Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/84/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116215040
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8116215040.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne K. J., R.. X.X.XXXX, D. C. N.Č.
R. C., R. W. Č.. X, právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku, na ul.
Sovietskych hrdinov č. 163/66 p r o t i žalovanému Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom v Piešťanoch,
naul.Teplickejč.7434/147,právnezastúpenémuAdvokátskakanceláriaGOLIAŠOVÁGABRIELAs.r.o.,

so sídlom v Trenčíne, na ul. 1. Mája č. 173/11, o vydanie bezdôvodného obohatenia a prísl., o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 22.2.2017 č.k. 11Csp/25/2016 - 40 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania
a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 728,76

Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne od 10.8.2016 do zaplatenia. Žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34%.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že účastníci dňa 26.1.2009 uzatvorili formulárovú
úverovú zmluvu. Na jej základe žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 2.800 Eur. Žalovaná celkovo
zaplatila 4.999,64 Eur a z toho za obdobie od 22.7.2013 do poslednej úhrady, ktorá bola zrealizovaná

20.1.2014 zaplatila sumu 728,76 Eur.

3. Vo veci sa muselo prejudiciálne posúdiť, či úver poskytnutý žalobkyni zo strany žalovaného sa má
považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ( v danom prípade v znení účinnom od 1.8.2008 do
30.11.2009).

4. Zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. g/ a písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy musí okrem všeobecných náležitostí obsahovať aj konečnú splatnosť
spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

5. Z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy nevyplýva záver o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá bola dohodnutá v zmluve ako celková
splátka zahŕňajúca istinu, úrok, prípadne poplatky, na jednotlivé jej zložky. Ak by zákonodarca mal túto
snahu, nepochybne by sporné ustanovenie naformuloval tak, aby bolo z neho zjavné, že v zmluve
musí byť osobitne uvedená splátka istiny, osobitne splátka úrokov a osobitne splátka poplatkov. Z
formulácieuvedenéhozákonnéhoustanoveniavyplývato,žedohodnutámesačnásplátkazahŕňavšetky
spomínané komponenty s výnimkou poplatkov, nakoľko tieto dohodnuté neboli.6. Rozhodujúca pre vyhodnotenie spornej otázky je Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá v článku 22 upravuje úplnú harmonizáciu a
záväzný charakter, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Znamená, že

členské štáty EÚ nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zahrnúť iné náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere než sú uvedené v článku 10 ods. 2 smernice. Úplná harmonizácia v tejto oblasti
je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v EÚ poskytla rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov.

7. Ako to vyplýva z článku 10 ods. 2 písm. h/ smernice, zmluva o úvere má obsahovať výšku, počet a

frekvenciu splátok spotrebiteľa. Vôbec sa v nej neuvádza splátka istiny, úrokov a poplatkov, ale je použitý
len termín „splátka“. Preto ani právny poriadok Slovenskej republiky nemôže túto zmluvnú náležitosť
modifikovať tak, aby veriteľ bol povinný do zmluvy uvádzať členenie splátky na istinu, úrok a poplatky.
Bolo by to v rozpore so spomínanou smernicou s poukazom na článok 22 ods. 1. Aj keď je potrebné
uviesť, že citovaná smernica nemá tzv. horizontálny priamy účinok a teda nemôže priamo zakladať
práva a povinnosti jednotlivcom, je potrebné z nej vychádzať práve za účelom výkladu diskutabilného

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. tak, aby výklad bol v súlade s touto smernicou.
Preto je potrebné dospieť eurokomforným výkladom k záveru, že citovaná právna norma neupravuje
nutnosť rozpisu splátky na istinu, úrok a poplatky.

8. Napokon odpoveď na túto otázku poskytol Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C-42/15 z 9.11.2016,

keď uviedol, že čl. 10 ods.2 písm. i/ v spojení s písm. h/ smernice 2008/48/ES sa má vykladať tak, že
zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí
vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto
istiny. Tieto ustanovenia podľa európskeho súdu bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V odôvodnení rozhodnutia Súdny dvor uviedol, že iba na žiadosť

spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky
podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a článku 10 ods. 3 smernice.

9.Vpredmetnejzmluveospotrebiteľskomúverejejasneuvedenávýškamesačnejsplátky,početsplátok
a termíny splatnosti sú uvedené taktiež na prvej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere pod bodom 55.

10. Zmluva ale neobsahuje konečnú splatnosť úveru. Tá nemôže byť stanovená len počtom mesiacov,
pretože počet splátok sa vyžaduje pri inej povinnej náležitosti zmluvy uvedenej v už spomínanom § 4
ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Je teda zrejmé,
že zákonodarca nestotožňuje konečnú splatnosť úveru s počtom splátok. Je potrebné si uvedomiť,

že účelom zavedenia tejto náležitosti zmluvy bolo docieliť, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy
informovaný ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti. Nepostačuje len údaj o počte splátok, keďže
nemožno od spotrebiteľa požadovať, aby matematicky si vypočítal termín konečnej splatnosti z iných
údajov v zmluve. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a
rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný.

11. Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že súd by musel najprv rozhodnúť o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Takéto tvrdenie nemá logické opodstatnenie. Vyriešením tejto otázky sa súd
zaoberá v rámci tohto sporu prejudiciálne, pričom ako už bolo uvedené, dospel k záveru, že chýba
obligatórna náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001

Z.z. a preto je potrebné daný úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový.

12. Žalobkyňa by teda mala žalovanému zaplatiť len sumu úveru 2.800 Eur, avšak zaplatila podstatne
viac a to čiastku 4.999,64 Eur.

13. Nárok žalobkyne bol posúdený podľa ustanovenia § 451 a násl. Občianskeho zákonníka, keďže
ide o plnenie bez právneho dôvodu, nakoľko aj keď zmluva o spotrebiteľskom úvere je platná, žalovaný
nemal nárok na úroky a poplatky. Preto došlo k jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne o
žalovanú sumu, ktorá predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom a úhradami žalobkyne.

14. V dôsledku námietky premlčania vznesenej žalovaným bolo potrebné sa touto v konaní zaoberať.

15. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo kbezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

16. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná
vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech, a o tom, kto ho získal.
Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti skôr.

17. Žalobkyňa sa dozvedela o tom, že plnila viac ako podľa zákona mala až v marci 2016, čo preukázala
prehlásením Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS a teda dvojročná subjektívna premlčacia
lehota jej uplynie až v marci 2018.

18. Pri posudzovaní dĺžky objektívnej premlčacej lehoty nebolo možné stotožniť sa s názorom žalobkyne
o desaťročnej premlčacej lehote. Je potrebné rozlišovať o aký nedostatok zmluvy spôsobujúci vznik

bezdôvodného obohatenia sa jedná. Je rozdiel, ak veriteľ neuvedie v zmluve vôbec niektorú povinnú
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona, pri ktorej objektívne nie je spochybniteľný
jej nedostatok a iné je, ak subjektívne môže sa vyjadrenie určitej náležitosti zmluvy vykladať rôzne.
O takýto prípad ide aj pri náležitosti týkajúcej sa konečnej splatnosti úveru. Žalovaný ju poňal tak, že
postačí uviesť počet mesiacov. Možno prisvedčiť žalovanému, že aj súdna prax pri tejto otázke nie je

jednotná a niektoré súdy považujú za postačujúce uvedenie počtu mesiacov, keďže výpočtom sa dá
zistiť dokedy sa má úver splácať. Pokiaľ teda aj súdy pripúšťajú spomínaný výklad, potom nemožno
dospieť k záveru, že žalovaný sa úmyselne dopustil konania, ktorým sa bezdôvodne obohatil. Dôkazné
bremeno na preukázanie úmyslu na strane žalovaného je na žalobkyni. Tá v tomto smere neprodukovala
žiadny dôkaz a preto súd vychádzal z trojročnej objektívnej premlčacej lehoty plynúcej od jednotlivých

úhrad žalobkyne.

19. Ako vyplýva z prehľadu úhrad premlčané sú úhrady žalovanej, ktoré realizovala do 28.6.2013.
Trojročná premlčacia lehota totiž uplynula 22.7.2013, t.j. tri roky pred podaním žaloby. Za obdobie od
22.7.2013 do 20.1.2014, kedy žalobkyňa zaplatila poslednú splátku tak uhradila žalovanému sumu

728,76Eur.Vtejtočastibolopretožalobevyhovenéavozvyškužalobazdôvodupremlčaniazamietnutá.

20. Proti tomuto rozsudku , a to konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podala
v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedla, že pri rozhodovaní

sa na premlčanie, namiesto 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, nesprávne aplikovala trojročná
objektívna premlčacia doba. Konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje spotrebiteľské
úvery a požaduje plnenie na základe zmlúv, ktoré nie sú v súlade so zákonom o spotrebiteľských
úveroch sa nedá označiť ináč ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu. Doba, počas
ktorej žalovaný poskytuje úvery a ich množstvo, vylučujú inú možnosť, ako tú, že žalovaný sa na úkor

spotrebiteľov obohacuje úmyselne. Je vylúčené, aby žalovaný, ako profesionál v poskytovaní úverov,
nepoznal spotrebiteľské právo, ako základný predpoklad jeho podnikateľskej činnosti.

21. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

22. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379 a § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho
napadnutej časti polu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a
zistil, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené.

23. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa nesprávne dospelo k záveru, podľa ktorého ustanovenie § 4

ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, nevyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé jej zložky, teda na istinu, úrok a
poplatky.

24. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.25. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako

nariadenie , pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať
rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného
trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované

do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej

transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre

členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky

tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

26. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj

otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii
smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila . To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať
ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto

smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec
smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho
právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov.

27. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia
smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné
vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky
iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica
takéto členenie nepožaduje.

28. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„výšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“.Nietžiadnychpochybností,žeslovenský
zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj
splátokúrokovasplátokinýchpoplatkov.Akbyslovenskýzákonodarcachcelvyjadriťtoisté,čopožaduje

smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú
istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil,
ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia
zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,
desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa

má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.29. Čo sa týka konštatovania, podľa ktorého pri posudzovaní dĺžky objektívnej premlčacej doby je
potrebné rozlišovať o aký nedostatok zmluvy spôsobujúci vznik bezdôvodného obohatenia ide, toto je
nezrozumiteľné. Podľa prvoinštančného súdu je rozdiel ak veriteľ neuvedie v zmluve vôbec niektorú

povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona, pri ktorej objektívne nie je
spochybniteľný jej nedostatok a iné je ak subjektívne môže sa vyjadrenie určitej náležitosti zmluvy
vykladať rôzne. O takýto prípad ide aj pri náležitosti týkajúcej sa konečnej splatnosti úveru. V bode
22. odôvodnenia rozsudku však súd prvej inštancie uvádza, že zmluva konečnú splatnosť úveru
neobsahuje. Rovnako v ďalšom 23. bode odôvodnenia poukazuje, že táto obligatórna náležitosť zmluvy

o spotrebiteľskom úvere chýba.

30. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere účinný osobitný právny predpis a to zákon č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 4 ods. 2 upravoval osobitné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskomúvere.Totoustanovenieobsahovorozsiahleniejeamedzináležitosťamizmluvyuvádza

i konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Tieto náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g/ a písm. i/ zákona č. 258/2001
Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy sú tak významné, že s ich neuvedením zákon v
ustanovení § 4 ods. 3 spája sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

31. Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov
a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie
úverov. V čase uzatvorenia zmluvy platila pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzať
konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržané

neboli. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na
princíp „ ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov
v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na
finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodrží

predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho
konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením
bez právneho dôvodu minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi
ťažko uveriť, aby žalovaný nemal vedomosť o tom, čo môže spôsobiť uzavretím zmluvy bez uvedenia
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a bez uvedenia výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Záver o potrebe aplikácie
trojročnej objektívnej premlčacej doby upravenej v ustanovení § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a teda je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov.

32. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.
33. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké

prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v
znení účinnom do 30.06.2016.
34. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok

je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnostisvoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní
o veci samej.

35. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
36. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný
postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobkyni, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní
pred odvolacím súdom, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP
rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a v
rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( § 391 ods. 1 CSP).
37. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 391 ods. 2 CSP) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).

38. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).