Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. marec 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/81/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5918201721
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5918201721.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej
a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Budavári Kapu
Kft., so sídlom: Kapisztrán tér 1., 1014 Budapešť, Maďarsko, Reg.: 01-09-952764, 2/ Budapest Főváros
XII. Kerület Hegyvidéki Önkormányzat, so sídlom H-1126, Budapest, Böszörményi út 23-25, Maďarsko,
Reg.č.: 735759, v zast.: Ungarische Autobahn Inkasso GmbH, 3./ XIII. Kerületi Közszolgáltató Zrt., so

sídlom Béke ú. 65, 1131 Budapešť, Maďarsko, Reg.č.: 01-10-042850, v zast.: Ungarische Autobahn
Inkasso GmbH, Reg.: Landshut HRB 8413, so sídlom Schellenbruckplatz 49 D-84307, Eggenfelden,
konajúciprostredníctvomLobmayerLaszló,konateľ(UngarischeAutobahnInkassoGmbH),4/Belváros-
Lipótváros Közterület-felügyelet, so sídlom 1054 Budapešť, Bajcsi-Zsilinszky út 34., Maďarsko, ID č.:
15767123-2-41, 5/ FEV IX. Zrt., so sídlom 1093 Budapest, Csarnok tér 3-4. fszt. 2., Maďarsko, Reg.č.:
01-10-041862 v zast.: Ungarische Autobahn Inkasso GmbH, 6/ SZOVA Nonprofit Zrt., so sídlom: 9700

Szombathely, Welther Károly utca 4, Maďarsko, Reg. č.: 18-10-100680, v zast.: Ungarische Autobahn
Inkasso GmbH, žalobcovia 1/ - 6/ zastúpení spoločnosťou PETKOV & Co s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14,
81108Bratislava,IČO:50430742,protižalovaným:1/-233/:Držiteliamotorovýchvozidielpodľaprílohy
žaloby, o nejasnom podaní žalobcov, o odvolaní žalobcov v rade 1/ - 6/ proti uzneseniu Okresného súdu
Ružomberok, č.k. 10C/24/2018-120 zo dňa 1. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Ružomberok, č.k. 10C/24/2018-120 zo dňa 1. februára 2019 z r u š u j e
a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd postupom podľa § 129 ods. 3 CSP v spojení s ustanoveniami §
129 ods. 1, 2 a § 132 ods. 1, § 133 ods. 1, 2 CSP podanie žalobcov doručené dňa 19.09.2018 odmietol.

2. V dôvodoch napadnutého uznesenia uviedol, že konajúci súd uznesením č.k. 10C/24/2018-117

zo dňa 09.11.2018 vyzval žalobcov, aby v lehote 10 dní od jeho doručenia svoje podanie, doručené
Okresnému súdu Ružomberok dňa 19.09.2018, opravili spôsobom uvedeným v predmetnom uznesení.
Uznesenie prevzal zástupca žalobcov do vlastných rúk dňa 23.11.2018 a v súdom určenej lehote
podanie nedoplnil a neopravil. Na tomto základe konajúci súd podanie žalobcov zo dňa 19.09.2018
odmietol. Vychádzal z toho, že povinnosť označiť žalovaného v zmysle § 133 ods. 1, 2 CSP
(fyzické osoby menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo pobytu, dátumom narodenia alebo

iným identifikačným údajom a právnické osoby názvom alebo obchodným menom, adresou sídla a
identifikačným číslom organizácie, ak je pridelené) v prvom rade zaťažuje žalobcu a až následne, pokiaľ
nie je objektívne možné, aby žalobca žalovaného riadne označil, uvedená povinnosť zaťažuje súd
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8 Sža 27/2008). Zaoberal sa objektívnou možnosťou žalobcu označiť
žalovaných tak, ako to predpokladá ustanovenie § 133 ods. 1, 2 CSP, pričom uviedol, že v predmetnom
spore nejde o zistenie pobytu žalovaných, ale o ich samotnú identifikáciu. Podľa názoru okresného

súdu žalobcovia nevyčerpali všetky dostupné možnosti na to, aby riadne označili žalovaných, napríklad
neobrátili sa so žiadosťou o identifikáciu žalovaných na Ministerstvo vnútra Maďarskej republiky,ktoré by mohlo cestou dožiadania požiadať Ministerstva vnútra SR o zistenie potrebných údajov. V
danom prípade by žiadateľom nebol súkromnoprávny subjekt - žalobcovia, ale štátny orgán konajúci v
zmysle medzinárodných zmlúv. V intenciách uplatneného nároku ako štandardnej peňažnej pohľadávky,

okresnýsúddodal,žežalobcajevprvomradezodpovednýzato,doakejmieryjeúspešnýpriidentifikácii
vodiča, ktorý si nesplnil poplatkovú povinnosť, nakoľko ide o penalizačný systém žalobcu, a teda v prvom
rade je to žalobca, ktorý má preukazovať protiprávne konanie, ako aj subjekt, ktorý sa protiprávneho
konaniadopustil.Natomtozákladeokresnýsúddospelkzáveru,žežalobcovianevyužilivšetkymožnosti
na identifikáciu žalovaných, preto ich vyzval, aby odstránili vady žaloby v časti riadneho označenia

žalovaných, doplnili údaje. Keďže tak žalobcovia neurobili, súd ich podanie, ktoré by mohlo byť žalobou,
odmietol, pretože nedostatočná identifikácia žalovaných, ktorá nevyplýva z objektívnych skutočností
zakladajúcich nemožnosť takejto identifikácie je prekážkou, neodstrániteľným nedostatkom žaloby, pre
ktorú nemožno v konaní pokračovať (poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 1/02). Dodal,
že nové procesné kódexy minimalizovali možnosť ingerencie súdu do konania a v prípadoch sporového
konania, čo je tento prípad, priorizujú procesnú aktivitu sporových strán.

3. Proti tomuto uzneseniu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia a domáhali sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie. Žalobcovia primárne namietali, že súd prvej inštancie
nepostupoval v súlade s ustanovením § 190 CSP, hoci tak v záujme zachovania základného ústavného
práva každého na súdnu ochranu i na samotný prístup k súdu patriaceho žalobcom bezpochyby

postupovať mohol a mal. V dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces patriaceho žalobcom ako strane sporu. Okresný súd nereflektoval na žiadne
z právnych argumentov žalobcu i vysokých súdnych autorít či doktríny, tieto len mechanicky odpísal
do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Odmietnutím podania z dôvodu neodstránenia údajných vád
podania, ktoré žalobcovia z objektívnych dôvodov ani sami bez nevyhnutnej ingerencie súdu odstrániť

nemohli, bol znemožnený žalobcom prístup k súdu a spravodlivosti a zasiahol do ich základného
Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny
proces, ktoré sa konaním súdu stali len formálnymi. Žalobcovia predložili zoznam žalovaných spolu
s uvedením ich identifikačných údajov v rozsahu: evidenčné číslo vozidla, ktorého boli v čase vzniku
práva na zaplatenie pohľadávky uplatňovanej predmetnou žalobou držiteľmi podľa evidencie vozidiel

vedenej Ministerstvom vnútra SR a dátum kontroly, ku ktorému bolo zistené neoprávnené používanie
spoplatnených parkovacích plôch, s ktorým je spojený vznik pohľadávky. Keďže v konkrétnom čase
kontroly bol a mohol byť v evidencii držiteľov vozidiel MV SR vedený vždy len jeden konkrétny držiteľ,
označenie žalovaných v rozsahu týchto identifikačných údajov umožňovali nezameniteľnú identifikáciu
žalovaných pre účely konania súdu o podanej žalobe. Okruh na strane žalovaných bol tak jednoznačným

spôsobom stanovený. Pri aplikácii ustanovenia § 190 CSP, o ktorý žalobcovia požiadali súd, v spojení
s § 113 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, podľa ktorého
sa údaje z Evidencie motorových vozidiel poskytnú iným štátnym orgánom, a teda aj súdu, ak tento o
ich poskytnutie pre účely súdneho konania požiada, boli žalobcovia pripravení kedykoľvek z vlastnej
iniciatívny alebo na základe výzvy súdu doplniť označenie žalovaných v rozsahu identifikačných údajov

podľa § 133 ods. 1 a 2 CSP. Na podporu právnej argumentácie žalobcovia poukázali najmä na nález
Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 1424/07 zo dňa 26.03.2009, ktorý sa zaoberal posúdením otázky
procesného postupu pri identifikácii subjektu prostredníctvom evidenčného čísla vozidla. "(...) Lze tedy
předpokládat, že (...) držitel vozidla je zapsán jako vlastník v registru silničních vozidel a že je to právě
on a nikdo jiný, kdo má v řízení vystupovat jako žalovaný. (...) Soudu prvního stupně přitom nic nebránilo

opatřit si za tímto účelem výpis potřebných údajů z uvedeného registru, resp. bylo to jeho povinností
plynoucí z ustanovení § 6 o. s. ř. Pokud se tak nestalo, zůstala předmětná otázka nezodpovězena
a vydání odmítavého rozhodnutí bylo předčasné. (...) Soud prvního stupně (...) stěžovatele vyzval, o
jaké údaje má žalobu doplnit, přičemž žádost stěžovatele, aby potřebné údaje opatřil z moci úřední,
odmítl se stručným zdůvodněním, že by to bylo v rozporu s ustanovením § 79 odst. 1 o. s. ř. (...) V

tomto bodě je však třeba dodat, že registr silničních vozidel není veřejně přístupný a oprávněn do něho
nahlížet a požadovat výpisy zapsaných údajů je jen ten, kdo prokáže právní zájem (§ 4 odst. 3 zákona
č. 56/2001 Sb.). Přitom nelze předjímat rozhodnutí příslušného správního orgánu o tom, zda stěžovateli
bude vyhověno, a tak v případě, že by stěžovatel byl v daném ohledu aktivní, bylo by povinností soudu
vyčkat až do vyřešení dané otázky; v případě, že by příslušné údaje nebyly stěžovateli poskytnuty,

musel by si je soud vyžádat sám. (....) Vzhledem k tomu nezbývá Ústavnímu soudu než konstatovat, že
obecné soudy při interpretaci "jednoduchého práva" zásadně nesprávně zohlednily dopad základních
ústavně zaručených práv a svobod, konkrétně pak práva na přístup k soudu zakotveného v čl. 36 odst. 1
Listiny tím, že tento přístup podmiňovaly stěží splnitelnými předpoklady, aniž by pro to existovaly nějakéracionální důvody, příp. že neposkytly potřebnou součinnost či alespoň nepoučily stěžovatele o jeho
právních možnostech. Takový postup lze v dané souvislosti označit za přepjatý formalismus (viz např.
nález Ústavního soudu ze dne 11. 7. 1996 sp. zn. III. ÚS 127/96, Sbírka nálezů a usnesení Ústavního

soudu, svazek 5, nález č. 68). (...) ".
4. Následne poukázal na doktrinálne právne názory, podľa ktorých, pokiaľ v podaní, žalobe žalobcu
absentujú údaje, ktoré si môže súd zistiť sám nahliadnutím do príslušných evidencií, nie je na
mieste za absenciu týchto údajov sankcionovať účastníka konania. Naopak, povinnosť zabezpečiť
strane sporu možnosť odstrániť absenciu uvedených údajov zaťažuje súd, ktorý musí vyčerpať všetky

možnosti na ich zistenie. Doktrína ďalej uvádza, že dostatočným prešetrením nie je len vyžiadanie si
správy z ústrednej evidencie, ale treba vychádzať aj zo skutočností, ktoré vyšli za konania najavo,
napríklad z oznámenia obecného úradu, výpovedí svedkov atď. Odmietnutie podania (žaloby) pre
formálne neoznačenie žalovaných v zmysle § 133 CSP, hoci ich nezameniteľnosť jednoznačne vyplýva z
údajov, ktoré žalobcovia v podaní uviedli, bolo v tomto prípade prejavom ústavnoprávne neudržateľného
prehnaného formalizmu, zameraným a kategorickým odmietnutím poskytnutia súdnej ochrany i vôbec

prístupu k súdu. Poukázali aj na právny názor prezentovaný Ústavným súdom SR v náleze sp.zn. IV. ÚS
1/02 analogicky aplikovateľného aj na interpretáciu ustanovenia § 133 CSP o formálnych náležitostiach
žaloby vo vzťahu k povinnosti súdu vykonávať nie formálnu, ale materiálnu ochranu práv. Ústavný
súd SR v ňom jednoznačne poukázal na interpretáciu a aplikáciu § 43 ods. 1 OSP, dôsledne sledujúc
zachovanie práva účastníka konania (strany sporu) na nielen formálnu, ale aj materiálnu súdnu ochranu

a možnosť odmietnutia podania len v prípade, ak neoznačenie odporcov (žalovaných) predstavuje
prekážku pre akýkoľvek ďalší postup súdu, čo bezpochyby nie je splnené v tomto prípade. Podľa názoru
žalobcov v prejednávanej veci nie je splnený základný predpoklad na zákonné odmietnutie podania
podľa § 129 ods. 3 CSP in fine, a síce, že a contrario pre neoznačenie žalovaných podľa § 133 CSP
nemožno v konaní pokračovať žiadnym spôsobom. Dôkazom toho je konanie iných súdov, a dokonca

i samotného súdu prvej inštancie na základe obdobných žalôb vo veciach jednotlivo označených v
odvolaní. Napokon, odvolateľ apeloval na požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v
rámci ktorého sa súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal, a to bez pochybností.

Pokiaľ súd v napadnutom uznesení (v bode 10) prijal záver, že žalobca má objektívnu možnosť získať
údaje o žalovaných inak, než prostredníctvom súdu, tak mal o tejto možnosti žalobcu poučiť už v
predchádzajúcom uznesení zo dňa 9. novembra 2018. Ak tak súd prvej inštancie neučinil, opäť sa
dopustil porušenia práva žalobcov na spravodlivý proces. Napadnutému uzneseniu vytkol, že jeho
závery nie sú preskúmateľné, keďže súd neuviedol ani jednu jedinú relevantnú právnu normu, ktorá

by potvrdzovala správnosť jeho záverov. Právnymi normami nepodložené a presvedčivo nevysvetlené
závery súdu sú v tomto prípade len nepreskúmateľnými dohadmi súdu, voči ktorým sa žalobcovia ani
nemajú možnosť efektívne brániť. Najmä vtedy, ak žalobca od počiatku tvrdí a listinami preukazuje,
že vo vzťahu k uplatňovaniu pohľadávok nie je orgánom verejnej moci, ale naopak, súkromnoprávny
subjekt - právnická osoba, a teda sa na nich nevzťahujú žiadne medzinárodné dohovory (ani Dohovor

o cestnej premávke Viedeň 1968), ktoré zaväzujú len štáty a ich štátne orgány. V prípade žalobcov
ako súkromnoprávnych subjektov v žiadnom prípade nejde o poskytovanie osobných údajov inému
štátu; a neoprávnené použitie spoplatnených parkovacích plôch v Maďarsku nie je priestupkom ani
správnym deliktom, a teda ani deliktom na úseku bezpečnosti cestnej premávky, o ktorom by žalobca
autoritatívne konal a rozhodoval z pozície orgánu štátnej moci, ale je naopak civilnoprávnym deliktom

(ako napríklad nezaplatenie cestovného v električke), z ktorého zodpovednosť sa uplatňuje na princípe
rovnosti subjektov občianskoprávnych vzťahov, a teda sa naň v žiadnom prípade nevzťahuje Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2011/82/EÚ z 25.10.2011, ktorou sa zjednodušuje cezhraničná výmena
informácií o deliktoch na úseku bezpečnosti cestnej premávky. Teda ak by sa aj žalobcovia obrátili na
Ministerstvo vnútra Maďarskej republiky, ako im to v napádanom uznesení bez odkazov na relevantné

pramene práva „radí“ súd prvej inštancie, tak by im tento orgán potrebné údaje nemohol vydať,
pretože ani on sám nemá žiadny právny základ pre prístup do Slovenskej evidencie vozidiel pre
účely občianskoprávnych deliktov spočívajúcich v nezaplatení poplatkov za použitie spoplatnených
parkovacích plôch. V súčasnosti sú legislatívne riešené len prípady „cezhraničného“ poskytovania
údajov, pokiaľ ide o zodpovednosť z verejnoprávnych deliktov na úseku bezpečnosti cestnej premávky.

V žiadnych iných prípadoch, a teda ani v prípade nezaplatených poplatkov za parkovanie nateraz nie je
možné získať údaje spôsobom uvedeným v uznesení. Súdom navrhovaný postup je tiež v absolútnom
rozpore so základnými zásadami civilného konania, predovšetkým so zásadou rýchlej a účinnej súdnej
ochrany porušených práv a právom chránených záujmov.5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) preskúmal vec v rozsahu

danom v ustanovení § 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) uznesenie okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a § 391 ods. 1 CSP zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Po preskúmaní odvolacích námietok žalobcu a procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorý

predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcov je
dôvodné.

7. Z podania (žaloby) žalobcov doručeného konajúcemu súdu dňa 19.09.2018, vyplývajú dôvody,
ktoré im znemožnili identifikovať subjekty na žalovanej strane a súdu k ich identifikácii predložili
zoznam žalovaných spolu s uvedením ich identifikačných údajov v rozsahu: evidenčné číslo vozidla a

dátum neoprávneného parkovania (CD predložené k žalobe). Motorové vozidlá evidované v Slovenskej
republike, ktoré porušili svoju zákonnú povinnosť zaplatiť poplatok za parkovanie podľa maďarských
predpisov a celý proces kontroly oprávnenosti parkovania žalobcovia zadokumentovali pripojenými
fotografiami, ktorý spôsob umožňuje nezameniteľnú identifikáciu žalovaných pre účely konania súdu o
podanej žalobe. Súčasne požiadali súd, aby v zmysle § 190 CSP pre účely tohto konania zabezpečil

identifikačné údaje na označenie žalovaných. Žiadaný postup zdôvodnili tým, že príslušné orgány SR na
úseku evidencie motorových vozidiel odmietajú žiadosti o poskytnutie údajov o držiteľoch motorových
vozidiel evidovaných v evidencii s odôvodnením, že poskytnutie údajov z evidencií nie je možné bez
súhlasužalovanýchdržiteľovmotorovýchvozidiel(stanoviskoPPZSRzodňa06.09.2018).Vzhľadomna
situáciu, kedy príslušné orgány na úseku evidencie motorových vozidiel odmietli a odmietajú poskytnúť

údaje o držiteľoch motorových vozidiel, nemajú žalobcovia inú zákonnú možnosť, ako ochrániť svoje
právo (uplatnené pohľadávky zanikajú v lehote 60 dní odo dňa neoprávneného parkovania), len sa
s neúplnou žalobou obrátiť na príslušný súd a požiadať ho o zabezpečenie elektronického výpisu z
evidencie vozidiel v nevyhnutnom rozsahu dát prostredníctvom Prezídia policajného zboru SR, odbor
Evidencií a dokladov v Bratislave. V tejto súvislosti poukázali, nielen na rozhodnutia Krajského súdu

v Žiline a konajúceho súdu ale najmä na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 1424/07 zo dňa
26.03.2009, nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV ÚS 1/02 a z nich plynúce právne závery. Odvolací
súd ďalej poukazuje, že celá odvolacia argumentácia bola súdu známa, bola obsiahnutá v bodoch 2.
až 4. napadnutého uznesenia.

8. Identifikačné údaje poskytnuté žalobcami na označenie žalovaných zabezpečujú, že držiteľom
motorového vozidla s príslušným evidenčným číslom ku dňu vykonanej kontroly je nesporne vždy len
jedna osoba, teda sú dostatočné na nezameniteľné identifikovanie žalovanej osoby.

9. Okolnostiam prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedajú právne úvahy citované

žalobcami z nálezu Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 1424/07 zo dňa 26.03.2009, ktoré sú v plnej miere
aplikovateľné na posudzovanú vec s presvedčivými závermi, s ktorými sa stotožnil aj odvolací súd a na
tieto závery v plnom rozsahu odkazuje (bod 3. tohto odôvodnenia).

10. Námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie sa s touto zásadnou argumentáciou nevysporiadal,

je rovnako dôvodná. Nezodpovedanie určujúcich právnych otázok je porušením práva na spravodlivý
proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia.

11. Jedným zo zásadných dôvodov rozhodnutia okresného súdu bola možnosť, respektíve povinnosť
žalobcu obrátiť sa na Ministerstvo vnútra Maďarskej republiky. Táto argumentácia bez citácie, respektíve

odkazu na konkrétnu právnu normu je neúplná, nakoľko nezodpovedá situácii, kedy sa nejedná o
zodpovednosť z verejnoprávnych deliktov, t.j., keď ani uvedený štátny orgán nemá právny základ k
prístupu k informáciám.

12. Na základe vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd dospel k záveru, že procesným postupom

súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces (odmietnutie prístupu
k súdu). Uvedený nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní, nakoľko rozsah potrebného
doplnenia žaloby o kompletnú identifikáciu žalovaných presahuje zmysel odvolacieho/prieskumnéhokonania. V ďalšom postupe preto súd prvej inštancie uplatnený nárok opätovne posúdi v zmysle
prezentovaných názorov odvolacieho súdu.

13. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).