Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. máj 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716200900
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716200900.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr.GabrielyVilágiovejaJUDr.KarolaKrochtuvsporežalobcu:PrimabankaSlovensko,a.s.,Hodžova
11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: N. P., L.. XX.XX.XXXX, J. B. XXXX/X, XXX XX G.
- C., o zaplatenie 1 965,33 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo
dňa 16. 10. 2018, č. k. 18C/17/2016-74 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.026,16 s 5,00 % p.a. úrokom z
omeškania zo sumy 2.025,61 eur do 24.11.2015 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Súd stranám n e p r i z n á v a náhradu trov konania“.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z., § 52 ods. 1,
2, § 53 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá úverová zmluva, kde
bol poskytnutý úver vo výške 2 000 eur, pričom išlo o bezúčelový úver, kde mal žalovaný vrátiť

peňažné prostriedky v 108 splátkach vždy do 20.dňa v mesiaci vo výške 29,97 eura. V dôsledku
neuhradenia splátok došlo k predčasnému spoplatneniu úveru a žalobca si v predmetnom konaní
uplatnil nároky, ktoré mu prináležali z uvedeného zmluvného vzťahu. Súd vykonal dokazovanie
výsluchom žalobcu, listinnými dôkazmi, úverovou zmluvou č. XXXXXXXXXXXXXXXX, všeobecnými
obchodnými podmienkami, výpisom z obchodného registru žalobcu, výzvou na predčasné splatenie
úveru, upomienok, sadzobníkom poplatkov a posúdil žalobu ako čiastočne dôvodnú a opodstatnenú.
Súd preskúmal náležitosti úverovej zmluvy zo dňa 24. 04. 2015 a zistil, že táto obsahuje všetky potrebné

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Povinnosťou
žalovaného bolo splácať poskytnutý úver v mesačných splátkach po 22,97 eura, pričom termín konečnej
splatnosti úveru bol stanovený 22. 04. 2024. V dôsledku neuhradenia splátok žalovaným došlo k
zosplatneniu úveru dňa 23. 11. 2015 s tým, že žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie dlhu do 03. 12.2015. Keďže k žiadnej úhrade po zosplatnení úveru nedošlo, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie istiny
vo výške 1 965,33 eura, vyčíslených úrokov z úveru do zosplatnenia vo výške 60,28 eura a úrokov z
omeškania. Súd zamietol nárok žalobcu týkajúci sa úroku z úveru vo výške 11,50 % p. a. z istiny 1

965,33 eura od 24. 11. 2015 do zaplatenia vzhľadom na to, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru
a žalobcovi po spoplatnení úrok z úveru nepatrí. Súd nepriznal žalobcovi ani uplatnené poplatky vo
výške 60 eur za upomienky, nakoľko ide o neprijateľné zmluvné podmienky. Žalovaný nemohol ovplyvniť
určenú výšku žalobcom stanovených poplatkov v zmysle sadzobníka poplatkov, a preto v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 262 a § 255 ods. 2 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku, a to proti zamietavému výroku v časti o zaplatenie úrokov z úveru vo výške
11,50 % z istiny 1 965,33 eura od 24. 11. 2015 do zaplatenia, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobca. Poukázal na ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3, § 505 Obchodného zákonníka.
Namietal, že z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že
povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia

§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka si strany môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. dobu,
počas ktorej má dlžník platiť úroky dojednať v zmluve odchylne. Z citovaného ustanovenia vyplýva,
že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov.
Uvedené potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Dohodnutý úrok za poskytnutie
peňažných prostriedkov je odplatou za ich poskytnutie, nie sankciou. Samotné zosplatnenie úveru

ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Pokiaľ dlžník úver nesplatí ani po
vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané prostriedky má stále k dispozícii dlžník a tieto
môže užívať a požívať. Ani závažná nepriaznivá situácia v živote dlžníka však nemôže znamenať, že
dlžník prestane byť zodpovedný za svoje záväzky a nie je povinný ich plniť. Neexistenciu nároku na
úroky z úveru považuje zákon o spotrebiteľských úveroch za sankciu za hrubé porušenie povinností

veriteľa pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Uvedenú sankciu teda nemožno spájať
s domnienkou, že pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver došlo k zanedbaniu odbornej
starostlivosti, resp. uvedené zanedbanie automaticky predpokladať bez toho, aby takéto tvrdenie bolo
podložené dôkazmi. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v zamietavom
výroku a návrhu v celom rozsahu vyhovel. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo

výške zaplatených súdnych poplatkov.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2
CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku za vecne

správny. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku
sa dopĺňa nasledovné.

8. Otázka platenia úrokov dojednaných ako cena a odplata za úverovú službu v spotrebiteľskom
vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež skonštatovať, že

aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných
úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu
na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou
za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp.
zn. 33Odo 657/2005).

9.Niejesporné,žepredmetnáúverovázmluvauzatvorenámedzižalobcomažalovanýmještandardnou
formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej žalobca vystupuje v postavení dodávateľa v rámci
predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.10. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky
a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).

11. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej
koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

12. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť

posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je
ani ustanovenie §506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o
pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§657,658).

13.Akúverniejesplatenýposplatnosti,zákonpriznávazazadržiavaniefinančnýchprostriedkovsankcie

či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná
pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada
škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace
cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

14. Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe
niet, dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka
ponukyzákona(dispozície).Akopritomvspotrebiteľskýchveciachevidentnetátodohodnutákonštrukcia
indikuje nárastdlhu,zákonitesanatískaotázkapovinnostivykonaniasúdnejkontrolyprijateľnostitakejto
dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

15. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky
popri úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovaného Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak

je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera

nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

16. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala
odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s
úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania

úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Preto práve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu
úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa.
Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti
riešia krízu spojenú s omeškaním.

17. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou
odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu
(cenu) za ,,užívaní istiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá
kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí
byť jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda

uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a
otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla
neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od
subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustáleniepodstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ
kontrahovať.

18. Pre porovnanie zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku
ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona,
podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje
povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“.

19. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou
je napríklad výška a počet splátok istiny, tvorí ucelený komplex informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma
úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky
nemali meniť.

20. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve
interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu.

21. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj

spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

22. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení

s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však
potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa,
a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia
záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

23. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo
stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to
aždočasuzmeny(obsahu)záväzku,ktorápredstavujeprekonaniedojednanýchpodmienokpostupného
splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie
viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

24. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva
v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

25. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok.

26. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti
veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime
dojednaného záväzku.

27. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda
výhody splátok.

28. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jehostrane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s
peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od

spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení.

29. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

30. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom.

31. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde

spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ
by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

32. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by

neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

33. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády
dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké

obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

34. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,
ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť

požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

35. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému
záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť

jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru.

36. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní

s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

37. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky

patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.

38. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr.

sankcieanatentoúčeljekogentnýmurčujúcimpravidlom§517ods.2Občianskehozákonníkavspojení
s § 3 a § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. . Uvedené pravidlo predpokladá len to, aby sa
omeškanie týkalo plnenia peňažnej povahy.

39. Podľa § 517 ods.2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.40. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania
dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej

úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

41. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti
dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom
presadzujú rôzne neopodstatnené nároky veriteľov.

42. Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr. kúpa tovaru tzv. za hotové) sú odložené platby
(napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť,
strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb, náhodilé výdavky narodenie, smrť, inkasné
nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a
potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad

osobitných noriem.

43. Zdá sa tiež, že používaním pojmu „neplatič“ sa zvádza k pomerne jednoduchej a lacnej argumentácií
o ,,užívaní peňazí neplatičom, a preto nech platí“ a obchádzajú sa ekonomicko-právne súvislosti spojené
s jednostranným zásahom veriteľa do pôvodných zmluvných podmienok. Niet pritom pochybnosti

o tom, že za omeškanie prichádzajú do úvahy rôzne mechanizmy (náhrada ušlého zisku, vydanie
bezdôvodného obohatenia, zmluvná pokuta, vady z omeškania a iné; stačí ich preukázať).

44. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla
osoba, ktorá prostriedky nemá a vôbec nie je ojedinelý prípad neľahkého sociálneho postavenia. Je

preto mimoriadne dôležité akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s
imperatívom ekvity. To však nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava
celý zmysel ochrany pred drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom
upraveného sankčného mechanizmu (§ 517 ods. 2 v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.).

45. Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v
prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa
a následne prikročil k zmene záväzku formou jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.

46. Je nesystémové, ak sa obyvateľstvo nadmerne úverovo zaťaží a následný stav (inter alia 3.700.000

exekúcií, spotrebitelia v čiernej ekonomike, a i.) sa rieši oddlžovaním obyvateľstva, či amnestiami.
Správna cesta je úverové podnikanie s odbornou starostlivosťou so zohľadňovaním bonity a pri čistote
záväzkového práva dať každému čo mu patrí z adekvátneho právneho dôvodu a nedať to, čo mu nepatrí.

47. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru

odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely
aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka.

48. Dohodnuté úroky predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať cenu služby
aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných
spoločenských vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci“.

Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie úveru a o vrátení
dlžnej sumy s úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť úroky do odstúpenia alebo úroky aj po
odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej
kontrole neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 OZ).

49. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch na bližšie neurčenú dobu popri
úrokoch z omeškania. Zákon vo svojich dispozitívnych normách nereguluje úroky za úver po splatnosti,
a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospechspotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto
dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a vl. n. 87/1995 Z z.

50. Žalobca poukazoval na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno
zamieňať s úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného
záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam. Cenu
(odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia o
užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacich

klientov/dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania a
opomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity
spotrebiteľa.

51.Odvolacísúdpoznamenáva,žedominusnadpredčasnýmzosplatnenímúverujedodávateľapovaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám

pripravil vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.

52. Úroky ako cena úverovej služby a ich platenie aj napriek tomu, že služba bola jednostranne
predčasne ukončená vyvoláva tiež spoločensky nežiadúci stav. Nemali by byť pochybnosti o tom, že
úroky predstavujú dôležitý prvok pri podnikaní s úvermi. Žalobca by mal o klientov súťažiť s inými

obchodníkmi práve s akcentom na úroky a tak prispieť k skvalitneniu verejného života a nižším cenám
úverov. Ak sa však prijme názor, že sa úroky máju platiť aj po splatnosti, potom banka ani nemusí
súťažiť o nových klientov, pretože to kruciálne, o čo ide pri tomto podnikaní z pohľadu veriteľa (úroky)
má banka zabezpečené od svojich dlžníkov; postačí, že sú v omeškaní. Tak sa vynára inter alia aj
otázka stavu obdobného stavu nútenej služby vo vzťahu k dlžníkom po predčasnom ukončení služby

(po splatnosti pohľadávky). Z materiálneho hľadiska má default všetky účinky rovnajúce sa skončeniu
služby, ktorej cieľom bolo na určitú dobu a na splátky prenechať spotrebiteľovi úverové prostriedky.

53. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje nasledovné:
· úroky z úrokov (anatocizmus) sú pre odvolací súd neprijateľné,

· úroky z omeškania z úrokov (z ceny produktu) nie sú zakázané a v predmetnej veci sú právoplatne
priznané,
· úroky popri úrokoch z omeškania porušujú zákonný limit, a preto sú v rozpore s § 517 ods. 2 OZ.

54. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru dňa 23.11.2015, teda týmto dňom

sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru a
odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 23.11.2015,
potom, t. j. od 24. 11. 2015 už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a iných nárokov z porušenia
práva. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014
sp. zn. 5Co/223/2014, , Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017
sp. zn. 5Co/407/2016.

55. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 vyplýva, že dohodnuté
úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od

splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.

56. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu

bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z
dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne
od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru

žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktorésú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľný.“

57. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet

ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.

58. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a
to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je
zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§53 ods.5 OZ).

59. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú

nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

60. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.

61. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v

prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s

dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

62. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je

docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v
spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri
ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo
zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu

štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým
jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy
nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.

63. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

64. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok o trovách konania nebol odvolaním nijako odôvodnený)
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutianemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II ÚS 78/05).

65.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§255ods.1CSPvspojenís§396ods.1CSP.
V odvolacom bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi, žalovaný si však trovy odvolacieho konania neuplatnil,
zo spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, odvolací súd preto rozhodol tak, že stranám
sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

66. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).