Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. marec 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/264/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616201358
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5616201358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajove, v právnej veci žalobcov: 1/ M.
O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., M. R. Z. XXX a 2/ Q. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., M. R. Z. XXX,
obidvaja zastúpení JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou, so sídlom L. M., W. XXX, proti žalovaným:
1/ E. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. I., K. XXX/XX, 2/ A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., M. R. Z. XXX,
3/ M. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., O. XXXX/XX a 4/ Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., I. XXX,
všetci zastúpení JUDr. Michalom Trúsikom, advokátom, so sídlom K. K., C. X, v spore o určenie hranice
pozemkov, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Litovský Mikuláš č.k. 8C/40/2016

zo dňa 07.02.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalované v 1/, 2/, 3/ a 4/ rade m a j ú voči žalobcom v 1/ a 2/ rade právo na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta a žalovanej 1/, 2/, 3/ a 4/ priznáva
voči žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobou, doručenou
Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 24.02.2016, sa žalobcovia domáhali voči žalovaným určenia
hranice medzi pozemkami zapísanými na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, pre
obec Z., katastrálne územie Z., na liste vlastníctva XXXX, ako parcela registra KN-C číslo 1249/1, o
výmere 387 m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela registra KN-C číslo 1249/2, o výmere 93 m2,
záhrady, parcela registra KN-C číslo 1250, o výmere 818 m2, záhrady a pozemkami v podielovom

spoluvlastníctve žalovaných zapísanými na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, pre
obec Z., katastrálne územie Z., na liste vlastníctva číslo XXX, ako parcela registra KN-C číslo 1251,
o výmere 507 m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela registra KN-C číslo 1252, o výmere 359 m2,
záhrady, tak, že prechádza bodmi B, C, D, E, určenými v grafickej znaleckej prílohe P5 znaleckého
posudku číslo 33/2014 zo dňa 10. 3. 2015, vypracovaného znalcom Ing. Vladimírom Hrivíkom, ako
aj náhrady trov konania. V žalobe uviedli, že priebeh hranice medzi pozemkami v ich vlastníctva a
pozemkami, ktorých podielovými spoluvlastníkmi sú žalovaní, je sporný, nakoľko hranica nezodpovedá

skutočným hraniciam. K nesprávnemu zákresu hraníc došlo pri technickom hospodárskom mapovaní.
Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, okresný súd zistil nasledovný skutkový stav.
Žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ majú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov pozemky zapísané ako
parc. č. KN-C 1249/1, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, o výmere 387 m2, parc. č. KN-C 1249/2, druh pozemku záhrady, o výmere 93 m2, parc. č. KN-C 1250, druh pozemku záhrady, o
výmere 818 m2 a rodinný dom súpisné číslo XXX, postavený na pozemku zapísanom ako parc. č.
KN-C 1249/1, všetko nachádzajúce sa v katastrálnom území Z., zapísané v katastri nehnuteľností

Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, na liste vlastníctva číslo XXXX. Žalovaní sú
podielovými spoluvlastníkmi pozemkov zapísaných ako parc. č. KN-C 1251, druh pozemku zastavané
plochy a nádvoria, o výmere 507 m2, parc. č. KN-C 1252, druh pozemku záhrady, o výmere 359 m2
a rodinného domu súpisné číslo XXX postaveného na pozemku zapísanom ako parc. č. KN-C 1251,
všetko nachádzajúce sa v katastrálnom území Z., zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu

Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, na liste vlastníctva číslo XXX, a to žalovaná 1/ v spoluvlastníckych
podieloch 1/8-ina a 5/24-ín, žalovaná 2/ v spoluvlastníckych podieloch 1/16-ina a 5/48-ín, žalovaná 3/
v spoluvlastníckych podieloch 5/24-ín a 1/8-ina a žalovaná 4/ v spoluvlastníckych podieloch 1/16-ina a
5/48-ín. Žalobcovia dňa 15.08.2014, prostredníctvom svojej advokátky, vyzvali žalované na mimosúdne
riešenie veci ohľadne spornej hranice pozemkov. Dňa 22.09.2014 bola spísaná v advokátskej kancelárií
advokátky žalobcov zápisnica z mimosúdneho riešenia veci. Dňa 17.10.2014 žalobcovia oznámili

žalovaným, že oslovili znalca Ing. Vladimíra Hrivíka. Dňa 25.05.2015 žalobcovia, prostredníctvom svojej
advokátky, zaslali žalovaným znalecký posudok vypracovaný Ing. Vladimírom Hrivíkom a súčasne ich
vyzvali na stretnutie za účelom mimosúdneho riešenia veci. Dňa 19.06.2015 bola spísaná zápisnica v
sídle advokátky žalobcov z mimosúdneho rokovania. Dňa 02.07.2015 bol zaslaný opakovane znalecký
posudok žalovanej 2/. Dňa 02.07.2015 bola vyzvaná žalovaná 4/ na mimosúdne riešenie sporu.

Žalovaná 1/ a žalovaná 3/ vo vyjadrení z 03.07.2015 uviedli, že nesúhlasia s mimosúdnou dohodou,
nakoľko hranice tak, ako sú zakreslené v aktuálnej mape sú správne. Súčasne priložili aj vyjadrenie
geodetky C. G. zo dňa 03.07.2015, podľa ktorého hranice pozemkov sú správne tak, ako sú zakreslené
v platnej aktuálnej mape. Dňa 22.06.2015 žalovaná 4/ oznámila advokátke žalobcu, že nesúhlasí s
dohodou o zmene vlastníckej hranice, keďže na pozemku neboli žiadne zmeny ani sa nič neopravovalo.

Ing. Vladimír Hrivík v znaleckom posudku č. 33/2014 zo dňa 10.03.2015 uviedol, že aktuálne platná
vlastnícka hranica medzi pozemkami parcely registra C evidovanými na katastrálnej mape parcelné
číslo KN číslo 1250, 1249/1, 1249/2, zapísanými na Okresnom úrade Liptovský Mikuláš, katastrálny
odbor, pre obec Z., katastrálne územie Z., na liste vlastníctva číslo XXXX a medzi pozemkami parcely
registra C evidovanými na katastrálnej mape parcelné čísla KN 1251, 1252, zapísanými na Okresnom

úrade Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, pre obec Z., katastrálne územie Z., na liste vlastníctva
číslo XXX, nie je identická s hranicou medzi pôvodnými pozemnoknižnými parcelami číslo 459 a 460
v katastrálnom území Z.. Priebehy predmetných hraníc vyznačil v grafickej prílohe P5 znaleckého
posudku. Obchodná spoločnosť Geodet a3, s. r. o. dňa 3.05.2010 vyhotovila protokol o vytýčení hranice
pozemku, ktoré bolo vykonané na žiadosť žalobcu 1/. Vytýčenie bolo vykonané na podklade súradníc

lomových podrobných bodov a medziľahlým bodov z THM mapovania obce Z., náčrt číslo 143. M.
O., Q. A., E. Y. v protokole potvrdili, že boli oboznámení s priebehom a označením vytýčenej hranice
pozemkov a nemajú k vytýčenej hranici pozemkov pripomienky. Žalovaná 1/ v protokole uviedla, že trvá
na postavení plotu parcela číslo 1259/1, 2 na majetkovú hranicu. Podľa zápisu z miestneho vyšetrovania
z THM mapovania v katastrálnom území Z., boli na žalobcov ako užívateľov evidované pozemky parcely

registra EN číslo 462 a 460. Žalobca 1/ dňa 26.05.1977 potvrdil pozvanie na miestne vyšetrovanie a dňa
26.05.1977 v čiastkovom protokole č. 143 potvrdil ako vlastník a užívateľ nehnuteľností č. XXX a XXX,
že pri pochôdzke na mieste samom boli vyšetrené všetky predmety merania, vrátane pozemku a boli
ako nesporné označené ich pôvodné, nové aj zmerané vlastnícke užívacie hranice, ktoré boli zaznačené
vo vyšetrovacom náčrte č. 143. V protokole nie je uvedené, že by boli zistené medzi pozemkami sporné

hranice. Znalec Ing. Matej Sýkora v súkromnom znaleckom posudku č. 2/2017 zo dňa 15.01.2017
uviedol, že, po preštudovaní znaleckého posudku č. 33/2014, vypracovaného znalcom Ing. Vladimírom
Hrivíkom, vyhodnocuje závery znaleckého posudku v bodoch 3.1.1. a 3.1.2 ako nesprávne a v týchto sa
s ním nestotožňuje, nakoľko nie je popísaný presný postup, akým znalec dospel k výslednej identifikácií
právneho stavu na stav registra C-KN, ako podklad použil PK mapu, ktorej presnosť, napriek svojmu

vyhotoveniu v mierke 1:1440, na matematickom základe nemôže vyhodnotiť, vzhľadom na chýbajúce
súradnice bodov polygónovej siete mapovania z roku 1934, pri posudzovaní vôbec nezohľadnil výsledky
a postup THM mapovania a identifikáciu právneho stavu v geometrickom pláne č. 244-252-0538-82.
So závermi v úlohe 3.1.3. sa stotožňuje. Oplotenie medzi pozemkami parcela č. 1251, 1249/2 a 1249/1
zasahuje do pozemku parcela č. 1251. Identifikáciu pozemnoknižného stavu na stav registra KN-C a

následne posúdenie priebehu spoločnej vlastníckej hranice medzi pozemkami KN-C číslo 1252, 1251 a
1250, 1249/1, 1249/2, so spoločnou hranicou medzi pôvodnými pozemnoknižnými pozemkami parcela
č. 459 a 460 nevykonal, nakoľko presnosť a kvalitu analógovej mapy pozemkovej knihy nie je možné
posúdiť pre neexistenciu súradníc bodov polygónovej siete mapovania z roku 1934, v blízkosti spornýchpozemkov do vzdialenosti niekoľkých desiatok metrov sa nenachádzajú minimálne štyri jednoznačne
identické prvky vo vhodnom rozložení, ktoré by mohli byť použité na identifikáciu, z elaborátu THM
mapovania je jednoznačné, ţe súčasná hranica medzi pozemkami KN-C č. 1251, 1252 a 1249/1, 1249/2,

1250 je identická s hranicou medzi PK pozemkami parcela č. 459 a 460, z geometrického plátku č.
244-252-0538-82 je jednoznačné, že pre identifikáciu KN-C pozemkov č. 1249/1, 1249/2, 1250 boli
v tomto geometrickom pláne použité celé výmery PK pozemkov č. 460 a 461. Následným použitím
geometrického plánu s listinou, a to kúpnou zmluvu R I 1631/92, PK pozemky zanikli v celom rozsahu.
Priebeh spornej hranice nebol zo strany vlastníkov spochybnený v roku 1977 pri THM mapovaní, v

roku 1982 pri spracovaní geometrického plánu, v roku 1992 pri kúpnej zmluve vyhotovenej na podklade
geometrického plánu, ani pri vytýčení hranice dňa 03.05.2010. Z kúpnej zmluvy, ktorá je prílohou
uvedeného znaleckého posudku, mal súd preukázané, že žalobcovia ako kupujúci a prof. Ing. B. W.,
M. K. a Obec Z. ako predávajúci uzatvorili dňa 23.10.1992 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej, okrem
iného, bol predaj pozemku, v prislúchajúcich v spoluvlastníckych podieloch, zapísaného ako parcela
číslo PK 460, a to podľa zamerania geometrickým plánom č. 244-252-0538-82 zo dňa 29.12.1982,

vyhotoveným Geodéziou Liptovský Mikuláš, pričom uvedeným geometrickým plánom boli z pôvodných
pozemnoknižných parciel číslo 460, 461 a 462 vytvorené nové parcely č. EN 1249/1, 1249/2 a 1250.
V článku I. kúpnej zmluvy sa konštatuje, že žalobcovia ako kupujúci sú na základe kúpnopredajnej
zmluvy zo dňa 03.05.1960, č. d. 1053/61 už v celosti bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemnoknižnej
parcelyč.461.VčlánkuII.predávajúciprehlásili,ženehnuteľnosti,prevádzanézmluvou,doteraznikomu

nescudzili. V článku III. zmluvy si účastníci zmluvy dojednali kúpnu cenu vo výške 3.340,-Kčs, z ktorých
na podiel predávajúceho 1/ prof. Ing. B. W. pripadol obnos 2.000,-Kčs, na podiel predávajúcej 2/ M. K.
obnos 500,-Kčs a na podiel predávajúceho 3/ Obce Z. obnos 840,-Kčs. Predávajúci 1/ a 2/ podpismi
na zmluve potvrdili, že takto dohodnutá kúpna cena bola už zaplatená kupujúcimi. V článku IV. zmluvy
zmluvné strany prehlásili, že kupujú nehnuteľnosti v stave, v akom sa dnes nachádzajú, ktorý im je

dobre známy, nakoľko ich už dlhšie užívajú. Geometrickým plánom vyhotoveným Geodéziou, n. p.
Žilina dňa 29.12.1982, číslo 244-252-0538-82, boli vytvorené pozemky registra EN 1249/1 o výmere
387 m2, 1249/2 o výmere 93 m2 a 1250 o výmere 818 m2 z pôvodných pozemnoknižných pozemkov
parcela číslo PK 460, 461 a 462, s tým, že podľa nového stavu sa pozemky parcely č. PK 460 a 461
rušia. Okresný súd podanú žalobu zamietol, nakoľko nemal preukázanú jej dôvodnosť. Žalobcovia sa

podanou žalobou domáhali určenia priebehu hranice pozemkov v ich bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov a pozemkov v podielovom spoluvlastníctve žalovaných. Podľa konštantnej judikatúry (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 11/97, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo
130/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 MCdo 7/2012), v spore o určenie hranice medzi
spornými pozemkami ide o vzájomné vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv. Slovné spojenie

"určenie hranice" treba považovať za vyjadrovací spôsob, ktorým tak strany sporu, ako aj súd, majú na
mysli určenie, ktorá časť zo spornej plochy v prírode, ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí.
Svojou povahou je takýto spor sporom vlastníckym v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom na druh nároku, ktorého sa žalobcovia podanou žalobou domáhali (žaloba o
určenie práva), súd prioritne skúmal, či existuje na požadovanom určení naliehavý právny záujem,

preukázanie ktorého je podmienkou úspešnosti žaloby o určenie práva. Podľa ustálenej judikatúry,
ak sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré sa zapisuje do katastra
nehnuteľností, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem. Keďže žalobcovia sa v spore
domáhajú určenia priebehu hranice pozemkov, teda určenia, ktorá časť zo spornej plochy v prírode
ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí, pričom vlastnícke právo ku pozemkom sa zapisuje

do katastra nehnuteľností, v prípade úspechu podanej žaloby by rozsudok súdu bol spôsobilý vyvolať
zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Preto bol preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Žalobcovia však v spore nepreukázali dôvodnosť nimi uplatneného nároku, keďže nepreukázali,
že hranica medzi im vlastnícky patriacimi pozemkami a pozemkami v podielovom spoluvlastníctve
žalovaných prebieha inak, ako je aktuálne vyznačená v katastri nehnuteľností (že im patrí časť

pozemkov v podielovom spoluvlastníctve žalovaných), teda že došlo ku zásahu do ich vlastníckeho
práva. Žalobcovia v spore tvrdili, že na základe vydržania sú vlastníkmi pozemkov v rozsahu pôvodnej
pozemnoknižnej parcely č. 460, ktorej hranica s pôvodnou pozemnoknižnou parcelou č. 459 má
prebiehať tak, ako to zobrazuje príloha P5 znaleckého posudku Ing. Hrivíka č. 33/2014. Uvedené
tvrdenievšakžalobcoviavsporenepreukázali.Zvykonanéhodokazovaniamalokresnýsúdpreukázané,

že žalobcovia a žalovaní, resp. ich právni predchodcovia, užívali im vlastnícky patriace, susediace
pozemky v nezmenenom rozsahu od nadobudnutia pozemkov právnymi predchodcami žalovaných,
minimálne však od postavenia rodinného domu žalobcov začiatkom 60-tych rokov 20. storočia. Hranica
medzi pozemkami v teréne bola spočiatku vyznačená dreveným plotom, následne plotom betónovým,ktorý stojí doposiaľ. Z výpovedí žalovaných, ako aj samotnej žalobkyne 2/, vyplynulo, že betónový plot
bol postavený na mieste pôvodného dreveného plota, pričom žalobcovia nespochybnili, že drevený
plot tvoril hranicu medzi susediacimi pozemkami strán sporu. Betónový plot bol postavený samotnými

žalobcami, keďže právni predchodcovia žalovaných sa odmietli podieľať na financovaní jeho výstavby,
začiatkom 70-tych rokov 20. storočia. Vlastnícka hranica susediacich pozemkov v priebehu aktuálnej
hranice, určenej plotom, nebola v minulosti žiadnym spôsobom zo strany žalobcov spochybnená, každá
zo strán užívala pozemky v takto vymedzenom rozsahu. Aj žalobcovia zhodne uviedli, že časť pozemku
za betónovým plotom smerom na pozemok žalovaných v minulosti neužívali a neužívajú. Žalobcovia

aktuálny priebeh hranice pozemkov nespochybnili pri THM mapovaní v roku 1977 (protokol z ktorého
žalobca podpísal), pri vyhotovovaní geometrického plánu v roku 1982, ktorý bol podkladom pre kúpnu
zmluvu, ktorú žalobcovia uzavreli v roku 1992, ani pri vytýčení hranice pozemku v roku 2010. Žalobcovia
ako kupujúci v kúpnej zmluve z roku 1992, ktorou predmetné pozemky nadobúdali, a ktorej súčasťou
bol geometrický plán číslo 244-252-0538-82 zo dňa 29.12.1982, vyhlásili, že pozemky v stave, v akom
sa nachádzajú, už dlhšie užívajú. Žalobcovia v doplnení žaloby zo dňa 22.11.2017 tvrdili, že pozemok

zapísaný ako pôvodná pozemnoknižná parcela číslo PK 460 nadobudli ústnou kúpnou zmluvou v
roku 1960 od manželov W.. Uvedené tvrdenie však žalobcovia nepreukázali. Súd poukazuje na to, že
tvrdenia žalobcov, uvedené pri ich výsluchu ohľadne nadobudnutia pozemku, sa rozchádzali. Žalobca
1/ pri výsluchu tvrdil, že pozemok zapísaný ako parcela číslo PK 460 nadobudli kúpou v roku 1960,
žalobkyňa 2/ pri výsluchu uviedla, že uvedený pozemok kupovala asi mužova mama, ona so starými

W. zmluvu neuzatvárala. V doplnení žaloby zo dňa 18.12.2017 žalobcovia tvrdili, že pozemok nadobudli
vydržaním, avšak ani uvedené tvrdenie nepreukázali. Podľa § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka č.
141/1950 Zb., účinného do 31.03.1964 (v čase žalobcami tvrdeného uzavretia kúpnej zmluvy), bolo
možné vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnúť vydržaním na základe oprávnenej držby trvajúcej
nepretržite 10 rokov. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že písomná zmluva medzi žalobcami a

pôvodnými vlastníkmi pozemku v roku 1960 uzavretá nebola. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo 361/2012: „Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré
majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej
zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby
nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v

písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť
patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp.zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe
ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom
veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva

postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti.“.
Uvedený právny názor je možné aplikovať aj na zmluvy o prevode nehnuteľností uzavreté za účinnosti
Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., ktorý taktiež vyžadoval pre platnosť zmluvy „o právach k
nehnuteľnostiam“ písomnú formu. Podmienkami držby, ktoré musia byť splnené súčasne, sú faktické
ovládanie veci (corpus possesionis) a úmysel držiteľa nakladať s vecou ako s vlastnou, resp. vykonávať

právo pre seba (animus possidendi). Žalobcovia v spore nielenže nepreukázali, že fakticky ovládali
(užívali) časť pozemku žalovaných za betónovým plotom (podľa prílohy P5 znaleckého posudku Ing.
Hrivíka časť pozemku parc. č. PK 460), ale nepreukázali ani dobromyseľnosť držby pozemku parc. č.
PK 460 na základe tvrdenej kúpnej zmluvy z roku 1960, keďže nepreukázali existenciu kúpnej zmluvy,
uzavretej v písomnej forme, predmetom ktorej by bol uvedený pozemok (odhliadnúc od pochybností

o uzavretí kúpnej zmluvy v ústnej forme, vzhľadom na vyššie uvedené rozporné tvrdenia žalobcov). Z
uvedenýchdôvodovnemohlodôjsťknadobudnutiuvlastníckehoprávažalobcovkpozemkuzapísanému
ako parc. č. PK 460 vydržaním. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobcovia
nadobudli vlastnícke právo k pozemkom zapísaným ako parcely KN-C č. 1249/1, 1249/2, 1250 v časti
vytvorenejzpozemkovzapísanýchakoparc.č.PK460a462ažkúpnouzmluvou,uzavretouvroku1992,

ktorá aj bola registrovaná štátnym notárstvom. Súčasťou kúpnej zmluvy bol geometrický plán, ktorým
boliuvedenéparcelyvytvorenézpozemnoknižnýchparciel.Žalobcoviatedanadobudlipozemkytak,ako
boli zakreslené geometrickým plánom číslo 244-252-0538-82 zo dňa 29.12.1982. Navyše, zo záverov
súkromného znaleckého posudku Ing. Sýkoru, ktorý obsahoval zákonom stanovené náležitosti v zmysle
§ 209 ods. 2 CSP, vyplynulo, že aktuálna hranica medzi pozemkami žalobcov a žalovaných je totožná s

priebehom hranice pozemnoknižných parciel č. 460 a 459, z ktorých boli pozemky vo vlastníctve strán
sporu vytvorené. Pokiaľ aj z grafickej prílohy ku znaleckému posudku Ing. Hrivíka vyplynulo, že hranica
pozemnoknižných parciel je odchýlená od aktuálnej hranice pozemkov v časti od cesty do pozemku
žalobcovo 0,69 metra a v protiľahlej strane pozemkov smerom do pozemku žalovaných o 0,53 metra,mal súd za to, že uvedený záver je bez vplyvu na právne posúdenie veci. Znalec Ing. Sýkora pri výsluchu
uviedol, že odchýlka do 1 metra, vzhľadom na kvalitu mapových podkladov a hrúbku čiar, je prípustná
a možná. Preto bolo možné považovať priebeh hranice pozemnoknižných parciel, určený v znaleckom

posudku Ing. Hrivíka, vzhľadom na určenú odchýlku od aktuálnej hranice oplotenia 0,69 metra, resp.
0,53metra,zatotožnýsosúčasnouhranicou.SámIng.Hrivíkuviedol,že,vzhľadomnakvalitumapových
podkladov, je možné pripustiť odchýlku do 0,5 metra (čo je len o 19 cm menej, ako určil odchýlku oproti
aktuálnej hranici vo svojom znaleckom posudku). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť mal súd za to,
že znalecké posudky nie sú v takom vzájomnom rozpore, aby nemohli popri sebe obstáť, preto nebol

dôvod na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, navrhovaného žalobcami. Súd rozhodol, že
nevykoná ani ďalšie navrhnuté dôkazy žalobcami, a to výsluchy svedkov Ing. W. a C. W., nakoľko zistený
skutkový stav umožňoval vo veci rozhodnúť a vykonanie uvedených dôkazov by preto bolo v rozpore so
zásadou hospodárnosti konania. Navyše, B. W. ako predávajúci v kúpnej zmluve uzavretej so žalobcami
v roku 1992, vyhlásil, že pozemok, resp. spoluvlastnícky podiel na ňom, ktorý je predmetom prevodu,
doposiaľ nikomu nescudzil. V súlade so zákonným ustanovením § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na

náhradu trov konania v konaní v plnom rozsahu úspešným žalovaným. Súd preto priznal žalovaným voči
žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ proti jeho všetkým výrokom.
Žalobcovia majú za to, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, keď žalobu zamietol. Majú za to,

že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žaloba je dôvodná. V konaní preukázali, že hranica
pozemkov prebieha inak, ako je táto zakreslená toho času v katastri nehnuteľností a tiež preukázali, že
došlo k zásahu do ich vlastníckeho práva. Zo znaleckého posudku Ing. Vladimíra Hrivíka jednoznačne
vyplýva, že na podklade geodetického zamerania a následnej grafickej identifikácie právneho stavu,
aktuálne platná vlastnícka hranica medzi pozemkami KNC parcelné číslo 1250, 1249/1, 1249/2,

zapísanými na liste vlastníctva číslo 1596, katastrálne územie Z. a medzi pozemkami KNC parcelné
čísla KN 1251, 1252, zapísanými na liste vlastníctva číslo XXX, katastrálne územie Z., nie je identická
s hranicou medzi pôvodnými pozemnoknižnými parcelami číslo 459 a 460, v katastrálnom území Z..
Znalec Ing. Vladimír Hrivík bol vypočutý ako svedok a tiež poukázal na to, že hranice pozemnoknižných
parciel boli málokedy identické s hranicou parciel po technickom hospodárskom mapovaní, nakoľko

technické hospodárske mapovanie sa robilo zväčša na užívací stav (tak tomu bolo aj v tomto prípade).
Už zo záverov tohto znalca vyplýva, že terajší priebeh hranice nie je totožný s priebehom pôvodnej
pozemnoknižnej parcely. Žalobcovia ďalej uvádzajú, že ak bola pôvodná pozemnoknižná parcela číslo
460, katastrálne územie Z., vedená v prírode s určitým umiestnením a určitými hranicami, tieto sa
nemohli za nijakých okolností zmeniť a to ani na základe technického hospodárskeho mapovania,

vždy sa musia nachádzať tam, kde boli od počiatku a kde boli skutočne umiestnené. Skutočnosť, že
geometrickým plánom bola pôvodná pozemnoknižná parcela prevzatá po technickom hospodárskom
mapovaní nemôže ísť na ujmu žalobcov, pretože pozemky KNC nadobudli v medziach pôvodnej
pozemnoknižnej parcely 460. Na fakt, že kúpna zmluva bola uzavretá v roku 1992 v danom prípade
nemožno prihliadať, pretože je evidentné, že pôvodná pozemnoknižná parcela sa premietla do KNC

stavu a z pôvodnej pozemnoknižnej parcely číslo 460 nezostala po zameraní geometrickým plánom
žiadna zostatková časť parcely. Žalobcovia trvajú na tom, že pôvodná pozemnoknižná parcela a teda aj
súčasné hranice majú viesť v rozsahu, ktorý bol vyznačený v znaleckom posudku Ing. Vladimíra Hrivíka.
Žalobcovia považujú záver súdu za nesprávny, pokiaľ ho vydal bez vykonania ďalšieho nimi navrhnutého
dokazovania, že odchýlky uvedené znalcom sú prípustné, navyše v prípade, ak nebolo v tomto smere

vykonané dokazovanie. Žalobcovia zastávajú názor, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
nemá dostatočné, presvedčivé a jasné odôvodnenie, absentuje v odôvodnení rozhodnutia to, ako sa
súd vysporiadal s ich argumentáciou, tvrdeniami a dôkazmi, jeho vlastné odôvodnenie je v bode 33. a
34. Porušením tohto práva sa odníma možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti
ktorému strana chce využiť opravný prostriedok. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého

odôvodnenia rozhodnutia predstavuje potom porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky /sp. zn.
I.ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004/ treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na všetky vyššie
uvedené skutočnosti navrhujú, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.

8C/40/2016 zo dňa 07.02.2018 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalované. Vo svojom vyjadrení uviedli, že s odvolaním
nesúhlasia, považujú ho za bezdôvodné a preto žiadajú odvolací súd, aby rozsudok prvoinštančnéhosúdu potvrdil ako vecne správny. Vo vyjadrení uvádzajú, že existenciu písomnej kúpnej zmluvy z
toho obdobia samotní žalobcovia popreli, pričom žalobkyňa 2/ výslovne uviedla, že ona so starými W.
žiadnu zmluvu neuzatvárala a pozemok vraj mala kupovať matka žalobcu 1/. Argumentácie žalobcovia

nevedeli žiadnym spôsobom preukázať a naviac sú tieto v absolútnom rozpore s listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v súdnom spise a to konkrétne s kúpnou zmluvou z roku 1992 a geometrickým
plánom č. 244-252-0538-82 zo dňa 29.12.1982. Kúpna zmluva z roku 1992 však nielen nespomína
akúkoľvek pôvodnú zmluvu z roku 1960, ale jej obsah existenciu takejto zmluvy úplne vylučuje. Rovnako
tak táto kúpna zmluva popiera možnosť, že by bolo došlo k nadobudnutiu týchto pozemkov vydržaním

v zmysle neskoršej argumentácie žalobcov. Ku oprávnenej držbe žalované uvádzajú, že sa nemôže
zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Ospravedlniteľným
je omyl, ku ktorému došlo aj napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú
je možné so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Ak omyl presahuje
rámec bežného, obvyklého posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Judikatúra dospela k záveru,
že držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti. Z

výsluchov žalobcov aj žalovaných je nesporné, že žalobcovia časť pozemkov za betónovým plotom,
o ktorých tvrdia, že by im mali patriť, nikdy fakticky neužívali a ani neužívajú. Vzhľadom na množstvo
zdrojov potenciálnych chýb pri uvedenom postupe, Ing. Sýkora určil možnú odchýlku pri vykonávaní
grafickej identifikácie, ako bola vykonaná aj v predmetnom prípade, až do 1 metra. Len samotná hrúbka
čiary na PK mape predstavuje vzdialenosť 28 cm. Stanoviská žalobcov k nesprávnosti priebehu THM

mapovania považujú za nedôvodné, účelové a v časti úmyselne nepravdivé a zavádzajúce. Žalobca
1/ vlastnoručným podpisom dňa 26.05.1977 potvrdil pozvanie na miestne vyšetrovanie a zameraný
priebeh hranice pri miestnom vyšetrovaní nespochybnil. Zo súdneho spisu je ľahko preukázateľné,
že boli to práve žalobcovia, ktorí nemali záujem o mimosúdne vyriešenie veci. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti, ako aj na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, žalované navrhujú,

aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil ako vecne správny.

4. Žalobcovia sa následne vyjadrili k vyjadreniu žalovaných k odvolaniu. Uviedli, že zotrvávajú
na všetkých doterajších vyjadreniach ako aj na všetkých skutočnostiach a argumentácii, ktoré
uviedli v odvolaní. Žalobcovia majú za to, že preukázali, že hranica medzi ich pozemkami a

pozemkami v spoluvlastníctve žalovaných prebieha inak, ako je táto zakreslená toho času v katastri
nehnuteľností a rovnako preukázali, že pôvodnú pozemnoknižnú parcelu číslo 460, katastrálne územie
Z. nadobudli. Tvrdia, že ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí o vydržaní, v prípade
nehnuteľností neustanovuje formu titulu na vydržanie. Skutočnosť, že geometrickým plánom bola
pôvodná pozemnoknižná parcela prevzatá po technickom hospodárskom mapovaní nemôže ísť na ich

ujmu, pretože pozemky KNC nadobudli v medziach pôvodnej pozemnoknižnej parcely 460, katastrálne
územie Z.. Na fakt, že kúpna zmluva bola uzavretá v roku 1992 v danom prípade nemožno prihliadať,
pretože je evidentné, že pôvodná pozemnoknižná parcela sa premietla do KNC stavu a z pôvodnej
pozemnoknižnej parcely číslo 460 nezostala po zameraní geometrickým plánom žiadna zostatková časť
parcely. Na základe uvedeného odvolaciemu súdu navrhujú, aby rozsudok Okresného súdu Liptovský

Mikuláš sp. zn. 8C/40/2016 zo dňa 07.02.2018 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

5. Následne sa ešte vyjadrili žalované. V plnej miere zotrvávajú na ich doterajšej písomnej a ústnej
argumentácii, a s ohľadom na podané odvolanie najmä na ich vyjadrenie zo dňa 07.05.2018, pričom ich

argumenty sú totožné s argumentmi uvedenými vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 07.05.2018.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení

s ust. § 219 ods. 3 CSP) napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s
rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorým by sa okresný súd nevysporiadal
a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.

11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

12. Okresný súd určil, že spor o určenie hraníc pozemkov je sporom o vlastnícke právo v zmysle
ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na druh nároku, ktorého sa žalobcovia

podanou žalobou domáhali (žaloba o určenie práva), okresný súd prioritne skúmal, či existuje na
požadovanom určení naliehavý právny záujem.

13. Ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho,
aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo

na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania. (Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 06.10.2017, sp.
zn. II. ÚS 590/2017)

14. Odvolací súd nad rámec uvedeného podotýka, že naliehavý právny záujem musí byť kvalifikovaný,
t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich

skutočností. Spravidla je naliehavý právny záujem daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo
plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by bez tohto
určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti je primárne potrebné ujasniť, či a ako
sa následné požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov. Určovacia žaloba je
zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu účastníkov a predchádza vzniku

ďalších sporov, prípadne, ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi. Právny záujem,
ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom
právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a
oprávnených záujmov. Nejde o určovaciu žalobu ako takú, ale o to, čoho alebo akého určenia sa žalobca
domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny

určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť
odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Záver súdu o existencii
či neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá primárne posúdenie, či podaná
určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či spornosť neodstraňuje,
ale zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Primárne teda

je potrebné, aby žalobca osvedčil svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, keď
posúdenie osvedčenia, resp. neosvedčenia naliehavého právneho záujmu je samostatným a prvoradým
dôvodom pre zamietnutie žaloby. Určovacia žaloba je spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie
určitej otázky neznamená úplné vyriešenie spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak
požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny

vzťah alebo právo.

15. Okresný súd správne konštatoval, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v
prejednávanej sporovej veci bola podmienka preukázania naliehavého právneho záujmu splnená,nakoľko v zmysle konštantnej judikatúry, ak sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností, je na požadovanom určení vždy naliehavý
právny záujem. V danom prípade sa žalobcovia v spore domáhajú určenia priebehu hranice pozemkov,

teda určenia, ktorá časť zo spornej plochy v prírode ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí,
pričom vlastnícke právo ku pozemkom sa zapisuje do katastra nehnuteľností, v prípade úspechu
podanej žaloby by rozsudok súdu bol spôsobilý vyvolať zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Preto bol
preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

16. Ďalšou podmienkou konania, ktorou sa zaoberal okresný súd, bolo preukázanie dôvodnosti
uplatneného nároku. Okresný úd konštatoval, že žalobcovia nepreukázali, že hranica medzi im
vlastnícky patriacimi pozemkami a pozemkami v podielovom spoluvlastníctve žalovaných prebieha
inak, ako je aktuálne vyznačená v katastri nehnuteľností (že im patrí časť pozemkov v podielovom
spoluvlastníctve žalovaných), teda že došlo ku zásahu do ich vlastníckeho práva. Žalobcovia v spore
tvrdili, že na základe vydržania sú vlastníkmi pozemkov v rozsahu pôvodnej pozemnoknižnej parcely č.

460, ktorej hranica s pôvodnou pozemnoknižnou parcelou č. 459 má prebiehať tak, ako to zobrazuje
príloha P5 znaleckého posudku Ing. Hrivíka č. 33/2014. Uvedené tvrdenie však žalobcovia v spore
nepreukázali. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie danej skutočnosti v
dostatočnom rozsahu z dostupných zdrojov a dospel k tvrdeniu, že žalobcovia a žalovaní (aj ich
právny predchodcovia) užívali im vlastnícky patriace, susediace pozemky v nezmenenom rozsahu od

nadobudnutia pozemkov právnymi predchodcami žalovaných, minimálne však od postavenia rodinného
domu žalobcov začiatkom 60-tych rokov 20. storočia. Hranica medzi pozemkami bola vyznačená
drevenýmplotom,neskôrhonapôvodnommiestenahradilbetónovýplot,ktorýbolpostavenýsamotnými
žalobcami. Vlastnícka hranica susediacich pozemkov v priebehu aktuálnej hranice, určenej plotom,
nebolavminulostižiadnymspôsobomzostranyžalobcovspochybnená,každázostránužívalapozemky

v takto vymedzenom rozsahu. Aj žalobcovia zhodne uviedli, že časť pozemku za betónovým plotom
smerom na pozemok žalovaných v minulosti neužívali a neužívajú.

17. Žalobcovia v doplnení žaloby zo dňa 22.11.2017 tvrdili, že pozemok zapísaný ako pôvodná
pozemnoknižná parcela číslo PK 460 nadobudli ústnou kúpnou zmluvou v roku 1960 od manželov

W.. Uvedené tvrdenie však žalobcovia taktiež nepreukázali. Okresný súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia poukázal na to, že tvrdenia žalobcov, uvedené pri ich výsluchu ohľadne nadobudnutia
pozemku, sa rozchádzali. Žalobca 1/ pri výsluchu tvrdil, že pozemok zapísaný ako parcela číslo PK 460
nadobudli kúpou v roku 1960, žalobkyňa 2/ pri výsluchu uviedla, že uvedený pozemok kupovala asi
mužovamama,onasostarýmiW.zmluvuneuzatvárala.Vdoplnenížalobyzodňa18.12.2017žalobcovia

tvrdili, že pozemok nadobudli vydržaním, avšak ani uvedené tvrdenie nepreukázali. Podľa § 116 ods.
1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., účinného do 31.03.1964 (v čase žalobcami tvrdeného
uzavretia kúpnej zmluvy), bolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnúť vydržaním na
základe oprávnenej držby trvajúcej nepretržite 10 rokov. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že
písomná zmluva medzi žalobcami a pôvodnými vlastníkmi pozemku v roku 1960 uzavretá nebola.

18. Podmienkami držby, tak ako to uviedol okresný súd, ktoré musia byť splnené súčasne, sú
faktické ovládanie veci (corpus possesionis) a úmysel držiteľa nakladať s vecou ako s vlastnou, resp.
vykonávať právo pre seba (animus possidendi). Podmienkou vydržania je nepretržitosť vydržacej doby,
ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá

je pri nehnuteľnostiach 10 rokov. Prekážkou nepretržitosti nie je právne nástupníctvo, pretože právny
nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny
predchodca. Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný alebo
prestane nakladať s vecou ako so svojou.

19. Žalobcovia v spore nielenže nepreukázali, že fakticky ovládali (užívali) časť pozemku žalovaných
za betónovým plotom (podľa prílohy P5 znaleckého posudku Ing. Hrivíka časť pozemku parc. č.
PK 460), ale nepreukázali ani dobromyseľnosť držby pozemku parc. č. PK 460 na základe tvrdenej
kúpnej zmluvy z roku 1960, keďže nepreukázali existenciu kúpnej zmluvy, uzavretej v písomnej forme,
predmetomktorejbyboluvedenýpozemok(odhliadnúcodpochybnostíouzavretíkúpnejzmluvyvústnej

forme). Odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k správnemu záveru, keď tvrdil, že z uvedených
dôvodov nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcov k pozemku zapísanému ako
parc. č. PK 460 vydržaním. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobcovia nadobudli
vlastnícke právo k pozemkom zapísaným ako parcely KN-C č. 1249/1, 1249/2, 1250 v časti vytvorenejz pozemkov zapísaných ako parc. č. PK 460 a 462 až kúpnou zmluvou, uzavretou v roku 1992, ktorá
aj bola registrovaná štátnym notárstvom. Súčasťou kúpnej zmluvy bol geometrický plán, ktorým boli
uvedené parcely vytvorené z pozemnoknižných parciel. Žalobcovia teda nadobudli pozemky tak, ako

boli zakreslené geometrickým plánom číslo 244-252-0538-82 zo dňa 29.12.1982.

20. Okresný súd mal za to, že znalecké posudky v danej veci nie sú v takom vzájomnom rozpore,
aby nemohli popri sebe obstáť, preto nebol dôvod na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania,
navrhovaného žalobcami. Súd rozhodol, že nevykoná ani ďalšie navrhnuté dôkazy žalobcami, a to

výsluchy svedkov Ing. W. a C. W., nakoľko zistený skutkový stav umožňoval vo veci rozhodnúť. Odvolací
súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu ohľadom odmietnutia vykonania ďalších dôkazov v zmysle
dodržania zásady rýchlosti a hospodárnosti konania.

21. Na základe uvedeného odvolací súd sa plne stotožnil s názorom okresného súdu, s rozsahom
vykonaného dokazovania a s argumentmi a úvahami, ktorými sa riadil pri právnom posúdení veci a preto

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

22. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mali plný úspech žalované, a preto

odvolací súd priznal žalovaným proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)