Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/145/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717210190
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8717210190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: T. I., W.. XX.XX.XXXX, F. L. XXX/
XX, L. F., v konaní o zaplatenie sumy 327,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Poprad č. k. 13Csp/107/2017-76 zo dňa 18.04.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Nepriznáva sa stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a
nepriznal stranám náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1
a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(ďalej len ZoSÚ) a § 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že v prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy 327,30 eura
z dôvodu, že jeho právny predchodca poskytol žalovanému spotrebiteľský revolvingový úver formou
kreditnej karty. Vychádzal zo záveru, že žalovanému mal byť poskytnutý spotrebiteľský úver, teda
okrem právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku musí byť úver poskytnutý aj v súlade s
ustanoveniami ZoSÚ. V zmysle § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskou úvere musí byť uzavretá v
písomnej forme. Žalobca si v konaní uplatnil zaplatenie sumy 327,30 eura, ktorá podľa neho predstavuje
rozdiel medzi debetnými a kreditnými operáciami na kreditnej karte a tvrdil, že jeho právny predchodca

uzavrel dňa 23.05.2011 so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom revolvingovom úvere. Na podporu
svojich tvrdení žalobca predložil súdu listinu označenú ako „návrh na uzatvorenie zmluvy o kreditnej
karte“, ktorá je podpísaná žalovaným a je datovaná dňom 23.05.2011. Zo strany žalobcu však nebola
predložená žiadna listina, ktorá by mohla byť považovaná za akceptáciu návrhu, teda podľa názoru súdu
zo strany žalobcu nebolo preukázané, že došlo k uzavretiu zmluvy o úvere v písomnej forme tak, ako
to predpokladá ust. § 9 ods. 1 ZoSÚ. Uviedol, že v zmysle obchodných podmienok je dňom doručenia
akceptácie tohto návrhu bankou klientovi, alebo doručením kreditnej karty a PIN kódu držiteľovi karty

podľatoho,ktorázuvedenýchskutočnostínastaneskôr,vznikázmluvaokreditnejkarte. Zpredložených
obchodných podmienok nevyplýva, že by žalovaný prevzal tieto obchodné podmienky, teda že by na
tieto pristúpil, ale aj keby táto skutočnosť bola preukázaná, súd prvej inštancie je toho názoru, že
uvedené ustanovenie obchodných podmienok je v rozpore práve s ust. § 9 ods. 1 ZoSÚ, ako aj § 40ods. 3 Občianskeho zákonníka. Nielen návrh, ale aj akceptácia návrhu musí byť v písomnej forme a
tento úkon nie je možné nahradiť doručením kreditnej karty klientovi s tým, že doručenie karty sa bude
považovať za akceptáciu návrhu. Právny úkon, na základe ktorého požaduje plnenie, je teda v zmysle §

40 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný pre nedostatok formy a z tohto dôvodu sa žalobca nemôže
domáhať nárokov na základe úverovej zmluvy, ale môže požadovať iba vrátenie toho, čo si strany na
základe neplatnej zmluvy poskytli. Keďže právny úkon uzavretý medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným je neplatný v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobcovi nevznikol nárok na úroky,
poplatky a ďalšie príslušenstvo pohľadávky, ktoré je výsledkom zmluvných dojednaní, ale vznikol by mu

nárok iba na vrátenie toho, čo žalovanému reálne poskytol jeho právny predchodca. V tomto smere však
žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, aká suma bola skutočne čerpaná žalovaným a aká
suma bola z jeho strany uhradená, teda či medzi týmito položkami vznikol rozdiel, ktorý by žalovaný mal
zaplatiť žalobcovi, a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) tak, že stranám náhradu trov konania
nepriznal, pretože žalobca v konaní nebol úspešný, teda mu nevznikol nárok na náhradu trov konania a
žalovaný ako úspešná strana, náhradu trov konania nežiadal a tiež zo spisu nevyplývajú žiadne výdavky
žalovaného, ktoré by bolo možné považovať za účelne vynaložené náklady v súvislosti s uplatňovaním
alebo bránením práva.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia. Uviedol, že podľa návrhu na uzatvorenie Zmluvy o kreditnej karte zo dňa 23.05.2011
žalovaný navrhoval, aby právny predchodca žalobcu uzavrel zo žalovaným Zmluvu o kreditnej Karte
s podmienkami, ktoré boli dohodnuté v predmetnom návrhu. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že ak

žalovanému do jedného mesiaca odo dňa doručenia návrhu nebude zo strany právneho predchodcu
žalobcu doručené písomné prijatie návrhu alebo jeho písomné odmietnutie, uplynutím posledného
dňa uvedenej lehoty návrh žalovaného zaniká. Je zrejmé, že žalovanému bola doručená kreditná
karta, ktorou vykonával platobné operácie, teda došlo k prijatiu predmetného návrhu. Poukázal na to,
že táto skutočnosť nebolo spochybnená ani samotným žalovaným. Žalovaný v konaní len namietal

neprimeranosť dohodnutých úrokov a poplatkov, nie však platnosť uzatvorenia Zmluvy o kreditnej karte.
Vzhľadom na to, že žalovaný platnosť uzavretia zmluvy nespochybnil, mal súd považovať predmetnú
skutočnosť za nespornú. Žalovaný rovnako nespochybnil ani vykonané debetné a kreditné operácie
a nerozporoval tvrdenia žalobcu ohľadom výšky čerpaných finančných prostriedkov. Uvedené navyše
podporuje aj fakt, že žalovaný v rámci ospravedlnenia pojednávania prejavil vôľu uhradiť svoj záväzok

v mesačných splátkach, čim fakticky uznal dlžnú sumu. Nakoniec uviedol, že súd síce tvrdil, že žalobca
predložil len platobnú históriu od 01.09.2014, pričom k poskytnutiu úveru malo dôjsť 23.05.2011, avšak
súdsanezaoberalanipredloženoučasťouplatobnejhistórieod01.09.2014,neskúmalkakémučerpaniu
finančných prostriedkov došlo zo strany žalovaného, či vykonal nejaké úhrady. Na základe uvedeného
navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. zrušil rozsudok a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Nesúhlasil so začatím nového konania a vydaním nového
rozsudku. Je si vedomý svojho záväzku, avšak jeho finančná situácia mu neumožňuje uhradiť tento
záväzok jednorazovo. A preto navrhol splatenie dlhu formou splátok po 50 eur mesačne, k 25-tému dňu

v mesiaci.

7. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného navrhol žalobca rozhodnúť o nároku v zmysle § 282 CSP
rozsudkom pre zmeškanie, nakoľko žalovaný v priebehu konania uznal nárok čo do základu a výšky.
Súhlasil s úhradou pohľadávky formou splátkového kalendára v pravidelných mesačných splátkach v

minimálnej výške 50 eur mesačne až do úplného splatenia, pod stratou výhody splátok.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci ohľadom odvolaním napadnutých výrokov sa v

dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver.
Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo,
odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v
plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza.

11. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná

strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré
je dostupné spotrebiteľovi.

12. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

13.Podľa§40ods.3Občianskehozákonníkapísomnýprávnyúkonjeplatný,akjepodpísanýkonajúcou
osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny
predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to
obvyklé.

14. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si v konaní uplatnil právo na zaplatenie sumy 327,30 eura
s príslušenstvom z postúpenej pohľadávky od právneho predchodcu (Slovenská sporiteľňa a. s.) na
základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.06.2017. Žalovaný dňa 23.05.2011 písomne navrhol
právnemu predchodcovi žalobcu uzavretie zmluvy o kreditnej karte, ktorej predmetom je poskytnutie

spotrebiteľského revolvingového úveru. Návrh je podpísaný žalovaným. Za stranu právneho predchodcu
žalobcu však podpis osoby konajúcej v mene právneho predchodcu žalobcu chýba.

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že posudzovaný právny vzťah
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je spotrebiteľským právnym vzťahom. Právny

predchodca žalobcu vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval
ako spotrebiteľ, pretože nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Konal
pretosprávne,keďpreskúmal,čizmluvaospotrebiteľskomúvereobsahujevšetkyobligatórnenáležitosti
vyžadované zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je potrebné a nutné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch (účinných v čase uzavretia

zmluvy).

16. V záverečných ustanoveniach bodu II. ods. 2 Návrhu na uzatvorenie Zmluvy o kreditnej karte sa
uvádza, že tento návrh je neodvolateľným návrhom. Klient vyhlasuje, že ak mu do jedného mesiaca
odo dňa doručenia tohto návrhu banke nebude zo strany banky doručené jeho písomné prijatie alebo

písomné odmietnutie, uplynutím posledného dňa uvedenej lehoty návrh klienta zaniká.

17. Obchodné podmienky pre kreditné karty právneho predchodcu žalobcu, v bode 3.1 uvádzajú, že
doručením návrhu banke prejavuje klient vôľu uzatvoriť s bankou zmluvu o kreditnej karte. Tento návrh
je neodvolateľným návrhom, pričom dňom doručenia akceptácie tohto návrhu bankou klientovi alebo

doručením kreditnej karty a PIN-kódu držiteľovi karty, podľa toho, ktorá z uvedených skutočností nastane
skôr, vzniká zmluva o kreditnej karte.

18. V danom prípade ustanovenia obchodných podmienok pre kreditné karty v bode 3.1 sú o tom, že
úverová zmluva vznikne aj tým, že je zaslaná kreditná karta a PIN-kód, pričom zmluvné ustanovenia

návrhu na uzavretie zmluvy jasne uvádzajú v bode II. záverečné ustanovenia, povinnosť písomného
prijatia alebo odmietnutia zo strany banky, inak návrh klienta zaniká.19. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný urobil jednostranný úkon, teda
písomný návrh na uzavretie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v konaní nebolo preukázané, že by
Slovenská sporiteľňa a. s. následne urobila písomný úkon, z ktorého by vyplynulo, že by takýto návrh

žalovaného prijala. Ak teda žalovanému poskytla peňažné prostriedky, ako to uvádza v žalobe a to
bez osobitnej písomnej zmluvy, ktorou by tento záväzkový vzťah bol individualizovaný zo všetkými
náležitosťami, ktoré vyžaduje § 9 ods. 1, 2 ZoSÚ, odvolací súd považuje takto dojednaný úver za
neplatný v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nedodržanie písomnej formy zmluvy.

20. Odvolací súd nad rámec právneho posúdenia súdu prvej inštancie poukazuje na rozpornosť
momentu vzniku zmluvného vzťahu. Je potrebné vychádzať zo všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorých sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný. V danom prípade ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 1 jasne uvádzajú
pre platnosť zmluvného vzťahu písomnosť, a tomu zodpovedá aj záverečné ustanovenie II. Návrhu na
uzatvorenie Zmluvy o kreditnej karte, že banka musí písomne prijať alebo odmietnuť návrh na uzavretie

zmluvy a ak takýto návrh nebude doručený do jedného mesiaca od doručenia návrhu, návrh klienta
na uzavretie zmluvy zaniká. To však nekorešponduje s textom obchodných podmienok pre kreditné
karty, ktoré uvádzajú, že zmluva vzniká akceptovaným spôsobom zaslania kreditnej karty a PIN-kódu.
Uvedené spôsobuje neurčitosť právneho úkonu Zmluvy o kreditnej karte.

21. Z uvedených dôvodov sú závery súdu prvej inštancie správne, že nedošlo k platnému uzavretiu
zmluvy v písomnej forme medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a žalovaným ako klientom.
Potom je možné poskytnuté peniaze a nevrátené klientom riešiť skôr ako otázku bezdôvodného
obohatenia.

22. V prejednávanej veci pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby nie je právne významné tvrdenie
žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žalovaný počas konania nepoprel žiadne
zo skutkových tvrdení žalobcu o neplatnosti uzavretia zmluvy, mal tieto skutkové tvrdenia považovať
za nesporné a z týchto tvrdení vychádzať, pretože neexistovali žiadne pochybnosti o ich pravdivosti.
Zásadná pochybnosť pritom vyplýva priamo z Návrhu na uzavretie Zmluvy o kreditnej karte zo dňa

23.05.2011 predloženej samotným žalobcom. Ako už uviedol odvolací súd, ustanovenia Zákona o
spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 1 jasne uvádzajú pre platnosť zmluvného vzťahu zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere písomnosť a tá nebola v tomto prípade dodržaná.

23. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie

dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu
obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

24. Jedným zo základných nosných princípov rekodifikácie civilného procesného práva je princíp
procesnej zodpovednosti strán sporu. Podľa všeobecných ustanovení o konaní sa súd prísne spravuje

dispozičným princípom, čo sa ďalej odzrkadľuje v princípe formálnej pravdy. Najprísnejšou sankciou
za pasivitu strán v konaní, najmä za neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena, je strata
sporu. Takéto nastavenie civilného procesu je však len veľmi ťažko zlučiteľné s jeho sociálnou funkciou
v sporoch s ochranou slabšej strany. Ustanovenie § 295 CSP predstavuje jedno z kľúčových ustanovení
prelamujúce dispozičný princíp v civilnom procese s cieľom poskytnúť spotrebiteľovi čo najväčšiu mieru

ochrany jeho práv garantovaných hmotným právom.

25. Systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa
v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom
na toto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS stanovuje, že nekalé
podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S

cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13/EHS dosiahnuť, SDEÚ viackrát zdôraznil,
že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ
rozhodol, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenienachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti
smernice a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Táto
možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená

účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o
svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

26. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ

zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k
tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd. Pokiaľ však už má vec sudca tzv.
„nastole“apreskúmavavec,takpodľanázoruodvolaciehosúdujepovinnýexofforeagovaťnanečestné
konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak článok 6 Smernice Rady 93/13/EHS.

27. Vykonávanie dôkazov aj bez návrhu by malo smerovať nielen k posúdeniu neprijateľnosti tých

ustanovení spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou
zmluvou, na ktorých je založený nárok tvrdený v žalobe, ale malo by smerovať k posúdeniu všetkých
okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej spotrebiteľská zmluva závisí (porovnaj č. 4 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS).

28. Z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je relativizovaná
nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Vnútroštátny súd totiž musí
prihliadnuť na nekalú povahu spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu spotrebiteľa. Správne preto
postupoval súd prvej inštancie, ktorý ex offo prihliadol na nedostatok písomnej formy Zmluvy o kreditnej

karte v zmysle ZoSÚ, bez toho, aby musel žalovaný namietať predmetnú skutočnosť ako spornú.

29. Podľa § 282 CSP, ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na
návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná
písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.

30. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že podanie žalovaného zo dňa 03.04.2018
doručené súdu prvej inštancie dňa 05.04.2018 (č. l. 67 spisu) nemožno považovať za taký prejav jeho
vôle, ktorý by vyvolával právne účinky predpokladané v ust. § 282 CSP. V podaní zo dňa 03.04.2018
žalovaný okrem iného uviedol, že je si vedomý svojho záväzku voči žalobcovi a je ochotný ho splácať v

mesačnýchsplátkach,nakoľkomujehofinančnásituácianedovoľujeuhradiťtentozáväzokjednorazovo.
Výšku splátky ponecháva na zvážení súdu.

31. V prípade spotrebiteľských sporov nie je uznanie dlhu žalovaným - spotrebiteľom pred súdom
skutočnosťou, ktorá by pozbavovala súd povinnosti skúmať nekalý charakter spotrebiteľských zmlúv.

Priečilo by sa zásade spravodlivosti, ak by v konaní pasívni spotrebitelia boli zvýhodňovaní voči
spotrebiteľom, ktorí dlh pred súdom uznajú, a to častokrát len z obavy, že v opačnom prípade im
nebude umožnené uhradiť dlh v splátkach, z dôvodu neinformovanosti, neznalosti svojich práv, pocitu
bezmocnosti voči dodávateľovi, ktorý je v konaní právne zastúpený, či neporozumení rozhodnutia súdu.

32. V tomto prípade okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, že žalovaný je si vedomý existencie dlhu, no
nesúhlasí s tým, aby bol zaviazaný na úhradu dlhu v celom rozsahu tak, ako bol uplatnený žalobou (viď.
jeho odpor proti platobnému rozkazu zo dňa 19.01.2018, v ktorom namieta výšku úrokov a poplatkov
za neúmernú a v rozpore s dobrými mravmi), a svoje podanie zo dňa 03.04.2018 formuloval pod tlakom
okolností-prebiehajúcesúdnekonanie,jehonepriazniváfinančnásituácia, snahaodocieleniemožnosti

úhrady dlhu v splátkach.

33. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ani predloženou časťou platobnej
histórie žalovaného od 01.09.2014, neskúmal k akému čerpaniu finančných prostriedkov došlo zo strany
žalovaného, či vykonal nejaké úhrady.

34. Podľa § 132 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.35. Aby súd mohol rozhodnúť vo veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav a tento zistí predovšetkým
prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou

tvrdenia. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky právne relevantné tvrdenia, či už sú uvedené
v žalobnom návrhu, vo vyjadrení žalovaného, alebo v priebehu konania. Cieľom dôkaznej povinnosti
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez
ohľadu na jeho procesné postavenie. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou)
rozumieme zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a

vykonaných dôkazov. Dôkazná núdza je situácia, v ktorej sa dopad (neúspech v konaní) pričíta tej
strane sporu, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j.
zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

36. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže
splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní

ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno táto strana neuniesla. Dôsledkom neunesenia
dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo
dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze, keďže neponúkla alebo nevedela ponúknuť
súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

37. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne výšky žalobného nároku, ktorý podľa jeho tvrdenia predstavoval sumu 327,30 eura ako rozdiel
medzi súčtom debetných operácií na učte žalovaného vo výške 1.078,38 eura a súčtom kreditných
operácií vo výške 814,51 eura. Žalobca síce predložil na výzvu súdu prvej inštancie ako dôkaz platobnú
históriu žalovaného z úveru poskytnutého na základe predmetnej Zmluvy o kreditnej karte, avšak tá len

zahrňuje peňažné operácie za obdobie od 01.09.2014 do 21.06.2017. Pričom k poskytnutiu úveru malo
dôjsť ako konštatoval súd prvej inštancie už dňa 23.05.2011. Predloženie len časti platobnej histórie
žalobcom neviedlo k preukázaniu jeho tvrdení o výške čerpanej a uhradenej sumy zo strany žalovaného,
čo pre neho znamenalo neunesenia dôkazného bremena a v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu
jeho žaloby.

38. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1
a 2 CSP ako vecne správny potvrdil vrátane správneho súvisiaceho výroku o trovách konania.

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.

Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom

prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).