Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/88/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117207242
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117207242.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej, v spore žalobcu B. U., A.. XX.X.XXXX, W.
F., P. XX, proti žalovanej W. B., A.. XX.XX.XXXX, W. A., W. XX, D.. XXX, XXXX S., zastúpená JUDr.
Martinom Staroňom, advokátom, so sídlom Prešov, Hlavná 89, o zaplatenie 7.535,02 Eur s prísl., o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C 9/2017-120 zo dňa 20.4.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a okrem výroku o trovách
konania.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.535,02 eur
s úrokmi z omeškania vo výške 8 % ročne od 31.1.2012 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.
Žalobu v prevyšujúcej časti ohľadom priznania úrokov z omeškania za obdobie od 23.3.2007 do
30.1.2012 zamietol. Rozhodol, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy
7.535,02 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 23.3.2007 do zaplatenia, pretože žalovaná
písomne uznala dlh dňa 23.3.2007.
Prvoinštančný súd vo veci vydal platobný rozkaz, proti ktorému žalovaná podala kvalifikovaný odpor. S
úhradou žalovanej sumy nesúhlasila.
Prvoinštančnýsúdvovecivykonaldokazovanie,vecprávneposúdilpodľa§558Občianskehozákonníka

a dospel k záveru, že v danom prípade uznanie dlhu je zabezpečovacím prostriedkom predstavujúcim
jednostrannévyhláseniedlžníkaadresovanéveriteľovi,keďdlžníkvpísomnejformevyhlasuje,žezaplatí
svoj dlh čo do dôvodu a výšky. Spôsobuje tým právnu domnienku o tom, že príslušný dlh v čase uznania
trval. Ide o vyvrátiteľnú domnienku. Dôsledkom je procesný presun dôkazného bremena z veriteľa na
dlžníka. Veriteľ má v súdnom spore uľahčenú pozíciu tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho
výšku v dobe uznania. Práve opačne, je na dlžníkovi, aby preukázal, že dlh nevznikol, že bol splnený
alebo inak zanikol.

Uznanímdlhusaposilňujeprávnaistotaveriteľa.Postavenieveriteľavkontradiktórnomcivilnomprocese
je silnejšia, keď protistrana jednoznačne nepreukáže opak. Nestačí len samotné spochybnenie tohto
úkonu, ale musí dôjsť k preukázaniu absencie niektorých zo všeobecných náležitostí právneho úkonu,resp. absencie niektorých z osobitných náležitostí potrebných pre platné uznanie dlhu podľa § 558
Občianskeho zákonníka.
Prvoinštančný súd skonštatoval, že uznanie dlhu nie je novým právnym titulom záväzku, ale zdôrazňuje,

že zakladá domnienku o existencii dlhu v čase jeho uznania, ktorá je vyvrátiteľná dôkazom opaku.
Žalobca nemusí preukazovať zmluvu o pôžičke uzavretú so žalovanou, ani výšku jej dlhu a to, že daný
dlh neexistuje, musí preukázať žalovaná.
V tomto prípade však žalovaná dôkazné bremeno o neexistencii jej dlhu titulom pôžičky voči žalobcovi
nepreukázala. Jej obrana ostala len v rovine jej tvrdenia, že žalobca jej žiadnu peňažnú pôžičku

neposkytol a že mala dlh len voči jeho otcovi. Prvoinštančný súd však zistil, že svedok D. O. potvrdil, že
žalobcapožičiavalžalovanejviackrátrôznesumy,ktorémunevrátila.Právnenevýznamnéjetvrdenie,že
žalobca odovzdával finančné prostriedky druhovi žalovanej, nie priamo žalovanej, pričom druh žalovanej
D. O. mal byť len sprostredkovateľom pôžičky ako jeho rodinný priateľ. Z uvedeného žalovaná vyvodzuje
neplatnosť zmluvy o pôžičke. Tvrdila, že nedošlo k fyzickému odovzdaniu peňazí priamo jej od žalobcu.
Prvoinštančný súd poukázal ďalej na to, že predmetom tohto konania nie je platnosť zmluvy o pôžičke,

ale plnenie na základe uznávacieho prejavu.
Prvoinštančný súd skonštatoval, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno a žiadnym spôsobom
nevyvrátila právnu domnienku existencie uznaného dlhu.
Následne sa prvoinštančný súd zaoberal aj platnosťou uznania dlhu ako právneho úkonu, ktorý musí
spĺňať všeobecné náležitosti právneho úkonu podľa § 34 až § 39 Občianskeho zákonníka a osobitného

ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Tieto osobitné náležitosti predstavujú jednostranný právny úkon
dlžníka v písomnej forme, ktorý obsahuje vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh veriteľovi a uvedenie dôvodu
dlhu a jeho výšky. Všetky tieto atribúty sú v predmetnom uznaní dlhu žalovanej splnené. Žalovaná
nepreukázala, že pri uznávaní dlhu absentoval dostatok vážnosti a slobody prejavu vôle.
Nebolo preukázané, že by pri uznávacom prejave sa žalovanej žalobca vyhrážal. Žalovaná svoje

tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala.
Prvoinštančný súd sa vysporiadal aj s úkonom späťvzatia uznania dlhu z roku 2016. Uviedol, že právny
poriadok takýto úkon s hmotnoprávnym následkom nepripúšťa, pozná len inštitút odstúpenia v prípade
dvojstranného právneho úkonu. K odstúpeniu od zmluvy je možné len zo zákonných dôvodov. Naviac,
k späťvzatiu uznania dlhu žalovaná pristúpila vo vzťahu k inej sume, než ktorá bola predmetom tohto

konania. Prvoinštančný súd spochybnil aj dôvody, pre ktoré žalovaná späťvzala uznanie dlhu. Tvrdila
totiž, že čakala na ukončenie jej trestného konania a dospelosti jej detí. Pritom k späťvzatiu uznania
dlhu došlo v roku 2016, trestné konanie voči nej bolo ukončené v roku 2012 a k tomuto úkonu došlo v
čase, keď nie obidve deti, ale len jedno dieťa bolo plnoleté. Druhé bolo v tom čase maloleté. Preto aj
tieto tvrdenia žalovanej prvoinštančný súd považoval za zavádzanie.

Prvoinštančný súd dôvodnosť žaloby oprel aj o vzájomnú elektronickú komunikáciu žalovanej a D. O.,
kde žalovaná v roku 2013 súhlasila s úhradou časti splátky dlhu žalobcovi.
Vo vzťahu k úrokom z omeškania prvoinštančný súd nárok odôvodnil § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia Vlády č. 87/1995 Z.z. Žalobca uplatnil úroky z omeškania od 23.3.2007.
Uviedol, že súhlasil so splátkami dlhu, ktoré uviedla žalovaná v uznaní dlhu, teda vo výške 4.000 Sk

mesačne vždy do 30. dňa v mesiaci od 30.4.2007. Uplatnil si pritom úroky z omeškania nie jednotlivých
splátok, ale z celej žalovanej sumy naraz. K dohode o strate výhody splátok podľa § 565 Občianskeho
zákonníka nedošlo, žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením celej žalovanej a prisúdenej sumy
až nasledujúcim dňom po splatnosti poslednej splátky. Posledná splátka bola splatná 30.1.2012, preto
súd jej priznal úroky z omeškania až od 31.1.2012 a vo zvyšku od 23.3.2007 do 30.1.2012 tieto úroky

z omeškania zamietol.
O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2
CSP. Pokiaľ sa týka zaplatenia istiny, žalobca bol v spore v celom rozsahu úspešný, preto mu priznal
prvoinštančný súd nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná. Namietala vyhovujúci
výrok a výrok o trovách konania. Žalovaná namietala, že nebolo preukázané, že medzi žalobcom a
žalovanou došlo k pôžičke ako reálnemu právnemu úkonu, pretože zmluva o pôžičke v písomnej ani

ústnej forme neexistuje. Namietala, že nedošlo ani k odovzdaniu a prevzatiu peňazí medzi žalobcom a
žalovanou. Žalobca vzhľadom na jeho zamestnanie v ZVJS nemal taký príjem, ktorý by mu umožňoval
požičať žalovanej sumu 227.000 Sk, pretože takýmito prostriedkami nedisponoval. Skutkový stav svedčí
o tom, že sa jednalo o pohľadávku otca žalobcu voči žalovanej titulom regresného nároku ručiteľa,ktorá však nebola zahrnutá do dedičstva a teda neprešla na žalobcu ako dediča a ku dnešnému dňu
je premlčaná. Žiadala, aby odvolací súd zmenil prvoinštančný rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu
zamietne a prizná žalobkyni nárok na náhradu trov konania. V odvolaní naviac žalovaná uviedla, že

uznanie dlhu nie je právnym dôvodom vzniku nového záväzku už aj s poukazom na to, že nešlo o žiaden
záväzok medzi stranami sporu. Podľa žalovanej otec žalobcu ako ručiteľ musel uhradiť nesplatenú
pôžičku žalovanej Slovenskej sporiteľni a táto suma predstavuje regresný nárok otca žalobcu, nie
žalobcu. Vyplýva to aj z vykonaného dokazovania.
Žalovaná ďalej namietala, že uznanie dlhu napísala pod nátlakom, a preto je tento úkon absolútne

neplatný.
V minulosti žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 5.642,96 eur na základe toho istého uznávacieho
prejavu žalovanej, neskôr konanie bolo zastavené, z toho vyplýva, že je pochybná výška uplatňovaného
nároku žalobcom.
Žalovaná ďalej uviedla, že nikdy od žalobcu neprevzala žiadne finančné prostriedky, aj keď zmluva o
pôžičke má reálny charakter.

4. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku je
správne. Prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav, správne aplikoval právny predpis a správne vo

veci aj rozhodol. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého prvoinštančného rozhodnutia.
Prvoinštančný súd sa v podrobnostiach vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami žalovanou
pred prvoinštančným súdom, na každé zásadné otázky zaujal zákonné stanovisko, preto odvolací súd
len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu uvádza, že uznanie

dlhu je zabezpečovací inštitút záväzkového práva. Náležitosti uznania dlhu sú uvedené v ust. § 558
Občianskeho zákonníka a hmotnoprávny úkon žalovanej má všetky náležitosti špeciálne vyplývajúce z
tohto hmotnoprávneho úkonu. Naviac tento úkon je aj v súlade so všeobecnými ustanoveniami § 34 až
§ 49 Občianskeho zákonníka. Uznanie dlhu spísala samotná žalovaná bez toho, aby bola v priebehu
prvoinštančného konania svoje tvrdenie o nedostatku vôle akýmkoľvek spôsobom preukázala. Nebolo

zistené, že by žalobkyňa uznanie dlhu vykonala inak ako slobodne a vážne.
Uznanie dlhu má významné procesné dôsledky. Uznaním dlhu dochádza k preneseniu dôkazného
bremena z veriteľa, teda žalobcu, na dlžníka, teda žalovanú. Žalovanú v súdnom konaní zaťažovalo
dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že v čase uznania dlhu dlh netrval. Ust. § 558
Občianskeho zákonníka uznanie dlhu zakladá totiž vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že dlh v

čase tohto prejavu trval. Vyvrátiť túto domnienku je možné len popretím skutočnosti, o ktorej existuje
vyvrátiteľná právna domnienka a súčasne preukázaním dôvodnosti popretia týchto skutočností.
V priebehu konania žalovaná nepreukázala, že záväzok medzi ňou a žalobcom nevznikol alebo
že vznikol medzi žalovanou a inou osobou. Pokiaľ žalovaná tieto okolnosti nepreukázala pred
prvoinštančným súdom a nenavrhla na vykonanie týchto svojich tvrdení žiadne dôkazy, odvolací súd

nemôže pristupovať inak k hodnoteniu hmotnoprávnej situácie, než ako to správne urobil prvoinštančný
súd.
Ani späťvzatie uznania dlhu nie je účinný hmotnoprávny úkon a pokiaľ by aj bolo možné posúdiť
tento úkon za účinný, v takom prípade sa vzťahuje k záväzku, z ktorého zabezpečenie uznania dlhu
vyplýva. Späťvzatie uznania dlhu sa nevzťahuje na všetky ostatné záväzky, ktoré môžu byť jednotlivo

uspokojované a zabezpečované uznaním dlhu samostatne.
Žalovaná nepreukázala počas celého konania okolnosť svedčiacu o tom, že záväzok medzi žalovanou a
žalobcomneexistoval,naopak,ajkeďdôkaznébremenonastranežalobcunebolozozákonadané,svoje
tvrdenia podporil priamymi a nepriamymi dôkazmi svedčiacimi o dôvodnosti uplatnenia jeho nároku.
Prvoinštančný súd preto správne vo veci rozhodol, správne aplikoval právny predpis a odvolací súd

prvoinštančné rozhodnutie vo výroku o priznaní povinnosti žalovanej uhradiť žalobcovi dlh z titulu
uznania dlhu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Predmetom odvolacieho konania nebol zamietavý výrok prvoinštančného súdu vo vzťahu k úrokom
z omeškania.

6. Odvolací súd následne preskúmaval aj súvisiaci výrok o trovách konania medzi žalovanou a žalobcom
a dospel k záveru, že v danom prípade prvoinštančný súd o uplatnenom nároku nerozhodol správne,
pretože vychádzal pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 255 ods. 2 CSP, avšak z napadnutéhovýroku vyplýva, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
Rozsah úspechu v spore 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP je možné konštatovať vtedy, ak je nároku čo do
základu vyhovené a výška plnenia závisela od znaleckého posudku, alebo od úvahy súdu, alebo pokiaľ

je žalobca v celom rozsahu úspešný. Vždy pokiaľ je v sporovom konaní čo i len čiastočný neúspech, nie
je možné priznať plnú náhradu trov konania (100 %) podľa § 255 ods. 1 CSP a ani modifikovať tak ust.
§ 255 ods. 2 CSP úplným výsluchom žalobcu čo do uplatnenej istiny. Je potrebné vychádzať explicitne
z ust. § 255 ods. 2 CSP a presne stanoviť mieru úspechu a neúspechu sporových strán vo vzťahu k
celému predmetu konania.

Prvoinštančný súd sa týmto spôsobom pri rozhodovaní vo výroku o trovách konania nezaoberal, a preto
bolo potrebné v tomto rozsahu rozhodnutie prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP
zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Úlohou prvoinštančného súdu bude vo veci rozhodnúť vo vzťahu k výroku o trovách konania podľa §
255 ods. 2 CSP. Je povinný presne vyčísliť mieru úspechu a neúspechu strán sporu vo vzťahu k celému
predmetu konania a tak rozhodnúť o trovách konania.

Súčasťou rozhodnutia o trovách konania prvoinštančného súdu bude aj rozhodnutie o trovách
odvolacieho konania.

7. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.