Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. marec 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/52/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213225606
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2213225606.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., IČO:
36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, zastúpenému spoločnosťou: Advokátska kancelária
ERASMUS LEGAL, s.r.o., IČO: 36 789 615, so sídlom Justičná 9, Bratislava, proti žalovanému: W. T.,
nar. XX.X.XXXX, adresa P. X. XXX, o zaplatenie 642,04 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 5C/4/2014-66 zo dňa 28.10.2016 v zamietajúcom
výroku a vo výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku v rozsahu istiny 43,68

Eur p o t v r d z u j e a v ostanom rozsahu zamietnutia a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u
j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe žalobcu a žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 149,68 Eur, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 37,42 Eur
od 16.12.2010 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 37,42 Eur od 16.1.2011
do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 37,42 Eur od 16.2.2011 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 37,42 Eur od 16.3.2011 do zaplatenia, všetko do troch
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Druhou výrokovou vetou súd žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol,

treťou výrokovou vetou rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 43 ods. 1 a 12, § 78 ods. 9 zák. č.
351/2011 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 4 a 9, § 54 ods. 1, 2,
§ 100 ods. 1, § 101, § 544 ods. 1 a 3, § 517 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Súd prvej inštancie vychádzal z predloženej úverovej zmluvy uzavretej dňa 09.3.2010, z ktorej
vyplynulo, že žalovanému žalobca poskytol bezhotovostný úver v sume 449,00 Eur, pri celkovej výške
nákladov spotrebiteľa 133,36 Eur. V bode 50. zmluvy bola dojednaná výška mesačnej splátky 48,53 Eur,
v bode 51. počet 12 splátok, ročná úroková sadzba bola stanovená na 48,26%, RPMN a priemerná
hodnota RPMN bola určená 48,66%. Lehota splatnosti úveru bola do 15.3.2011. Súčasťou zmluvy sa
stali aj úverové zmluvné podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia s.r.o.

4. Podľa odôvodnenia prvoinštančného súd: „Vychádzajúc zo zákona č. 129/2010 účinného od 9.3.2010
o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, sa predpokladá, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa považuje za bezúročnú
a bez poplatkov, ak úverová zmluva neobsahuje náležitosti, podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k( r/a y/- Súd dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje zákonom stanovené náležitosti, keď
absentuje rozpis splátky, v zmysle § 9, odseku 2 písm. k/ výška počet a termíny splátok istiny úrokov
a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným

zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru a účely jeho splatenia. K primárnemu
účelu právnej úpravu normami spotrebiteľského práva potom zodpovedá len taký výklad ustanovenia
§ 9 ods. 2 , písm. k/ zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktorý každý z atribútov vyjadrených v
zákone slovami výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov viaže ku každej stavu
uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako istiny,

tak i úrok, a tiež prípadné poplatky. Naplnenie uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva,
neobsahujúca vyčíslenie výšky splátok istiny, úrokov aj iných poplatkov. Tým vlastne zákon poskytuje
primeranú ochranu právam spotrebiteľa pri uzatváraní úverových zmlúv, aby tieto neboli zavádzajúce
aniproblematickýmúdajomoúrokoch zktoréhonebudeschopnývyvodiť,akébudeskutočnénavýšenie
sumy reálne u poskytnutej a teda i celková cena za ktorých si požičiava , a ktorú takto bude povinný
veriteľovi vrátiť. V zmysle § 220 ods. 2 CSP v tomto smere poukazujúc procesný súd na ustálenú

súdnupraxvobdobných rozhodnutiachKrajskéhosúduvTrnavezodňa15.06.2016č.k.24Co/784/2015
- 72 v spojitosti s konaním 11C /31/2015-47 Okresného súdu Dunajská Streda ako aj zaujatého
právneho názoru v rozsudku Krajského súdu Trnava zo dňa 08.06.2016 č.k. 24Co/643/2015-6, keď
rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14.10.2014 č.k.
6C/279/2014-30.Ajvzhľadom naneexistenciusplneniapodmienkypodľa§9ods.2písm.k/sapovažuje

takto uzavretá zmluva v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ za bezúročnú, a bez poplatkov. Preto súd nemohol
priznať žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov a ani poplatky , ktoré si vyčíslil ako odmenu. Nakoľko
žalobca poskytol žalovanému úver v celkovej výške 449,-€, z ktorej sumy žalovaný nezaplatil ani jednu
splátku, bol nárok žalobcu dôvodný čo do istiny 449,-€.“.

5. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že: „Spotrebný úver bol poskytnutý žalobcom 09.03.2010 s
dobou splatnosti 12 mesiacov. Dátum prevej splátky k 9.4.2010. Žaloba bola podaná dňa 169.12.2013.
Trojročná premlčacia doba na uplatnenie pohľadávky začala plynúť splatnosťou každej jednej splátky,
v dôsledku čoho v čase podania žaloby ostali nepremlčané len splátky splatné od 15.12.2010 do
15.3.2011. Vo zvyšku súd žalobu zamietol v dôsledku premlčania, na, ktoré súd prihliadol z úradnej

povinnosti s odkazom na § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa v citovanom znení.“

6. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že: „Účastníci konania si dojednali zmluvnú pokutu vo
všeobecných obchodných podmienkach , ktoré sa mali stať súčasťou zmluvy . Obchodný zákonník v ust.
§ 273 ods. 1 až 3 jedná o podmienkach dojednaných s odkazom na Všeobecné obchodné podmienky s

tým, že časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na Všeobecné obchodné podmienky vypracované
odbornýmialebozáujmamiorganizáciami,aleboodkazomnainéobchodnépodmienky,ktorésústranám
uzatvárajúcim zmluvu známe, alebo k návrhu priložené. Preto Všeobecné obchodné podmienky môžu
byť jednak obchodné podmienky , ktoré sú všeobecne známe stranám, sú vypracované odbornými
alebo záujmami organizáciami pre jednotlivé druhy tovarov, a sú veľmi rozšírené, zaberajú určitú oblasť,

činnosti,akosúvšeobecnezasielateľsképodmienkyvypracovanépríslušnýmizdruženiami,zasielateľov,
a zásadne sa predpokladá , že pre podnikateľov sú tieto podmienky , kto podniká v tejto oblasti,
a sa ho dotýkajú, sú všeobecne známe. Zákon predpokladá pred platnosť všeobecných obchodných
podmienok len odkaz v zmluve v prípade takýchto podmienok. Nevyžaduje žiadne vyhlásenie strán
zmluve, že všeobecné obchodné podmienky na ktoré sa odkazujú, sú im známe. Tieto podmienky sa

nazývajúnepriamezmluvnépodmienky.Inéobchodnépodmienky,hocimajútenistýcieľakovšeobecné
obchodné podmienky, t.j. určiť časť obsahu zmluvy, majú iný charakter, preto aj iný režim záväznosti. Iné
podmienky uvedené v odseku 1 cit. ustanovenia, nemajú charakter všeobecne známych obchodných
podmienok, lebo sa uplatňujú užšie vymedzenom prostredí. Preto odsek 1 vymedzuje podmienky, ich
záväznosti prísnejšie, ako pri Všeobecných obchodných podmienkach. Aj tu musia zmluvné strany s

týmito obchodnými podmienkami vyjadriť súhlas, ale na to, aby boli pre zmluvné strany záväzné, zákon
vyžaduje, aby boli stranami uzavierajúcu zmluvu známe, alebo aby boli priložené v návrhu zmluvy. Preto
tu ide o dva rôzne prípady. V prvom prípade zákon vychádza z toho, že aj iné obchodné podmienky ,
napríklad také, ktoré vypracovala používa iba jedna zmluvná strana, môžu byť dobre známe aj druhej
strane, vtedy ak medzi zmluvnými stranami ide o dlhodobý zmluvný vzťah. V taktom prípade stačí,

ak zmluva na takéto podmienky odkáže, a tieto sa stanú súčasťou zmluvy. V druhom prípade zákon
predpokladá, že pôjde o obchodné podmienky, ktoré nie sú zmluvným stranám známe, a preto ako
podmienku v záväznosti požaduje ich priloženie k zmluve. V žiadnom prípade sa tu nevystačí s iným
riešením, napríklad s takým, že ich druhá strana dostane na nahliadnutie. V prípade rozporov zákonpredpokladá , a uprednostňuje zmluvné dojednania pred obchodnými podmienkami. Pretože obchodné
podmienky , ako nepriame zmluvné dojednania majú vo vzťahu k priamemu zmluvnému dojednaniu
subscidiárnu povahu, t.j. dispozitívny charakter, a zmluvné strany môžu toto interpretačné pravidlo

vylúčiť. Výlučne v obchodnom styku sú stanovené zmluvné formuláre, ako typ tzv. diktovaných zmlúv,
na ktoré odkazuje § 273 ods. 3, ktoré môže adresát len prijať, alebo tiež neprijať, pričom sa vystavuje
riziku vzniku niektorých nepríjemných následkov, v dôsledku absencie zmluvného vzťahu. Zásadne
platí, že kogentnými ustanoveniami sú ods. 1 § 273 a ostatné sú dispozitívne. Vychádzajúc z dikcie
ust. § 544 ods. 2 Obč. zákona, ktoré ustanovenia výlučne upravujú zmluvnú pokutu, platí, že zmluvná

pokuta môže byť dojednaná len písomne, kde musí byť určená výška pokuty, alebo spôsob určenia.
Súd mal za to, že dojednanie zmluvnej pokuty vo Všeobecných obchodných podmienkach , ktoré by
mali byť známe účastníkovi spotrebiteľskej zmluvy , ako spotrebiteľovi, nie je písomne uzavretá zmluva
na dojednanie zmluvnej pokuty, keď všeobecné zmluvné podmienky neboli podpísané odporcom, nie je
zrejmé, či sa nimi takto mohol riadne oboznámený, aj vzhľadom na veľmi drobné písmená Všeobecných
obchodných podmienok, ťažko čitateľné, ktoré sťažujú možnosť oboznámenia sa s týmito podmienkami

pri uzatváraní zmluvy, na ktoré už existujú rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktoré považujú
takéto zmluvy za neplatné. Keďže nebola riadne splnená podmienka dojednania individuálnej zmluvnej
pokuty v zmluve, súd návrh v časti zaplatenia zmluvnej pokuty v celom rozsahu zamietol pre nesplnenie
podmienok stanovených v zákone, dojednania zmluvnej pokuty písomne v zmluve, keď obchodné
podmienky žalovaný nepodpísal.“.

7. Súd prvej inštancie po citovaní § 255 ods. 1 CSP skonštatoval, že: „Ak mala strana vo veci úspech
len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo. Súd žalovanému vzhľadom na pomer úspešnosti náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko jemu trovy týmto konaním nevznikli.“ .

8. Proti tomuto rozsudku výlučne v časti, ktorou nebolo žalobe vyhovené a v časti nároku o zaplatenie
náhrady trov konania podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu podaného odvolania zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zmenil tak, že podanej žalobe vyhovie v celom rozsahu, vrátane uplatnených trov prvoinštančného
konania, zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Argumentoval tým, že súd nesprávne aplikoval
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré nadobudli účinnosť dňa 11.6.2010, správne mal byť použitý
zákon č. 258/2001 Z.z. účinný v čase podpísania úverovej zmluvy, t.j. ku dňu 9.3.2010. Odvolateľ
nesúhlasil so záverom, že úverová zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 4 ods. 2 až 4 zákona č.

258/2001 Z. z. <. o spotrebiteľských úveroch. Poukazujúc i na znenie čl. 10 ods. 2 písm. h), i) Smernice
2008/48/ES ako i rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 9.11.2016 vo veci C-42/15, potom
nepochybne vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje výšku, počet a frekvenciu splátok
spotrebiteľa. Odvolateľ poukázal i na to, že úverová zmluva je absolútnym obchodným záväzkom
v zmysle kogentného ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, ktorý sa vždy spravuje

ustanoveniami Obchodného zákonníka, bez ohľadu na povahu účastníkov. Zákonodarca nepočítal
s kogentnosťou Občianskeho zákonníka en bloc pri spotrebiteľských zmluvách. Logickým výkladom
dokazuje aj znenie ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Uzavrel, že otázka premlčania má byť v
danom prípade posudzovaná v režime Obchodného zákonníka s primeranou - subsidiárnou aplikáciou
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nadväzne žalobca v odvolaní poukázal na znenie ust. § 392

Obchodného zákonníka, ako i § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, pri citácii § 3 písm. a) Hlavy
7 úverových podmienok žalobcu tvoriacich neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy. Poukázal na to, že
žalobca vyzval žalovaného listom zo dňa 19.4.2011 na zaplatenie zostatku dlžnej sumy úveru v lehote
15 dní a zároveň ho upozornil, že ak v stanovenej lehote nezaplatí, žalobca pristúpi k vymáhaniu súdnou
cestou. Vyslovil názor, že musí uplynúť minimálne 15 dní odo dňa, keď žalobca upozornil žalovaného

na to, že uplatňuje právo na zaplatenie celej pohľadávky odo dňa, kedy má dôjsť k splatnosti celej
pohľadávky resp. odo dňa, kedy ju má spotrebiteľ uhradiť, čo vyplýva z konštantnej rozhodovacej praxe
slovenských súdov. Je preto názoru, že pri uplatňovaní svojho nároku na zaplatenie celej pohľadávky
voči žalovanému postupoval v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565
Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaného vyzval na zaplatenie celej dlžnej sumy až po uplynutí troch

mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky a zároveň odo dňa, kedy bol žalovaný vyzvaný na
zaplatenie celej dlžnej sumy do dňa podania žaloby na vydanie platobného rozkazu uplynulo viac ako
15 dní. Premlčacia doba preto nemohla začať plynúť skôr, ako naplnením týchto zákonných podmienok.
Podľa odvolateľa je preto nesporné, že k splatnosti celej zvyšnej časti úveru došlo dňa 19.4.2011,premlčacia doba začala plynúť od 15. dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, t.j. 15. deň odo dňa
19.4.2011, t.j. dňom 4.5.2011 a je štvorročná. V dôsledku toho uplynula 4.5.2015 a keďže návrh bol na
súd podaný dňa 9.12.2013, nárok žalobcu nie je premlčaný. Zdôraznil, že i keby sa uplatnila trojročná

premlčacia lehota, nebola by pohľadávka premlčaná. Uzavrel, že prvoinštančný súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň vec nesprávne právne posúdil.

9. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon č. 160/2015
Z. z., ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným
subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody(§365ods.1písm.f)ah)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom

(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k

záveru, že odvolaniu žalobcu možno priznať úspech len čiastočne, keďže rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej zamietajúcej časti rozsahu zamietnutia istiny 43,68 Eur je vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v uvedenom rozsahu zamietnutia v zmysle § 387 ods. 1
CSP a v ostatnej zamietajúcej časti potom zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c) v spojení s § 391 ods. 1 CSP).

11.Predmetomprieskumuodvolaciehosúdu,spoukazomnauplatnenúodvolaciuargumentáciužalobcu
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď pri aplikácii § 9 ods. 2, § 11
ods. 1 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. ustálil, že čerpaný úver je pre chýbajúcu náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a či súd prvej inštancie

správne uzavrel, že žalobou uplatnený nárok žalobcu je v zamietajúcej časti premlčaný, v dôsledku čoho
mu nemohol byť súdom priznaný. Vyhovujúca časť rozsudku vo výroku I. nebola napadnutá odvolaním,
nadobudla právoplatnosť a nestala sa predmetom odvolacieho prieskumu.

12. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú

podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

13. Základnou spornou otázkou v intenciách odvolania žalobcu bolo, či daná zmluva obsahuje
obligatórnu náležitosť - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, inak podľa
odvolateľa so správnou námietkou použitia nesprávneho právneho predpisu na vec sa nevzťahujúceho
(zákon č. 129/2010 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinný od 11.6.2010), keď v danej veci podľa odvolateľa
prichádzala do úvahy z hľadiska časovej pôsobnosti aplikácia zákona č. 258/2001 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa účinná do 10.6.2010, ktoré oba zákony ale zhodne vyžadujú ako jednu z podstatných
náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy (akou je tá v spore prejednávaná), výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pod následkom bezpoplatkovosti a bezúročnosti čerpaného
úveru.

14. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“)
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia.

15. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i) Smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade
amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvyo úvere. V tomto ustanovení Smernica vysvetľuje, že amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky
s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i

dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere
môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné
len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o
úvere. Článok 10 ods. 3 Smernice k tomu dodáva, že v prípade uplatnenia článku 10 ods. 2 písm. i)
Smernice veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne

a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere.

16. Európsky súdny dvor v rozsudku z 9.11.2016 vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti
Kláre Bíróovej (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez

ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku), článok 10 ods. 2 písm. h)
stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i) Smernice a článku
10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek

počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom
Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
PokiaľideozmluvypatriacedopôsobnostiSmernice,členskéštátybynemaliukladaťzmluvnýmstranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa

má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku).

17. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

18. V zmysle § 4 ods. 2 citovaného zákona, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje

náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov.

19. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.

Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti
a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu
normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy

účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie
zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie
rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110).

20. Rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok
10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú
(resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku,

počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok
10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktoromsa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

21. V rozsudku sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 v obdobnej veci eurokonformným výkladom
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., (korešpondujúceho s § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z.),
ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách
uzatváranýchpodľazákonač.129/2010Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu,

úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“,
alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného
výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V predmetnom
konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho
zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej
splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú

uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, je
potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje
dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie
vnútornejskladbyjednotlivýchsplátok,toznamenáurčenie,akáčasťkaždejjednotlivejsplátkysapoužije
na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo,

aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude
v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby.
Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej

skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.

22. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z., tým potom i § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. a čiastkových právnych

záverov vyjadrených vyššie NS SR uzavrel, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak,
že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká
je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č.
129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné
ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo

vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne
ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

23. Zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony, došlo k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z.
v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu
sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom
na závery vyjadrené v cit. rozsudku SD EU. Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším

vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo - podľa názoru vec
prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu - možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej
úpravy jeho eurokonformným výkladom.

24. S poukazom na vyššie uvedené právne a teoretické východiská, s odkazom na aktuálnu judikatúru,

podľa názoru odvolacieho súdu potom predmetná úverová zmluva, posudzovaná prvoinštančným
súdom, obsahuje obligatórnu náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z., teda výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, záver súdu prvoinštančného súdu o tom, že
predmetný úver sa považuje v dôsledku absencie tohto údaja za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4
ods. 3 citovaného zákona potom nie je opodstatnený a dôvodný. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky

odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v
tejto otázke, samozrejme pre prípad skutočnej existencie daného zmluvného vzťahu strán sporu, ktorú
ale súd prvej inštancie v zmysle namietaného v žalobe neskúmal, teda v otázke splnenia náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z., ktorá jepodkladom pre záver o tom, či posudzovaný spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný (§ 4 ods. 3
zákona č. 258/2001 Z. z.), odvolací súd uzatvára, že odvolanie žalobcu je v tejto námietke dôvodné.

25. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny
predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

26.VzhľadomnaprávoplatnýnálezÚstavnéhosúduSRvovecič.k.PL.ÚS11/2016-60zodňa7.2.2018,

sa v predmetnej veci stalo základnou právnou otázkou, či na daný prípad bolo možné aplikovať ust.
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, teda či súd mohol z úradnej povinnosti, bez
vznesenia námietky premlčania žalovaným skúmať, či nárok žalobcu je premlčaný, a to aj so zreteľom
na skutočnosť, že na Ústavný súd SR, bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie podaný návrh na
posúdenie súladu ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

27. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 26.7.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

28. V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§100 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

29. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014
Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej
na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014.
Na základe predmetného ustanovenia § 5b z. č. 250/2007 Z. z., sa súdu (ktorý je možné považovať za

orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej
povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá.
Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované
súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.

30. Dňa 8.9.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade § 5b
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd
SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 9.11.2016 pod č. k. PL. ÚS 11/2016-7.

31. Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
dňa 27.9.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinnosť.

32. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 v bode 51. uzavrel, že
predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu,
ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a
takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.

33. Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na
vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

34. Podľa § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia
strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.35. Podľa § 41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom
procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom
ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno

nútene vymáhať.

36. V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4
Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp

uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.

37. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že:
„Hoci Ústava SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch
nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému
záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc.

Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením
nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia
nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce

stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).

38. Vzhľadom na uvedené právno-teoretické východiská platí, že nálezom Ústavného súdu vo veci
sp. zn. PL. ÚS 11/2016 stratilo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinnosť ex tunc, t. j. bolo

anulované od počiatku, hľadí sa naň ako by nikdy nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho
poriadku Slovenskej republiky. V zmysle ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo
byť v právnej praxi ani nikdy aplikované. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v
danom prípade oprel svoje zamietajúce rozhodnutie o také znenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré
v čase jeho rozhodovania nebolo účinné, čím nielenže vec nesprávne právne posúdil, keď pristúpil k

posudzovaniu otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti a nie na námietku dlžníka, ale
nakoľko nezvolil postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, svojim postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

39. V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného
postupu, sa potom prvoinštančný súd už dôsledne nezaoberal právnou a vecnou správnosťou a
dôvodnosťou jednotlivých žalobcom uplatňovaných nárokov zo zmluvy o úvere, a neposkytol tak
žalovanému spotrebiteľovi ex offo súdnu ochranu jeho práv a v tomto smere nevykonal ani potrebné
dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na § 295 CSP

v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie
dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez
návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

40. Pokiaľ ale ide o zamietnutie nároku žalobcu na zmluvnú pokutu uplatnenú v istine 43,68 Eur,

z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúceho sa na jeho zamietajúcu časť je možné
bezpochyby vyvodiť, že nárok na zmluvnú pokutu bol zamietnutý práve pre nedodržanie zákonom
predpísanej písomnej formy. Dojednanie zmluvnej pokuty len v obchodných podmienkach, bez ich
podpisu žalovaným je podľa súdu potom neplatné. Uvedená argumentácia odvolateľom namietaná
nebola, čím ju vylúčil z prieskumu.

41. I vzhľadom na konštatované v predchádzajúcom odseku, odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ
v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v podpísanej
zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, prípadne v iných samostatných zmluvnými stranami
nepodpísaných listinách, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú pokutu nemožno považovať za platne

písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej
formy právneho úkonu potom v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov
absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani
povinnosť.42. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti v rozsahu istiny 43,68 Eur, osobitnými odvolacími dôvodmi

nenapadnutého, ako vo výroku vecne správny s použitím § 387 CSP potvrdil a v ostatnej zamietajúcej
časti, s použitím § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie svojím nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (posudzovaním premlčania z úradnej povinnosti), pričom
tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ako aj z dôvodu, že v dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal navrhované (v danom prípade nevyhnutné)
dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred
odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

43. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec v zrušenom rozsahu

preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených
nárokov, za tým účelom v súlade s § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne opätovne
komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne znova vo
veci rozhodnúť, s prihliadnutím i na čl. 16 Základných princípov Civilného sporového poriadku, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.

44. V novom rozhodnutí pritom prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania včítane
trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 CSP).

45. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).