Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/43/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114205874
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:1114205874.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu: POLVIT s.r.o., Michalská 19, 811 03
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 349 498, zastúpeného VRBA & PARTNERS, s.r.o.,
Sliezska 9, 831 03 Bratislava, IČO: 35 918 225 proti žalovaným: X/ W.. D. N., G.., L.. XX.XX.XXXX, G.
XXX/XX, D., zastúpený JUDr. Petrom Nízkym, advokátom, Námestie slobody 2, 066 01 Humenné, IČO:
42 031 931, 2/ P. B., L.. XX.XX.XXXX, T.Y. XXXX/X, D., o zaplatenie 31 376,55 eur s príslušenstvom a o
vzájomnom návrhu žalovaného v 1. rade na zaplatenie sumy 3 368,21 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 12C/269/2015-269 zo dňa 08.02.2018, takto

jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti vo výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh žalobcu vo
vzťahu k žalovanému v 1. rade zamietol a vo výroku o náhrade trov konania medzi týmito stranami sporu.

R u š í rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a voči nemu konanie zastavuje.

Náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade sporovým stranám n e p r i

z n á v a.

Žalovaný v 1. rade m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
žalobu zamietol. Rovnako zamietol vzájomnú žalobu žalovaného v 1. rade a zároveň vyslovil, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa

25.02.2014 sa domáhal na žalovaných zaplatenia sumy 31 376,55 eur spolu s úrokom z omeškania na
tom skutkovom základe, že dňa 12.01.2011 žalobca ako vlastník nebytových priestorov nachádzajúcich
sa na 1. nadzemnom podlaží bytového domu v J. L. A. J. X uzavrel so spoločnosťou K. D., D..O..M.., D.
D. I. XX, D., nájomnú zmluvu a so žalovanými v 1. a 2. rade dohodu o ručení. Na základe predmetnej
nájomnej zmluvy žalobca ako prenajímateľ prenajal spoločnosť K. D., D..O..M.. ako nájomcovi nebytový
priestor a umožnil nájomcovi užívanie predmetu nájmu od 01.03.2011, pričom nájomca sa zaviazal
okrem iného uhrádzať nájomné vo výške 4 800,- eur mesačne vždy k 15. dňu kalendárneho mesiaca

alebo zložiť sumu 12 000,- eur ako zábezpeku na účet žalobcu do 31.12.2011. Žalobca v žalobe ďalej
uviedol, že nájomca, teda spoločnosť K. D., D..O..M.. bol v dlhodobom omeškaní s riadnou úhradou
nájomného, a preto žalobca vypovedal nájomnú zmluvu s tým, že výpoveď bola doručená nájomcovi dňa
02.03.2012 a výpovedná lehota uplynula dňa 01.04.2012, a týmto dňom došlo k ukončeniu nájomnéhovzťahu.Žalovanív1.a2.radeprevzaliručiteľskýzáväzoknájomcuspoločnostiK.D.,D..O..M..vovzťahu
k žalobcovi, a keďže žalobca vyzýval nájomcu na zaplatenie svojej pohľadávky a nájomca tak neučinil,
žalobca uplatnil svoj nárok na súde vo vzťahu k žalovaným ako ručiteľom nájomcu, teda spoločnosti

K. D., D..O..M... Predmetom žaloby bola suma 31 376,55 eur a túto sumu predstavovali zmluvné úroky
z omeškania z dôvodu omeškania nájomného za mesiace máj 2011 až október 2011 v celkovej výške
649,34 eur, ďalej zmluvnú pokutu z dôvodu nezaplatenia nájomného za mesiace máj 2011 až október
2011 v lehote splatnosti vo výške 1 042,50 eur, dlžné nájomné za mesiace november 2011 až marec
2012 vo výške 24 000,- eur, zmluvné úroky z omeškania za omeškanie so zaplatením sumy 12 000,- eur

vo výške 332,71 eur, zmluvná pokuta vo výške 552,- eur, t.j. za omeškanie úhrady zábezpeky vo výške
12 000,- eur a zmluvnej pokuty vo výške 4 800,- eur z dôvodu neplnenia povinnosti, t.j. nevypratania
predmetu nájmu v dohodnutej dobe.

3. Citujúc ust. § 3 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona č. 116/1990 Zb. a § 546, § 550 Občianskeho zákonníka súd
prvej inštancie uviedol, že v súvislosti s nárokom uplatneným žalobcom v tomto konaní je teda nesporné,

že žalobca uplatňoval voči žalovaným v 1. a 2. rade svoju pohľadávku z titulu ručiteľského záväzku s
odôvodnením, že hlavný dlžník, teda spoločnosť K. D., D..O..M.. nesplnila svoj záväzok ani na základe
výzvy žalobcu. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že žalobca ako veriteľ mal právo uplatňovať svoju
pohľadávku voči ručiteľom, pretože dlžník K. D., D..O..M.. mal povinnosť plniť svoj záväzok vyplývajúci
z nájomnej zmluvy, a keďže tak neučinil, žalobca sa teda mohol dôvodne domáhať svojho nároku voči

žalovaným v 1. a 2. rade ako ručiteľom.

4. V konaní je však podľa súdu prvej inštancie potrebné konštatovať, že záväzok spoločnosti K. D.,
D..O..M.. zanikol, a to z dôvodu, že v zmysle článku 8.6.1. a 8.6.2. nájomnej zmluvy si žalobca ako
prenajímateľ ponechal všetok hnuteľný majetok, ktorý patril nájomcovi, teda spoločnosti K. D., D..O..M..

v hodnote 34 744,76 eur a ponechal si ho vo svojom vlastníctve, čo konštatuje samotný žalobca v
písomnomvyjadrenízodňa28.12.2017.Týmtospôsobomtedadošlokuspokojeniupohľadávkyžalobcu,
a teda toto možno považovať za započítanie, teda kompenzáciu pohľadávky žalobcu. Týmto došlo k
zániku pohľadávky žalobcu vo vzťahu k dlžníkovi spoločnosti K. D., D..O..M.. a zánikom hlavného
záväzku dlžníka, zanikol aj vedľajší záväzok, a teda záväzok vyplývajúci z ručiteľského prehlásenia

žalovaných, ktorý je závislý existenčne od hlavného záväzku. Keďže zanikol hlavný záväzok spoločnosti
K. D., D..O..M.. vo vzťahu k žalobcovi ako prenajímateľovi, ktorý si ponechal hnuteľné veci v hodnote,
ktorá bola predmetom tohto konania, súd z dôvodu zániku ručiteľského záväzku žalovaných žalobu
zamietol.

5. Okresný súd zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného v 1. rade, a to s odôvodnením, že žalovaný v 1.
rade žiadal zaviazať žalobcu zaplatiť žalovanému v 1. rade sumu 3 368,21 eur a to z dôvodu, že žalobca
ako prenajímateľ si ponechal majetok spoločnosti K. D., D..O..M.. vo výške 34 744,76 eur po skončení
nájmu, pričom žalovaný v 1. rade navrhoval započítanie do výšky nároku uplatneného v žalobe a v
prevyšujúcej časti navrhoval zaviazať žalobcu zaplatiť žalovanému v 1. rade sumu 3 368,21 eur. V tejto

súvislosti je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný v 1. rade nebol oprávnený uplatňovať tento nárok
z titulu započítania, pretože žalovaný v 1. rade nebol vlastníkom majetku, ktorý si ponechal žalobca.
Vlastníkom tohto majetku, ktorý nadobudol žalobca ako prenajímateľ bola spoločnosť K. D., D..O..M..
Z týchto dôvodov súd vzájomnú žalobu žalovaného v 1. rade zamietol, a to z dôvodu nedostatku jeho
aktívnej legitimácie.

6. V danej veci o trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, pričom súd
stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania s odôvodnením, že strany sporu mali v konaní
rovnaký úspech, t.j. žaloba žalobcu bola zamietnutá v celom rozsahu, a taktiež bola zamietnutá aj
vzájomná žaloba žalovaného v 1. rade. Žalovanému v 2. rade žiadne trovy nevznikli.

7. Proti tomuto rozsudku a to proti výroku I., ktorým súd žalobu zamietol a proti výroku III., ktorým súd
rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, podal žalobca včas odvolanie. V
podanom odvolaní má za to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca má za to, že z ustanovení 8.6.1 a 8.6.2 Zmluvy
nevyplývazánikpohľadávkyžalobcuvočispoločnostiK.D..D..O..M..zdôvoduponechaniasihnuteľných
vecí spoločnosti K. D., D..O..M.. nachádzajúcich sa v priestoroch žalobcu ako to uviedol súd. Naopakzmluvné strany si na základe zmluvnej voľnosti dohodli, že povinnosťou spoločnosti K. D., D..O..M.. je
vypratať po skončení nájmu
všetky hnuteľné veci z prenajatých priestorov, a v prípade, ak tak neučiní, sa zmluvné strany dohodli, že

na žalobcu ako prenajímateľa do uhradení kúpnej ceny v hodnote 1,- eur prechádza vlastnícke právo
k týmto hnuteľným veciam.

7. Vzhľadom na porušenie povinnosti nájomcu K. D., D..O..M.. z nájomnej zmluvy žalobca nájomnú
zmluvu písomne vypovedal, pričom výpoveď bola doručená dňa 02.03.2012 a v zmysle ustanovení

nájomnej zmluvy uplynula výpovedná lehota dňa 01.04.2012, čím došlo k zániku nájomného vzťahu
založeného nájomnou zmluvou. Keďže K. D., D..O..M.. ako nájomca nevypratal predmet nájmu a
nevykonal všetky potrebné úkony v zmysle bodu 8.6.1. nájomnej zmluvy, uhradením sumy 1,- euro
prenajímateľom prešlo na žalobcu ako prenajímateľa vlastnícke právo k hnuteľným veciam v zmysle
dohody strán podľa bodu 8.6.2. Nájomnej zmluvy.

8. Žalobca poukazuje na to, že zmluvné strany si dohodli text nájomnej zmluvy a jednotlivé práva
a povinnosti zmluvných strán na základe vzájomnej dohody a ich zmluvná voľnosť nebola ničím
obmedzená. Zároveň žalobca poukazuje na to, že spoločnosti K. D., D..O..M.. nič nebránilo vziať si
hnuteľné veci z priestorov žalobcu, vzhľadom na skutočnosť, že lehota (14 dní) na to určená bola
primeraná.Žalobcapoukazujenaskutočnosť,žesamotnáspoločnosťK.D.,D..O..M.. nikdynenamietala

právo žalobcu na odkúpenie si hnuteľných vecí za zmluvne dohodnutých podmienok.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že hnuteľné veci prešli do vlastníctva žalobcu na základe
zmluvnedohodnutýchpodmienokformoukúpy,apretoniejemožnésinásledneichhodnotuzapočítavať
voči pohľadávke žalobcu. Žalobca nedisponuje žiadnym majetkom spoločnosti K. D., ktorý by bolo

možné započítať voči pohľadávke žalobcu.

10. O tom, že žalobca mal právo odkúpiť si hnuteľné veci spôsobom uvedeným v nájomnej zmluve
a že neexistuje žiadna pohľadávka spoločnosti K. D.. D..O..M.. svedčí aj fakt, že spoločnosť K. D. si
nikdy neuplatňovala zápočet takejto pohľadávky, pričom žalobca poukazuje na to, že žalovaní boli obaja

konateľmi spoločnosti K. D.. D..O..M.. (až do jej výmazu ex offo dňa 13.12.2017). Tvrdenia žalovaných
o existencii pohľadávky dlžníka spoločnosti K. D., D..O..M.. voči žalobcovi z titulu „ponechania si”
hnuteľných veci sú nepravdivé a zo spôsobu ich doterajšieho konania sa javia ako účelové.

6. Ďalej mal žalobca za to, že na ustanovenie bodov 8.6.1 a 8.6.2 nájomnej zmluvy nemožno aplikovať

§ 265 Obchodného zákonníka, keď uvedené dojednanie nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku z dôvodu, že spoločnosť K. D., D..O..M.., ktorej konateľmi boli žalovaní, tak v čase
podpisunájomnejzmluvy,akoajvčaseporušeniapovinnostiznájomnejzmluvysamohlakúpehnuteľnej
veci za 1,- euro podľa nájomnej zmluvy vyhnúť tým, že hnuteľné veci jednoducho v dohodnutej dobe z
priestoru žalobcu odviezla. Napriek tomu, že táto spoločnosť mala možnosť a dostatočnú dobu na odvoz

hnuteľných vecí, keďže jej v tom nič nebránilo, túto možnosť nielenže nevyužila, ale svojím nekonaním
porušila povinnosti v zmysle nájomnej zmluvy, čoho dôsledkom bolo pristúpenie žalobcu ku kúpe týchto
nehnuteľných vecí za podmienok dojednaných zmluvnými stranami v nájomnej zmluve.

7. Vzhľadom na uvedené žalobca v rámci odvolacieho návrhu žiadal, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku III. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

8. Žalovaný v 2. rade sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že vyššie uvedené ustanovenia
zmluvy obsahujú výrazne nevyvážené podmienky zmluvy obsahujúce vzájomné neekvivalentné
zmluvné protiplnenia. Nakoľko v zmysle neekvivalencie plnenia ide o rozpor so zásadami poctivého
obchodného styku, takéto ustanovenie nemá používať právnu ochranu podľa § 265 Obchodného
zákonníka.

10.Podľa žalovaného v 1. rade záväzok spoločnosti K. D., D..O..M.. zanikol z dôvodu, že v zmysle
článku 8.6.1 a 8.6.2 návrhu zmluvy si žalobca ako prenajímateľ ponechal všetok hnuteľný majetok, ktorý
patril nájomcovi, teda spoločnosti K. D., D..O..M.. v hodnote 34.744,76 eur. To, že hnuteľný majetokv uvedenej sume si žalobca ponechal vo svojom vlastníctve skonštatoval aj samotný žalobca, pričom
žalovaný v 1. rade mal za to, že takýmto spôsobom došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, čiže
aj k zániku jeho pohľadávky vo vzťahu k dlžníkovi v spoločnosti K. D., D..O..M.. Zánikom hlavného

záväzku dlžníka zanikol aj vedľajší záväzok, ktorý vyplýva z ručiteľského prehlásenia žalovaných a je
existenčne závislý od hlavného záväzku. Existencia ručiteľského záväzku v situácii, keď zabezpečovaná
pohľadávka zanikla je úplne nemysliteľnou.

11. Žalobca vo svojej duplike k replike žalovaného v 1. rade zotrval na svojich stanoviskách uvedených

v odvolaní, keď podľa žalobcu z ustanovení Zmluvy o nájme nebytových priestorov nevyplýva zánik
pohľadávkyžalobcuvočispoločnostiK.D.,D..O..M..zdôvoduponechaniasihnuteľnýchvecispoločnosti
K. D., D..O..M.. nachádzajúcich sa v priestoroch žalobcu. Naopak zmluvné strany si na základe zmluvnej
voľnosti dohodli, že povinnosťou spoločnosti K. D., D..O..M.. je vypratať po skončení nájmu všetky
hnuteľné veci z prenajatých priestorov a v prípade ak tak neučiní sa zmluvné strany dohodli, že na
žalobcu ako prenajímateľa po uhradení kúpnej ceny v hodnote 1,- eur prechádza vlastnícke právo k

týmto hnuteľným veciam. Keďže táto spoločnosť ako nájomca nevypratala predmet nájmu po skončení
nájmu z dôvodu výpovede a nevykonala všetky podrobné úkony v zmysle nájomnej zmluvy uvedenej
sumy 1,- eur, prenajímateľom prešlo na žalobcu ako prenajímateľa vlastnícke právo k hnuteľným veciam
v zmysle nájomnej zmluvy ohľadom kúpy, a preto nie je možné si následne ich hodnotu započítať voči
pohľadávke žalobcu. Žalobca má za to, že predmetné ustanovenia nájomnej zmluvy nie sú v rozpore

so zásadou poctivého obchodného styku, sú platné a rovnako platný je prevod do vlastníckeho práva
k hnuteľným veciam.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľ použil
zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3CSP), vychádzajúc zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario), dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

12. Podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom dôvodmi odvolania
viazaný.

13. Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej správnosti výroku odvolaním napadnutého
rozhodnutia, ktorý musí vychádzať zo správne zisteného skutkového stavu, správnej aplikácie a
interpretácie príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav, pri dodržaní ustanovení
procesného predpisu, čo ale v tejto veci splnené nebolo. Odvolací súd sa za účelom posúdenia
opodstatnenosti odvolania a argumentácie žalujúcej strany sporu v potrebnom rozsahu oboznámil aj so

spisovým materiálom a dospel k záveru o existencii dôvodov, ktoré zakladajú potrebu vyhovieť odvolaniu
ale len vo vzťahu k žalovanému v 2. rade.

14.Skôrakoodvolacísúdpristúpilkodvolaciemuprieskumuzisťoval,čisúdanévecisplnenépodmienky
konania v prejednávanej veci.

15. Platobným rozkazom vydaným v tejto veci dňa 23.9.2014 v spojení s opravným uznesením zo dňa
28.9.2015 súd uložil žalovaným v 1.a 2. rade, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu
zaplatili žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 31.376,55 eur spolu s jednotlivými úrokmi z omeškania
a zmluvnými pokutami, ako aj ich zaviazal k náhrade trov konania žalobcovi.

16. Uvedený platobný rozkaz bol doručený obom žalovaným s tým, že voči tomuto platobnému rozkazu
podal odbor len žalovaný v 1. rade.

17. Podstatným pre posúdenie tejto veci je z aplikácie predchádzajúceho procesného predpisu -

Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko platobný rozkaz bol vydaný za jeho účinnosti a rovnako za jeho
účinnosti bol podaný aj žalovaným v 1. rade odpor voči tomuto platobnému rozkazu je to, či zrušenie
vydaného platobného rozkazu v zmysle vtedy platného ust. § 173 ods. 2 OSP sa týkalo aj žalovaného
v 2. rade, ktorému bol platobný rozkaz doručený do vlastných rúk, a ktorý v zákonom stanovenej lehotea ani neskôr nepodal voči vydanému platobnému rozkazu odpor, alebo či sa toto zrušenie platobného
rozkazu týkalo len žalovaného v 1. rade.

18. Podľa ust. § 173 ods. 2 OSP, ak platobný rozkaz nie je možné doručiť čo i len jednému z odporcov,
súd ho uznesením zruší v plnom rozsahu. To neplatí, ak sa platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov,
z ktorých každý koná sám za seba (§ 91 ods. 1). Súd zruší platobný rozkaz spravidla až spolu s ďalším
úkonom vo veci samej, prípadne spolu s úkonom, ktorým sa konanie končí.

19. Podstatným preto je posúdenie, či vydaný platobný rozkaz sa týka účastníkov na žalovanej strane, z
ktorých každý môže konať sám za seba (§ 91 ods. 1 OSP), t. j. majú samostatné procesné spoločenstvo
alebo ide o tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo, t. j. ak na strane žalovaných čo i len jednému sa
nepodarídoručiťplatobnýrozkazalebočoilenjedenpodáodporvovecisamej,platobnýrozkazsazruší.
Platobný rozkaz sa nezruší v celom rozsahu v prípade vyššie uvedeného samostatného procesného
spoločenstva podľa § 91 ods. 1 OSP, v ktorom každý zo žalovaných koná sám za seba a jeho procesné

úkony nemajú vplyv na procesné postavenie iného účastníka. Preto je podstatným pre posúdenie v
danej veci, či sa platobný rozkaz zrušil len v časti týkajúcej sa žalovaného v 1. rade (ktorý voči nemu
podal v zákonnej lehote odpor) alebo či v prejednávanej veci bol zrušený platobný rozkaz aj vo vzťahu k
žalovanému v 2. rade (ktorý voči vydanému platobnému rozkazu odpor nepodal), a to aj napriek tomu,
že tento platobný rozkaz mu bo riadne do vlastných rúl doručený.

20. Podľa ust. § 91 ods. 1 O.s.p., ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý
z nich sám za seba. Podľa ust. § 91 ods. 2, ak však ide o také spoločné práva a povinnosti, že sa
rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného
z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nárokov a na

uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane.

21. Ako už bolo vyššie uvedené, pluralitu subjektov pripúšťa priamo zákon a preto ju v konaní nemožno
vylúčiť. Je teda nutné ju riešiť inak, než vznikom novej procesnej strany v konaní. Ak na jednej zo
strán vystupuje viac subjektov, dochádza podľa súčasného slovenského civilnoprocesného práva k

vzniku tzv. procesného spoločenstva (spoločenstvo účastníkov, poprípade tiež subjektívna kumulácia, či
konsortium litis). Tento procesný inštitút všeobecne spadá pod pojem ,,účastenstvo v civilnom súdnom
konaní“ a je niekedy v odbornej literatúre označovaný ako spoločenstvo v spore. Z povahy veci vyplýva,
že spoločenstvo účastníkov je inštitútom len sporového konania. V nesporovom konaní nemožno
samozrejme pluralitu subjektov vylúčiť, nakoľko však v konaní nejde o riešenie sporu, jeho účastníci

v konaní nestoja na dvoch stranách s protichodnými záujmami (treba že v materiálnom slova zmysle
i v nesporovom konaní môže dochádzať k stretu protichodných záujmov). Nie je teda dôvod vytvárať
v prípade kumulácie účastníkov v nesporovom konaní zvláštny procesný inštitút, nakoľko každý z
účastníkov nesporového konania má v tomto konaní celkom samostatné postavenie, kde jeho záujmy
nie sú formálne v rozpore so záujmami ostatných účastníkov. I keď je teda zrejmé, že inštitút procesného

spoločenstva je inštitútom len sporového konania, termín spoločenstvo v spore vymizol zo slovenského
civilnoprocesného práva z dôvodu presadzovania zásady jednotného, vnútorne nediferencovaného
civilného procesu.

22. K uvedenému termínu spoločenstvo v spore odvolací súd považuje za nutné upozorniť na

jeden dôležitý aspekt. Interpretácia tohto pojmu môže zvádzať k mylnej domnienke, že spoločenstvo
účastníkov znamená určité zomknutie, či spojenie sa v spore proti druhej strane, ako skupinu osôb
hájacichvkonanícelkomtotožnézáujmy.Naopakjenutnéhochápaťakorýdzoprocesné,akooznačenie
pre niekoľko subjektov (viac, než jeden) vystupujúcich na jednej strane sporu. Povaha predmetu
konania a jeho vplyv na vzťahy medzi jednotlivými spoločníkmi sa prejavujú až pri triedení spoločenstva

účastníkov.

23. Už citované ustanovenie § 91 umožňuje, aby na jednej alebo na oboch sporových stranách
vystupovalo niekoľko subjektov. Vtedy hovoríme o procesnom spoločenstve. Podľa toho, či je v tej istej

veci viac žalobcov alebo žalovaných, delíme spoločenstvo na aktívne alebo pasívne. Taktiež rozlišujeme
spoločenstvo samostatné a nerozlučné. Pre pojem samostatné spoločenstvo je charakteristické, že
každý spoločník vystupuje voči druhej strane samostatne. Nerozlučné spoločenstvo je charakterizované
tým, že rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých spoločníkov spoločne. Toto rozlišovanie na samostatnéa nerozlučné spoločenstvo má význam pre posúdenie procesných dôsledkov. Procesné dôsledky
samostatného spoločenstva sú tie, že každý spoločník vystupuje proti druhej strane samostatne, práva a
povinnosti spoločníka sú teda nezávislé od práv a povinností ostatných spoločníkov. Procesné dôsledky

rozhodnutia sú samostatné pre každého spoločníka. Uvedené dôsledky vyplývajú z hmotnoprávneho
vzťahu účastníkov, ktorý je samostatný (individuálny) a spoločenstvo je dané iba na procesnom základe
(spoločného konania a spoločného rozhodnutia). Procesné dôsledky nerozlučného spoločenstva sú tie,
že rozhodnutie sa týka všetkých spoločníkov (s rovnakým výsledkom), práva a povinnosti spoločníkov
sú nerozlučné, procesné dôsledky rozhodnutia sa týkajú všetkých spoločníkov, čoho dôsledkom je aj

to, že procesný úkon niektorého zo spoločníkov sa týka všetkých spoločníkov. Dôsledky nerozlučného
spoločenstvavyplývajúzhmotnoprávnehovzťahuúčastníkov,bezzreteľanaichvôľu.Pretoideonútené
spoločenstvo. Pri nerozlučnom spoločenstve môže vzniknúť medzi spoločníkmi rozpor v otázke ďalšieho
procesného postupu. V prípade rozporu napr. dispozitívnymi úkonmi (späťvzatie návrhu, zmena návrhu)
sa rešpektuje nerozlučnosť vzťahu. Preto sa na takýto úkon vyžaduje súhlas všetkých spoločníkov. Ak
sa takáto zhoda nedosiahne, ide o neúčinné prejavy. Vo vzťahu k tretím subjektom procesný úkon len

jedného zo spoločníkov (napr. podanie odvolania) je neúčinný aj vo vzťahu k ostatným spoločníkom.

24. Relevantným pre posúdenie danej veci je, či sa jedná o samostatné spoločenstvo na strane
žalovaných alebo ide o nerozlučné spoločenstvo, t. j. či sa odpor žalovaného v 1. rade vzťahoval aj na
žalovaného v 2. rade.

25. Ustanovenie § 91 ods. 1 O.s.p. vo svojom paragrafovom znení zakotvuje tzv. samostatné
spoločenstvo účastníkov niekedy označené aj ako obyčajné alebo formálne spoločenstvo. Tento
pojem má zdôrazniť výlučne procesný charakter tohto spoločenstva účastníkov konania. Samostatné
spoločenstvo účastníkov konania vzniká tam, kde ide v konaní o samostatné práva a povinnosti. Každý

zo žalobcov, ktorí podali spoločne žalobu, je na ostatných žalobcoch nezávislý. Mohol by teda svoju
žalobu podať i samostatne bez toho, aby sa tým zmenila jeho vecná legitimácia. Rovnako tak proti
každému zo žalovaných by mohlo byť vedené samostatné konanie. V procese ide teda o toľko právnych
pomerov, koľko je účastníkov. Dôvodom pre existenciu tohto procesného inštitútu je predovšetkým
záujem na rýchlosti a hospodárnosti konania. V samostatnom spoločenstve teda robí každý zo

spoločníkov procesné úkony výlučne sám za seba, ich účinky sa môžu vzťahovať len k jeho osobe.
Samostatnosť spoločníkov nemožno chápať len vo vzťahu k procesným úkonom. Jeho postavenie
na ostatných spoločníkov je v procese celkom nezávislé, u každého zo samostatných spoločníkov je
treba posudzovať zvlášť, napr. predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie, začiatok i koniec
procesných lehôt, podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov a podobne. U samostatných

spoločníkov môže súd rozhodnúť spoločným rozsudkom, o každom zo spoločníkov však jeho
samostatným výrokom, prípadne o jednom zo spoločníkov, a konanie vo vzťahu k ostatným spoločníkom
vylúčiť na samostatné konanie. Podstatou samostatného spoločenstva je, že povaha predmetu konania
z hmotného práva umožňuje súdu rozhodnúť o účastníkoch samostatne. Samostatnými spoločníkmi
sú tak napr. podieloví spoluvlastníci nehnuteľností, nakoľko ideálny spoluvlastnícky podiel je treba

považovať za samostatnú vec v právnom zmysle. Ak je viac žalovaných podielových spoluvlastníkov, v
konaní o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam sú žalovaní samostatnými spoločníkmi a ich postavenie
je treba posudzovať ku každému zvlášť, napr. žalobca môže vziať žalobu späť len vo voči jednému
zo žalovaných podielových spoluvlastníkov. Hmotnoprávnu povahu predmetu ilustruje situácia solidarity
zodpovedných škodcov v konaní, v ktorom síce nejde o spoločenstvo účastníkov konania, ale kedy súd o

solidárne zodpovedných škodcoch rozhodne tak, že v prvom konaní uloží škodcovi povinnosť k náhrade
škody a až v druhom konaní stanoví pre škodcu povinnosť k spoločnej a nerozdielnej náhrade škody.

26. Rozhodujúcim pre posúdenie, či v prejednávanej veci sa jedná o nerozlučné spoločenstvo
podľa ust. § 91 ods. 2 O.s.p., či sa v prípade kumulácie účastníkov na jednej strane sporu jedná

o spoločenstvo nerozlučné alebo samostatne, považuje teória civilnoprocesného práva a zhodne
judikatúra hmotnoprávnú povahu predmetu konania. Ustanovenie § 91 ods. 2 O.s.p. je interpretované
tak, že o nerozlučné spoločenstvo ide len vtedy, ak povaha predmetu sporu neumožňuje, aby tento bol
prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému zo spoločníkov. Napriek tomu, že právna úprava
výslovne hovorí len o rozhodnutí vzťahujúcom sa na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej

strane, je obecne v českej teórii civilnoprocesného práva, s ktorou sa stotožňuje aj odvolací súd,
zastávaný názor, podľa ktorého ide o nerozlučné spoločenstvo len tam, kde je daná aktívna i pasívna
vecná legitimácia v konaní a pokiaľ vystupujú v konaní všetky z hmotného práva oprávnené, alebo
povinné osoby. V prípade nerozlučného spoločenstva platia úkony jedného z účastníkov i pre ostatných.Tento aspekt nerozlučného spoločenstva vyplýva z jeho materiálnej povahy, kedy ide v konaní len
o jeden právny pomer. Z povahy veci vyplýva, že v konaní nebude spravidla prakticky možné, aby
konali všetci účastníci spoločne. Preto Občiansky súdny poriadok stanovuje, že úkony jedného z nich

platia i pre ostatných, t. j. že úkony jedného z účastníkov zaväzujú i ostatných účastníkov. Z vyššie
uvedeného ale nemožno vyvodzovať, že by procesné úkony všetkých nerozlučných spoločníkov museli
byť vždy súhlasné. V praxi môže dôjsť k situáciám, kedy si úkony jednotlivých nerozlučných spoločníkov
budú vzájomne odporovať. Občiansky súdny poriadok riešenie danej situácie výslovne neuvádza. Jej
posúdenie tak bude vždy záležitosťou súdu, ktorý musí prihliadnuť k povahe a účinkom rozporných

procesných úkonov, ako i k ďalším konkrétnym okolnostiam každého prípadu. Celkom neprijateľná
by však bola situácia rozporu medzi nerozlučnými spoločníkmi v prípade dispozičných procesných
úkonov, ktorými môžu účastníci nakladať s konaním, alebo jeho predmetom. S ohľadom na nedeliteľnosť
uplatneného práva je zrejmé, že žiadny zo žalovaných nemôže uzavrieť sám za seba so žalobcom
súdny zmier a že žiadny zo žalobcov nemôže vziať len vo vzťahu k sebe žalobu späť a podobne. Účinky
dispozičných úkonov jedného z účastníkov v nerozlučnom spoločenstve vždy ovplyvňujú postavenie

spoločníkov ostatných. Z tohto dôvodu ustanovenie § 91 ods. 2 O.s.p. výslovne požaduje k zmene
návrhu, k uznaniu nároku a k uzavretiu zmieru, súhlas všetkých účastníkov vystupujúcich na jednej
strane sporu. Solidárna zodpovednosť teda umožní, aby bol každý z účastníkov na strane žalovaných
samostatne, a to dokonca i súčasne podanými žalobami.
27. Poukazujúc na uvedené podstatným preto pre posúdenie, či sa v prejednávanej veci jedná o

samostatné, alebo nerozlučné procesné spoločenstvo, je povaha predmetu konania z hmotného práva,
ako aj to, či žalobca mohol svoju žalobcu podať samostatne voči každému zo žalovaných, alebo musel
žalovať naraz oboch žalovaných bez toho, aby sa zmenila pasívna legitimácia žalovaných.
28. V prejednávanej veci sa žalobca domáha svojho nároku z dôvodu ručiteľského záväzku oboch
žalovaných, ktorí mali v zmysle Zmluvy o nájme nebytových priestorov prevziať ručiteľský záväzok

nájomcu spoločnosti K. D., D..O..M.. vo vzťahu k žalobcovi ako prenajímateľovi. Je nepochybné, že
žalobca sa mohol tohto svojho nároku z titulu rušenia za nesplnený záväzok domáhať voči každému zo
žalovaných ako dlžníkov samostatne bez toho, aby sa zmenila ich pasívna legitimácia a teda, že povaha
v prejednávanej veci z hmotného práva umožňuje rozhodnúť o žalovaných samostatne. Podaný odpor
voči vydanému platobnému rozkazu sa preto týka len žalovaného v 1. rade, ale voči žalovanému v 2.

rade nie je účinný, nakoľko tomuto bol platobný rozkaz do vlastných rúk doručený a voči nemu nepodal
odpor (kedy by došlo v zmysle vtedy platného občianskeho súdneho poriadku k zrušeniu platobného
rozkazu zo zákona). Na tejto skutočnosti nemôžu nič zmeniť následne rozhodnutia v prejednávanej veci
vrátane rozhodnutia, ktoré bolo predložené odvolaciemu súdu na prieskum jeho správnosti, nakoľko
platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nadobudol právoplatnosť a každé ďalšie rozhodnutie

vo veci už nič nemohlo zmeniť, prípadne zrušiť, nakoľko toto môže zmeniť alebo zrušiť len neprávoplatné
rozhodnutie a nie už právoplatný platobný rozkaz. S poukazom na uvedené preto odvolaciemu súdu
nezostalo nič iné, ako vo vzťahu k žalovanému v 2. rade zrušiť rozhodnutie - rozsudok súdu prvej
inštancie bez jeho vrátenia vo vzťahu k tomuto žalovanému súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
nakoľko platobný rozkaz vo vzťahu k tomuto žalovanému (v 2. rade) nadobudol právoplatnosť a žiadne

následné rozhodnutie už na tomto nemohlo nič zmeniť vrátane napadnutého rozhodnutia - rozsudku,
ktoré je vo vzťahu k tomuto žalovanému nulitné (neúčinné), ktoré nemohlo voči žalovanému v 2. rade
nadobudnúť právoplatnosť a účinnosť a preto odvolací súd vo vzťahu k nemu konanie pre prekážku res
iudicata zastavil.
29. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že to, že v prejednávanej veci sa žalobca od žalovaných

domáhal uloženia plnenia spoločne a nerozdielne znamenalo len, že ak by súd žalobe vyhovel, t.j.
žalobu by voči niektorým zo žalovaných nezamietol, mohol by sa žalobca uspokojiť od ktoréhokoľvek zo
solidárne zaviazaných žalovaných a v rozsahu tohto uspokojenia žalobcu by zanikla povinnosť druhého
žalovaného plniť žalobcovi.

30. Naopak vecne správne je rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade, vo
vzťahu, ku ktorému súd žalobu zamietol, a to z toho dôvodu, že pôvodný záväzok nájomcu zanikol,
a to z toho dôvodu, že žalobca ako prenajímateľ si ponechal hnuteľný majetok patriaci nájomcovi,
ktorého hodnota presahovala nezaplatený nájom, čím došlo v celom rozsahu k uspokojeniu pohľadávky
žalobcu. Z dôvodu, že takto zanikol hlavný záväzok dlžníka, zanikol aj vedľajší záväzok žalovaného

v 1. rade, ako ručiteľa za tento hlavný záväzok v prípade jeho nesplatenia. Výkon práva tak, ako ho
interpretoval žalobca vyplývajúceho z ustanovení bodov 8.6.1 a 8.6.2 zmluvy, podľa ktorého v prípade ak
nájomca po skončení nájmu nevyprace hnuteľné veci z prenajatých priestorov, a to na základe dohody
zmluvných strán, platí, že všetky veci patriace nájomcovi sa deň po skončení nájmu v predmete nájmustali zaplatením sumy 1,- euro majetkom prenajímateľa, je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku. Uvedené ustanovenie je jednoznačne nevyvážené, keď bez ohľadu na hodnotu týchto hnuteľných
vecí bola ich kúpna cena stanovená v hodnote 1,- eur a rovnako je neurčité dojednanie, podľa ktorého

mal nájomca vypratať predmet nájmu, odstrániť úpravy, vykonať opravy a uviesť predmet nájmu do
takého stavu, ako bol ku dňu odovzdania nájomcovi, a to na základe bližšie neuvedenej dohody
zmluvných strán, keď tak na základe tejto dohody neučiní, platí, že všetky veci patriace nájomcovi a
nachádzajúce sa deň po skončení nájmu v predmete nájmu sa stali zaplatením sumy 1,- euro na účet
nájomcu, majetkom prenajímateľa. Jedná sa podľa odvolacieho súdu o šikanostný výkon práv, lebo

v prípade, ak by sa zmluvné strany nedohodli, stal by sa žalobca ako prenajímateľ uhradením sumy
1,- euro automaticky vlastníkom všetkých hnuteľných vecí nájomcu nachádzajúcich sa v prenajatých
priestoroch.

31. Tým, že žalobca si ponechal hnuteľný majetok nájomcu vo väčšej hodnote, než ako bola suma
neuhradenéhonájomnéhozanikolprimárnyzáväzok,apretožalovanýv1.radeniejepovinnýnazáklade

svojho ručiteľského - sekundárneho záväzku plniť žalobcovi.

32. Pokiaľ sa týka výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, ktorým súd prvej inštancie vyslovil, že
žiadnazostránsporunemánároknanáhradutrovkonaniasodôvodnením,žestranysporumalivkonaní
rovnaký úspech, nakoľko žaloba žalobcu bola zamietnutá rovnako ako vzájomný návrh žalovaného v 1.

rade, je potrebné podľa odvolacieho súdu konštatovať nesprávnosť aplikácie ust. § 255 ods. 2 CSP, keď
správne malo byť aplikované ust. § 255 ods. 1 CSP, a to v zmysle pomeru úspechu sporových strán, keď
žalobca bol neúspešný vo väčšej miere (nakoľko sa domáhal na žalovanom v 1. rade zaplatenia sumy
31,376,55 eur s príslušenstvom) ako žalovaný v 1. rade, ktorý v zmysle vzájomnej žaloby požadoval na
žalobcovi 3.368,21 eur s príslušenstvom, t. j. podľa pomeru úspechu sporu by mal nárok na náhradu

trov konania žalovaný v 1. rade, ktorý však odvolanie nepodal, ale toto odvolanie podal žalobca, pričom
však výrok o náhrade trov konania vzhľadom na vyššie uvedené nevyznel v jeho neprospech, v tom
zmysle,ževprípadesprávnehoposúdeniavecisúdomprvejinštanciebymuselznášaťžalobcapomernú
náhradu trov konania v prospech žalovaného v prvom rade, preto je výrok súdu prvej inštancie ohľadom
náhrady trov konania, ktorým žiadnej zo strán sporu túto náhradu nepriznal pre vyššie uvedené dôvody

v konečnom dôsledku vecne správny a odvolací ho preto vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2.
rade potvrdil.

33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval výlučne len vo vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, nakoľko tak, ako to uviedol odvolací súd vyššie vo vzťahu k

žalovanému v 2. rade bol napadnutý rozsudok nulitným rozhodnutím z dôvodu, že vo vzťahu k tomuto
žalovanému nadobudol právoplatnosť vydaný platobný rozkaz v tejto veci, vrátane náhrady trov konania
medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade. Pre uvedené dôvody preto o trovách odvolacieho konania
vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému v 1. rade odvolací súd

priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške samotnej
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Zároveň musel odvolací súd rozhodnúť o celých trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 2.

rade, ktoré vznikli v štádiu po vydaní platobného rozkazu nakoľko do jeho vydania bolo o nich vo
vzťahuktomutožalovanémurozhodnutévprávoplatnomplatobnomrozkaze.Žalovanýv2.radenenesie
zodpovednosť za nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie po vydaní platobného rozkazu, preto
je namieste o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade rozhodnúť za aplikácie
ust. § 257 CSP a nepriznať týmto stranám sporu ich náhradu.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a

čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).