Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/76/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211205615
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2211205615.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: V. M., adresa T. č. XXX,
zastúpeného advokátom: JUDr. Marian Zániyi, so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske nám. č. 2, proti
žalovanému: W.. H. Z., adresa T., Y. XX/X, zastúpenému advokátkou: JUDr. Zlatica Višňovská so sídlom
Bratislava, Líščie Nivy 23, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14.2.2017 č. k. 7C/83/2011-275, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a tunajším
súdom zrušeným rozsudkom zo dňa 22.10.2013) žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov konania v pomere 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne aplikáciou ustanovení § 129, § 130 ods. 1, § 134
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že: „Výsledkami vykonaného dokazovania
súd má za to, že. rodičia žalobcu v čase kúpy v roku 1995 po vypracovaní GP a uzavretím kúpnej

zmluvyformounotárskejzápisnicemalivedieť,žeakúvýmeruaaképarcelykúpili.Faktickýstavužívania
nehnuteľnosti O. Z. ako aj okolnosť, že plot vybudoval Y. T., ktoré oplotenie oddelilo pozemky susedov
nezakladá dobromyseľnosť držby. Teda v čase nastúpenia do držby v roku 1995 možno dôvodne
predpokladať, že mali vedomosť o odlišnej zakúpenej výmery oproti užívanou výmerou. / o 310 m2/
viac/ V čase darovania aj žalobca mohol a mal vedieť, že sporná parcela sa neprevádza do jeho
vlastníctva. Nevyvrátiteľnou skutočnosťou je konanie vedené na tunajšom súde 10C 128/99 v ktorom
konaní Y. T. sa voči žalobcovi domáhal ochrany vlastníckeho práva na tom skutkovom základe, že V.

M. nerešpektuje jeho vlastnícke právo k spornej parcele. Žalobca prinajmenej od doručenia tejto žaloby
od 28.7.1999 do skončenia konania teda do 18.11.2005 bol v užívaní rušený. Nemožno určiť začiatok
vydržacej lehoty ani od roku 1964 kedy sa ujal držby O. Z., z dôvodu, že mali vzhľadom na dobré
susedské vzťahy dohodu o užívaní spornej parcely s Y. T., čo vyplýva aj z konania 10 C128/99 ako
aj z výpovedí svedka Y. T. ml. Dedičia po neb O. Z. sa k predmetnej dohode nevedeli vyjadriť. Z toho
plynie záver, že O. Z. musel vedel, že sporný pozemok má iba v užívaní teda a nie vo vlastníctve. V
danej veci nebola splnená ani podmienka nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v zmysle § 134

OZ a to 10 rokov. Ako už bolo vyššie uvedené pokojné užívanie bolo narušené geodetom Ing. O. Z. v
roku 1997 a následnými nezákonnými zápismi v katastri nehnuteľností ako aj súdnym konaním trvajúcim
od roku 1999 do roku 2005. Odvolací súd uložil povinnosť zisťovať užívanie spornej nehnuteľnosti aj
právnymi predchodcami žalobcu s tým, že mal zistiť nielen kto spornú nehnuteľnosť užíval, ale aj titulna základe ktorého bol užívaný a teda či sa jednalo o dobromyseľnú držbu s ohľadom na tvrdenú ústnu
dohodu medzi O. Z. a Y. T. st. o užívaní spornej nehnuteľnosti ako prístupovej cesty k pozemku za
domom žalobcu. Strany sporu boli vyzvaní v súlade s ust. § 132 a § 185 CSP, aby navrhli vykonať

ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Obzvlášť vyzval súd právneho zástupcu žalobcu, aby
predložil návrhy dôkazov, ktoré preukážu dobromyseľnú držbu spornej nehnuteľnosti zo strany právnych
predchodcov žalobcu, nakoľko žalobca svoje vlastníctvo opiera o vydržanie.Na výzvu súdu právny
zástupca žalobcu iba založil do spisu potvrdenie Obce T., ktorá potvrdila, že žalobca od roku 1999
je plátcom dane za pozemky a stavby v celkovej výmere 2592 m2, ktoré sa nachádzajú na parc. č.

3778/1, 377/3, 377/4 377/5. Spornou parcelou však je parc. č. 374/26, ktorá v potvrdení uvedená nie
je napriek tomu, že na základe GP mala byť novovytvorená parcela osobitne uvedená. Obec potvrdila
platenie daní a poplatkov za spornú parcelu aj žalovaným. Právny zástupca žalobcu žiaden iný dôkaz
nenavrholvykonaťohľadompreukázaniatvrdeníodobromyseľnejdržbeprávnychpredchodcovžalobcu.
Vo svojich prednesoch iba opakoval svoje tvrdenia o pokojnom a nerušenom užívaní sporného pozemku
právnymi predchodcami žalobcu od roku 1934 bez navrhnutých relevantných dôkazov/, ktoré tvrdenia

vyplývali zo spisu pri rozhodovaní odvolacieho súdu. Právny zástupca žalobcu vo svojom konečnom
návrhu opätovne uvádza, že pôvodný právny nárok a odôvodnenosť žaloby vyplýva z kúpnej zmluvy
uzavretej dňa 2.7.1994 medzi rodičmi žalobcu ako kupujúcimi a právnymi nástupcami po neb. O. Z.
ako predávajúcimi, ktorou dobromyseľne odkúpili nehnuteľnosť domnievajúc sa , že kupujú aj spornú
nehnuteľnosť a teda vstúpili do dobromyseľnej držby. Zároveň uviedol, že žalobca žiada započítať

vydržaciu lehotu po jeho právnych predchodcov, ktorí spornú nehnuteľnosť pokojne a nerušene užívali
od roku 1934. Počas celého konania právny zástupca jednoznačne neustálil svoje tvrdenia ohľadom
začatia plynutia vydržacej doby a nepreukázal splnenie zákonných podmienok na vznik vlastníckeho
práva žalobcu k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Iba tvrdil, že právni predchodcovia žalobcu pokojne a
nerušene užívali spornú nehnuteľnosť od roku 1934, avšak nepreukázal právny titul užívania. Nebolo v

konaní preukázané, že O. Z. užíval spornú nehnuteľnosť ako oprávnený držiteľ, ktorý by sa domnieval,
žejevlastníkom.VkonaníbolasvedeckýmivýpoveďamiY.T.ml.,K.T.aV.B.preukázanáskutočnosť,že
O.Z.užívalspornúnehnuteľnosťnazákladeústnejdohodymedzinímavlastníkomneb.Y.T.st.O.R..O.
Z. poukazujúca na existenciu starých geometrických plánov či poľných náčrtov nepreukazuje skutočnosť
kto a z akého právneho dôvodu v minulosti spornú nehnuteľnosť užíval. Ani skutočnosť o vybudovaní

plota Y. T. st. medzi dvoma pozemkami na hranici susediacich pozemkov nepreukazuje dobromyseľnú
držbu O. Z. vzhľadom na preukázanú dohodu medzi susedmi. Súd nemal pochybnosti o objektívnosti
výpovede svedka Ing. Gerčáka, ktorý vypracoval znalecký posudok v konaní 10C/128/99 a aj pri
výsluchu jednoznačne tvrdil, že pri určovaní polohy vlastníckych hraníc pozemkov musí byť prvotným
podkladom katastrálna mapa a že užívané hranice susediacich pozemkov vo vlastníctve žalobcu a

žalovaného nie sú totožné s hranicami evidovanými v katastrálnej mape a že hranica susediacich
pozemkov podľa katastrálnej mapy vedie cca 3,5 m od domu žalovaného. Vyššie uvedené skutočnosti
umožňujú súdu urobiť záver, že žalobca nepreukázal nadobudnutie spornej nehnuteľnosti vydržaním,
nakoľko nepredložil žiadne dôkazy a neuviedol v podstate žiadne skutkovo významné okolnosti o tom,
žebyjehoprávnypredchodcoviavstúpilinazákladeurčitejrelevantnejprávnejskutočnostidooprávnenej

držbyspornejnehnuteľnostiažebytátodržbabolanerušenápočaszákonomstanovenúdobu. Tvrdenie
odobromyseľnejdržberodičmižalobcučaseuzavretiakúpnejzmluvyjevyvrátenégeometrickýmplánom
z roku 1995 teda ešte pred tým ako rodičia žalobcu uzavreli kúpnu zmluvu formou notárskej zápisnice
s dedičmi neb. O. Z.. Na základe kúpnej zmluvy uzavretej formou notárskej zápisnice mali vedomosť
o tom, ktoré parcely kupujú. Súd nemá pochybnosti o tom, že konajúci notár vysvetlil stranám zmluvy

predmet kúpy dostatočne a zákonným spôsobom, čo účastníci zmluvy aj podpísali. V tejto súvislosti súd
poukazuje na opodstatnenosť predpokladu, že ani rodičia žalobcu ani sám žalobca v čase uchopenia
držby neboli dobromyseľní a navyše .držba žalobcu počas užívania bola opakovane rušená jednak
súdnym konaním a následne dedičmi neb. vlastníka ako aj žalovaným. Žalobca teda neuniesol dôkazné
bremeno. Na základe miestnej obhliadky je potrebné konštatovať, že prístupová cesta na dvor žalobcu

je zabezpečená z verejnej komunikácie aj bez spornej parcely a jeho tvrdenie, že je to nepostačujúce
na prístup poľnohospodárskymi strojmi nie je postačujúce na úspešnú žalobu. Súd poznamenáva, že
je možný prístup pre mechanizmi aj zo zadnej časti záhrady žalobcu, ktorá je oplotená iba pletivom.
Súd vyhodnotil všetky vykonané dôkazy, hodnotiac podľa svojho vnútorného presvedčenia založenou
na starostlivom uvážení všetkých okolností jednotlivo a súhrne a dospel k záveru, že nie sú splnené

zákonom predpokladané náležitosti nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa § 134 ods. 1/ OZ, a preto
žalobe nepriznal úspech.".

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 CSP.4. Aj proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie a prizná mu trovy

odvolaciehoaprvoinštančnéhokonania.Dôvodilnesprávnymprávnymposúdenímvecipodľa§389ods.
1 písm. c) CSP a argumentoval tým, že z kúpnej zmluvy zo dňa 2.7.1994, ktorou jeho rodičia nadobudli
do svojho vlastníctva nehnuteľnosti, ktoré sú v súčasnosti zapísané na LV č. XXXX kat. územie T., ktorá
bola zapísaná katastrálnym úradom, ktorej predchádzala predbežná kúpna zmluva zo dňa 2.7.1994,
ktorú podpísali predávajúci a z ktorej je nehnuteľnosť identifikovaná ako zapísaná na LV č. XXX (dom,

záhrada a dvor), ktorých hraničná dĺžka zo strany suseda k studni mala činiť 85 bm a šírku 33 bm a ktorá
bola predložená súdu aj s úradným prekladom, vyplýva z nej pôvodný právny nárok a odôvodnenosť
návrhu, nakoľko jeho právni predchodcovia odkúpili nehnuteľnosť od právnych nasledovníkov O. Z.,
pričom hraničná čiara bola v tej zmluve presne identifikovaná. Jeho právni predchodcovia dobromyseľne
predmetnú nehnuteľnosť odkúpili v takom užívateľskom stave, ako sa nehnuteľnosť aj v súčasnosti
nachádza a ako sa nehnuteľnosť aj pri miestnej ohliadke súdom nachádza a ako sa nachádza aj na

založených fotografiách v súdnom spise. Odvolateľ ďalej uvádza, že Y. T. odkúpil taktiež nehnuteľnosť
od pôvodného vlastníka O. Z. v rokoch 1994 - 1995. Samotný Y. T. (sused) postavil svoj rodinný dom
na hranici parciel 374/8 a parc. č. 377/1. Preto sa rozhodne domnieva, že pokiaľ by Y. T. zakúpil aj časť
pozemku, ktorá je predmetom tohto konania a ktorá časť v súčasnosti dostala katastrálnym úradom
parcelnéčíslo374/26,bolbyzrejmesvojrodinnýdompostavilďalejodsúčasnejhranice,t.j.napozemku,

ktorý je predmetom súčasného súdneho konania. Y. T. si tak postavil dom na hraničnej čiare, ktorá
v prednej časti pokračuje latkovým plotom, ktorý má však betónový základ (tento plot, t.j. samotný
betónový základ vyhotovil a postavil vtedajší sused Y. T.). Ďalej hraničná čiara oboch nehnuteľností
pokračuje za rodinný dom až ku koncu záhrad. Taktiež je tu vybudovaný plot, ktorý má minimálne 40
až 50 rokov. Táto časť pozemku však nie je predmetom súdneho konania. Odvolateľ ďalej poukázal

aj na výpoveď Ing. Vojtecha Bindera - súdneho znalca z pojednávania zo dňa 13.6.2013, ktorý znalec
uviedol, že hranica pozemkov právneho predchodcu odporcu, t.j. T. bola po celej dĺžke oplotená, pričom
plot pochádzal ešte z roku 1934.Tento súdny znalec uviedol aj to, že hranica pozemkov bola určená z
pôvodnejmapynazačiatkustoročia.Vtejtosúvislostiodkázalnapoľnýnáčrtzodňa17.12.1934akoajna
geometrické plány z roku 1966 a 1964. Na pojednávaní dňa 19.9.2013 bol vypočutý ďalší súdny znalec

Ing. Ján Gerčák, ktorý uviedol, že právny predchodca odporcu Y. T. nemal žiadny dôvod stavať svoj dom
o 3,5 m od hranice pozemku, ktorého mal byť vlastníkom. Poukazuje preto na to, že zrejme Y. T. bol v tej
domnienke, že túto časť nehnuteľnosti, teda sporných 183 m, ktoré v súčasnosti sú uvedené ako parc.
č. 376/26 od Y. Z. neodkúpil, preto svoj dom nepostavil o 3,5 m ďalej. Ďalej poukazuje aj na výpoveď
svedkyne T., ktorá sama uviedla, že plot medzi pozemkami vybudoval jej manžel, t.j. Y. T., následkom

čoho oddelil dve záhrady. Aj z výpovede svedkyne K., dedičke po Y. Z., vyplýva, že oni predali pozemok
v domnení, že užívaný pozemok je totožný s výmerou na LV, pričom tento stav bol už daný od roku 1923.
V zmysle zadovážených dôkazov hodnotiac každý jednotlivo a všetky ich súhrnne treba mať za to, že
je jednoznačne preukázané, že nebohý Y. Z., ktorý bol vlastníkom pôvodných pozemkov, odpredal jeho
rodičom aj sporných 183 m2, nakoľko bol presvedčený, že hranica medzi pozemkami prebieha v línii,

ktorájeajvsúčasnostihranicoupozemkov,ktorájesčastioplotená,sčastitvoríhranicu,domžalovaného
a ďalej za domom pokračuje na hranici ďalší plot. Z uvedeného a zisteného skutkového právneho stavu
právny predchodca navrhovateľa t.j. jeho rodičia, ako aj ich právni predchodca L. Z. a spol. ako aj ich
otec Y. Z. pokojne a nerušene užívali sporný pozemok v takom stave, ako je aj v súčasnosti, t.j. od roku
1934, keď bol vyhotovený poľná náčrt č. 41. S týmto dôkazom sa súd prvej inštancie nevysporiadal,

napriek tomu, že vypočutý súdny znalec Ing. Binder potvrdil, z akých dokumentov vychádzal. Taktiež
tento znalec potvrdil, že podľa geometrického plánu Ing. M. zo dňa 4.2.1964 boli parcely, kde Z. - teda
pôvodný vlastníci - mali svoju pôvodnú parcelu - stavebné pozemky. Už na tomto pláne vidieť rovnú
hranicu medzi ním a žalovaným, teda takú, ktorá aj v súčasnosti rozdeľuje nehnuteľnosti medzi stranami
sporu. I samotný znalec Gerčák navrhol potvrdiť existujúci stav. V dôsledku týchto okolností mal právnu

nástupnosť po jednotlivých právnych predchodcoch, pozemky, resp. spornú časť t.j. parc. č. 376/26
pokojne a nerušene užíval, platil riadne dane, o čom predložil doklad a poplatky súvisiace s užívaním
a vlastníctvom nehnuteľností spojené, teda podľa Občianskeho zákonníka vydržal vlastnícke právo k
tejto parcele. Zároveň žiada započítať vydržaciu lehotu jeho právnych predchodcov, ktorí nehnuteľnosť
pokojne a nerušene užívali od roku 1934. Na záver poukazuje na to, čo vyplýva aj z fotodokumentácie,

že dlažbou a v konečnom dôsledku prístupovú cestu k zadným častiam nehnuteľnosti, nakoľko sa
tam nachádzajú poľnohospodárske pozemky, ktoré je potrebné obrábať veľkými poľnohospodárskymi
strojmi, pre ktoré musí byť zabezpečený prístup. Na túto prístupovú cestu k zadným častiam svojej
nehnuteľnosti je jednoznačne odkázaný. Je pravdou, že odkedy vlastník Y. T. začal na Okresnom súde vDunajskejStredepodč.k.10C/128/199vroku1999súdnekonanie,tedaakomuboldoručenýnávrh,mal
vedomosťotom,žetátočasťpozemkuniejevjehovlastníctve,avšakajvtomtosúdnomkonanísabránil
námietkou vydržania. Nestotožňuje sa so záverom prvostupňového súdu, že O. Z. musel vedieť, že časť

pozemku, ktorá je predmetom súdneho sporu, nie je v jeho vlastníctve. Ba naopak, vzhľadom k tomu,
že predmetné pozemky boli užívané O. Z. a jeho právnymi predchodcami ešte od roku 1934 v takom
stave, v akom sa v súčasnosti aj nachádzajú, je teda dobromyseľnosť preukázaná. V tejto súvislosti
odvolateľ poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 1253/99, tiež na rozsudok sp. zn.
22Cdo 1298/2000. Tiež uviedol, že podľa konštantnej judikatúry taktiež platí, že pokiaľ sa nadobúdateľ

nehnuteľnosti chopí držby časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam
v dobrej viere, že je vlastníkom i tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu
držiteľa v takomto prípade je pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Dobrá viera
držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,
ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva požadovať
mal alebo mohol mať pochybnosti, že plocha - výmera držaného pozemku zodpovedá ploche uvedenej

v nadobúdacom titule. Uvedené vyplýva z rozsudku NS ČR sp. zn. 22Cdo 1848/98. Má preto za to,
že pri kúpe nehnuteľnosti jeho rodičmi bola táto podmienka splnená, nakoľko sa jedná len o 183 m2,
pričom jeho rodičia kupovali 2.592 m2. Dôkazom o kúpe nehnuteľností rodičmi je aj predbežná zmluva
kúpnopredajná, ktorá bola uzatvorená 2.7.1994, ktorá je založená v súdnom spise a bola preložená do
jazyka slovenského. V tejto zmluve bolo uvedené, že rodičia kupujú v katastrálnom území ohrady vo

vložke 269 nehnuteľnosti o šírke 33 metrov a dĺžke 85 metrov pozdĺž hranice vedľajšieho pozemku. Má
preto za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď neuznal základ žaloby a tým aj
dôvod vydržania.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení

uviedol, že žalobca na jednom mieste v odvolaní uvádza, že pôvodný právny nárok a odôvodnenosť
návrhu vyplýva z kúpnej zmluvy uzavretej medzi rodičmi žalobcu ako kupujúcimi, na základe ktorej
nadobudli do svojho vlastníctva nehnuteľnosti, ktoré sú v súčasnosti zapísané na LV č. XXXX, kat.
územie T. ako parc. č. 377/1, 377/5, a 377/4, ktorej predchádzala predbežná kúpna zmluva zo dňa,
kde nadobúdacia nehnuteľnosť bola identifikovaná v bode I., a ktorej hraničná dĺžka zo strany suseda

k studni mala činiť 85bm a šírka 33 bm, pričom pri uzavretí týchto zmluvných dokumentov sa rodičia
žalobcu domnievali, že kupujú aj spornú parcelu a teda vstúpili do dobromyseľnej držby. Na ďalšom
mieste odvolania zároveň žalobca uvádza, že sporná nehnuteľnosť bola pokojne a nerušene užívaná
už právnymi predchodcami jeho a rodičov od roku 1934, teda do vydržacej doby žiada započítať
aj užívanie parcely právnymi predchodcami od roku 1934. Žalobca pritom doposiaľ jednoznačne

neustálil ani len svoje tvrdenie ohľadom začatia plynutia vydržacej doby. Žalobca v rámci doterajšieho
konania tak nepreukázal splnenie zákonných podmienok na vznik vlastníckeho práva k spornej parcele
vydržaním, v priebehu konania síce tvrdil, že právni predchodcovia pokojne a nerušene užívali sporný
pozemok od roku 1934, ale tieto tvrdenia nepreukázal a to ani potom, ako odvolací súd v zrušujúcom
uznesení jednoznačne vyslovil právny názor, že v konaní je potrebné skúmať a preukázať nielen

kto ale aj na základe čoho, začal spornú nehnuteľnosť užívať, a či bol dobromyseľný s ohľadom na
konkrétne okolnosti danej veci. Žalobca však ani na opakované výzvy súdu prvej inštancie nepredložil
na preukázanie svojich tvrdení relevantné dôkazy, ani nenavrhol žiadne takéto dôkazy vykonať a zotrval
na svojich pôvodných tvrdeniach o pokojnom a nerušenom užívaní spornej nehnuteľnosti právnymi
predchodcami žalobcu. Súd prvej inštancie potom správne uzatvoril, že žalobca v konaní neuniesol

dôkazné bremeno ohľadom preukázania splnenia zákonných podmienok na nadobudnutie vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Jednak nepreukázal tvrdenie, že nebohý O. Z. užíval sporný
pozemok ako oprávnený držiteľ, ktorý sa domnieval, že je jeho vlastníkom. Právne naopak, v konaní
bola svedeckými výpoveďami (Y. T. ml., K. T. a V. B.) preukázaná skutočnosť, že nebohý O. Z. užíval
sporný pozemok na základe ústnej dohody medzi ním a vlastníkom sporného pozemku nebohým Y.

T. starším. Žalobca však takto vykonané dôkazy účelovo ignoruje. žalobca v konaní tak nepredložil
žiadny relevantný dôkaz preukazujúci skutočnosť, že by právni predchodcovia nebohého O. Z. mali
sporný pozemok v oprávnenej držbe. Existencia starých geometrických plánov, či poľných náčrtov,
ktorých sa dovoláva žalobca vo svojom odvolaní, bez ďalších relevantných dôkazov nepreukazuje
skutočnosť, z akého právneho dôvodu v minulosti sporný pozemok užíval. Dobromyseľná držba rodičov

žalobcu bola prerušená. Prvýkrát v toku 1997 (pred darovaním nehnuteľnosti), keď zistili, že nesedí
výmera pozemkov, ktoré fakticky užívajú s výmerou, ktorá bola zapísaná ako ich vlastníctvo v katastri
nehnuteľností a druhýkrát bola dobromyseľná držba prerušená už priamo na strane žalobcu a to začatím
súdneho konania v roku 1999 pred Okresným súdom v Dunajskej Strede sp. zn. 10C/128/99. Ďalšímiskutočnosťami, ktoré mali za následok prerušenie dobromyseľnej držby na strane žalobcu boli úkony
zo strany Y. T. ml. a jeho súrodencov, ktorí vyzývali žalobcu, aby od nich odkúpil sporný pozemok.
Nesúhlasí s tvrdením protistrany o tom, že postavenie plota právnym predchodcom jednoznačne svedčí

o tom, že plot stojí na právnej hranici susediacich pozemkov. V konaní preukázal dôvod, pre ktorý bol
plot postavený na tomto mieste, kde je dodnes a to ústnu dohodu medzi nebohým O. Z. a nebohým
Y. T. st. o tom, že nebohý O. Z. bude so súhlasom vlastníka, t.j. nebohého Y. T. a st. užívať sporný
pozemok ako prístupovú cestu k svojmu pozemku, ktorý sa nachádzal za jeho starým domom, ku
ktorému by nebol bez tejto dohody možný prístup z verejnej komunikácie. Pokiaľ ide o interpretáciu

výpovede svedka Ing. Gerčáka, má za to, že žalobca buď úmyselne alebo z neznalosti veci, jeho
výpoveď interpretuje vo svoj prospech, pričom časti jeho výrokov vytrhol z kontextu, čím jeho výpovedi
pripisuje úplne iný zmysel. Svedok Gerčák vo svojej výpovedi totiž jednoznačne potvrdil, že sa pridržiava
znaleckého posudku, ktorý vypracoval v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn.
10C/128/99, v ktorom uviedol, že pri určovaní polohy vlastníckych hraníc pozemkov musí byť prvotným
podkladom katastrálna mapa, a že užívané hranice susediacich pozemkov nie sú totožné s hranicami

evidovanými v katastrálnej mape a že hranica susediacich pozemkov podľa katastrálnej mapy vedie
cca 3,5 m od stavieb postavených na parc. č. 374/8 t.j. od jeho domu. Pokiaľ ide o výpoveď svedka
Ing. Bindera, má za to, že znalecký posudok a geometrický plán vypracoval na základe objednávky
vtedajšieho obecného úradu a teda tak, ako to vyhovovalo rodičom žalobcu, ktorí údajne chceli pred
darovaním nehnuteľnosti „dať veci do poriadku" a v tom čase na obecnom úrade pracoval ako starosta

ich rodinný príslušník. Je pritom zrejmé, že podľa vtedy platných právnych predpisov, nemohol byť
geometrický plán a znalecký posudok automaticky podkladom pre zmenu vlastníckych práv - na túto
dôležitú skutočnosť napokon poukazoval aj znalec - Ing. Gerčák vo svojom znaleckom posudku, ktorý
vypracoval v konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10C/128/1999. Pokiaľ
ide o výpovede svedkýň - dedičiek po O. Z., tie sa vlastne relevantne nedokázali vyjadriť k pôvodným

výmerám pozemkov, ktorí zdedili a neskôr predali rodičom žalobcu. Iba uviedli, že predtým neboli žiadne
susedské spory ohľadom pozemkov, takže ich výpovede žiadnym spôsobom nepotvrdzujú oprávnenú
držbu sporného pozemku právnymi predchodcami rodičov žalobcu. Na druhej strane je potrebné
zdôrazniť, že výpoveď svedkov Y. T. ml., K. T. a V. B. potvrdzovali skutočnosť, že sporný pozemok užíval
O. Z. so súhlasom Y. T. st., ktorý neskôr ako vlastník sporného pozemku aj viedol spor so žalobcom na

ochranu svojich vlastníckych práv práve k pozemku, ktorý je predmetom tohto sporu. Poukazuje rovnako
na skutočnosť, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v konaní, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozsudku, na základe výzvy konajúceho súdu nenavrhol vykonať žiadne nové
dôkazy ohľadom preukázania svojich tvrdení o dobromyseľnej držbe právnych predchodcov žalobcu.
Vo svojich prednesoch právny zástupca žalobcu iba opakoval svoje tvrdenie, že právni predchodcovia

žalobcu pokojne nerušene užívali sporný pozemok od roku 1934, odvolávajúc sa výlučne na dôkazy
vykonané pred vydaním rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol zrušený uznesením odvolacieho
súdu. Žalobca mal v nadväznosti na uznesenie odvolacieho súdu a v súlade s ustanoveniami v
súčasnosti platného Civilného sporového poriadku preukázať oprávnenú držbu právnych predchodcov
žalobcu, pokiaľ sa táto má započítať do vydržacej doby žalobcu a to so zameraním sa na obdobie

predchádzajúce obdobiu, ako spornú nehnuteľnosť mali do oprávnenej držby nadobudnúť rodičia
žalobcu a teda na základe akého právneho titulu začali spornú nehnuteľnosť užívať, či boli dobromyseľní
vo svojej držbe atď. Má za to, že napriek opakovanej výzve konajúceho súdu žalobca nepredložil žiadny
dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie o oprávnenej držbe spornej nehnuteľnosťami právnymi predchodcami
žalobcu od roku 1934. Jediným novým dôkazom, ktorý napokon zadovážil žalobca sú potvrdenia

vystavené Obcou O. T., ktorými sa preukazuje skutočnosť, že od roku 1999 je žalobca plátcom dane za
pozemky a stavby v celkovej výmere 2.292 m2, ktoré sa nachádzajú na parc. č. 377/1, parc. č. 377/3,
parc. č. 377/4 a parc. č. 377/5 a za tieto stavby a pozemky uhradil aj daň vyrubenú za rok 2016. Tieto
potvrdenia nepovažuje za taký dôkaz, ktorý by bol dostatočný na preukázanie skutočnosti, že žalobca
nadobudol vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Má za to, že súd prvej inštancie vykonal

všetky stranami navrhnuté dôkazy, tieto dôkazy riadne vyhodnotil tak jednotlivo, ako aj vo vzájomných
súvislostiach a ustálil riadne skutkový stav. Má za to, že súd prvej inštancie správne právne posúdil
preukázaný skutkový stav a vyvodil správne právne závery a teda, že napadnuté rozhodnutie je vecne
správne. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol ako nedôvodné
a napadnutý rozsudok potvrdil. Tiež navrhuje, aby odvolací súd zaviazal žalobcu nahradiť mu trovy

odvolacieho konania v pomere 100%.

6. Žalobca sa k doručenému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu už písomne nevyjadril.7. Ďalšie vyjadrenie procesné strany nepodali.

8. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),

ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Súd prvej inštancie rozhodujúc napadnutým rozsudkom, ako i odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu
v tejto veci po 1. júli 2016, postupovali na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa
ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti) už podľa CSP.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že
odvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.c)CSP),preskúmalnapadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej

tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a 2 CSP.

10.Predmetomprieskumuodvolaciehosúdu,vymedzenýmrozsahomadôvodmiodvolaniažalobcubolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu

zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje v podstatnom s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov
a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

12. Žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržaním, so žiadosťou započítania vydržacej doby aj jeho právnych predchodcov, ktorí spornú
nehnuteľnosť pokojne užívali minimálne od roku 1964, pričom nehnuteľnosti sa nachádzali v takom
stave, ako sú v súčasnosti, hlavne po tom, ako nebohý Y. T. st., právny predchodca odporcu postavil
rodinný dom na hranici nehnuteľnosti parc. č. 374/8 a parc. č. 377/1 a vo zvyšku nehnuteľnosti, kde sa

nenachádza rodinný dom, postavil na hranici parciel, t.j. na svojej parc. č. 374/8 plot, ktorý má betónový
základ. Od postavenia rodinného domu na hranici, ako aj postavenia tohto plotu po súčasnosť je stav
nezmenený. Až právny nástupca neb. Y. T. st., Y. T. ml. a spol si dali vyhotoviť geometrický plán, ktorý
bol aj zapísaný do katastra nehnuteľnosti a nehnuteľnosti boli zapísané o rozmeroch, ktoré sú zapísané
na LV. č. XX, s tým že časť parc. č. 374/8, časť parc. č. 374/23, časť parc. č. 374/24 sa nachádzajú na

strane jeho nehnuteľností. Z týchto častí nehnuteľností bola vytvorená parc. č. 374/26 o výmere 183 m2,
ktorej vlastníctva sa podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáha.

13. Ako už bolo vyslovené i v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí tunajšieho súdu, právna úprava
vydržania v priebehu žalobcom uvádzanej doby, t.j. od roku 1964 už podľa tzv. stredného Občianskeho

zákonníka č. 141/1950, ktorý bol účinný v období od 1.1.1951 do 31.3.1964 zakotvovala, že ak je
držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom
oprávneným a v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 145 ods. 1 a 2), pričom v
zmysle § 115 vydržaním bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo iba ak nešlo o nescudziteľné veci,
ktoré sú v socialistickom vlastníctve.

14. Právny poriadok platný v Slovenskej republike v období od 1.4.1964, kedy nadobudol účinnosť nový
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. až do jeho novelizácie dňom 1.4.1983 vydržanie nepoznal. Bolo
zavedené až novelou § 132a a § 135a Občianskeho zákonníka v zmysle ktorých kto s vecou zaobchádzaako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie
je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu ako má vlastník. V zmysle § 135a ods. 1 vlastníkom
veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe

nehnuteľnú vec 10 rokov. Podľa ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorú má občan nepretržite v
držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda vlastníctvo
k pozemku alebo k jeho časti štát a občan nadobudne právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom
užívaní pozemku v rozsahu podľa § 200. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ale vydržaním nemožno
nadobudnúť právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická

organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

15. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom
č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára 1992), sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po

dobu desať rokov; žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii (nadobudnutie
vlastníctva) nestanovuje. Preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe
po nadobudnutí účinnosti uvedenej novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady stanovené v
hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné
započítať aj držbu, vykonanú pred 1. januárom 1992. Nemožno totiž prehliadnuť, že už držba na

základe § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia;
súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby
a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zákona č. 509/1991
Zb.) držbu uskutočňovanú do 31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej
vydržacejdoby(pozri§868a§872ods.6Občianskehozákonníka).Pritomvšakúčinkysúhrnnejprávnej

skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu) mohli nastať najskôr 1.12.1992 (rozsudok
NS SR č. 3Cdo 80/01 z 30.10.2001).

16. Vydržanie (§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby. Účelom vydržania je zjednotenie faktického stavu,

v rámci ktorého sa oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej
vlastníkom, so stavom právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva.

17. V zmysle ustanovení § 134 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 129 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, medzi
predpoklady vydržania, odvolacím súdom uvedené už aj v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a

ako ich správne uzavrel i prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom, patrí: a) spôsobilý subjekt, t.
j. všetky osoby, ktoré sú spôsobilé nadobúdať vlastnícke právo, nielen fyzické ale aj právnické, b)
spôsobilý predmet držby, t. j. veci hnuteľné i nehnuteľné, práva i iné majetkové hodnoty, c) dobrá viera
(dobromyseľnosť) držiteľa, d) oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu (ktorá je pri hnuteľných
veciach3rokyaprinehnuteľnostiach10rokov),e)uplynutievydržacejdoby.Vprípadesplneniavšetkých

týchto predpokladov sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci okamihom, kedy splnil podmienky
vydržania.

18. Základnou podmienkou vydržania je oprávnenosť držby (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom na

všetky okolnosti, teda aj okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako
vlastníkovi. Oprávnenosť držby musí byť daná nielen pri vzniku oprávnenej držby, ale v celom jej
priebehu. Oprávnenú držbu nie je možné založiť na nepoctivom uchopení predmetu držby. Ten, kto nie je
vlastníkom veci, sa považuje za oprávneného držiteľa vtedy, ak sa jeho držba opiera o dovolený právny
titul (iný ako vlastnícky), prípadne aj vtedy, ak v dobrej viere opiera svoju držbu o domnelý právny titul

(napr. o neplatnú zmluvu, na základe ktorej nadobudol vec). Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo
patrí, sa vždy musí opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých,
podľajehopresvedčenia,vecaleboprávonadobudol.Zhľadiskaoprávnenostistačíilendomnelýprávny
titul, ktorý však nesmie byť v rozpore so zákonom.

19. Otázka existencie dobrej viery sa vždy posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ
pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že
mu právo nepatrí. Ako podmienka vydržania teda nestačí subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že
vec alebo právo mu patrí, teda že nikoho nepoškodzuje, resp. že nikomu nezasahuje do jeho práv,ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere „s prihliadnutím na všetky okolnosti," t. j. skúma sa, či
pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu konkrétneho prípadu možno
po každom (spravodlivo) požadovať, držiteľ mal alebo mohol mať pochybnosti o tom, či mu vec alebo

právo patrí (rozsudok NS ČR z 28.4.1997, sp. zn. 2 Cdon 1178/96, rozsudok NS ČR z 9.11.2000,
sp. zn. 22 Cdo 1253/1999). Dobrá viera musí teda byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých
možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Dôkazné bremeno preukázania právneho
dôvodu držby potom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním.
S poukazom na vyššie uvedenú konštantnú judikatúru vydržanie časti parcely je v zásade možné. Je

to najmä v prípadoch, keď niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku a súčasne sa uchopí držby časti
alebo celého susedného pozemku. Právnym titulom vydržania je v takom prípade nadobúdací titul ku
skutočne vlastnenému pozemku i keď ide o tzv. putatívny titul, je postačujúci (porovnaj rozsudok NS ČR
sp. zn. 22Cdo 1398/2000).

20. Okolnosti nastúpenia dobromyseľnosti teda vždy súvisia s nejakým omylom, s ktorým je spojené

presvedčenie držiteľa, že nadobudol vlastníctvo k veci alebo mu patrí výkon práva. Takýto omyl
môže mať skutkovú alebo právnu povahu. Relevantným pre nastúpenie dobromyseľnosti je však len
ospravedlniteľný omyl. Omyl je ospravedlniteľný iba vtedy, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého vyžadovať. Omyl môže byť nielen skutkový (napr. neexistencia nadobúdacej zmluvy,

či neplatnosť zmluvy), ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) známu
zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samotnej
podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z jednoznačne formulovaného ustanovenia zákona

platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl
ospravedlniť, a to v prípadoch, keď je znenie zákona nejasné a pripúšťa rôzny výklad (uznesenie
NajvyššiehosúduSRz1.3.2011,sp.zn.5Cdo30/2010,tiežrozsudokNajvyššiehosúduSRz28.9.2010,
sp. zn. 5 Cdo 234/2009).

21. Podľa konštantnej súdnej judikatúry tiež platí, že pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti chopí držby
časti parcely, ktorú nekúpil, môže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je
vlastníkom i tejto časti. Jedným z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa je v takomto
prípade i pomer plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku. Dobrá viera držiteľa musí byť v
danej veci teda posudzovaná i z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s

prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva požadovať mal alebo mohol
mať pochybnosti, že plocha - výmera držaného pozemku zodpovedá ploche uvedenej v nadobúdacom
titule. Podmienkou teda je, aby držali sporný pozemok na základe ospravedlniteľného omylu. Jedným
z hľadísk pre posúdenie ospravedlniteľnosti omylu držiteľa nehnuteľnosti je v takomto prípade i pomer
plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku (mutatis mutandis rozsudok NS ČR zo dňa 9.3.2000

sp. zn. 22Cdo 1848/98).

22. V danej veci žalobca svoju dobromyseľnú držbu spornej parcely odvodzuje od právneho úkonu
- darovacej zmluvy, ktorou mu rodičia v roku 1998 darovali nehnuteľnosti, v rámci užívania ktorých
nerušene užívali i spornú parcelu v domnení, že im patrí, v ktorom nerušenom užívaní pokračoval po

prevode i on sám, ako i od predchodcov rodičov, od ktorých nehnuteľnosti v roku 1995 kúpili, ktorými
boli dedičia nebohého pôvodného vlastníka O. Z., ktorý prevádzané nehnuteľnosti spolu s tou spornou
mal nerušene užívať ako vlastné už od roku 1964 (prečo nie aj predtým žalobca neuvádza, pričom O. Z.
mal byť podľa žalobcu pôvodným vlastníkom aj nehnuteľností patriacich žalovanému, ktoré mal v roku
1964 odpredať právnemu predchodcovi žalovaného Y. T. st.). Právny dôvod svojej držby, ako i rodičov

a právnych nástupcov pôvodného vlastníka (dedičov) žalobca preukazoval predložením osvedčenia o
dedičstve, kúpnej zmluvy a darovacej zmluvy. Právny dôvod držby spornej parcely vlastníkom O. Z. už
nekonkretizoval, nepreukazoval, ani napriek výzve súdu prvej inštancie na pojednávaní uskutočnenom
dňa 9.4.2015, napokon na pojednávaniach dňa 25.2.2016 a 8.11.2016 (druhé v poradí uskutočnené
už za účinnosti Civilného sporového poriadku) právny zástupca žalobcu výslovne uviedol, že návrhy

na doplnenie dokazovania neprednáša a na pojednávaní uskutočnenom dňa 14.2.2017, na ktorom súd
prvej inštancie určil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje
za nesporné (§ 181 ods. 2 CSP), v rámci ktorého súd konštatoval, že: „Zatiaľ PZ žalobcu neprodukoval
žiadne dôkazy na preukázanie dobromyseľnosti užívania pôvodného vlastníka Z.,...", právny zástupcana otázku súdu: „...či má návrhy na doplnenie dokazovania na preukázanie tvrdení, že pôvodný
pozemnoknižný vlastník O. Z. užíval dobromyseľne sporné nehnuteľnosti a na základe akého právneho
titulu ako je uvádzané v uznesení krajského súdu", uviedol, že: „Môže to vyplývať z pozemnoknižného

vypisu pôvodných vlastníkov.", je možné vyvodiť jedine to, že žalobca nepreukázal právny dôvod držby
spornejparcelyprávnympredchodcomO.Z.,odktorejdržbyanásledneidržbyjehoprávnychnástupcov
(dedičov) pre seba odvíja zákonnú vydržaciu dobu, bez započítania ktorej by na strane žalobcu nemohlo
dôjsť k vydržaniu. To znamená, že pokiaľ by sa aj hypoteticky vychádzalo z toho, že rodičia žalobcu
pri odkupovaní nehnuteľností kúpnou zmluvou zo dňa 2.7.1994 od nástupcov po neb. O. Z., ktorí ich

nadobudli ku dňu smrti O. Z., ktoré nadobudnutie vlastníckeho práva žalobca rovnako nekonkretizoval
a ani nepreukázal, mohli byť v domnení, že kupujú aj spornú parcelu a teda vstúpili do dobromyseľnej
držby, v ktorej pokračoval po darovaní týchto nehnuteľností zmluvou z roku 1998 žalobca, ktorá
dobromyseľnosť bola narušená podanou žalobou právne predchodcu žalovaného Y. T. dňa 16.6.1999
na Okresný súd Dunajská Streda, ktorá žalobcovi bola riadne doručená, na základe ktorej žaloby sa
viedlo súdne konanie o ochranu vlastníckeho práva pod sp. zn. 10C/128/99, žalobca nemohol spornú

nehnuteľnosť nadobudnúť vydržaním, pretože nenaplnil hneď dva zákonné predpoklady vydržania,
ktorými sú oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu (ktorá je pri nehnuteľnostiach 10 rokov) a
uplynutie vydržacej doby. Žalobca preto potreboval započítať si aj držbu ďalších právnych predchodcov,
čo zákon nevylučuje, ktorá držba musí byť tiež dobromyseľná. Žalobca síce tvrdil dobromyseľnú držbu
spornej parcely aj u ostatných právnych predchodcov (O. Z. a jeho dedičov), avšak počas konania

nepreukázala právny dôvod ich držby (osvedčenie o dedičstve a právny úkon, resp. skutočnosť na
základe mal spornú parcelu nadobudnúť O. Z.) a kedy sa tak stalo. Žalobca tvrdil len to, že právny
predchodca žalovaného Y. T. st., mal v roku 1964 odkúpiť od O. Z. nehnuteľnosti, medzi nimi zrejme i
spornúparcelu,ktorábolavtomčasečasťouinejnímtaktonadobudnutejparcely,ktorúaleajpoprevode
naďalej užíval O. Z. v domnení, že patrí jemu, pri ktorom užívaní nebol nikým rušený (ani Y. T. st., ktorý

si svoj rodinný dom postavil na ním považovanej hranici susediacich pozemkov, na ktorej vybudoval
aj oplotenie, ktorá hranica nezahŕňala spornú parcelu užívanú výlučne len susedom O. Z.), pričom ani
tento právny dôvod držby (kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi predávajúcim O. Z. a Y. T. st.) žalobca
nekonkretizoval, neidentifikoval, nepredložil a ani nenavrhol vykonať na jeho preukázanie dokazovanie,
pokiaľ takýto dôkaz nemohol zabezpečiť sám. Dôkazné bremeno preukázania právneho dôvodu držby

ako i jej dobromyseľnosť pritom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva
vydržaním, t.j. žalobcu.

23. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom pre sporového konanie je formulácia petitu
žaloby, ktorým žalobca požaduje ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného

uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí
sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť
s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP

28. Nie je úlohou civilného súdu snažiť sa z vlastnej iniciatívy hľadať v podaniach parciálne údaje na
účely vyhovenia žalobe a vykonávať dokazovanie bez iniciatívy strany sporu, ktorej svedčí bremeno
tvrdenia a bremeno dôkazné. Treba totiž zdôrazniť, že v civilnom konaní platí zásada ukladajúca strane
tvrdiacej istú skutočnosť, túto aj preukázať, inak sa vystavuje riziku neúspechu v konaní.

29. V danej veci je už potom nadbytočné zaoberať sa čímkoľvek ďalším. Odvolací súd ale napriek tomu
považuje za vhodné zdôrazniť i to, že žalobca tiež, ani len v odvolaní nezaujal relevantné stanovisko k
žalovaným preukazovanej skutočnosti o existencii ústnej dohody medzi Y. T. st. a O. Z. o tom, že O. Z.
bude so súhlasom vlastníka, t.j. Y. T. st. užívať sporný pozemok ako prístupovú cestu k svojmu pozemku,

bez ktorej dohody by nebol možný k nemu prístup z verejnej komunikácie obrábacími mechanizmami,
ktorú existenciu dohody potvrdil nielen Y. T. ml., bývalá manželka Y. T. st. ale aj obyvateľ obce V. B., z
čoho potom tiež vyplýva, že neb. O. Z. a jeho dedičia nemohli mať sporný pozemok v oprávnenej držbe.
Žalobca sa pritom zameral len na staré geometrické plány a náčrty, ktoré bez ďalších relevantných
dôkazov nepreukazujú skutočnosť, kto a z akého právneho dôvodu v minulosti sporný pozemok užíval.

Navyše Y. T. st. nebol povinný stavať svoj rodinný dom na hranici susediacich pozemkov, čo napokon ani
nie je účelné vzhľadom na potrebu údržby domovej nehnuteľnosti a prístup k nej (samozrejme pokiaľ to
nevyžaduje poloha pozemku, čo ale nie je daný prípad). Rovnako odkaz žalobcu na stanoviská znalcov,
ktorý vypracovávali znalecké posudky v inom súdnom konaní, k užívaniu spornej parcely predchodcami
sporových strán nemôže ako rozhodný dôkaz obstáť, pretože znalec nemôže robiť skutkové a právne

závery v súdnom konaní.

30. Napokon k naplneniu dobrej viery nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo
vykonávané bez toho, aby mu vlastníci nehnuteľnosti v jeho výkone bránili, prípadne, že bolovykonávané od nepamäti. Nadobúdateľovo presvedčenie o tom, že mu právo užívania veci patrí, že
nekoná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim na toto presvedčenie, teda okolnosťami
svedčiacimi o poctivom nadobudnutí. Posúdenie toho, či je držiteľ s prihliadnutím na všetky okolnosti v

dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv
držiteľa, ale len z preukázania právneho dôvodu dobromyseľnej držby jeho právnymi predchodcami. Len
v tom prípade si oprávnený držiteľ do plynutia vydržacej doby môže započítať vydržaciu dobu svojho
právneho predchodcu. Doby, v rámci ktorých vykonávali oprávnenú držbu rôzni držitelia, potom musia na
seba navzájom nadväzovať a nesmú byť prerušené dobou, počas ktorej bola vec v neoprávnenej držbe.

Dobromyseľnosť totiž zaniká momentom, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne
musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to bez ohľadu na to, že
subjektívne naďalej ostal v presvedčení o svojom vlastníctve veci, alebo oprávnenom výkone práva.
Takáto dobromyselnosť ale v danom spore preukázaná nebola.

31. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumentyúčastníkovkonania(porovnajnapríkladrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS251/04,

III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími
okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

32. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1

CSP rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol, vrátane súvisiaceho a odvolaním
osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému

žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov
odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).