Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. apríl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/131/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112206065
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2112206065.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:

JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: E. G., nar. XX.X.XXXX,
adresa G. - W., X. XX, zastúpenej splnomocnencom: Bardač, s.r.o., so sídlom Bratislava, Lovinského
22, IČO: 47 243 252, proti žalovanému: ŽOS Trnava, a.s., so sídlom Trnava, Koniarekova 19,
zastúpenému advokátom: JUDr. Peter Sopko, so sídlom Trnava, Paulínska 24, o ochranu osobnosti s
náhradnou nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
10C/33/2012-814 zo dňa 29.12.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku III. napadnutého rozsudku, ktorým bola vo zvyšku

žaloba zamietnutá o d m i e t a, a vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku rozhodol nasledovne:
I. Žalovaný je povinný doručiť žalobkyni list s nasledovným ospravedlnením: Vážená pani G., Prijmite
prosím naše ospravedlnenie za úmrtie Vášho manžela, pána W. G., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX
v práci v dôsledku pracovného úrazu. Za pracovný úraz Vášho manžela nesieme ako jeho bývalý

zamestnávateľ' zodpovednosť, nakoľko neboli zo strany zamestnávateľa dodržané zásady bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, v lehote
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Vo zvyšku žalobu zamieta.
IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100% v časti konania o
ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.

V. Žalovaný je povinný zaplatiť štátu na náhradu trov konania štátu v rozsahu 100%.
VI. Vzájomnú žalobu žalovaného zamieta.
VII. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100% v časti konania o
vzájomnej žalobe.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 9
ods. 1 a 3, § 92 ods. 1 a 2, § 97 ods. 1, 5, 11, § 146 ods. 1, § 147 ods. 1 a 2, § 148 ods. 1 a 2, § 195 ods.

1, 2 a 6, § 196 ods. 1, 4, 5, Zákonníka práce (ďalej aj ZP), § 1, § 2 ods. 1, § 6 ods. 1, 8, 10, § 9 ods. 1, § 12
ods. 2 a 5 zák. č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej len ZoBOZP), § 3 ods.
1 Nariadenia vlády SR č. 395/2006 Z.z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri
používaní pracovných prostriedkov, s použitím procesných ust. § 149, § 206, § 209 ods. 1 a 2, § 470ods. 1 a 2, čl. 5, čl. 15 ods. 1, 2 a čl. 17 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
CSP), § 2 písm. x), § 31 ods. 4 a 6 zák. č. 355/2007 Z.z. s použitím § 17 ods. 3 a 6 zák. č. 382/2004
Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch.

3. Prvotnou otázkou, ktorú súd považoval za nevyhnutné vyriešiť bolo, či smrť p. G. v práci bola
pracovným úrazom. Skonštatoval, že pracovný úraz je poškodenie zdravia zamestnanca spôsobené
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle, náhlym, násilným
a krátkodobým poškodením vonkajších vplyvov. Za pracovný úraz treba považovať aj úraz, ktorý sa

stal pri výkone práce alebo v priamej súvislosti s týmto výkonom následkom prírodných udalostí a aj
úraz, ku ktorému došlo pre plnenie pracovných povinností zamestnanca. O pracovný úraz nejde, ak
došlo k poškodeniu zdravia zamestnanca v čase, keď prekročil, resp. vybočil z plnenia pracovných
úloh alebo činností, ktorá je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Zamestnávateľ sa nemôže
zodpovednosti zbaviť len tým, že zamestnanec porušil bezpečnostný predpis, ale musí ísť o zavinené
porušenie predpisov o bezpečnosti o ochrane zdravia pri práci.

4. Súd vychádzal zo skutkových zistení, že vo veci bolo nesporné, že žalobkyňa a pán W. G.
uzavreli manželstvo dňa 15.10.1983, z ich manželstva pochádza plnoletý syn W. G., narodený
XX.X.XXXX. Manžel navrhovateľky pracoval u žalovaného od 1.12.1995 s dohodnutým druhom práce
(od poslednej zmeny pracovnej zmluvy) lakovník, stolár, zámočník koľajových vozidiel v jednozmennej

prevádzke v rannej zmene. Pracovnou náplňou manžela žalobkyne bolo vykonávanie zámočníckych
prác, vykonávanie prípravných prác na striekanie vozňov, natieranie a striekanie vozňov, vykonávanie
začisťovacích prác po striekaní vozňov. Manžel žalobkyne dňa 9.12.2009 nastúpil do práce o 04.56 hod.
a odišiel z práce o 14.23 hod., následne sa dostavil do práce v uvedený deň o 19.01 hod. za účelom
vykonania opravy strechy pristaveného vagóna z pracovnej plošiny brúsením pomocou elektrickej

brúsky a nanášaním náterovej hmoty. Dňa XX.XX.XXXX v čase medzi 02.00 hod. a 04.00 hod. došlo k
úmrtiu manžela žalobkyne na pracovisku, kde sa nachádzal sám. Manžel žalobkyne bol dňa 10.12.2009
o 5.20 hod. nájdený spolupracovníkmi na pracovnej plošine v bezvedomí, pričom mal nasadený na
tvári respirátor typu REFIL 811 FFP určený na ochranu pred vdychovaním pevných častí a kvapalných
aerosólov a po privolaní rýchlej zdravotnej pomoci službukonajúci lekár po príchode konštatoval smrť

manžela žalobkyne a nariadil vykonanie súdnolekárskej pitvy za účelom objasnenia príčiny jeho úmrtia.
VPitevnomnálezevyhotovenomÚradompredohľadnadzdravotnoustarostlivosťoudňa2.2.2010jeako
príčina smrti manžela navrhovateľky konštatované zlyhanie srdca v dôsledku čerstvých ischemických
zmien v srdcovom svale pri celkovom skôrnatení tepien a jazve po prekonanom infarkte srdcového
svalu v zadnej stene ľavej komory srdca. V Znaleckom posudku číslo 18/2010 vyhotovenom dňa

21.3.2010 Inštitútom forenzných medicínskych expertíz s.r.o., ktorý si dala vypracovať navrhovateľka,
je uvedené, že kvalifikácia úmrtia manžela navrhovateľky ako pracovného úrazu z forenzného hľadiska
je opodstatnená. Tiež bolo zistené, že u manžela navrhovateľky bola vykonaná posledná lekárska
prehliadka dňa 22.5.2008 s výsledkom, že je schopný vykonávať prácu na rizikovom pracovisku z
titulu hluku a ďalej bolo zistené, že manžel navrhovateľky absolvoval ostatný krát školenie týkajúce sa

predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci dňa 14.7.2009, ako vyplynulo z Protokolu
Inšpektorátu práce Trnava Č.: ITA-31-28-2.2/P-J1-10 zo dňa 10.9.2010.

5. V konaní bola nesporná skutočnosť, že p. G. (ďalej len „zomrelý“) mal k dispozícii kľúč od haly, ktorý
mu umožnil prísť na pracovisko a vykonať prácu. Tento klúč podľa žalovaného mali mať k dispozícii

len majstri žalovaného ako nadriadení pracovníci zomrelého, pričom podľa vyjadrenia žalovaného
vždy na pracovisku zostával jeden majster do 18:00 hodiny. Vzhľadom na uvedené má súd za to, že
žalovaný vedel o tom, že zomrelý bude vykonávať prácu na pracovisku po 18:00, nakoľko niektorý
z nadriadených zamestnancov žalovaného (nie je podstatné ktorý) umožnil zomrelému vykonávanie
prác po 18:00 hod tým, že mu odovzdal kľúč od haly, ktorý zomrelý štandardne nemal k dispozícii. Na

základe uvedeného má súd za to, že žalovaný umožnil zomrelému vykonávať prácu mimo štandardný
čas prostredníctvom svojho zamestnanca, ktorý odovzdal kľúč zomrelému s vedomím, že tento bude
vykonávať prácu po 18:00 a bude na pracovisku sám. Za takéto konanie nadriadeného zamestnanca
zomrelého nesie zodpovednosť žalovaný, nakoľko prostredníctvom neho konal voči zamestnancovi
- zomrelému. Nemožno následne prítomnosť zomrelého na pracovisku pričítať jeho svojvôli, lebo

konal s vedomím zamestnávateľa - žalovaného. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že nadriadený
zamestnanec zomrelého v rámci dohodnutia práce nadčas vedel, že zomrelý nebude vykonávať práce
bezprostredne po skončení riadnej pracovnej zmeny, ale dostaví sa neskôr, čo bolo akceptované zo
strany zamestnávateľa a umožnené. Súd súčasne konštatoval, že nakoľko zástupcovia žalovanéhovedeli, že zomrelý nastúpi na výkon prác neskôr, muselo im byť zrejmé, že tento bude práce vykonávať
po 18:00 hodine, keďže práce mali trvať tri hodiny a reálne po ukončení zmeny o 14:00 nebolo
možné tieto vzhľadom na odchod a príchod na pracovisko zrealizovať do 18:00 (vzdialenosť pracoviska

od mesta si vyžaduje objektívne viac času na príchod odchod ako 30 minút, čo muselo byť p.
O. zrejmé). V tejto súvislosti súd konštatoval, že žalovaný porušil vlastné predpisy, keďže mu bolo
zrejmé (prostredníctvom zodpovedných pracovníkov), že zomrelý bude vykonávať práce po 18:00 a
nepostupoval pri schválení týchto prác v súlade so svojimi štandardami. Majster zomrelého p. O. vedel,
že zomrelý pôjde do mesta, a síce uviedol, že na pol hodiny, avšak súčasne niektorý z majstrov odovzdal

zomrelému kľúč a teda predpokladal a vedel, že práce bude vykonávať po 18:00 hod. Súd mal ďalej
za to, že žalovaný pri zamestnancovi vzhľadom na uvedené porušil svoje povinnosti, a to povinnosť
podľa § 147 ods. 1 a 2 ZP v spojení s § 6 ods. 1 písm. r) a § 9 ods. 1 písm. c) ZoBOZP, keď
umožnil zomrelému pracovať samostatne na odlúčenom pracovisku bez toho, aby zabezpečil kontrolu.
ArgumentáciažalovanéhookontroleprostredníctvompracovníkaSBSniejespôsobilávyvrátiťuvedené,
nakoľko v konaní bolo preukázané, že pracovníci SBS nevstupovali do haly, ale vykonávali len vonkajšiu

ohliadku. Súd mal ďalej za to, že žalovaný ako zamestnávateľ porušil svoje povinnosti uložené mu
ZP, a to vykonanie zdravotnej prehliadky zamestnanca pred zaradením na nočnú prácu, čo v konaní
bolo preukázané a nebolo sporné, keďže poslednú prehliadku u lekára mal zomrelý 22.03.2008, a to
len na hluk. T.j. žalovaný zaraďoval zomrelého na práce, pričom nemal preukázané, že bol zdravotne
spôsobilý na výkon takejto práce, čím porušil ustanovenie § 98 ods. 3 písm. a) a b) ZP. Ďalej mal

súd za to, že žalovaný porušil vo vzťahu k zomrelému povinnosť uloženú v § 97 ods. 11 ZP, a to
že pred dohodnutím práce nadčas musí byť uvedené prerokované so zástupcom zamestnancov, čo
prerokované nebolo a v konaní uvedená skutočnosť nebola ani tvrdená. Súd súčasne konštatoval, že
na rizikovom pracovisku ani nebolo možné nariadiť prácu nadčas. Súd mal za to, že žalovaný vykonával
rizikové práce čo plynie z Protokolu Inšpektorátu práce zo dňa 10.09.2010. Súd poukázal na ods. 67 až

69 odôvodnenia k právnej úprave rizikových prác. Žalovaný porušil vo vzťahu k zomrelému aj povinnosť
umožniť nepretržitý odpočinok v práci podľa § 92 ods.1 ZP po dobu minimálne 12 hodín. Súd súčasne
konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že uvedeného sa žalovaný dopúšťal opakovane, keď dohodol
so zamestnancom opakovane pracovné zmeny v nočných hodinách po odpracovaní rannej zmeny (čo
nebolo sporné, a čo potvrdil sám žalovaný), resp. dve zmeny nasledujúce bezprostredne po sebe. Súd

mal ďalej za to, že žalovaný porušil svoje povinnosti vo vzťahu k zomrelému s ohľadom na bezpečnosť
a ochranu zdravia pri práci, keď dôsledne nekontroloval používanie ochranných pracovných pomôcok,
a toto nevyžadoval, čo bola jeho povinnosť. Súd súčasne konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že
na pracovisku sa bežne zdržiavali 11 pracovníci (viď výsluchy svedkov), pričom však na pracovisku boli
len dve sady masky Versaflo, a teda ich nemohli používať všetci.

6. Súd prvej inštancie vyhodnocoval, či v konaní boli predložené znalecké posudky, a či tieto majú
zákonom predpísané náležitosti. Súd konštatoval, že prvý posudok bol vyhotovený pred podaním
žaloby, ako súkromný za účinnosti ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom ho však
vypracovala znalecká organizácia zapísaná v zozname znalcov. Druhý posudok bol vypracovaný

znalcom ustanoveným súdom, pričom aj po účinnosti procesných predpisov od 01.07.2016 zostávajú
zachované jeho účinky. Tretí posudok vypracovala 1. Lekárska fakulta Univerzity Karlovej v Prahe (ďalej
len „UK“), pričom nejde o znaleckú organizáciu v rámci Slovenskej republiky. V rámci výsluchu svedkov
(vypracovateľov posudku) na dožiadanom súde, títo prehlásili, že si boli vedomí dôsledkov v prípade
vypracovania vedome nepravdivého posudku. Súd konštatoval, že nakoľko posudok UK neobsahuje

doložku v zmysle § 209 ods. 2 CSP (a síce, že si je znalec vedomý následkov vedome nepravdivého
znaleckého posudku) a súčasne ho vypracovala osoba nezapísaná v zozname znalcov Slovenskej
republiky(súdbymuselosobypribraťnasľubdokonaniaakoznalcov),tak nebolomožnéprivykonávaní
tohtodôkazupostupovaťakobyišlooznaleckýposudoksúdomustanovenéhoznalca.Účastnícisúčasne
nenavrhli vypočutie znalcov, ale len svedkov. Keďže znalecký posudok nebol doplnený o doložku v

zmysle § 209 ods. 2 CSP, odborné závery podliehali hodnoteniu z hľadiska ich správnosti, ale bola
hodnotená aj presvedčivosť posudku, a to pokiaľ ide o jeho úplnosť vo vzťahu k posudzovaným
skutočnostiam, zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi. Znamená
to, že posudok UK hodnotil ako dôkaz listinou, ako odborné vyjadrenie odborne spôsobilej osoby v
súlade s § 206 CSP a Čl 4 CSP.

7. Obaja účastníci posudzovali posudky predložené v konaní rozlične, pričom žalobkyňa sa dovolávala
správnosti záverov posudku 1 a 3 a žalovaný správnosti posudku 2. Súd má za to, že správne sú
závery všetkých posudkov, pričom tieto si vzájomne neodporujú, ale sa dopĺňajú. Všetky tri posudkyobsahujú jasný záver, že príčinou smrti je infarkt myokardu, pričom posudky 1 a 3 naviac spájajú jeho
príčinu s výkonom práce zomrelého u žalovaného. Posudok č. 2 sa nevyjadril k okolnostiam vplyvu
pracovnéhoprostredianasmrťp.G.,pričomvšak konštatoval,žeakútnypsychosociálnystresjespojený

s rizikom kardiovaskulárnych príhod (súčasne uviedol, že intezívna fyzická záťaž a náhodná smrť je
demonštrovaná 17 násobným zvýšením rizika náhlej srdcovej príhody). Ako správne argumentovala
žalobkyňa psychosociálny stres je aj nadmerné pracovné zaťaženie. Súčasne znalec opakovane vyjadril
záver, že na časť otázky by mal odpovedať znalec z odboru pracovné lekárstvo a nie on. Z obsahu
posudku 1 plynie, že W. G. pracoval nadmeme a bol neobvykle zaťažený pracovným fyzickým

vypätím v sťaženom pracovnom prostredí (prach, hluk, teplo) a navyše pracoval v prostredí organických
rozpúšťadiel a bol nájdený mŕtvy s respirátorom na tvári (podľa údajov od zadávateľa znaleckého
posudku), preto znalec pripustil a konštatoval, že jedným z hlavných až dominantných spolupôsobiacich
faktorov vzniku infarktu srdcového svalu mohla byť a veľmi pravdepodobne aj bola okolnosť výkonu
prácevškodlivomprostredísvýparmisyntetickýchfarieb.Pitvanavyšepreukázalapodľastavucievneho
systému a srdca, že W. G. nebol telesne prispôsobený na dané pracovné zaradenie a nadmerný

pracovný výkon. Vo zvyšku závery posudku viď ods. 7. Zo záverov posudku 3 plynie, že poškodený
nanášal na povrch železničných vagónov náterové hmoty a používal riedidlo označené: DV 30, ktorého
súčasný názov je: VP 30-2438/0 RIEDIDLO DO PUR-FARIEB a obsahuje vymenované chemické
látky, ktoré sú svojim charakterom prchavé organické látky a organická rozpúšťadlá. Tieto látky pri
kontaktu dráždia kožu, sliznice (lokálne dráždení pri kontaktu) a dýchací systém a mají narkotické

pôsobenie na centrálny nervový systém (mozok a miechu) pri vdychovaní výparov. Spôsobujú bolesti
hlavy, pocit opojení a pocit únavy, závrate a svalovú slabosť. Z uvedených látok majú zásadní negatívny
význam aromáty (CAS 64742-95-6) a zvlášť xylen (CAS 1330-20-7), ktorý má rovnako preukázané
systémové pôsobenie na kardiovaskulárny systém pri vysokých koncentráciách, kedy spôsobuje mimo
iné tiež fibriláciu srdcových komôr a jeho pôsobenie môže vyvolať srdeční zástavu a príznaky infarktu

myokardu. Veľmi významným negatívnym účinkom inhalácie zmesi organických rozpúšťadiel je hypoxia
(nižší koncentrácia kyslíku v organizmu), spôsobená tím, že vo vdychovanom vzduchu je podiel kyslíku
nahradený inými plynmi, čo má negatívny dopad na činnosť srdcového svalu. Minimálny čas medzi
ukončením práce v jednej zmene a zahájením práce v nasledujúcej zmene by mel byť čas na dostatočný
odpočinok, minimálne 8 hodín, lepšie 12 hodín odpočinku. V prípade poškodeného tomu tak nebolo.

K úmrtí došlo v dobe konania práce pri nedodržaní pracovno lekárskych zásad a opatrení bezpečnosti
práce (tomu, že k úmrtí došlo pri výkonu práce by svedčilo miesto a poloha v ktorej bol W. G. nájdený).
Poškodený nastúpil k nočnej práci bez lekárskeho vyšetrenia pre výkon noční práce, bez dodržania
záväznéhočasunutnéhonaodpočinokmedziukončenímpredchádzajúcej práceazahájenímnáslednej
práce a poškodený pracoval sám na odlúčenom pracovisku bez kontroly druhou osobou, vo výške, v

polomaske, bez odpovedajúceho filtru, ktorý by ho chránil proti výparom použitých látok. Súd na základe
uvedeného má za to tak, ako uviedol vyššie, že posudky si neodporujú, ale sa vzájomne dopĺňajú,
kde všetci znalci určili ako príčinu smrti infarkt myokardu, všetci znalci popísali, že nadmerné pracovné
zaťaženiemohlomaťvplyvnarozvojinfarktu(posudok2.uvedenéoznačovalakoakútnypsychosociálny
stres), pričom posudok 1 a 3 posúdili vec aj z pohľadu pracovného lekárstva, kde dospeli k záveru,

že za daných okolností šlo o pracovný úraz. Súd v súvislosti so závermi posudku č. 3, že bola práca
vykonávanávteple(sálajúceinfražiariče),konštatuje,žeuvedenésavkonanínepotvrdilo,avšakostatné
závery popísané v posudku - vplyv prchavých látok, nástup do práce na nočnú prácu (ktorú zomrelý
vykonával) bez riadneho lekárskeho vyšetrenia pri nedodržaní času odpočinku. Súd vyhodnotil tento
posudok ako odborné vyjadrenie na to spôsobilých osôb v súlade § 206 CSP a Čl 4 CSP, pričom má

za to, že vzhľadom na skúsenosti týchto osôb, ich odbornosť, erudovanosť, má súd za to, že toto
odborné vyjadrenie poskytuje vyčerpávajúcu odpoveď na všetky sporné otázky v konaní, pričom sa súd
so závermi tohto vyjadrenia plne stotožňuje.

8. Súd prvej inštancie vychádzal zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a princípu, že žiaden dôkaz

nemá predpísanú silu, pričom dospel k záveru na podklade posudkov 1, 2 a 3, ako aj protokolu
Inšpektorátu práce zo dňa 10.09.2010, a jeho dodatku, ako aj na základe rozhodnutí Sociálne poisťovne,
ktorými boli priznané dávky žalobkyni (vychádzajúc z odôvodnenia, že posudkový lekár poisťovne
tiež uzavrel úraz ako pracovný), ako aj svedeckých výpovedí a vyhlásení (bežne dohodnutá nočná
práca po pracovnej zmene), že úraz p. W. G. bol pracovným úrazom, nakoľko zamestnávateľ porušil

svoje povinnosti vo vzťahu k nemu, keď nedodržal povinnú prestávku v práci, umožnil pracovať p.
G. na pracovisku samotnému po pracovnej dobe, bez toho aby ho kontroloval, pričom takáto práca
nadčas bola vzhľadom na charakter práce dohodnutá v rozpore so zákonom bez prejednania so
zástupcom zamestnancov. Žalovaný umožnil p. G. (nariadil v minulosti) vykonávať nočné zmenybez toho, aby podstúpil riadne lekárske vyšetrenie spôsobilosti na nočnú prácu a súčasne priebežné
lekárske prehliadky, ktoré by odôvodňovali svojimi závermi, že je spôsobilí naďalej vykonávať takéto
práce. Ďalej žalovaný zanedbal bezpečnosť a ochrany zdravia pri práci, keď žalovaný nekontroloval

používanie správnych ochranných pracovných pomôcok, a nevyžadoval riadne používanie správnych
pomôcok (žalovaný uvedené v konaní netvrdil, ani nepreukázal, že by dôsledne kontroloval a vyžadoval
používanie správnych masiek, o čom svedčí už len skutočnosť, že správne filtre sa neprideľovali na
kartu, ale do šatne). Súd vo zvyšku poukázal na odôvodnenie v ods. 66 k porušeniam povinností
zamestnávateľa, ktoré vo vzájomnej súvislosti s posudkami viedli súd k záveru, že smrť p. G. je

pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný. Z takto zisteného stavu dospel k záveru, že úraz p.
G. bol pracovným úrazom, a preto vzájomný návrh žalovaného ako nedôvodný zamietol.

9. Súd prvej inštancie po dospení k záveru, že úraz je pracovným skúmal zvyšok žaloby žalobkyne.
Predmetom ochrany osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka sú rýdzo osobné práva, ktoré
prináležia každej fyzickej osobe. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý má za následok vznik nemajetkovej ujmy
spočívajúci v porušení, resp. už ohrození osobnosti dotknutej fyzickej osoby, je spojený pre pôvodcu
zásahu s nepriaznivými priamymi následkami vo forme zvláštnych občianskoprávnych sankcií podľa §
13 Občianskeho zákonníka, a to upustenie od neoprávnených zásahov, odstránenie následkov takýchto

zásahov a poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Zadosťučinenie, ktoré sa priznáva postihnutej
osobenazmiernenienepriaznivýchnásledkovneoprávnenéhozásahu,t.j.nemajetkovejujmyvzniknutej
na osobnosti fyzickej osoby, môže byť buď morálnym plnením alebo peňažným plnením. Základnou
podmienkou pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch (tzv. materiálna satisfakcia) je existencia
okolností dokladujúcich, že v konkrétnom prípade je morálne zadosťučinenie nepostačujúce z hľadiska

intenzity,trvaniaarozsahunepriaznivýchnásledkovvzniknutýchnavrhovateľkevzhľadomnapostavenie
navrhovateľky v rodine a spoločnosti. Ďalšou kumulatívne stanovenou podmienkou pre priznanie
zadosťučinenia v peniazoch je zníženie dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti, v spoločnosti v
značnej miere. Zákonným predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahom do osobnostných
práv v zmysle ustanovenia § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka je preukázanie takéhoto zásahu, teda

konania,ktorézávažnejšieporušujetietopráva,alebojespôsobilévyvolaťichohrozeniealebonarušenie
a neoprávnené zásahy. Žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ jej
manžela svojim konaním spôsobil smrť jej manžela ako zamestnanca žalovaného, pričom tento zásah
sa prejavil najmä v citovej oblasti. Podľa tvrdení žalobkyne úmrtie jej manžela jednoznačne spĺňa
charakteristiku pracovného úrazu, za ktorý pracovný úraz zodpovedá odporca, nakoľko neposkytol jej

manželovi dostatočne účinné ochranné pracovné pomôcky a nedodržal zásady bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci. Zásah odporcu do súkromia žalobkyne spočíval podľa tvrdení žalobkyne v úplnom
narušení rodiny žalobkyne ako celku s tým, že následky neoprávneného zásahu žalovaného nebude
nikdy možné odčiniť. Žalovaný skutkovo vzťah žalobkyne žiadnym spôsobom nerozporoval, ani sa k
nemu nevyjadroval, na pojednávaní pred ukončením dokazovania návrhy na doplnenie dokazovania

nemal.

10. Na základe zisteného skutkového stavu a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru,
že v dôsledku smrti p. G. na pracovisku, ktorú súd vyhodnotil ako pracovný úraz, došlo k zásahu
do osobnostného práva žalobkyne tak, že bola narušená celistvosť jej rodiny a bolo zasiahnuté do

jej súkromného a rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie
žalobkyne v citovej oblasti je nenapraviteľné. V danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do
súkromia žalobkyne chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, kedy
z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou,
ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny, takže primeraným zadosťučinením v danom prípade je i

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v dôsledku smrti manžela žalobkyne následkom smrti
na pracovisku, došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného, čím je žalobkyňa
do budúcna ochudobnená o rodinný život a táto spočíva aj v citovej strate, keď žalobkyňa zároveň
utrpela citovú ujmu spočívajúcu v morálnej podpore v ťažkých životných situáciách v strate životného

partnera. Súd vychádzal z vykonaného dokazovania, kde bolo jasne preukázané, že žalobkyňa mala s
manželom dobrý vzťah, V danom prípade došlo protiprávnym konaním žalovaného k nezvratnému a
závažnému následku spočívajúcemu v smrti manžela žalobkyne, keď táto prišla o možnosť zachovávať
s ním sociálne a citové väzby, utrpela i citovú traumu. Citová, morálna a sociálna ujma žalobkynebola v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného. Žalovaný svojim protiprávnym konaním
spočívajúcim v nerešpektovaní ZP a ZoBOZP zasiahol do osobnostného práva žalobkyne, a to do jej
práva na súkromný a rodinný život. Ide o tak závažný zásah do práva na ochranu jej osobnosti, že

žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, preto sú dané predpoklady pre priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je na mieste, aby žalovaný sa ospravedlnil žalobkyni tak, ako to ona
žiada, vzhľadom na okolnosti, ako aj priebeh súdneho konania, kde žalovaný popieral skutočnosť, že
smrť p. G. je pracovným úrazom. Súčasne súd má za to, že je potrebné uvedenú otázku vyriešiť, v
tomto prípade ospravedlnením, nakoľko žalovaný dlhodobo ponecháva žalobkyňu v stave neustálej

spomienky na rozhodné dni smrti milovanej osoby. Súd preto žalobe žalobkyne v časti ospravedlnenia
vyhovel, v časti však toto upravil tak, že vypustil nasledovnú časť: „nakoľko mu zo strany zamestnávateľa
neboli poskytnuté dostatočne účinné ochranné pracovné prostriedky pre prácu s prchavými látkami“,
nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný poskytol ochranné pracovné prostriedky, avšak neboli
dodržané zásady bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Vzhľadom na uvedené súd vyhovel žalobe v
časti ospravedlnenia tak, ako je to uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.

11. V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa žiadala od žalovaného titulom nemajetkovej
osobnostnej ujmy sumu 50.000,- Eur. Táto suma sa však súdu javila ako zjavne neprimerane vysoká.
Určenie výšky peňažnej náhrady v prípade splnenia podmienok § 13 ods. 2 OZ, je predmetom voľnej
úvahy súdu. Súd pri svojom rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal

z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3 OZ, t. j. jednak zo závažnosti vzniknutej ujmy a
jednak z okolností, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri určení peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal u žalobkyne predovšetkým na nenapraviteľný následok vzniknutý
v dôsledku smrteľného zranenia manžela v práci a dôsledky, ktoré táto tragická udalosť vyvolala. Súd
dospel k záveru, že v danom prípade je primeranou výška nemajetkovej ujmy v sume 15.000,- Eur,

nakoľko zohľadňuje neodstrániteľný následok v podobe smrti manžela žalobkyne a dôsledky, ktoré táto
strata u žalobkyne vyvolala. Následkom protiprávneho konania žalovaného došlo v danom prípade k
nenávratnej deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských väzieb medzi žalobkyňou a jej manželom, ktorý
je bol po celý život oporou a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, práva na jej
súkromie a rodinný život. Iba morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nemôže odčiniť dopad

protiprávneho konania žalovaného. Právo na súkromie je jedným zo základných osobnostných práv
fyzickej osoby. Trauma žalobkyne je neodstrániteľná, preto je namieste priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Súd zohľadnil to, že žalobkyňa viedla s manželom usporiadaný manželský a rodinný
život viac ako 40 rokov, vychovali spolu syna, trávili spolu voľný čas, podieľali sa spoločne na chode
domácnosti. Žalobkyňa stratila možnosť prežívať s zomrelým manželom pozitívne aj prípadné negatívne

stránky života, vzájomnú pomoc a podporu, skutočnosť ktorú ani nie je potrebné osobitne dokazovať.
Súd má za to, že je dôvodná suma 15.000,- Eur. Súd súčasne vychádzal z určenia náhrady nemajetkovej
ujmy v obdobných prípadoch, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 139/2011,
ďalej rozhodnutie Krajského súdu Nitra 5Co 182/2013, Krajského súdu Prešov 20Co 183/2014.

12. Vzhľadom k výške istiny, ku ktorej zaplateniu zaviazal súd žalovaného, súd určil žalovanému na
plnenie primeranú dlhšiu lehotu 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

13. Prvoinštančný súd záverom konštatoval, že na pojednávaní dňa 30.11.2017 opakovane obe strany
vyzýval na návrhy na doplnenie dokazovania, pričom obe strany zostali nečinné. Právny zástupca

žalovaného požiadal o odročenie za účelom prípadného doplnenia skutkových tvrdení, a označenia
dôkazov. Súd pojednávanie prerušil za účelom, aby právny zástupcovia prípade zvážili ďalšie dôkazy.
Strany sporu nemali na pojednávaní žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, a preto súd ukončil
dokazovanie. Dňa 12.12.2017 bolo súdu doručené podanie žalovaného, kde žiadal zrušiť uznesenie
o skončení dokazovania a navrhol vypočuť spolupracovníkov a príbuzných p. G. k otázke potvrdenia

alebo vyvrátenia tvrdení žalobkyne o dobrom vzťahu s manželom. Súčasne uviedol, že ako zástupca
bol na pojednávaní substituent ad hoc.

14. S poukazom na čl. 5 CSP súd uznesenie o skončení dokazovania nezrušil, nakoľko mal za to,
že návrh žalovaného je šikanózny aj s ohľadom na čas trvania sporu, kedy mohol akýkoľvek dôkazný

prostriedok navrhnúť skôr, čo však neurobil, a to napriek opakovaným výzvam - viď nahrávka z
posledného pojednávania, kde súd opakovane strany poučil a vyzval na navrhnutie dôkazov, avšak
bezúspešne. Súčasne mal súd za to, že aj tvrdenie o substituentovi ad hoc, nie je pravdivé, nakoľko
substitučný zástupca prítomný na poslednom pojednávaní zastupoval žalovaného na každom súdnompojednávaní od začiatku súdneho sporu až do konca, a teda mal predstavu o konaní. Ďalej mal súd
za to, že navrhovaný dôkaz bez označenia konkrétnych osôb je neúčelný, nehospodárny a z pohľadu
súdu účelový. Žalovaný musí vedieť, koho chce vypočuť, a na to mal 5 rokov aby takéto osoby označil, a

nie navrhnúť po skončení dokazovania, aby súd zisťoval adresy, mená možných svedkov. Súd považuje
takýtopostupzaneprípustnýzvlášť,akžalovanýnepopreladosúčasnostinerozporovalvzťahžalobkyne
k manželovi. Uvedené riešil až ex post. Súd by takýto návrh na doplnenie dokazovania zamietol, aj
keby bol prednesený na pojednávaní, nakoľko je neurčitý, nebudú ním potvrdené skutočnosti rozporné
(dobrý vzťah žalobkyne k manželovi nebol otázkou spornou) a viedol by len k neúmernému predlžovaniu

konania, čo je v rozpore s článkom 17 CSP.

15. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP samostatnými
výrokmi tak, že priznal žalobkyni náhradu trov konania 100% za podanú žalobu, kde bola úspešná čo
do ospravedlnenia a v časti aj pri náhrade nemajetkovej ujmy. Súd konštatuje, že nakoľko náhrada
nemajetkovej ujmy závisí od voľnej úvahy súdu, nespôsobuje priznanie nižšej sumy v zmysle ustálenej

rozhodovacejpraxezníženienáhradytrovkonania,aletietosapriznávajúvcelomrozsahu.Súdsúčasne
rozhodol o povinnosti žalovanej zaplatiť trovy konania žalobkyni v časti o podanej vzájomnej žalobe
žalovaného, ktorú súd zamietol a kde žalobkyňa bola teda plne úspešná. Súčasne súd rozhodol o
povinnosti žalovaného nahradiť štátu trovy konania titulom zaplatených znaleckých posudkov, ktoré
neboli kryté preddavkami, vzhľadom na to, že žalovaný bol plne neúspešný v konaní, a preto znáša tieto

trovy v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo
veci samej.

16. Proti tomuto rozsudku výslovne vo všetkých jeho výrokoch podala prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia odvolanie žalovaná dôvodiac, že rozhodnutie je arbitrárne a ako také nezákonné. Žalovaná

od počiatku aj naďalej tvrdí, že k úmrtiu pána G. nedošlo v dôsledku porušenia právnych povinností zo
strany žalovanej, ale smrť zapríčinili okolnosti spojené s jeho zdravotným stavom tak, ako vyplynuli z
pitevného protokolu, s tým, že zo súdnolekárskeho hľadiska išlo o smrť nenásilnú - úmrtie z chorobných
príčin. Odvolateľka poukázala na to, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že za pracovný úraz treba
považovať každú škodu, ktorej príčinou je pôsobenie fyzického alebo psychického preťaženia, ktoré je

svojou povahou krátkodobé náhle a násilné a musí pritom ísť o príčinu podstatnú, dôležitú a značnú.
Infarkt, či cievna mozgová príhoda mohli byť považované za pracovný úraz, musí nastať situácia, že
pracovný výkon presiahne hranice obvyklej každodennej vykonávanej práce alebo nepresiahne, ale bol
podaný za nepriaznivých okolností, alebo nepresiahne, avšak organizmus zamestnanca na ňu nie je
prispôsobený alebo svojimi schopnosťami na ňu nestačí. Zároveň musí byť preukázaná nepochybne

príčinná súvislosť medzi úrazovým dejom, čiže infarktom a pracovnou námahou, resp. extrémnymi
pracovnými podmienkami. Rovnako by o pracovný úraz mohlo ísť vtedy, ak by zamestnanec pracoval
pod jednorazovým neobvyklým psychickým vypätím. Za potrebné považoval odvolateľ zaoberať sa
otázkou hodnovernosti a objektívnosti znalcami prijatých záverov v znaleckom posudku organizácie
forensic.sk - ZP 1 a odbornom posúdení Prvej lekárskej fakulty KU v Prahe - OP 1, ktoré posudky boli

vypracované bez znalosti obsahu súdneho spisu bez toho, aby sa oboznámili so súdom vykonaným
dokazovaním a vypracovali ich iba na základe časti spisu inšpekcie práce, pričom im neboli známe
námietky žalovanej vznesené v správnom konaní, pitevného protokolu a informácie, ktoré im poskytla
žalobkyňa. ZP 1 bol pritom vypracovaný pred začatím konania pred súdom. Obsah spisového materiálu
vtedy nemohli mať k dispozícii a odborníci vypracúvajúci OP 1 vyhlásili, že obsah súdneho spisu

nepoznali. V ďalšom odvolateľka namietala kvalitu ZP 1 a OP 1 s tým, že ich výpovedná hodnota
je diametrálne odlišná. Hoci znalci nemali k dispozícii všetky súdom vykonané dôkazy v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou súdov konštatovali, že podľa ich názoru sa jedná o pracovný úraz.
Napriek tomu, že právo konštatovať, resp. vynášať právne úsudky znalcom neprislúcha, toto právo má
jedine súd. Napriek tomu súd tieto právne závery znalcov preniesol do rozsudku a namiesto toho, aby

ich vyhodnotil ako závery prednesené v rozpore so zákonom ich bez ďalšieho akceptoval. V tomto
smere odvolateľ namietol arbitrárnosť postupu súdu. Nesúhlasil so záverom súdu, že znalecké posudky,
či odborné posúdenie si neodporujú a sa navzájom dopĺňajú. Súd pritom bližšie nevysvetlil v čom
doplnenie spočíva. Kombinácia negatívnych vplyvov pred smrťou neexistovala, súd sám konštatoval,
že nadmerné teplo sa nepreukázalo a v skutočnosti ani neexistovalo. Nepreukázala sa práca bez

odpočinku, pretože zomrelý nemal nastúpiť ani nenastupoval bez odpočinku na ďalšiu pracovnú zmenu,
ale išlo po dohode s nadriadeným o prácu nadčas o rozsahu dvoch, maximálne troch hodín. Naviac
zomrelý si sám určil prestávku na odpočinok. Zomrelý bol poučený o potrebe použiť ochranné pracovné
prostriedky tieto k dispozícii mal a svojvoľne ich nepoužil. Zhodnotiac túto kombináciu rizikových faktorovje nutné skonštatovať, že znalec z odboru pracovného lekárstva v danom prípade fabuloval, nemohol
vychádzať zo súdom vykonaného dokazovania, keďže sa s obsahom súdneho spisu neoboznámil.
Súd potom svojvoľne konštatoval, že takáto kombinácia rizikových faktorov existovala a osvojil si

pritom nesprávne a nepodložené závery znalca z odboru pracovného lekárstva, keď konštatoval smrť
v dôsledku pracovného úrazu. Odvolateľ zdôraznil, že po fyzickej stránke neexistovali pochybnosti ani
z medicínskeho hľadiska, že by zomrelý svojimi fyzickými schopnosťami nestačil na výkon práce, ktorú
vykonával, pričom prácu nevykonával pod žiadnym psychickým nátlakom.

17. Podľa odvolateľa aj v ods. 6 rozsudku sa prejavuje svojvôľa súdu pri hodnotení dôkazov, keď
vôbec nebral do úvahy, že konanie pred inšpektorátom práce je prerušené, nebolo v ňom právoplatne
rozhodnuté. Tieto predbežné konštatovania inšpektorátu práce súd prevzal ako vierohodné a konečné.

18. V ods. 66 rozsudku súd mal za nespornú skutočnosť, že zomrelý mal k dispozícii kľúč od haly, ktorý
inak mali k dispozícii iba nadriadení, pričom na pracovisku zostával vždy jeden majster do 18.00 hod.,

z čoho súd vyvodzuje záver, že žalovaný vedel o tom, že zomrelý bude vykonávať prácu na pracovisku
po 18.00 hod. Toto tvrdenie súdu označil odvolateľ za fabuláciu, keďže žiaden zo svedkov takéto niečo
v konaní neuvádzal a súd si to vymyslel. To je ďalší dôkaz arbitrárnosti rozhodovania súdu. Opak je
pravdou, zomrelý ako aj iní lakovníci mali štandardne k dispozícii každý svoju kópiu kľúča od haly.
Žalovaná preto nemohla porušiť povinnosť podľa § 147 ods. 1 a 2 ZP v spojení s § 6 ods. 1 písm. r) a §

9 ods. 1 písm. c) ZoBOZP, že umožnila zomrelému pracovať samostatne na odlúčenom pracovisku bez
kontroly.Žalovanánemalavedomosťaaninemohlamať,žezomrelýsarozhodnenastúpiťnanadčasovú
prácu o 19.00 hod. Nikomu túto skutočnosť neoznámil a preto ho nemohol nikto skontrolovať. V konaní
bolo preukázané, že nadriadený žiadal zomrelého o prácu nadčas hneď po skončení pracovnej zmeny, s
čím zomrelý súhlasil s tým, že si niečo potrebuje vybaviť a prácu príde vykonať. Zamestnávateľ nemohol

vedieť, že na pracovisku sa nachádza a že prišiel o 19.00 hod. a že na ňom zotrval až do svojej smrti.

19. Pokiaľ súd v ods. 66 rozsudku konštatuje, že zamestnávateľ porušil svoje povinnosti tým, že
nezabezpečil vykonanie zdravotnej prehliadky zamestnanca pred zaradením na nočnú zmenu s
poukazom na § 98 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, poukázal na to, že zomrelý v kalendárnom roku 2009

odpracoval štyri nočné zmeny a preto povinnosť zabezpečiť vykonanie zdravotnej prehliadky z tohto
hľadiska nebola daná. Pokiaľ súd tvrdí, že žalovaný porušil povinnosť umožniť zomrelému nepretržitý
odpočinok po práci podľa § 92 ods. 1 ZP po dobu minimálne 12 hodín, aj toto tvrdenie súdu je
vykonštruované a zo smrťou pána G. nemá nič spoločné. V daný deň zamestnávateľ nenariadil, ani
neumožnil zomrelému vykonávať nočnú prácu, ktorá sa začína o 20.00 hod. a končí o 6.00 hod. Na

pracovisko prišiel o 19.00 hod. a pri bežnom pracovnom úsilí by prácu ukončil pred 22.00 hod. Išlo o
dohodu bežnej práce nadčas v rozsahu 2 až 3 hodín.

20. Pokiaľ súd konštatuje, že žalovaná porušila povinnosť tým, že dôsledne nekontrolovala používanie
ochranných pracovných pomôcok a toto nevyžadovala s tým, že na pracovisku sa zdržiavali 11

pracovníci a na pracovisku boli len dve sady masky Versaflo, pravdou je, že na danom pracovisku
súčasne môžu pracovať len štyria pracovníci, dvaja zámočníci a dvaja zamestnanci, ktorí brúsia, tmelia
a striekajú strechu. V danej dobe mohli byť na prevádzku zaradených 11 lakovníkov, ale len štyria mali
oprávnenie na striekanie vozňov, pričom nikdy nestriekali naraz štyria, ale len dvaja. Vyššie uvedený
záver súdu prvej inštancie preto neobstojí.

21. Pokiaľ v ods. 79 rozsudku súd uzavrel, že pán G. nebol telesne spôsobilý na dané pracovné
zaradenie a nadmerný pracovný výkon, takéto hodnotenie úvah znalca zo strany súdu označil odvolateľ
za nezákonné a svojvoľné. Súd musel vedieť, že ZP 1 bol vypracovaný iba na základe tvrdení žalobkyne,
pitevného protokolu a výňatkov z protokolu inšpektorátu práce. Znalci nepoznali skutočné okolnosti

za akých v daný večer pracoval a čo všetko jeho smrti predchádzalo. Konštatovanie iba na základe
cievneho systému, že zomrelý nebol fyzicky prispôsobený na takýto výkon práce je neprípustné, lebo
zamestnávateľ nemohol vedieť a nevedel to ani zomrelý, ani ošetrujúci lekár, že v minulosti pán G.
prekonal infarkt. Zdôraznil, že práca, ktorú pán G. vykonával vzhľadom na fyzický fond zomrelého bola
jeho fyzickým schopnostiam plne primeraná a opak sa nepreukázal. Za dôležitú a znalcami opomínanú

skutočnosť považoval odvolateľ, že zomrelý bol dlhoročný tuhý fajčiar.

22. Zomrelému bola pridelená ochranná maska RU20, ktorú preukázateľne od zamestnávateľa prevzal
a mal ju k dispozícii aj osudný večer a pri práci ju svojvoľne nepoužil porušujúc tak bezpečnostnépredpisy. Použil iba ochranný pracovný prostriedok - respirátor, ktorý postačoval iba na ochranu pred
prachom.Tvrdenieznalcovasúduotom,žežalovanáporušilabezpečnostnépredpisytým,ženepridelila
zomrelému predpísané ochranné pracovné prostriedky označil za nepravdivé. Žalovanej nemožno

vyčítať, že neskontrolovala u zomrelého použitie ochrannej masky, keďže nemohla mať vedomosť, že
zomrelý je na pracovisku a vykonáva prácu s prchavou náterovou látkou. Pokiaľ sa súd stotožňuje s
tvrdením znalcov, že u žalovaného nebol dodržaný dostatočný časový odstup 12 hodín medzi dvoma
pracovnými zmenami poukázal na to, že keby znalci poznali výsledky dokazovania pred súdom, vedeli
by, že zomrelý nenastúpil na ďalšiu nočnú zmenu, išlo o prácu nadčas v rozsahu dvoch až troch hodín

a vôbec nie po 22.00 hod.

23. Pokiaľ v ods. 80 rozsudku súd poukazuje na závery posudkového lekára Sociálnej poisťovne, záver
o tom, že sa jednalo o pracovný úraz vychádza iba z kontextu vytrhnutých častí protokolu inšpektorátu
práce bez toho, aby boli argumentačne vyvrátené námietky žalovanej a znalcov OP 1. Rozhodnutím
Sociálnej poisťovne pritom súd nie je viazaný, keďže ide o rozhodnutie iba pre účely dávkového konania.

Všetky tvrdenia obsiahnuté v ods. 80 odvolateľ podľa odvolania vyvrátil a preto súd nemohol bez iných
argumentov a dôkazov konštatovať, že úraz pána G. bol pracovným úrazom a preto bol dôvod pre
zamietnutie vzájomného návrhu žalovanej.

24. K ods. 81 odôvodnenia rozsudku odvolateľ uviedol, že súd pri následkoch zásahu žalovanej do

rodinného života žalobkyne vychádzal iba z tvrdení žalobkyne, pričom návrh žalovanej na doplnenie
dokazovania v tomto smere odmietol. Odvolateľka namietala, aj procesný postup súdu, keď na
poslednom pojednávaní vyzval žalobkyňu a jej právneho zástupcu, aby predniesli svoje návrhy na
doplnenie dokazovania, právna zástupkyňa požiadala súd o poskytnutie 15 dňovej lehoty na predloženie
návrhov. Súd prerušil pojednávanie na cca 10 minút. Právnej zástupkyni žalovanej sa ale nepodarilo v

danej chvíli telefonicky spojiť s kompetentnými. Postup súdu hodnotí žalovaná ako formalisticky účelový,
ktorým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. Žalovaná následne doručila súdu návrhy
na doplnenie dokazovania, ktorý súd v rozsudku odmietol aj ako neurčitý. Ako súd dospel k záveru, že
otázka dobrého vzťahu k manželovi nebola pre neho spornou, nie je z rozhodnutia zrejmé. Odvolateľka
tiež navrhla vykonanie dôkazu výsluchom bývalých spolupracovníkov zomrelého, čo súd považoval za

neúmerné predlžovanie konania. Aj z tohto postupu súdu vyvodzuje, že súd v spore nekonal nezaujato
a jeho postup je z procesného hľadiska svojvoľný.

25. Pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady, podľa odvolateľky súd nad rámec vykonaného dokazovania
opisuje ako bolo zasiahnuté do rodinného, citového života žalobkyne, svoje tvrdenia zdôvodňuje

poukazujúc na rozhodnutia iných súdov. Absentuje však akékoľvek dokazovanie, ktorým by súd mohol
podoprieť svoju argumentáciu o hlbokom, trvalom a neodvrátiteľnom zásahu do súkromia žalobkyne.
Žalovaná má indície, že manželstvo žalobkyne a zomrelého nebolo ani zďaleka také ideálne, ako
žalobkyňa tvrdila. Odvolateľka poukázala tiež na to, že v ods. 83 súd nesprávne uvádza, že manželstvo
trvalo viac ako 40 rokov, keďže v skutočnosti trvalo 26 rokov. Žalovaná s počudovaním vníma vyjadrenie

súdu o tom, že syn zomrelého sa radí „k sochárskej generácii a bude historicky ako prvý Slovák
vystavovať v Benátkach...“, keďže ako plnoletému mu nič nebránilo, aby bol účastníkom tohto konania.
Aj z tohto dôvodu žalovaná má pochybnosti o nezaujatosti vo veci konajúceho sudcu.

26. V závere sa žalovaná vyjadrila k otázke trov konania, keďže vo výrokoch rozsudku 1 a 2 navrhuje

žalobu zamietnuť, žalovaná žiada priznať 100% náhradu trov konania, taktiež žiada priznať 100%
náhradu trov konania vo vzťahu k výroku IV. a taktiež žiada zaviazať žalobkyňu k náhrade trov konania
štátu v celom rozsahu. Samotná výška trov konania, keďže rozhodnutie pokiaľ ide o priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, je rozhodnutím čo do právneho základu a nie čo do výšky. V
takom prípade sa priznané trovy konania priznávajú z hodnoty sporu neurčitej.

27. S poukazom na vyššie popísanú argumentáciu žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie v
celom rozsahu zrušil, nariadil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v ním určenom rozsahu alebo
zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu vo všetkých jej petitoch, vyhovel vzájomnej žalobe žalovanej
a v tom zmysle aj rozhodol o priznaní náhrady trov konania v celom rozsahu žalovanej.

28. Pred uplynutím odvolacej lehoty žalovaná doručila doplnenie svojho odvolania, ktorým chcela
upozorniť na podstatné okolnosti, ktoré predchádzali smrti pána G. a ktoré možno neboli v odvolaní
dostatočne zdôraznené. Za rozhodujúcu okolnosť považovala definíciu obsiahnutú v zák. č. 461/2003Z.z. o sociálnom poistení v platnom znení a definíciu v Zákonníku práce v § 195 ods. 2. Právne predpisy
charakterizujú pracovný úraz ako „krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie vonkajších vplyvov, ktoré
zamestnanec utrpel pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nezávisle od jeho vôle“.

Súd zjavne v tomto prípade podľahol tvrdeniu žalobkyne, že zomrelý bol dlhodobo fyzicky preťažený,
vykonával prácu, na ktorú nebol fyzicky prispôsobený. V danom prípade ako to vyplýva z dochádzkových
listov, v priebehu roka 2009 zomrel, odpracoval len 4 nočné zmeny, poslednú 20.8.2009, čo bolo viac
ako tri mesiace pred smrťou. Nebolo preukázané dlhodobé fyzické ani psychické preťaženie organizmu
zomrelého. Ak by došlo ku krátkodobému, náhlemu, násilnému pôsobeniu vonkajších vplyvov, musel

by súd zadefinovať a zdôvodniť aké vonkajšie okolnosti spôsobili vybočenie z bežnej pracovnej rutiny u
zomrelého. Bolo preukázané, že zomrelý vykonával v daný večer obvyklú rutinnú prácu, ktorú vykonával
po dlhé roky v rámci pracovných zmien a to nielen on, ale aj ďalší jeho spolupracovníci. Zomrelý
nepracoval vo vysokých teplotách s prchavými náterovými látkami, nepracoval s prchavými náterovými
látkami, na ktoré by nemal pridelené ochranné pracovné prostriedky a to isté platí aj pre ochranu pred
prachom. Aj keby dlhodobo existovali akékoľvek okolnosti trvalého fyzického a psychického preťaženia

zomrelého, nie sú to okolnosti, ktoré definuje zákon ako predpoklady pre uznanie pracovného úrazu.
Takéto okolnosti neexistovali ani z dlhodobého hľadiska. Neexistovali teda okolnosti, ktoré by v príčinnej
súvislosti mali alebo mohli vyvolať infarkt zomrelého. Jedinými objektívne preukázanými skutočnosťami
boli zdravotné riziká samotného zomrelého a to v minulosti prekonaný infarkt, vážne zmeny na srdcovom
svale zomrelého a jeho dlhodobé fajčenie.

29. K doručenému odvolaniu žalovaného podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že odvolanie považuje za nedôvodné v celom
rozsahu, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny. Zdôraznila, že v priebehu konania žalovaný
nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení a naopak, bola to práve žalobkyňa, ktorá početnými dôkazmi

preukázala dôvodnosť svojho nároku a súčasne nedôvodnosť vzájomnej žaloby žalovaného. Podľa
žalobkyne na základe dôkazov ňou predložených, krajský súd v predchádzajúcom odvolacom konaní
na základe odvolania žalobkyne proti v poradí prvému rozsudku okresného súdu zo dňa 12.6.2014, č.k.
10C/33/2012, zrušil uvedený rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Zo zrušujúceho
rozsudku zdôraznila, že povinnosťou okresného súdu v ďalšom konaní bolo riadiť sa názorom krajského

súdu, v potrebnom rozsahu, úmerne procesnej aktivite účastníkov doplniť dokazovanie, náležite
zhodnotiť výsledky celého konania a až potom vo veci opätovne rozhodnúť, včítane trov konania. V
nadväznostinasvedeckúvýpoveďsvedkaO.poukázalanapodstatnúskutočnosťobsiahnutúvprotokole
Inšpektorátu práce Trnava ITA-05-36-2.2/P-B22-10 z 26.2.2010 a v Dodatku č. 1 k citovanému protokolu
č. ITA-05-36-2.2/P-B22-10, kde je uvedené, že majster O. do zápisnice o podaní

informácie uviedol, že pán G. súhlasil, že to urobí, ale rozhodol sa, že príde večer, lebo musí dovtedy
niečo vybaviť, o koľko presne sa nedohodli, ... pán G. povedal, že príde večer, ale nevedel som
presne kedy... Svedok mal teda evidentne vedomosť o tom, že manžel žalobkyne nepríde vozeň opraviť
popoludní, resp. do 18.00 hod., kedy mal byť v hale údajne prítomný dozor, ale neskôr - večer. Z
uvedeného je zrejmé, že svedok O. pred okresným súdom nehovoril pravdu. Z výpovede žalovaného

o počte štyroch odpracovaných nočných zmien v roku 2009 manželom žalobkyne, označila žalobkyňa
za v rozpore s tvrdením právnej zástupkyne V.. I. do zápisnice na pojednávaní 21.2.2013, že v roku
2009 sa jednalo o 12 - 13 sporných zmien, v prípade ktorých nemala byť dodržaná požadovaná
prestávka v práci u manžela žalobkyne. Žalobkyňa nepovažuje preto za sporné, že jej manžel vykonával
nočné zmeny podľa dochádzky predloženej žalobkyňou. Tvrdenie žalovaného, že nemal povinnosť

vykonávať zdravotnú prehliadku u manžela žalobkyne, je v príkrom rozpore s § 98 ods. 3 písm. a) a
b) Zákonníka práce. V ďalšom žalobkyňa uviedla, že kľúče od haly má dosiaľ uložené doma, nakoľko
žalovaný nikdy nepožadoval, aby sa vrátili a je mimo rozumnú pochybnosť, že žalovaný mal vedomosť
ako to s tými kľúčmi fungovalo medzi kolegami nebohého manžela žalobkyne, keď kľúče nechávali pre
manžela odložené v poštovej schránke na rodinnom dome. Uvedené je pravda, a teda nie tvrdenie

zamestnávateľa o tom, že kľúče od haly mal k dispozícii každý nie je pravdivé a to aj z dôvodu, že
žalovaný nepredložil žiadny odovzdávací protokol. Tvrdenie právnej zástupkyne žalovaného, že manžel
žalobkyne mal k dispozícii respirátor REFIL 811, polomasku RU-20, je v príkrom rozpore so zisteniami
Inšpektorátu práce Trnava, ktorý v označenom protokole uvádza, že podľa predloženej knižky náradia
manžel žalobkyne mal k dispozícii polomasku RU-20 pridelenú v januári 1997, t.j. pred 12 rokmi, pričom

zamestnávateľ nepreukázal, či zamestnanec mal k ochrannej maske pridelené aj vhodné ochranné
filtre pre prácu s polyuretánovými farbami a polomaska bez vhodných ochranných filtrov je neúčinná.
V tabuľke priloženej k listu žalobkyne zo dňa 12.3.2013 je uvedené, že dňa 9.12.2009 potreboval pán
O. filter do polomasky a prevzal ho v počte 0 kusov. Žalovaný teda prostredníctvom pána O. nepridelilmanželovi žalobkyne dňa 9.12.2009 žiaden ochranný filter do polomasky RU-20. Pokiaľ žalovaný v
odvolaní spochybňuje závery znaleckých posudkov, žalobkyňa poukázala na to, že znalecký posudok
ZO Forensic bol vypracovaný pre účely dávkového konania pred Sociálnou poisťovňou, znalecký

posudok I. LF UK bol vypracovaný na základe objednávky žalobkyne ako revízny posudok. Formou
dožiadania bolo vykonané vypočutie znalcom na Obvodnom súde v Prahe II, kde právna zástupkyňa
žalovanéhoznalcomnepoložilažiadneotázkyavypočutíznalciodpovedalinaotázkuprávnehozástupcu
žalobkyne, či sú si vedomí trestnoprávnej zodpovednosti za podanie nepravdivého posudku, všetci
odpovedali, že sú si plne vedomí trestnoprávnej zodpovednosti. Závery oboch znaleckých posudkov

tak, ako sa s nimi vysporiadal okresný súd, sú súladné a v zmysle platnej legislatívy neodporujú
zásadám logiky a navzájom sa dopĺňajú tak, ako to zdôvodnil okresný súd v napadnutom rozsudku.
V ďalšom žalobkyňa poukázala na rozhodovanie Sociálnej poisťovne o priznaní úrazových dávok
žalobkyni. V opakovanom konaní v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/87/2014 si Sociálna
poisťovňa v súlade s § 198 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o spornej otázke, správne urobila na základe
vykonaného dokazovania úsudok a to tak, že dospela k záveru, že v prípade úmrtia manžela žalobkyne

išlo o pracovný úraz, rozhodnutia Sociálnej poisťovne nadobudli právoplatnosť 27.10.2015. Tvrdenia
žalovaného o tom, že okresný súd nie je viazaný rozhodnutiami orgánov na to povolaných, je v príkrom
rozpore so zrušujúcim uznesením, z ktorého zdôraznil, že inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému
orgánu, môže súd posúdiť sám, ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie,
súd z neho vychádza.

30. V ďalšom žalobkyňa poukázala na to, že Okresný súd Trnava na pojednávaní dňa 8.2.2017 vypočul
žalobkyňu a ako svedka jej syna W.. F.. W. G., pričom ich výpoveďami bola dostatočne preukázaná
nielen spôsobilosť zásahu do osobnostných práv žalobkyne po smrti jej manžela v dôsledku smrteľného
pracovného úrazu a tým aj zásah do jednej zo zložiek tohto práva a to práva na rodinný život, ale aj to,

že k danému zásahu v danom prípade skutočne došlo.

31. Pokiaľ žalovaný napáda postup okresného súdu v súvislosti so skončením dokazovania, poukázala
na to, že po tom, ako boli strany vyzvané na predloženie dôkazov, súd na chvíľu prerušil pojednávanie
a následne na otázku súdu na označenie a predloženie dôkazov substitučná právna zástupkyňa

žalovaného oznámila, že nepožaduje vykonanie žiadnych dôkazov. Po vyhlásení uznesenia o skončení
dokazovaniadoručilžalovanýokresnémusúdudňa12.12.2017žiadosťozrušenieuzneseniaoskončení
dokazovania a domáhal sa vykonania ďalších dôkazov. Žalobkyňa odmieta, že by žalovanému bola
odňatá akákoľvek možnosť konať pred okresným súdom, pričom okresný súd sa v napadnutom
rozsudku s touto otázkou vysporiadal. V tejto súvislosti odkázala na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo

244/2011. Zdôraznila, že v danom prípade sa vôbec nedá uvažovať ani o tom, že by okresný súd
nevykonal nejaký dôkaz, ktorý by žalovaný navrhol vykonať, nakoľko žalovaný na svoju povinnosť svoje
tvrdenia preukázať dôkazmi, úplne rezignoval. Žalovaný nemôže vyčítať okresnému súdu, že nevykonal
nejaký dôkaz, pretože žalovaný v čase, kedy tak mohol urobiť, žiaden dôkaz vykonať nežiadal, resp.
vyhlásil, že návrhy na doplnenie dokazovania nemá.

32. Vzhľadom na doplnenie odvolania žalobkyňa poukázala na skutočnosti a dôkazy, ktoré odvolacie
tvrdenia žalovaného jasne vylučujú. Konkrétne na protokol Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-31-28-2.2/
P-J1-10 zo dňa 10.9.2010 na strane 4 a 5, z ktorého zdôraznila, že respirátor, ktorý sa našiel u
postihnutého, nechránil proti organickým látkam obsiahnutým v polyuretánovej náterovej hmote a

riedidle, pričom túto zmes aplikoval pomocou striekacej pištole. Expozícia chemickými faktormi na
danom pracovisku bola hodnotená len z hľadiska pevných aerosolov pri brúsení a frézovaní, kde sa
v citovanom protokole na str. 5 a 6 uvádza, že nedostatky zo strany postihnutého neboli zistené a zo
strany zamestnávateľa boli zistené podľa § 9 ods. 1 písm. c) zák. č. 124/2006 Z.z., že zamestnávateľ
nekontroloval činnosť zamestnanca W. G., ktorý pracoval osamotene na nočnej zmene, § 92 ods. 1

zák. č. 311/2001 Z.z., že zamestnávateľ nerozvrhol pracovný čas tak, aby zamestnanec W. G. mal
medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich
hodín v priebehu 24 hodín odo dňa 9.12.2009 ako aj § 6 ods. 2 písm. b) zák. č. 124/2006 Z.z.,
že zamestnávateľ neposkytol účinné osobné ochranné pracovné pomôcky (respirátor) zamestnancovi.
Pracovisko výrobná hala N 1 nebola nikdy posudzovaná z hľadiska rizikového faktora - chemických

škodlivín, bola posudzovaná iba pre rizikové faktory prach a hluk. Inšpektorát práce zistil a v súdnom
konaní bolo preukázané, že nebohý manžel žalobkyne pracoval v škodlivom prostredí, v ktorom bol
vystavený vdychovaniu výparov organických látok v období od 1.12.1995 do 10.9.2009, že nebohému
neboli poskytnuté účinné ochranné prostriedky, konkrétne respirátor, v období od 1.12.1995 do10.9.2009, že zamestnávateľ neposkytol nebohému dostatočný odpočinok medzi dvomi zmenami,
že zamestnávateľ nekontroloval prácu nebohého, ktorý pracoval osamotene na nočnej zmene z 9.
na 10. decembra 2009. V skratke Inšpektorát práce Trnava zistil, že všetky tieto porušenia boli v

príčinnej súvislosti so závažným pracovným úrazom nebohého. Žalobkyňa tiež zdôraznila, že zrušenie
rozhodnutia inšpektorátu práce o pokute nemá žiaden vplyv na podklad, ktorý slúži správnemu orgánu
pre vydanie rozhodnutia a tým je v danom prípade predmetný protokol ako aj Dodatok č. 1 k protokolu,
pretože tie zostávajú a sú nedotknuté. Tvrdenia žalovanej o neplatnosti protokolu Inšpektorátu práce
Trnava a jeho Dodatku č. 1 sú z tohto dôvodu irelevantné, nakoľko predmetnými dokumentmi sa

zaoberali aj súdy v rámci prieskumu správneho súdnictva a ani jeden zo súdov nikdy žiadnym spôsobom
nespochybnil platnosť predmetného protokolu Inšpektorátu práce Trnava a jeho dodatku. V závere
vyjadrenia žalobkyňa predostrela záverečný návrh, ktorým navrhla, aby Krajský súd v Trnave vyniesol
rozsudok, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdí a žalobkyni prizná voči žalobcovi právo na náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 100%.

33. V prílohe k vyjadreniu žalobkyňa predložila súdu nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS 87/2014-43 zo dňa
10.9.2014, ktorým bolo vyslovené, že základné právo žalobkyne a W.. F.. W. G. na súdnu ochranu
porušené bolo, rozsudok NS SR sp. zn. 9Sžso/19/2012 z 29.5.2013 sa zrušuje a vec sa vracia NS
SR na ďalšie konanie a NS SR je povinný uhradiť žalobkyni a W.. F. W. G. trovy konania; rozsudok
Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/43/2015-236 zo dňa 25.6.2015, ktorým boli napadnuté tri rozhodnutia

žalovanej Sociálnej poisťovne Bratislava zo dňa 22.11.2010 zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie
konanie; rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 68267-87/2015-TT zo dňa 26.10.2015, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 27.10.2015, podľa ktorého žalobkyňa má nárok na jednorazové odškodnenie v sume
18.793,60 Eur po poškodenom W. G., ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 10.12.2009;
rozhodnutie Sociálnej poisťovne č.k. 68267-89-2015-TT zo dňa 26.10.2015, podľa ktorého žalobkyni

bol priznaný nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom nebohého manžela žalobkyne, ktorý
zomrel v dôsledku pracovného úrazu zo dňa 10.12.2008 v sume 751,30 Eur; znalecký posudok č.
0010/915/15 Univerzity Karlovej v Praze, 1. Lekárska fakulta. K vyjadreniu k odvolaniu žalovaného
žalobkyňa tiež pripojila ňou podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 12.6.2014
č.k. 10C/33/2012-405, zápisnicu z pojednávania Okresného súdu Trnava vo veci 10C/33/2012 zo dňa

21.2.2013, protokol Inšpektorátu práce a dodatok k nemu č. ITA-05-36-2.2/P-B22-10, list advokátskej
kancelárie žalovaného zo dňa 12.3.2013 označený ako Vysvetlenie pojmov z predloženej tabuľky,
rozhodnutie I.ÚS 87/2014.

34. K doručenému vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia

písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že vo vyjadrení žalobkyňa zdôvodňuje nedôvodnosť odvolania,
pričom poukazuje na určité skutkové dôvody, ktoré tvorili inak predmet dokazovania a zaujíma právne
stanoviská tak, aby svedčili v jej prospech. K otázke hodnovernosti znaleckých posudkov, či odborných
posúdení sa vyjadrovať nechcú, keďže sa k nim vyjadrili v odvolaní. Jeden zo znalcov sa pred podaním
znaleckého posudku neoboznámil s dôkazmi vykonanými súdom, pričom bez úplného poznania súdom

vykonaných dôkazov znalci nie sú objektívne schopní podať znalecký posudok, ktorý by mal natoľko
spoľahlivú výpovednú hodnotu, aby súd mohol prijať ich závery a rozhodnúť s odkazom na ne vo
veci samej. Podľa žalovaného ako jediný objektívny je možné hodnotiť iba znalecký posudok znalca
MUDr. Čurillu, ktorý bol pribratý do konania súdom, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a
podľa názoru žalovaného podal jediný objektívny znalecký posudok. Rovnako vychádzať zo zápisníc

Inšpektorátu práce, ktorých obsah bol opakovane žalovanou spochybnený, nie je možné tak, aby súd
bez ďalšieho vysvetlil, prečo vyhodnotil zápisnice ako vierohodné, ak boli spochybnené žalovanou a
doposiaľ Inšpektorát práce vo veci nerozhodol. Podľa žalovaného ani jedna z uvedených vonkajších
príčin, ktorá je určujúcou skutočnosťou pri posudzovaní, či k poškodeniu zdravia došlo v dôsledku
skutkového deja, ktorý má charakter tzv. úrazového deja, nebola preukázaná ako čo i len jedna z

možných príčin úmrtia pána G.. Ak je súd oprávnený si sám vytvoriť názor či sa jednalo o pracovný
úraz, je rozhodnutie Sociálnej poisťovne iba rozhodnutím pre účely dávkového konania a môže mať
charakter iba jedného z dôkazov pri rozhodovaní súdu o tom, či sa jednalo o pracovný úraz. Ak
vznikne spor o určenie, či v prípade smrti zamestnanca ide o pracovný úraz, je povolaným tento spor
rozhodnúť iba súd, ako to mimochodom vyplýva aj zo všetkých rozhodnutí citovaných žalobkyňou. Vo

všetkých ostatných námietkach, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojom vyjadrení, sa žalovaná vysporiadala
v dôvodoch odvolania.35. K vyššie uvedenému vyjadreniu žalovanej žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
predložila písomné stanovisko, v ktorom uviedla, že napadnutý rozsudok považuje naďalej za vecne
správny, pridržiava sa svojich doterajších podaní a poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku.

Žalobkyňa nepovažuje za hospodárne opakovať dôvody, ktoré počas sporu opakovane prezentovala.
Poukazuje ale najmä na to, že žalovaná počas trvania celého sporu neuniesla dôkazné bremeno k
vlastným tvrdeniam o tom, že úmrtie manžela žalobkyne nebolo pracovným úrazom, naopak, bola to
žalobkyňa, ktorá uniesla dôkazné bremeno k svojim tvrdeniam o tom, že v prípade daného úmrtia išlo
o pracovný úraz, pričom jej záver podporilo hneď niekoľko dôkazov. Vzhľadom na to žalobkyňa zastáva

názor, že sú aj naďalej dané dôvody pre to, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil a súčasne zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni plnú náhradu trov odvolacieho konania.

36. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom

ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5
dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať

úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP), s výnimkou odvolania voči
zamietajúcej časti rozsudku, ktoré bolo nevyhnutné na základe nižšie uvedeného odmietnuť (§ 386
písm. b) v spojení s § 359 CSP).

37. V zmysle § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
nevylučuje.

38. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

39. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

40. Ako bolo uvedené vyššie, odvolaním žalovaného bol napadnutý rozsudok výslovne v celom
rozsahu teda aj vo výroku III., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, teda rozhodol v prospech
žalovaného. Žalovaný ale v zmysle cit. procesných ust. nemal oprávnenie podať odvolanie proti výroku

III. preskúmavaného rozsudku, ktorým bola žaloba voči nemu vo zvyšku zamietnutá. V dôsledku toho
bolo nevyhnutným, aby odvolací súd odvolanie žalovaného v časti, v ktorej smerovalo proti zamietajúcej
časti rozsudku - výroku III., s použitím cit. § 386 písm. b) CSP ako podané neoprávnenou osobou,
odmietol.

41. Vecnému prieskumu odvolacieho súdu potom podliehala vyhovujúca časť rozsudku (výrok I. a II.),
časť ktorou bola zamietnutá vzájomná žaloba žalovaného (výrok VI.), ako aj výroky o náhrade trov
konania (IV., V. a VII.) Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na odôvodnenie odvolaním
účinne napadnutých častí rozsudku súdu prvej inštancie a odvolacie argumenty uplatnené žalovaným
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe pred ním vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a či jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

42. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s

poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na
výstižné a správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd ani
s prihliadnutím na žalovaným uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravduodvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacích dôvodov
uplatnených žalovaným, dopĺňa už iba nasledovné:

43. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že manžel
žalobkyne W. G. utrpel dňa XX.XX.XXXX pri plnení pracovných povinností z pracovného pomeru u
žalovaného pracovný úraz s následkom smrti. Bolo totiž preukázané, že W. G. utrpel poškodenie
zdravia resp. smrť, ktoré mu ako zamestnancovi bolo spôsobené pri plnení pracovných úloh nezávisle
od jeho vôle krátkodobým náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov (§ 195 ods. 2 ZP a § 8

ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení). Osobitne v danom prípade, príčinou jeho smrti bol
infarkt tým, že jeho pracovný výkon v danom čase jednak presahoval hranice obvyklej každodennej
vykonávanej práce, keďže k jeho úmrtiu došlo po vykonaní celodennej zmeny v neskorých nočných
hodinách, naviac za nepriaznivých okolností v pracovnom prostredí, osobitne zaťaženom hlukom,
prachom, za pôsobenia prchavých organických látok a organických rozpúšťadiel, pri práci vo výške,
pričom naviac, ako to vyplýva z pitevného nálezu, organizmus nebohého zamestnanca vzhľadom

na jeho vtedy aktuálny zdravotný stav nebol na takúto záťaž prispôsobený a svojimi schopnosťami
na ňu nestačil. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s prvoinštančným zároveň bola preukázaná
aj príčinná súvislosť medzi infarktom a pracovnou námahou v spojení s nepriaznivými pracovnými
podmienkami. K záveru, že úmrtie W. G. jednoznačne spĺňa charakteristiky pracovného úrazu, dospeli
znalci v posudku 1 (znalecký posudok č. 18/2010 spoločnosti forensic.sk) rovnako ako v posudku

2 znalci Univerzity Karlovej v Prahe (znalecký posudok č. 0010/915/15). Znalci dospeli k záveru, že
pokiaľ poškodený nastúpil na nočnú prácu bez prevedenia lekárskeho vyšetrenia pre výkon nočnej
práce, bez dodržania záväzného času nutného na odpočinok medzi ukončením predchádzajúcej a
zahájením nasledujúcej práce, že poškodený pracoval sám na odlúčenom pracovisku bez kontroly, vo
výške, v polomaske bez zodpovedajúceho filtra, naviac v nepriaznivých klimatických podmienkach, ako

to vyplýva z predložených dokumentov, tieto nepriaznivé okolností boli natoľko závažné, že prispeli
k úmrtiu poškodeného v uvedenom čase a možno ich považovať za vonkajší faktor. Pokiaľ by boli
dodržané pracovnolekárske odporúčania a uplatnené správnym spôsobom zásady bezpečnosti práce,
je pravdepodobné, že by k úmrtiu pri výkone práce nemuselo dôjsť. Pokiaľ ide o posudok 2 - znalecký
posudokč.6/2013vypracovanýznalcomMUDr.EduardomČurillom,PhD.,ktorýjezprevažnejčastiskôr

teoretický a zovšeobecňujúci, v závere uvádza, že nie je možné bez výhrad odpovedať na otázku, či zo
súdneholekárskehohľadiskabolasmrťW.G.vpríčinnejsúvislostisprácou,ktorúpredsmrťouvykonával
a s pracovným prostredím, v ktorom prácu vykonával s tým, že sa nemožno kvalifikovane vyjadriť k
stupňu narušenia funkcie jeho srdca a tak odhadnúť jeho pracovnú kapacitu. Zároveň dodal, že spojitosť
medzi intenzívnou fyzickou záťažou a náhlou srdcovou smrťou demonštruje 17-násobné relatívne

zvýšenie rizika náhlej srdcovej smrti počas mohutnej záťaže pre celú populáciu. Riziko náhlej srdcovej
smrti a celkovej úmrtnosti je zvýšené sociálnym a ekonomickým stresom. Akútny psychosociálny stres
je spojený s rizikom kardiovaskulárnych príhod, vrátane náhlej srdcovej smrti. Z uvedeného vyplýva, že
ani závery v poradí druhého posudku nevylučujú možnosť ustáliť úmrtie W. G. ako pracovný úraz, hoci
sa takémuto záveru vyhýbajú, iba naznačujú, že intenzívna fyzická, či psychická záťaž mohla mať za

následok náhlu srdcovú smrť menovaného. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, že správne sú závery všetkých posudkov, pričom si navzájom neodporujú, ale sa dopĺňajú.
Ani posudok 2, na ktorý sa odvoláva žalovaný, nevylúčil a nepoprel, že úmrtie W. G. možno kvalifikovať
ako pracovný úraz, len je vo svojich záveroch opatrnejší a vyhýbavejší. Napokon k zhodnému záveru,
že úmrtie W. G. bolo pracovným úrazom dospela aj Sociálna poisťovňa v právoplatných rozhodnutiach

č. 68267-87/2015-TT z 26.10.2015 a 68267-89/2015-TT z 26.10.2015, ktorými bolo žalobkyni priznané
jednorazové odškodnenie a nárok na náhradu nákladov spojených s pohrebom.

44. Odvolací súd sa stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie, že v danom prípade bolo preukázaných
viacero pochybení zo strany žalovaného ako zamestnávateľa vo vzťahu k jeho povinnostiam podľa

ZákonníkaprácevpriamejsúvislostisúmrtímW.G..Opakovanáobranažalovaného,žeW.G.nenastúpil
dňa 9.2.2009 na nočnú zmenu, ale iba na prácu nadčas v trvaní cca 2 až 3 hodiny je spochybnená
tým, že výpoveď svedka O. pred súdom, v ktorej uviedol, že W. G. mal prísť do práce na cca 2 až 3
hodiny v čase do 18.00 hod. je rozdielna s jeho výpoveďou pred Inšpektorátom práce v protokole zo dňa
26.2.2010, kde majster pán O. vypovedal, že pán G. súhlasil, že predmetnú prácu urobí, ale rozhodol sa,

že príde večer, o koľkej presne sa nedohodli. Výpoveď svedka O. sa teda rozchádza, keď pred súdom
tvrdil, že pán W. G. mal prísť vykonať práce popoludní a predtým pre Inšpektorátom práce vypovedal,
že mal prísť vykonať práce až večer. Tomu, že išlo skutočne o nočnú prácu nasvedčuje potom aj to, že
podľa nesporne preukázaného W. G. nastúpil v ten večer do práce o 19.00 hod. a k jeho úmrtiu došlomedzi 2.00 - 4.00 hod. nadránom, pričom bol nájdený priamo na mieste danej práce s respirátorom na
tvári, čím je tiež spochybnené tvrdenie žalovaného, že išlo o prácu v rozsahu len 2 až 3 hodín.

45. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach, súd prvej inštancie dospel tiež k správnym záverom, že zo strany žalovaného
ako zamestnávateľa vo vzťahu k nebohému W. G. došlo k viacnásobnému porušeniu pracovných
povinností tak ako ich súd vymenúva a analyzuje v ods. 66 aj v ods. 80 preskúmavaného rozsudku,
pričom porušenie týchto povinností má priamy súvis s úmrtím nebohého.

46. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, s odkazom na ďalšie podrobnosti obsiahnuté v odôvodnení
preskúmavaného rozsudku, odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvoinštančný, že úmrtie
W. G. bolo pracovným úrazom, za ktorý zodpovedá žalovaný. V dôsledku toho bolo potom dôvodným,
aby súd prvej inštancie výrokom VI. vzájomnú žalobu žalovaného, ktorou sa domáhal určiť, že úmrtie
menovaného nebolo pracovným úrazom zamietol.

47. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru, že v dôsledku smrti W. G., ktorú súd vyhodnotil
ako pracovný úraz, došlo aj k zásahu do osobnostného práva žalobkyne tak, že bola narušená celistvosť
jej rodiny, bolo zasiahnuté do jej súkromného a rodinného života, pričom tieto následky sú trvalé a
neodstrániteľnéaochudobneniežalobkynevcitovejoblastinenapraviteľné.Došlotýmkneoprávnenému

zásahu do súkromia žalobkyne chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, kedy už z objektívneho
pohľadu je strata jedného z členov rodiny neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich
členov rodiny tak, že primeraným zadosťučinením v danom prípade je aj náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd nepovažoval
za pravdivé tvrdenie odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie na zásah do

súkromia žalobkyne, keď súd za týmto účelom vykonal dôkaz výsluchom žalobkyne a výpoveďou svedka
jej syna W.. F.. W. G.. Z tohto dokazovania vyplýva, že úmrtie manžela a otca bol pre rodinu šok, nastali
aj problémy citové, existenčné aj finančné. Podľa dokazovania medzi žalobkyňou a jej manželom W. G.
bol štandardný manželský vzťah, žili spolu, viedli spoločnú domácnosť, krátko predtým zrekonštruovali
rodinný dom, v dôsledku čoho boli zaťažení hypotékou, neprebiehalo medzi nimi rozvodové konanie

a ničím nebolo preukázané, že ich manželský vzťah by sa vymykal bežnému štandardu. Podmienkou
vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade úmrtia manžela pritom nie je
preukázanie,žemanželskývzťahbolideálny,postačuje,žedanémanželstvobološtandardnéafunkčné.
Táto skutočnosť v konaní vyvrátená nebola. Pokiaľ súd prvej inštancie zrejme nedopatrením uvádza,
že manželstvo žalobkyne a nebohého trvalo viac ako 40 rokov, čo vzhľadom na ich vek ani nebolo

dobre možné, hoci v skutočnosti trvalo 26 rokov, nemá to žiaden vplyv na správnosť nadväzujúcich
záverov súdu prvej inštancie. Už z objektívneho hľadiska, bez ohľadu na subjektívne okolnosti vzťahu,
strata jedného z členov funkčnej rodiny je takou neodčiniteľnou ujmou s dopadom na zostávajúcich
členov rodiny, že primeraným zadosťučinením je aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Táto
podmienka v danom prípade bola splnená. S poukazom na uvedené aj odvolací súd považoval

doplnenie dokazovania navrhnuté žalovaným za účelom vyvrátenia tvrdení žalobkyne o dobrom vzťahu
s manželom za nadbytočné a nehospodárne, pričom súd prvej inštancie sa s nevykonaním tohto dôkazu
v odôvodnení preskúmavaného rozsudku aj náležite vysporiadal. Odvolací súd je vzhľadom na uvedené
toho názoru, že nevykonaním žalovaným navrhnutého dokazovania, naviac navrhnuté oneskorene a
neurčito, nedošlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom.

48. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a
relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu

žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, nadbytočne zachádzajúcu do
nepodstatných detailov sporu, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.49. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd konštatuje, že neboli naplnené odvolacie
dôvody uplatnené žalovaným a to: že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 265 ods. 1 písm. f) CSP), ani že rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), v dôsledku čoho napadnutý
rozsudoksúduprvejinštancie,akovovšetkýchjehovýrokochvecnesprávny,svýnimkouvýrokuIII.,proti
ktorému bolo odvolanie žalovaného ako neprípustné odmietnuté, včítane závislých a vecne správnych
výrokov o náhrade trov konania, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

50. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

51. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

52. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

53. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

54. V tomto odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, keď čiastočné odmietnutie odvolania
žalovaného je potrebné posúdiť analogicky v zmysle cit. § 256 ods. 1 CSP ako procesné zavinenie
žalovaného, a preto podľa citovaných ustanovení žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania voči
neúspešnému žalovanému. Odvolací súd preto žalobkyni priznal plnú náhradu trov voči žalovanému v
rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

55. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).