Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. apríl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/74/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116206190
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116206190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: F. U. - I., U. X, XXX XX F., G.:
XX XXX XXX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Jesenná 8, 080 05 Prešov,
proti žalovanému: X. Q. F., Q., H. X, W. Q., o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/91/2016-283 zo dňa 2.6.2017 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku II.

II. Mení sa rozsudok vo výroku III. tak, že sa priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči

žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

III. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej súd prvej inštancie) rozhodol tak, že cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 17.740,32 € spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % zo sumy 12.932,48 € od 22.7.2016 do zaplatenia, 5 % zo sumy 152,15 € od 12.8.2016 do
zaplatenia, 5 % zo sumy 471,66 € od 22.9.2016 do zaplatenia, 5 % zo sumy 456,44 € od 13.10.2016 do

zaplatenia, 5 % zo sumy 471,66 € od 12.11.2016 do zaplatenia, 5 % zo sumy 456,44 € od 13.12.2016
do zaplatenia, 5 % zo sumy 471,66 € od 13.1.2017 do zaplatenia, 5 % zo sumy 471,66 € od 14.2.2017
do zaplatenia, 5 % zo sumy 228,22 € od 16.2.2017 do zaplatenia, 5 % zo sumy 1.627,97 € od 3.6.2017
do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.“

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. tak, že žalobca sa žalobou domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností parcely KN-E č. XXX/XXX - orná pôda
o výmere 1296 m2, k.ú. F. za obdobie od 25.3.2014 do budúcna. Medzi stranami nebolo sporné, že
žalovaný predmetnú parcelu bez právneho dôvodu užíval a užíva a že sa tak na úkor žalobcu, resp. jeho

právnych predchodcov bezdôvodne obohacoval. K námietke žalovaného, že žalobcom bol na plnenie
náhrady za užívanie tejto nehnuteľnosti vyzvaný až po začatí súdneho konania, a preto je žaloba podaná
v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko doposiaľ nedošlo k uzatvoreniu
nájomnej zmluvy medzi stranami, podanie takejto žaloby nemožno vyhodnotiť ako v rozpore s dobrýmimravmi. Táto skutočnosť má však význam pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keďže žalovaný
nedal príčinu k podaniu žaloby.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva je potrebné uvažovať
o opakovaných platbách primeranej náhrady vlastníkovi počas obmedzenia. Za primeranú náhradu
je potrebné považovať primerané nájomné podľa daných trhových podmienok. V súvislosti s výškou
bezdôvodného obohatenia v podobe nájomného žalobca predložil znalecký posudok vypracovaný
znaleckým ústavom, Technickou univerzitou v O., ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov

porovnávacou metódou v roku 2014 vo výške 9,81 eura/m2, v roku 2015 vo výške 9,80 eura/m2 a v roku
2016 vo výške 9,77 eura/m2. Žalovaný predložil znalecký posudok č. X/XXXX vypracovaný znalcom G..
T. X., I.. na stanovenie všeobecnej hodnoty spornej nehnuteľnosti a jej nájmu na základe porovnávacej
metódy a stanovil priemernú nájomnú hodnotu za roky 2014 až 2015 vo výške 4,285 eura/m2/rok.

4. Nakoľko žiadna zo strán nenavrhla vo veci vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, súd prvej

inštancie pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckého posudku G.. T. X.
považujúc ho za hodnovernejší. Uviedol, že obidva posudky boli vypracované porovnávacou metódou
a vychádzali iba zo zmlúv predložených stranami sporu. Žalovaný však predložil súdu zmluvy týkajúce
sa nehnuteľností, ktoré sa najviac približujú porovnávanému pozemku, pretože ide o pozemky, na
ktorých sa nachádza vodná plocha. Na druhej strane pozemky, z ktorých vychádzal znalecký ústav, sú

značne odlišné od porovnávaného pozemku, pretože ide napr. o pozemok, ktorý bol prenajatý za účelom
umiestnenia telekomunikačných zariadení, resp. predstavuje vstup do rodinného domu, alebo slúži ako
diaľničný privádzač T resp. pre cestu prvej triedy. Hoci žalobca mal za to, že všeobecnú hodnotu nájmu
pozemku treba určovať pred jeho stavebnou úpravou, súd prvej inštancie poukázal na to, že aj keby
vodná stavba (umelé koryto) neexistovala, stále sa bude na tomto pozemku nachádzať vodný tok, čo

má nepochybne vplyv na stanovenie hodnoty pozemku a možnosti jeho využitia. Vodné toky sú podľa čl.
4 Ústavy SR vo výhradnom vlastníctve štátu, pričom žalovaný zabezpečuje starostlivosť o vodné toky a
na nich vybudovaný hmotný investičný majetok, stará sa o kvantitu a kvalitu povrchových a podzemných
vôd. Naviac užívanie pozemkov pri vodných tokoch je obmedzené aj predpismi verejného práva (zákon
č. 364/2004 Z.z. o vodách) stanovujúce ochranné pásma vodných tokov, ktoré je v prípade rieky X.

10m od brehovej čiary, pričom takýto pobrežný pozemok je oprávnený využívať správca vodného toku.
Z týchto dôvodov je žalobca značne obmedzený v možnosti využitia pozemku na podnikateľský účel.
Žalobca v priebehu konania ani neuviedol, akým spôsobom chce predmetný pozemok užívať. Ďalším
faktorom, ktorý bral súd prvej inštancie do úvahy, je skutočnosť, že žalobca podnikajúci na vlastné
riziko kupoval predmetný pozemok už zastavaný vodnou stavbou, a teda vedel, resp. mal vedieť o

obmedzeniach pri využití kupovanej nehnuteľnosti. Z toho dôvodu súd prvej inštancie považoval za
dôvodné tvrdenie žalovaného, že žalobca nehnuteľnosť nadobudol len za účelom získania finančnej
náhrady za nemožnosť reálneho využitia nehnuteľnosti.

5. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie

od 25.3.2014 do rozhodnutia súdu a vyhlásenia rozsudku, a to v sume 17.740,32 eur vychádzajúc pri
výpočte z výšky ročného nájomného 4,285 eur/m2 a rovnako priznal aj úroky z omeškania, a to vo
výške 5 % ročne vychádzajúc z občianskoprávnych predpisov. S poukazom na ust. § 563 Občianskeho
zákonníka súd prvej inštancie za prvú výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval až
doručenie žaloby žalovanému, a preto mal za to, že žalovaný sa do omeškania dostal nasledujúci deň,

t.j. od 22.7.2016, od kedy priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, resp. potom
po uplynutí 7 dní odo dňa doručenia jednotlivých žiadostí žalobcu o náhradu za užívanie nehnuteľností
za určité obdobia, resp. odo dňa nasledujúceho po vyhlásení rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 2 a § 257 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) a vzhľadom na úspech žalobcu a žalovaného
cca 50 % vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku II. a III.

rozsudku a navrhol, aby odvolací súd v napadnutých častiach rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil
na ďalšie konanie, alebo aby priznal žalobcovi zamietnutú prevyšujúcu časť nároku v zmysle pripustenej
zmeny žaloby zo dňa 15.2.2017 a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % a rovnako
aj trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospelk nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

8. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal
zo znaleckého posudku G.. T. X., predloženého žalovaným, považujúc ho za hodnovernejší a nezobral
zreteľ na žalobcom predložený súkromný znalecký posudok č. XX. zo dňa 30.11.2016 vypracovaný
znaleckým ústavom v odbore stavebníctvo: Technickou univerzitou v O.. Posudok technickej univerzity
totiž obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého

posudku, a preto súd prvej inštancie mal pri vykonávaní tohto dôkazu postupovať tak, ako by išlo
o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Znalecký ústav Technickej univerzity v O. je pri
tom podľa § 19 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z. špecializovaným vedeckým odborným pracoviskom,
ktoré plní funkciu rezortného a metodického centra v oblasti znaleckej činnosti zapísanej v zozname a
vykonáva znaleckú činnosť v obzvlášť obtiažnych prípadoch vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie.
Je jedným z troch znaleckých ústavov v SR v odbore stavebníctvo, pričom ako znalecký ústav má

špecifické postavenie, a preto v hierarchii znalcov má znalecký ústav nepochybne osobitné postavenie
- vyššie a odbornejšie ako znalec - fyzická osoba, čo vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR
(4Obo/210/2007), ako aj napríklad z Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku, C.H.Beck,
2016.

9. Na druhej strane sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal s námietkami žalobcu vo vzťahu k
zmluvám použitým v znaleckom posudku č. X/XXXX znalca G.. T. X., a to, že znalec určil všeobecnú
hodnotu nájmu porovnávaním z 3 nájomných zmlúv, v ktorých je jednou zo strán žalovaný, pričom je
nesporné, že prenajímatelia prenajímajú žalovanému tieto pozemky už s tým, že na nich sa nachádza
vodná stavba a nebyť žalovaného, nemali by komu tieto pozemky prenajať a tiež, že použité nájomné

zmluvy na porovnanie nie sú vhodné, nakoľko sú v nich zohľadnené skutočnosti, že sa na pozemkoch
už nachádza vodná stavba, čo je však v rozpore s vyhláškou č. 492/2004 Z.z. a judikatúrou Najvyššieho
súdu SR, v zmysle ktorej náhrada za neoprávnené užívanie pozemku má zodpovedať trhovému
nájomnémuvdanommiesteačase.Vec,ktorúžalobcanemôžereálnevyužiť,jepozemokaniepozemok
zastavaný vodnou stavbou v správe žalovaného. Rovnako sú nájomné zmluvy použité znalcom G.. X.

neobjektívne aj z dôvodu, že jednu zo zmlúv žalovaný uzavrel so štátnou rozpočtovou organizáciou a
druhú žalovaný uzavrel so spoločnosťou, ktorej jediným akcionárom je štát, a teda len jedna zmluva je
uzatvorená s fyzickou osobou, pričom ani tá nezohľadňuje trhovú hodnotu nájmu nehnuteľnosti. Keďže
samávydaťprimeranánáhradazodpovedajúcacene,ktorúbymuselzaprenájompodobnýchpozemkov
nájomca zaplatiť, mal znalec G.. X. pri porovnávaní vychádzať z cien pozemkov, ktoré prenajímatelia

prenajímajú na trhu v podmienkach voľnej súťaže pri poctivom predaji, ktorých cena nie je znížená z
dôvodu zaťaženia pozemkov - ich zastavania vodnými stavbami. Z uvedených dôvodov má žalobca za
to, že práve znalecký posudok č. X/XXXX G.. X. nie je možné považovať za hodnovernejší. Súd prvej
inštancie si sám protirečí, keď na jednej strane uvádza, že za primeranú náhradu je potrebné považovať
primerané nájomné podľa trhových podmienok, ale následne pri výpočte náhrady za neoprávnené

užívanie pozemku vychádzal zo znaleckého posudku č. X/XXXX, pretože znalcom použité nájomné
zmluvy nie sú vhodné na porovnanie, pretože sú v nich zohľadnené skutočnosti, že sa na pozemkoch
už nachádza vodná stavba v správe žalovaného. Na druhej strane práve nájomné zmluvy, z ktorých
vychádzal znalecký ústav, boli uzatvorené na voľnom trhu a v podmienkach voľnej súťaže. Žalovaný
by mal teda zaplatiť žalobcovi, resp. jeho právnym predchodcom sumu, za ktorú by si musel podobne

nezastavané pozemky prenajať alebo odkúpiť, ak by na nich chcel zriadiť vodnú, resp. inú stavbu.
Obvyklé nájomné je nájomným tržným. Takýmto nájomným však nie je suma určená znalcom v
znaleckomposudkuč.X/XXXXvovýške4,28eur/m2ročne,pretožezohľadňujeskutočnosť,žepozemok
jenevyužiteľnýzdôvodu,žesanaňomnachádzavodnástavba.Jenesporné,žežalobcanemôžereálne
využiť pozemok, na zastavanie ktorého nedal a ani jeho právni predchodcovia súhlas. Skutočnosť, že

znalecký posudok č. X/XXXX je nepoužiteľný, vyplýva aj z rozhodnutia Okresného súdu Prešov č.k.
20C/14/2016 z 27.3.2017, ktorý žalovaný tiež predložil, pričom súd vo vzťahu k nemu uviedol, že ani na
základe takéhoto posudku nemôže bezdôvodné obohatenie priznať.

10. Neobstojí ani tvrdenie súdu prvej inštancie, že žiadna zo strán nenavrhla vo veci vykonať kontrolné

znalecké dokazovanie, pretože žalobcom predložený súkromný znalecký posudok Technickej univerzity
v O. č. XX priamo potvrdil výšku žalobcom uplatneného nároku v žalobe. V prípade stretu 2 znaleckých
posudkov, jedným z ktorých je znalecký posudok znalca - fyzickej osoby G.. T. X., má znalecký
posudok znaleckého ústavu prednosť. Preto akýkoľvek ďalší tzv. „kontrolný posudok“ by nielenže bolnehospodárny, ale aj bezpredmetný, pretože vyššia znalecká inštancia od znaleckého ústavu už
neexistuje.

11. Rovnako neobstojí námietka súdu prvej inštancie, že žalobca ani neuviedol, akým spôsobom
chce predmetný pozemok užívať, pretože v prípade konania o vydanie bezdôvodného obohatenia
nie je podstatný spôsob užívania, či účel kúpy pozemku, ale skutočnosť, že užívateľ (žalovaný) sa
bez právneho dôvodu obohacuje na úkor iného. Žalobca nadobudol predmetný pozemok v súlade
so zákonmi a nie je povinný súdu uvádzať, akým spôsobom ho chce užívať, či z akého dôvodu ho

nadobudol.

12. Žalobca považuje za nesprávny aj záver súdu prvej inštancie, že nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenie je možné prisúdiť len do rozhodnutia súdu, ale nie do budúcna formou opakujúceho sa
plnenia z dôvodu, že pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, a to s poukazom
na ust. § 217 ods. 2 CSP. Súd pripustil zmenu žaloby v časti uloženia povinnosti žalovanému platiť

žalobcovi mesačne sumu 1.055,16 eur od 1.2.2017 do budúcna. V danom prípade sú splnené zákonné
podmienky na rozhodnutie o opakujúcom sa plnení do budúcna, t.j. doposiaľ stále existuje právny dôvod
plnenia, je splatná aspoň časť plnenia a naďalej vzniká nárok na jednotlivé plnenia, keďže doposiaľ
žalobca a žalovaný neuzavreli žiadnu nájomnú zmluvu na užívanie predmetného pozemku. Súd prvej
inštancie mal preto rozhodnúť aj o povinnosti žalovaného platiť žalobcovi mesačne sumu 1.055,16 eur

od 1.2.2017 do budúcna.

13.Rovnakosúdprvejinštanciepochybilvovzťahukúrokuzomeškania,ktorýpriznalžalobcovivzmysle
občianskoprávnych predpisov a nie podľa obchodnoprávnych tak, ako si uplatňoval žalobca vo výške
9 % ročne. Účastníkmi tohto sporu sú na jednej strane žalobca, ktorý je zároveň podnikateľ a sporný

pozemok má vložený do majetku ako podnikateľ podľa skladovej karty a na druhej strane vystupuje
žalovaný, ktorý je právnickou osobou. Je teda nesporné, že medzi stranami sporu ide o obchodnoprávny
vzťah. Neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca kúpil predmetnú nehnuteľnosť ako fyzická
osoba - nepodnikateľ, pretože v samotnej kúpnej zmluve zo 4.3.2016 je žalobca uvedený ako podnikateľ.
Naviac bolo potrebné priznať žalobcovi ročný úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho od podania

žaloby na súd, t.j. od 25.3.2016 a nie až nasledujúci deň po doručení žaloby žalovanému, t.j. 22.7.2016.
Je totiž nesporné, že žalovaný si je vedomý skutočnosti, že bezplatne užíva pozemok žalobcu, resp.
jeho právnych predchodcov. Okrem toho aj premlčacia lehota je zachovaná uplatnením nároku na súde.

14. Ani výrok súdu prvej inštancie o trovách konania neobstojí a súd nemal vychádzať zo skutočností,

že úspech žalobcu aj žalovaného je rovnaký - 50 %. Žalovaný si totiž náhradu trov konania neuplatnil,
keďže mu žiadne nevznikli a nebol ani zastúpený advokátom. Správne mal výrok o náhrade trov konania
znieť tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a žalovaný nemá nárok na
náhradu trov konania. Percentuálny rozsah náhrady trov konania sa nemá voči druhej strane odrátavať,
či započítavať, keďže každej zo strán vznikajú trovy samostatne a v rôznych výškach.

15. K odvolaniu žalobcu zaslal žalovaný vyjadrenie, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje
za zákonný a vecne správny. Výška nájmu 9,50 eur/m2/rok stanovená znaleckým posudkom č. X/XXXX
vypracovaným znalcom G.. P. G., ako aj výška nájmu 9,80 eur/m2/rok stanovená znaleckým posudkom
č. XX vypracovaného znaleckým ústavom Technickej univerzity v O. nie je stanovená objektívne a je

neprimerane vysoká. Znalecký ústav v prejednávanej veci nezohľadňoval odlišnosti ako druh pozemku,
poloha, stavebná pripravenosť, využitie a iné odlišnosti, ale do porovnávania boli vybraté pozemky, ktoré
nemajú podobné vlastnosti s ohodnocovaným pozemkom nachádzajúcim sa pod vodným tokom. Pri
spracovaní znaleckých posudkov na základe objednávky žalobcu boli použité výlučne podklady, kde
cena nájmu podľa jednotlivých zmlúv sa pohybuje na hornej hranici trhovej úrovne nájomného v danom

katastrálnom území. Ak by boli predložené iné zmluvy s nižšími cenami nájmu, tieto by mohli mať priamy
vplyv aj na výslednú hodnotu výšky nájmu. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že ním predložený znalecký
posudok nie je objektívny z dôvodu, že podkladom boli zmluvy s inými verejnoprávnymi subjektmi, a to
štátnou rozpočtovou organizáciou a štátnou akciovou spoločnosťou, nakoľko tieto subjekty sú odlišné od
žalovaného a žalovaný s nimi nie je prepojený majetkovo, ani personálne a navyše tieto sú v pôsobnosti

iného rezortu. Zmluvy uzatvárané s inými organizáciami s majetkovou účasťou štátu sú uzatvárané na
základe rovnakých trhových podmienok ako s inými neštátnymi subjektmi a výška plnenia vychádza zo
znaleckého posúdenia. Rovnako neobstojí ani tvrdenie žalobcu o tom, že zmluvy uzatvárané s fyzickými
osobami nezohľadňujú trhovú hodnotu nájmu v danom mieste a čase, pretože vlastníci dotknutýchnehnuteľností vykonávajú svoje dispozičné vlastnícke oprávnenia slobodne a ich zmluvná voľnosť nie
je ničím obmedzená. Prejavom ich zmluvnej slobody je napokon ich samotná vôľa uzatvoriť zmluvu o
nájme týchto nehnuteľností. Nájomné zmluvy, kde žalovaný vystupuje ako nájomca a užívateľ pozemkov

pod vodnými tokmi, boli uzatvorené na základe vlastných žiadostí vlastníkov týchto pozemkov, ktorí
v prevažnej miere sami navrhli cenu nájmu, alebo bez výhrad akceptovali cenu obvyklú v obdobných
zmluvných vzťahoch. Žalovaný preto naďalej považuje za primeranú a objektívne stanovenú výšku
nájmu v danom katastrálnom území znalcom G. T. X., I.. v znaleckom posudku č. X/XXXX v sume 4,285
eur/m2/rok.

16. Neobstojí žaloba pokiaľ ide o priznanie nároku na plnenie bezdôvodného obohatenia do budúcna,
pretože v tej časti je materiálne nevykonateľná. Záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká
v okamihu, keď ten, kto sa obohatil, majetkový prospech získal a vzniká každým dňom užívania.
Žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie
a len za obdobie predchádzajúce rozhodnutiu súdu, pretože v deň takéhoto rozhodnutia nebude ešte

naplnenáskutkovápodstatavznikubezdôvodnéhoobohateniaajzaobdobiepojehorozhodnutí.Navyše
bezdôvodné obohatenie patrí medzi nároky, u ktorých nie je zákonnou úpravou stanovená splatnosť
pohľadávky a až výzvou na plnenie sa dlh stáva splatným. Veriteľ preto môže vyzvať dlžníka na
zaplatenie dlhu až po tom, ako tento dlh vznikne. Nie je preto možné zaviazať žalovaného na plnenie
bezdôvodného obohatenia do budúcna z dôvodu, že ešte nenastali skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

nárok žalobcu na plnenie. Ani ust. § 217 ods. 2 CSP neznamená, že by mal súd zohľadniť v rozhodnutí
skutočnosti, ktoré ešte len nastanú v budúcnosti. V judikatúre súdov sa ustálil názor, podľa ktorého
plnenie dávok alebo splátok, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti, nemožno uložiť, ak je táto
povinnosťzávisláodtoho,čidôjdekďalšejskutočnosti,ktorájepredpokladomvznikupriznanéhonároku
(napr. trvanie bezdôvodného obohatenia a pod.). Žalovaný sa pritom opakovane vyjadril, že v budúcnosti

sa nebráni uzatvoriť so žalobcom nájomnú zmluvu. Žalobca však neakceptoval ponuku žalovaného a
trvá na nájomnom vo výške 9,50 eur/m2/rok, a preto doposiaľ nedošlo k dohode v otázke výšky nájmu. V
liste zo dňa 9.11.2016 pritom oznámil žalobcovi, že po právoplatnom skončení sporu, a teda objektívnom
ustálení výšky nájmu pristúpia k uzatvoreniu nájomnej zmluvy, čo je aj v záujme žalovaného, aby tak
predišiel budúcim súdnym sporom. Nie je preto legitímny dôvod na priznanie nároku do budúcna, keďže

po skončení sporu sa predpokladá podstatná zmena pomerov medzi stranami.

17. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že by mu mal súd prvej inštancie priznať ročný úrok z omeškania odo
dňa nasledujúceho po dni podania žaloby, a nie až nasledujúci deň po doručení žaloby žalovanému. V
danom prípade čas plnenia nebol dohodnutý, ustanovený právnym predpisom, ani určený rozhodnutím,

apretojedlhzbezdôvodnéhoobohateniadlžníkpovinnýsplniťprvéhodňapotom,čohooplnenieveriteľ
požiadal. Žalovaný sa teda až momentom doručenia žaloby dozvedel o uplatnení konkrétneho nároku.
Ani požadovaný 9 % ročný úrok z omeškania z obchodnoprávneho vzťahu neobstojí, pretože podstatná
časť žalovaného nároku vyplýva z postúpenia pohľadávky z bezdôvodného obohatenia, pričom právni
predchodcovia žalobcu na neho postúpili pohľadávku vyplývajúcu z občianskoprávnych vzťahov ako

fyzické osoby nepodnikatelia, a preto ani nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom v
podobe úrokov z omeškania v zmysle obchodnoprávnych predpisov.

18. V súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania je potrebné vychádzať zo zásady procesného
zavinenia. V danom prípade boli preukázateľne dané dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie

náhrady trov konania žalobcovi v zmysle § 257 CSP, ktoré spočívajú v skutočnosti, že žalovaný nedal
žalobcovi príčinu na podanie žaloby, ale na rozdiel od žalobcu sa v spore správal korektne, v súlade so
štandardnými postupmi a normami spoločenského správania pri riešení obdobných neusporiadaných
vzťahov, pričom nikdy nebol proti mimosúdnemu riešeniu uvedenej záležitosti. Považuje preto za
mimoriadne nespravodlivé, aby žalovaný znášal trovy konania žalobcu, ktoré sú neúčelné, keďže spor

bolvyvolanýpredčasne,bezakéhokoľvekpredchádzajúcehopokusuozmierlivévybavenieveci.Navrhol
preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

19. Na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu reagoval žalobca svojim vyjadrením s tým, že sa k
prezentovaným námietkam žalovaného už viackrát vyjadril. Zotrval na svojom odvolaní a na doplnenie

a podporu svojho tvrdenia poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu ČR.

20. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355
CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

21. Žalobca sa návrhom zo dňa 24.3.2016 domáha vydania bezdôvodného obohatenia zo strany
žalovaného za užívanie pozemku nachádzajúceho sa v kat. úz. F., a to parcely KN-E č. XXX/XXX
- orná pôda o výmere 1296 m2, na ktorom sa nachádza umelé koryto rieky X., a to za žalované

obdobie od 25.3.2014 do 24.3.2016 titulom postúpenej pohľadávky v zmysle zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 4.3.2016. Žalobca požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 9,50 eur/
m2/rok v zmysle znaleckého posudku č. X/XXXX znalca G.. P. G. z 21.3.2016. Žalovaný nárok žalobcu
nespochybňoval, namietal však výšku náhrady. Žalovaný predložil súdu súkromný znalecký posudok
č. X/XXXX z 18.1.2016 znalca G.. T. X., ktorým bola určená všeobecná hodnota nájmu predmetného
pozemku porovnávacou metódou, a to vo výške 4,285 eur/m2 pozemku ročne. Následne žalobca

predložil súkromný znalecký posudok znaleckého ústavu Technickej univerzity v O. č. XX z 30.11.2016,
ktorým bola stanovená všeobecná hodnota nájmu, okrem iného predmetného pozemku v roku 2014 vo
výške 9,81 eur/m2/rok, v roku 2015 vo výške 9,80 eur/m2/rok a v roku 2016 vo výške 9,77 eur/m2/rok.
Žalobca mal za to, že ním predložený znalecký posudok znaleckého ústavu č. 46 potvrdzuje žalobcom
uplatnenú výšku nároku za neoprávnené užívanie predmetného pozemku zo strany žalovaného.

22. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v
ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastane
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke

kvalitatívnej rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Z týchto dôvodov odvolací súd podrobil
preskúmaniu žalobcom v odvolaní napadnutý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti a s ním súvisiaci a odvolaním tiež napadnutý výrok III. rozsudku o náhrade trov
konania.

23. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd SR II.ÚS 78/05).

24. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti
neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne a úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje
zásadu spravodlivého procesu, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra

tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie
významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria A, č.
303-A).

25. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, a aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a

ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odvolací súd
považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preskúmateľný. Súd prvej inštancie vysvetlil,
z akých dôvodov žalobe vyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia,
ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo

k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za
odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné
považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.26. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s

jej požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhovaných dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania,
rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods.

1 CSP), a nie strán sporu. Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania súdom
prvej inštancie z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Prvoinštančný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu v zamietajúcej časti nemožno vyhovieť a
k svojim záverom dospel v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.

27. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli

preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť
významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná.

28. V ust. § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní

vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu
pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia
strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán
sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na
strany sporu.

29. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého
rozsudku odvolací súd dopĺňa nasledovné.

30. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 4.3.2016 postupcovia Q. M. a U. M., vtedajší podieloví

spoluvlastníci spornej parcely E KN č. XXX/XXX postúpili splatné pohľadávky, ktoré majú voči
žalovanému a ktoré voči žalovanému vzniknú v budúcnosti spolu s príslušenstvom titulom užívania
predmetného pozemku, na ktorom je umelé koryto rieky X. tým, že užívajú pozemok postupcov bez
právneho dôvodu, teda bez toho, aby mali s nimi vlastníci pozemku uzatvorenú nájomnú zmluvu.

31. Kúpnou zmluvou zo dňa 4.3.2016 žalobca od predávajúcich Q. M. a U. M. nadobudol predmetnú
nehnuteľnosť parcelu KN-E č. XXX/XXX do svojho výlučného vlastníctva, pričom v prospech žalobcu
bol vklad povolený do katastra nehnuteľností rozhodnutím OÚ F., katastrálny odbor zo dňa 11.4.2016.

32. Bezdôvodné obohatenie vzniká na základe objektívnej skutočnosti, a teda na jeho vznik sa

nevyžaduje existencia zavinenia v akejkoľvek forme alebo existencia protiprávneho úkonu. Odvolací
súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovaného, keďže žalobcovo vlastnícke právo k pozemkom (resp. predtým vlastnícke právo postupcov
Q. a U. M.) bolo obmedzené užívaním predmetného pozemku zo strany žalovaného. Túto skutočnosť
napokon v priebehu konania ani žalovaný nepopieral a medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný

predmetnú parcelu užíval a užíva bez právneho dôvodu a že sa tak na úkor žalobcu, resp. jeho právnych
predchodcov bezdôvodne obohacoval. Užívanie pozemkov žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov
žalovaným bez existencie nájomnej zmluvy, resp. iného právneho titulu spôsobuje stav, kedy žalovaný
bez poskytnutia akejkoľvek kompenzácie, protihodnoty užíva vec patriacu žalobcovi, resp. jeho právnym
predchodcom. Pre vznik bezdôvodného obohatenia však postačuje fakt, že žalovaný pozemky žalobcu,

resp. jeho právnych predchodcov v rozhodnom období užíval. Čo sa týka náhrady za užívanie, ide o
právny dôvod bezdôvodného obohatenia pri užívaní cudzej veci bez právneho dôvodu podľa § 451
Občianskeho zákonníka (porovnaj R 25/1986, rozhodnutie NS SR 3Cdo/252/2007 a 3Cdo/298/2006,
ako aj rozsudok tunajšieho súdu 6Co/216/2014, 6Co/41/2017). Z týchto dôvodov je žaloba čo do základu
dôvodná, a preto správne postupoval súd prvej inštancie, keď náhradu za zásah do vlastníckeho práva

priznal. V tejto súvislosti neobstojí ani obrana žalovaného s poukazom na rozpor s dobrými mravmi, keď
žalobca ho nevyzval na plnenie náhrady za užívanie nehnuteľností pred podaním žaloby.33. Žalovaný zaberá pozemok vo vlastníctve žalobcu, resp. predtým jeho právnych predchodcov, pričom
s vlastníkmi pozemku sa za sporné obdobie nijako právne nevyrovnal, a teda jednoznačne možno
skonštatovať, že sa na úkor žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov bezdôvodne obohatil. Ani

prípadný verejnoprospešný účel využívania pozemku nemôže vlastníka ukrátiť (pozri rozhodnutie NS
SR 4Cdo/52/2009, nález ÚS SR vo veci III.ÚS 237/09). Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade,
ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, keď sa doterajší majetok nezmenšil,
hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (R 25/1986). Uvedené pravidlo sa
vzťahuje aj na stav, keď obohatený vrátane verejnoprávneho subjektu využíva pozemok bez právneho

dôvodunaúčelyumeléhokorytarieky.ObdobnepozrirozsudokNSČR33Odo/1405/2005,podľaktorého
povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, platí pre vlastníka stavby
bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie
stavby prináša zisk. Primeranú náhradu za bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa
okolností konkrétneho prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady patrí aj odplata
za užívanie porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch. V obdobnej veci užívania

cudzieho pozemku bez právneho dôvodu rozhodol aj Najvyšší súd SR vo veci 5Cdo/8/2009, keď uviedol,
cit.: „užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou
formou, rozsah ktorého plnenia je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné
vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci. Obvyklé nájomné je
nájomným tržným. Až pri absencii zodpovedajúcich podkladov môže súd vychádzať aj z výšky náhrad

v iných prípadoch; v takom prípade ale skutkové zistenia je potrebné podrobiť ďalšiemu posúdeniu z
hľadiska toho, do akej miery je obmedzený vlastník v prípade nájmu pozemku, pri ktorom mu so zreteľom
na účel nájmu zostane po dobu nájmu „holé vlastníctvo“ bez možnosti užívať pozemok“. Najvyšší súd
SR ohľadne užívania nehnuteľnosti, ktorá je verejným priestranstvom bez právneho dôvodu uviedol
tiež: „správny je aj výpočet výšky bezdôvodného obohatenia rovnajúci sa výške obvyklého nájomného

v danom mieste a čase za porovnateľný pozemok“ (rozsudok NS SR vo veci 4Cdo/52/2009). V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, napr. 6Co/101/2017,
20Co/18/2013,6Co/77/2017,akoaj2Co/579/2001,podľaktoréhovsúvislostisvýpočtombezdôvodného
obohatenia za primerané nájomné treba pojať aj pri obchodných vzťahoch tzv. všeobecnú cenu, tzn.
cenu podľa trhových podmienok za nájom nehnuteľností.

34. Z obsahu spisu vyplýva, že zásadnou výhradou žalobcu je námietka, že súd prvej inštancie
nezohľadnil pre porovnanie podstatne vyššiu cenu nájmov v iných prípadoch, vrátane podnikateľských
vzťahov. V odvolaní žalobca predovšetkým vytýkal, že súd prvej inštancie sa adekvátne nevysporiadal
s jednotlivými znaleckými posudkami a že súd prvej inštancie si na úkor preskúmateľnosti vybral len

znaleckýposudokG.T.X.,I..anevychádzalzhodnovernejšieho,nímpredloženéhoznaleckéhoposudku
vypracovaného Technickou univerzitou v O..

35. Odvolací súd sa prikláňa k názoru žalobcu, že znalecký posudok vyhotovený znaleckým ústavom je
významný a nielen história, ale aj judikatúra súdov potvrdzuje precíznejší prístup univerzít k odborným

záležitostiam. Súd však musí brať do úvahy všetky okolnosti prípadu a zohľadniť aj to, akou stavbou
je pozemok zaťažený. V predmetnom súdnom konaní treba pristúpiť k čo najzodpovednejšiemu a
najpoctivejšiemu vyhodnoteniu dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Taký dôkaz, akým je
vo veľmi blízkej vzdialenosti uskutočnený konsenzus o nájme obdobného pozemku, má osobitne v
trhových podmienkach dôkaznú silu. Zo žiadnych okolností nemožno urobiť záver, že by pri nájme

obdobného pozemku sa použili nejaké špecifiká, ktoré by znamenali odklon od bežného trhu. Na účely
primeranej náhrady je významný dopyt a ponuka v obdobných prípadoch, a to zo všetkých hľadísk
(najmä vecná, časová, geografická súvislosť), pričom sa nedá porovnávať biznis pozemkov zaťažených
vodným korytom s pozemkami určenými na podnikanie.

36. Nemali by existovať pochybnosti o práve vlastníka na náhradu podľa pravidiel trhu (ponuka - dopyt).
V rámci týchto pravidiel na trhu je však potrebné neopomínať ani dôležitý aspekt, akým je okolnosť, za
ktorej došlo k zásahu do vlastníckeho práva. Z obsahu spisu je zrejmé, že k zásahu do vlastníckeho
práva právnych predchodcov žalobcu došlo ešte počas doby neslobody. Tak vnútroštátna judikatúra, ako
aj judikatúra ESĽP dospela k názoru, že sa nedajú odškodniť všetky krivdy, tieto sa dajú len zmierniť.

Treba teda vychádzať z trhových podmienok, ale so zreteľom na všetky okolnosti prípadu.

37. Treba uznať v súvislosti s námietkami žalobcu v odvolaní, že uzatváranie zmlúv s právnickými
osobami s majetkovou účasťou štátu má isté špecifiká, avšak podkladom pre vyhotovenie znaleckéhoposudku G.. X., I.. bola aj zmluva, ktorú žalovaný uzatvoril s fyzickou osobou, ktorá sa nijako výrazne,
čo do ceny nájmu, neodklonila od ďalších dvoch zmlúv uzatvorených so štátnymi organizáciami.
Treba vziať do úvahy časový, vecný a priestorový aspekt, a tak úplne a spoľahlivo urobiť záver,

že rozsudok súdu prvej inštancie vôbec nevybočuje z pravidiel proporcionálneho a spravodlivého
posúdenia náhrady. Žalobca správne aj v odvolaní uvádza, že pri zisťovaní primeranej náhrady je
potrebné vychádzať z porovnania s trhom, avšak práve trh s pozemkami, na ktorých sa nachádza
vodné koryto rieky, neprekvitá. To však neznamená, že v budúcnosti nemôže byť aj takýto pozemok,
resp. jeho nájom ohodnotený inou sumou. Vždy však bude podstatné a dôležité presvedčiť súd o

primeranosti navrhovaného riešenia. V danom prípade však nebol dôvod uprednostniť pred pozemkami
zaťaženými za takmer identických podmienok pozemky, z ktorých vychádzal znalecký ústav, ktoré
slúžia ako diaľničný privádzač, resp. sú vymedzené pre cestu I. triedy, vstup do rodinného domu alebo
pozemok prenajatý za účelom umiestnenia telekomunikačných zariadení. Uvedené nehnuteľnosti sú
ako pozemky značne odlišné od porovnávaného pozemku, a to aj s poukazom na druh pozemkov
a ich polohu. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď pri stanovení výšky bezdôvodného

obohateniavychádzalzoznaleckéhoposudkuG.X.,I..,ktorýstanovovalcenunájmuzozmlúvtýkajúcich
sa obdobných prípadov a porovnateľných pozemkov. „Nedá sa vôbec porovnávať biznis s pozemkami
určenými na podnikanie s pozemkami zastavanými komunikáciami“ - pozri rozsudok tunajšieho súdu
6Co/41/2017, ako aj 6Co/77/2017. Pozemky, na ktorých sa nachádza či už umelé koryto rieky alebo iná
vodná plocha, sú z pohľadu obchodovania na trhu nelukratívne a práve trh je v tomto smere dôležitý.

38. Vzhľadom na vyššie spomínaný trh s obdobnými nehnuteľnosťami potom neobstojí ani námietka
žalobcu v odvolaní v súvislosti s požadovaným úrokom z omeškania vo výške 9 % s poukazom na
obchodnoprávny vzťah. Správne preto súd prvej inštancie uvažoval a priznal 5 % úrok z omeškania
podľa občianskoprávnych predpisov, pretože aj „podnikanie“ s pozemkom, na ktorom je koryto rieky,

je nad rámec podnikania žalobcu, na ktoré má tento oprávnenie. Naviac podstatná časť uplatneného
nároku vyplýva z postúpenej pohľadávky od pôvodných vlastníkov pozemku - fyzických osôb z
občianskoprávnych vzťahov. V danom prípade čas plnenia nebol dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom, ani určený rozhodnutím, preto je žalovaný podľa § 563 Občianskeho zákonníka povinný
splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho žalobca o plnenie požiadal. Vzhľadom na absenciu výzvy

správne preto postupoval súd prvej inštancie, keď žalobcovi priznal úrok z omeškania až odo dňa
nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému, resp. následne po uplynutí 7 dní odo dňa doručenia
jednotlivých žiadostí žalobcu na náhradu za užívanie nehnuteľnosti za konkrétne obdobia a potom odo
dňa nasledujúceho po vyhlásení rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

39. Rovnako správne postupoval súd prvej inštancie, keď priznával bezdôvodné obohatenie len do
rozhodnutia vo veci rozsudkom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, nakoľko bezdôvodné obohatenie
nie je možné priznávať do budúcna z dôvodu, že skutočnosti odôvodňujúce nárok žalobcu na plnenie
ešte nenastali.

40. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že výrok II. rozsudku, ktorým súd
prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, je správny, a preto ho postupom podľa § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

41. Odvolací súd považoval za potrebné postupom podľa § 388 CSP zmeniť napadnutý rozsudok

ohľadne výroku o trovách konania, keď súd prvej inštancie žiadnej zo strán nárok na náhradu trov
konania nepriznal s tým, že úspech žalobcu a žalovaného je rovnaký. V predmetnom konaní bol žalobca
úspešný, keď mu bolo priznané bezdôvodné obohatenie, kde súd rozhodoval na základe svojej úvahy
podľa znaleckého posudku. Je preto potrebné priznať žalobcovi úspech v plnom rozsahu vychádzajúc
z prisúdenej istiny. Aj keď Civilný sporový poriadok na rozdiel od už zrušeného Občianskeho súdneho

poriadku nemá ustanovenie bývalého § 142 ods. 3 OSP, aj za v súčasnosti platného CSP je možné s
použitím analógie v zmysle čl. 4 CSP v súvislosti s trovami konania postupovať podľa § 255 ods. 1 CSP
a priznať úspešnému žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov
konania z prisúdenej sumy bude rozhodnuté samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods.
1 CSP, keď vo veci samej v odvolacom konaní úspešný žalovaný si trovy konania neuplatnil a ani mu
žiadne zo spisu nevyplývajú a žalobcovi ako strane vo veci samej neúspešnej nárok na náhradu trov
odvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17ZákladnýchprincípovCSPzakotvujúcichprocesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o
priznaní nároku strane sporu na náhradu trov odvolacieho konania a následne súdom prvej inštancie o
výške náhrady trov odvolacieho konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v odvolacom

konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného
súdneho konania.

43. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).