikdy spochybnená.

36. Teda aj keby súd dospel k záveru, že pohľadávky žalobcu z predmetných faktúr sú spoľahlivo

preukázané, čo počas celého konania nenamietal žalovaný, má za to, že zanikli započítaním dňom kedy
sa stretli, t.j. dňa 2.7.2009. Je teda úplne právne irelevantné, že na právneho predchodcu žalobcu bol
vyhlásený konkurz, a či si žalovaný uplatnil uvedené pohľadávky u správcu konkurznej podstaty.

37. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním zo dňa 21.1.2019, v ktorom nesúhlasí s

tvrdeniami žalovaného. Uviedol, že konanie sa viedlo na okresnom súde od roku 2011, pričom žalovaný
maldostatočnýčasovýpriestornato,abysadalkedykoľvekzastúpiťkvalifikovanýmprávnymzástupcom
z radov advokátov. Na platné a účinné popretie nároku však tak kvalifikované zastúpenie ani nie je
potrebné, pričom zo správania sa žalovaného a jeho vystupovania počas celého konania pred súdom
prvej inštancie je evidentné, že sa odmietal vyjadrovať pred súdom ohľadne skutkových okolností

konania bez svojho právneho zástupcu. Žalobca sa domnieva, že právny zástupca vo vzťahu ku
skutkovým tvrdeniam vychádza len z tých skutočností, ktoré mu uvádza samotný žalovaný, a tieto
skutočnosti je aj samotný žalovaný spôsobilý bez právneho zastúpenia uviesť pred súdom. Žalobca
opakovane zdôraznil, že to bol práve samotný žalovaný, ktorý počas konania pred súdom prvej inštancie( či už v podanom odpore, alebo na pojednávaní konanom dňa 3.10.2017 ) viackrát potvrdil, že k
nenastúpeniu pracovníkov na stavenisko došlo v dôsledku omeškania sa s úhradou faktúr právnym
predchodcom žalobcu. Teda potvrdil, že k porušeniu zmluvnej povinnosti došlo a vznikol nárok na

zmluvnú pokutu. Tiež poukázal na to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný namietané
faktúry právnemu predchodcovi žalobcu vrátil, prípadne že ich nemá zaevidované vo svojom účtovníctve
tak, ako to tvrdí. Je preukázateľné, že k jednostrannému započítaniu vzájomných pohľadávok pristúpil
právny predchodca žalobcu. Týmto jednostranným zápočtom došlo aj k čiastočnému zániku pohľadávky
- vyúčtované zmluvné pokuty, pričom neplatnosti tohto jednostranného zápočtu sa žalovaný nikdy

nedomáhal, navyše o jednostrannom zápočte mal preukázateľne vedomosť aj zo znaleckého posudku
č. 16/2013, ktorý do konania práve predložil žalovaný a z ktorého vyplýva, že podľa účtovných dokladov
spoločnosti právneho predchodcu žalobcu došlo aj týmto spôsobom - jednostranným započítaním k
úhradám pohľadávok žalovaného. Záver tohto znaleckého posudku svedčí o tom, že účtovné doklady
právneho predchodcu žalobcu sú vedené v súlade so zákonom účtovníctve a v rozsahu potrebnom pre
vypracovanie znaleckého posudku. Ak by faktúry boli sporné, ktoré boli predmetom zápočtu, žalovaný

by ich neevidoval vo svojom účtovníctve a potom by znalec nemohol konštatovať, že doklady sú v súlade
so zákonom o účtovníctve a v rozsahu potrebnom pre vypracovanie znaleckého posudku.

38. Zároveň žalobca uviedol, že nie je mu naďalej zrejmé, ako môže žalovaný na jednej strane tvrdiť,
že nárok žalobcu neuznáva a tento je podľa jeho názoru nepreukázaný, na strane druhej tvrdí, že

tento nárok žalobcu zanikol v dôsledku jednostranného započítania. Ak pohľadávka žalobcu tak ako to
tvrdí žalovaný neexistuje, potom ju nemôže platne započítať a rovnako tak ju nemôže započítať oproti
faktúram, ktoré ako sám tvrdí, neeviduje v účtovníctve.

39. Žalobca má za to, že žalovaný neodôvodnene presúva dôkazné bremeno na stranu žalobcu. Tiež

poukázal na to, že ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Unesenie dôkazného tvrdenia má
za následok, že skutočnosť, ktorú účastník tvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude
predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť podľa hmotného práva, potom neunesenie dôkazného
bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať za následok pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

Zákon ukladá stranám konania povinnosť tvrdiť všetky rozhodné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Účastník, ktorý
neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v

podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré budú vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Obvykle platí zásada, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí
tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže
meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu ( uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/81/2010 zo dňa

31.5.2010).

40. Žalobca zároveň konštatuje, že do konania predložil nielen vystavené faktúry, ale aj ďalšie
dôkazy, z ktorých je zrejmé, že bol vydaný pokyn na refakturáciu nákladov za ubytovanie a pracovné
povolenia v rámci presne vymedzených mesiacov. Na neplnenie týchto povinností bol žalovaný aj

písomne upozornený. Preto ak žalovaný sám v konaní tvrdil, že tieto náklady na ubytovanie ako
aj pracovné povolenia uhrádzal on sám, potom bolo jeho povinnosťou v rámci konania za účelom
preukázania týchto ním tvrdených skutočností predložiť súdu relevantné dôkazy. Žalovaný mal na ich
predloženie viac ako 7 rokov. Žalovaný nielenže doklady nepredložil, ale vystavenú faktúru právnemu
predchodcovi žalobcu ako neoprávnene vystavenú nikdy nevrátil, nenamietal ju a navyše tento nárok

chcel opätovne jednostranne započítať oproti ním vystavenej faktúre č. 04/2009. Zároveň zotrval na
všetkých ďalších argumentoch z predchádzajúceho písomného vyjadrenia. Žalovaný tiež v odvolaní
namietal, že nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepoprel pohľadávku, resp.
nezapočítaný zvyšok v sume 4.166,61 Eur a má za to, že žalovaný neuznával celú uplatnenú zmluvnú
pokutu vo výške 33.200,-Eur, keďže žalobca nikdy nepreukázal porušenie právnej povinnosti, na

základe ktorej mala byť táto zmluvná pokuta uplatnená. Žalovaný zároveň tvrdí, že žalobca žiadnym
reálnymspôsobomnepreukázalaneuniesoldôkaznébremenoohľadnetvrdenia,žezabezpečilazaplatil
ubytovanie pre zamestnancov, ktoré v konaní uplatňuje na základe faktúr č. 10090074 v sume 7.990,-
Eur a č. 10080124 v sume 2.000,-Eur. Má za to, že túto pohľadávku žalovaný účinne poprel, avšak súdsastotožniljednostrannelenstvrdeniamižalobcu.Vpodanomodvolanítaktiežnamieta,žesúdsavôbec
nezaoberal skutočnosťou, že žalovaný vystavil pôvodnému žalobcovi okrem faktúr, ktoré sú predmetom
zápočtu aj ďalších päť faktúr, čo vyplýva zo znaleckého posudku vypracované v trestnej veci pod ČVS:

ORP 294/OEK-BB-211, ktorý súd prvej inštancie nebral do úvahy a nepostupoval v súlade s § 187 ods.
1 a ods. 2 CSP. Žalovaný tiež tvrdil, že nie je pravdou, že žalovaný postúpil svoju pohľadávku za faktúry
č. 4/2009 zo dňa 3.6.2019 na sumu 45.139,87 Eur na postupníka Dražobná a vymáhacia kancelária,
s.r.o., Bratislava. Žalovaný túto pohľadávku nikdy nepostúpil na žiadnu spoločnosť a naopak uplatnil
si ju formou jednostranného zápočtu voči žalovanej sume, čím tieto pohľadávky zanikli najneskôr ku

dňu 2.7.2007. Poslednou odvolacou námietkou žalovaného je skutočnosť, že žalobca nikdy faktúru č.
04/2009 zo dňa 3.6.2009 na sumu 45.139,87 Eur, ktorú má riadne zaevidovanú vo svojom účtovníctve
nespochybnil. Žalovaný tvrdí, že zaplatené čiastky vo výške 1.000,-Eur, 6.000,-Eur boli zálohy na
zaplatenie faktúry žalovaného č. 01/2009 zo dňa 17.4.2009 na sumu 17.582,-Eur, nakoľko išlo o prvú
vystavenú faktúru za vykonané elektroinštalačné práce a vzhľadom na to, že nárok žalobcu zanikol jeho
započítaním s pohľadávkami žalovaného z faktúry č. 1/2009, č. 2/2009, č. 3/2009 a č. 4/2009, žalovaný

považujecelýuplatnenýnárokžalobcuzanedôvodný.Odvolacísúdvsúvislostisodvolacíminámietkami
konštatuje, že tieto nemôžu viesť k záveru o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

41. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením §

379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil
pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ustanovenie §
385 ods. 1 CSP ), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto rozsudok súdu
prvej inštancie v spojení s opravným uznesením ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1,
2 CSP potvrdil.

42. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

43. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

44. Podľa ustanovenia § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej

inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

45. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2016, ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

46. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

47. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k
zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade

preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe
podaného odvolania žalovaným dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom
rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1
CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia
súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

48. Žalovaný v podanom odvolaní okrem iného namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu.
Argumentoval tým, že okresný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, preto je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné.

49. Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, každý sa môže domáhať zákonom stanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.50. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

51. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy spočíva v tom, že
každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. K tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákona, ktorú tento článok Ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva.

52. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strany konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou proti
takémuto rozhodnutiu. Všeobecne súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
konania.

53. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ( napr. Ruiztoria/Španielsko z 9.12.1994 ),

( Komisie napr. Stanovisko vo veci E.R.T./Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného
súdu Slovenskej republiky ( Nález z 12.5.2004, sp.zn. I.ÚS 226/2003, z 27.7.2011, sp.zn. III.ÚS
198/2011 ) sa za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považuje i nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

54. Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na
odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2.

55. V posudzovanom prípade okresný súd jasne a výstižne opísal predmet sporu a uviedol na akých
skutkových tvrdeniach žalobca uplatnený nárok založil. Zhrnul právne relevantné skutočnosti, ktorými sa

odôvodňuje prejednávaný spor, stanovisko žalovaného k uplatnenému nároku s uplatnením započítacej
námietky, vyhodnotil tvrdenia strán, uviedol rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré podľa jeho názoru boli
preukázané, vymenoval vykonané dôkazy, ich obsah, pričom uviedol, čo konkrétne z nich zistil. Právne
posúdil vec a v odôvodnení citoval právnu normu podľa ktorej uplatnený nárok žalobcu posúdil. Súd
prvej inštancie postupoval správne, keď sa nezaoberal znaleckým posudkom R.. W. W. č. 16/2013 zo

dňa 30.10.2013, ktorý bol vypracovaný pre účely trestného konania, nakoľko skúmanie tohto znaleckého
posudku nemalo vplyv na právne posúdenie veci.

56. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali
tomu, že ide o svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie, resp. také, ktoré by popieralo zmysel

práva na súdnu ochranu.

57. Odvolací súd ďalej uvádza, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje
aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že

každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadnom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje. Strana
musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. V
danom prípade, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, žalovaný vo vyjadrení zo dňa 26.6.2009
nepoprel oprávnenosť vyúčtovanej zmluvnej pokuty vo výške 33.200,-Eur, avšak tvrdil, že pokiaľ
právny predchodca žalobcu nezruší vyúčtovanie zmluvnej pokuty, bude si on uplatňovať svoje nároky

vyplývajúce z neuhradených faktúr, t.j. vyúčtuje si úroky z omeškania. Týmto úkonom žalovaný však
zmluvnú pokutu za nenastúpenie pracovníkov na pracovisko ako také nepoprel, čím sa považuje
skutočnosť nenastúpenia pracovníkov zo strany žalovaného za nespochybnenú. Za takto zisteného
skutkového stavu bolo potom na žalovanom, ktorý v konaní začal tvrdiť, že predloží doklady o tom,
že zaplatil za ubytovacie služby pracovníkov, tento dôkaz doložiť a súdu preukázať, že za ubytovanie

pracovníkov zaplatil, teda si splnil zmluvnú povinnosť. Pokiaľ tak neurobil, dôkazné bremeno v konaní
nezvládol, a preto odvolací súd považuje aj túto námietku odvolateľa za nedôvodnú.58. Čo sa týka námietky žalovaného, že nikdy nedošlo k postúpeniu pohľadávky v sume 45.139,87
Eur na postupníka Dražobná a vymáhacia kancelária, s.r.o., Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 44
463 081, odvolací súd uvádza, že z listinného dôkazu priloženého na č.l. 297 jednoznačne vyplýva,

že žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu dňa 25.6.2009 oznámil postúpenie pohľadávky v celkovej
čiastke 65.637,40 Eur, ktorá vznikla z dôvodu neuhradenia faktúr č. 02/2009, č. 03/2009 a č. 04/2009 za
vykonané elektromontážne práce na základe Zmluvy o dielo č. P. na spoločnosť Dražobná a vymáhacia
kancelária, s.r.o., ČO: 44 463 081 so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 82. Keďže žalovaný v konaní
žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že toto postúpenie pohľadávky je neplatné, žalovaný o

tom nedoložil žiaden relevantný dôkaz, súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že
žalovaný nie je vecne legitimovaný na vykonanie právneho úkonu započítania postúpených pohľadávok.

59.Odvolacísúdtiežnesúhlasísnámietkoužalovaného,žeposkytnutézálohymalibyťnaúhradufaktúry
žalovaného č. 01/2009, nakoľko z vykonaného dokazovania tieto skutočnosti nevyplývajú a právny
predchodca žalobcu bol oprávnený započítať vzájomné pohľadávky na ktorúkoľvek faktúru.

60. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správny potvrdil.

61. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa ustanovenia § 396 a § 262 ods. 1 a

§ 255 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. O
výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

62. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).