Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/276/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717200297
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717200297.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: D. G., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom V. P. U. XX, XXX XX I., t.č. bytom XX-XX XXnd G., J., T. E. XXXXX, USA, zastúpeného
spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Chlapík, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01 Žilina,
IČO: 47 232 075, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so

sídlom Štúrova 2, 821 85 Bratislava 1, o zaplatenie sumy 101.197,49 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 8C/2/2017-81 zo dňa 19.06.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 8C/2/2017-81 zo dňa 19.06.2017 z r u š u j e a vec v r a c i
a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu (označenú ako návrh) žalobcu zamietol (veta prvá

výroku). O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov (strán) nemá právo na ich náhradu
(veta druhá výroku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, žalobca svojou žalobou domáhal, aby súd zaviazal
žalovaného k zaplateniu 1.197,49 Eur z titulu náhrady škody a ďalej 100.000,00 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy, vrátane 5,05 % ročného úroku z omeškania z priznaných súm od
12.05.2015 do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Okresného úradu

vyšetrovania PZ Martin č.j. ČVS:VP-66/93 zo dňa 11.02.1993 bolo podľa § 160 ods. 1
Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku
voči žalobcovi vznesené obvinenie z trestného činu pohlavného zneužívania a ohrozovania mravnej
výchovy mládeže podľa § 242 ods. 1 a § 217 písm. a) Trestného zákona, pretože na podklade zistených
a potvrdených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že žalobca sa v mesiaci
júl až august 1992 zoznámil s mladistvými N. U. a F. W., ktorých zlákal, že potrebuje pomôcť v

pracovnej činnosti v kancelárii vo D. v dome, kde sa nachádza reštaurácia Cafe Q, ako
aj na byte v I., Ul. N. XX/XX, kde ich pohlavne zneužíval a to tak, že im ohmatával pohlavný orgán,
tento im aj masíroval, aj ich bral do svojich úst, až došlo u nich k výronu semena, pričom tiež sám
onanoval a púšťal im videokazety s pornografickou tematikou, kde bol zachytený pohlavný styk mužov -
homosexuálov. Žalobca ďalej uviedol, že uznesením vyšetrovateľa PZ - Okresného úradu vyšetrovania
PZ Martin zo dňa 09.04.1993 bolo trestné stíhanie prerušené , pretože obvinený sa v mieste bydliska

nezdržiaval a jeho pobyt nebol známy, preto nebolo možné vec náležite objasniť. Následne bolo v
konaní uzneseniami vyšetrovateľa PZ Martin opakovane v trestnom konaní pokračované, ktoré bolo
opakovaneuzneseniamiprerušovanézdôvodu,žeobvinenýsanezdržiavalvmiestepobytu.Uznesením
Okresnej prokuratúry Martin č.j. l Pv 260/10 zo dňa 03.03.2011 prokurátor rozhodol podľa § 358 ods.
1 Trestného poriadku, že trestné konanie vedené proti obvinenému G. sa vykoná ako proti ušlému,
lebo menovaný sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo

žalobcovi doručené až dňa 23.11.2000. Okresná prokuratúra Martin dňa 08.07.2013 podala na D. G.
podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu na Okresný súd Martin za vyššie uvedený trestný čin.Samosudca Okresného súdu Martin podľa § 360 Trestného poriadku vydal dňa 12.09.2013 oprávnenie
pod sp.zn. 23T 100/2013, podľa ktorého sa konanie proti obžalovanému podľa § 358 a nasl. Trestného
poriadku vykoná ako proti ušlému. Rozsudkom Okresného súdu Martin sp.zn. 23T 100/2013 zo dňa

13.03.2014 bol podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku bol obžalovaný (žalobca) oslobodený spod
obžaloby. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor, ktoré však neskôr zobral späť. Uvedené
rozhodnutie preto nadobudlo právoplatnosť dňa 23.04.2013. V súvislosti s trestným konaním vznikla
žalobcovi skutočná škoda za zaplatenie trov obhajoby vo výške 1.197,49 Eur, ktoré mu boli obhajcom
vyúčtované dňa 22.05.2014. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zmysle ust. § 15

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dňa
18.08.2014 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Uplatnil si tiež
nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,00 Eur. Svoj nárok odôvodnil tým, že celé trestné konanie vedené
proti jeho osobe bolo svojou dĺžkou (viac ako 21 rokov) hrubým porušením práv obvineného na to, aby
jeho vec bola rýchlo a spravodlivo prejednaná bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy SR
a v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zároveň v konaní bolo porušené základné právo obvineného na obhajobu vyjadrené v ustanovení
§ 2 ods. 9 Trestného poriadku a článku 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 3 písm. b), c) Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdataktiežbolopostihnutézávažnýmiprocesnýmidôsledkami,
nakoľko procesné úkony boli vykonané bez toho, aby bol o nich upovedomený a bez toho, aby mu bol
ustanovený obhajca, hoci bol dôvod povinnej obhajoby, ktoré v skutočnosti mali za následok, že vedené

trestné stíhanie bolo už dávno premlčané. Takéto protizákonné vyšetrovanie prebiehalo na úkor žalobcu,
ktoré však on sám ničím nezavinil. Žalobca sa legálne zdržiaval v cudzine, bol odhlásený z pobytu v
Slovenskej republike a riadne prihlásený na pobyt v USA. Táto skutočnosť bola pritom orgánom činným
v trestnom konaní prinajmenšom od roku 2000 známa. Trestné stíhanie citeľne doliehalo na osobu
žalobcu i jeho príbuzných. Žalobca pociťoval ujmu a v súvislosti s tým sa znižovala jeho česť u iných ľudí,

čím ohrozovala vážnosť a dôstojnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. V dôsledku vydaného
príkazu na zatknutie žalobca nemohol navštevovať územie SR, nemohol sa voľne pohybovať, cestovať,
bol evidovaný ako osoba, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie v inom štáte. Žalobca tak stratil kontakt s
viacerými známymi a priateľmi. V súkromnom aj rodinnom živote mal problém nadviazať známosť, nájsť
si zamestnanie a nájsť si uplatnenie v spoločnosti, ktoré všetky tieto dôsledky, negatívne hodnotiace

úsudky vplývalo na to, čo nepriaznivo zasiahlo aj do jeho psychického zdravia. Trestné konanie
zasahovalo do jeho súkromného a osobného života, ako aj do jeho cti, dobrej povesti, preto je dôvodné
žalobcovi okrem majetkovej škody priznať aj nemajetkovú ujmu. Podľa názoru žalobcu v právnom štáte
musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že sa trestnej činnosti nedopustil bude mu priznané
odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Vedené trestné stíhanie bolo pre

žalobcu záťažou, zasahovalo do jeho dobrej povesti a to tým skôr, že sa jednalo o obvinenie, ktoré bolo
preukázané ako nepravdivé a potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Predbežnému prejednaniu
nároku žalobcu nebolo vyhovené a preto bol nútený podať žalobu na súd v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. Zároveň žalobca pripojil k žalobe listinné dôkazy (vyčíslenie trov právneho zastupovania v
trestnej veci, uznesenia vyšetrovateľov, rozsudok Okresného súdu v Martine, žiadosť o

prejednanie náhrady škody), z ktorých vyvodzoval s voj nárok uplatnený žalobou.
3. Žalovaná vo svojom stanovisku žiadala, aby súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietol. Podľa jeho názoru žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia.
Neskoršie oslobodenie obžalovaného spod obžaloby v žiadnom prípade nezakladá záver v tom, že
uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe bolo nezákonné. V tejto súvislosti žalovaná poukázala

na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 163/2013, z ktorého vyplýva, že uznesenie
o vznesení obvinenia automaticky možno považovať za nezákonné, nakoľko v čase jeho vydania
existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.
V prejednávanej veci je rozhodujúce posúdenie zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania. V
danom prípade vyšetrovateľ policajného zboru na základe zistených skutočností a z nich vyplývajúceho

predpokladu, že trestný čin spáchala určitá osoba nemal inú zákonnú možnosť, na
postup v predmetnej veci, ak nechcel postupovať v rozpore s Trestným poriadkom ako vydať
uznesenie o vznesení obvinenia. Začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania, ktoré
vo vzťahu ku konaniu pred súdom má iba predbežný charakter a pomocnú úlohu. V konaní
nebolo potvrdené ani porušenie základných zásad trestného konania vyjadrených v Trestnom poriadku

vyšetrovateľom alebo policajným orgánom. Ide o štandardný postup orgánov policajného zboru a
orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom uznesenie o vznesení obvinenia nebolo
v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné. V danom prípade bol žalobca spod obžaloby oslobodený.
Takýto postup v zmysle ustálenej judikatúry má v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uzneseniao vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Podľa názoru žalovanej však nie je možné pri posudzovaní
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať len z toho, že žalobca
bol spod obžaloby oslobodený bez prihliadnutia na osobitné okolnosti tejto konkrétnej trestnej veci.

Žalovaná pritom poukázala na § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v ktorom sa uvádza, že ak tento
zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím možno uplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušných orgánov. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím
tohto orgánu. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,

ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. To, čo
treba chápať pod pojmom prípady hodné osobitného zreteľa je v každej konkrétnej veci
na posúdenie orgánu, ktorý zodpovedá za škodu pri výkone verejnej moci. V označenom zákonnom
ustanovení je jednou z podmienok priznania náhrady škody poškodenému voči štátu splnenie povinnosti
zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému

rozhodnutiu. Žalobca nepodal riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vznesení obvinenia a preto
mu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nemožno priznať právo na náhradu škody spočívajúcu
v nákladoch na obhajobu v trestnom konaní. Žalovaná tiež žiadala žalobu zamietnuť aj v časti
nemajetkovej ujmy v sume 100.000,00 Eur, ktorú si žalobca voči nej uplatňoval, pričom poukázala na
to, že žalobca žiada nemajetkovú ujmu v rozpore s ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003

Z. z. Osobitný právny predpis v zmysle uvedeného ustanovenia je v rozpore so zákonom č. 215/2006
Z. z., ktorý v § 6 upravuje maximálnu výšku odškodnenia, ktorá je 50-násobok minimálnej mzdy.
4. Žalobca vo svojom písomnom stanovisku z 03.05.2017 zotrval v plnom rozsahu na svojej
žalobe. Opätovne poukázal na oslobodenie spod obžaloby, ktoré má rovnaké dôsledky, ako zrušenie
uzneseniaozačatítrestnéhostíhaniaiuzneseniaovzneseníobvineniaprenezákonnosť.Ďalejpoukázal

na zákonnú úpravu , konkrétne § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a v súvislosti s tým
akcentoval, že zodpovednosť štátu je v danom prípade objektívna bez ohľadu na akékoľvek zavinenie.
Ohľadne nemajetkovej ujmy žalobca upravil svoj návrh a žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške 21.750,00 Eur a to v zmysle ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z. s poukazom na ustanovenie § 6 zákona č. 215/2006 Z. z.

5. Žalovaný vo svojej reakcii na podanie žalobcu zotrval na svojom vyjadrení z
18.05.2017 a voči nároku uplatnenému žalobou vzniesol námietku premlčania s poukazom na to,
že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 11.02.1993 bolo obvinenému, t.j. žalobcovi doručené dňa
23.11.2000, no žalobca si svoj nárok uplatnil na súde až dňa 12.01.2017, teda po
uplynutí objektívnej desaťročnej premlčacej lehoty. Ďalej poukázal na § 27 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, kde je uvedené, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.
6. Na pojednávaní žalobca zotrval v plnom rozsahu na podanej žalobe z dôvodov v nej uvedených.

Nestotožnil sa s námietkou premlčania vznesenou žalovanou. Uznesením o vznesení obvinenia nebolo
vo veci rozhodnuté. Nebolo teda zrejmé, či je trestné konanie vedené proti žalovanému zákonné alebo
nezákonné.

7. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že

na prejednávaný prípad je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko uznesenie
o vznesení obvinenia bolo doručené obvinenému, t.j. žalobcovi za účinnosti tohto zákona (dňa
23.11.2000). V konkrétnostiach uviedol, že na daný prípad sa aplikujú ustanovenia § 22 ods. 1 a 2
zákona č. 58/1969 Zb., z ktorých vyplýva, že žalobca si mohol v rámci trojročnej subjektívnej premlčacej
lehoty, resp. v rámci objektívnej desaťročnej premlčacej lehoty uplatniť svoje práva na súde. Žalobca

svoj nárok uplatnil na súde v rámci trojročnej premlčacej subjektívnej doby. Táto mu začala plynúť
odo dňa, keď mu bolo doručené uznesenie o začatí trestného stíhania, t.j. od 23.11.2000. Žaloba
bola však na súd podaná až 12.01.2017. V konaní bolo preukázané, že žalobcom bola dodržaná
trojročná subjektívna premlčacia lehota ohľadne uplatnenia výšky trov obhajoby. Žalobcovi však už
márne uplynula desaťročná objektívna premlčacia doba v zmysle ust. § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969

Zb., ktorá začína plynúť odo dňa, keď bolo poškodenému doručené uznesenie o vznesení obvinenia,
teda nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Desaťročná objektívna lehota žalobcovi
uplynula dňa 23.11.2010. Podľa názoru konajúceho súdu, v prejednávanej veci je potrebné vychádzať
zo zásady, že subjektívna premlčacia doba nemôže skončiť neskôr ako objektívna premlčacia doba,ale môže skončiť s ňou. V súdenej veci začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nastal až po
skončení plynutia objektívnej premlčacej doby. Právo žalobcu sa tak premlčalo v dôsledku uplynutia
objektívnej premlčacej doby a subjektívna premlčacia doba preto je bez právneho významu. Za

opodstatnenú považoval prvoinštančný súd aj argumentáciu žalovaného, že priznaniu náhrady škody
v danom prípade bráni aj skutočnosť, že žalobca nevyužil možnosť podať proti uzneseniu o vznesení
obvinenia sťažnosť. Pokiaľ ide o uplatnenie náhrady škody spočívajúcich v trovách obhajoby, v danej
súvislosti okresný súd aplikoval ust. § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. vzhľadom na
znenie ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že uznesenie

o vznesení obvinenia bolo žalobcovi doručené dňa 23.11.2000, a teda ešte za účinnosti zákona č.
58/1969 Zb. Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť až dňa 01.07.2004. Žalobcom uplatnená
náhrada škody spočívajúca v trovách obhajoby v trestnom konaní spĺňala všetky tri zákonom vyžadujúce
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, (t.j. bola splnená
podmienka existencie nezákonného rozhodnutia, vznik škody a taktiež existencia príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody). Trovy obhajoby boli priamo vyvolané uznesením

o vznesení obvinenia voči žalobcovi, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 23.11.2000, no žaloba bola
podaná na súd až dňa 12.01.2017, teda po márnom uplynutí desaťročnej premlčacej doby. Vzhľadom
na námietku premlčania vznesenú žalovanou v konaní proti nároku uplatnenému žalobou nemohol byť
žalobcovi súdom priznaný nárok na ich zaplatenie. Z rovnakých dôvodov okresný súd zamietol aj žalobu
žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,00 Eur.

8.Rozhodnutieotrováchkonaniaokresnýsúdodôvodnilaplikáciouust.§255ods.1CSPažalovanému,
ktorý bol vo veci v celom rozsahu úspešný, nepriznal nárok na ich náhradu, keďže tento sa ich náhrady
výslovne vzdal.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, ktorý sa domáhal, aby

odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že uloží žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 1.197,49 Eur titulom náhrady škody a sumu vo výške 21.750,00 Eur titulom nemajetkovej ujmy,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 22.947,49 od 12.05.2015 do zaplatenia,
to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne žiadal, aby odvolací súd uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia v rozsahu 100 %.

10. Uviedol, že podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním totiž vyplýva, že uznesením
vyšetrovateľa OR PZ Martin zo dňa 11.02.1993 bolo začaté trestné stíhanie a zároveň vznesené
obvinenie voči D. G. pre trestné činy podľa § 242 ods. 1, § 217 písm. a) Trestného zákona. Obvinený
v tom čase nemal žiadnu vedomosť o trestnom stíhaní, legálne sa zdržiaval v USA, kam sa v roku

1997 legálnou cestou natrvalo odsťahoval. V novembri roku 2000 pricestoval žalobca na týždennú
návštevu do Českej republiky ku svojmu bratovi. Dňa 23.11.2000 mu bolo dožiadaním OÚV Praha
6 doručené obvinenie z roku 1993 a bol vykonaný jeho výsluch, v ktorom poprel spáchanie skutkov.
Žalobca pri svojom výsluchu uviedol i svoju adresu bydliska v USA a telefonický kontakt na mobilný
telefón.Súčasnepreukázal,žeoobvinenínemalvedomosťatrestnémustíhaniusanevyhýbal.Následne

odišiel žalobca späť do USA a dňa 20.12.2000 sa vrátil späť do Prahy za účelom výsluchu, ktorý bol
uskutočnený dňa 20.12.2000, kde opätovne poprel spáchanie skutkov, ktoré mu boli kladené za vinu.
Zároveň obvinený vyhlásil, že je ochotný zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov s tým, aby mu boli tieto včas
oznámené na ním uvedenú adresu bydliska v USA. Vyšetrovanie v predmetnej veci v prípravnom konaní
sa napriek dvojnásobnému vypočutiu obvineného v roku 2000 stalo fraškou. Vyšetrovateľ OR PZ Martin

po vznesení obvinenia dňa 11.02.1993 permanentne prerušoval trestné stíhanie z dôvodu neznámeho
pobytu obvineného a následne pokračoval v stíhaní z dôvodu, že jeho pobyt je známy. Takýmto
spôsobom boli vydané početné uznesenia vyšetrovateľa počnúc rokom 1993 až do 23.09.2009, kedy
bolo trestné stíhanie voči obžalovanému naposledy prerušené. Vzhľadom k takto dlho pretrvávajúcemu
stavu právnej neistoty, obvinený D. G., ktorý nemal žiadnu vedomosť o postupe vyšetrovateľa, požiadal

prostredníctvomsvojichrodičovabrataI.G.ozabezpečenieprávnejpomocismerujúcejkuzavretiuveci.
NáslednežalobcomzvolenýobhajcaadvokátJUDr.DušanChlapíklistomzodňa16.04.2010upovedomil
Okresnú prokuratúru Martin na skutkový stav vyšetrovania trestnej veci obvineného D. G. a odporučil
vec uzavrieť v rámci konania proti ušlému. Práve na základe tohto podnetu bolo pokračované v
konaní v predmetnej trestnej veci, po ukončení ktorej prokurátor podal dňa 08.07.2013 na súd obžalobu,

o ktorej rozhodol Okresný súd Martin rozsudkom č.k. 23T/100/2013-365 zo dňa 13.03.2014 tak, že
obvineného D. G. spod obžaloby oslobodil. Proti tomuto rozsudku zahlásil prokurátor odvolanie, ktoré
však následne písomným podaním zo dňa 23.04.2014 zobral späť. V dôsledku toho uvedeným dňom
(23.04.2014 ) uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť. Trestná vec obvineného (žalobcu v tomtokonaní) bola tak právoplatne skončená po uplynutí 21 rokov od vznesenia obvinenia. V zákonom
stanovenej lehote po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku podal obvinený (žalobca)
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. návrh na predbežné prerokovanie svojho nároku a po jeho

bezvýslednosti sa žalobou v tejto veci zo dňa 08.12.2016 domáha voči Slovenskej republike, v zastúpení
Generálnou prokuratúrou SR, zaplatenia sumy 101.197,49 Eur s príslušenstvom. Z obsahu žaloby je
zrejmé, že žalovaná istina pozostávala a/ z nároku na náhradu škody (majetkovej ujmy) vo
výške 1.197,49 Eur pozostávajúcej z trov obhajoby zvoleného obhajcu za úkony obhajoby v trestnom
konaní proti obvinenému (žalobcovi ako ušlému), ktoré bolo začaté v roku 2010 a skončilo rozsudkom

Okresného súdu Martin až dňa 13.03.2014; b/ z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatneného
vo výške 100.000,00 Eur. Tento nárok žalobca odôvodnil neprimeranou dĺžkou trestného konania v
dôsledku nesprávneho postupu vyšetrovateľa, porušením svojich práv a dôsledkami z toho plynúcich
tak, ako je to špecifikované v žalobe v posledných dvoch odsekoch na str. 5 a prvom odseku na str. 6.
11. Konajúci súd vyslovil právny názor, že na daný prípad je potrebné aplikovať ustanovenia zákona
č. 58/1969 Zb., keďže uznesenie o vznesení obvinenia bolo obvinenému doručené dňa 23.11.2000.

Poukázal pritom na objektívnu a subjektívnu premlčaciu dobu upravenú v ust. § 22 ods. 1 a 2 zákona č.
58/1969 Zb. s konštatovaním, že žaloba bola na súd podaná dňa 12.01.2017.
12. V danej súvislosti odvolateľ namietol, že premlčanie práva na náhradu škody za trovy obhajoby
vo výške 1.197,49 Eur nemá v rozsudku okresného súdu vecné ani logické opodstatnenie a jeho
odôvodnenie je v napadnutom rozhodnutí zmätočné a nezrozumiteľné. Na jednej

strane konajúci súd konštatuje, že nárok na náhradu škody spočívajúci v trovách obhajoby v trestnom
konaní bol uplatnený v subjektívnej premlčacej dobe, t.j. do troch rokov od právoplatnosti
oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Martin a tento nárok spĺňal stanovené podmienky, na
strane druhej však konštatuje, že objektívna lehota podľa zákona č. 58/1969 Zb. pre
uplatnenie tohto nároku už uplynula dňa 23.11.2010. Odvolateľ opätovne zdôraznil, že tento nárok

vznikol v čase, keď sa viedlo trestné stíhanie proti D. G. ako konanie proti ušlému, ktorý musí byť zo
zákona zastúpený obhajcom, ktorého si obvinený zvolil. Konanie proti ušlému prebiehalo od roku 2011
a skončilo právoplatným rozsudkom dňa 23.04.2014. Toto konanie sa začalo a nárok na náhradu trov
obhajoby vznikol tak za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., a preto má byť aj podľa tohto zákona nárok
žalobcu posudzovaný. Zároveň žalobca dodal, že zákon č. 58/1969 Zb. priznával nárok na náhradu

škody len v dvoch prípadoch, a to v prípade náhrady škody nezákonným rozhodnutím o väzbe a náhrady
škody nezákonným rozhodnutím o treste. Pokiaľ okresný súd podľa zákona č. 58/1969 Zb. posudzoval aj
ďalší nárok žalobcu spočívajúci v náhrade nemajetkovej ujmy, odvolateľ zdôraznil, že podľa uvedeného
zákona nebolo možné takýto nárok uplatniť. Náhradu nemajetkovej ujmy umožňoval totiž uplatňovať až
zákon č. 514/2003 Z. z. Z obsahu žaloby vyplýva, že podstatou vzniku náhrady nemajetkovej ujmy boli

prieťahy v trestnom konaní a jeho krajne neúmerná dĺžka trvajúca 21 rokov. Na podporu svojich tvrdení
žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/107/2009 zo dňa
28.07.2010, z ktorého vyplýva, že ak žalobcovi bola spôsobená škoda v dôsledku prieťahov v konaní,
ktoré vznikli ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. a ďalej trvali do doby po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., o uplatnenom nároku žalobcu je potrebné rozhodnúť

podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
13. Vo vzťahu k právnemu názoru okresného súdu o premlčaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
uplynutím desaťročnej objektívnej lehoty podľa § 22 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb.,
odvolateľ opätovne zdôraznil, že uvedený zákon rozlišuje dve formy zodpovednosti štátu za škodu a/
nezákonné rozhodnutie o väzbe alebo o treste (§ 5 a § 6 cit. zákona); b/ nesprávny úradný postup (§

18 cit. zákona). Subjektívna trojročná premlčacia doba sa viaže na obe formy zodpovednosti podľa §
22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Objektívna premlčacia doba desať rokov sa viaže iba na nezákonné
rozhodnutie, pri uplatnení zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup sa uplatňuje iba subjektívna
premlčacia doba podľa ust. 22 ods. 1 cit. zákona, ktorá začína plynúť okamihom, kedy sa poškodený
dozvedel skutkové okolnosti, z ktorých mohol vyvodiť škodu a jej rozsah (pozri napr. rozsudok NS

ČR sp.zn. 25Cdo/1793/2004 zo dňa 30.08.2006). Naviac z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5MCdo/13/2010 zo dňa 20.03.2012 vyplýva, že ak je uplatnený nárok na náhradu škody pre
nesprávny úradný postup, pre začiatok plynutia subjektívnej trojročnej premlčacej doby podľa § 22
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, t.j. ak sú
mu známe okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody. Rovnako Krajský súd Trenčín v uznesení

sp.zn. 17Co/133/2005 zo dňa 22.11.2005 konštatoval, že v prípade nesprávneho úradného postupu
podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. neplatí desaťročná objektívna premlčacia doba. Princíp premlčania
v tomto prípade je konštruovaný na subjektívnej vedomosti poškodeného. Z obsahu podanej žaloby je
zrejmé, že žalobca sa svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy domáhal na základe nesprávnehoúradného postupu vyšetrovateľa v predmetnej veci, čo viedlo k prieťahom a neúmernej dĺžke trestného
konania skončeného oslobodzujúcim rozsudkom. Z vyššie citovaných rozhodnutí súdov vyplýva, že v
prípade, ak sa nárok poškodeného posudzuje podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., pri uplatňovaní

zodpovednosti za nesprávny úradný postup platí z hľadiska premlčania nároku len subjektívna trojročná
premlčacia lehota. Podľa tohto názoru, ak prieťahy v konaní pretrvávali aj za účinnosti zákona č.
514/2003 Z. z., o uplatnenom nároku treba rozhodnúť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Tomu nasvedčuje i
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/107/2009 zo dňa 28.07.2010, ktorým dovolací súd zrušil
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8Co/221/2008 zo dňa 28.10.2008 a vec mu vrátil na nové

prejednanie a rozhodnutie. V označenej veci odvolací súd posudzoval škodu spôsobenú prieťahmi v
konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., pričom časť obdobia, kedy došlo k prieťahom v konaní, spadala už
do režimu účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. Dovolací súd sa s takýmto názorom nestotožnil s tým, že
konštatoval, ak prieťahy v konaní trvali aj za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., je potrebné rozhodnúť
o nároku podľa tohto zákona. Z popísaných dôvodov dovolací súd považoval rozsudok Krajského súdu
v Žiline za neprijateľný, ktorý spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keď konštatoval,

že odvolací súd na vec aplikoval nesprávny právny predpis.
14. Popri vyslovení právneho názoru, že nárok žalobcu je premlčaný, konajúci súd vo svojom rozhodnutí
konštatoval, že priznaniu náhrady škody bráni aj skutočnosť, že žalobca nepodal proti uzneseniu o
vznesení obvinenia sťažnosť. V danej súvislosti však okresný súd dôvod zamietnutia žaloby žiadnym
spôsobom neodôvodnil. Odvolateľ pritom poukázal na ust. § 3 zákona č. 58/1969 Zb., z ktorého

vyplýva, že ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti rozhodnutiu
odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Podľa súdnej praxe treba rozlišovať, či nárok na
náhradu škody smeruje proti nezákonnému rozhodnutiu alebo nesprávnemu úradnému postupu. Zákon
č. 58/1969 Zb. upravuje len náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe alebo treste,

z čoho je zrejmé, že opravný prostriedok možno podať len proti takýmto rozhodnutiam. Zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je upravená v prvej časti zákona. V druhej časti zákona
č. 58/1969 Zb. (v ust. § 18 a § 19) je upravená zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. V ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je stanovená objektívna
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia,

pričom tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť. Uplatnenie nároku za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom zákon nestanovuje žiadne predpoklady. Žalobca sa žalobou domáhal svojho nároku
z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní. Ak okresný súd aplikoval
na danú vec zákon č. 58/1969 Zb., mal pritom prihliadať na znenie ust. § 18 ods. 1 cit. zákona. Pri
tomto pochybení okresného súdu odvolateľ tiež poukázal na to, že podľa § 3 cit. zákona je potrebné

pri priznaní nároku na náhradu škody využiť možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu opravný
prostriedok, ak nejde o prípad osobitného zreteľa. V danom prípade okresný súd neskúmal, či v danej
veci nejde práve o takýto prípad. K tomu žalobca uviedol, že uznesenie o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia voči D. G. boli vydané v roku 1993. V tom čase sa D. G. zdržiaval legálne v USA,
kde sa v roku 1997 i natrvalo odsťahoval. Všetky doklady potrebné k odsťahovaniu sa z republiky a

pobytu v cudzine vydával príslušný policajný orgán Okresného riaditeľstva PZ Martin, kde bol takto D. G.
evidovaný aj s uvedením miesta bydliska v USA. Vyšetrovateľ predmetnej trestnej veci si túto skutočnosť
neoveril a pobyt obvineného vôbec nezisťoval. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 11.02.1993 bolo
obvinenému doručené až dňa 23.11.2000, teda po siedmich rokoch, a to na letisku v Prahe,
kde obvinený pricestoval z USA na návštevu príbuzných. Zároveň zo zápisnice o výsluchu obvineného

zo dňa 23.11.2000 vyplýva, že pri tomto úkone bol žalobca policajným orgánom poučený,
že v jeho prípade sa jedná o nutnú obhajobu a ak si obhajcu nezvolí do troch dní, bude mu obhajca
ustanovený. Súčasne obvinený uviedol, že nesúhlasí so vznesením obvinenia, mieni podať sťažnosť,
ktorú písomne odôvodní do troch dní. Keďže obvinenému sa v uvedenej lehote nepodarilo zabezpečiť
si obhajcu a ani mu nebol ustanovený, trojdňová lehota na podanie sťažnosti mu márne uplynula.

Naviac odvolateľ namietal, že zápisnica o výsluchu obvineného D. G. zo dňa 23.11.2000 je nezákonná,
procesne nepoužiteľná, keďže v rámci nutnej obhajoby v predmetnej veci mal byť obhajca prítomný už
pri tomto výsluchu obvineného dňa 23.11.2000. V ustálenej praxi nie je definovaný pojem „nezákonné
rozhodnutie“ pre účely zodpovednosti štátu. Pokiaľ ide o uznesenie o vznesení obvinenia v trestnej
veci, jeho vydanie na základe určitých okolností je v danom čase dôvodné, nasvedčujúce podozreniu

zo spáchania skutku. Ak však dôjde k oslobodzujúcemu rozsudku, je zrejmé, že vznesené obvinenie
nebolo z materiálnej stránky zákonné. Z obsahu opravného prostriedku žalobcu vyplýva opodstatnenosť
jeho nároku uplatneného žalobou. Pri zistenom skutkovom stave je zrejmé, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Čo sa týka výšky uplatneného nárokuna náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,00 Eur, žalobca zdôraznil, že túto podaním zo dňa
03.05.2017 už upravil a žiadal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 21.750,00 Eur.

15. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil.

16. Žalobca vo svojej odvolacej replike opätovne zdôraznil, že aktuálne je predmetom sporu už len

zaplatenie sumy 22.947,49 Eur s príslušenstvom, a nie čiastka 101.197,49 Eur, ktorá bola ustálená v
priebehu konania, o ktorej výške okresný súd rozhodol a žalobu zamietol. Ďalej odvolateľ poukázal na
svoju argumentáciu uvedenú v jeho opravnom prostriedku. Z vyjadrenia žalovanej zo dňa 21.09.2017
vyplýva, že nemá žiadne argumenty v rámci procesnej obrany, ktorými by spochybňovala dôvody
žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Toto jej vyjadrenie je len obligatórnym
splnením povinnosti vyplývajúcej jej z Civilného sporového poriadku.

17. Žalovaný nepodal vo veci odvolaciu repliku.

18. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) toto

rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c)CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z nasledovných dôvodov:

19. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou podanou na Okresný súd
Martin dňa 12.01.2017 domáhal zaplatenia sumy 101.197,49 Eur s príslušenstvom, ktorá pozostávala

z náhrady škody, ktoré zaplatil žalobca na trovách obhajoby svojmu advokátovi v trestnom konaní vo
výške 1.197,49 Eur i nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,00 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 101.197,49 Eur od 12.05.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku. Následne žalobca podaním zo dňa 03.05.2017, ktoré došlo na Okresný
súd Martin dňa 11.05.2017 (č.l. 91-92 spisu), „upravil“ žalobný návrh a žiadal, aby súd žalovaného

zaviazal zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 21.750,00 Eur, čo predstavuje 50-násobok
sumy minimálnej mzdy v roku 2017 vo výške 435,00 Eur. Poukázal pritom na ust. § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. s poukazom na ust. § 6 zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi. Posúdením tohto podania podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) sa jednalo
o čiastočné späťvzatie žaloby v časti predmetu konania (čo do sumy 77.450,00 Eur), o ktorom okresný

súd v konečnom rozhodnutí vo veci samej nerozhodol v zmysle ust. § 145 ods. 2 CSP a vo vzťahu k tejto
čiastke v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaujal žiadne stanovisko, t.j. neuviedol, prečo neprihliadol
na čiastočné späťvzatie žalobcu zo dňa 10.05.2017 a prečo následne meritórne rozhodoval aj o tejto
časti predmetu konania.

20. V dôsledku tohto dispozitívneho úkonu žalobcu v časti predmetu konania tak následne zostala
predmetom prejednávanej veci žalovaná istina 23.747,49 Eur a úroky z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 101.197,49 Eur počítané od 12.05.2015 do zaplatenia.

21. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu

vyšetrovania PZ Martin č.j. ČVS:VP-66/93 zo dňa 11.02.1993 bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného
poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne bolo podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku voči žalobcovi
bolo vznesené obvinenie z trestných činov pohlavného zneužívania a ohrozovania mravnej výchovy
mládeže podľa § 242 ods. 1 a § 217 písm. a) Trestného zákona, pretože na podklade zistených a
potvrdených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že D. G. (žalobca) sa v mesiacoch júl a

august 1992 zoznámil s maloletými: N. U., nar. XX.XX.XXXX, I. N., nar. XX.XX.XXXX a F. W., nar.
XX.XX.XXXX, ktorých potom zlákal, že potrebuje pomôcť v pracovnej činnosti
do kancelárie vo D., a to v dome, kde sa nachádza reštaurácia Cafe Q, ako aj na byt v I., Ul. N.
XX/XX, kde ich pohlavne zneužíval a to tak, že ich ohmatával po pohlavných orgánoch, tieto im aj
masíroval, bral ich do svojich úst, až došlo u nich k výronu semena, pričom tiež sám pritom

onanoval a tiež im púšťal videokazety s pornografickou tematikou, kde boli zachytené situácie - pohlavný
styk mužov - homosexuálov. Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin č.j.
ČVS:VP-66/93 zo dňa 09.04.1993 bolo trestné stíhanie, začaté uznesením zo dňa 11.02.1993 proti
žalobcovi v zmysle § 173 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, prerušené, pretože žalobca - obvinenýsa v mieste bydliska nezdržiava a jeho pobyt nie je známy, preto nie je možné vec náležite objasniť.
Po vydaní viacerých uznesení Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin o pokračovaní a prerušení
trestného stíhania vydaných v období od 01.04.1998 až do 20.04.2010, prokurátor Okresnej prokuratúry

Martin uznesením č.j. 1Pv 260/10-141 zo dňa 03.03.2011 rozhodol podľa § 358 ods. 1 Trestného
poriadku, že trestné konanie vedené proti obvinenému D. G. sa vykoná ako proti ušlému, lebo sa
vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine. Prokurátor Okresnej prokuratúry Martin dňa 08.07.2013
pod č.j. 1Pv 260/10-156 podal podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku na žalobcu (obvineného D. G.)
obžalobu pre vyššie uvedený trestný čin pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1 Trestného zákona

účinného do 31.08.1998 a pre trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa §
217 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.08.1998. Okresný súd Martin v trestnej veci vedenej
proti obvinenému D. G. (žalobcovi) rozhodol rozsudkom č.k. 23T/100/2013-365
zo dňa 13.03.2014, ktorým podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku žalobcu - obžalovaného D. G.
oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Martin sp.zn. 1Pv 260/2010 dňa 08.07.2013.
Po poučení o opravnom prostriedku na hlavnom pojednávaní podal prokurátor Okresnej prokuratúry

Martin odvolanie proti vyhlásenému rozsudku, ktoré následne v písomnom podaní zo dňa 23.04.2014
zobral späť. V dôsledku toho uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.04.2014. Žalobcom
vyčíslená skutočná škoda predstavuje čiastku 1.197,49 Eur, ktoré predstavujú trovy obhajoby zaplatené
na základe faktúry advokáta, ktorý ju vyčíslil v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

22. Žalobca so svojou žiadosťou na predbežné prerokovanie nároku nebol u žalovanej úspešný.
Žalovaná namietala, že nie je príslušná konať za štát, pretože škodu nespôsobila prokuratúra
(prokurátor), čím nie sú splnené zákonné podmienky na postup podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č.
514/2003 Z. z., a teda Generálna prokuratúra SR žiadosť žalobcu neprerokuje s tým, že pokiaľ žalobca

sa s uvedeným stanoviskom nestotožňuje, nárok na náhradu škody si môže uplatniť buď na inom
príslušnom orgáne alebo na súde. Tým považuje vec na prokuratúre za skončenú. Svoj nárok žalobca
uplatnil v súlade s ustálenou judikatúrou, keď poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009. Z predložených dokladov vyplýva, že žalobca považuje
svoj nárok na náhradu škody (skutočnej škody vo výške 1.197,49 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške

100.000,00 Eur) za plne opodstatnený a preukázaný, konštatujúc, že sú splnené zákonné predpoklady
vzniku zodpovednosti štátu za škodu - nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a výškou spôsobenej škody. Podstata nároku na náhradu škody sa neviaže
na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na
samotný výsledok trestného stíhania. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol

oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v
súladesozákonom,vynaložilnákladynatrovyobhajoby,ktorévzniklivpríčinnejsúvislostisnezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobcovi v súvislosti s trestným konaním, vzhľadom na závažnosť
obvinení a s tým súvisiace zachovanie jeho práv ako obvineného zakotvené jednak v Ústave SR, ako aj

v medzinárodných dohovoroch, vznikla skutočná škoda spočívajúca v účelne vynaložených nákladoch
na zaplatené trovy obhajoby vo výške 1.197,49 Eur a zároveň si uplatnil žalobou aj nemajetkovú ujmu
vo výške 100.000,00 Eur. Keďže žalovaná nárok žalobcu na náhradu škody dobrovoľne neuspokojila,
žalobca s poukazom na ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. sa bol nútený domáhať svojho nároku
súdnou cestou. Súčasne si žalobca uplatnil voči žalovanej podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka

a ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5,05
% z (pôvodne) uplatnenej výšky škody od 12.05.2015 (s poukazom na deň oznámenia, že žalovaná
neuspokojí nárok žalobcu - 12.05.2015) do zaplatenia. Zároveň žalobca žiadal zaviazať žalovanú aj na
náhradu trov tohto konania.

23.Vposudzovanomprípadesavýsledoktrestnéhostíhaniavpodobeprávoplatnéhoodsúdeniažalobcu
v procesnom postavení obžalovaného nedostavil. Nenaplnil sa tak základný účel trestného konania -
vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi. Štát sa stal teda zodpovedným za vedenie
trestného stíhania voči žalobcovi, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.

24. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho
nezákonnosť príslušným orgánom (§ 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).25. Pre správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho gramatického
výkladu. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa

ktorej gramatický výklad právnej normy slúži len na prvotné priblíženie k obsahu právnej normy, ktorej
nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti výkladu, resp. na jej doplnenie alebo
spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na úroveň gramatického výkladu,
najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v
kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.

26. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody spočívajúcu v trovách obhajoby, odvolací súd konštatuje, že
túto je potrebné po právnej stránke posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to
vzhľadom na ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorého zodpovednosť za škodu, spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími
predpismi. Zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004; pred týmto zákonom upravoval
podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným
postupom zákon č. 58/1969 Zb. Uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi bolo vydané dňa 11.02.1993,
t.j. ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., preto vzhľadom na ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.

z. podlieha právne posúdenie tohto nároku právnemu režimu podľa zákona č. 58/1969 Zb. V prípade
náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní boli splnené všetky tri zákonom
vyžadované predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím:
a) existencia nezákonného rozhodnutia v podobe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 11.02.1993
(trestné konanie skončilo oslobodením obžalovaného - t.j. žalobcu spod obžaloby, t.j. nenaplnil sa

predpokladospáchanítrestnéhočinuobvineným), b)existenciaškody(spočívajúcavtrovách
obhajoby žalobcu vyplatenému jeho advokátovi za zastupovanie v trestnom konaní), ako
aj c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (trovy obhajoby boli priamo vyvolané
uznesením o vznesení obvinenia voči žalobcovi).

27. Pozornosti odvolacieho súdu neunikol ani fakt, že žalovaná vzniesla proti nároku uplatnenému
žalobou námietku premlčania. Vo vzťahu k tejto námietke právny zástupca žalobcu uviedol, že sa
nestotožňuje s obranou žalovaného, že došlo k premlčaniu nároku a ak by aj
prichádzalo premlčanie do úvahy, tak na námietku premlčania by súd nemal prihliadať, lebo je v rozpore
s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka).

28. V danej súvislosti okresný súd nezaujal k tomuto tvrdeniu žalobcu žiadne stanovisko. Odvolací
súd však poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/2014/2013, z ktorého vyplýva,
že ak sa objektívne premlčacia doba skončila skôr, ako poškodený zistil, že mu vznikla škoda v
dôsledku nezákonného rozhodnutia, bolo by odopretie práva na náhradu škody, v dôsledku uplatnenia

námietky premlčania, popretím základných mravných hodnôt, ku ktorým sa žalovaný (Slovenská
republika) po roku 1989 prihlásila s porušením princípov právneho štátu. V danej súvislosti Najvyšší
súd ČR konštatoval, že opakovane vyvodil, že dobrým mravom zásadne neodporuje, ak namieta
niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania prispievajúci k istote v
právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré

sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie premlčacej námietky by sa priečilo dobrým mravom len v tých
výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne
uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči nemu by za takejto situácie zánik nároku
na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdeným postihom v porovnaní s
rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil

(porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/1839/2000 zo dňa 22.08.2002 uverejnený
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 59/2004). Ak orgány činné v trestnom konaní
dlhodobo vo veci riadne nekonali, je možné v danom prípade vyhodnotiť námietku premlčania vznesenú
žalovanýmakorozpornúsdobrýmimravmiä§3ods.1Občianskehozákonníka).Štátneorgánytotižmali
vedomosť o adrese pobytu žalovaného v USA, no napriek tomu opakovane prerušovali a pokračovali

v trestnom konaní. Až na naliehanie jeho právneho zástupcu a jeho oznámenie z roku 2010 začala
OkresnáprokuratúraMartinvovecikonaťtak,žeprokurátorOkresnejprokuratúryvydaluzneseniesp.zn.
1Pv 260/10-141 zo dňa 03.03.2011 o tom, že trestné konanie proti obvinenému D. G. sa vykoná ako
proti ušlému, lebo sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine (§ 358 ods. 1 Trestného poriadku).Je zrejmé, že dozorový prokurátor mohol pri vedomosti o adrese žalovaného v cudzine takéto uznesenie
vydať oveľa skôr.

29. Vo vzťahu k druhej časti nároku uplatnenému žalobou, a to nemajetkovej ujme, sa žiada dodať, že
trestné konanie už len tým, že vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho
významnú psychickú záťaž. Výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho
cti a dobrej povesti, a to aj vtedy, ak nie je stíhaný väzobne. Takýto zásah je potom citeľnejší o to viac, ak
je trestné konanie následne skončené oslobodzujúcim rozsudkom, kedy je konštatované, že skutok, z

ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný, sa nestal, prípadne nebol trestným činom. Ak dochádza
v takom konaní ešte k prieťahom, pochopiteľné pocity frustrácie môžu viesť k psychickému aj fyzickému
poškodeniu takéhoto jednotlivca. Navyše tam, kde je v stávke osobný, rodinný a pracovný život,
občianskačesťadoterajšiabezúhonnosť,súdôsledkyotozávažnejšie,avedúniekedykúplnejosobnej,
spoločenskej a profesijnej likvidácii príslušného človeka. Tu je všeobecný súd nútený zodpovedne
prihliadnuť ku všetkým nepriaznivým následkom, vyvolaným takýmto trestným konaním a zvážiť všetky

jeho negatívne dopady, dotýkajúce sa najmä osobnostnej integrity konkrétneho poškodeného. Súd
potom s ohľadom na všetky jedinečné skutkové okolnosti takéto individuálneho prípadu určí výšku
finančnej náhrady; pracuje tu vlastne so všeobecným právnym princípom primeranosti a posudzuje
vec najmä v intenciách životného postavenia poškodeného pred a po zásahu, chybujúcich orgánov
verejnej moci. Jediné také rozhodnutie, prizerajúce ku všetkým kritériám, ktoré je treba vziať do úvahy v

kontextedanéhoprípadu,jepotommožnépovažovaťzaspravodlivéaústavnekonformné(zrozhodnutia
Ústavného súdu ČR sp.zn. I.ÚS 2551/13).
30. Žalobca vo svojej žalobe nárok, ktorým si uplatnil nemajetkovú ujmu, odôvodnil najmä tým, že celé
trestné konanie vedené voči jeho osobe svojou dĺžkou viac ako 21 rokov bolo hrubým porušením práva
obvineného na to, aby jeho vec bola rýchlo a spravodlivo prejednaná bez

zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň konanie bolo postihnuté porušením
základného práva obvineného na obhajobu vyjadrené v ust. § 2 ods. 9 Trestného poriadku a článku 50
ods. 3 Ústavy SR a tiež článku 6 ods. 3b), c) Dohovoru ochrane o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež bolo postihnuté závažnými procesnými dôsledkami, keďže procesné úkony boli vykonané

bez toho, aby bol o nich upovedomený a aj bez toho, aby mu bol ustanovený obhajca, hoci tu bol
dôvod povinnej obhajoby, ktoré skutočnosti mali za následok, že vedené trestné stíhanie bolo už dávnom
premlčané. Takéto protizákonné vyšetrovanie bolo však na úkor žalobcu - obvineného D. G., ktoré on
sám ničím nezavinil. Žalobca sa totiž legálne zdržiaval v cudzine, bol odhlásený z pobytu v Slovenskej
republike a riadne prihlásený na pobyt v USA a táto skutočnosť bola orgánom činným v trestnom

konaní prinajmenšom od roku 2000 známa. Trestné stíhanie citeľne doliehalo na osobu žalobcu, na
jeho rodinu a príbuzných, pociťoval ujmu na svoju osobnosť tým, že sa znižovala jeho česť u iných
ľudí a tým ohrozovala vážnosť a dôstojnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. V dôsledku
vydaného príkazu na zatknutie žalobca nemohol navštevovať územie SR, nemohol sa voľne pohybovať
a cestovať, v USA bol evidovaný ako osoba, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie v inom štáte. Žalobca

tak stratil kontakt s viacerými známymi a priateľmi. Mal problémy v súkromnom živote, rodinnom živote,
mal problém nadviazať známosť, nájsť si zamestnanie a uplatnenie v spoločnosti, ktoré všetky tieto
dôsledky, negatívne hodnotiace úsudky, nepriaznivo vplývali na jeho život, čo nepriaznivo zasiahlo aj
do jeho psychického zdravia. Trestné konanie zasahovalo do jeho súkromného a osobného života
ako jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, preto je podľa jeho názoru spôsobilé vyvolať nielen vznik

majetkovej škody, ale aj škody nemajetkovej. Podľa názoru žalobcu v právnom štáte musí
existovať garancia, že v prípade preukázania, že sa trestnej činnosti nedopustil, bude mu
priznané odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Vedené trestné stíhanie
bolo pre neho záťažou, zasahovalo do jeho dobrej povesti a to tým skôr, že sa jednalo o obvinenie, ktoré
bolo preukázané ako nepravdivé a potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Zároveň je potrebné

zdôrazniť, že v súvislosti s uvedenými skutkovými tvrdeniami má žalobca dôkazné
bremeno. Otázka jeho (ne)unesenia však nebola doposiaľ v prejednávanej veci riešená.

31. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Cdo/107/2009 zo dňa 28.07.2010, z ktorého vyplýva, že pokiaľ žalobcovi bola spôsobená škoda v

dôsledku prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že vznikli ešte za účinnosti zákona č.
58/1967 Zb., pokiaľ trvali do doby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., bolo potrebné o
žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť podľa tohto zákona. Uvedená argumentácia
nepochybne platí aj o náhrade nemajetkovej ujmy, o ktorej v danom prípade mal konajúci súd rozhodnúťv zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Ďalšie kritériá sú uvedené v ust. § 17 ods. 3 a 4 citovaného
zákona (pozri judikatúru pod č. R 19/2014).

32. Pre úplnosť je potrebné dodať, že neobstojí ani obrana žalovaného o tom, že zákon č. 58/1969 Zb.
nepoznal či nedefinoval pojem škody, a ani neobsahoval rozsah jej náhrady. V danej súvislosti odvolací
súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/126/2009 zo
dňa 30.06.2010, z ktorého vyplýva, že ak by v posudzovanom prípade prichádzala do úvahy aplikácia

zákona č. 58/1969 Zb., bolo by na daný prípad potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej
úpravypodľa§442Občianskehozákonníkaaškoduvovšeobecnostichápaťakoujmu,ktoráa)nastalav
majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, c) je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné,
že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy,
ak vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom.

33. Pokiaľ aj žalovaný v prejednávanej veci argumentoval tým, že žalobca nevyužil opravný prostriedok
(podanie sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia, k tomu odvolací súd dodáva, že predmetnú
otázku už riešil Ústavný súd ČR v náleze I. ÚS 1066/11, R 140/2011; v ktorom konštatoval, že pravidlo
vyčerpania procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby sťažovateľ riadne využil tie prostriedky

nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné na dosiahnutie nápravy tvrdených porušení. Existencia
efektívnych opravných prostriedkov musí byť istá nielen v teórii, ale aj v praxi, inak stráca požadovanú
prístupnosť a efektívnosť. Sťažovateľ nie je povinný využívať opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné
a neefektívne (porovnaj rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu z 08.04.2004 vo veci Asanidze proti
Gruzínsku, sťažnosť č. 71503/01, odsek 127). Ústavný súd obdobne ako v náleze IV.ÚS 3193/10 aj

teraz dodáva, že za situácie, kedy prokurátorom, ktorý má povinnosť na zákonnosť prípravného konania
dohliadať z úradnej povinnosti (§ 174 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku), obžaloba podaná bola, čím
dal prokurátor najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti a zákonnosti začatého trestného stíhania, možno
vychádzať z predpokladu, že sťažovateľova sťažnosť by úspešná nebola. Rovnako ako v citovanom
náleze (resp. v náleze sp.zn. IV.ÚS 618/08), aj v tejto veci sa tak javí striktná požiadavka na vyčerpanie

tohto opravného prostriedku ako prepiaty formalizmus, zakladajúci porušenie práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle článku 36 ods. 3 Charty. Ústavný
súd preto zhodne uzatvoril, že zo samotného nevyužitia zákonného procesného práva podať sťažnosť
proti uzneseniu o začatí trestného stíhania nemožno ústavne konformne vyvodiť, že sa sťažovateľ vzdal
svojho základného práva podľa článku 36 ods. 3 Listiny. Ak tak urobili v napadnutých rozhodnutiach

všeobecné súdy, porušili základné práva sťažovateľa, na ktoré sa odvoláva.

34. Za popísaného skutkového stavu je zrejmé, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s nárokom
uplatneným žalobou, keďže neprihliadol na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom zo dňa 03.05.2017
a následne nesprávne právne posúdil vec. Napokon z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva i

jeho zmätočnosť nielen v chybnom označení zákonov, dátumov, ale aj zmätočnosť odôvodnenia jeho
právneho záveru (bližšie pozri odsek 9. odôvodnenia). Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti škody
(vynaložených trov trestného konania) okresný súd raz ako dôvod pre zamietnutie žaloby
uvádza nesplnenie si povinnosti podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť (jednoznačne sa
jednáosplneniepodmienokpodľa§6ods.2zákonač.514/2003Z.z.), nonainommiesteuvádza,

že žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu premlčania nároku podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.

35. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje stranám
sporu posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa
spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere
súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.
Pokiaľ súd náležite neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá nejakú povinnosť,
znemožní stranám realizovať ich procesné práva, čo je jeden z dôvodov pre zrušenie rozhodnutia v
odvolacom konaní (§ 389 ods. 1 písm. b) CSP).36. Z uvedeného vyplýva, že súd je povinný pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí dodržať základné
obsahové požiadavky formulované v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie je koncipované tak,
aby jasne, stručne a zrozumiteľne v sebe zahrnulo všetky náležitosti uvedeného zákonného ustanovenia

- vymedzenie predmetu konania, dôkaznej situácie a jej právne posúdenie. Súd je pri formulovaní
odôvodnenia rozhodnutia viazaný predovšetkým požiadavkou presvedčivosti, stručnosti, presnosti, ako
aj základnými princípmi logického myslenia.
37. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd
je povinný ho riadne zhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Ak súd prijme

skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých
podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu
rozsudku.

38. V dôsledku popísanej procesnej situácie dôvody napadnutého rozsudku sú nedostatočné, čím
konajúci súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobcovi), aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Vyššie uvedené nedostatky však nebolo možné upraviť v konaní pred odvolacím súdom. Na
základe vyššie uvedenej skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b), c) § 391 ods. 1 CSP).

39. V ďalšom konaní okresný súd opätovne posúdi nárok žalobcu uplatnený žalobou (s
prihliadnutím na čiastočné späťvzatie žaloby sčasti pre sumu 77.450,00 Eur) a vytýči vo veci
pojednávanie, na ktoré predvolá strany sporu, vykoná dokazovanie na základe dôkazov označených a
predložených obidvomi procesnými stranami a vysporiada sa aj s prípadnými ich ďalšími návrhmi na
doplnenie dokazovania. Po doplnenom dokazovaní okresný súd opätovne rozhodne o nároku žalobcu

uplatnenom žalobou, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie (§
391 ods. 2 CSP). Pri vyhotovení písomného vyhotovenia rozsudku bude súd prvej inštancie dôsledne
vychádzať z ust. § 220 CSP.

40. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej okresný súd opätovne rozhodne aj o nároku na náhradu

trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3
CSP), ktoré tiež náležite s poukazom na konkrétne zákonné ustanovenia aj odôvodní.

41. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).