Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/6/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113218338
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8113218338.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v právnej veci žalobkyne: D.. F. H., XXX XX Š. T.
XXX, právne zastúpenej JUDr. Katarínou Andráš Leškovou, advokátkou, so sídlom Plzenská 2, 080 01
Prešov, IČO: 42 083 524, proti žalovanej: D.. P. Č., D. XX, XXX XX P., o určenie porušenia základných
práv, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXC/XXX/XXXX-XXX zo dňa
23.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom
náhradu trov konania stranám nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa v priebehu konania viac krát menila petit žalobného
návrhu. Na výzvu súdu v zmysle ust. § 43 O.s.p. upravila petit žalobného návrhu podaním doručeným
súdu dňa 28.10.2013 v znení: „Súd určuje, že nezakladaným na pravé a zákone postupom odporcu v
rozhodcovskom konaní a rozhodovaní zo dňa 7.5.2007 boli porušené práva navrhovateľky: základné

právo na slobodný prístup k informáciám zaručene čl. 10 Dohovoru na ochranu ľudských práv a
základných slobôd a čl. 26 Ústavy SR ako aj zákonom č. 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám,
jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 čl. 1 Ústavy SR, základné právo
na spravodlivý proces pred nestranným a nezávislým súdom zaručené v čl. 46 čl. 1 Ústavy SR a čl.
6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, ďalej základné právo na neprípustnosť
uloženia povinnosti nie na základe zákona a nie v medziach zákona zaručené čl. 13 ods. 1 písm.
a/ Ústavy SR, základné právo na účinné právne prostriedky nápravy zaručené čl. 13 Dohovoru na

ochranu ľudských práv a základných slobôd a základné právo na pokojné používanie svojho majetku
zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd,
ďalej základné právo navrhovateľky na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním
alebo iným zneužívaním osobných údajov zaručené čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, ako aj základné právo
na ochranu osobných údajov zaručené čl. 22 Ústavy SR, a zákonom 428/2002 Z.z., ďalej základné
právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia zaručené čl. 16 ods. 1 Ústavy SR a základné právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zaručené čl. 19

ods. 2 Ústavy SR, ako aj základné právo na dobré meno a dobrú povesť, osobnú česť a dôstojnosť
zaručené čl. 19 ods. 1 Ústavy SR; a preto súd vyhlasuje za neprípustný výkon rozhodnutia vydaného
odporcom - rozhodcovského rozsudku zo dňa 7.5.2007 bez sp.zn. ako aj rozhodcovského rozsudku
zo dňa 7.5.2007 sp.zn. S. a priznáva žalobkyni nemajetkovú ujmu určenú podľa § 136 O.s.p., ktorúje žalovaný povinný zaplatiť navrhovateľke do 3 dní od právoplatnosti rozsudku poštovou poukážkou
na jej adresu a taktiež súd priznáva žalobkyni náhradu trov konania, ktoré žalovaný je povinný zaplatiť
navrhovateľke do 3 dní od právoplatnosti rozsudku poštovou poukážkou na jej adresu.“ Z dôvodu

obsahových nedostatkov zmeneného petitu súd upozorňoval žalobkyňu na vady petitu, keď žalobkyňa
opätovne zmenila petit žalobného návrhu podaním zo dňa 6.10.2015, ktorú zmenu súd uznesením
pripustil na pojednávaní konanom dňa 20.12.2016 za účasti zástupcov oboch sporových strán v znení:
„Odporca ako rozhodca svojim postupom a rozhodnutím v rozhodcovskom konaní sp.zn. S. zo dňa
7.5.2007 porušil tieto základné práva navrhovateľky:

- právo na slobodný prístup k informáciám podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 26 Ústavy SR;
- právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR;
- právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd;

- právo na možnosť uloženia povinnosti zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR;
- právo na účinné právne prostriedky nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd;
- právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru na ochranu
ľudských práv a základných slobôd;

- právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR;
- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19
ods. 2 Ústavy SR;
- právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním
údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy SR,

čím nezákonne zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky na ochranu jej mena, občianskej cti,
ľudskej dôstojnosti, súkromia, života a zdravia.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- Eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil, namietal právomoc všeobecných súdov v prejednávanej
veci konať, navrhol skúmať, či je na požadovanom určení daný naliehavý právny záujem v zmysle
v tom čase platného ust. § 80 O.s.p.. Prevedeným dokazovaním súd zistil, že dňa 7.5.2007 vydal
žalovaný ako rozhodca rozhodcovský rozsudok pod č.k. S., ktorým uložil žalovaným v 1. a 2. rade
(E. H. a F. H.), obaja bytom P. X, P., aby do 3 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku zaplatili

spoločne a nerozdielne 7,5 mil. Sk spolu s 6 % ročným úrokom z omeškania od 17.4.2007 až do
zaplatenia, alebo aby v tej istej lehote podali námietky u rozhodcu. Rozhodca zároveň rozhodol o
vrátení kaucie 450.000,- Sk žalobcovi (H. Q.). V odôvodnení rozhodcovského rozsudku sa uvádza,
že žalobca si žalobou zo dňa 4.5.2007 uplatnil voči žalovaným v 1. a 2. rade pohľadávku zo zmenky
vo výške 7,5 mil. Sk. Z originálu zmenky vystavenej dňa 22.3.2007 doloženej žalobcom rozhodca

zistil, že uplatnená zmenková suma je splatná dňa 16.4.2007. Z tejto listiny rozhodca ďalej zistil, že
žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovaným indosamentom (rubopisom) od pôvodného remitenta
zmenky D.. D. Š. dňa 2.5.2007. Z preskúmania rubopisu rozhodca zistil, že spĺňa všetky náležitosti
platnéhoindosamentu.Rozhodcovskýrozsudoknadobudolprávoplatnosť26.5.2007.Nazákladenávrhu
oprávneného a vydania poverenia k vykonaniu exekúcie vydaného Okresným súdom Košice II dňa

15.4.2008 bolo začaté voči žalobkyni a jej manželovi exekučné konanie. Exekučným titulom bol práve
rozhodcovský rozsudok D.. D. Č. pod č.k. S.-X zo dňa 7.5.2007. Aktuálne je exekúcia voči žalobkyni
a jej manželovi na základe uznesenia Okresného súdu Košice II č.k. XXEr/XXX/XXXX-XXXX, L. XXX/
XXXX zo dňa 17.7.2015 zastavená z dôvodu nevykonateľnosti rozhodcovského rozsudku vydaného
rozhodcom, pretože tento neobsahuje všetky materiálne náležitosti potrebné preto, aby rozhodnutie

bolo vykonateľné. Súd postupoval v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. a/ zák. č. 233/1995 Z.z. v znení
zmien a doplnkov, čím vyhovel odvolaniu povinných v 1. a 2. rade (žalobkyne a jej manžela) a exekúciu
zastavil. Krajský súd v Košiciach po odvolaní podanom oprávneným (O.. S. E.) potvrdil prvoinštančné
rozhodnutie. V odôvodnení uviedol, že po preskúmaní obsahu spisového materiálu sa odvolací súd
stotožnil s názorom súdu prvej inštancie v tom, že doposiaľ rozhodcovský rozsudok nenadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť, teda nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, keďže nebol povinným
v 1. a 2. rade doručený účinne. Rozhodcovský rozsudok zo dňa 22.5.2007 bol povinným v 1. a 2.
rade údajne osobne doručený D.. D. Š. ako treťou osobou na základe poverenia rozhodcu D.. D. Č.,
čo nebolo v súlade s ust. § 51 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z. v spojení s ust. § 45 O.s.p.. Predloženýlistinný dôkaz vzájomné záväzky zo dňa 22.5.2007 presvedčivým spôsobom nepreukazuje doručenie
pre povinných v 1. a 2. rade zvlášť za predpokladu, že doručením rozsudku nemôže byť poverená osoba,
ktorá má na veci protichodný záujem. V danom prípade doručoval práve D.. Š., ktorý bol remitentom

zmenky indosovanej na ďalšiu osobu. Odvolací súd sa stotožnil aj s materiálnou nevykonateľnosťou
rozhodcovského rozsudku, ako aj exekučného titulu, keď z výroku vyplýva uloženie povinnosti zaplatiť
spoločneanerozdielne,avšakniejezrejméakýmspôsobommajúžalovanísvojupovinnosťsplniť,keďže
vo výroku nie je uvedená osoba oprávnená plnenie prijať. Z ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
nepochybne vyplýva oprávnenie, ale aj povinnosť exekučného súdu preskúmať materiálnu stránku

vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Vec právne posúdil podľa ustanovenia
§ 11, § 13 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti, § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 100
OZ, § 101 OZ. Žalobkyňa namietala, že nežaluje žalovaného ako rozhodcu ale ako fyzickú osobu,
ktorú si ona za rozhodcu nikdy nezvolila a ktorý poškodil jej osobnostné práva. Súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobkyňou tvrdené skutočnosti neboli relevantným spôsobom preukázané. Žalobkyňou

tvrdené porušenie jej osobnostných práv tak ako sa ich určenia porušením domáha s výnimkou práv
podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy nepatria medzi osobnostné práva, ktoré sú predmetom občianskoprávnej
ochrany. Takéto právo nemá rýdzo osobnú povahu, pretože nie je spojené s osobnou identitou fyzickej
osoby, ale ide výlučne o právo na ochranu fyzickej osoby vo vzťahu voči štátnej suverenite. Ku vzniku
občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby

podľa§13OZmusíbyťakopredpokladzodpovednostisplnenápodmienkaexistenciezásahuobjektívne
spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti
fyzickejosobyavjejfyzickejamorálnejintegrite.Tentozásahmusíbyťneoprávnený(protiprávny)amusí
byť zistená existencia príčinnej existencie súvislosti medzi zásahom a neoprávnenosťou. Nesplnenie
niektorého z týchto predpokladov vylučuje možnosť sankcií podľa ustanovenia § 13 OZ. O neoprávnený

zásah nejde okrem iného vtedy, ak je to zásah dovolený, zákonom to možno podriadiť aj konanie
rozhodcu v rozhodcovskom konaní za predpokladu, že rozhodca nemohol mať vedomosť o prípadnom
podvodnom konaní tretích osôb predložením listín údajne získaných podvodom, ktoré v konečnom
dôsledkubolipodkladomvydaniarozhodnutia.Právevrozhodcovskomkonanímaloktvrdenémuzásahu
do osobnostných práv žalobkyni dôjsť vydaním nezákonného rozhodcovského rozsudku. V právomoci

tohto súdu nie je mimoprocesne preskúmavať správnosť postupu rozhodcu v rozhodcovskom konaní.
Súd nemôže zasahovať do výkonu pôsobnosti iných orgánov, len za podmienok stanovených výslovne
zákonom. Je preto potrebné dať za pravdu žalovanému, že prieskum rozhodcovského rozsudku
podlieha tak exekučnému súdu, ktoré podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bol nielen
oprávnený, ale i povinný posúdiť rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a jeho prípadný rozpor so

zákonom. Tiež žalobkyňa v konaní mohla o zrušení rozhodcovského rozsudku napadnúť jeho platnosť
z dôvodov vytýkaných nezákonnosti a nedostatkov. Aj keď žalobkyňa tvrdí, že rozhodcovský rozsudok
jej nikdy nebol do vlastných rúk doručený, z pripojených rozhodnutí košických súdov, napr. uznesenia
KS Košice XXCoE/XXX/XXXX nepochybne vyplýva, že v súčasnosti už v skončenom exekučnom
konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II, č. k. XXEr/XXX/XXXX podala žalobkyňa námietky

voči exekúcii už dňa 14.5.2008. Tiež je nesporné, že žalobkyňa a jej manžel vedú konanie voči
žalovanému D.. D. Č. na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. XXC/XXX/XXXX, v ktorom sa domáhajú
vyslovenia absolútnej neplatnosti rozhodcovského konania. Súčasný stav je teda taký, že žalobkyňa
rozhodcovským konaním na základe rozhodcovského rozsudku vydaného žalovaným nie je rušená na
svojich osobnostných právach a ňou tvrdený protiprávny stav netrvá. Ďalej uviedol, že občianske právo

poskytuje osobnosti človeka ochranu prostredníctvom ustanovenia § 11 až 16 Občianskeho zákonníka,
kde je koncipovaná všeobecná ochrana vzťahujúca sa na celú oblasť občianskeho práva. Predmetom
ochrany osobnosti človeka je podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka najmä život a zdravie, občianska
česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Prostriedkami súdnej ochrany
osobnosti človeka sú: 1. návrh na upustenie od neoprávneného zásahu (tzv. negatórna žaloba), 2.

návrh na odstránenie následkov zásahov (tzv. reštitučná žaloba) a 3. návrh na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia (tzv. satisfakčná žaloba). Uvedené prostriedky súdnej ochrany môžu byť uplatnené
samostatne alebo kumulatívne. Ich kumulatívne uplatnenie závisí od účelu, napr. ak neoprávnený
zásah do osobnostných práv stále trvá a vzniklo oprávnenie na zadosťučinenie. Z formulácie žaloby
podanej žalobkyňou je nesporné, že táto obsahuje návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia

tzv. satisfakčnú žalobu, v zmysle ktorej sa domáha žalobkyňa náhrady nemajetkovej ujmy v sume
50.000,- Eur. Avšak žaloba v časti, ktorou žalobkyňa navrhuje rozhodnúť v znení, že odporca/žalovaný
ako rozhodca svojim postupom a rozhodnutím v rozhodcovskom konaní sp.zn. L. zo dňa 7.5.2007
porušil základné práva žalobkyne v petite vymenované nespĺňa vhodne zvolený prostriedok súdnejochrany osobnosti človeka, teda neobsahuje návrh/žalobu na upustenie od neoprávneného zásahu
tzv. negatórnu žalobu a ani návrh/žalobu na odstránenie následkov zásahov tzv. reštitučnú žalobu.
Z uvedeného dôvodu súd považoval žalobný návrh v tejto časti za nedôvodný. Ďalej sa žalobkyňa

žalobou domáhala nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- Eur. Voči uplatnenému
nároku vzniesla žalovaná strana námietku premlčania. Z dôvodu procesnej ekonomiky súd posudzoval
opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania. Premlčacia doba u práva na ochranu osobnosti začína
bežať odo dňa, kedy bolo možné právo na súde uplatniť prvýkrát. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy je právo majetkovej povahy a preto dochádza k jeho premlčaniu vo všeobecnej trojročnej lehote.

Žalobkyňa sa o existencii rozhodcovského rozsudku podľa vlastných vyjadrení v žalobe dozvedela dňa
17.9.2007 potom, ako s manželom pri návšteve banky zistili blokáciu účtov a po návšteve exekútorského
úradu sa dozvedeli o prebiehajúcom exekučnom konaní. To znamená, že žalobkyňa už dňa 18.9.2007
(keď mimochodom žalobkyňa s manželom podali trestné oznámenie) mohli podať žalobu na ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa podala žalobu na tunajší súd 12.5.2010 a v žalobe
požadovala priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú sumou nekvantifikovala. Prvoinštančný súd v

zmysle pokynov odvolacieho súdu vyzýval žalobkyňu na odstránenie vád petitu, na čo žalobkyňa
reagovala podaním z 28.10.2013. V zmysle predmetného uznesenia súdu z 5.8.2013 č.k. XXC/XXX/
XXXX-X bola žalobkyňa výslovne vyzvaná na presnú špecifikáciu výšky nemajetkovej ujmy, ktorej
náhrady sa voči žalovanému domáha. Žalobkyňa len odkázala na ust. § 136 O.s.p., avšak nárok opäť
nekvantifikovala. Údaj o tom, čoho sa žalobca žalobou domáha tzv. žalobný petit musí byť presný, určitý

a zrozumiteľný. Súd totiž musí celkom presne vedieť, o čom má konať a rozhodnúť, pretože nemôže
s výnimkou zákonne vymedzených prípadov stranám priznať iné práva a uložiť im povinnosti, než sú
navrhované. Keby žalobca nevymedzil v žalobe žalobný petit presne, určito a zrozumiteľne, prevzatie
takéhoto petitu do výroku súdneho rozhodnutia by malo za následok jeho materiálnu nevykonateľnosť.
Požiadavka, aby zo žaloby bolo jasné, čoho sa žalobca domáha sa týka aj žalôb na ochranu osobnosti.

Žalobné návrhy vo veciach ochrany osobnosti nemôžu byť formulované všeobecne a nepresne, takéto
nepresnosti musia byť odstránené a nemôžu byť preberané do rozsudkov v znení vyvolávajúcom
pochybnosti. Pokiaľ žalobca požaduje peňažné plnenie, musí byť zo žaloby zrejmé i to, aká čiastka
mu mala byť zaplatená. Pokiaľ nemôže svoj peňažný nárok presne vyčísliť, musí ho uviesť aspoň v
približnej výške. V danom prípade odvolanie sa žalobkyne na aplikáciu ustanovenia v tom čase platného

právnehopredpisuObčianskehosúdnehoporiadkuv§136O.s.p.tedanebolosprávne.Žalobkyňavýšku
nemajetkovej ujmy kvantifikovala až podaním doručeným súdu dňa 6.10.2015. Ak teda premlčacia doba
žalobkyni začala plynúť dňom 18.9.2007 do podania žaloby 12.5.2010 uplynuli 2 roky 7 mesiacov a
23 dní. Od podania žaloby do podania žalobkyne dňa 28.10.2013 v zmysle výzvy súdu na odstránenie
vád žaloby premlčacia lehota spočívala, avšak následne po uvedenom dátume, keďže žalobkyňa

výšku nemajetkovej ujmy nekvantifikovala až do kvantifikácie sumy nemajetkovej ujmy plynula ďalej
a uplynula pripočítaním zaokrúhlene plných piatich mesiacov 28.3.2014. Z uvedeného je zrejmé, že
nárok žalobkyne sa skutočne uplynutím trojročnej premlčacej lehoty premlčal. Súd je presvedčený,
že nebolo jeho povinnosťou nahrádzať prejav vôle žalobkyne a kvantifikovať výšku nemajetkovej
ujmy, nakoľko len žalobkyňa sama vie, akou intenzitou bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv.

s poukázaním na vyššie uvedené súd žalobu v plnom rozsahu zamietol. K návrhom na doplnenie
dokazovania, ktoré súd zamietol je potrebné uviesť, že vykonané dôkazy viedli k spoľahlivému zisteniu
skutkového stavu a postačovali na rozhodnutie vo veci. Nebolo potrebné konanie neúmerne predlžovať
s poukázaním na postoj žalobkyne, ktorá na každom súdnom pojednávaní bezprostredne predkladala
stále nové a nové dôkazy nerešpektujúc právo protistrany a súdu v dostatočnom časovom predstihu sa s

obsahom listinných dôkazov oboznámiť. Zároveň žalobkyňa namietala dĺžku konania a sťažovala sa na
neefektívnu ochranu jej práv. Už v čase podania žaloby keď platil Občiansky súdny poriadok, ktorý v ust.
§ 118a ods. 1 O.s.p. ukladal povinnosť účastníkovi vo veciach ochrany osobnosti opísať rozhodujúce
skutočnostiovecisamejaoznačiťdôkazynapreukázaniesvojichtvrdenínajneskôrdoskončeniaprvého
pojednávania s tým, že na neskôr označené skutočnosti a dôkazy súd prihliadať nemusel s výnimkou

dôkazov, ktoré vyšli najavo neskôr. V čase podania žaloby však žalobkyňa nepochybne vo vzťahu
k nároku na nemajetkovú ujmu disponovala potrebnými dôkazmi. Žalobkyňa sa však v žalobe, ktorú
podala na súd dňa 12.5.2010 náhrade nemajetkovej ujmy a jej zdôvodnenia nijako nevenuje. Aktivitu
v tomto smere žalobkyňa začala vyvíjať až potom, ako skončilo exekučné konanie a žalobkyňa výšku
nemajetkovej ujmy kvantifikovala, teda viac ako 5 rokov po začatí súdneho konania. Pokiaľ žalobkyňa

argumentuje, že súd jej neposkytol dostatočný časový priestor v súdnom konaní, je potrebné považovať
jej tvrdenia za neadekvátne, keďže v priebehu súdneho konania žalobkyňa dostala nadlimitný priestor
na zdôvodnenie uplatnených nárokov. Bola vypočúvaná na pojednávaniach dňa 27.3.2014, 26.3.2015,
18.9.2015, 20.12.2016 a 10.10.2017. Súdne konanie je pritom ovládané zásadou hospodárnosti v tomzmysle, aby ochrana práv všetkých účastníkov konania/strán sporu bola účinná a rýchla. O trovách
konania rozhodol podľa § 251 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 257 CSP. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol súd aplikujúc ust. § 257 C.s.p., pričom aj keď v konaní bol úspešný žalovaný a patrila by mu

náhrada trov konania, súd akcentoval na okolnosti prípadu a aplikoval uvedené zákonné ustanovenie v
snahe zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. V konaní predovšetkým
z rozhodnutí košických súdov nepochybne vyplýva, že voči žalobkyni sa dlhoročne viedlo exekučné
konanie, a to na základe rozhodcovského rozsudku žalovaného, ktorý nebol spôsobilým exekučným
titulom, nakoľko neobsahoval všetky materiálne náležitosti. Z uvedeného dôvodu súd nepriznal žiadnej

zo strán náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods.
1 písm. a/, b/, d/, e/, f/,g/, h/, v ktorom zopakovala dôvody žaloby. Poukázala na to, že trestná vec
pôvodne vedená pod ŠTS sp. zn. T.-XTXXXX, kde má postavenie poškodenej a v tom sú obžalovaní
z podvodu a falšovania zmenky D.. Š. a p. Q., nie je doposiaľ právoplatne skončená a je vedená pred

Najvyšším súdom SR na podklade odvolania Úradu špeciálnej prokuratúry pod sp. zn. XTo/XX/XXXX.
Pred prvoinštančným súdom sa domáhala súdnej ochrany svojich poškodených práv a namietala, že
žalovaný aktívnym konaním ako aj pasívnym správaním (zdržaním sa konania) z neprávosti vytvoril
pre iné osoby „právo“ zneužité proti žalobkyni, čím jej spôsobil škody a ujmy materiálne a nemajetkové
(morálne). Vytýkala súdu prvej inštancie, že odmietol plniť funkciu garanta súdnej ochrany práv a slobôd,

prehĺbil stav jej právnej neistoty, založil nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorým poskytol
ochranu ručiteľovi práva - žalovanému. Porušil zásady vyplývajúce z povahy právneho štátu tým, že
konal a rozhodol v rozpore so zákonom, so skutkovými zisteniami a stavom veci, ako aj v rozpore s
rozhodnutiami iných súdov a úradov, ospravedlnil žalovaného a zbavil ho zodpovednosti. Rozhodnutie
trpí procesnými a inými vadami a závery súdu sú v extrémnom nesúlade s tým, čo vyšlo v konaní najavo.

Je ústavne neudržateľné, pretože má za následok odmietnutie spravodlivosti. Poukázala na prieťahy v
konaníanato,žesúdprisvojomkonanínezohľadnilkonštantnújudikatúruÚstavnéhosúdu,podľaktorej:
„Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť uplatnenie
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom toho práva je aj relevantné a efektívne
konanie súdov.“ Namietala, že v rozhodcovskom konaní nebola v procesnom postavení účastníčky.

Žalovaný nebol subjektom príslušným na rozhodcovské konanie. Vytýkala súdu prvej inštancie, že
si nesplnil základnú povinnosť predbežne posúdiť namietanú skutočnosť neexistencie rozhodcovskej
zmluvy a od toho odvíjajúcu sa neoprávnenosť zásahu žalovaným do základných a osobnostných práv
žalobkyne, a to s prihliadnutím na súvisiace rozhodnutia iných súdov a úradných zložiek. Bolo jej odňaté
právonaspravodlivýproces.VtejtosúvislostipoukázalananálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.O..Ú.XXX/

XX J.. XX, zdôraznila, že predmetom jej žalobného návrhu a dokazovania nebolo preukázanie trestného
činu, podvodu žalovaného, či tretích osôb a ani organizovanej skupiny v trestnoprávnom zmysle,
pretože je to v pôsobnosti OČTK ŠTS ÚŠP a momentálne NS SR. Žalobkyňa pred súdom osvedčovala
neoprávnenosť zásahu do jej práv a osobnosti účelovým aktívnym a pasívnym konaním žalovaného.
Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neposúdil tú skutočnosť, že napriek jeho výzve žalovaný

nepredložil originál zmluvy, ktorým by ho žalobkyňa splnomocnila a výslovne vymedzila svoju vôľu, aby
rozhodol spor vo veci zmenky na 7.500.000,- Sk s úrokom 6 % ročne. V konaní dostatočne osvedčila
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy pre konanie žalovaného. Prijatie funkcie rozhodcu žalovaným zo
7.5.2007 nebolo právnym úkonom ale aktom účelovej svojvôle použitej k neoprávnenému zásahu do
práv žalobkyne aby vyzeral zdanlivo „právnym“. Od neexistencie rozhodcovskej zmluvy sa odvíjali ďalšie

rozhodujúce právne skutočnosti. Namietala, že žalovaný nebol subjektom príslušným na rozhodcovské
konanie a jeho postupy nie je možné považovať za postupy v rámci konania upraveného zákonom
ako vo všeobecnosti, tak aj zákonom v rozhodcovskom konaní. Ďalej, že súd náležite nepreskúmaval
namietanú právnu skutočnosť neexistencie rozhodcovskej zmluvy a táto skutočnosť sa odrazila na
ďalších procesných a vecných pochybeniach napadnutého rozhodnutia. Nesúhlasila s uvažovaním

súdu v napadnutom rozsudku na str. 11 ods. 19, ktorý žalovaného posúdil ako „súkromný subjekt -
rozhodcovský súd v súkromných vzťahoch.“ Neexistencia rozhodcovskej zmluvy absolútne vylučovala
oprávnenie žalovaného konať na návrh p. Q.. Ďalej vytýkala súdu prvej inštancie, že porušil ustanovenie
§ 187 ods. 1 CSP ak skúmal dôkaz nezískaný zákonným spôsobom, keď na str. 8-9 napadnutého
rozsudku cituje rozsudok ŠTS zo dňa 13.7.2015 a detailne sa pozastavuje pri trestnom konaní, na ktoré

upozornil súd „obe sporové strany“. Ďalej poukázala na to, že súd odmietol uznať za neoprávnený zásah
do jej osobnosti zneužívanie a rozšírenie žalovaným neurčitému okruhu osôb rodného čísla žalobkyne
v obsahu „písomnosti od neoprávnenej osoby zo 7.5.2007“, a to napriek nesporným dôkazom, ktoré
preukazujú neoprávnenosť postupu žalovaného. Poukázala na to, že neoprávnenosť zásahu žalovanýmdo práv a osobnosti žalobkyne pasívnym správaním bola taktiež osvedčená pred súdom osobnými
výpoveďami žalovaného: v predmetnej veci dňa 18.9.2015, v trestnej veci pred ŠTS dňa 31.3.2015,
pred OČTK dňa 8.12.2008, čo priamo vyplýva zo zápisnice, ktoré súd mal k dispozícií. Žalovaný účelovo

nevynaložil žiadne úsilie, aby informoval žalobkyňu o prijatí funkcie rozhodcu zo 7.5.2007 a ani o svojom
„rozhodovaní“, o jej záväzkoch či zneužívaní jej rodného čísla. Neoprávnenosť zásahu žalovaného do
práv a osobnosti žalobkyne aktívnym správaním bolo tiež osvedčené pred súdom preukázaním toho, že
žalovaný naopak vynaložil úsilie, aby ním založený, pre žalobkyňu protiprávny stav, prehĺbil. Žalovaný
aktívne zasahoval do exekučného konania a vykonával prospech Q., „oprávneného“ v exekučnom

konaní pred OS KE II a žalobca v rozhodcovskom konaní (postupy, ktoré sú neprípustné pre zákonného
rozhodcu). Súd neprihliadal starostlivo na všetko čo vyšlo počas pojednávania najavo a nehodnotil
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Právo na ochranu osobnosti je absolútnym právom fyzickej
osoby, ktoré pôsobí proti všetkým iným právam. Pred prvostupňovým súdom žalobkyňa dôvodila, že
difamačné pôsobenie zásahu žalovaného do jej osobnosti sa poznačilo na jej vzťahoch s okolím,
rozrušilo eventualitu vytvárať a rozvíjať svoje vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami podľa svojich

predstáv, vážne poškodilo najväčšiu príležitosť žalobkyne rozvíjať vzťahy s vonkajším svetom. Pocítila
nielen odsudzovanie a momentálne zhoršenie komunikácie s mnohými, s kým prichádzala do styku,
ale to že stratila autoritu a bola voči nej prejavovaná podozrivosť, ktorú pred týmto nikdy nepoznala,
a to aj vo svojom pracovnom prostredí, u zamestnancov, dodávateľov, bankových pracovníkov, po
miesto bývania, medzi známymi atď.. Bola prerušená komunikácia s mnohými známymi a priateľmi,

ktorí sa jej začali vyhýbať a niektoré priateľstva dokonca sa stratili a musí v priebehu rokov doposiaľ
odolávať takým častým otázkam od známych ako to: „Čo to ste také narobili, že musíte čeliť toľkým
súdom ?“. Nakoniec sa to prejavilo aj v napätí vzťahu v rodine s manželom a jeho rodinou. Zásah
žalovaného do osobnostných práv žalobkyne pôsobil difamačne na jej dobré meno, dobrú povesť a
zničil jej spoločenské zaradenie, pretože sa stala vnímaná namiesto dôveryhodnej, poctivej a spoľahlivej

osoby ako nesvedomitá dlžníčka, teda ako porušujúca morálne zásady spoločnosti nekalými praktikami,
vyhýbania sa svojim finančným záväzkom (obzvlášť vysokým), pri ktorom jediným spôsobom pôsobenia
jej súdne donútenie k plneniu záväzkov. V tomto konkrétnom prípade je rozhodujúcim aj vzťah samotnej
žalobkyne k vnímaniu skutočnostiam zásahu žalovaným do jej morálnej integrity ako aj k zničeniu
ním jej spoločenského zaradenia, ktoré žalobkyňa dosiahla a s týmto súvisiace pocitové ujmy na jej

citové ochudobnenie, čo v značnej miere má za následok trvalé zníženie jej občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti a žalobkyňa už nepožíva takú vážnosť spoločnosti ako pred zásahom žalovaného. Ujmy,
ktoré žalobkyni vznikli preukázané pred prvostupňovým súdom, by na jej mieste každá iná osoba
považovala za ujmu objektívne závažnú. Žalobkyňa bola nepretržite 10 rokov rušená vo svojich právach
a musela bezdôvodne znášať ustavičné pocity napätia a stresu, strachu a obáv, poníženia, skľúčenosti,

úzkosti, bezmocnosti, smútku, zúfalstva a šoku, pocit neistoty a beznádejnosti, pocit neznesiteľnej
krivdy, stratu osobného pokoja a možnosti spoločenského uplatnenia, intergritu do súkromia, difamačné
následky na mene, dôstojnosti, povesti s negatívnym dozvukom na zdraví atď.. Žalobkyňa nemohla
v čase podania návrhu na súd konštantne odhadnúť výšku morálnej ujmy presne tak, ako sa nedalo
konštantne odhadnúť výšku trov konania. Súd konal 7 rokov a 6 mesiacov a závažnými, vecnými a

procesnými pochybeniami a neopodstatnenými prieťahmi vyzval dňa od 5.8.2013 žalobkyňu podľa § 43
OSP na spresnenie petitu, a to až po usmernení nadriadeným súdom uznesením zo 4.6.2013, k čomu
došlo po uplynutí viac ako 3 rokov od podania žalobného návrhu a týmto sa lehoty postupom žalobkyne
nepremlčali. Súdu trvalo ďalšie 2 roky, aby sa riadil s podaním žalobkyne z 28.10.2013 doručeným
na súd 5.8.2013, teda až 18.9.2015 reagujúc na podanie žalobkyne z 28.10.2013 na pojednávaní

opätovne vyzval žalobkyňu na spresnenie petitu k určeniu nemajetkovej ujmy. Súdu trvalo ďalší 1 rok
a 2 mesiace, aby sa vysporiadal s podaním žalobkyne zo dňa 6.10.2015 a to tým, že dňa 20.12.2016
pripustil spresnenie petitu, ktorým bol určený nárok nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- eur. Považuje za
neprípustné v právnom štáte, aby súd kvôli svojim procesným chybám a vadám konania neprimeranou
dĺžkouanesprávnymipostupmiodňalúčastníkovikonania-žalobkynizákladnéprávonasúdnuaprávnu

ochranu a odoprel tým spravodlivosť. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov
zo dňa 23.11.2017 č. k. XXC/XXX/XXXX-XXX a sám vo veci rozhodol.

4. Počas konania zomrel žalovaný - dňa 10. januára 2018.

5. Žalobkyňa po tom, čo jej súd oznámil úmrtie žalovaného, podaním doručeným Krajskému súdu v
Prešove dňa 711.2018 oznámila, že trvá na podanej žalobe aj na podanom odvolaní.6. Uznesením č. k. XXCo/X/XXXX-XXX zo dňa 4.3.2019 Krajský súd v Prešove rozhodol o pokračovaní
v konaní s právnym nástupcom žalovaného D.. D. Č. H.. zomrelom dňa 10.1.2018 a s dedičkou D.. P.
Č., rod. A., nar. XX.XX.XXXX.

7.. Žaloovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Žalovaná sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila len v tom zmysle, že zotrváva na svojich
odvolacích námietkach.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie
podané žalobkyňou, preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané

prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento
rozsudokpreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkou
by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích

dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený,
odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP)
Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP)
dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie

je potrebné potvrdiť.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s ním nevysporidal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

11. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre
posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením
§ 220 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil
čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami. Rozhodnutie
prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje prijaté právne závery, primerane vysvetlil. Odvolateľka v podanom odvolaní neuviedla
žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak

vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu
je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd.

12. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, nakoľko toto považoval za dostatočné z hľadiska ustálenia skutkových zistení

ako i právneho posúdenia veci. Správny je aj výrok o trovách konania. Odvolací súd neuznal
opodstatnenosť argumentácie odvolateľa, na ktorej založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

14. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ustanovenie

§ 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobkyňa v odvolacom konaní
nebola úspešná a žalovanej neboli trovy konania zistené, žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).