Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. február 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/149/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717211184
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717211184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členovJUDr.JanyUrbanovejaMgr.AnnyMihálikovej,vprávnejvecižalobcu:BENCONTCOLLECTION,
a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50
361 368, proti žalovanému: B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. W. XXXX/XX, XXX XX M. v konaní o
zaplatenie 522,74 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k.
6Csp/184/2017-92 zo dňa 21. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 6Csp/184/2017-92 zo dňa 21. marca 2018 p

o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresnýsúdnapadnutýmrozsudkompostupompodľa§297písm.b),§219ods.3zákonač.160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok, § 52 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 9 ods. 2
písm. j), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku
dňu uzatvorenia Zmluvy, zamietol žalobu (výrok I.). Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania nepriznal (výrok II.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 22.09.2017 sa žalobca
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 522,74 Eur, úrokov vo výške 115,04 Eur, úrokov vo výške
419,79 Eur, úrokov vo výške 24,5 % ročne zo sumy 522,74 Eur od 08.06.2017 do zaplatenia, úrokov
z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 522,74 Eur od 08.06.2017 do zaplatenia, poplatkov vo
výške 14,38 Eur a náhrady trov konania. Prvoinštančný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané,
že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená Zmluva o úvere, ktorá bola
uzatvorená za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z., preto sa na ňu vzťahujú normy spotrebiteľského

práva. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní mal súd preukázanú na podklade Zmluvy o postúpení
pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017 uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu ako
postupcom a žalobcom ako postupníkom. Dňa 05.05.2011 uzavrel právny predchodca žalobcu so
žalovaným Zmluvu o úvere - dostupná pôžička, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo
výške 2.000 Eur, ktorý sa zaviazal splácať v 30 mesačných splátkach vo výške 90 Eur, pričom celková
výška nákladov je uvedená v sume 695,97 Eur. Po preskúmaní predmetnej Zmluvy o úvere súd dospel
k záveru, že táto Zmluva neobsahuje povinné obsahové náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010

Z.z. V Zmluve je nesprávne uvedený údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Nesprávne
uvedený údaj má za následok, ako keby nebol uvedený vôbec, čo zákon sankcionuje tým, že úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Už pri uzatvorení zmluvy musí byť dlžníkovi zrejmé, aká
je celková čiastka, ktorú bude musieť zaplatiť. Z obsahu Zmluvy nie je možné jednoznačne vyvodiťzáver, akú čiastku má žalovaný celkovo zaplatiť, keď násobok výšky splátok (90 Eur) a počtu splátok
(30) je suma 2.700 Eur. Celkové náklady sú tak vo výške 700 Eur, pričom v Zmluve je uvedená výška
celkových nákladov 695,97 Eur. Celková čiastka (po prepočítaní počtu a výšky splátok) je uvedená

odlišne než tomuto v skutočnosti je. Pokiaľ zákonodarca urobil celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť povinnou súčasťou zmluvy o úvere, bolo jeho úmyslom a cieľom, aby sa v zmluve uvádzala
len správna hodnota celkovej čiastky, ktorá by spotrebiteľovi dávala pravdivý, reálny obraz o hodnote
nákladov, aby spotrebiteľ na základe takéhoto údaju mohol usúdiť a porovnať úverový produkt s inými
a prijať svoje rozhodnutie o výhodnosti, nevýhodnosti jeho poskytnutého úveru. Uvedenie nesprávnej

hodnotycelkovejčiastkyvytváranepravdivýobrazonákladochspotrebiteľanaúver.Nesprávneuvedená
suma celkových nákladov má za následok aj nesprávnu hodnotu RPMN. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi vznikol nárok len na
zaplatenie tzv. čistej istiny bez akýchkoľvek úrokov, poplatkov a iných plnení spojených s poskytnutým
úverom. Keďže žalovaný čerpal úver vo výške 2.000 Eur a celkovo uhradil 2.447,05 Eur, žalobcovi
nevznikol ním uplatnený nárok. Zohľadňujúc princíp procesnej ekonómie sa súd bližšie nezaoberal

ďalšou argumentáciou žalobcu.
3.Otrováchkonaniarozhodolsúdvsúlades§262ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.Žalovanýbol
v konaní úspešný v celom rozsahu. Keďže z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by žalovanému
v konaní vznikli akékoľvek trovy a tento si nárok na náhradu trov konania ani neuplatnil, súd rozhodol,
že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal
jeho zmeny, alternatívne sa domáhal v napadnutej časti jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolateľ vytýkal súdu, že nemal možnosť sa procesne
v konaní brániť, pretože súd svojím postupom mu znemožnil účasť na konaní. Bez toho, aby ho

oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti
Zmluvy o úvere, jeho žalobu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Súd ho nevyzval na vyjadrenie
sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 CSP. Ak totiž
súd mal za to, že v prejednávanom prípade je sporná aj otázka neuvedenia náležitostí v zmysle
§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, mal podľa názoru odvolateľa ho

podľa § 129 CSP vyzvať na odstránenie vád podania vo veci samej. Súd ho nevyzval ani podľa
§ 157 CSP, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci v otázke bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žaloby ako celku. Nevytýčil
termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabrániť inštitútu tzv.
prekvapivých rozsudkov, akým napadnuté rozhodnutie nesporne je. Rovnako tak súd nevytýčil ani

termín pojednávania podľa § 177 ods. 1 CSP. Odvolateľ označuje postup súdu za nesúladný so
zásadami účelnosti a hospodárnosti konania vyúsťujúci do situácie, kedy jedinou možnosťou procesnej
obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na
odvolací súd, čo nie je žiadúce. Žalobca nežiadal o odročenie nariadeného pojednávania, naopak,
súhlasil s pojednávaním a rozhodnutím vo veci v jeho neprítomnosti. Aj z uvedeného dôvodu možno

napadnuté rozhodnutie považovať za odmietnutie spravodlivosti. Čo sa týka celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, odvolateľ uviedol, že celkovú čiastku úveru (celkovú výšku nákladov) tvorí
súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bol žalovaný
oboznámený v samotnej Zmluve v časti 3. Samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou Zmluvy o úvere,

nakoľko celková čiastka úveru je zo Zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým
súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, ktoré Zmluva obsahuje. Odvolateľ nesúhlasil ani s tvrdením súdu o tom, že v Zmluve o úvere
je uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov a RPMN. Ako prílohu k odvolaniu predložil
žalobca súdu listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona

o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, do
kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. V predmetnom
výpočte je vidieť, že posledná splátka úveru bola len vo výške 85,95 Eur. V ďalšej časti odvolania
namietal žalobca nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru neobsahuje
náležitosti vyžadované zákonnou úpravou. Dodal, že riadne zdôvodnenie rozhodnutia súdu je garanciou

práva účastníka na spravodlivý proces (v tejto súvislosti odkazuje na viaceré rozhodnutia Ústavného
súdu SR v nálezoch, napr. III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09 a ďalšie) a
poukázal aj na judikatúru a teoretické východiská v súvislosti s ochranou spotrebiteľa.5. Žalovaný na odvolanie žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 23.05.2018, nijakým spôsobom
nereagoval.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil
ako vecne správne.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
prevažnej časti sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu
formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na

zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s
nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

9. Odvolacie námietky procesného charakteru odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Nakoľko boli
v konaní splnené všetky zákonné podmienky uvedené v § 297 písm. b) druhá veta CSP (jednalo sa

o otázku jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán neboli sporné a hodnota sporu
bez príslušenstva neprevyšovala 1.000 Eur), bolo v procesných možnostiach prvoinštančného súdu
upustiť od nariadenia pojednávania. Pri oznamovaní o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
postupoval okresný súd v zmysle § 219 ods. 3 CSP. Okresný súd nemal povinnosť vyzvať žalobcu podľa
§ 129 CSP, predmetné ustanovenie totiž upravuje proces odstraňovania vád podania vo veci samej a

v prípade žaloby žalobcu sa nejednalo o neúplné a nejasné podanie, ani o podanie, ktoré by bránilo
vecnému prejednaniu veci. Chýbajúce skutkové zdôvodnenie nároku žalobcom v žalobe nie je vadou
žaloby. Odvolací súd nevzhliadol ani dôvod, aby okresný súd postupom podľa § 168 ods.1 CSP nariadil
termín predbežného prejednania sporu, ide totiž o fakultatívnu fázu konania a je namieste v prípade tých
sporov, ktoré sa vyznačujú skutkovou a právnou zložitosťou. V súdenej veci je jednoznačné, že o takýto

typ sporu sa nejedná, žalobou uplatňovaný nárok vyplýva zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy a v
konkrétne riešenej vecnej otázke ( otázkach ) o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je rozhodovacia
prax súdov ustálená.

10. Uzatvorením Zmluvy o úvere medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu bol založený

spotrebiteľskýprávnyvzťah(tentozáverodvolateľnenamietal).Bolpretosprávypostupokresnéhosúdu,
keď podrobil Zmluvu o úvere súdnej kontrole, či po stránke obsahovej spĺňa náležitosti vyžadované
ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Obligatórnou náležitosťou
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. j/ ZoSÚ je aj ročná percentuálna miera nákladov a celková
čiastka,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy

o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov. V konkrétnej Zmluve údaj o celkových nákladoch na úver vo výške 695,97 Eur
nezodpovedal parametrom uvedeným v Zmluve, keďže poskytnutý úver v sume 2.000 Eur mal byť
žalovaným - dlžníkom splatený v 30 splátkach po 90 Eur (30 x 90 Eur = 2.700,00 Eur) a vychádzajúc
z matematického výpočtu potom náklady na úver predstavovali 700 Eur a nie 695,97 Eur. Znamená

to, že spotrebiteľ v kontraktačnej fáze dostal skreslenú informáciu o výške nákladov na úver (skreslenú
informáciuopovinnomúdaji),tedavZmluvebolauvedenánižšiasumanákladovnaúver,nežsumaktorú
mal žalovaný splatiť podľa výšky a počtu splátok - čo žalobca (odvolateľ) neobjasnil/ nepodložil žiadnymi
skutkovými tvrdeniami. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na to, že v skutočnosti podľa výpočtu sa
má jednať o celkovú výšku nákladov 90 x 29 splátok a posledná splátka má byť v zníženej sume 85,95

Eur, takto vymedzené údaje v Zmluve absentujú. Vecné a právne súvislosti na základe ktorých okresný
súd uzavrel bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ktoré zároveň aj podrobne v dôvodoch rozhodnutia
vyargumentoval, majú podľa názoru odvolacieho súdu zákonný rámec. Len na doplnenie odvolací súd
dodáva, že uvedená náležitosť spotrebiteľskej zmluvy má priamy dopad na správne uvedenie výškyRPMN, teda ďalšej obligatórnej náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v
znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy. Následne žalovaný bol povinný nahradiť iba úverovú sumu,
ktorú obdŕžal vo výške 2.000 Eur, pričom ak žalovaný uhradil sumu 2.447,05 Eur, súd žalobu žalobcu

v celom rozsahu dôvodne zamietol.

11. S prihliadnutím na uvedený právny záver sa odvolací súd ako s právne irelevantnou bližšie
nezaoberal odvolacou argumentáciou žalobcu týkajúcou sa dohody o poistení úveru a jej (ne)zahrnutia
do RPMN, rovnako aj argumentáciou týkajúcou sa (ne)správne uvedenej RPMN, pričom odkazuje na

teoretické východiská prvoinštančného súdu obsiahnuté v odseku 13. napadnutého rozsudku.

12. Nakoľko odvolanie žalobcu v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP, ako aj od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá úspechu strán v spore a

zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že

žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod,
pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť
nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení
sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie
o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o

nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj
§ 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak
taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto
nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený
výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn.
7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

14. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).