Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/17/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113212786
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8113212786.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr.MilanaŠebeňaaJUDr.RomanaTótha,vprávnejvecižalobcu:Mgr.B.F.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
F. XX, XXX XX B. H., právne zastúpený JUDr. Jozefom Urbánkom, advokátom so sídlom Mlynárska
č. 19, 040 01 Košice, proti žalovanému: Wűstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825
22 Bratislava 26, IČO: 31 383 408, o náhradu škody 746,48 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 18.11.2013 č. k. 7C/59/2013 - 116, zhodou hlasov členov
senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe

vo veci samej vyhovené, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Urbánka
trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 71,38 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 746,48
eur, ako aj zaplatiť mu trovy konania vo výške 44,50 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 465,98
eur na účet jeho právneho zástupcu, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobný návrh zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 3.5.2013 žiadal, aby súd
žalovaného zaviazal zaplatiť mu sumu vo výške 746,48 eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 746,48 eur od 30.10.2012 do zaplatenia, ako aj trovy konania, dôvodiac, že dňa 5.10.2012 v
čase o 16:00 hod. na diaľničnom úseku D1 medzi V. a S. na 601,5 km došlo k poistnej udalosti, pri ktorej
bola motorovým vozidlom zn. Volkswagen Golf s evidenčným číslom BA 095 RK, ktoré je vo vlastníctve
spoločnosti Ledercom, s.r.o., povinne zmluvne poisteného u žalovaného, a ktorého vodičkou bola v čase

poistnej udalosti P. F., spôsobená škoda na motorovom vozidle zn. Peugeot 407 s evidenčným číslom
KS 123 CZ, ktoré je vo vlastníctve žalobcu a ktoré v čase tejto poistnej udalosti viedol žalobca, a to tak,
že od vozidla povinne zmluvne poisteného u žalovaného, idúceho pred motorovým vozidlom žalobcu,
odskočil kameň, ktorý poškodil čelné sklo motorového vozidla žalobcu. Následne si žalobca nechal
odstrániť poškodenie predmetného motorového vozidla spoločnosťou Autosklo Hornet, s.r.o., pričom
celková fakturovaná suma bola vo výške 746,48 eur, ktorú žalovaný napriek predžalobným výzvam
žalobcu nezaplatil.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť. Podľa
neho žalobca nepreukázal základné znaky zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Obč.
zák.. Poistený neporušil žiadnu povinnosť, uloženú právnymi predpismi, teda neexistuje ani základnýpredpoklad nároku žalobcu na náhradu škody podľa § 420 Obč. zák.. Na poškodenom je, aby preukázal
naplnenie podmienok pre vznik objektívnej zodpovednosti žalobcu podľa § 427 Obč. zák.. Žalobca
nepreukázal príčinnú súvislosť medzi prevádzkou motorového vozidla poisteného a škodou vzniknutou

na motorovom vozidle poškodeného. Rovnako žalovaný poukázal na znenie § 428 Obč. zák. a mal za
to, že kameň, ležiaci na vozovke, je jednoznačne okolnosťou vonkajšou, teda nemá pôvod v prevádzke.
Prevádzkovateľa je možné liberovať zo zodpovednosti za takúto škodu za predpokladu preukázania,
že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od prevádzkovateľa
požadovať. Mal za to, že existujú okolnosti, ktoré zbavujú prevádzkovateľa zodpovednosti za škodu.

Návrh žalobcu v tomto smere žiadal v celom rozsahu zamietnuť.

Na prejednanie veci prvostupňový súd nariadil 2 pojednávania. Žalovaný ani na jedno pojednávanie
neprišiel, súdu oznámil, že zotrváva na svojom písomnom vyjadrení. Pri postupe podľa § 101 ods. 2
O.s.p. súd prvého stupňa vec prejednal na pojednávaní dňa 18.11.2013 v neprítomnosti žalovaného. Z
vykonaného dokazovania zistil, že dňa 15.10.2012 v čase o 16:00 hod. na diaľničnom úseku D1 medzi

V. a S. na 601,5 km došlo k poistnej udalosti, pri ktorej bola motorovým vozidlom zn. Volkswagen Golf s
evidenčným číslom BA 095 RK, ktoré je vo vlastníctve spoločnosti Ledercom, s.r.o., so sídlom Talichova
2, Bratislava, povinne zmluvne poisteného u žalovaného, a ktorého vodičkou v čase poistnej udalosti
bola P. F., spôsobená škoda na motorovom vozidle zn. Peugeot 407 s evidenčným číslom KS 123 CZ,
ktoré je vo vlastníctve žalobcu a ktoré v čase tejto poistnej udalosti viedol žalobca. Po vzniku tejto

škodovej udalosti spísal žalobca spolu s vodičkou motorového vozidla správu o nehode dňa 15.10.2012,
ktorá sa nachádza na č.l. 7 súdneho spisu, v ktorom vodička motorového vozidla, ktorého prevádzkou
bola spôsobená škoda, uviedla, že si nie je vedomá poškodenia. Následne si žalobca dal čelné sklo
opraviť v spoločnosti Autosklo Hornet, s.r.o.. Za vykonanú opravu bola touto spoločnosťou žalobcovi
vystavená faktúra č. 36261271, splatná dňa 6.11.2012, v sume 746,48 eur, ktorá tvorí predmet tejto

žaloby. Rovnako bolo spísané oznámenie poškodeného o poistnej udalosti a doručené
žalovanému dňa 24.10.2012, číslo poistnej udalosti 1264321. Písomným oznámením zo dňa 30.10.2012
žalovaný odmietol žalobcovi poskytnúť poistné plnenie.

Skutkový priebeh škodovej udalosti vyplynul nielen z výpovede žalobcu, ale i svedkov Ing. V. Y., Q. V.

i Ing. H. I.. Skutok - nehoda zo dňa 15.10.2012, ktorej účastníkmi boli žalobca a poistený - škodca,
sa stala tak, ako ju popísal žalobca. Žalovaný popierajúci takýto skutkový priebeh nehodového deja
sa pojednávaní nezúčastnil. Nijakým konkrétnym dôkazom nepreukázal, aby k nehode nemalo dôjsť
takýmto spôsobom. V jeho prípade ide len o subjektívne tvrdenie, že k nehode takto dôjsť nemohlo,
ktoré mal súd za právne bezvýznamné. Skutočnosť, že v danom prípade skutočne došlo k takémuto

deju, tvrdil nielen žalobca, ale predovšetkým svedkovia, ktorí tento dej odmrštenia kameňa spod vozidla
škodcu do čelného skla poškodeného žalobcu pozorovať mohli, nakoľko sa v tom čase nachádzali v
motorovom vozidle spolu so žalobcom.

Pre účely právneho posúdenia veci prvostupňový súd v dôvodoch rozhodnutia citoval ust. § 420

ods. 1, 2, 3, § 427 ods. 1, 2 Obč. zák., § 4 ods. 2 písm. b/, § 11 ods. 6 písm. a/, ods. 7, 8 Zák.
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (ďalej aj ZPZPZŠ) a uzavrel, že žaloba je dôvodná. S obranou žalovaného sa
nebolo možné stotožniť. Opätovne zdôraznil pasivitu žalovaného, ktorý sa nezúčastnil nariadených
pojednávaní a nepodieľal sa tak na preukázaní ním tvrdenej skutkovej i právnej obrany. Prvostupňový

súd uviedol, že treba dôsledne rozlišovať medzi právom poškodeného na náhradu vzniknutej škody
proti škodcovi v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka a špecifickým právom poškodeného na výplatu
plnenia za poisteného škodcu v zmysle § 15 ZPZPZŠ. Plnenie poisťovne v takom prípade nie je plnením
z titulu zodpovednosti poisťovne za škodu, pretože osobou, zodpovednou za škodu, je vždy výlučne
škodca. Ide o originálne právo poškodeného založené špeciálnym právnym predpisom, ktoré, hoci je

odvodené od právneho vzťahu medzi poisťovateľom a poisteným škodcom, nemá povahu nároku na
náhradu škody. Obsahom tohto vzťahu medzi poškodeným a poisťovateľom je predovšetkým povinnosť
poisťovateľa plniť za poisteného, ak poškodený voči nemu uplatnil nárok na plnenie a tento preukázal.
Vzhľadom na obsah vyjadrení žalovaného súd konštatoval, že pokiaľ ide o právny vzťah medzi
poškodeným žalobcom a poisťovateľom, procesná obrana poisťovateľa (žalovaného) spočívala výlučne

v spochybnení preukázania nároku poškodeného, t.j. v spochybnení samotnej zodpovednosti škodcu -
poisteného za škodu spôsobenú poškodenému (žalobcovi). Žalovaný namietol samotný skutkový základ
veci s tým, že podľa neho bolo preukázané, že nehoda sa nemohla stať tak, ako ju popísal žalobca apoistený škodca, pretože poistený škodca si nemohol byť vedomý odmrštenia kameňa prevádzkou jeho
motorového vozidla. Táto obrana však vykonaným dokazovaním bola jednoznačne vyvrátená.

Súd sa nestotožnil ani s právnym názorom žalovaného, vyjadreným vo vyjadrení k žalobe, poukazujúcim
na podmienky objektívnej zodpovednosti i na možnosti liberácie. Objektívna zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku je pomerne prísna, pretože takmer vylučuje možnosti
liberácie prevádzkovateľa, čo vyplýva z prvej vety ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorej sa prevádzkovateľ svojej zodpovednosti nemôže zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami,

ktoré majú pôvod v prevádzke. Pojem prevádzka dopravného prostriedku nie je v Obč. zák. bližšie
upravený. Podľa ustáleného názoru súdnej praxe je však motorové vozidlo v prevádzke nielen vtedy,
keď sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale motor je v prevádzke, bez ohľadu na to, či sa vozidlo
uvedie do pohybu, alebo nie, či sa tak stalo na ceste, prípadne na inom priestranstve prístupnom
verejnosti, alebo ešte v garáži a podobne. Prevádzkou motorového vozidla je aj príprava na jazdu,
bezprostredné výkony po skončení jazdy, ako aj výkony potrebné na udržiavanie vozidla. Liberácia

prevádzkovateľa prichádza do úvahy len v prípade, keď škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré
majú svoj pôvod v prevádzke. Ide napr. o prípady prírodnej katastrofy, úder blesku, alebo o inú
vonkajšiu okolnosť, ktorá v nijakom smere nesúvisí s prevádzkou motorového vozidla, nebola ňou
vyvolaná. V danom prípade bola škoda spôsobená odmrštením kameňa z vozovky, spôsobeného
pohybom motorového vozidla poisteného škodcu (prevádzateľa vozidla po vozovke), do čelného skla

poškodeného (žalobcu), ktoré sa v dôsledku nárazu kameňa rozprasklo. Ide nepochybne o okolnosť,
ktorá má pôvod v prevádzke motorového vozidla škodcu, pretože bola vytvorená súčinnosťou pohybu
(prevádzky motorového vozidla) škodcu a stavu vozovky, teda mala pôvod v prevádzke vozidla, i
s poukazom na fakt, že bez prevádzky vozidla škodcu by ku škode nedošlo. V tomto prípade ide
o zodpovednosť škodcu (prevádzateľa) vozidla, ktorej sa v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka

nemôže zbaviť. Preto súd sa už nezaoberal ani druhou podmienkou liberácie prevádzateľa vozidla,
a to že prevádzateľ musí preukázať, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia,
ktoré od neho možno požadovať. Účastníka v sporovom konaní zaťažujú dve základné povinnosti, a
to jednak povinnosť tvrdiť rozhodné skutočnosti (odvíjajúce sa od ustanovenia § 101 ods. 1 O.s.p.),
jednak podľa ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p., povinnosť navrhovať súdu dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení. Žalovaný bol pasívny, vo veci boli nariadené dve pojednávania, ani jedného sa
nezúčastnil, svoju neprítomnosť stále len ospravedlňoval. Pokiaľ žalovaný spochybňoval tvrdenie
žalobcu o priebehu skutkového deja, bolo jeho povinnosťou súdu označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení a zhodné vyjadrenia žalobcu ako poškodeného a vypočutých svedkov, ktorí boli účastníkmi
škodovej udalosti, súdu vyvrátiť a predložiť relevantné dôkazy tak, aby súd nemal žiadnu pochybnosť

o priebehu škodovej udalosti. Žalovaný však tvrdenia žalobcu i vypočutých svedkov nijakým spôsobom
nevyvrátil. K veci prvostupňový súd k týmto záverom dodal, že objektívna zodpovednosť prevádzateľa
za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku nie je bezvýnimočná. Prevádzateľ sa môže
zodpovednosti zbaviť, ak je tu niektorý z liberačných dôvodov, uvedený v zákone. Preukázaním
liberačného dôvodu sa prevádzateľ zodpovednosti za škodu zbaví, poškodený musí znášať škodu zo

svojho. V ustanovení § 428 Občianskeho zákonníka sú uvedené dva liberačné dôvody. Tretí liberačný
dôvod možno vyvodiť z ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka. Prvý liberačný dôvod možno vyvodiť
výkladom a contrario z prvej vety § 428 Občianskeho zákonníka. Podľa neho sa prevádzateľ môže
svojej zodpovednosti zbaviť, ak preukáže, že škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod
v prevádzke. Druhým liberačným dôvodom je, že škoda síce bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú

svoj pôvod v prevádzke, avšak napriek tomu prevádzateľ nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré možno od neho ako prevádzateľa požadovať. Tretím liberačným dôvodom je
podľa ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka zavinenie samotného poškodeného, keď síce bola
škoda bezprostredne spôsobená osobitosťou prevádzky, avšak výlučnou príčinou vzniku škody bolo
zavinené konanie poškodeného. Vo veci niet sporu, že v danom prípade škoda spôsobená kameňom

vymršteným spod kolesa idúceho motorového vozidla je škodou, spôsobenou okolnosťou, ktorá má
pôvod v prevádzke motorového vozidla, najmä v dôsledku rýchlosti vozidla. Skutočnosť, že cesta bola
znečistená, ktorú môže žalovaný neskôr namietať, ako možnosť liberácie by musela byť v prvom rade
pred súdom zo strany žalovaného tvrdená a preukázaná, pričom aj vtedy by prichádzala do úvahy
zodpovednosť prevádzateľa, avšak solidárne so správcom príslušnej komunikácie. Súd preto zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 746,48 eur, ktorú zaplatil spoločnosti Autosklo Hornet,
s.r.o., a to v zmysle vystavenej faktúry č. 36261271 v sume 746,48 eur. V prevyšujúcej časti, ktorou
žalobca požadoval priznať z dlžnej sumy úrok z omeškania, návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.
Úroky z omeškania majú charakter sankcie za to, že dlh nebol splnený riadne a včas a je vlastne zmenouv obsahu záväzku. Omeškanie vo vzťahu k žalovanému je potrebné posudzovať osobitne podľa znenia
citovaného § 11 ods. 6 ZPZPZŠ s prihliadnutím na splatnosť záväzku poisťovne uhradiť poistné plnenie,
určenú podľa § 11 ods. 1 tohto zákona. Keďže poisťovňa ako žalovaný splnila povinnosť v trojmesačnej

lehote oznámiť žalobcovi, že odmieta plnenie a odôvodnila svoje rozhodnutie, podľa názoru súdu nie
je povinná uhradiť úroky z omeškania až do okamihu splatnosti poistného plnenia, ktorým je 15 dní
odo dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poistiteľovi, pokiaľ však z
rozhodnutia súdu nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia (§ 11 ods. 6 Zákona č. 381/2001
Z. z.). Podľa názoru súdu tak nie je možné priznať úrok z omeškania skôr, než sa pohľadávka stane

splatnou. Z tohto dôvodu súd žalobný návrh žalobcu v časti požadovaného príslušenstva ako predčasne
podaný zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. Žalobca mal v tomto konaní
nepatrný neúspech v časti požadovaných úrokov z omeškania, súd mu preto priznal plnú náhradu trov
konania. Právny zástupca žalobcu si trovy konania vyčíslil v písomnom podaní, doručenom súdu dňa

20.11.2013, kde žiadal priznať odmenu celkovo za 5 úkonov právnej pomoci, vrátane režijného paušálu,
náhrady za stratu času, ako aj cestovné náklady. Celkovo žiadal priznať trovy právneho zastúpenia vo
výške465,98eur,akoajsúdnypoplatokvovýške44,50eur.Súdrozhodolotrováchprávnehozastúpenia
postupom podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1, písm. a/, b/, c/ Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Pri určovaní odmeny za jeden úkon právnej

pomoci súd vychádzal z hodnoty tohto sporu vo výške 746,48 eur, kde odmena za jeden úkon právnej
pomoci predstavuje sumu 51,45 eur. Celkovo súd priznal právnemu zástupcovi žalobcu odmenu za 5
úkonov právnej pomoci, a to príprava a prevzatie zastúpenia zo dňa 28.1.2013, písomná žaloba zo dňa
30.4.2013, účasť na pojednávaní dňa 3.10.2013, písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 29.10.2013
a účasť na pojednávaní dňa 18.11.2013. Zároveň súd priznal postupom podľa § 16 ods. 3 Vyhlášky č.

655/2004 Z.z. 5 x režijný paušál po 7,81 eur. Za účasť na pojednávaní priznal súd náhradu za stratu
času podľa § 17 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 4 x 12,71 eur za pojednávanie dňa 3.10.2013 a
18.11.2013 pri ceste S. - V. a späť, spolu 50,84 eur, cestovné výdavky za cestu na pojednávanie dňa
3.10.2013 v sume 20,64 eur a na pojednávanie dňa 19.11.2013 v sume 20,54 eur. Spolu cestovné
výdavky predstavujú 41,18 eur. Zároveň súd priznal 20 % DPH vo výške 77,66 eur. Celkovo tak trovy

právneho zastúpenia predstavujú sumu 465,98 eur. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi aj trovy
konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu vo výške 44,50 eur.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Namieta výrok rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bolo žalobe vyhovené, ako aj výrok o náhrade trov konania. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie

dôvody tak, ako to vyplýva z aplikácie ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.. Vytýka súdu prvého stupňa,
že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súdom zistený
stav nevyplýva z vykonaného
dokazovania. Skutočnosti uvádzané žalobcom a spolujazdcami sú neverifikovateľnými tvrdeniami.
Dôkazné bremeno o tom, že došlo ku škode spôsobom, ako popisoval žalobca, je na žalobcovi. Podľa

žalovaného žalobca v tomto konaní toto dôkazné bremeno neuniesol. Poukazuje aj na to, že súd
vec nesprávne právne posúdil. Predpokladom plnenia poisťovateľa je to, že uplatnené a preukázané
nároky na náhradu škody vznikli poškodením veci práve v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla.
Poukazuje na liberačné dôvody tak, ako vyplývajú z ust. § 427 ods. 1, 2 a § 428 Obč. zákonníka.
Zdôrazňuje, že nemožno stotožňovať každú škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a škodu

spôsobenú okolnosťou v prevádzke, keďže ku škode dôjde vždy prevádzkou motorového vozidla.
Rozhodujúcim znakom pre možnosť liberácie v danom prípade je to, či kameň na cestnej komunikácii
je alebo nie je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke. Pre zodpovedanie otázky, či škoda bola
spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, je smerodajné určenie, čo je prevádzkou
motorového vozidla. Treba odlišovať okolnosti, ktoré majú pôvod v osobe vodiča, pôvod v motorovom

vozidle a ostatné okolnosti vonkajšie a nesúvisiace s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla,
akými sú napríklad konanie tretích osôb, zvierat, prírodná katastrofa, či iné vonkajšie okolnosti. V
ustanovení § 428 Obč. zákonníka je ustanovené, že sa prevádzateľ zbaví zodpovednosti, ak preukáže,
že škode nemohol zabrániť, z čoho implicitne vyplýva, že prevádzateľ motorového vozidla sa za
istých okolností zodpovednosti za škodu zbaví napriek tomu, že škodu spôsobil a zodpovedá za ňu.

Podľa názoru odvolateľa kameň ležiaci na vozovke je jednoznačne okolnosťou vonkajšou nemajúcou
pôvod v prevádzke a je možné za predpokladu preukázania, že sa škode nemohlo zabrániť len pri
vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od prevádzkovateľa požadovať, prevádzkovateľa liberovať zo
zodpovednosti za takúto škodu. Možnosť zabránenia vzniku škody vynaložením všetkého úsilia, ktorémožno požadovať, sa posudzuje objektívne, t.j. nevychádza zo subjektívnych možností konkrétneho
vodiča. Práve naopak, vychádza sa z objektívne možnej starostlivosti, ktorú možno od ktoréhokoľvek
vodiča očakávať v danej situácii. V danom prípade to znamená, či poistený vyvinul všetko objektívne

možné úsilie, ktoré možno požadovať, aby zabránil vymršteniu kameňa. Ak skutočne bola vozovka
posypaná zimným posypom (čo nebolo preukázané), podľa názoru odvolateľa od údajného škodcu
nebolo možné požadovať väčšie úsilie na odvrátenie škody ako jazdiť primeranou rýchlosťou, a preto
je zbavený zodpovednosti za škodu. Poukazuje na rozhodnutie NS ČR č. Rv I 299/37. Do úvahy
prichádza i nedodržanie bezpečnej vzdialenosti vozidla navrhovateľa od vozidla údajného škodcu a

spoluzavinenie žalobcu. Podľa jeho názoru bolo by absurdne formalistické a nespravodlivé požadovať
od vodiča, aby sústredil svoju pozornosť na každý i najmenší kameň na ceste a snažil sa mu vyhnúť,
pretože to je objektívne nemožné, o to viac, ak sa preukáže, že vozovka bola v celej šírke jazdného
pruhu posypaná. V takej situácii skutočne nemožno objektívne vynaložiť viac úsilia na to, aby škoda
nevznikla. Odvolateľ poukazuje aj na prípad, keď sa na cestu dostala srna a nebolo možné zabrániť
nehode vodičom, a teda vyhnúť sa stretu so srnou. Podľa jeho názoru situácia s odmrštením kamienka je

z hľadiska liberácie totožná ako príklad so srnou. Kinetická energia je v tomto prípade udelená, na rozdiel
od prípadu so srnou, nie nárazom do okolnosti nemajúcej pôvod v prevádzke - kamienku ležiacemu
na ceste, ale krútiacou silou kolesa motorového vozidla. V oboch prípadoch dochádza k pôsobeniu
osobitnej prevádzky motorového vozidla na okolnosť nemajúcu pôvod v prevádzke. Navrhuje preto, aby
odvolací súd v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh žalobcu zamietne,

alternatívne zruší rozsudok súdu prvého stupňa a vráti mu vec na ďalšie konanie. Uplatňuje si aj nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. K odvolaniu pripája rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda
č. k. 8C/51/2011 - 81 z 8.9.2011, rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 14C/223/2011 -115 z 13.9.2012
a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/8/2013 z 20.6.2013.

Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že s odvolaním žalovaného nesúhlasí. Podľa
jeho názoru skutkový stav bol v konaní jednoznačne preukázaný výsluchmi žalobcu i svedkov, ako i
listinnými dôkazmi uvedenými v dôvodoch rozhodnutia súdu prvého stupňa. Nesúhlasí ani so žalovaným
s aplikáciou ust. § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Tvrdenia žalovaného poukazujúce na toto ustanovenie nekorešpondujú so

skutočným znením týchto ustanovení. Nesúhlasí ani s námietkami o existencii liberačných dôvodov na
strane škodcu. V plnom rozsahu sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa. Tieto korešpondujú aj
s rozhodnutiami Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 10C/147/2011, 5C/98/2010, či Okresného
súdu Rožňava sp. zn. 4C/2/2011. Ak žalovaný pripája k odvolaniu iné rozhodnutia súdov s opačným
názorom, potvrdzuje to len to, že prax rozhodovania súdov v týchto obdobných prípadoch nie je

ustálená. Národná banka Slovenska ako orgán vykonávajúci dohľad nad finančným trhom vydala
16.7.2013 k predmetnej problematike svoje stanovisko, podľa ktorého je vymrštenie kameňa spod kolies
iného motorového vozidla okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke. Navrhuje preto, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a uplatňuje si aj nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 71,38 eur.

Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Miesto
a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol uverejnený zodpovedajúco ust. § 211 ods. 2, § 156 ods.
3 O.s.p. na úradnej tabuli súdu. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu
predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že uplatnené

odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

V zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p., súd rozhoduje na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z
vykonaných dôkazov, ako aj z tých skutočností, ktoré akceptoval z prednesov účastníkov. Novela O.s.p.

realizovaná zák. č. 501/2001 Z.z. vypustila povinnosť súdu rozhodovať na základe zisteného skutkového
stavu veci a skutkový základ rozhodnutia obmedzila na skutkový stav, ktorý sa tvorí v sporovom konaní
podľa prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti.

Z aplikácie ust. § 120 ods. 1, § 101 O.s.p. vyplýva, že iniciatíva pri zhromažďovaní rozhodujúcich

skutočností i dôkazov o nich zaťažuje účastníkov konania a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k
preukázaniu ich tvrdení. Účastník má povinnosť tvrdenia i dôkaznú povinnosť. Nepriaznivé dôsledky v
podobe rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonanýchdôkazov, znáša účastník, ak si nesplní povinnosť tvrdenia a neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení.

V predmetnej veci žalovaný pred súdom prvého stupňa svoju procesnú „iniciatívu“ prejavil len pri
podávaní písomného vyjadrenia k žalobe. V ňom poukazoval na to, že žalobca nepreukázal priamu
príčinnú súvislosť medzi vznikom škody na jeho motorovom vozidle a prevádzkou motorového vozidla
poisteného u žalovaného. Poukázal aj na možnosti liberácie podľa § 428 Obč. zák. so zdôraznením,
že kameň ležiaci na vozovke je jednoznačne

okolnosťou vonkajšou, teda nemajúcou pôvod v prevádzke, a je možné za predpokladu preukázania,
že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od prevádzkovateľa
požadovať, prevádzkovateľa liberovať zo zodpovednosti za škodu. Pretože kameň na vozovke splýva
s vozovkou, faktickú nemožnosť rozpoznať „prekážku“ na vozovke a zabrániť tomuto druhu nehôd,
je žalovaná strana toho názoru, že od prevádzkovateľa nebolo možné požadovať väčšie úsilie na
odvrátenie škody, a preto je zbavený zodpovednosti za škodu.

Žalovaný sa nariadených pojednávaní pred súdom prvého stupňa bez vážnej prekážky nezúčastnil.
Zdôrazniť v tejto súvislosti treba, že súd prvého stupňa žalovanému doručil aj uznesenie zo dňa
20.5.2013 č.k. 7C/59/2013 - 18 (doručenka pri č.l. 17 spisu), v ktorom aj žalovaného poučil o
dôkaznej povinnosti predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa

končí dokazovanie, a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Žalovaný
napriek tomuto poučeniu sa nariadených pojednávaní nezúčastnil a ani súdu nedoručil ďalšie podanie
so svojimi novými tvrdeniami, či návrhmi na dôkazy, ktorých by sa v konaní domáhal. Na nariadenom
pojednávaní boli vypočutí žalobca aj svedkovia Ing. V. Y., Q. V. i Ing. H. I.. Obsah týchto realizovaných

dôkazov súd prvého stupňa zodpovedajúco obsahu zápisnice o pojednávaní pojal aj do dôvodov svojho
rozhodnutia. Odvolací súd je toho názoru, že pri hodnotení týchto dôkazov v nadväznosti na obsah
listinnéhodôkazu-obsahoznámeniapoškodenéhoopoistnejudalosti(č.l.35a36spisu)nietdôvodupre
pochybnosti o skutkovom závere súdu prvého stupňa o tom, že k poškodeniu čelného skla motorového
vozidla žalobcu došlo práve dňa 16.10.2012 v súvislosti s odskočeným kameňom od motorového vozidla

poisteného u žalovaného, ktoré riadila Mgr. Ing. D. F.. Poistnú udalosť poistená spoločnosť oznámila
žalovanému (č.l. 38 a 39 spisu) aj keď s údajmi o tom, že „vodička nezaregistrovala žiaden predmet“
a nie je si „vedomá, žeby spôsobila poškodenie za ňou idúcich vozidiel v hustej premávke na diaľnici“.
Pri hodnotení vykonaných dôkazov súdom prvého stupňa nevyplýva z obsahu spisu porušenie zásad
formálnej logiky. Nemožno skonštatovať, že by úvaha súdu prvého stupňa znamenala ľubovôľu pri

hodnotení dôkazov, ale táto jeho úvaha je opretá o zistené skutočnosti. Obsah podaní žalovaného
nesvedčí, žeby navrhol ďalšie dôkazy, než súd prvého stupňa realizoval.

Nemožno tak za dôvodné označiť odvolacie námietky poukazujúce na „neverifikovateľnosť“ tvrdení
žalobcu o priebehu nehodového deja.

Pred súdom prvého stupňa žalovaný netvrdil, žeby skalka (kameň) mohla byť odmrštená od iného
motorovéhovozidla,žebyneboladodržanábezpečnávzdialenosťmedzivozidlompoistenéhoažalobcu.
Napokon tak, ako je už uvedené vyššie, zástupca spoločnosti - prevádzkovateľa motorového vozidla
poisteného u žalovaného sám hlásil poistnú udalosť a vodič vtedy vedeného vozidla potvrdil, že za ním

idúce motorové vozidlo mu dalo svetelným znamením na vedomie, aby zastavil a po zastavení spísal so
žalobcom správu o nehode (č.l. 7 spisu), z ktorej vyplýva údaj, že čelné sklo na vozidle idúcom predtým
za ním, bolo „rozbité“.

Za takéhoto stavu námietky žalovaného, že nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi škodou

a prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalovaného, nie je
dôvodnou.

Z týchto dôkazov možno vyvodiť záver, že práve rýchlosť pohybu motorového vozidla je práve tou
skutočnosťou, ktorá mala za následok, že predmet vymrštený krútiacim momentom kolesa motorového

vozidla zasiahol za ním idúce motorové vozidlo a poškodil čelné sklo. Škoda vzniknutá žalobcovi vznikla
a bola vyvolaná okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke motorového vozidla. Za takéhoto stavu treba
súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že boli preukázané skutočnosti pre objektívnu zodpovednosť
prevádzateľa motorového vozidla za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku (§ 427ods. 1, 2 Obč. zák.). Odvolateľ ani nespochybňuje záver týkajúci sa aplikácie ust. § 15 ods. 1 zák. č.
381/2001 Z.z.. Uvedené ustanovenie počíta už s tým, že poškodený má bezvýnimočný priamy nárok
na náhradu škody proti zodpovednostnému poisťovateľovi (action direct). Táto úprava vychádza zo

Štrasburského dohovoru z roku 1959. Ochrana poškodeného si vyžaduje, aby právo na náhradu škody
bolo garantované aj vtedy, ak poistený porušil poistnú zmluvu takým spôsobom, že poisťovateľ vo
vzťahu k nemu síce mohol odmietnuť plnenie z poistenia zodpovednosti za škodu, ale nemôže tak
urobiť vo vzťahu k poškodenému. Priamy nárok poškodeného znamená, že ak mu bola spôsobená
škoda prevádzkou motorového vozidla, môže si vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi

(poistenému) alebo proti poisťovateľovi alebo voči obom naraz. V tejto veci si žalobca zvolil uplatnenie
nároku proti poisťovni.

Súd prvého stupňa dal v dôvodoch svojho rozhodnutia v podstate odpoveď na ďalšie odvolacie námietky
týkajúce sa právneho posúdenia veci. Aj odvolací súd súhlasí s tým, že objektívna zodpovednosť
prevádzateľa za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku nie je bezvýnimočná.

Prevádzateľ sa môže zodpovednosti zbaviť, ak je tu niektorý z liberačných dôvodov uvedený v zákone.
Preukázaním liberačného dôvodu sa prevádzateľ zodpovednosti za škodu zbaví a poškodený musí
znášať škodu zo svojho (tasus nocet dominus). Ust. § 428 Obč. zák., na ktorý odkazuje odvolateľ,
upravuje dva liberačné dôvody (aj keď liberačný dôvod je výslovne uvedený len v druhej vete tohto
ustanovenia). Tretí liberačný dôvod možno vyvodiť z ust. § 441 Obč. zák..

Odvolateľpredsúdomprvéhostupňaanilennetvrdilskutočnostiospoluzavinenípoškodenéhonavzniku
škody, a teda na uvedenom liberačnom dôvode, ktorý možno vyvodiť z aplikácie ust. § 441 Obč. zák..

V súvislosti s objektívnou predvídateľnosťou a možnosťou zabrániť vzniku škody nie sú vylúčené ani

úvahy o zbavení sa zodpovednosti za škodu spôsobenú kameňom vymršteným spod kolesa idúceho
motorového vozidla. Úvahy o možnosti liberácie prevádzateľa však môžu byť založené tiež len na takých
skutkových zisteniach, ktoré vyplývajú z výsledkov vykonaného dokazovania. Zo skutkového hľadiska
tak, ako je už uvedené vyššie, žalovaný pred súdom prvého stupňa produkoval len neurčité úvahy
o splynutí kameňa s vozovkou, s nemožnosťou rozpoznať túto prekážku na vozovke, a tým zabrániť

druhu takéhoto poškodenia, aké nastalo v predmetnej veci. Nič iné žalovaný na tieto skutočnosti pred
súdom prvého stupňa neprodukoval, ani neoznačil na to dôkazy. Pred súdom prvého stupňa tak neboli
produkované ani tvrdené skutočnosti či dôkazy, že škodovej udalosti vodič nemohol zabrániť ani pri
vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Pri absencii takýchto tvrdení a dôkazov o
nich niet dôvodu, aby na takéto skutočnosti z

hľadiska skutkového záveru odvolací súd prihliadal. V tejto súvislosti treba mať na zreteli aplikáciu ust.
§ 120 ods. 4 O.s.p. a ust. § 205a O.s.p..

Odvolateľ (účelovo?) pripája k odvolaniu rozhodnutia súdov vo veciach, v ktorých bol úspešný. Z
týchto rozhodnutí nevyplýva totožne zistený skutkový stav. Odvolateľ bol pred súdom prvého stupňa

nie dostatočne aktívny, aby produkoval skutočnosti a dôkazy o prípadnej liberácii zodpovedného
prevádzkovateľa motorového vozidla. Na toto v podstate pred súdom prvého stupňa okrem „všeobecnej“
obrany neprodukoval nič konkrétne. Jeho obrana o nepreukázaní žalobcom tvrdeného nehodového deja
bola realizovanými dôkazmi (ako je už uvedené vyššie) vyvrátená. Zo súdnej praxe sú známe aj iné
rozhodnutia, v ktorých bola žalovaná poisťovňa v obdobných veciach neúspešná. Také rozhodnutia však

odvolateľ opomína.

Uplatnené odvolacie dôvody sa v ničom nedotýkajú priznaných trov konania. Preto odvolací súd aj v
tomto výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, pri absencii odvolacích dôvodov nemal prekážku pre to,
aby aj v tomto výroku rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa tak bolo potvrdené podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Ten si uplatnil nárok na náhradu trov súvisiacich s jeho
právnym zastúpením. Pri aplikácii ust. § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. bolo žalobcovi

priznané na náhrade trov konania trovy právneho zastúpenia, spočívajúce v 1 úkone právnej služby, a to
vo vyjadrení k podanému odvolaniu podľa § 14 ods. 1 písm. b/, § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Tarifná
odmena za 1 úkon právnej služby predstavuje 51,45 eur, po pripočítaní náhrady hotových výdavkovpodľa § 16 ods. 3 vo výške 8,04 eur a DPH podľa § 18 ods. 3 cit. vyhl. 11,89 eur bola žalobcovi priznaná
náhrada trov odvolacieho konania vo výške 71,38 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.