Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/89/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217205994
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2217205994.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:

JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o.,
IČO: 35 831 154, so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava (predtým Consumer Finance Holding,
a.s., Hlavné námestie 12, 060 01 Kežmarok), právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom
Karadžičova 8, P.O. BOX 205, 810 00 Bratislava, proti žalovanej: R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX,
XXX XX O. K., o zaplatenie istiny 2.350,36 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 6Csp/67/2017-43 zo dňa 15. februára 2018 v časti zamietnutia
a výroku náhrady trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej (zamietajúcej) časti (výrok II.) a súvisiacej časti náhrady
trov konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie rozhodol výrokom I., že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1.943,51 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 20.05.2014 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom III. o trovách rozhodol,
že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 66 %. O výške náhrady trov

konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Súd I. inštancie pristúpil k prieskumu, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že okrem iného predmetná zmluva neobsahuje
základnú obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k ) Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v
zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje tento úver za bezúročný

a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ust. § 9 a 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade
so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržania iba niektorých obsahových
náležitostí zmluvy ako aj písomnej zmluvy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné
podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k
esenciálnym teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497
Obch. zák. a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 Zákona o
spotrebiteľských úveroch a zároveň aj v § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá

medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 9 a 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských
úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Preto sa súd prioritne zaoberal tým, či konkrétna
zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá stranami uvedenú obligatórnu náležitosť citovanú v § 9 ods.2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch obsahuje a či ide o zmluvu bez úrokov a bez poplatkov.
V samotnom texte zmluvy nie je anuitná splátka rozčlenená, je uvedená iba jednou istinou - výška
mesačnej splátky 70,60 €. Nie je teda rozdelené, koľko z uvedenej sumy ide na istinu, koľko na úroky,

koľko na poplatky. Anuitná splátka je vyjadrená len jednou , počas trvania zmluvy nemennou sumou.
Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky nemôže byť považované za splnenie
povinnosti ktorá expressis verbis vyplýva z vyššie citovaných ustanovení Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy je potrebné dospieť k záveru, že primárnemu účelu právnej
úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana toho z

povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad cit. ust., ktorý každý
z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“, „termíny splátok“ viaže ku každej z tam
uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k
istine tak i k úrokom a tiež prípadným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nezodpovedá
zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúce jednotlivé čiastkové položky čo
je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úveroch od úpravy úverov všeobecne práve

dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa ktorý by pri rozhodovaní sa či zmluvu
uzavrie nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi z ktorých nemusí byť celkom schopný vyvodiť,
aké bude skutočné navýšenie sumy reálne a teda i celková cena za ktorú si požičiava a ktorú takto
bude povinný veriteľovi vrátiť. Pri takomto rozhodovaní súd plne zohľadňuje aj výklad Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/15 v zmysle ktorého čl. 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/
EHS v spojení s čl. 3 písm. m) tejto Smernice sa má vykladať v tom zmysle že: Zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods.
2 uvedenej Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči poznamenáva, že
aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo právnom vzťahu.

Väčšina veriteľov tvrdí, že niektoré náležitosti, ktoré má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v
samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie sú v Obchodných podmienkach a vo Všeobecných obchodných
podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, prípadne aj to, že amortizačnú tabuľku si môže
spotrebiteľ kedykoľvek vyžiadať od banky. Súd je toho názoru, že rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-42/15 zo dňa 09.11.2015 poskytol výklad výlučne Smernice, konkrétne čl. 10 ods. 2 písm. h) a i)

a čl. 23, keďže výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy. Súdny dvor EÚ vo
svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zasahovať ani
zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice.
Daný záver je však vzhľadom na napadnuté ust. Zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný,
nakoľkovtomtokonkrétnomprípadeideovnútroštátneprávo-zákon,ktorýnadrámecSmernicezakotvil

prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie
ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka
zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná Zákon uvádza, že zmluvy
musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Slovenský zákon
o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne vyžaduje vyjadrenie, ako

splátok istiny tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej je potrebné
toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, úrokov a poplatkov,
inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v
spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods.

1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované
tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu
alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a §
10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou Zákonom č. 352/2012
Z. z. účinnou od 01.01.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu § 11 aj

pred 01.01.2013). V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských
úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom
Smernica. V takom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na EÚ na otázku priameho účinku Smerníc
v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom,

že žiadne ustanovenie Smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také
sa nemôže použiť v rámci sporu v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy
súdy SR rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľských úverov podľa zákona resp. Smernice, jedná sa o spory medzi jednotlivcami. Z tohodôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. V zmysle ustálenej
judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah a medze nepriameho účinku Smerníc vyjadrený jednak právom
EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokomfortný výklad, teda či

vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho
zákona. V takom prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu
a cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho
poriadku, nesmie sa jednať o výklad kontra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady.
Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej

istoty. Vzhľadom na explicitné znenie Zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na
istiny, úrokov a poplatkov nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok. Jednalo by sa o výklad
vnútroštátneho zákona kontra legem. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu súd predmetný
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná je povinná žalobcovi vrátiť iba výšku skutočne
poskytnutých finančných prostriedkov. Vzhľadom na to, žaloba je dôvodná len v časti čo do 53 splátok
od 20.03.2014, pričom v dôsledku toho, že ide o úver bez úrokov a poplatkov, mesačná splátka činí

36,67 € (schválená výška pôžičky je 2.200,-€, 60 splátok, t.j. splátka bez úrokov a poplatkov 36,67
€. Žalobcovi patrí nárok na 53 splátok po 36,67 € s príslušenstvom, t.j. 1.943,51 € s príslušenstvom.
Zo žaloby taktiež vyplýva, že žalovaná po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby neuhradila žiadnu
splátku, teda rozdiel medzi skutočne poskytnutými finančnými prostriedkami, a tým čo žalovaná na úvere
uhradila do vyhlásenia splatnosti úveru (353,- €), k úhrade zostáva 1.943,51 €. S poukazom na § 517

ods. 2 OZ z vyššie uvedenej sumy priznal súd žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania. Úrok z omeškania
s súčinnosťou od 01.02.2013 je o 5%-nych bodov vyšší než základná úroková sadzba ECB platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (§ 3 Nariadenia vlády 87/1995 Z. z. v aktuálnom
znení). Ak však záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013 a k omeškaniu dôjde po 01.02.2013, výška
úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných ku dňu 31.01.2013 aj na obdobie omeškania po

31.01.2013. V tomto konkrétnom prípade záväzkový vzťah vznikol 19.11.2012, teda úrok z omeškania
je o 5%-nych bodov vyšší než základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Vo zvyšku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca v tomto prípade sa domáhal
od žalovanej zaplatenia 2.350,36 € s príslušenstvom. Priznaných mu bolo 1.943,51€ s príslušenstvom.
Ak matematicky od úspechu žalobcu odpočítame úspech žalovanej, dostaneme celkový úspech žalobcu

v tomto konaní, ktorý je 66 %. V takomto pomere súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania
podľa § 255 ods. 2 CSP.

3. Odvolanie žalobcu: Proti rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) CSP vo výroku č. II., ktorým súd I. inštancie žalobu vo zvyšku zamietol a v súvisiacom

výroku č. III o trovách konania a navrhuje, aby odvolací súd na základe ustanovenia § 388 CSP rozsudok
súdu I. inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu vo výške
406,85€,úrokzomeškaniavovýške5,25%p.a.zosumy406,85€od20.5.2014dozaplatenia,tovšetko
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a prizná nám náhradu trov konania a náhradu trov právneho
zastúpenia v plnom rozsahu. Súd I. inštancie dospel vykonaným dokazovaním k nesprávnemu záveru

o bezúročnosti úveru. Súd I. inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol pre bezúročnosť úveru.
Rozhodnutie súdu I. inštancie nie je správne. Právny názor súdu I. inštancie, že úver je nutné považovať
za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu: a) nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, t.j.
splátku istiny, úrokov a poplatkov; nie je správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice Eur6pskeho parlamentu
a Rady 2008/48IES ako právne záväzným aktom Eur6pskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7

ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v
Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s,
c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho
dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii právne záväzné akty
Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa článku 7 odsek 2 druhá veta Ústavy SR majú

prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ je tak právne
záväzný aj pre všeobecné súdy SR. Súd I. inštancie bol povinný prihliadať pri svojom rozhodovaní
prednostne na tento rozsudok, keďže má prednosť pred zákonom o spotrebiteľských úveroch. Súdny
dvor EÚ v rozsudku z 3.2.1977, Benedetti I Munari 52-76 rozhodol, že cieľom rozsudku o prejudidiálnej
otázke je vyriešiť právnu otázku, ktorá zaväzuje vnútroštátneho sudcu pokiaľ ide o výklad príslušných

ustanovení aktov Spoločenstva. Neaplikovaním týchto základných princípov únijného práva dospel súd
I. inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa
9.11.2016 v právnej veci C-42115, Home Credit Slovakia, a.s. cla Klára Bíróová by totiž členské štáty
nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica 2008/481ES neupravuje. Podľa jej článku10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) zmluva o úvere na dobu určitú nemusí v čase jej uzatvorenia
obsahovať presné určenie, aká časť splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť na bežné úroky
a poplatky. Rozloženie splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach

úverovej zmluvy predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti
základných náležitosti úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva
o spotrebiteľskom úvere mala byť už v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva
o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka. Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní
C-42/2015 začatom na návrh Okresného súdu Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 9.11.2016, rozhodol

aj o práve členského štátu vnútroštátnou úpravou rozširovať obligat6rne náležitosti úverovej zmluvy nad
rámec Smernice 2008/481ES ako aj jeho právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí
úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný a bez poplatkov. V prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10
ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) Smernice 2008/48IES vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu
určitú, pri ktorej dochádza k splácaniu/amortizácii istiny úveru v rámci jednotlivých splátok, nemusí v
čase uzavretia obsahovať presné určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny

aakájejčasťsplácabežnéúrokyapoplatky(t.j.súčasťouzmluvynemusíbyťpresnýsplátkovýkalendár/
amortizačná tabuľka), ale že tieto údaje môžu byť obsiahnuté v splátkovom kalendári/amortizačnej
tabuľke, ktorú veriteľ predloží dlžníkovi na jeho žiadosť, alebo článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje
dlžníkovi dodatočné právo žiadať výpis z amortizačnej tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas
trvania zmluvy o úvere, no toto právo nezbavuje zmluvné strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých

plánovaných splátok (splatných podľa zmluvy o úvere počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu
bežných úrokov a poplatkov bolo obsiahnuté už v samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným
pre danú konkrétnu zmluvu(?), Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice
stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Z článku 10
ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3. uvedenej smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ

povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej
tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že Smernica 2008/481ES
nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide
o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité
zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice 2008/48IES, členské štáty by nemali

ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje
harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12.
júla 2012, SC Volksbank Romania, C-602/l0, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Ustanovenie článku 10
ods. 2 písm. u) Smernice 2008/481ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,

ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Na základe vyššie uvedeného sa má článok
10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/481ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť

vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V prejudiciálnej otázke, či sa článok 23 Smernice 2008/481ES
má vykladať tak, že nebráni tomu aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v
prípade ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto
zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov(?), Súdny dvor EÚ rozhodol, že
voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského štátu avšak ich tvrdosť musí byť primeraná

závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca v strate nároku veriteľa na úroky a poplatky je
primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti ako je ročná percentuálna miera
nákladov, počet a frekvenciu splátok, prípadne existenciu notárskych poplatkov a prípadne požadované
záruky a poistenia, tak ako to upravuje článok 10 ods. 2 Smernice, teda tie náležitosti zmluvy o úvere,
ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny

dvor Európskej únie tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona Č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch (súčasný § 9 ods. 2 písm. k) z. č. 129/2010 Z. z.) je v rozpore so Smernicou
2008/48IES, t.j. záväzným prameňom práva. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno
vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované
zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky. Náš právny predchodca neporušil žiadne povinnosti, preto

nám vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru.
Zároveň poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-565/2012 zo dňa 27.3.2014, podľa ktorého
tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako i na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ C-34812014 zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č. 87/l021EHS zo dňa 22.12.1986(jednásaoSmernicu,ktorápredchádzalaSmernici2008/48IES)vyžaduje,abydlžníkpriuzavretízmluvy
o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva,
že ak nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť

rozsah jeho záväzku, nebude spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná.
Na základe týchto skutočností navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu I. inštancie zmenil v súlade s
petitom tohto odvolania. Proti žalovanej si uplatňuje náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok
v konaní pred súdom I. inštancie, za zaplatený súdny poplatok za podané odvolanie, náhradu trov
právneho zastúpenia za štyri úkony právnej pomoci v plnom rozsahu.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je v zamietnutej
časti vecne správny.

5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd I. inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom I. inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu I. inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by

sa mal od záverov súdu I. inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť
je potrebné uviesť nasledovné:

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť záveru súdu I. inštancie, že
predmetný úver je potrebný pre absentujúce náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere považovať za

bezúročný a bez poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010. Ustanovenie § 9 zák. č.
129/2010 Z. z. má za cieľ ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred
uzavretím zmluvy, resp. priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých
sa spotrebiteľ rozhodne, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť
na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané

informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ
môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ bude mať vždy dostatok podstatných informácií
pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 ods. 2 cit. zákona vymenúva zákonné (podstatné) náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V § 11 ods. 1 následne vymenúva tie náležitosti, ktorých neuvedenie
v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje

určitý postih, sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie. Cieľom
zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda bolo donútiť dodávateľov, veriteľov, aby stanovené
náležitosti (údaje) v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali.

7. Zo základného gramatického výkladu § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. je zrejmé, že

požiadavka na to, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a
termíny splátok sa vzťahuje osobitne ako k istine, tak k úrokom, ako aj k iným poplatkom. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere teda v zmysle citovaného ustanovenia musí obsahovať výšku, počet a termíny
splátok ako istiny, tak aj úrokov, ako aj iných poplatkov, čo v danom prípade neobsahuje. K uvedenej
právnej úprave pristúpil zákonodarca po predchádzajúcich skúsenostiach spotrebiteľov pri uzatváraní

zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pri ktorých sa obvykle stávalo, že veriteľ si jednotlivé splátky započítal
najprv na úroky, poplatky, prípadne iné sankcie a až naposledy na istinu (čo nebolo v rozpore s
Obchodným zákonníkom), s poukazom na povahu záväzku ako absolútneho obchodu. V prípade, akzmluva obsahuje náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z., jednotlivé splátky sa započítajú
aj na istinu aj na príslušenstvo pohľadávky veriteľa.

8. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) cit. zák. poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

9. Žalobca (pôvodne spoločnosť Consumer Finance Holding a.s., Kežmarok) žalobou sa domáhal

zaplatenia 2.350,36 € s príslušenstvom a to úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 20.05.2014
do zaplatenia. Poukázal na tú skutočnosť, že so žalovanou uzatvoril dňa 26.07.2013 zmluvu o pôžičke
ev. č. 6152084, pričom žalovaná porušila svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku riadne a včas a
do dnešného dňa žalovanému dlžné splátky neuhradila. Spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. a
žalovaná uzatvorili dňa 26.07.2013 zmluvu o pôžičke ev. č. 6152084, na základe ktorej žalobca poskytol
pôvodný žalobca žalovanej celkovú pôžičku vo výške 2.200,-€. Podľa zmluvy o pôžičke mala žalovaná

splácať pôžičku v pravidelných 60 mesačných splátkach v sume 70,60 €, a to až do celkovej sumy
pôžičky vo výške 4.116,60 €. Do dnešného dňa uhradila žalovaná z vyššie uvedenej pôžičky 353,-€.
Vzhľadom na to, že žalovaná porušila svoju povinností splácať poskytnutú pôžičku riadne a čas v súlade
so zmluvnými podmienkami, žalobca dňa 26.03.2014 listom vyzval žalovanú k úhrade dlžných splátok
a upozornil na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Nakoľko k úhrade dlžných splátok nedošlo,

žalobca dňa 19.058.2014 úver zosplatnil.

10. Žalobca je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľský úver
a žalovaná je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako výkon povolania alebo podnikania. Uzavretá úverová zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom

úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), v dôsledku
čoho musí byť podriadená režimu zákona o spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je
vylúčená z pôsobnosti citovaného zákona (§ 1 ods. 2 zákona). Na tento zmluvný vzťah sa vzťahuje
právna úprava zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

11. Súd I. inštancie uzavrel, že žalovaná je povinná žalobcovi vrátiť iba výšku skutočne poskytnutých
finančných prostriedkov. Vzhľadom na to žaloba je dôvodná len v časti čo do 53 splátok od 20.03.2014,
pričom v dôsledku toho, že ide o úver bez úrokov a poplatkov, mesačná splátka činí 36,67 € (schválená
výška pôžičky je 2.200,-€, 60 splátok), t.j. splátka bez úrokov a poplatkov 36,67 €. Žalobcovi patrí nárok

na 53 splátok po 36,67 € s príslušenstvom, t.j. 1.943,51 € s príslušenstvom. Zo žaloby taktiež vyplýva,
že žalovaná po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby neuhradila žiadnu splátku, teda rozdiel medzi
skutočne poskytnutými finančnými prostriedkami a tým čo žalovaná na úvere uhradila do vyhlásenia
splatnosti úveru (353,- €), k úhrade zostáva 1.943,51 €.

12. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí vymenovaných v ust. § 9 a 11 ods. 1
Zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná
písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd sa prioritne správne
zaoberal tým, či konkrétna zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá stranami uvedenú obligatórnu
náležitosť citovanú v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch obsahuje a či ide o zmluvu

bez úrokov a bez poplatkov. V samotnom texte zmluvy nie je anuitná splátka rozčlenená , je uvedená
iba jednou istinou - výška mesačnej splátky 70,60 €. Nie je teda rozdelené, koľko z uvedenej sumy ide
na istinu, koľko na úroky, koľko na poplatky. Anuitná splátka je vyjadrená len jednou , počas trvania
zmluvy nemennou sumou. Nerozčlenenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky nemôže
byť považované za splnenie povinnosti ktorá expressis verbis vyplýva z vyššie citovaných ustanovení

Zákona o spotrebiteľských úveroch. Analyzujúc túto náležitosť zmluvy je potrebné dospieť k záveru,
že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva ( ktorým je zrozumiteľnosť pre
spotrebiteľa a ochrana toho z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu ) zodpovedá len taký
výklad cit. ust. ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“, „termíny splátok“
viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku

zaplatiť , teda ako k istine tak i k úrokom a tiež prípadným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto
nezodpovedá zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúce jednotlivé čiastkové
položkyčojenavzdoryodchylnostitakejtoúpravyspotrebiteľskýchúverochodúpravyúverovvšeobecne
práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa ktorý by pri rozhodovaní sa čizmluvu uzavrie nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi z ktorých nemusí byť celkom schopný
vyvodiť , aké bude skutočné navýšenie sumy reálne a teda i celková cena za ktorú si požičiava a ktorú
takto bude povinný veriteľovi vrátiť. Pri takomto rozhodovaní súd plne zohľadňuje aj výklad Súdneho

dvora EÚ vo veci C-42/15 v zmysle ktorého čl. 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/
EHS v spojení s čl. 3 písm. m) tejto Smernice sa má vykladať v tom zmysle že: Zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods.
2 uvedenej Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči poznamenáva, že

aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo právnom vzťahu.
Väčšina veriteľov tvrdí, že niektoré náležitosti ktoré má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v
samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie sú v Obchodných podmienkach a vo Všeobecných obchodných
podmienkach ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, prípadne aj to, že amortizačnú tabuľku si môže
spotrebiteľ kedykoľvek vyžiadať od banky.

13. Odvolací súd poukazuje, že zo základného gramatického výkladu ust. § 9 ods. 1 písm. k)
zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že požiadavka na to, aby v zmluve o
spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje ako k
istine, tak k úrokom, tak aj k iným poplatkom. Vzhľadom na slovné znenie citovaného ustanovenia by ani
iný výklad nebol logický. Zmluva o spotrebiteľskom úvere teda v zmysle citovaného ustanovenia musí

obsahovať výšku, počet a termíny splátok ako istiny, tak aj úrokov, tak aj iných poplatkov, čo v danom
prípade neobsahuje.

14. Účelom náležitostí ustanovených v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu

tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky , teda
odplatu navrhovateľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky ani keď z iných
ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej
forme informovať spotrebiteľa ako bude s jeho platbou naložené a najmä aká časť úveru bude ňou

splatená okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o
absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ktorú zákon sankcionuje bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru.

15. Vzhľadom na vyššie uvedený skutkový a právny stav veci predmetný úver je potrebné považovať

za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z., a preto žalobca
od žalovaného má právo na vrátenie reálne poskytnutých finančných prostriedkov po zohľadnení úhrad
ktoré žalovaný na spornom úvere vykonal.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu I. inštancie vo výroku podľa §

387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

17. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná. Z dôvodu, že žalovaná ale preukázateľne a účelne nevynaložila žiadne výdavky v

súvislosti s týmto konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.

18. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).