Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. júl 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/199/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223852
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1512223852.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava V č.k. 50C/179/2012-90, zo dňa 14.10.2014 a proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava V č.k. 50C/179/2012-124, zo dňa 21.1.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov
konania.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 27.9.2012 domáhal voči žalovanému

náhrady škody 2.835,44 eura a nemajetkovej ujmy 567,09 eura, ktoré mu vznikli nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Bratislava V v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 37Er/134/2011 tým,
že v exekučných konaniach vedených podľa procesných pravidiel Exekučného poriadku je založená
zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti,nevyžadovalasitakúspoluprácusostranamisporu,ktorábymohlamaťsvojoukomplexnosťou

podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu a žiadosti na vykonanie exekúcie spĺňali
všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom, rozhodol o žiadostiach o udelenie
poverenia a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej
doby. Majetková škoda vznikla žalobcovi ako náhrada istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní a nemôže
preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného
súdu. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca uplatnil na základe požiadavky na spravodlivé usporiadanie

vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, t.j. hodnoty majetkového
práva postihnutého právnou deformáciou.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že vo veci nariadil pojednávanie až po právoplatnosti
uznesenia č.k. 50C/179/2012-53, zo dňa 14.2.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave
č.k. 14Co/259/2014-78, zo dňa 30.5.2014, ktorým bol návrh žalobcu na prerušenie konania zamietnutý;

uznesenienadobudloprávoplatnosť18.7.2014;pojednávaniebolonariadenéna14.10.2014.Žalovaným
vznesenú námietku premlčania považoval za neopodstatnenú vychádzajúc z toho, že žalobcovi bolo
rozhodnutie o zamietnutí poverenia súdneho exekútora doručené 7.3.2011, žalobca sa preto mohol o
škode a jej výške dozvedieť najskôr dňa 7.3.2011 a pokiaľ si žalobu na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. podal na súde 27.9.2012, nie je možné s poukazom

na § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. konštatovať premlčanie jeho práva. Súd prvej inštancie
ďalej uviedol, že ustanovenie zákona, podľa ktorého otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je kompetentný preskúmať Ústavný súd
Slovenskej republiky, bolo vnesené do právnej úpravy až novelou zákona č. 514/2003 Z.z. účinnou od
1.1.2013, preto v súlade s právnou teóriou považoval za potrebné aplikovať hmotnoprávne ustanovenie
platné v čase vzniku škody, nároku, resp. v čase uplatnenia nároku na predbežné prerokovanie nároku

príslušným orgánom a na súde. Žalobca uplatnil nárok na súde pred účinnosťou novelizovaného znenia
zákona, z čoho vyvodil, že na predmetné konanie je nutné aplikovať právny stav v čase vzniku škody,
resp. uplatnenia náhrady škody, t.j. do 31.12.2012. Vzhľadom na uvedené mal za to, že všeobecný súd
je oprávnený rozhodovať o nároku žalobcu v prípade prieťahov konania, resp. nesprávneho úradného
postupu, uplatneného žalobou dňa 27.9.2012 podľa hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 514/2003

Z.z. v znení platnom do 31.12.2012.

4. Z exekučného spisu sp. zn. 37Er/134/2011 súd prvej inštancie zistil, že žalobca si uplatnil
náhradu škody v sume 2.835,44 eura ako náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu a sumu 567,09 eura titulom primeranej

náhrady nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, t.j. 20 % z hodnoty majetkového
práva postihnutého procesnou deformáciou, z dôvodu, že podľa tvrdenia navrhovateľa podal návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, konanie malo začať 14.12.2010, pre vymoženie pohľadávky
zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX, dlžníka/povinného: H. L., nar. X.X.XXXX, vedenej exekútorom pod sp.
zn. EX 18439/2010. Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a (exekučný)

súd o žiadosti rozhodol až 22.3.2011 (v omeškaní viac ako 98 dní) rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia, t.j. po zákonom stanovenej 15 dňovej lehote. Súdny exekútor JUDr. K. F. v
exekučnom konaní EX 11785/10 na návrh žalobcu proti povinnému: H. L., nar. X.X.XXXX na vymoženie
pohľadávky 633 eur s prísl., na základe zápisnice spísanej súdnym exekútorom 14.2.2010, požiadal
listom doručeným (exekučnému) súdu 18.1.2011 o udelenie poverenia na vymoženie pohľadávky

na základe exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 3.11.2010, sp. zn.
SR 00466/10, právoplatného 29.11.2010 a vykonateľného 2.12.2010, ktorým Stály rozhodcovský súd
zaviazal povinného na zaplatenie istiny 633 eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo
sumy 633 eur od 19.8.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 633 eur od
23.12.2009 do zaplatenia a náhradou trov rozhodcovského konania. Súd prvej inštancie skonštatoval,

že uvedený záväzok vznikol zo zmluvy o úvere č. 1191471 z 21.4.2009, zabezpečeným zmenkou z
21.4.2009 a Okresný súd Bratislava V uznesením č.k. 37Er/134/2011-10, zo dňa 14.2.2011, zamietol
žiadosť súdneho exekútora JUDr. K. F. na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej z
dôvodu, že úverová zmluva obsahuje ustanovenia, ktoré je potrebné považovať za neplatné, keďže
odporujú dobrým mravom. Z exekučného spisu mal za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola doručená (exekučnému) súdu 18.1.2011 a exekučný súd rozhodol po
preskúmaní exekučného titulu uznesením dňa 14.2.2011 a nie 22.3.2011, ako tvrdí žalobca.

5. Uviedol ďalej, že keďže exekučné konanie bolo začaté 14.12.2010, na exekučné konanie sa vzťahuje
Exekučný poriadok v znení platnom od 1.7.2010 do 31.5.2011; podľa § 44 ods. 1, ods. 2 Exekučného

poriadku v znení platnom od 1.7.2010 do 31.5.2011 exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného
navykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulomnajneskôrdo15dníoddoručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu jeprípustné odvolanie. Z uvedenej dikcie zákona mu vyplynulo, že na rozhodnutie súdu o žiadosti na
udelenie poverenia, ak súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a na
rozhodcovské rozsudky, sa nevzťahuje zákonná 15 dňová lehota a uzavrel, že vzhľadom na uvedenú

skutočnosť nezistil nesprávny úradný postup ani zbytočné prieťahy v konaní.

6. Podľa súdu prvej inštancie § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu
(bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch
podmienok: 1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody. Ich existencia musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná
a nepostačuje len záver o pravdepodobnosti splnenia niektorej z nich. Vychádzal z toho, že nesprávny
úradný postup v zmysle § 9 cit. zákona možno vykladať ako porušenie pravidiel stanovených právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to i pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané
v rámci činnosti rozhodovacej, avšak neodrážajú sa bezprostredne v obsahu vydaného rozhodnutia.
Žiadny právny predpis Slovenskej republiky nezakladá možnosť odškodnenia, ktoré by nezávisle

na majetkovom stave poškodeného a bez ohľadu na majetkovú ujmu stanovil určitú satisfakciu,
ak bolo preukázané porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zopakoval, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, v časti uplatňovaného zmenkového úroku,

resp. úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, ktorý vzhľadom na jeho výšku, t.j.
91,25 % ročne posúdil ako zjavne neprimeraný; uznesenie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
nadobudlo právoplatnosť a žiadnym iným súdnym rozhodnutím nebolo toto uznesenie ako nezákonné
zrušené. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v prípade zistenia rozporu so zákonom a následnom
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora rozhodnutím súdu, na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti pre

rozpor exekučného titulu so zákonom sa 15 dňová zákonná lehota nevzťahuje, čím nezistil zo strany
exekučného súdu, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ani k inému nezákonnému zásahu
do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Záverom skonštatoval, že žalobca
v prejednávanej veci nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie svojich nárokov na
náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe vznikla nesprávnym úradným postupom.

7. Nakoľko žalobca nepreukázal či už existenciu nesprávneho úradného postupu, ani vznik škody a
príčinnú súvislosť vzniku škody s nesprávnym úradným postupom, t.j. neuniesol dôkazné bremeno, súd
prvej inštancie s poukazom na § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 2, ods.
3 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku žalobu žalobcu ako nedôvodnú

v celom rozsahu zamietol.

8. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu
úspešný a mal by právo na náhradu trov konania, ktoré aj vo svojom vyjadrení uplatnil, ale zo spisu súd
prvej inštancie nezistil žiadne trovy, ktoré by mu mali vzniknúť, preto vyslovil, že žalovanému náhradu

trov konania nepriznáva.

9. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď žalobca riadne a včas požiadal z

dôležitýchdôvodov,ktorýchexistenciupreukázalpriloženýmilistinnýmidôkazmi,ozrušenienariadeného
pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní.

10. Ďalej uviedol, že už v žalobe upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.

Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu
a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa žalobcu je tomu
tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxouinýchkrajskýchsúdovvskutkovoaprávnetotožnýchveciachavrozporesjudikatúrouÚstavného
súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na

nestranný súd. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je preto prípustné pokračovanie v
konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.11. Žalobca namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvej inštancie účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení

konania, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom.

12. K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa žalobcu v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k tvrdeniam
žalovaného, z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal možnosť

vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť vyjadriť sa
k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

13. V ďalšom žalobca tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V
situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a
za stavu, kedy sa žalovaný nevyjadril k podanej žalobe, mal súd prvej inštancie žalobcovi umožniť

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvej
inštancie v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a
vo veci rozhodol, porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z

vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.

14. Uviedol, že ak žalovaný nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvej inštancie

rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvej inštancie bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.

15. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia žaloby na náhradu majetkovej škody

mal žalobca za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď súd prvej inštancie sa zaoberal len škodou, ktorá
mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v
príčinnej súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a

telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvej
inštancie dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda žalobcovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvej inštancie rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
žalobca a žalovaný, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva žalobcu

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie odôvodnenia
rozsudkov formulárovým spôsobom.

16. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na

súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže
byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon
exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým,
kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného

postupu. Žalobca chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvej inštancie však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

17. V súvislosti so zamietnutím žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy namietol žalobca skutočnosť, že
súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Samotný súd
prvej inštancie predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.

Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy.

18. Za irelevantné žalobca označil úvahy súdu prvej inštancie o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami

rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,
keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.

19. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového

poriadku,ďalejlen„C.s.p.“),preskúmalnapadnutýrozsudok,prejednalodvolaniežalobcubeznariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.7.2016 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).

20. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko

sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.).

21. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

22. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

23. Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na

odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.)
platného do 30.6.2016 (v čase konania v prvej inštancii) súd za splnenia predpokladov uvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. mohol uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti strany, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu
o jeho odročenie. Dôležitý dôvod mohol byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu

k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti
vážna (svojou povahou znemožňujúca každej strane sporu civilného procesu za rovnakých okolností
účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná),
nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca strane sporu prijať
opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti

nedovoľujúca strane sporu uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní). Dôležitosť dôvodu,
ktorým bola odôvodňovaná žiadosť neprítomnej strany o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.),
posudzoval súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

24. V predmetnej veci žalobca svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na

14.10.2014, doručenú 10.10.2014, fakticky odôvodnil iba tým, že priložil ústavnú sťažnosť adresovanú
Ústavnému súdu Slovenskej republiky, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.

25. Súd prvej inštancie v zápisnici o pojednávaní správne konštatoval, že prílohou podania doručeného
10.10.2014 nie je samotný návrh na zrušenie pojednávania, ale iba kópia sťažnosti adresovaná
Ústavnému súdu Slovenskej republiky vo veci rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
14NcC/135/2012 o nevylúčení sudcu povereného prejednávaním veci; odvolací súd zdôrazňuje, že súd
prvej inštancie tým tak správne vyhodnotil žiadosť žalobcu na zrušenie či odročenie pojednávania ako

nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú žalobca opätovne (a z totožných
dôvodov ako v žalobe) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne vyriešená Krajským
súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď uznesením č.k.
14NcC/135/2012-21, zo dňa 19.10.2012 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava V JUDr. EvaMészárosová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia
námietka,ževpredmetnejvecirozhodovalvylúčenýsudca,keďžalobcavodvolaníneuviedolinédôvody
zaujatosti zákonného sudcu, než v žalobe. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci

rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššej inštancie v riadnom inštančnom postupe
na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti žalobcu. Predmetný záver bol vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý už v
čase podania žiadosti o odročenie pojednávania a prerušenie konania uznesením č.k. III. ÚS 424/2013,
zo dňa 10.9.2013, ústavnú sťažnosť žalobcu v danej veci pre nedostatok právomoci odmietol. Súd prvej

inštancie preto postupoval správne, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti strán
sporu. Odvolací súd uvádza, že tento postup vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu na prerušenie
konania (hromadne a neúspešne podávaného žalobcom aj v iných konaniach), bol v súlade so zásadou
hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj s požiadavkou
efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi stranami sporu stav právnej istoty,
pri zachovaní práva protistrany na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov.

26. Neobstojí ani námietka žalobcu ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
žalobca napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje
zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo strany sporu byť oboznámený s

predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto zásady bez väzby
na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a plynulosti súdneho
konania). Žalobca navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. neoznačil ani nepredložil ďalšie
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Pokiaľ potom súd prvej inštancie vykonal na pojednávaní

dokazovanienavrhnutéžalobcom,pričomstranámsporuumožnilzúčastniťsauvedenéhopojednávania,
na základe čoho mali možnosť oboznámiť sa s dôkazmi, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie
dôkazy, nedošlo jeho postupom k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na
spravodlivý súdny proces. V predmetnej veci súd prvej inštancie nevykonával dokazovanie z vlastnej
iniciatívy, ako uviedol žalobca v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v žalobe samotný

žalobca; dokazovanie tak bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení žalobcu a nie nad rámec jeho
žaloby.

27. Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
„formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že žalobca podal

množstvo žalôb, týkajúcich sa totožných strán s takmer totožným skutkovým základom. Samotný
žalobca všetky žaloby a procesné návrhy v týchto konaniach odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým
spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek exekučných konaní, mien súdnych
exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno

súdu prvej inštancie vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie napadnutého rozsudku s inými
rozsudkami, najmä ak súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zaoberal skutočne iba predmetnou
vecou. Naproti tomu žalobca v odvolaní uviedol viaceré odvolacie dôvody, ktoré nekorešpondujú s
priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého rozsudku. V odvolaní je tak viacero
rozporov, keď napr. žalobca na jednej strane namietol, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením

žalovaného a na druhej strane že nakoľko sa žalovaný nevyjadril, mal súd prvej inštancie rozhodnúť
rozsudkomprezmeškanie(postupvzmysle§153bO.s.p.jevšakupravenýakomožnosťaniepovinnosť
súdu). Rovnako žalobca na jednej strane namietol prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti
v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa
neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

28. Pokiaľ ide právne posúdenie veci, má odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za to, že
žalobca nepreukázal splnenie žiadneho z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že už prvý zákonný predpoklad, ktorým
je nesprávny úradný postup, nebol splnený. V zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení

účinnom do 31.12.2012 sa za nesprávny úradný postup okrem iného považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca svoju
žalobu odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že návrhom doručeným exekučnému súdu dňa18.1.2011 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý v súlade s § 44 Exekučného poriadku požiadal o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu. Uznesením zo dňa 14.2.2011, sp. zn. 37Er/134/2011, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu. Súd prvej
inštancie v tejto súvislosti správne poukázal na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučný súd, z
ktorého vyplýva, že 15 dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zaväzuje exekučný

súd iba prípade, že nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom a
exekútora poverí vykonaním exekúcie. V uvedenej exekučnej veci však exekučný súd žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z toho je zrejmé, že nebol naplnený základný predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 zákona č.
514/2003 Z.z., ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu.

29. Vzhľadom na nesplnenie prvého z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších predpokladov. Odvolací
súd však pre úplnosť dodáva, že sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní
nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

30. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli
preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti

tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

31. Súd prvej inštancie preto správne uviedol, že žalobca nepreukázal existenciu podmienok pre

úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu podľa tvrdenia v žalobe vznikla
nesprávnym úradným postupom, keď vo vzťahu k vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom
škody a nesprávnym úradným postupom neuniesol dôkazné bremeno. Nakoľko žalobca neoznačil
a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť
s nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno v súvislosti s

preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym
úradným postupom súdu totiž zaťažuje žalobcu, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať od jej
paušálneho vyčíslenia. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza,
že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. Žalobca si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalobca tieto
svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali

len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu. Pre úplnosť odvolací súd
uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení žalobcu. Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby
bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla
nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie, kedy strana sporu obracajúca sa na súd so
svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jej veci.
No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom
nových žalôb, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a
v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej

vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných žalobcov. Súd je totiž povinný zabezpečiť
okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre všetkých a žalobca nemohol reálne očakávať, že súd
promptnevybavívšetkyjehovecinaúkorvšetkýchostatných.Žalobcapretonemohollegitímneočakávaťvybavenie všetkých svojich žiadostí v 15 dňovej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť
stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci.

32. V prejednávanej veci teda súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne
zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými
sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom
kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu

spôsobenúnesprávnymúradnýmpostupomsúduvexekučnomkonanívzmyslezákonač.514/2003Z.z.
v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody,
resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a
nesprávnym úradným postupom).

33. Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p.,

pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o

tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces.

34. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie 20 eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch.

35. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu
prvej inštancie vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia,
ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za
podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis
pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola žalobcovi uložená napadnutým
uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyvyslovenýmivrozsudkuzodňa29.3.2007,sp.zn.4Cdo/39/2007,zktorýchvyplýva,
že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,

sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a
poplatkymožnoukladaťzákonomalebonazákladezákona,aakzákonč.71/1992Zb.ukladápoplatkové
povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá
ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v

prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa
meníadopĺňazákonč.145/1995Z.z.osprávnychpoplatkoch,podľaktoréhovčl.IIbod3sažalobybudú
spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov
poslancov C. H., S. L., G. G. C. Z. F. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri
žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho

nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške
20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti
štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v
týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny
poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred

30.9.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na žalobcom
podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené.36. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté uznesenie a prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.

1 C.s.p.; dospel k záveru, že ani odvolanie žalobcu voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti
meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodné.

37. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú za
jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy

súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov,
ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

38. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom
ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

39. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania, dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je
poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

40. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej
sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

41. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo

žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní
podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

42. Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám
účinným od 1.10.2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012.

43. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí
súdny poplatok vo výške 20 Eur.

44. Odvolací súd na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že novelou zákona č.
286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012 došlo k zrušeniu § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch. Predmetným ustanovením bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

oslobodené od súdneho poplatku. Uvedenou novelou bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vložená
aj položka 7a, podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.
Odvolací súd v súvislosti s posúdením správnosti vyrubeného súdneho poplatku za podané odvolanie
poukazuje na § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je sadzba poplatku

ustanovená za konanie, pričom sa tým rozumie konanie na jednej inštancii. Keďže žalobca podal
odvolanie na súde prvej inštancie dňa 3.12.2014, podaním odvolania sa začalo odvolacie konanie, t.j.
konanie vo veci samej na druhej inštancii. Odvolací súd má za to, že povinnosť platiť poplatok je závislá
od právnej úpravy platnej a účinnej v čase, kedy bol poplatkový úkon urobený. Vzhľadom na to, že
odvolanie bolo podané v čase účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zákona č.

286/2012 Z.z., ktorým bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k) a vložená nová položka 7a, žalobca je povinný
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Nemožno prisvedčiť výkladu žalobcu, podľa ktorého spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom
rozpore s citovanými § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch. Takýto výklad je účelový a protirečiaci platnej právnej úprave; jeho osvojenie by viedlo k

absurdnému záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko
poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je.45.VovzťahukrozhodnutiuNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,naktoréžalobcavosvojomodvolaní
poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že pokiaľ nie
je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité konanie

niejeakopoplatkovýúkonspoplatnenévSadzobníkusúdnychpoplatkov,vrámcitohtokonanianevzniká
ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania odvolania,
ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh konania, a to
položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke žalobcu, že napadnuté uznesenie neobsahuje

riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne
odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva strany súdneho konania
na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti
spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky
sadzobníka súdnych poplatkov a s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,

vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s §
167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou
je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní
súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia

o uložení poplatkovej povinnosti nie je ani podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s
výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej
časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa
ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov.

46. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdil.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov

odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a dovolateľa musia byť
spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).