Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/234/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117203378
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117203378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: O. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. O., právne zastúpený Mgr. Michalom Grošaftom, advokátom so sídlom Hodžova 13, 010 01
Žilina, IČO: 42 225 515, proti žalovanému: M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., t. č. ÚVTOS Dukelská štvrť
941,10, Dubnica nad Váhom, o vydanie veci, o odvolaniach žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Žilina č. k. 7C/8/2017-47 zo dňa 6. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal nároku na
vydanie zdravotnej dokumentácie. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovanému nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

2. Nárok žalobcu posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovení § 118 ods. 1, § 126 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 6, § 4 ods. 5 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v
službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, zmeny a doplnení niektorých zákonov.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania bola žaloba žalobcu na vydanie zdravotnej

dokumentácie žalobcu, ktorú podľa tvrdenia žalobcu žalovaný žalobcovi neoprávnene zadržal. Podľa
súdu prvej inštancie žalobca tvrdil, že zdravotnú dokumentáciu aj so všetkými svojimi osobnými vecami
a inou dokumentáciou z úradov mal na chate u odporcu v taške, odkiaľ musel odísť, pretože žalovaný
sa mu vyhrážal smrťou. Žalovaný popieral tvrdenia žalobcu, že by žalobca v čase, keď sa ku nemu
nasťahoval, mal pri sebe nejakú zdravotnú dokumentáciu a potom, ako žalobcu vyhodil, všetky veci,
ktoré tam boli vo veľmi zlom stave, musel to vyčistiť a dať do poriadku, avšak bolo tam len nejaké
oblečenie a neporiadok, ale zdravotná dokumentácia tam žiadna nebola a zásadne popieral tvrdenia

žalobcu.
Podľa súdu prvej inštancie jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby je aj skutočnosť,
že sporové strany majú vecnú legitimáciu. Vo všeobecnosti platí, že vecnú legitimáciu v konaní má
predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva. Rozhodujúce je teda to, kto je
nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide.
Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo

vzťahu k stranám vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva a niekedy aj z procesného práva, ktorý
v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo k neúspechu v konaní. Vecná legitimácia teda vyjadruje
postavenie strany konania v hmotnoprávnom vzťahu. Strana konania, ktorá je nositeľom tvrdenéhohmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu. Strana konania, ktorá je nositeľom
tvrdenej hmotnoprávnej povinnosti má pasívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku
konania tvrdí a ak sa preukáže, že žalobca nebol subjektom práv alebo žalovaný nebol subjektom

povinnosti, o ktorú v konaní išlo, súd žalobu zamietne.
Podľa súdu prvej inštancie v danom prípade ide o typicky sporové konanie, v ktorom sa uplatňuje
zásada prejednacia a kontradiktórnosti, ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a
navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou strán sporu. Stranu sporu zaťažuje v zmysle ust. čl. 8
C. s. p. dvojaká povinnosť, a to jednak povinnosť tvrdenia (pravdivo opísať všetky právne významné

skutočnosti, z ktorých strana sporu vyvodzuje ňou v konaní uplatnené právo, resp. popretie uplatneného
práva protistrany) a súčasne dôkazná povinnosť (dôkazné bremeno). Nesplnenie tejto povinnosti je
pravidelne sankcionované rozhodnutím, ktoré vyznieva nepriaznivo pre stranu, ktorá tzv. dôkazné
bremeno neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý
postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno a ktorý sa dostal do dôkaznej núdze
(neponúkol alebo nevedel ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre

výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti). Dôkazné bremeno síce postihuje strany sporu, ale obsah tohto
procesného bremena má aj ďalší význam. Tento význam sa spája s procesnou situáciou v spore, v
ktorom je isté napriek všetkým vo veci vykonaným dôkazom, že skutkový stav zostane neobjasnený.
Nezistenie potrebného skutkového stavu nemôže viesť k tomu, že súd odmietne rozhodnúť vo veci
samej. Inštitút dôkazného bremena dovoľuje a ukladá súdu meritórne rozhodnúť aj v takomto prípade.

Neobjasnené skutkové okolnosti sa považujú za nedokázané, resp. za vyvrátené. Dôkazným bremenom
sa teda rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť,
významnápodľahmotnéhoprávaprerozhodnutievoveci,nebolaprenečinnosťstranysporu(vdôsledku

nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu ust. čl. 8 C. s. p.) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla
byť preukázaná a kedy teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať závery ani o
pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá (pozri napr. rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 472/2007 zo dňa 30.04.2009).
Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej-ktorej strany

treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V danom prípade súd prvej inštancie konštatoval, že bolo
na žalobcovi, aby preukázal, že žalovaný jeho zdravotnú dokumentáciu neoprávnene zadržuje, a nie
prenášať túto povinnosť na žalovaného. Žalobca toto svoje tvrdenie nepreukázal. Podľa vyjadrenia

samotného žalobcu na pojednávaní zdravotná dokumentácia mu bola vyhotovená nanovo a má ju
vedenú u MUDr. K.. V tejto súvislosti súd prvej inštancie považoval zároveň za potrebné uviesť,
že zdravotná dokumentácia nie je vecou, ktorá by bola, alebo mohla byť vo vlastníctve právneho
subjektu, či už lekára, poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, zdravotníckeho zariadenia alebo pacienta.
Zdravotná dokumentácia je súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti. V prípade straty zdravotnej

dokumentácie je potrebné požiadať praktického lekára o vystavenie novej zdravotnej karty. Medzi
lekárom a pacientom musí byť podpísaná zmluva. Lekára si môže pacient vybrať dobrovoľne. Aj
napriek tomu, že pacient nechodil k lekárovi, je evidovaný u lekára, ktorého naposledy navštívil, aj pred
niekoľkými rokmi. Podľa súdu prvej inštancie sám žalobca na pojednávaní uviedol, že mu nejde ani tak
o zdravotnú dokumentáciu, ktorú má vedenú u svojho lekára, ale o ostatné veci, ktoré zostali po jeho

odchode v záhradnej chatke, v ktorej býval so žalovaným. Tieto veci však žalobca ani na pojednávaní
bližšie nešpecifikoval a neurobil ani žiadny procesný návrh a zotrval na žalobe, ktorá bola predmetom
konania (o vydanie zdravotnej dokumentácie). Vo vzťahu k ním označeným veciam v podaní doručenom
súdu dňa 03.02.2017 bolo jeho podanie právoplatne odmietnuté a tieto veci neboli predmetom konania.
Na základe vyššie uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu o vydanie zdravotnej dokumentácie pre

nepreukázanie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zamietol.
Podľa súdu prvej inštancie žalovaný bol v konaní úspešný, vznikol mu teda nárok na náhradu
trov konania, súd však na jeho strane vznik žiadnych trov konania nezistil a žalovaný si ani žiadne trovy
konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že
v čase prípravy súdneho pojednávania nemal prístup k vyšetrovacím spisom vedeným pod ČVS:
ORP-536/1-VYS-ZA-2015; ČVS: ORP-560/3-VYS-ZA-2015; ČVS: ORP-1099/3-VYS-ZA-2017, ktoré
obsahujú dôkazové dokumenty o tom, že žalovaný zadržiava žalobcove životne dôležité písomnosti adokumenty osobnej povahy. Poukázal na to, že žalovaný má vedomosť, že sa podieľal pri zakladaní
prvého bankového účtu v bankovej inštitúcii oproti Hoteli Astória a že zadržiava doklady o založení
účtu. Poukázal tiež na to, že vo vyšetrovacom spise ČVS: ORP-560/3-VYS-ZA-2015 absentuje záznam,

ktorý by zdôvodnil a vysvetlil účasť Y. A. pri zakladaní bankového účtu XXXXXXXXXX/XXXX a finančné
transakcie vykonané dňa 03.06.2017. V tejto súvislosti uviedol, že je presvedčený o tom, že žalovaný
zneužitímidentityžalobcuzaložilvoZ.,Q.druhýbankovýúčetA.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX,pričom
žalovaný mal vedomosť, že sa podieľal pri zakladaní druhého bankového účtu vo Z. a že musel
mať vedomosť, že zadržiava doklady o založení druhého bankového účtu. Poukázal tiež na to, že

žalovaný mal vedomosť, že sa podieľal na falšovaní a pozmeňovaní verejnej listiny kúpnej zmluvy
zo dňa 02.06.2014 na notárskom úrade JUDr. Zuzany Kolembusovej a že zadržiava originál kúpnej
zmluvy. Okrem toho uviedol, že je presvedčený o tom, že žalovaný mal vedomosť, že sa podieľal na
falšovaní a pozmeňovaní verejnej listiny, a to zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.09.2014, pričom
zadržiava originál tejto zmluvy. Napokon uviedol, že je presvedčený o tom, že žalovaný mal vedomosť o
nehnuteľnostiach vyplývajúcich z dedičského konania a že tieto doklady v dedičskom konaní zadržiava.

Taktiež uviedol, že nie je pravdou, že žalovaný na žalobcu mesačne doplácal 500,- - 600,- eur, dával
mu cigarety, keď chcel, alkohol a pod. Navrhol rozhodnúť tak, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi
originál dokladov o založení bankového účtu v banke oproti Hotelu Astória, originál dokladov o založení
druhého bankového účtu, originál kúpnej zmluvy zo dňa 02.06.2014, zmluvy o postúpení pohľadávky zo
dňa 24.09.2014 a dokumenty dedičského konania.

5. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
kde uviedol, že súd prvej inštancie v konaní nepostupoval v súlade s príslušnými zákonnými
ustanoveniami a svojím procesným postupom znemožnil účastníkovi konania realizovať jemu priznané
procesné práva. V nadväznosti na ustanovenia § 149, § 185 ods. 1, § 187, § 188 a § 197 C. s. p.

a za účelom preukázania svojich tvrdení navrhol do konania zabezpečiť dôkazy, ktoré sám vykonať
nemohol, a to výsluch svedka - bývalej manželky žalovaného ohľadne opisu skutkových okolností,
za ktorých došlo k zadržaniu osobných vecí a dôležitých písomností vlastnícky patriacich žalobcovi a
výsluchsvedkaJ.U..Poukázalnato,žetýchtosvedkovnedokázalzabezpečiťabolonasúde,abytýchto
svedkov zabezpečil, avšak súd prvej inštancie vykonaním takéhoto dôkazu nepristúpil a v odôvodnení

ani nevyslovil, prečo tak neurobil. Z uvedených dôvodov navrhol zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie
v celom rozsahu.

6. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s.

p. a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2
C. s. p. potvrdil.

7. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

8. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti

pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

9. Pokiaľ žalobca namietal v odvolaní, že žalovaný musí mať vedomosť, že zadržiava originál zmluvy

o postúpení pohľadávky zo dňa 24.09.2014, originál kúpnej zmluvy zo dňa 02.06.2014, dokumenty
týkajúce sa dedičského konania, ako aj originály dokladov o založení bankových účtov, odvolací súd
vyhodnotil tieto námietky ako nedôvodné. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že predmetom
tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania bolo konanie o vydanie zdravotnej dokumentácie,keďže vo vzťahu k nim označeným veciam v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 03.02.2017
bolo jeho podanie právoplatne odmietnuté. Navyše žalobca ani na pojednávaní bližšie nešpecifikoval
vydanie hnuteľných vecí a neurobil ani žiadny procesný návrh, ktorý by sa týkal týchto vecí tak, ako to

správnekonštatovalsúdprvejinštancie.Pretoskutočnosti,ktoréuviedolžalobcavodvolacomkonaní,sú
právne irelevantné. Okrem toho rozšírenie návrhu ohľadne vydania hnuteľných vecí v rámci odvolacieho
konania súčasný Civilný sporový poriadok neumožňuje.

10. Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nepredvolania

svedka - bývalej manželky žalovaného a svedkyne U.. V zmysle § 185 ods. 1 C. s. p. platí, že je vždy
na úvahe súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná a ktorý nie. Podľa odvolacieho súdu súd prvej
inštancie na pojednávaní umožnil procesne prípustnou formou žalobcovi, resp. právnemu zástupcovi
vyjadriť sa k navrhnutým svedkom s uvedením okolností, pre ktoré by mali byť vypočutí, avšak zo strany
žalobcu neboli tieto skutočnosti dostatočne ozrejmené, preto na ne súd prvej inštancie neprihliadal.

11. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa

prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli
neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

12. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú

správnosť a nebol ani napadnutý odvolacími námietkami.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalovaný v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešný.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)