Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. máj 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108213999
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8108213999.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: R. H. - O., Z.: XXXXXXXX, H.
XXXX/X, XXX XX R., právne zastúpeného JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou, Slovenská
69, 080 01 Prešov, IČO: 42086698, proti žalovanému: Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO:
36038351, Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, vo veci týkajúcej sa Odštepného závodu Prešov,
Obrancov mieru 6, Prešov, právne zastúpenému Mgr. Ivanom Mazancom, advokátom, Metodova
3331/12, 080 01 Prešov, IČO: 42344671, o zaplatenie 12.712,89 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 25C/159/2008-884 zo 6.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v uvedenom spore rozhodol v zmysle výroku napadnutého rozsudku nasledovne:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 12 712,89 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5
% ročne od 23.01.2007 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Priznáva žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, vo výške, ktorá
bude presne špecifikovaná osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

1.1 V predmetnom spore súd prvej inštancie vychádzal zo žaloby, podanej pôvodnou žalobkyňou dňa
13.6.2008, ktorá sa domáhala vo vzťahu k žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
100.000,- Sk (3.319,39 eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 23.1.2007 do
zaplatenia v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ako vlastníčka lesa po jeho vyrúbaní.

Žalobkyňa dňa 16.7.20110 postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému vo vzťahu k nehnuteľnosti X.
XXX/XXX - lesný pozemok vo výmere 26.923 m2 kat. územie N. žalobcovi, ktorý sa zároveň stal jej
vlastníkom na základe kúpnej zmluvy, zapísanej do katastra nehnuteľností pod č. T. zo dňa 13.8.2010.

1.2 V konaní napadnutému rozsudku predchádzal rozsudok okresného súdu zo dňa 9.4.2009,
ktorým súd žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.
Predmetný rozsudok bol na základe odvolania žalobkyne odvolacím súdom zrušený uznesením č.k.

14Co/52/2009-124 zo dňa 2.3.2010 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

1.3 Po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, okresný súd vo veci samej
opätovne rozhodol medzitýmnym rozsudkom, ktorým určil, že žalobca má voči žalovanému právo nanáhradu za trvalý porast, ktorý bol vyťažený z parcely EKN XXX/XXX - lesný pozemok o výmere
26.923 m2, zapísaný na LV XXXX v kat. úz. N.. Na základe odvolania sa žalovaného proti tomuto
medzitýmnemurozsudkusúduprvejinštancie, KrajskýsúdvPrešoveuznesenímč.k.14Co/58/2011-296

zo dňa 4.4.2012 medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec opätovne vrátil okresnému súdu
naďalšiekonanie.Krajskýsúdvzmyslezákonač.229/1991Zb.konštatoval,ževlistezodňa28.11.2006
vlastník pozemku prejavil vôľu, aby mu bola predmetná nehnuteľnosť vydaná, a teda, aby nájomný
vzťah k nehnuteľnosti skončil. Najneskôr dňa 1.10.2008 už tak žalovaný nebol nájomcom predmetného
lesného pozemku.

1.4 Okresný súd ďalej v konaní pokračoval doplnením dokazovania v smere naznačenom odvolacím
súdom. Vychádzal z návrhu žalobcu, ktorý uviedol, že nežiada náhrady podľa ustanovenia § 24 ods. 4
v spojení s ustanovením § 15 ods. 1 až 3 zákona č. 229/1991 Zb., ale žiada nájomné za obdobie troch
rokov spätne od zániku prikázaného nájmu. Na základe výsledkov znaleckého dokazovania žalobca
upravil petit žalobného návrhu a žiadal od žalovaného zaplatenie sumy 12.712,89 eur spolu s úrokom z

omeškania vo výške 9,5 % ročne od 23.1.2007 do zaplatenia zmenou žaloby, ktorú súd pripustil.

1.5 Aplikujúc ustanovenia § 22 ods. 1 písm. c), ods. 2 prvá veta zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, § 20, § 21 ods. 5, § 23 zákona
č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných

pozemkov a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom k 1.10.2008, ďalej § 14 ods. 5, § 16 ods.
2 písm. d) Vyhlášky Ministerstva financií, cien a miezd Slovenskej socialistickej republiky č. 205/1988
Zb. o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania
pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov v spojení s článkom 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, okresný súd žalobe žalobcu v znení jej zmeny

vyhovel.

1.6 V už konkrétnych dôvodoch napadnutého rozhodnutia okresný súd v súvislosti s činnosťou
žalovaného a plnením jeho úloh konštatoval, že až do 24.6.1991, keď nadobudol účinnosť zákon
č. 229/1991 Zb. o pôde, patrilo právo užívania lesných pozemkov na zabezpečenie lesnej výroby a

ostatných funkcií lesa vo vlastníctve občanov k tomu určenej socialistickej organizácii. Dňom 24.6.1991
zaniklo právo užívania na zabezpečenie lesnej výroby a ostatných funkcií lesa v súlade s § 22 ods. 1
písm. c) zákona č. 229/1991 Zb.. Pokiaľ medzi dovtedajším užívateľom a vlastníkom lesného pozemku
nedošlo k inej dohode, vznikol uvedeným dňom medzi nimi nájomný vzťah podľa § 22 ods. 2 Zákona
o pôde. Nájomca bol oprávnený užívať pozemok v súlade s jeho určením podľa predpisov o evidencii

nehnuteľnosti. S užívanou nehnuteľnosťou bol povinný nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára
v zmysle § 22 ods. 6 Zákona o pôde. Pod pojmom starostlivosť riadneho hospodára podľa osobitného
predpisu sa rozumie pri nájme lesných pozemkov súhrn práv a povinností nájomcu ustanovených v
§ 8 a nasl. zákona č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva
podľa § 2 písm. d) Nariadenia vlády č. 208/1994 Z.z.. Všetky lesy, bez ohľadu na veľkosť a správu,

t.j. vlastníctvo, užívanie sa musia plánovite obhospodarovať ako lesný fond tak, aby zabezpečovali
a zlepšovali funkciu lesov pri zachovaní trvalého pôsobenia účinkov lesov a utvárali predpoklady na
racionalizáciu lesného hospodárstva. Na tieto účely slúži hospodárska úprava lesov, ktorej výsledkom
sú predovšetkým lesné hospodárske plány. Zákonný nájom bol a aj v súčasnosti je nástrojom štátu, ktorý
sleduje to, aby bola zachovaná funkcia lesa, plnený lesný hospodársky plán a ďalšie zákonné povinnosti

v lesnom hospodárstve aj tam, kde vlastníci lesov nemôžu alebo nemajú záujem tieto povinnosti plniť.
Výsledkom uvedeného je, že žalovaný, ktorý je nástupcom pôvodnej socialistickej organizácie, citované
povinnosti prevzal a plní, teda na jednej strane investuje do pestovania lesa, údržby, ťažby a ďalších
činnosti v lese, na druhej strane získava výnosy z predaja vyťaženého dreva.

1.7 Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že uvedená jeho úloha pri hospodárení s lesom je tak dôležitá, že
legitimizuje neprimeranosť náhrady, určenej podľa vyhlášky č. 205/1988 Zb., ktorá patrí vlastníkovi lesa
v dobe, keď ešte trvá prikázaný nájom, okresný súd v tomto prípade prihliadol na kritéria, aplikované
v rozhodovacej činnosti Európskym súdom pre ľudské práva. Článok 1 Protokolu č. 1 vyžaduje, aby
pozbavenie majetku na účely jeho druhej vety spĺňalo princíp zákonnosti, aby bolo uskutočnené vo

verejnom záujme a sledovalo legitímny cieľ, a to prostriedkami rozumne primeranými cieľu, ktorého
realizácia sa sleduje. Ide predovšetkým o to, že odňatie majetku vykonané z dôvodov legitímnej
sociálnej, hospodárskej alebo inej politiky môže byť „vo verejnom záujme“ aj vtedy, ak odňatý majetok
bezprostredne neužíva alebo nemá z neho úžitok celá spoločnosť, medzi požiadavkami verejného alebovšeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca musí byť však
dosiahnutá „spravodlivá rovnováha“. V tomto prípade považuje obmedzenie nakladania s majetkom -
lesmi za v záujme celej spoločnosti. Legitímny cieľ, v tomto prípade ochrana a zveľaďovanie lesného

pôdneho fondu, však nemôže byť nadradený nad akýkoľvek iný princíp a nemôže zdôvodniť užívanie
majetku žalobcu prakticky bez náhrady. Náhrada v menšej miere, ako by bola úplná náhrada, môže byť
nevyhnutná vtedy, keď je majetok odňatý za účelom podstatných zmien v ústavnom systéme krajiny
alebo v kontexte zmien politického a hospodárskeho režimu. Odňatie bez akejkoľvek náhrady môže byť
považované za odôvodnené podľa článku 1 Protokolu č. 1 iba za výnimočných okolností. Súd v tomto

prípadenezistilanivýnimočnéokolnosti,aniokolnostivyplývajúcezozmienpolitickéhoahospodárskeho
režimu, ktoré by odôvodňovali tak neprimeranú výšku nájomného.

1.8 Použité prostriedky, ktoré podľa žalovaného prijal štát na ochranu jeho činnosti pri zachovaní funkcii
lesa v súčasnosti, nie sú primerané sledovanému cieľu. Náhrada poskytnutá žalobcovi podľa zákona o
pôde by bola neprimerane nízka, keďže by vychádzala z ceny určovanej podľa vyhlášky č. 205/1988

Zb., pričom táto cena bola v súlade s vyhláškou určená na 3,- Sk za m2 (teda 0,099 eur - zaokrúhlene
0,1 eur), bez ohľadu na zmenené ceny výkonov a dreva na trhu. Pritom, použitie výnosovej metódy aj pri
určení nájmu zo zákona bolo v čase ukončenia nájomného vzťahu medzi stranami možné. Okresný súd
konštatoval, že spôsob určenia nájomného nebol na vlastníkovi, ale na žalovanom, ktorý sám stanovil
spôsobjehourčenia.Boltoprávežalovaný,ktorýzvolilvovšetkýchzmluváchspôsoburčenianájomného

výnosovou metódou, ktorá je podľa interných predpisov žalovaného pre neho výhodnejšia.

1.9 V záujme dosiahnutia spravodlivej rovnováhy, nie je možné, aby vedľa seba súbežne existovali dva
súkromné subjekty, ktoré sú vlastníkmi lesa a v ktorých rovnako hospodári žalovaný, ktoré dostanú tak
rozdielne nájomné, ako uvádzajú strany konania. Pri určení nájomného spôsobom žalovaného má súd

zato,žefinančnéasociálnebremenobybololennažalobcovi,totobyalemalobyťprimeranerozdelené.
Ak žalovaný sám, dobrovoľne, vstupuje do zmluvných vzťahov za podmienok určenia nájomného
metódou výnosov, považuje okresný súd za dôvodné takouto metódou neurčiť nájomné aj v období,
ktoré žiada žalobca, hoci išlo o nájom zo zákona.

1.10 Okresný súd nezistil žiadnu potrebu všeobecného záujmu dostatočne silnú na to, aby
opodstatňovala nízke nájomné bez akéhokoľvek vzťahu k skutočnej cene vyťaženého dreva. Okresný
súd preto v predmetnom spore akceptoval výšku nájomného určenú výnosovou metódou a neprihliadol
na znalecké posudky, ktoré určovali cenu nájmu podľa neplatnej vyhlášky z roku 1988.

1.11 Vzhľadom na výsledok predmetného sporu v konaní pred súdom prvej inštancie rozhodol okresný
súd o trovách konania podľa § 251, § 255 ods.1,2 v spojení s § 262 CSP s tým, že zároveň vyslovil, že
o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný písomným podaním

zo dňa 20.11.2017, ktorým vyslovil nesúhlas s rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu,
teda vo výroku I. a II. rozsudku, z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, namietajúc nesprávne
skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci. K podrobnému
odôvodneniu odvolania žalovaný uviedol, že toto doplní v lehote 30 pracovných dní.

3. Súd prvej inštancie následne postupom podľa § 373 ods. 1 CSP vyzval žalovaného na doplnenie
odvolania zo dňa 20.11.2017 o uvedenie čoho sa odvolaním domáha - odvolací návrh, a to v lehote 15
dní od doručenia uznesenia. Zároveň odvolateľa - žalovaného poučil v zmysle ustanovenia § 366 a §
373 ods. 1 veta druhá CSP. Výzva na doplnenie odvolacieho petitu bola žalovanému prostredníctvom
jeho právneho zástupcu doručená dňa 4.1.2018.

4. V doplnení odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 3.1.2018 žalovaný navrhol, aby
odvolací súd v súlade s § 388 CSP zmenil rozsudok okresného súdu a žalovaného zaviazal povinnosťou
zaplatiť žalobcovi sumu 40,25 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 23.1.2007 do
zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku; ďalej žalobu v časti o zaplatenie

12.672,64 eur s príslušenstvom zamietol a žalobcu zaviazal povinnosťou náhrady trov konania pred
súdom prvej inštancie v rozsahu 99,7 % a na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Alternatívne žalovaný navrhol, aby krajský súd podľa § 389 CSP rozsudok okresného súdu zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.4.1. Žalovaný v uvedenom doplnení odvolania namietal nedostatočnú oporu rozhodnutia súdu v jeho
odôvodnení, keď súd prvej inštancie napriek rozsahu 65 bodov, rozhodnutie, týkajúce sa spôsobu

výpočtu dlžného nájomného, odôvodnil v rámci 4 odsekov, ktoré neodrážajú skutkové zistenia z
vykonaného dokazovania, čím neposkytujú dostatočný podklad pre právne posúdenie veci. Ďalej
poukázal na predložené znalecké posudky a záver znalca ustanoveného súdom, podľa ktorého
žalobcovi náleží náhrada za dočasné užívanie v súlade s vyhláškou, pričom súd sa priklonil bez bližšieho
vysvetlenia k záverom znaleckých posudkov, predložených žalobcom. Zdôraznil, že súd prvej inštancie

sa priklonil k výnosovej metóde náhrady za dočasné užívanie bez vyriešenia otázky, predloženej
ku skúmaniu Krajským súdom v Prešove, kedy boli lesné porasty prevzaté štátom a jeho právnymi
nástupcami - žalovaným a v akom stave boli lesné porasty v dobe prevzatia a porovnanie so stavom v
dobeukončenianájmu.Súdprvejinštanciedospelkzáveromvdanomprípadebezoporyvrealizovanom
dokazovaní a vyhovel uplatňovanému nároku žalobcu bez toho, aby mal preto dostatočný právny aj
dôkazný podklad. Súd celkom opomenul vyjadrenie znalca ustanoveného súdom, ktorý sa vyjadril k

relevantnosti použitia výnosovej metódy. Znalec poukázal na významnú skutočnosť, keď vypovedal,
že les je výnosný po sto rokoch, ale zhruba po 50-tich rokoch sú nejaké výnosy. Po ťažbe sú zhruba
ďalších 30 rokov len náklady do daného lesa. Výnosovú metódu tak nie je možné podľa odvolateľa
použiť z dôvodu právnych predpisov, upravujúcich zákonný nájom, a tiež z dôvodu, že znalecké posudky
predložené žalobcom skúmajú len hodnotu drevnej hmoty a náklady za uplatňované obdobie a nie

obdobie od prevzatia lesného porastu právnym predchodcom v 50. rokoch, resp. 60. rokoch 20. storočia.
V takom prípade by mali zohľadnené všetky náklady od založenia daného lesného porastu, nielen v
období výrubu.

4.2. Žalovaný ďalej poukázal na vnútorný rozpor odôvodnenia napadaného rozsudku s právnym

posúdením nároku zo strany účastníkov konania a predovšetkým Krajského súdu v Prešove. Ak
obaja účastníci považujú za nesporné právne posúdenie právneho vzťahu medzi žalobcom a
žalovaným ako vzťahu nájomného pričom rozpor spočíva len v spôsobe určenia výšky náhrady za
dočasné užívanie - nájomného s ohľadom na výklad právnych predpisov. Žalobca posudzuje nájomný
vzťah podľa ustanovenia § 23 zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov,

poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, kde sú stanovené podmienky určenia výšky náhrady. Na druhej strane žalovaný a znalec
ustanovený súdom, ktorý posudzuje nájomný vzťah podľa Zákona o pôde. Bez ohľadu na tento rozpor
uzatvoril súd prvej inštancie, že je nutné použiť výnosovú metódu náhrady za vyťaženie drevnej hmoty
napriek tomu, že žiadny z typov nájomného vzťahu prezentovaný účastníkmi sporu tento spôsob

stanovenia náhrady bez skúmania ďalších okolností nepripúšťa a v odôvodnení napadaného rozsudku
absentuje časť, ktorá by tento záver súdu prvej inštancie podporovala.

4.3. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie odmietol akceptovať záver Ústavného súdu Českej
republiky II.ÚS 696/2001, ktorý zdôvodňuje použitie Zákona o pôde v spojení s vyhláškou pri stanovení

náhrady na dočasné užívanie, nepredložil súd prvej inštancie akýkoľvek alternatívny výklad okrem
časového odstupu od vydania predmetného nálezu, a to aj napriek skutočnosti, že na toto rozhodnutie
odkazujetiežrozsudokOkresnéhosúduPrešovzodňa6.10.2016,č.k.9C/19/2009-418,ktorýnadobudol
právoplatnosti dňa 28.10.2016. Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nezaoberal
odôvodnením nálezu Ústavného súdu Českej republiky a tiež rozhodnutím v identickej právnej veci

Okresného súdu Prešov, je pre žalovaného nepochopiteľná a spôsobuje zásadný nedostatok v rámci
právneho posúdenia zistených skutkových zistení. Za jediný možný spôsob určenia výšky náhrady za
dočasné užívanie v prípade nájomného vzťahu podľa zákona o pôde považuje odvolateľ vyhlášku.
Uvedený záver podporuje podľa žalovaného tiež legislatívna úprava Zákona o nájme pozemkov k
1.1.2015, ktorá z § 23 Zákona o nájme pozemkov explicitne vylúčila lesné pozemky ako také. Zákon

o nájme pozemkov upravuje od 1.1.2004 zmluvné podmienky nájomného vzťahu, nie však podmienky
zákonného nájmu, ktorý je naďalej riešený Zákonom o pôde. Keďže Zákon o pôde je platný a účinný,
pričom ustanovenie § 28a nebolo zrušené, je nutné v prípade právnych vzťahov podľa Zákona o pôde
postupovať v zmysle právnych predpisov, na ktoré odkazujú znalecké posudky predložené žalovaným,
ako aj znalecký posudok znalca ustanoveného súdom. Správnosť uvedeného záveru podporuje tiež

skutočnosť, že ani súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku nepredložil možnosť žiadneho
alternatívneho posúdenia záverov Ústavného súdu Českej republiky, keďže rozhodnutia, ktoré uvedený
výklad právnych predpisov údajne rozporujú, sa týkajú jednak pozemkov v záhradkárskych osadách,
resp. poľnohospodárskych pozemkov pod budovami.4.4. Ak by sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie ohľadom určenia náhrady podľa
výnosovej metódy, podporil by tým absurdnú situáciu, za ktorej sa nájomca niekoľko desiatok rokov stará

o lesný porast, cca 60 rokov znáša všetky náklady so starostlivosťou súvisiace a po 60 rokoch sa ozve
vlastník - prenajímateľ a zažiada o vydanie lesných porastov v období, kedy sa lesný porast dostáva
do výnosového obdobia a mali by sa kompenzovať náklady vynaložené od založenia lesného porastu.
Vlastník by podľa výkladu súdu prvej inštancie mal mať nárok na hodnotu drevnej hmoty po odpočítaní
nákladovzapreskúmavanéobdobie,t.j.cca2rokyanieprizohľadňovanínákladovzacca60rokov,resp.

rozdielu v stave, v akom boli lesné porasty prevzaté a následne vrátené. Žalovaný je toho názoru, že
nemôže nastať bezdôvodné obohatenie v prípade, ak vznikol zo zákona nájomný vzťah - povinný nájom,
a teda prenajímateľovi vzniká nárok na náhradu za dočasné užívanie zo strany nájomcu - stanovenie
náhrady výnosovou metódou fakticky vylučuje existencia nájomného vzťahu, ktorá priamo uvádza, že
úžitky náležia nájomcovi. Zákonný nájom ukladá povinnosť starostlivosti o lesné porasty aj v prípadoch,
kedy by za iných okolností nájomca ani nemal záujem o zotrvanie v predmetnom nájomnom vzťahu z

dôvodu nerentabilnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že základným bodom nájomného vzťahu je užívanie
veci za náhradu, je stanovenie výšky náhrady výnosovou metódou nielen v rozpore z realizovaným
dokazovaním, právnymi predpismi, ale predovšetkým dobrými mravmi, ak súd prvej inštancie vydal
rozhodnutie, podľa ktorého sa žalovaný má starať 60 rokov o lesný porast, znášať všetky náklady a
následne má vo výnosovom období odovzdať všetok výnos po odpočítaní nákladov iba za výnosové

obdobie vlastníkom. Pri akceptovaní tohto výkladu by nastala paradoxná situácia v prípade, ak by
vlastník žiadal o vydanie 20-ročného lesného porastu, tak výnosovou metódou by sa mal reálne podieľať
na nákladoch, ktoré nájomca vynaložil na starostlivosť o lesný porast, keďže tento ešte ani nedorástol
do obdobia, kedy by z neho mohol byť akýkoľvek výnos. Vyššie uvedené posúdenie skutkových zistení
považuje žalovaný za neprípustné a predovšetkým nelogické.

4.5. Za potrebné považuje odvolateľ tiež poukázať na skutočnosť, že v danom prípade nie je možné
zamieňať nájomný vzťah zmluvný podľa Zákona o nájme pozemkov a nájomný vzťah podľa ustanovenia
§ 22 ods. 2 Zákona o pôde, keďže jeden vzniká na základe vôle strán, kedy si žalovaný vie oceniť
potenciálny prínos s ohľadom na už vynaložené náklady a druhý je stanovený právnymi predpismi za

účelom naplnenia funkcie žalovaného, stanoveného právnymi predpismi a správnymi aktmi.

4.6. Keďže záver o právnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným bol jednoznačne a nesporne
definovaný ako nájomný vzťah podľa ustanovenia § 22 ods. 2 Zákona o pôde, nie je možné v
súvislostiach postupovať podľa výnosovej metódy pokiaľ je táto prípustná iba podľa zákona o nájme

pozemkov v prípade v nájomných vzťahov založených zmluvou na základe vôle účastníkov zmluvného
vzťahu. Jediným prípustným a logickým záverom odôvodnenia nároku žalobcu je záver vyjadrený
znalcom ustanoveným súdom Z.. Z. U., ktorý tento nárok žalobcu na náhradu za dočasné užívanie
stanovil v súlade s právnymi predpismi na čiastku vo výške 40,25 eur. V danom prípade považuje
žalovaný za nutné zdôrazniť, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo považuje

závery znalca ustanoveného súdom za nesprávne, resp. dôvod prečo ich neakceptoval, mimo záveru,
že vyhlášku s ohľadom na odstup času nepovažuje za spravodlivú. Žalovaný má za to, že napadaný
rozsudok bol vydaný v dôsledku vyvodenia nesprávnych skutkových zistení na základe realizovaného
dokazovania, čo viedlo k nesprávnemu skutkovému posúdeniu veci. V priebehu dlhoročného sporu boli
súdu poskytnuté dostatočné podklady pre posúdenie právneho vzťahu právneho predchodcu žalobcu a

žalovaného, ako zákonného nájmu podľa zákona o pôde, kedy je výška náhrady stanovená v súlade s
vyhláškou. Napriek uvedenému sa súd prvej inštancie nevysporiadal s uvedeným rozpormi v tvrdeniach
účastníkov sporu, závermi realizovaného dokazovania a pokynmi odvolacieho súdu.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 29.1.2018, v ktorom poukázal

na skutočnosť, že žalovaný do uplynutia lehoty na podanie odvolania, t.j. do 21.11.2017, čo bol deň, kedy
žalovaný odvolanie zo dňa 20.11.2017 podal, nijako bližšie nešpecifikoval odvolacie dôvody a ani ich
nerozšíril. Citujúc príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku, keďže k doplneniu odvolacích
dôvodov došlo až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, možno podľa žalobcu skonštatovať, že
žalovanýsvojeodvolanieodôvodnilvrozsahupodaniazodňa20.11.2017,t.j.bezbližšiehoodôvodnenia.

Odvolací súd by mal preto odvolanie žalovaného odmietnuť podľa § 386 písm. d) CSP, keďže žalovaný
vo svojom odvolaní zo dňa 20.11.2017 neuviedol konkrétne dôvody svojho nesúhlasu s napadnutým
rozhodnutím, ktoré by boli preskúmateľné odvolacím súdom. V danom prípade poukázal na uznesenieKrajského súdu v Košiciach sp.zn. 4Cob/95/2017 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
17CoE/36/2016.

6. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu uviedol v písomnom podaním zo dňa 9.2.2018, že toto
považuje v celom rozsahu za neopodstatnené, účelové a vyjadril s ním nesúhlas. Žalovaný podotkol, že
si splnil povinnosť podľa Civilného sporového poriadku v rozsahu predmetného odvolania riadne a včas
akostanovujúzákonnéustanovenia.Uviedol,ževcelomrozsahunesúhlasísvýrokmirozhodnutiaI.aII.,
uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, ktoré v stanovenej lehote súdu odôvodnil.

Opakujúcdôvodyuvedenévdoplneníodvolaniažalovanýuviedol,žezovčaspodanéhoodvolaniaajeho
následnéhoodôvodneniajednoznačnevyplýva,čohosadomáha,označildôvodyprepodanieodvolania,
ktoré následne podrobne rozobral v následnom odôvodnení. Náležitosť, ktorú nie je odvolateľ oprávnený
rozširovať po uplynutí lehoty na podanie odvolania, je rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a odvolacie
dôvody, pričom rozsah a tiež dôvody, kvôli ktorým považuje napádaný rozsudok za nesprávny, uviedol
už vo svojom podaní zo dňa 20.11.2017.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou ust.
§ 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal
pritom z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v

predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný
záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ust. § 219 ods.
3 a § 378 ods. 1 CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom
odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli uplatnené
v zákonnej odvolacej lehote. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej
inštancie, i konania ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným včas uplatnené
odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie, či zmenu ním napadnutého rozhodnutia prvoinštančného

súdu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia
o podanom návrhu vykonal potrebné sporovými stranami označené dôkazy (odvolateľ nenamieta vo
včas podanom odvolaní nerealizáciu ním navrhovaného dôkazu), z nich vyvodil správne skutkové
zistenia (§ 215 ods. 1, 2 v spojení s ust. § 191 ods. 1 CSP) a vec napokon aj správne právne posúdil.
Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce skutkové otázky i na právne

posúdenie uplatneného nároku. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje,
pričom len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa ďalšie dôvody (§ 387 ods. 1,
2 CSP).

8. Pri námietkach odvolateľa proti skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie (odkazujúcim len na ust.

§ 365 ods. 1 písm. f) CSP bez bližšej konkretizácie odvolacích námietok v odvolacej lehote) možno
konštatovať, že skutkovým základom každého súdneho rozhodnutia je v zmysle ust. § 215 ods. 1, 2 CSP
súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu súdneho konania. K skutkovým zisteniam
súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov. Skutkové poznatky súd získava v
sporovom procese predovšetkým dokazovaním. Civilný proces sporový sa okrem iného riadi princípmi

dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a s ním spojeným
princípom formálnej pravdy. Aj pre toto sporové konanie treba zdôrazniť to, že súd nevystupuje v pozícii
aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do
konania dodali sporové strany. Úlohou súdu nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa
o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej

aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje. Ak sú
sporové strany pri zhromažďovaní ďalšieho skutkového základu nečinné, proces vytvárania skutkového
základu len uzavrie a o veci rozhodne na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného
dokazovania. Pre súd je rozhodujúcim to, aký skutkový stav vyplynul zo zhromaždených prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v

spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu
sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd
vyhodnotil v jej prospech. Toto sa žiada zdôrazniť aj v súvislosti s odvolacími námietkami týkajúcimi
sa nesprávnych skutkových zistení. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá objektívnarealita, ktorá bola a je prítomná v čase od vzniku právneho vzťahu, o ochranu ktorého v konaní ide,
do času rozhodovania súdu vo veci samej. Základné obmedzenie rozsahu zisťovania skutkového stavu
predstavujerelevanciatejktorejskutočnostiprekonaniearozhodovaniesúduokonkrétnejžalobe.Podľa

odvolacieho súdu súd prvej inštancie zhromaždil dôkazy podľa procesnej iniciatívy účastníkov v konaní,
a tieto zhromaždené dôkazy vyhodnotil aj v zmysle zásad hodnotenia dôkazov vyplývajúcich z ust. § 191
ods. 1 CSP. Hodnotiaca úvaha súdu podľa odvolacieho súdu zodpovedala zásadám formálnej logiky
a je preskúmateľná aj v inštančnom postupe odvolacím súdom. Súd prvej inštancie dal v dôvodoch
rozhodnutia odpoveď, akým spôsobom hodnotil dôkazy relevantné pre zodpovedanie otázky základu

nároku i výšky uplatneného nároku.

9. Pri námietkach odvolateľa proti právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie (odkazujúcim len na
ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP bez bližšej konkretizácie odvolacích námietok v odvolacej lehote) možno
konštatovať, že právnym základom súdneho rozhodnutia súdu prvej inštancie sú právne závery, ktoré
súd prvej inštancie vyvodil subsumovaním zisteného skutkového základu pod označené právne normy.

Podľa odvolacieho súdu zo včas uplatnených všeobecných odvolacích dôvodov nemožno uzavrieť, že
by súd prvej inštancie v dôvodoch jeho rozhodnutia označené právne normy nesprávne aplikoval, resp.
nesprávne ich interpretoval na zistený skutkový stav.

10. Opakovane sa žiada v predmetnej veci poukázať na aplikáciu ustanovení §§ 3695 ods. 3, 373 ods.

1, § 380 ods. 1, 2 CSP.

11. Podľa § 373 ods. 1 CSP, ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve
odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania.
Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.

12. Podľa § 380 ods. 1, 2 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

13. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len

do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

14. Tak, ako je uvedené vyššie, v zákonnej odvolacej lehote (o ktorej bol žalovaný správne poučený i v
písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku) odvolateľ v podanom odvolaní odvolacie dôvody označil
odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP s tým, že výslovne uviedol, že podrobne odôvodní

odvolanie v lehote 30 pracovných dní. Až podaním doručeným súdu dňa 3.1.2018 (po uplynutí odvolacej
lehoty) doplnil odvolateľ uplatnené odvolacie dôvody v zmysle odsekov 4.1 až 4.6 tohto rozhodnutia.
Uplatnené dôvody odvolania formálnym citovaním zákona, neuvedením konkrétnych skutkových a
právnych námietok, týkajúcich sa spochybnenia záverov súdu prvej inštancie proti priznanému nároku
žalobcovi, neidentifikovali v akom konkrétnom pochybení - vade, skutočnosti, vidí odvolateľ naplnenie

odvolacieho dôvodu. Toto má relevantný význam pre konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu so
zdôraznením viazanosti odvolacieho súdu uplatnenými odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

15. V zmysle citovaného ustanovenia § 373 ods. 1 posledná veta CSP (na rozdiel od Občianskeho

súdneho poriadku, účinného do 30.6.2016) súd prvej inštancie nevyzýva odvolateľa na doplnenie
odvolacích dôvodov. Správne preto okresný súd uznesením č.k. 25C/159/2008-893 zo dňa 21.12.2017
vyzval odvolateľa na doplnenie podaného odvolania o uvedenie čoho sa podaným odvolaním domáha,
citujúc pri tom ustanovenie § 373 ods. 1 CSP.

16. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 365 ods. 3 vyslovene limituje možnosti odvolateľa v rámci
koncentrácie konania v určitom obmedzenom čase, t.j. v odvolacej lehote, uviesť údaje o tom, z akého
konkrétneho identifikovaného dôvodu rozhodnutia napáda.

17. Aj už vyššie uvedené ustanovenie § 373 ods. 1 posledná veta CSP, na rozdiel od Občianskeho

súdneho poriadku, nedáva priestor na to, aby sa cez prípadné odstraňovanie vád ďalej dopĺňali dôvody
odvolania identifikovaním skutkových, či právnych výhrad. Ak sporné strany boli riadne poučené o
náležitostiach opravného prostriedku, nemožno na úkor rovnosti strán sporu v konaní pripustiť v rozpore
s ustanovením § 365 ods. 3 CSP rozširovanie uplatnených odvolacích dôvodov.18. Účel a zmysel citovaných ustanovení CSP, upravujúcich náležitosti odvolania, odstraňovanie vád
odvolania (s výnimkou doplnenia odvolacích dôvodov), viazanosti uplatnenými odvolacími dôvodmi

v odvolacej lehote, treba hodnotiť aj z tohto hľadiska, že v rámci civilného sporového konania sa
pre naplnenie rovnosti strán musí a má zabrániť takým úkonom, ktorými dochádza k faktickému
predlžovaniu odvolacej lehoty, a tým i ku prieťahom v konaní. V zmysle základných práv každý
demokratický štát ochranu subjektívnych práv len ponúka, ale nevnucuje a práva patria bdelým -
vigilantibus iura scripta sunt.

19.Odvolateľnavýzvusúduprvejinštancieodstránilvadupodanéhoodvolania formulácioujeho návrhu
narozhodnutieodvolaciehosúdu.Týmbolaodstránenáprocesnáprekážkaodvolaciehokonania,apreto
nebolo možné akceptovať návrh žalobcu na odmietnutie odvolania.

20.Priviazanostidôvodmivčasuplatnenýmivodvolacejlehoteodvolacísúdjetohonázoru,žeodvolacie

dôvody neboli spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

21. Odvolací súd nemal oprávnenie preskúmavať skutkové i právne závery rozhodnutia súdu prvej
inštancie z neskôr uplatnených odvolacích dôvodov. Preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s ustanovením §
255 ods. 1 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, má nárok na náhradu
uplatnených trov, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 CSP.

23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).