Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/221/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115222014
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2115222014.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi a.v.
na Slovensku Trnava, IČO: 35 594 527, so sídlom Nám. SNP 7, Trnava, zastúpený JUDr. Ruženou
Bubenčíkovou, advokátkou so sídlom Kollárova 8, 917 01 Trnava, proti žalovaným: 1. JUDr. L. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. XX/XX, XXX XX Z., 2. R. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX/XX, XXX XX Z.,
žalovaná 2 zastúpená žalovaným 1, o zaplatenie 471,35 eur s prísl. a o vzájomnej žalobe žalovaných,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8C/404/2015-323 zo dňa 06.03.2018,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku I. a v napadnutom
výroku o náhrade trov konania IV. p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu voči žalovaným 1 a 2 zamietol.
Výrokom II. zastavil konanie o vzájomnej žalobe žalovaných 1./ a 2./ v časti o zaplatenie 125,71 eur
spolu s úrokom z omeškania počítaným za každý začatý deň vo výške 0,5 promile počítaným zo sumy
125,71 eur od 18.03.2015 až do zaplatenia. Výrokom III. súd zamietol vzájomnú žalobu žalovaných

1 a 2 vo zvyšnom rozsahu. Výrokom IV. súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 123, § 124, § 871 ods. 1, § 489, § 696, § 100 ods. 1,
§ 101 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 122, § 517 ods. 2, § 697 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), §
70 ods. 1, § 7 písm. b), § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/1995 Z.z. katastrálneho zákona, § 4 ods. 3, §
28 ods. 1, 3, 4, § 29 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách,

§ 3 ods. 1 až 3, 7, 8 vyhlášky č. 397/2003 Z.z., § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 1 ods.
1, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

3. Vecne argumentoval tým, že v konaní nebolo sporené, že byt užíva žalovaný, ani že vyúčtovania
vykonáva žalobca, ale otázka, ako posudzovať spotrebu vody, či túto posúdiť podľa smerných čísel
vody alebo podľa rozpočítania vykonaného žalobcom. Ďalej bolo sporné, či žalobca riadne rozpočítal
elektrickú energiu spoločných priestorov vzhľadom na to, že spoločné priestory užívali aj iné subjekty.

Žalovaní 1 a 2 namietali, že žalobca nie je oprávnený vykonať vyúčtovanie. Súd k námietke žalovaných,
že žalobca nie je oprávnený vykonať vyúčtovanie, lebo nie je správcom bytového domu, konštatuje,
že s uvedeným sa súd nestotožňuje, nakoľko uvedené prislúcha žalobcovi ako vlastníkovi veci a toto
právo mu plynie z ustanovenia § 123 OZ. Súd na základe vykonaného dokazovania, po aplikácii vyššieuvedenýchprávnychpredpisovdospelkzáveru,žeobranažalovanýchjedôvodná,ažežalobcamalbuď
namontovať merače spotreby vody, alebo rozpočítať vodu podľa smerných čísel vody, tj. 55 m3/osoba
do 31.12.2013 na osobu, alebo 34 m3 od 01.01.2014. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že došlo ku

konkludentnému uzavretiu dohody o rozpočítaní vody podľa spotreby s poukazom na predchádzajúce
obdobiasúdkonštatuje,žeuvedenéjepravdivé,avšakústnadohodaskončilamomentom,kedyžalovaní
rozporovali spôsob takéhoto vyúčtovania a týmto momentom treba dohodu považovať za zaniknutú
(resp. neexistujúcu) a nemožno sa na ňu odvolávať, t.j. po vyúčtovaní za rok 2011 už dohoda nebola
platná, nakoľko jedna strana nesúhlasila, čo je zrejmé z obsahu predložených reklamácii, a v zásade

už z oznámenia zo dňa 12.04.2010 č.l. 317. Súd má za to, že konkludentne uzavretá dohoda nemôže
platiť aj naďalej potom, ako jedna zo strán s ňou nesúhlasí. Súd má ďalej za to, že zákonodarca upravil
účtovanievodynasledovne:a)dodávateľvodytútododáodberateľoviaodbersavypočítapodľamerača,
resp. smerných čísel vody - závisí od konkrétnej situácie, a to či existuje určené meradlo alebo nie,
b) následne odberateľ dodá vodu spotrebiteľovi, a vyúčtovanie vykoná buď ba) na základe dohody
rozpočítaním bb) alebo v prípade neexistencie dohody na základe smerných čísel vody. Súd má za

to, že ustanovenie § 28 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z.z. nemožno vykladať inak, ako tak, že v prípade
neexistenciedohody,musíodberateľpoužiťsmernéčíslavody.Súdjetohonázoru,žezákonodarcaprijal
uvedenú úpravu s cieľom štandardizovať vzťahy a dať stranám možnosť na výber a súčasne nenechať
jednu zo strán napospas ľubovôli druhej strany, a preto pre prípad pochybností a nesúhlasu niektorej zo
strán zaviedol maximálny strop nemeranej vody v prospech spotrebiteľa v podobe smerných čísel vody,

ktoré ohraničujú maximálny nemeraný odber, ktorý môže v prípade nesúhlasu odberateľ spotrebiteľovi
vyúčtovať, a ak chce plnenie presahujúce smerné čísla vody, tak musí namontovať vodomery. Súd
vyhodnotil námietku ako dôvodnú v rozsahu využívania spoločných priestorov aj ďalšími subjektmi, a to
spoločnosťou MAKRO, ktorá používa spoločné priestory na vstup do pivnice, ktorú síce má napojenú z
vlastných priestorov, ale do pivnice chodí cez spoločné priestory. Rovnako súd zohľadnil, že príslušníci

Mestskej polície chodia cez spoločné priestory k obsluhe kamerového systému.

4. Súd konštatuje, že dospel k záveru, že počet osôb v byte bol v roku 2011 - 4 osoby, 2012 - 4 osoby,
2013 a 2014 - 5 osôb. Následne súd určil spotrebu vody pre tieto osoby podľa smerných čísel vody a
ceny vodného a stočného pre jednotlivé obdobia. Cena vodného a stočného pre rok 2011 je 1.9561

eur/m3, pre rok 2012 je 2,0559 eur/m3 , pre rok 2013 je 2,064 eur/m3, pre rok 2014 je 2.0764 eur/
m3. Súd na základe takto vypočítanej ceny vodného a stočného určil sumu spotreby na jednotlivé roky
nasledovne: -2011 v sume 430,34, v roku 2012 v sume 452,30 eur, v roku 2013 v sume 567,60 eur a v
roku 2014 v sume 352,99 eur. Žalobca si v uvedených obdobiach vyúčtoval sumy: - 2011 sumu 461,71
eur, 2012 sumu 506,022 eur, 2013 sumu 599,29 eur a 2014 sumu 643,723 eur. Súd konštatuje, že

podľa vyššie uvedeného žalobca žiadal zaplatiť sumu 2.210,943 za vyúčtovanú vodu, pričom mal nárok
na zaplatenie sumy 1.803,23 eur, tj. vyúčtoval sumu 407,713 eur naviac ako mal nárok. Ďalej žalobca
nesprávne vyúčtoval elektrickú energiu za roky 2011 až 2014, kde malo byť zohľadnení ako užívatelia
spoločných priestorov aj spoločnosť MAKRO, s.r.o., a Mestská polícia, ktorí využívajú spoločné priestory
na prístup do svojich priestorov, resp. zariadení. Vzhľadom na uvedené mala byť elektrina spoločných

častí vyúčtovaná tak za jednotlivé roky nasledovne: 2011 94,81 eur/ 17 subjektov = 5,58 x 4 = 22,31
eur, 2012 140,67 eur/14 subjektov = 10,05 x 4= 40,20 eur, 2013 113,54 eur/14 subjektov = 8,11 x
5= 40,55 eur, 2014 108,43 eur/15 subjektov = 7,23 x 5= 36,15 eur. Žalobca mal teda vyúčtovať sumu
139,21 eur, pričom vyúčtoval sumu 161,185 eur, tj. suma 21,98 eur bola účtovaná naviac.

5. V konaní účastníci vzniesli námietky premlčania a to obe strany sporu. Súd konštatuje, že nárok
žalobcu na zaplatenie prípadnej sumy za vyúčtovanie za rok 2011 vzhľadom na okolnosti je premlčaný,
keďže žaloba bola podaná až 27.08.2015, pričom vyúčtovanie bolo doručené podľa tvrdenia žalobcu
dňa 24.07.2012 (premlčacia doba uplynula dňa 09.08.2015). Súd na základe uvedeného konštatuje, že v
uvedenej časti teda žalobu považuje za nedôvodnú. Žalovaní sa domáhali zaplatenia nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ktorý súd taktiež považuje za premlčaný, nakoľko žalovaní podali na súde
návrh na jeho priznanie až dňa 30.01.2017, ktorý rozšírili podaním doručeným súdu dňa 23.05.2017,
a ktorého zmenu súd pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 13.07.2017. Súd má za to,
že žalovaní už v podanom odpore a reklamácia uvádzali skutočnosti, z ktorých si boli vedomí, že majú
pohľadávku voči žalobcovi, a preto si boli vedomí existencie prípadného bezdôvodného obohatenia na

strane žalobcu, vzhľadom na uvedené má súd za to, že žalobca dôvodne uplatnil námietku premlčania
a priznaniu nároku žalovaného bránilo premlčanie nároku žalovaných. Žalobca si uplatnil sumu 471,35
eur spolu s poplatkom z omeškania vo výške 45,17 eur, a úrokom z omeškania, pričom však súd
dospel k záveru, že žalobca nesprávne vyúčtoval žalovanému sumu 407,13 eur titulom vodného astočného a sumu 21,98 eur titulom elektriny spoločných priestorov, pričom čiastočne je premlčaný aj
nárok na zaplatenie sumy 45,17 eur za rok 2011 vyúčtovaný vyúčtovaním v roku 2012, ako aj žalovaným
preukázanú skutočnosť, že v roku 2011 plnil dlh vo väčšom rozsahu, preto súd dospel k záveru, že

žaloba je podaná nedôvodne, a ako takú ju v celom rozsahu zamietol, a to vrátane požadovaného
príslušenstva. Súd súčasne zamietol nárok žalovaných na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko
má za to, že toto nevzniklo v takom rozsahu, ako si ho žalovaní uplatnili a ak by aj bolo bývalo vzniklo,
bolo by premlčané vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní o ňom vedeli (viď predložené reklamácie), ale
reálne ho na súde uplatnili až v roku 2017, t.j. po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty na vydanie

bezdôvodného obohatenia.

6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1, § 257
CSP tak, že nárok na ich náhradu majú žalovaní 1 a 2 ako účastníci plne úspešní v konaní (žaloba bola
zamietnutá v celom rozsahu) a súčasne by mal súd rozhodnúť o trovách vzájomnej žaloby tak, že prizná
ich náhradu žalobcovi. Súd by teda mal rozhodnúť tak, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania v

rozsahu100%vkonaníožalobeažalobcavkonaníovzájomnejžalobe.Žalovanínebolivkonaníprávne
zastúpení, pričom v dôsledku ich intenzívnej obrany a predkladaniu dôkazov sú za použitia citovaných
zákonných ustanovení pri zohľadnení dôvodov hodných osobitného zreteľa (skutkovo a právne náročná
vec) kde žalovaní sa bránili v konaní vo veci, ktorá je osobitná rozhodol tak, že nárok na náhradu trov
konanianepriznalžiadnejzostrán,nakoľkomázato,ženemožnoodžalovanýchspravodlivopožadovať,

aby zaplatili trovy konania protistrane.

7. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku I. a IV. podal prostredníctvom právneho
zástupcu žalobca odvolanie a navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a
žalobe v celom rozsahu vyhovel, uplatnil si tiež náhradu trov celého konania, namietajúc, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vodné a stočné upravuje zákon
č. 442/2002 Z. z. (vodný zákon), ktorý je spodrobnený vyhláškou č. 397/2003 Z. z .. Poukazujúc na § 28
ods. 5 zákona č. 442/2002 Z. z. je jednoznačné, že vodné sa stanoví smernými číslami spotreby vody
v prípade, že meradlo vody nie je osadené. Predmetné ustanovenie je spodrobnené v § 3 ods. 1, 2, 3 a
ods. 7 vyhlášky č. 397/2003 Z. z., podľa ktorého sa množstvo dodanej vody verejným vodovodom určuje

určeným meradlom. Smernými číslami spotreby vody sa množstvo vody dodanej verejným vodovodom
určuje, ak množstvo vody nie je merané. Ak je množstvo vody merané určeným meradlom, určí sa
množstvo odobratej vody z tohto meradla. Súd pri rozhodnutí vo veci vzal do úvahy iba ustanovenie §
28 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z., takýto právny názor nemá oporu v zákone. V žiadnom zákone nie
je zakotvené, že odberateľ vody musí namontovať vodomery pre prípad, ak chce plnenie presahujúce

smerné čísla vody. Preto v rozsudku nie je uvedený žiaden právny predpis, o ktorý by prvoinštančný
súd mohol zdôvodniť povinnosť namontovať vodomery a v prípade, že sa táto povinnosť nesplní,
tak odberateľ môže určiť množstvo spotrebovanej vody smernými číslami. Nesprávnosť právneho
posúdeniavecispočívavposúdeníotázkymeraniavody,keďzanemeranúvodupovažujeprvoinštančný
súd prípad, keď na stupačkách nie sú osadené bytové vodomery. Tento názor je v príkrom rozpore s §

28 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z. z. a § 3 ods. 1 písm. a) Vyhlášky č. 397/2003 Z. z .. Podľa uvedených
ustanovení množstvo vody sa určuje určeným meradlom podľa osobitného prepisu. V konaní bolo
nepochybne preukázané, že na päte domu sa nachádza určené meradlo podľa osobitného predpisu (tzv.
fakturačné meradlo). Dôkazom toho je aj zmluva medzi žalobcom ako odberateľom vody a Trnavskou
vodárenskou spoločnosťou ako dodávateľom vody, ďalším dôkazom sú faktúry od dodávateľa vody.

Odberateľ vody môže (t.j. nie je to jeho zákonná povinnosť) na vnútornom vodovode osadiť pomerové
meradlo vody na vlastné náklady. Takéto meradlo môže slúžiť na určenie časti množstva vody odobratej
konečným spotrebiteľom. Avšak aj v takomto prípade odberateľ vody rozúčtováva spotrebu vody tak,
že pri vyúčtovaní použije aj koeficient spotreby vody. Ide o koeficient, ktorý vyplýva z rozdielu množstva
vody dodanej do objektu (bytového domu) podľa fakturačného meradla umiestneného na päte domu a

súčtu odobraných množstiev vody podľa pomerových meradiel v jednotlivých bytoch. Keďže odberateľ
(vlastník domu alebo správca bytov) je povinný zaplatiť dodávateľovi - vlastníkovi verejného vodovodu
za také množstvo vody, ktoré bolo dodané podľa fakturačného meradla, koneční spotrebitelia sú povinní
zaplatiť odberateľovi - vlastníkovi domu, resp. správcovi bytov v rámci rozúčtovania vodného a stočného
aj uvedený vzniknutý rozdiel nameraných množstiev. Takže aj v prípade, keď na vnútornom vodovode je

osadené meradlo vody, koneční spotrebitelia sú povinní zaplatiť za celkové množstvo vody nameraného
na fakturačnom meradle, ktoré je osadené na päte domu. Rozdiel medzi súčtom nameraných hodnôt
na bytových vodomeroch a nameranou hodnotou na fakturačnom meradle sa rozúčtováva konečným
spotrebiteľom podľa výšky koeficientu.8. Ustanovenie § 28 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. aplikuje iba vtedy, ak množstvo vody dodanej
verejným vodovodom sa neurčuje určeným meradlom podľa osobitného predpisu. Iba v takom prípade

sa s konečnými spotrebiteľmi dohodne, akým spôsobom bude rozpočítavať odobraté množstvo vody
a keď sa nedohodne, tak odberateľ rozpočíta konečným spotrebiteľom odobraté množstvo vody podľa
smerných čísel spotreby vody. Iný výklad zákona nemôže byť správny, a to z dôvodu, že žalobca
predsa nemôže zo svojho platiť dodávku vody, ktorú spotrebovali nájomcovia a ich členovia rodiny.
Je neprijateľný taký výklad zákona, že keď dodávateľ vody fakturuje množstvo odobratej vody podľa

odpočtu z určeného meradla, tak nemá právo takto namerané množstvo vody rozúčtovať konečným
spotrebiteľom. Takýto výklad zákona vedie k bezdôvodnému obohacovaniu sa nájomníkov bytov na
úkor vlastníka domu ako odberateľa vody, keď títo by odberateľovi vody platili za vodu podľa smerných
čísel a odberateľ vody by platil dodávateľovi podľa odpočtu z fakturačného meradla. Takýto výklad
zákona ďalej vedie k plytvaniu s vodou zo strany konečných spotrebiteľov. Prvoinštančnému súdu ako aj
odvolaciemu súdu je známe množstvo sporov vedených ohľadne platenia nájomcami, resp. vlastníkmi

bytov (koneční spotrebitelia) za dodávku vody. V iných konaniach bolo vypracovaných množstvo
znaleckých posudkov, podľa ktorých sa množstvo spotrebovanej vody konečným spotrebiteľom určilo
podľa hodnôt z fakturačného meradla. Ani v jednom prípade konajúce súdy nezaujali právny názor, že
konečný spotrebiteľ má za odobratú vodu platiť podľa smerných čísel, keď dodávka vody je meraná
určeným meradlom. Ďalej odvolateľ poukazuje na nesprávnosť rozsudku vo veci vodného a stočného

pre jednotlivé roky, pretože cena vodného a stočného nie je rovnaká, stočné je vždy drahšie. Uvedené
je preukázané faktúrami dodávateľa vody, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise. Preto aj konštatovanie
súdu, že žalobca vyúčtoval sumu 407,13 eur naviac ako mal nárok je nesprávne. Je nesprávny
záver súdu, že žalobca nesprávne vyúčtoval elektrickú energiu za roky 2011 až 2014, kde mal byť
zohľadnený ako užívateľ aj Mestská polícia Trnava, ktorá využíva spoločné priestory na prístup k svojmu

zariadeniu. Súdu odvolateľ predložil list Mestskej polície Trnava zo dňa 08.12.2017, podľa ktorého
opravy a nastavenia kamier sa vykonávajú z vonkajšieho prostredia pomocou vysokozdvižnej plošiny.
Z tohto listu teda vyplýva, že Mestská polícia Trnava osvetlenie spoločných priestorov nevyužíva.
Rozsudok prvoinštančného súdu je nesprávny aj v časti rozhodnutia o náhrade trov konania, keď
žalobcovi nepriznal proti žalovaným náhradu trov konania z dôvodu, že od žalovaných nemožno

spravodlivo požadovať, aby zaplatili trovy konania protistrane. Takýto dôvod nepriznania trov konania
C.s.p. nepozná. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. V čom spočíva výnimočnosť nepriznania náhrady trov konania a v čom
spočívajú dôvody hodné osobitného zreteľa, v rozsudku uvedené nie je. Dôvod "intenzívnej obrany"
a predkladanie dôkazov zo strany žalovaných rozhodne nie je dôvodom pre nepriznanie náhrady trov

konania podľa § 257 C.s.p.

9. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní, ktorí sa v celom rozsahu stotožnili s napadnutými
výrokmi prvoinštančného rozsudku a navrhli ho potvrdiť. Poukázali na to, že žalobca si aj po niekoľkých
rokoch a mnohých pojednávaniach ešte stále nesprávne vysvetľuje pojmy, postavenie a vzťahy medzi

dodávateľom vody (Trnavská vodárenská spoločnosť), odberateľom vody (Cirkevný zbor ECAV Trnava -
žalobca v spore) a koncovým spotrebiteľom vody (žalovaní v spore) a nevie pochopiť, ktoré ustanovenie
zákona č. 442/2002 Z.z., a vyhlášky č. 397/2003 Z.z., ku ktorému vzťahu zákon a vyhláška upravuje, čím
sa jeho odvolanie stáva nedôvodným a v rozpore so zákonom. Žalovaní spotrebovávajú nemeranú vodu
od žalobcu, ako koncoví spotrebitelia bez merača vody, ktorý žalobca nenainštaloval v ich byte. Medzi

žalobcom a žalovanými doteraz nebola spísaná žiadna dohoda o odbere studenej vody, preto žalobca
je povinný spotrebu studenej vody pre nich účtovať na základe smerných čísel spotreby vody v zmysle
§ 28 ods. 4 zákona č. 442 /2002 Z.z., o verejných vodovodoch. Iné riešenie zákon neumožňuje. Medzi
oboma subjektami nemohla byť ani ústna ani iná dohoda preto, lebo žalovaní proti každému vyúčtovaniu
od roku 2010 podávali v zákonnej lehote reklamácie, na ktoré žalobca neodpovedal. Dňa 29.11.2017

súd vykonal obhliadku spoločných priestorov vo vchode č. X bytového domu v Z. na ul. B. č. XX/XX, čo
bolo a je predmetom sporu, s cieľom zistiť, či elektrinu spoločných priestorov okrem nájomcov, využíva
aj spoločnosť Makro - Domáce potreby, ktorá má priestor skladu v pivnici, a Mestská polícia v Trnave,
ktorá kontroluje kamerový systém umiestnený na streche predmetného bytového domu. Súd na mieste
obhliadky jasne zistil, že oba tieto subjekty elektrinu spoločných priestorov využívajú, preto rozhodol v

rozsudku v zmysle reálnej situácie, vlastného presvedčenia pri obhliadke spoločných priestorov vchodu
č.
2 predmetného bytového domu o tom, že tvrdenie žalovaných je pravdivé. Čo sa týka námietky žalobcu,
že v spise je potvrdenie mestskej polície o tom, že ku kamerovému systému sa ich technici dostávajúpomocou vysokozdvižnej plošiny, táto námietka nie je pravdivá, pretože iba jediný raz pri osadzovaní
a montovaní kamery na streche predmetného bytového domu technici použili vysokozdvižnú plošinu.
Od tejto doby vždy technici chodili ku kamerovému systému schodmi vo vchode č. 2, čo vedia žalovaní

veľmi presne preto, lebo vždy pri kontrole kamerového systému si technici pýtali kľúč od povaly od
žalovaných. Kamera je umiestnená na tyči, ktorá vyčnieva z rovnej strechy bytového domu asi l až 1,5
metra a kamerový systém je umiestnený na rovnej streche bytového domu. Prečo by technici mestskej
polície vždy pristavovali vysokozdvižnú plošinu, keď sa predsa dá pohodlne dostať schodmi z vchodu č.
2 na povalu a potom rebríkom na strechu bytového domu? Kto by sústavne vybavoval plošinu, kto by za

ňu schvaľoval i platil nemalé finančné prostriedky, ak existuje oveľa jednoduchšie a bezplatné riešenie?
Potvrdenie Mestskej polície v Trnave je nepravdivé, polícia by takéto svoje tvrdenie totiž nikdy nemohla
doložiť napr. dokladmi za požičanie a využitie plošiny s uvedením termínov využitia či súm za požičanie,
ani fotografiami či dokonca svedkami, preto je úplne irelevantné.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne

5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

11. Vzhľadom na to, že proti výroku II. o čiastočnom zastavení konania a proti výroku III. o zamietnutí

vzájomnej žaloby žalovaných 1 a 2 vo zvyšnom rozsahu odvolanie podané nebolo, tieto nadobudli
právoplatnosť a nestali sa predmetom odvolacieho prieskumu,

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne v

zamietajúcej časti vo výroku I. a v závislom výroku IV. o náhrade trov konania.

13. Odvolateľ predmet a rozsah odvolacieho prieskumu vymedzil tým, že namietal nesprávne právne
posúdenie spôsobu výpočtu vodného a stočného a jeho vyúčtovania.

14. Odvolací súd sa stotožňuje s výkladom súdu prvej inštancie ust. § 28 vodného zákona, keď súd
správne skonštatoval, že zákonodarca upravil účtovanie vody nasledovne: a) dodávateľ vody túto dodá
odberateľovi a odber sa vypočíta podľa merača, resp. smerných čísel vody, čo závisí od konkrétnej
situácie, a to či existuje určené meradlo alebo nie, b) následne odberateľ dodá vodu spotrebiteľovi, a
vyúčtovanie vykoná buď ba) na základe dohody rozpočítaním bb) v prípade neexistencie dohody na

základe smerných čísel vody. Tak ako na to poukázali aj žalovaní, je potrebné dôsledne rozlíšiť vzťah
medzi dodávateľom vody (v danom prípade Trnavská vodárenská spoločnosť a.s.) a odberateľom vody
(v danom prípade žalobca), v ktorom je dôvodné účtovať spotrebu vody a z toho vyplývajúce vodné a
stočné na základe skutočne nameraného odberu vody vzhľadom na existenciu vodomeru. Až následne
vzniká vzťah medzi odberateľom vody, t.j. žalobcom a konečným spotrebiteľom, t.j. žalovanými 1 a 2,

ktorý je jednoznačne upravený ust. § 28 ods. 4 vodného zákona tak, že ak sa odberateľ s konečnými
spotrebiteľmi nedohodne inak, odberateľ rozpočíta konečným spotrebiteľom odobraté množstvo vody
podľa smerných čísel spotreby vody. A to bez ohľadu na to, či odberateľ platí dodávateľovi podľa
skutočne nameranej spotreby alebo tiež podľa smerných čísel spotreby vody. Je teda na odberateľovi,
aby sa s konečným spotrebiteľom dohodol na spôsobe rozpočítania odobratého množstva vody (táto

dohodamôžebyťajústnačikonkludentná,napr.keďkonečnýspotrebiteľakceptujedodávateľompoužitý
spôsob rozpočítania odobratého množstva vody), a ak k takejto dohode nedôjde, rozhodujúca nie je
skutočná spotreba vody (ktorú ani nie je možné spoľahlivo zistiť), ale pre rozpočítanie sa použijú smerné
čísla spotreby vody.15. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s vecne správnym záverom súdu prvej inštancie,
že ustanovenie § 28 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z.z. nemožno vykladať inak, ako tak, že v prípade

neexistencie dohody, musí odberateľ použiť smerné čísla vody, poukazujúc na to, že zákonodarca prijal
uvedenú úpravu s cieľom štandardizovať vzťahy a dať stranám možnosť na výber a súčasne nenechať
jednu zo strán napospas ľubovôli druhej strany, a preto pre prípad pochybností a nesúhlasu niektorej zo
strán zaviedol maximálny strop nemeranej vody v prospech spotrebiteľa v podobe smerných čísel vody,
ktoré ohraničujú maximálny nemeraný odber, ktorý môže v prípade nesúhlasu odberateľ spotrebiteľovi

vyúčtovať, a ak chce plnenie presahujúce smerné čísla vody, tak musí namontovať vodomery. Súd teda
nekonštatoval zákonnú povinnosť odberateľa namontovať vodomery pre konečných spotrebiteľov, tak
ako to nesprávne namieta odvolateľ, súd iba skonštatoval dôsledok neexistencie vodomerov pre zistenie
odberu vody konečných spotrebiteľov na spôsob rozpočítania odobratého množstva vody, aplikujúc
jednoznačné znenie § 28 ods. 4 zák. č. 442/2002 Z.z.

16. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie neaplikoval § 28 ods. 5 zák. č. 442/2002 Z.z.,
podľa ktorého právo na vodné vzniká vtokom vody do potrubia napojeného bezprostredne za meradlom
a ak nie je osadené meradlo, právo na vodné vzniká vtokom vody do hlavného uzáveru pripojeného
pozemku alebo stavby, prípadne do uzáveru hydrantu, výtokového stojana, plniaceho miesta alebo
hadicového zariadenia; v takom prípade sa vodné stanoví smernými číslami spotreby vody, odvolací

súd túto námietku považuje za nedôvodnú, nakoľko toto ustanovenie nehovorí nič o vzťahu odberateľa
a konečného spotrebiteľa, a to najmä v otázke rozpočítania odobratého množstva vody konečným
spotrebiteľom. Je samozrejmé, že pri výklade zákona je potrebné jeho jednotlivé ustanovenia vykladať
vo vzájomných súvislostiach, no aj pri takomto logickom a systematickom výklade ustanovenia § 28
ods. 4 zák. č. 442/2002 Z.z. nemožno podľa odvolacieho súdu dospieť k inému výkladu než dospel súd

prvej inštancie.

17. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na to, že bežná prax je taká, že odberateľ konečným spotrebiteľom
rozpočítava odobraté množstvo vody podľa celkového množstva vody dodaného odberateľovi, táto prax
je zrejme dôsledkom dohody medzi odberateľom a konečným spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že v

danom prípade takáto dohoda preukázaná nebola, bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 28 ods. 4
zák. č. 442/2002 Z.z.Odvolateľ rovnako nedôvodne namietal nesprávnosť rozsudku vo výpočte vodného
a stočného pre jednotlivé roky, pretože podľa neho cena vodného a stočného nie je rovnaká, stočné
je vždy drahšie, preto aj konštatovanie súdu, že žalobca vyúčtoval sumu 407,13 eur naviac ako mal
nárok, je nesprávne. Odvolateľ neuviedol a ani nepreukázal, aký mal byť správny výpočet vodného a

stočného, resp. v čom presne spočívalo pochybenie vo výpočte súdu prvej inštancie. Odvolací súd preto
túto odvolaciu námietku považoval za príliš všeobecnú a nepreukázanú, a preto nedôvodnú.

18. Ako posledné vo veci samej odvolateľ namietal nesprávnosť záveru súdu, že žalobca nesprávne
vyúčtoval elektrickú energiu za roky 2011 až 2014, kde mal byť zohľadnený ako užívateľ aj Mestská

polícia Trnava, ktorá využíva spoločné priestory na prístup k svojmu zariadeniu, keď súdu odvolateľ
predložil list Mestskej polície Trnava zo dňa 08.12.2017, podľa ktorého opravy a nastavenia kamier
sa vykonávajú z vonkajšieho prostredia pomocou vysokozdvižnej plošiny a z tohto listu teda vyplýva,
že Mestská polícia Trnava osvetlenie spoločných priestorov nevyužíva. Ani túto odvolaciu námietku
nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. V prvom rade je potrebné konštatovať, že nesprávnosť

vyúčtovania elektrickej energie za spoločné priestory za roky 2011 až 2014 nebola konštatovaná len
z dôvodu, že ako užívateľ spoločných priestorov nebola zohľadnená nielen Mestská polícia Trnava
ale ani spoločnosť Makro, ktorá má v nehnuteľnosti svoju predajňu a spoločné priestory využíva na
prístup do pivnice, čo odvolateľ nijako nespochybnil a ani nenamietal, a teda už len týmto je preukázaná
nesprávnosť vyúčtovania elektrickej energie za spoločné priestory za roky 2011 až 2014. Čo sa týka

užívania spoločných priestorov Mestskou políciou Trnava, žalovaní relevantne spochybnili skutočnosť,
že polícia nevyužíva spoločné priestory na prístup k svojmu kamerovému systému, keď žalovaný 1
potvrdil opakovanú skúsenosť, že ho príslušníci polície požiadali o odomknutie povalového priestoru
za účelom prístupu ku kamerovému systému. Predložené potvrdenie Mestskej polície Trnava preto nie
je dostatočne hodnoverným dôkazom preukazujúcim, že polícia spoločné priestory vôbec nevyužíva,

pokiaľ chcel žalobca túto skutočnosť preukázať, zaťažovalo ho dôkazné bremeno, ktoré mohol splniť
napr. svedeckými výpoveďami osôb, ktoré užívajú priestory v predmetnom dome, alebo predložením
dokladov preukazujúcich používanie plošiny na prístup k svojmu kamerovému systému.19. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že
žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko obe strany mali v konaní čiastočný
úspech aj neúspech, žalobca bol úspešný v časti zamietnutia vzájomnej žaloby žalovaných ako aj v časti

zastavenia konania o vzájomnej žalobe a žalovaní zas boli úspešní v časti zamietnutia žaloby žalobcu, a
tak spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami v časti náhrady trov konania bude zodpovedať
také riešenie, že ani jednej zo strán nebude priznané právo na náhradu trov konania, t.j. každá zo strán
si bude znášať sama trovy konania, ktoré jej vznikli.

20. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti vo výroku I., vrátane vecne správneho výroku o náhrade trov konania vo
výroku IV., v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.

1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaníúspešnýmžalovaným1a2nepriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonania,nakoľkonebolo
preukázané, že by im nejaké trovy odvolacieho konania vznikli.

23. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).