Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. jún 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/91/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2304899695
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2304899695.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Anton Jaček a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: Y. X., nar. XX.X.XXXX, bytom G.,
Z. S. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Vladimíra Kľučková, so sídlom Bratislava, Pluhová
29, proti žalovanému: MRAZIARNE, a.s., so sídlom Sládkovičovo, Košútska 1342, IČO: 31 411 622,
zastúpenémusplnomocnencom:JUDr.BohuslavMajchrák,advokát,spol.sr.o.,sosídlomNováBystrica
850, IČO: 36416525, o určenie výšky nájomného a vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 10C/89/2004-1010 zo dňa 26.11.2015 - vo
vyhovujúcej časti a v časti o náhrade trov konania (výroky I. a IV.), takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I., ktorým súd žalobe čiastočne
vyhovel, p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku IV. o náhrade trov konania z r u
š u j e a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť žalobcovi
zaplatiť 3.060,74 Eur s 16,5% ročným úrokom z omeškania od 2.6.2003 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; výrokom II. súd v ostatnej časti žalobu zamietol; výrokom III. súd konanie v

časti prevyšujúcej sumu 3.060,74 Eur zastavil; a napokon výrokom IV. súd priznal žalobcovi náhradu
trov konania vo výške 6.657,83 Eur, ktorú sumu je povinný zaplatiť žalovaný advokátke žalobcu, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou vo veci samej ust. § 451 ods. 1 a
2 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, v časti úrokov z omeškania ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, s poukazom na nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z., v časti čiastočného zastavenia

ust. § 96 ods. 1 a 3 OSP, a v časti náhrady trov konania ust. § 142 ods. 3 OSP.

3. V odôvodnení súd poukázal na to, že žalobca žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť mu primeranú výšku
nájomného za pozemok parc. č. 940 v kat. úz. U., zapísanú na LV č. XXXX v jeho spoluvlastníckom
podiele 1/3, sumou 30,- Eur ročne za 1m2, z titulu vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie
troch rokov, keďže nehnuteľnosť užíva žalovaný pre svoje podnikateľské účely bez toho, aby napriek
mimosúdnym výzvam, platil odplatu. Súd právoplatným uznesením zo dňa 21.7.2008 pripustil zmenu

žalobného petitu v časti úrokov z omeškania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 16,5%
úrok z omeškania od 1.6.2002 zo sumy 92.208,- Sk do troch dní, v ostatnej časti zmenu žalobného
petitu nepripustil. Rozsudkom zo dňa 30.3.2009 č.k. 10C/89/2004-579 súd žalobu zamietol a v časti
o zaplatenie 1.530,37 Eur konanie zastavil s tým, že o trovách konania rozhodne samostatnýmuznesením po právoplatnosti rozsudku. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.10.2009 č.k.
11Co/8/2009-614 bol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby zrušený a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd Galanta vo veci následne rozhodol medzitýmnym rozsudkom

č.k. 10C/89/2004-812 zo dňa 16.7.2012 tak, že právny nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči žalovanému za neoprávnené užívanie danej parcely je daný s tým, že rozhodnutie
o výške a trovách konania sa ponecháva konečnému rozsudku. Krajský súd v Trnave rozsudkom z
9.6.2014 č.k. 23Co/387/2012-873 právoplatným 13.8.2014 medzitímny rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil. Následne na pojednávaní dňa 26.11.2015 advokátka žalobcu zobrala žalobu v časti určenia

primeranej výšky nájomného vo výške 17,- Sk späť, pričom so späťvzatím žaloby súhlasila právna
zástupkyňa žalovaného.

4. V priebehu prvoinštančného konania žalobca ani žalovaný nesúhlasili s postupom súdu, keď sa obrátil
na realitnú kanceláriu za účelom zistenia primeranej hodnoty nájmu. Žalovaný tiež namietal závery
znaleckého posudku vypracovaného Ing. Františkom Hontvárim, ktorý určil vyššiu výšku nájomného ako

žaluje žalobca. Súd sa oboznámil sa aj s posudkom znalca RSDr. Bohuslava Elíza, ktorý vypracoval
dňa 16.2.2004 znalecký posudok pre podobný pozemok vlastnený žalobcom, z ktorého vyplýva kúpna
cena za 1m2 150,- Sk. K dohode o kúpnej cene medzi stranami nedošlo a z toho dôvodu žalobca
žalovanému navrhol cenu nájmu vo výške 7,- Sk za m2. Súd vo veci nariadil dokazovanie za účelom
určenia primeranej výšky nájomného znalkyňou Ing. Renátou Zálešákovou, ktorá podala znalecký

posudok č. 35/2005. V posudku znalkyňa určila všeobecnú hodnotu nájmu za daný pozemok vo výške
17,- Sk za 1m2 a všeobecnú hodnotu nájmu za daný pozemok v spoluvlastníckom podiele žalobcu
vo výške 46.104,- Sk za rok. Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 41Co/8/2007 z 28.11.2007
vyslovil právny názor, v zmysle ktorého výška nájomného stanovená znalkyňou Ing. Zálešákovou v
znaleckom posudku č. 35/2005 bez uvedenia konkrétnych rokov, za ktoré má byť nájomné stanovené je

nepoužiteľnou. Napokon súd prvej inštancie uznesením č.k. 10C/89/2004-890 zo dňa 25.2.2015 nariadil
kontrolné znalecké dokazovanie vo vzťahu k znaleckému posudku Ing. Zálešákovej, ktorého úlohou
bolo zistiť, či znalkyňa vychádzala zo správnej metódy, či správne tieto pozemky kategorizovala, či
nájomné bolo určené správne vo výške 17,- Sk za 1m2. Znalec Ing. František Hontvári vypracoval
znalecký posudok č. 21/2015, v ktorom vyslovil názor, že hodnota prvých štyroch koeficientov použitých

znalkyňou bola správna, koeficient druhu pozemku určil 1,3 namiesto znalkyňou použitej hodnoty 1,25.
Koeficient povyšujúcich a redukujúcich faktorov je podľa neho ku dňu 16.5.2005 1,60. Uviedol tiež,
že znalkyňa nekategorizovala nehnuteľnosti, ale určil ich geodet v súlade s Katastrálnym zákonom v
geometrickom pláne č. 161/2002. Výška nájomného 17,- Sk za 1m2 bola určená správnou metódou,
ale nie správne vypočítaná, lebo znalkyňa mala použiť správnu úrokovú sadzbu 3% a výška v takom

prípade by nebola 17,- Sk za 1m2, ale 15,887 Sk za m2 za rok. Zohľadnením daných koeficientov po
zaokrúhlení znalec určil výšku nájomného za 1m2 26,40 Sk a ročný nájom tretinového podielu žalobcu,
po zaokrúhlení na 72.000,- Sk. Doplnením č. 1 znaleckého posudku č. 21/2015 znalec stanovil nájomné
za obdobie od 1. júna 2002 do 1. júna 2004 vo výške 173.594,18 Sk. Na námietky žalovaného znalec
potvrdil, že posudok vypracoval bez miestnej ohliadky, pričom vychádzal z geometrického plánu máp a

z profesijného pôsobenia sa vedel v areáli zorientovať a nepovažoval na potrebné ohliadku vykonať.

5. Za účelom zistenia primeraného nájomného prvoinštančný súd si žiadal aj správu od spoločnosti
FORS TRADE, s.r.o., z ktorej vyplýva cena ročného prenájmu pozemkov na pestovanie v
inkriminovanom období odhadom 80,- Eur až 100,- Eur za 1 hektár, t.j. 65,- Eur až 80,- Eur za danú

výmeru. Pri pôde, ktorá je využívaná ako stavebný pozemok (súčasť priemyselného areálu) a len pre
neaktuálny zápis v katastri je zapísaná ako orná pôda, cenu nájmu odhadli na 1.000,- Eur až 1.500,-
Eur za hektár, t.j. 814,- Eur až 1.220,- Eur za danú výmeru ročne. Advokátka žalobcu namietala dôkaz
vykonaný súdom od spoločnosti FORS TRADE, s.r.o., keďže tento dôkaz nenavrhla ani jedna strana a
nemožno ho porovnávať v rámci relevancie so znaleckým posudkom.

6. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca je
podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/3 nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX parcely registra „E“,
parc. č. 940 - orná pôda vo výmere 8.136m2 v kat. úz. U.. Daný podiel žalobcu užíva žalovaný
na podnikateľské účely. Spornou otázkou bola výška bezdôvodného obohatenia a posúdenie druhu

pozemku. Pred podaním žaloby žalobca korešpondoval so žalovaným za účelom usporiadania
protiprávneho stavu a uzatvorenia kúpnej zmluvy k uzatvoreniu ktorej nedošlo z dôvodu nenájdenia
zhody vo výške kúpnej ceny. Tým mal súd za preukázané, že žalovaný užíva nehnuteľnosť bez právneho
dôvodu.7. Na námietky žalovaného sa súd zaoberal i druhom pozemku, keď na LV je vymedzený ako orná pôda
a znalci jednoznačne uviedli, že pozemok je využívaný ako zastavaná plocha pre podnikateľské účely,

čo vyplýva aj zo správy realitnej kancelárie FORS TRADE, s.r.o., ako i z predloženej fotodokumentácie.
Súd uzavrel, že žalovaný využíva vlastníctvo žalobcu ako stavebný pozemok a len pre správanie
žalobcu nebol zapísaný v katastri aktuálny stav a nehnuteľnosť je vedená ako orná pôda. Žalovaný
sa bránil námietkou vnesenia investícií do nehnuteľností a to zabudovaním plynovodu, kanalizácie
a elektriny jeho právnym predchodcom. V tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 120 ods. 1 OSP v

zmyslektoréhoúčastnícisúpovinníoznačiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,pričomsúdrozhodne
ktoré z označených dôkazov vykoná a iba výnimočne môže vykonať aj iné nenavrhnuté dôkazy, ak je
to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tomto smere potom žalovaný zostal pasívny a ani jedným
dôkazom nepreukazoval toto svoje tvrdenie, teda neuniesol dôkazné bremeno.

8. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd vychádzal zo znaleckého posudku znalca Ing.

Hontváriho a jeho doplnenia č. 21/2015, pričom ako ďalší podklad zohľadnil vyjadrenie spoločnosti
FORS TRADE, s.r.o., s poukazom na § 120 ods. 1 OSP. Skonštatoval, že z predloženého posudku a
správy realitnej kancelárie vyplynula vyššia výška bezdôvodného obohatenia ako ju žaloval žalobca,
pričom žalobca nerozšíril žalobný petit, súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 3.060,74 Eur.
Súd žalobcovi priznal aj úrok z omeškania vo výške 16,5% ročne z dlžnej sumy od 2.6.2003 s tým, že

Katastrálny úrad v Trnave zapísal vlastnícke právo k nehnuteľnosti žalobcovi na základe osvedčenia
z 29.5.2003 a nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania. Žalobca sa domáhal platenia
úrokov od 1.6.2002, avšak súd mu priznal úroky od 2.6.2003 a v ostatnej časti žalobu zamietol. Súd
skonštatoval, že správne mal rozhodnúť o počiatku platenia úrokov z omeškania od 1.6.2003, čím sa
dopustil zrejmej nesprávnosti pri vyhlásení rozsudku, ktorú už nemohol opraviť opravným uznesením

podľa § 164 OSP, pretože je viazaný rozhodnutím, ktoré vyhlásil. Keďže žalobca zobral žalobu v časti
určenia výšky nájomného za inkriminované obdobie vo výške 17,- Sk za 1m2 späť, s čím žalovaný
súhlasil, súd podľa § 96 ods. 1 a 3 OSP v tejto časti konanie zastavil.

9. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP podľa miery úspechu vo veci. Súd ale

priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania, pretože rozhodnutie o výške plnenia záviselo od záverov
znaleckého posudku. Žalovanému ako neúspešnému účastníkovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov
konania žalobcovi z úhrnnej výšky 6.657,83 Eur z titulu trov právneho zastúpenia, podľa podrobnej
špecifikácie v odôvodnení rozsudku.

10. Proti tomuto rozsudku výslovne proti výrokom I. a IV., ktorými bolo žalobe vyhovené a rozhodnuté
o náhrade trov konania podal odvolanie žalovaný s tým, že rozsudok nie je správny a zákonný, pričom
žiadal, aby bol odvolacím súdom zrušený a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Na výzvu súdu prvej inštancie žalovaný doplnil dôvody odvolania s tým, že ho podáva z
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP zastávajúc názor, že súd prvej inštancie na základe

vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne prejednávanú vec
nesprávne právne posúdil. Za nesprávne právne zistenie považoval to, že súd nemal ustálený predmet
sporu, teda rozsah, v akom malo dôjsť užívaním žalovaným nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalobcu k
bezdôvodnému obohateniu. Bez identifikácie, resp. geometrického plánu k pôvodnej parc. č. 640/2, či
už celej alebo sčasti, nie je možné ustáliť právny a skutkový záver o skutočnom rozsahu jej užívania.

Za nesprávne zistenie odvolateľ označil i to, že súd nekonal v súlade s princípmi ochrany aj práv
žalovaného. Mal za v rozpore s princípom dobrých mravov keď súd nezohľadnil skutočnosť, že na
zhodnotení tejto parcely sa žalobca ani jeho právny predchodca žiadnym spôsobom nepričinil. Nemôže
sa preto stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, ktorým sa žalobcovi prisudzuje nárok v súvislosti
s užívaním pozemku kvalitatívne a bonitne vyššej triedy ako tej, ktorá tvorila ornú pôdu. Žalovaný

nadobudol do užívania predmetnú nehnuteľnosť v rámci privatizácie a už predtým bola jeho právnym
predchodcom zhodnotená jej zastavaním. Žalobca ani jeho právny predchodca nikdy v minulosti vo
vzťahu k spornej nehnuteľnosti, aj napriek zmene spoločenského režimu po roku 1989, sa ochrany
svojho vlastníckeho práva nedovolali. Žalobca tvrdené skutočnosti o svojom nároku nepreukázal a
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže opomenul zásadu vyplývajúcu z § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka, podľa ktorej výkon práva a povinnosti nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Rozhodnutie potom jednoznačne nesie znaky nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu, že správne
použitá právna norma bola konajúcim súdom nesprávne vyložená.11. Odvolateľ tiež namietal rozhodnutie súdu v časti výroku IV. o náhrade trov konania. Poukázal na to,
že žalobca pôvodne uplatnil dva samostatné nároky: určenie výšky primeranej náhrady a finančného
nároku. V časti určenia výšky primeranej náhrady za užívanie spornej nehnuteľnosti zobral návrh späť,

pričom súd späťvzatie návrhu pripustil a v tejto časti konanie zastavil; teda žalobca sám zavinil, že v tejto
časti sa muselo konanie zastaviť. V dôsledku toho žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania,
správnym rozhodnutím potom bolo také, že súd žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania neprizná.
V závere odvolateľ žiadal, aby odvolací krajský súd odvolaciemu návrhu v celom rozsahu vyhovel.

12. Žalobca k doručenému odvolaniu žalovaného podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
písomné vyjadrenie, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na trovách právneho zastúpenia vyčíslenú vo výške
155,70 Eur. Zdôraznil, že nesúhlasí s odvolacími dôvodmi žalovaného, má za to, že súd prvej inštancie
vec správne rozhodol tak po vecnej ako aj právnej stránke, rozhodnutie riadne odôvodnil a riadne sa
vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného v konaní. Zdôraznil, že sa jedná o 12-ročné súdne

konanie, namietanie rozsudku a rozhodovania súdu v rozpore s dobrými mravmi považuje za absurdné.
K odvolacej argumentácii žalobcu, že súd neustál predmet sporu uviedol, že po 12 rokoch súdneho
konania by žalovaný mohol mať vedomosť o správnom označení pozemku, ktorý bezdôvodne užíva -
jedná sa o pozemok parcely registra „E“ č. 940 zapísaný na LV č. XXXX v kat. úz. U., ktorého je žalobca
spoluvlastníkom v 1/3. Ak by žalovaný venoval pozornosť súdnemu spisu, tak identifikácia a geometrický

plán v konaní doložené boli, naviac obaja v konaní ustanovení znalci uviedli a potvrdili, že predmetná
nehnuteľnosť je časťou areálu žalovaného, čo žalovaný počas súdneho sporu nikdy nerozporoval. Za
podstatnú označil žalobca skutočnosť, že v konaní je vydané právoplatné rozhodnutie - medzitýmny
rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie
označeného pozemku je daný, pričom voči tomuto rozsudku sa žalovaný odvolával, uplatňoval svoje

námietky, avšak odvolacím súdom boli zamietnuté a medzitýmny rozsudok bol potvrdený. Je teda
zrejmé, že právoplatným súdnym rozhodnutím je dané, že žalovaný bezdôvodne užíva pozemok vo
vlastníctve žalobcu parcelu registra „E“ č. 940 zapísanú na LV č. XXXX v kat. úz. U.. Argumentácia
žalovaného v tomto bode je nesprávna.

13. K námietke odvolateľa, že súd nezohľadnil pozemok ako ornú pôdu a že na zhodnotení pozemku
sa žalobca žiadnym spôsobom nepričinil uviedol, že tomuto v celom súdnom konaní súd prvej inštancie
venoval dostatočne veľa pozornosti a vysporiadal sa s tým na str. 5 a 6 rozsudku. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že predmetný pozemok je zastavanou plochou a je využívaný na podnikateľské
účely. Podstatou určenia bezdôvodného obohatenia za užívanie veci bez právneho dôvodu je vydanie

peňažnej náhrady za toto užívanie, ktorého výška má zodpovedať nájomnému vynakladanému obvykle
na danom mieste a čase za užívanie rovnakej (obdobnej) veci, pričom súd skúma skutočné užívanie.
Naviac žalobca si v žalobe uplatnil cenu nižšiu ako by mu patrila náhrada za užívanie stavebných
pozemkov. Nie je zrejmé ako mal súd zohľadniť skutočnosť investícií právneho predchodcu žalovaného,
v akej výške, vykonaných, na základe akého súhlasu, akej dohody s vlastníkom pozemku. Žalobca

zdôraznil, že je nesporné, že žalovaný užíva pozemok vo vlastníctve žalobcu ako zastavanú plochu a to
na podnikateľské účely a to bez právneho dôvodu, pričom za toto užívanie patrí žalobcovi bezdôvodné
obohatenie vo výške peňažnej náhrady za užívanie jeho pozemku ako pozemku stavebného. Na
základe uvedeného žalobca uzavrel, že vo veci bol riadne zistený skutkový stav, vec bola riadne právne
posúdená a námietky žalovaného sú nesprávne, ako aj s vecou nesúvisiace.

14. V tretej časti vyjadrenia k odvolaniu žalobca zastal stanovisko k náhrade trov konania. V úvode
poukázal na skutkový stav veci s tým, že predmet konania je zrejmý, bol ustálený súdom a viackrát v
súdnych rozhodnutiach zopakovaný, už v roku 2006 sa konalo len o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Pokiaľ žalobca zobral žalobu späť na poslednom pojednávaní vo vzťahu k výške nájomného od 1.6.2002

do 1.6.2004 v sume 17,- Sk za 1m2, toto späťvzatie nemalo právne opodstatnenie, keďže o uvedenom
súd už od roku 2006 nekonal, čo vyplýva zo súdneho spisu. Sám žalovaný vo svojom podaní zo
dňa 17.6.2008 konštatuje, že návrh bol po jeho zmene pripustenej dňa 24.4.2006 len na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Žalobca bol vo veci úspešný - žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalovanú
sumu, pričom iba v minimálnej časti príslušenstva bol jeho návrh zamietnutý a to je podstata celého

sporu vedeného od roku 2004. Žalobca mal neúspech v pomerne nepatrnej časti a výška plnenia naviac
závisela od znaleckého posudku, teda oba prípady v zmysle § 142 ods. 3 OSP v danej veci nastali. Bolo
by nespravodlivé voči žalobcovi, keby sa 12 rokov domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré
mu bolo súdom prvej inštancie priznané v celom rozsahu, aby malo byť na jeho trovy siahnuté. Žalobcapotreboval právnu pomoc v konaní a nepriznanie trov konania by bolo neprimeranou tvrdosťou zo strany
súdnej moci. Naviac žalovaný v konaní nemal úspech ani s jednou argumentáciou uplatňovanou na
jeho obranu a preto mu nie je možné priznať úspech vo veci ani čiastočný. Žalobcovi bol preto správne

priznaný nárok na náhradu trov konania vo výroku IV.

15.Žalobcaodvolacínávrhnepodal.Žalovanýsakdoručenémuvyjadreniužalobcukodvolaniupísomne
nevyjadril.

16. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu

existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného

výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. §

359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 201 a § 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/
CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP), teda

vo vyhovujúcej časti a v časti o náhrade trov konania a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a

na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), pričom žalovaný bol
na základe jeho žiadosti v danej lehote informovaný o mieste a čase VVR aj elektronickými prostriedkami
(§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu
prvej inštancie je v napadnutom výroku I. a IV. vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky
pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah a dôvody odvolania uplatnené
žalovaným bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne výrokom I. žalobe čiastočne vyhovel a či rozhodol
správne a v súlade so zákonom vo výroku IV. o náhrade trov konania. Pritom rozsudok v časti II., v ktorej
súd vo zvyšku (v časti úroku z omeškania za čas od 1.6.2002 do 1.6.2003) žalobu pre nedôvodnosť

zamietol a v časti III., ktorou súd konanie v časti prevyšujúcej sumu 3.060,74 Eur (pre späťvzatie zvyšnej
časti žaloby) zastavil, nebol napadnutý podaním odvolania žiadneho z účastníkov a v týchto častiach
preto nadobudol právoplatnosť.

19. Preskúmavaný rozsudok pritom nadväzuje na predtým vydaný medzitýmny rozsudok Okresného

súdu Galanta č.k. 10C/89/2004-812 zo dňa 16.7.2012, ktorý v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/387/2012-873 zo dňa 9.6.2014 nadobudol právoplatnosť dňom
13.8.2014, ktorými súdy už právoplatne rozhodli, že právny nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči žalovanému za neoprávnené užívanie parc. č. 940 orná pôda o výmere 8.136 m2 v
kat. úz. U. zapísané na LV č. XXXX, ktorým žalobca je podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/3, je

daný. V týchto citovaných rozhodnutiach súdy rozhodli o základe nároku, pričom v preskúmavanom -
v konečnom rozsudku súd prvej inštancie rozhodoval už len o výške nároku a o náhrade trov konania.
Odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom uznesení s použitím § 219 ods. 2 OSP v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom sa obmedzil len naskonštatovaniesprávnostijehodôvodovadoplniliďalšiedôvody.Uzavrel,žesúdprvejinštanciesprávne
vyriešil predbežnú otázku o vlastníctve žalobcu k spornej nehnuteľnosti - pozemku, v dôsledku čoho mal
zasprávnyajzáversúduprvéhostupňaodanostizákladunárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia.

20.Vzmysleust.§159ods.2OSPvýrokprávoplatnéhorozsudkujezáväznýpreúčastníkovaprevšetky
orgány (ak je ním rozhodnuté o osobnom stave je záväzný pre každého), obdobne i v zmysle aktuálne
platného § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali
právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Podľa § 226 CSP

právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že po právoplatnosti citovaného medzitýmneho rozsudku, ktorým
bola s konečnou platnosťou vyriešená otázka spoluvlastníckeho práva žalobcu predmetnej vo výroku
medzitýmneho rozsudku označenej nehnuteľnosti, sa stal výrok zaväzujúci pre strany s následkom
všeobecnej záväznosti a zásadnej nezmeniteľnosti rozhodnutia.

21. Z tohto pohľadu námietka žalovaného v podanom odvolaní, že súd nemal ustálený predmet sporu
a bolo potrebné identifikovať spornú parcelu neobstojí, táto už predtým súdmi právoplatne vyriešená
otázka nemôže už byť predmetom ďalšieho skúmania odvolacím súdom.

22. Žalovaný v podanom odvolaní ďalej namietal, že je v rozpore s princípom dobrých mravov, keď súd

prvej inštancie nezohľadnil, že na zhodnotení parcely (zastavaním stavbami vo vlastníctve žalovaného)
sa žalobca a ani jeho právny predchodca žiadnym spôsobom nepričinil. Nemôže sa stotožniť so záverom
súduprvejinštancie,ktorýžalobcoviprisúdilnárokvsúvislostisužívanímpozemkukvalitatívneabonitne
vyššej triedy ako tej, ktorá tvorila ornú pôdu, s tým, že žalobca svoj nárok v tomto smere nepreukázal
a preto súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže

opomenul konať v súlade s procesnými zásadami podľa § 1 až § 3 OSP a opomenul uplatniť zásady
z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

23. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez ďalšieho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

24. Vyššie citované ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu v zmysle ktorej výkon inak
právom daných subjektívnych občianskych práv, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia
dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo

všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti,
v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom.

25. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne
so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo,

ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia
a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/1996
NS SR vyslovil, že ust. § 3 ods. 1 pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje
iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na
základe všeobecných pravidiel morálnych elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru

konajúcich.

26. Podľa uznesenia NS SR sp.zn. 6 Cdo 173/2011 zásada spravodlivej ochrany práv vyplývajúca z § 1
OSP vyžaduje, aby občianske súdne konanie ako celok bolo spravodlivé. Spravodlivosť musí byť vždy
prítomná v procese, ktorým sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový činiteľ spoločný všetkým

demokratickým právnym poriadkom. Pri zisťovaní a formulovaní odpovede súdu, čo je konkrétnym
právom v prejednávanej veci, musí byť tento hodnotový činiteľ rešpektovaný v maximálnej miere. Pre
nachádzanie práva je nevyhnutné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu.27. V danom prípade, s poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská, bolo potom potrebné
prihliadnuť na všetky preukázané okolnosti konkrétneho prípadu, teda na to, že právni predchodcovia
žalobcu pred mnohými rokmi v čase socialistického spoločenského systému boli nútení (aj

nedobrovoľne) prenechať svoje nehnuteľnosti vtedy v podobe ornej pôdy do užívania štátu, ktorý v
tom období prostredníctvom svojho štátneho podniku, bez súhlasu aj vedomia vlastníkov pozemkov,
tieto zastaval priemyselnými stavbami a takto boli dlhodobo užívané bez toho, aby za užívanie bola
vlastníkom poskytnutá odplata. Žalobca vstúpil do užívania daných pozemkov a stavieb na základe
privatizáciezrejmev90-tychrokoch,keďužpredtýmbolipozemkyvspoluvlastníctvežalobcuzastavané.

Žalovaný odvtedy i v rozhodnom období tieto pozemky umiestnené v priemyselnej zóne užíva na
podnikateľské účely a preto je spravodlivé a etické, aby za ne hradil odplatu v súlade s užívaným
stavom a s účelom ich využívania. Naopak by bolo nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi,
ak by za dlhodobé užívanie predmetných pozemkov za daných okolností hradil vlastníkovi odplatu
zodpovedajúcu užívaniu ornej pôdy, ktorou už dané pozemky desiatky rokov v skutočnosti reálne nie
sú. Preto ak si žalobca uplatňuje a súd aj vychádzal z takej výšky bezdôvodného obohatenia, ktorá

zodpovedá užívaniu pozemkov ako zastavanej plochy na podnikateľské účely, neuplatnil si právo a ani
súd mu toto právo nepriznal v rozpore s dobrými mravmi v kolízii cit. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Nemožno nezohľadniť tiež to, že žalobca si žalobou uplatňoval podstatne nižšiu sumu peňažnej náhrady
za užívanie daných pozemkov, než by mu podľa záverov kontrolného znaleckého dokazovania znalca
Ing. Hontváriho pripadala (keď si uplatňoval 3.060,74 Eur a znalec uzavrel, že má nárok na 173.594,18

Sk). Súd pritom nepovažoval za relevantné, že žalobca sa sám nepričinil o to, že pozemky v jeho
spoluvlastníctve sa zmenili z ornej pôdy na zastavanú plochu s tým, že sa tak stalo pred desiatkami
rokov bez vôle a súhlasu žalobcu resp. jeho právnych predchodcov, pričom ani sám žalovaný nemal
žiadnu ingerenciu na zmenu druhu pozemku, či na jeho zastavanie.

28. Odvolací súd je teda toho názoru, že ani v tomto smere prvoinštančný súd preskúmavaným
rozsudkom nepochybil. V konaní bolo nesporne preukázané a medzi stranami je aj nepochybné,
že žalovaný v rozhodnom období, za ktoré žalobca požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia,
užíva sporný pozemok v priemyselnej zóne na podnikateľské účely, pričom pozemok je dlhodobo
zastavaný prevádzkovými stavbami a spevnenými plochami. Reálne žalovaným užívaný pozemok,

za ktorého užívanie bez právneho dôvodu žalobca požaduje odplatu, je zastavanou plochou a preto
aj keď by v katastri bol dosiaľ zapísaný ako orná pôda nemožno pri určovaní výšky nájomného
vychádzať formalisticky zo zapísaného druhu pozemku, ktorý je v rozpore s realitou. Znalci i súd
preto správne vychádzali z nesporne preukázaného záveru, že predmetný pozemok v skutočnosti
nie je orná pôda, ale zastavaná plocha v priemyselnej zóne používaná na podnikateľské účely.

V tejto súvislosti sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného, ktorý poukázal na potrebu
aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s tým, že nevidel žiaden dôvod, pre ktorý by výkon
práva žalobcu ako podielového spoluvlastníka dotknutých nehnuteľností na vydanie bezdôvodného
obohatenia zodpovedajúceho reálnemu stavu a užívaniu daného pozemku malo byť v rozpore s dobrými
mravmi.

29. Ako ďalšie odvolateľ namietal, že súd nesprávne rozhodol o náhrade trov konania pre žalobcu,
keď mu priznal plnú náhradu trov konania s poukazom na to, že žalobca sa pôvodne domáhal dvoch
samostatných nárokov a to určenia výšky primeranej náhrady za užívanie sporného pozemku a priamo i
finančného nároku. Až v priebehu konania zobral návrh v časti týkajúcej sa určenia primeranej náhrady

za užívanie spornej nehnuteľnosti späť, v dôsledku čoho súd konanie v tejto časti zastavil. Žalobca
podľa žalovaného teda zavinil zastavenie konania v tejto časti a preto žalovanému vznikol nárok na
náhradu takto vzniknutých trov konania. Samotnú špecifikáciu a vyčíslenie náhrady trov konania žalobcu
odvolateľ v ničom nenamietal. Malo byť preto rozhodnuté tak, že súd žiadnemu z účastníkov náhradu
trov konania nepriznáva. Žalobca protiargumentoval tým, že predmet konania bol ustálený súdom už v

roku 2006, odkedy sa konalo len o vydanie bezdôvodného obohatenia.

30. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu v časti o náhrade trov prvoinštančného konania, s
poukazom na jeho rozsah vymedzený uplatnenou odvolacou námietkou, bolo výhradne posúdiť, či súd
správne s poukazom na § 142 ods. 3 OSP priznal plnú náhradu trov konania žalobcovi alebo či by

bol správny postup, ako to navrhuje žalovaný v odvolaní, pre čiastočný úspech žiadnemu z účastníkov
náhradu trov konania nepriznať.31. Súd v preskúmavanom rozhodnutí odkázal na ust. § 142 ods. 3 OSP, ktoré ale neodcitoval, aj preto
s prihliadnutím na ďalšie strohé odôvodnenie rozhodnutia o náhrade trov konania nie je zrejmé, či na
toto ustanovenie dôsledne aj prihliadol.

32. V zmysle § 142 ods. 3 OSP účinného v čase prvoinštančného konania i preskúmavaného
rozhodnutia, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov
konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo
od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny

advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

33. Z obsahu spisu vyplýva, že je pravdou, že pôvodnou žalobou sa žalobca domáhal jednak, aby súd
určil primeranú výšku nájomného za daný pozemok v podiele 1/3 sumou 30,- Sk/m2/ročne a zároveň,
aby odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom vydania plnenia z bezdôvodného
obohatenia sumu vo výške určeného nájomného za obdobie troch rokov vo výške ako bude v konaní

ustálená. V priebehu konania došlo k opakovaným úpravám žalobného petitu (aj v súvislosti so
znaleckými posudkami), až napokon ako ustálil súd prvej inštancie a žiadna zo strán to nenamietala,
predmetom konania zostalo zaplatenie sumy 3.060,74 Eur so 16,5% úrokom z omeškania ročne z dlžnej
sumy od 1.7.2002 do zaplatenia. Už právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku (výrokom III.) súd
konanie v späťvzatej časti včítane určenia výšky nájomného zastavil. Je potrebné súhlasiť s názorom

odvolateľa,žepokiaľdôjdekčiastočnémuzastaveniukonaniavdôsledkučiastočnéhospäťvzatiažaloby,
je nevyhnutné uzavrieť, že v tejto časti žalobca nemal úspech.

34. V danom prípade je ale nevyhnutné prihliadnuť na jeho individuálne okolnosti a to najmä na to, že
žalobca si pôvodne uplatňoval nároky zloženým petitom, z ktorých jeden určovací vzal späť, v dôsledku

čoho bolo konanie v tejto časti zastavené a druhý o plnenie, ktorému bolo napokon v prevažnej časti
vyhovené, takže možno uzavrieť, že v tomto nároku mal žalobca neúspech iba v pomerne nepatrnej
časti časti, pričom rozhodnutie o výške plnenia, ako to správne uzavrel prvoinštančný súd, záviselo od
znaleckého posudku, boli teda splnené podmienky pre rozhodnutie o náhrade trov konania v zmysle cit.
§ 142 ods. 3 OSP. V takom prípade sa pri základnej sadzbe tarifnej odmeny advokáta vychádza výlučne

z výšky súdom priznaného plnenia. Žalobcovi sa tak dostane náhrada trov právneho zastúpenia v tarifnej
odmene advokáta len zo súdom priznanej sumy a nie z celého pôvodne žalovaného predmetu. V
takomto prípade je priznanie plnej náhrady trov konania spravodlivé a primerané, zohľadňujúce pomerný
úspech strán v spore. Odvolaciemu súdu sa vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu javí
nespravodlivým, aby v základe v spore úspešnému žalobcovi nebola (v súlade s návrhom odvolateľa)

priznaná žiadna náhrada trov konania, resp. aby bolo rozhodnuté, že žiaden z účastníkov na náhradu
trov konania nemá právo. Žalovaný podľa vyššie uvedeného bude zaviazaný zaplatiť žalobcovi iba tú
náhradu trov, ktorá zodpovedá jeho úspechu v spore, čo je vyvážené.

35. V nadväznosti na vyššie uvedené potom súd prvej inštancie pri určovaní základnej sadzby tarifnej

odmeny mal vychádzať z výšky súdom priznaného plnenia, teda zo sumy 3.060,74 Eur. Z odôvodnenia
rozsudku je ale zrejmé, že súd vychádzal zo sumy 4.591,11 Eur, pričom z odôvodnenia nie je zrejmé
ako k tomuto záveru dospel. Z odôvodnenia tejto časti rozsudku takisto nevyplýva ani na základe akej
právnej normy a ktorých jej ustanovení náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslil, ako teda vec v tejto
časti právne posúdil. Zo spisu pritom vychodí, že pri vyčíslení hodnoty jedného úkonu právnej služby

právny zástupca žalobcu vychádzal zo žalovanej sumy 4.591,11 Eur (138.312,- Sk), čo pri vyčíslení
náhrady trov prevzal a akceptoval, avšak bez vysvetlenia, i súd prvej inštancie. Vzhľadom na vyššie
uvedenú argumentáciu, ako aj súdom prvej inštancie aplikované ust. § 142 ods. 3 OSP v jeho vete tretej,
súd ale pri náhrade trov konania nemal vychádzať zo žalovanej sumy, ale z výšky súdom priznaného
plnenia. Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku v časti o náhrade trov konania je v dôsledku toho

nezrozumiteľné a nejasné, keď súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní aplikoval § 142 ods. 3 OSP,
bez jeho citácie, pričom ďalej uvádza, že hodnota jedného úkonu právnej pomoci je vypočítaná zo
sumy 4.591,11 Eur, pričom neuviedol, čo táto suma, ktorá nezodpovedá priznanej istine 3.060,74 Eur,
predstavuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania je s poukazom na vyššie
uvedené nepreskúmateľným.

36. Podľa § 157 ods. 2 v čase prvoinštančného konania účinného Občianskeho súdneho poriadku v
odôvodnení rozsudku (a primerane i uznesenia - § 167 ods. 2 OSP) súd uvedie čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastníkkonania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnutédôkazyaakovecprávneposúdil.Súddbánato,abyodôvodnenierozsudkubolopresvedčivé.

37. Podľa aktuálne účinného § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

38. Z citovaného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

39. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného
súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

40. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36
ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 OSP aj § 220 ods. 2 CSP.

41. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov bolo
potrebným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti výroku I. ako
vo výroku vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

42. Keďže súd prvej inštancie v časti o náhrade trov konania nedostatočným odôvodnením svojho
rozhodnutia v dôsledku toho nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám, aby uskutočňovali
im patriace procesné práva, konkrétne na riadne odôvodnenie rozhodnutia a to v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok pre jeho charakter a rozsah nemožno
spravodlivo napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd potom s použitím § 389 ods. 1 CSP

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o náhrade trov konania zrušil a v zrušenom rozsahu s
použitím § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

43. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o náhrade trov daného konania, súc
pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP). V novom

rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

44. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).