Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. apríl 2018

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 19C/325/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112230721
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2018:7112230721.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v spore žalobcu: R. N., nar. XX.XX.XXXX,

bytom W. XXXX/X, G., právne zastúpený JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom Nám.
osloboditeľov 10, Michalovce, proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so
sídlom v Bratislave, Štúrova 2, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 997,89 EUR s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 21.02.2012
do zaplatenia z a s t a v u j e .

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 24.000 EUR spolu s 8,75 % ročným úrokom z
omeškania od 22.08.2012 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

IV. Žalobcovi priznáva vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v pomere 92 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 23.11.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady škody
vo výške 997,89 EUR s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 21.02.2012 do zaplatenia a nemajetkovej

ujmy v peniazoch vo výške 100.000 EUR spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 21.02.2012 do
zaplatenia, tiež náhrady trov konania, titulom škody, ktorá mu mala vzniknúť podľa zákona č. 514/2003
Z.z.

2. Zo žalobného návrhu vyplýva, že žalobca si uplatňuje zaplatenie peňažnej čiastky 997,89 EUR a
100.000 EUR s príslušenstvom v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 14.12.2005,
ČTS:UIS-86/KOK-2005 vydaným vyšetrovateľom Odboru inšpekčnej služby v Košiciach, na základe

čoho žalobca bol nespravodlivo trestne stíhaný v čase od 14.12.2005 do 20.11.2011, t.j. skoro 6
rokov, pričom trestná vec skončila oslobodzujúcim rozsudkom. Žalobca listom zo dňa 15.02.2012
doručil na Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú
žalovaný listom z 22.05.2012 vybavil tak, že mu oznámil, že v danom prípade neboli naplnené základné
predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto žiadosti
nie je možné vyhovieť. Žalobca v ďalšom poukázal na to, že v predmetnej trestnej veci bol oslobodený
spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutky stali, na základe čoho oslobodenie spod

obžaloby, podobne ako zastavenie trestného stíhania, má rovnaké dôsledky ako zrušenie, či zmena
uznesenia o vznesení obvinenia, keď s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody treba vychádzať
z toho, že osoba čin nespáchala a že trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté. Tomuto záveru
doterajšia súdna prax dospela systematickým a teologickým extenzívnym výkladom ustanovení § 5 a§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., vychádzajúc zo zmyslu a účelu právneho predpisu, z hľadiska
ktorého nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je
potrebné vychádzať tiež z ústavne konformného výkladu zákonných ustanovení v súlade s čl. 46 ods.

3 Ústavy SR, vo všeobecnej rovine predovšetkým v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu
v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, v ktorých treba hľadať ústavno-právny základ nároku jednotlivca na
náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené zastavením, prípadne oslobodením spod
obžaloby. Právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom sa trestné konanie končí, čo znamená, že zanikajú
účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, a zrušenie takéhoto rozhodnutia

sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Oslobodzujúcim rozsudkom vyšla
najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Z týchto dôvodov
nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,
ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby sa preto analogicky posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Keďže príslušný orgán neuspokojil

nárok žalobcu na náhradu škody, preto žalobca ako poškodený sa domáha uspokojenia svojich nárokov
na súde predmetnou žalobou, pričom vznik zodpovednosti štátu je daný pri splnení týchto predpokladov:
1) individuálne nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,
2) vznik škody,
3) príčinná súvislosť medzi prvou a druhou podmienkou.

Z uznesenia o obvinení je zrejmé, že žalobca bol obvinený z trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) TZ a za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej
výhody podľa § 160 ods. 3 TZ; trestná sadzba odňatia slobody za prvý skutok je 6 mesiacov až 3 roky
a za druhý skutok 3 roky až 8 rokov. Voči predmetnému uzneseniu o obvinení žalobca v lehote podal
sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol, a to uznesením zo dňa 16.03.2006, sp. zn. OPv 259/05; Vojenská

obvodná prokuratúra Prešov doručila Okresnému súdu Michalovce obžalobu na žalobcu; Okresný
súd Michalovce rozsudkom zo dňa 15.01.2011, sp. zn. 2T/101/2010 oslobodil žalobcu spod obžaloby,
pretože nebolo dokázané, že skutok sa stal. Proti predmetnému rozsudku sa prokurátor odvolal, pričom
odvolací súd uznesením zo dňa 28.09.2011, sp. zn. 4To 36/2011-1430 predmetné odvolanie zamietol.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol nespravodlivo obvinený a trestne stíhaný v čase od 14.12.2005

do 20.11.2011, ktorým dňom sa oslobodzujúci rozsudok stal právoplatným, čiže trestne stíhaný skoro
6 rokov. Žalobca uplatňovaný nárok titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že v rámci
celého obdobia, kedy bol žalobca nespravodlivo trestne stíhaný, sa musel zúčastňovať na úkonoch v
prípravnom konaní a neskôr v konaní pred súdom, pričom účasť na výsluchoch pred vyšetrovateľom a
účasť na hlavnom pojednávaní pred súdom a hrozba vysokého trestu u poškodeného zanechala trvalé

následky a spôsobila mu neopísateľnú psychickú traumu, ktorá sa prejavila aj na jeho zdraví. Žalobca
sa počas tohto obdobia nemohol nikde zamestnať, lebo každý na neho pozeral ako na skorumpovaného
policajta, ktorý je trestne stíhaný pre korupciu a úplatkárstvo. Zdôraznil, že každé trestné stíhanie a v
rámci neho aj hroziaci trest predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, vyvolávajú ďalšie
negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca,

do jeho cti a dobrej povesti, a preto sú spôsobilé, okrem porušovania práva na osobnú slobodu
garantované v článku 17 ods. 1 Ústavy SR, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie na
ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje
článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. K zásahu do osobnostných práv poškodeného došlo v rámci trestného
konania viacerými úkonmi trestného konania a rozhodnutiami. Dňa 14.12.2005 bola u žalobcu vykonaná

prehliadka jeho osobných vecí, ktoré mal uložené v skrini na pracovisku. Táto prehliadka bola vykonaná
na základe príkazu Ministerstva vnútra SR zo dňa 09.12.2005, o čom svedčí tiež zápisnica, v ktorej
je uvedené, že žalobca vo svojej skrini nemá žiadne veci pochádzajúce z trestnej činnosti. Pri tejto
prehliadke boli prítomné ďalšie osoby, čiže o vykonaní prehliadky sa dozvedelo celé okolie policajtov
na pracovisku vo Vyšnom Nemeckom. K zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo tiež vydaním

rozhodnutia Okresného riaditeľstva PZ v Michalovciach zo dňa 10.04.2006, Č.p.:ORP-37-20/SS-2006,
ktorým rozhodnutím bol menovanému zaistený zbrojný preukaz, zbraň, strelivo a preukaz zbrane a
to z dôvodu trestného stíhania. Žalobca tak nemohol vykonávať právo poľovníctva a iné povolania,
ktoré vyžadujú zbrojný preukaz. Došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, medzi ktoré patria aj právo
na súkromne a iné osobnostné práva. Zdôvodnenie nemajetkovej ujmy ďalej dôvodil tým, že žalobca

bol Personálnym rozkazom č. 737 zo dňa 22.12.2005 prepustený zo služobného pomeru príslušníka
policajného zboru z tých istých dôvodov, pre ktoré bol aj obvinený uznesením vyšetrovateľa zo dňa
14.12.2005. V personálnom rozkaze na druhej strane sa uvádza, že uvedený skutkový stav bol zistený
a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy použili najmä výsledky šetrenia ÚIS PZ MVSR vedené pod sp. zn. ČTS:UIS-86/KOK-2005, ďalej úradný záznam zo dňa 16.12.2005 z nazretia
do vyšetrovacieho spisu. Z oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 25.01.2011
je zrejmé, že obvinenie bolo nezákonné. Proti personálnemu rozkazu poškodený podal rozklad listom

zo dňa 29.12.2005, ktorý bol zamietnutý. Oslobodzujúci rozsudok relatívne zakladá dôvod na obnovu
konania, avšak žalobca ako poškodený nie z vlastnej viny v súvislosti so stanovenými lehotami na
podanie návrhu na obnovu konania podľa § 245 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. zmeškal subjektívnu aj
objektívnu lehotu na podanie takéhoto návrhu, v ktorom by sa domáhal zrušenia Personálneho rozkazu
č. 737 zo dňa 22.12.2005, a to z dôvodu oslobodzujúceho rozsudku v trestnej veci. Z uznesenia o

obvinení a z personálneho rozkazu je zrejmé, že všetky tri skutky, pre ktoré bol žalobca v disciplinárnom
konaní prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ sú zhodné so skutkami, pre ktoré bol aj
trestné stíhaný. Žalobca dnes nemá k dispozícii iný prostriedok ochrany, než domáhať sa náhrady
škody v tomto konaní, je nesporné, že žalobca pri prepustení zo služobného pomeru sa opieral o
jediný dôkaz, a to o vyšetrovací spis. Prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ žalobcovi
vznikla nevyčísliteľná škoda. Stratil natrvalo sociálne výhody, ktoré má v zmysle zákona č. 737/1998

Z.z. ako policajt, tiež v zmysle zákona č. 328/2002 Z.z. Pretože z personálneho rozkazu je zrejmé,
že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ s odôvodnením, že porušil služobnú
prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č.
328/2002 Z.z. odchodné podľa § 33 nepatrí policajtovi, ktorého služobný pomer skončil prepustením
z dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Podľa §

33 ods. 2 citovaného zákona odchodné sa vypláca policajtovi až do výšky desaťnásobku služobného
platu, pričom odchodné nepodlieha dani z príjmu fyzických osôb. Žalobca ako poškodený tak stratil
nárok na odchodné, na ktoré by inak mal nárok až do výšky 10 násobku služobného platu, ktorý v
čase prepustenia bol cca 20.000,- Sk, čiže išlo by o sumu asi 200.000,- Sk. Okrem toho nezákonným
prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ sa mu natrvalo krátil tiež výsluhový dôchodok,

ktorého výška závisí od počtu odpracovaných rokov v služobnom pomere príslušníka PZ. Ak dôjde k
neoprávnenému zásahu do práva na súkromie v dôsledku protiprávneho postupu orgánov činných v
trestnom konaní, žalobcovi nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah spôsobil
difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti, tak ako vyplýva z
uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008 s odôvodnením, že každé trestné stíhanie a hrozba vysokého

trestu zasahuje do práva na súkromie a práva na rodinný život. V súvislosti s úvahou súdu, pokiaľ ide o
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, poukázal na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 14C/112/2002, ktorým bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch policajtovi vo výške 7.000.000,-
Sk a advokátke vo výške 5.000.000,- Sk; obaja boli nespravodlivo trestne stíhaní aj medializovaní.
Nedávno bol medializovaný prípad sudcu D. D., ktorý v spore o ochranu osobnosti s Ministerstvom

vnútra SR vysúdil 20.000 Eur ako nemajetkovú ujmu v peniazoch, pričom k zásahu do osobnostných
práv menovaného sudcu došlo tým, že boli zverejnené odposluchy jeho telefonických hovorov. Tiež
poukázal na prípad dnes už nebohého právnika C.. Y. H., ktorý žiadal od polície odškodnenie vo výške
1,6 milióna Eur z dôvodu, že bol nespravodlivo trestne stíhaný 2 roky a vec sa nedostala ani na súd.
Tiež bol medializovaný prípad známej advokátky a bývalej sudkyne C.. L. N., ktorá bola nespravodlivo

trestne stíhaná, a ktorej bola priznaná nemajetková ujma vo výške 230.000 EUR. Bývalému sudcovi
ústavného súdu F. H. bola priznaná nemajetková ujma vo výške 50.000 EUR od vydavateľstva Petit
Press a.s. za zásah do osobnostných práv tohto sudcu tým, že denník zverejnil o ňom nepravdivé
údaje, ktoré súviseli s jeho rozhodovacou právomocou v čase, keď bol sudcom ústavného súdu. Ďalej
ide o prípad sudcu C.. C. E., ktorý v spore s Ministerstvom spravodlivosti SR v konaní o ochranu

osobnosti vysúdil nemajetkovú ujmu 100.000 EUR za zásah do osobnostných práv z dôvodu jeho
nespravodlivého disciplinárneho stíhania troch rokov. Žalobca sa musel podrobiť súdnemu procesu
a bol nespravodlivo trestne stíhaný skoro 6 rokov, počas ktorého obdobia došlo k zásahu do jeho
súkromného a rodinného života a navyše jeho prípad bol viac krát medializovaný, napríklad v denníku
Korzár dňa 19.01.2007, pokiaľ ide o článok „Skorumpovaných policajtov môžu usvedčiť Ukrajinci“. V

predmetnom článku je rozpísaná trestná vec žalobcu, ktorý má patriť medzi sedemnástich policajtov
z odboru hraničnej kontroly vo Vyšnom Nemeckom, ktorého pred rokom zadržali a obvinili z korupcie
a zneužitia právomoci verejného činiteľa. Táto trestná vec bola medializovaná aj v iných médiách,
napr. v televízií Markíza na hlavných televíznych správach a konanie poškodeného bolo opísané ako
hotová vec, že patrí medzi skorumpovaných policajtov, ktorí brali úplatky za bezproblémové prepúšťanie

cestujúcich, atď... Najnebezpečnejšie sú zásahy do osobnostných práv, ku ktorým dôjde cez médiá. O
trestnom stíhaní poškodeného a ďalších policajtov médiá informovali policajné zložky, na základe čoho
celá verejnosť, známi a rodinní príslušníci spájali meno poškodeného s korupciou, s braním úplatkov a
pozerali na jeho ako na policajta, ktorý nahonobil majetok z nečestných zdrojov.3. Žalovaný pôvodne zastúpený MV SR vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu, ktorým
žiadal žalobu zamietnuť, poukázal na to, že v danom prípade nedošlo k zrušeniu ani ku zmene

rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom ako jednej z podmienok pre priznanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vyplývajúcej z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
Dodal, že z príslušných zákonných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že prokurátor je oprávnený
podať obžalobu. V uvedenom trestnom konaní sa prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove
s návrhom vyšetrovateľa na podanie obžaloby stotožnil, preto na žalobcu podal obžalobu. Prokurátor

je aj orgán, ktorý vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania ako
aj v prípravnom konaní, a ktorý mal v súlade s Trestným poriadkom viaceré oprávnenia, na základe
ktorých môže zasahovať do postupu vyšetrovateľa. Prokurátor je napríklad v súlade s § 174 ods. 2 písm.
e) Trestného poriadku oprávnený tiež zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia a opatrenia
vyšetrovateľa a policajného orgánu, ktoré môžu nahradiť vlastnými rozhodnutiami a opatreniami. Voči
uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca podal sťažnosť, ktorú Vojenská obvodná prokuratúra v Prešove

zamietla ako nedôvodnú, prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove podal v predmetnej
trestnejveciobžalobuzodňa10.06.2010,pričompríslušnýsúdžalobcuspodobžalobyoslobodil.Trestné
konanie bolo vykonávané v súlade s Trestným poriadkom a za aktívneho dozoru Vojenskej obvodnej
prokuratúry v Prešove. Dodal, že viaceré procesné úkony v uvedenej trestnej veci boli vykonávané práve
na základe pokynov dozorujúceho prokurátora. V súvislosti s nárokom uplatneným titulom odmeny za

poskytovanie právnych služieb v predmetnej trestnej veci namietal, že žalobca nepreukázal, za ktoré
konkrétne úkony právnej služby poskytnuté obhajcom žalobcovi v danej trestnej veci mu žalobca zaplatil.
Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyslovil názor, že iba v prípade, ak by žalobca
preukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a splnil základné zákonné predpoklady (čo v tomto
prípade nepreukázal a nesplnil), mal by nárok na úroky z omeškania aj z požadovaných peňažných

plnení, ale až po tom, čo by sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením náhrady nemajetkovej
ujmy, na náhradu ktorej by ho musel zaviazať súd vo svojom rozhodnutí. Pretože súd ešte o žalobe
nerozhodol, preto sa žalovaný ani nemohol dostať do omeškania s prípadným zaplatením nemajetkovej
ujmy žalobcovi. Záverom vyslovil názor, že neboli naplnené základné zákonné predpoklady na vznik
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú orgánom pri výkone verejnej moci, a preto žiadal žalobu

v celom rozsahu zamietnuť.

4. Žalovaný v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR vo svojom písomnom vyjadrení z 10.10.2014
namietal, že s Generálnou prokuratúrou SR nebol nárok uplatnený žalobou predbežne prerokovaný, čo
činí žalobu vo vzťahu k Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR neprípustnou,

predčasne podanou a zakladá dôvod na zastavenie konania.

5. V priebehu konania právny zástupca žalobcu zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 997,89 EUR
s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % od 21.02.2012 do zaplatenia späť (č. l. 162); žalovaný s
predmetným čiastočným späťvzatím súhlasil (č. l. 271).

6. Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 20.06.2014 uviedol, že na deň 14.12.2005
nikdy nezabudne; v ten deň bol zaistený na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom príslušníkmi
polície - kukláčmi, kde ho chytili, dali mu putá, odviezli ho ako nejakého grázla do budovy, kde už
bolo niekoľko kolegov, ktorí mali tiež putá. Odhaduje, že celej akcie sa zúčastnilo okolo tisíc ľudí

vrátane verejnosti. Všetko sa dostalo do médií. On pritom nevedel, kvôli čomu bol zaistený, následne
mu robili osobnú prehliadku, tiež prehliadku jeho vecí - skrine s výsledkom, že nič nenašli, čo by ho
kompromitovalo. Asi do 2 hodín stáli v kruhu čelom ku stene s dvojmetrovými rozostupmi, zobrali ich
do autobusu a odviezli na výsluch do Košíc. Po výsluchu ho zatvorili do CPZ-ky, v ktorej bol zadržaný
48 hodín, pričom ide o chvíle, keď ani nevie vypovedať, čo prežíval. Pustili ich každého iba v tom,

čo mali na sebe oblečené, vonku bola zima a nikto sa nestaral, či majú napríklad na lístok na MHD
a podobne. Rozvrátil sa mu celý život. Dcéry, v tom čase už plnoleté, prestali s ním komunikovať a
prestali ho počúvať. Pozerali sa na neho ako na nejaký dobytok. Taktiež, pokiaľ ide o vzťah s manželkou,
dovtedy mohol byť vzorom aj pre ostatných, od tej doby sa všetko zmenilo. Prišiel o stály príjem. Okrem
toho otočili sa mu chrbtom jeho priatelia, okolie a takisto blízka rodina. Berie tabletky na tlak, nevie sa

sústrediť na určité veci, stále je podráždený. Všetci sa mu otočili chrbtom, nevedel sa zamestnať, nikde
ho nikto nechcel zobrať, a preto po roku odišiel do zahraničia. Myslel si, že sa na to zabudne, avšak bolo
to iba zdanie. V Michalovciach nie je veľa firiem, ktoré by prichádzali do úvahy. Väčšinou absolvoval
pohovory, ktoré smerovali iba k brigádnickej činnosti. Neskôr sa zamestnal vo firme, kde vykonávalmontážne práce. Bolo to pre neho ponižujúce, pretože dovtedy necelých 20 rokov vykonával policajta a
táto práca nezodpovedala jeho doterajšej praxi a jeho pozícii v zamestnaní. Vedel by si predstaviť prácu
v nejakej bezpečnostnej službe, avšak tam sa vyžaduje zbrojný preukaz, avšak v súvislosti s trestným

stíhaním o tento prišiel. Hovoril o traume počas tých 6 rokoch trestného stíhania, keď ani dodnes si nevie
nájsť kamarátov a ani spoločnú cestu k tým, ktorí mu predtým boli blízki a ani k rodine. Trestné stíhanie
tiež spôsobilo, že mal oveľa nižší výsluhový dôchodok, na ktorý by mal za normálnych okolností právo
a tiež stratil nárok na starobný dôchodok, naviac prišiel aj o odchodné cca 250 až 300 tisíc korún. Tieto
výhody sú nenávratne preč a preto v týchto súvislostiach odôvodnil uplatňovanú výšku nemajetkovej

ujmy v požadovanej sume 100.000 eur.

7. Svedok B.. E. G. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že so žalobcom je v príbuzenskom pomere,
žalobca je jeho svokor. Mal vedomosť o tom, že v súvislosti so žalobcom bolo začaté trestné stíhanie, a
keďže mesto Michalovce je veľmi malé, pričom kauza prebehla aj médiami, známi sa ho začali vypytovať
na žalobcu ako jeho budúceho svokra, keďže v tej dobe chodil s dcérou žalobcu, terajšou manželkou.

Vyjadril sa, že dovtedy vzťahy medzi nimi boli korektné, dobré, navštevovali sa, zúčastňovali sa rôznych
rodinných osláv, avšak vzhľadom na túto kauzu sa všetko zmenilo. Uvedomoval si, že polícia by ho
nezobrala len tak pre nič za nič, pokiaľ by tu neboli žiadne dôkazy. Prestali sa stretávať, vzťahy ochladli
a ani jeho terajšia manželka nechcela o tom s ním veľmi rozprávať a v podstate sa začali žalobcovi
vyhýbať. V roku 2007, keď sa presťahovali do Prahy, ich vzťahy sa úplne prerušili. Hoci sa vrátili pred

2 rokmi do Košíc, naďalej tieto vzťahy nie sú dobré, vzťahy sa neobnovili a nie je to už také, ako to
bývalo pred touto kauzou. Odchod do Prahy bol nepochybne z dôvodu pracovnej príležitosti, avšak celá
okolnosť ohľadne predmetného trestného konania bola ďalším argumentom, prečo sa presťahovať do
Prahy. Uviedol tiež, že celé mesto vedelo o predmetnej kauze, v súvislosti s čím sa mu vysmievali s
výsmeškami typu: „A teraz si vezmeš dcéru kriminálnika“; takýto výsmech mu bol veľmi nepríjemný a

tiež jeho manželka to zle znášala. Vzťah so žalobcom sa nepodarilo obnoviť ani po tom, čo trestné
konanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom. Svedok tiež uviedol, že uveril tomu, čo bolo dávané
žalobcovi za vinu vo vznesenom obvinení. Na začiatku to vnímal tak, že bol nepochybne presvedčený
o vine žalobcu, pretože si myslel, že polícia by nezačala trestné stíhanie voči nikomu, kto by mal
byť nevinným alebo voči niekomu, voči komu by neboli žiadne dôkazy a neskôr, v čase keď vzťahy

sa vážne narušili, túto otázku neriešil a posúdenie viny alebo neviny nebolo pre neho rozhodujúcim.
Sprostredkovanie od svojej manželky má vedomosť o tom, že žalobca si nevedel dlho nájsť prácu a že
z tohto dôvodu tiež odišiel do zahraničia.

8. Svedkyňa F. N. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že je v príbuzenskom vzťahu ku žalobcovi,

ktorého je manželkou. Svedkyňa vo výpovedi uviedla: „Všetko čo sa udialo veľmi narušilo aj náš
manželský život. Ochabli naše v tom strese, v tom všetkom čo bolo, sme veľmi ťažko to všetci, celá
rodina prežívali. Začalo sa to, keď doniesli manželovi z práce rozkaz, že je prepustený. Boli to sviatky,
Vianoce, keď môžem povedať, že mali byť radosti, pokoja a pohody, ale u nás sa to všetko odvtedy
veľmi obrátilo. Nastal smútok. Veľmi ťažko sme to všetci prežívali a odvtedy aj náš citový vzťah ochladol.

Ťažko sa mi to rozpráva. Aj okolie sa k tomu veľmi negatívne postavilo. Mali sme veľa známych, ktorých
sme navštevovali, stretávali sa. Po tom všetko, čo to bolo aj medializované, všetko sa zmenilo a utiahli
sme sa do súkromia. Jednoducho ťažko sa nám to všetko prežívalo. Manžel vycestoval, nemohol nájsť
prácu, znášal to veľmi zle psychicky, ale aj celkove spoločenské postavenie to odnieslo veľké následky.
Odišiel do zahraničia za prácou, myslel si, že sa všetko na to zabudne, ale aj po tej dobe čo bol preč

myslím, že veci zostali tak ako sú, pretože to čo my sme všetko prežili ostalo to v nás a je to tak. Je to
ujma na celý život. Keď človek na to spomína aj teraz ťažko, ťažko sa mi o tom hovorí, pretože veľmi
to zasiahlo našu rodinu čo sa týka celkového spoločenského postavenia. Toto trestné konanie a vôbec
tá medializácia nielen v televízií ale aj v novinách spôsobila, že si žalobca - môj manžel nevedel nájsť
zamestnanie. Nikde ho nechceli z tohto dôvodu zobrať. Mal predtým veľa známych ľudí, ale všetci sa

práve v dôsledku tej medializácie o tom dozvedeli. Aj z tohto dôvodu sa snažil nájsť si prácu v zahraničí.
Opravujem svoju výpoveď: V tom zahraničí sa mu podarilo nájsť si prácu. Bol tam jeden rok zamestnaný
a myslel si, že táto doba mu pomôže na to, aby sa mohol vrátiť s tým, že by už predsa mnohé veci
mali byť zabudnuté, ale opak bol pravdou. Všetkých nás to postihlo, aj mňa v zamestnaní. Každý sa od
nás odvrátil a ťažko niekomu bolo vysvetľovať, že môj manžel bol a aj zostal čestným človekom. Áno,

žalobca celé toto trestné konanie veľmi psychicky zle prežíval. Začal mať problémy s tlakom. Prežíval
vlastne neustály vnútorný nepokoj a ten mu dopomohol k tomuto zdravotnému problému ale aj to, že si
z tohto dôvodu nemohol nájsť prácu, boli z toho aj hádky. Manželstvo naďalej trvá, nerozviedli sme sa,
ale je pravdou, že toto trestné konanie malo určité následky na náš vzťah. Samozrejme všetky tie hádky,ten nepokoj, tie zmeny, ktoré nastali, vplývali aj na tú citovú stránku pokiaľ ide o náš manželský vzťah.
Napriek tomu sme síce zostali spolu, nerozviedli sme sa, ale už ten vzťah sa narušil. Najbližšia rodina
sa k tomu postavila tak ako to členovia tejto rodiny počuli z médií, čiže všetko uverili tomu, čo sa údajne

malo stať. Aj známi, aj táto rodina. Predtým sme fungovali ako rodina. Tieto vzťahy boli dobré, avšak
po tejto kauze vzťahy ochladli, rodina aj známi sa nám obrátili chrbtom. My sme sa preto stiahli alebo
utiahli do seba a takisto žalobca prestal vyhľadávať spoločnosť a už nič nebolo také ako predtým, pokiaľ
ide o vzťah k rodine. Už neboli tie stretnutia a podobne. Dokonca tento stav pretrváva aj k dnešnému
dňu. Myslím si, že sa to už nezmení, pretože celá kauza výrazne zasiahla nás všetkých, jednoducho sa

všetky tie vzťahy zmenili a už sa nepodarilo to nejakým spôsobom dať do predchádzajúceho stavu.“

9.SvedokG.H. vosvojejsvedeckejvýpovediuviedol,žekžalobcovijevpríbuzenskompomere,žalobca
je jeho švagor. Vo svojej výpovedi uviedol, že niekedy v roku 2005 alebo 2006 sa dozvedel o predmetnej
kauze v prvom rade z médií a z okolia, bolo toho plné mesto a dosť intenzívne to v malých Michalovciach
prebiehalo. V súvislosti s charakteristikou jeho vzťahu k žalobcovi uviedol, že dovtedy so žalobcom bol v

intenzívnom príbuzenskom vzťahu, avšak od predmetnej kauzy sa prestali kontaktovať a je tomu tak až
doteraz. Na otázku, či oslobodzujúci rozsudok ho nepresvedčil o tom, že vzťahy by sa mohli opätovne
obnoviť, svedok uviedol, že v tak krátkom čase sa to nedá a že nevie, či je to dosť dlhá doba na to,
aby sa udiala obnova ich vzťahu. Na otázku, či vie vyšpecifikovať, aké následky trestné konanie malo
na žalobcu uviedol, že žalobca pred trestným konaním bol úplne iný človek akým je teraz, má o tom

poznatok z okolia, od svojich známych a k obnove vzťahu medzi nimi nedošlo. Vo vzťahu k začatému
trestnému stíhaniu a k vznesenému obvineniu uviedol, že predmetnému vznesenému obvineniu uveril.
Ku charakteristike žalobcu uviedol, že dovtedy išlo o všeobecne obľúbeného a bezproblémového
človeka, ktorý s každým bol v dobrom vzťahu.

10. Svedok K. L. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalobca je jeho bývalý kolega; so žalobcom
robil od roku 1988 na hraničnom prechode vo Vyšnom Nemeckom, boli dobrí kolegovia, vychádzali
pracovne dobre, ale aj mimo práce, pretože sa často navštevovali aj s manželkami. Po predmetnej
udalosti sa kontakty prerušili, čo pretrváva dodnes. V súvislosti so vzneseným obvinením a začatím
trestného stíhania cítil veľké sklamanie v tom zmysle, že ho sklamal tento človek, nechcel sa s ním už

viac kontaktovať, na základe čoho kontakt so žalobcom prerušil. Dokonca nemá vedomosť o tom, že
žalobca bol medzičasom spod obžaloby oslobodený. K vznesenému obvineniu uveril z dôvodu, akým
spôsobom sa to vlastne zrealizovalo a tiež sa domnieva, že pokiaľ sa to udialo, určite to nemohlo byť
bez akéhokoľvek dôkazu. Všetko považoval za vierohodné, aj spôsob akým sa to udialo. Na otázku,
aby uviedol, akým spôsobom vnímali celú situáciu ostatní kolegovia uviedol, že bolo ich okolo sto

príslušníkov a vyslovil názor, že všetci to vnímali tak, že predmetnému vznesenému obvineniu uverili,
dokonca sa ho to dotklo spôsobom, že kolegovia ho osočovali, že určite sa toho zúčastňoval a podobne.

11. E. C. U. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalobca je jeho bývalý kolega, a že kedysi robil
so žalobcom vo Vyšnom Nemeckom, pričom mal vedomosť o tom, že žalobcu zobrali z dôvodu, že sa

mal dopustiť toho, že bral úplatky a podobne. Pred predmetnou kauzou bol so žalobcom v kamarátskom
vzťahu, mali dobré aj pracovné vzťahy. Boli kamarátmi, bývali na sídlisku v Michalovciach a napríklad
po práci išli na pivo a podobne. Predmetná kauza zmenila ich vzťah a to tak, že sa prestali stretávať
najmä z dôvodu predmetnej kauzy. Mal vedomosť o tom ako to presne prebiehalo na začiatku, keď ich
vzali, bolo to medializované, bolo to v televízií. Hneď na druhý deň v robote sa hovorilo iba o tom, takže

on nadobudol presvedčenie, že niečoho sa museli dopustiť.

12. Svedok C. D. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalobca je jeho bývalý kolega, s ktorým kedysi
pracoval na oddelení cudzineckej polície vo Vyšnom Nemeckom, pričom boli bezprostrední kolegovia.
Okrem kolegiálneho vzťahu sa stretávali aj mimo práce na oslavách, napr. v súvislosti s narodením

dieťaťa a podobne. Mali normálny medziľudský vzťah. Žalobcu charakterizoval ako kolegu znalého
problematike, ktorý dosiahol určitú hodnosť. Tiež ho hodnotil po ľudskej stránke pozitívne, taktiež jeho
povesť. Od začatia trestného konania sa všetko zmenilo, nastala zlá situácia. Zažil moment, kedy jeho
kolegov odviedli v putách a celá táto udalosť u neho zanechala negatívne spomienky až doteraz. Nikto
nevedel, čo sa poriadne deje, boli toho plné noviny, televízia. Celé to chápal ako hanbu pre žalobcu ale

aj nepriamo pre neho, pretože bol hádzaný do jedného koša s obvinenými. Bol zhrozený z toho, čo sa
tvrdilo že mal urobiť, alebo čoho sa mal dopustiť a v jeho očiach žalobca ako chlap veľmi upadol. Po
tom, čo obvinení boli prepustení tiež zo služobného pomeru, utvrdilo ho všetko v tom a presvedčilo o
tom, že žalobca urobil to, z čoho bol obvinený. Celá udalosť poškodila meno ich kolektívu a zlé svetlopadlo aj na nich ako ostatných kolegov, ktorí obvinení neboli. Potvrdil, že spôsob, akým boli zaistení
kukláčmi, zanechalo v ňom zastrašujúci efekt.

13. Svedok G. V. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že žalobca je jeho bývalý kamarát a do
predmetnej kauzy sa navzájom navštevovali, poznali sa aj ich deti navzájom, avšak po predmetnom
záťahu v roku 2005 tým, že ako rodič ochraňoval svoju rodinu, tie vzťahy po tejto udalosti ochladli,
pretože s manželkou usúdili, že treba tento vzťah ukončiť. Predtým organizovali napríklad oslavy
narodenín a podobne, avšak po kauze vzťahy ochladli a akékoľvek stretnutia sú náhodnými stretnutiami.

Keďže celé trestné konanie trvalo veľmi dlho, napriek tomu, že sa dozvedel o oslobodení v trestnom
konaní, vyslovil, že po tak dlhej dobe už nie je možné obnovovať vzťah. Potvrdil, že kauza bola
medializovaná a napriek tomu, že predtým boli kamaráti, podozrieval žalobcu z toho, z čoho bol obvinený
a predmetným obvineniam uveril.

14. Svedok G. E. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že so žalobcom boli niekedy veľmi dobrí

kamaráti, spoznali sa v rokoch 1973 až 1974 zo strednej školy. Stretávali sa, chodili na chaty, neskôr sa
navštevovali a všetko to trvalo do času, kedy prišlo k tej udalosti, ktorá bola tiež zverejnená v médiách,
kedy 19 policajtov bolo obvinených s určitej trestnej činnosti. Dovtedy žalobcu mal za poctivého a po
tom, čo boli zverejnené určité údaje v médiách, o ktorých v tej dobe bol presvedčený, že išlo o opravdivé
informácie, prestal žalobcu vyhľadávať a prestali sa stretávať. To znamená, že vzťahy medzi nimi sa

narušili. Zo začiatku nechcel uveriť obvineniam z trestných činov, neskôr vzhľadom na všetky okolnosti,
ktoré sprevádzali začatie trestného konania, tiež skutočnosť, že udalosť bola medializovaná v novinách
aj televízií, rozprávalo sa o tom v Michalovciach, uveril tomu.

15. Svedok B.. D. O. bol kedysi so žalobcom dobrým priateľom, v minulosti sa navzájom navštevovali,

pomáhali si a to až do doby, kedy ho v súvislosti s trestným konaním žalobca sklamal. Najprv kauze
neuveril, neskôr, vzhľadom na medializáciu a pretože sa o tom všade hovorilo, tomu uveril. Ich kontakty
sa obmedzili na nulu. Dotklo sa to aj jeho, pretože jeho odcudzovali za to, že má takého kamaráta.
Vyslovilnázor,ženestratilvdôsledkukauzyibajeho,aleajmnohýchďalšíchpriateľov.Nevyhľadávajúsa
a pokiaľ sa stretnú, ide o náhodné stretnutia. Tiež nemal vedomosť o tom, že žalobca bol spod obžaloby

oslobodený.

16. Z pripojeného listinného dokladu - list z 15.02.2012 vo veci „Žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody“ vyplýva, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu predmetnou
žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvo vnútra SR z

dôvodov identických so žalobou a súčasne požiadal o náhradu skutočnej škody vo výške 997,89 EUR
a nemajetkovej ujmy vo výške 100.000 EUR.

17. Z pripojeného listinného dokladu - list z 22.05.2012 vo veci „Žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody - zaslanie odpovede“ vyplýva, že Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky bola

žiadosť doručená 20.2.2012, pričom predmetným listom ministerstvo oznámilo žalobcovi, že predmetnej
žiadosti nie je možné vyhovieť.

18. Z pripojeného listinného dokladu - uznesenie zo 14.12.2005 č. ČTS:UIS-86/KOK-2005 vyplýva,
že predmetným uznesením bolo voči nadpor. R. N. vznesené obvinenie za pokračujúce trestné činy

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prijímanie
úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona z dôvodu, že je dostatočne
odôvodnený záver, že dňa 26.10.2005 ako verejný činiteľ bez zákonného dôvodu prevzal ako úplatok
od osádky nestotožneného motorového vozidla 200,- Sk, ktoré si ponechal pre osobnú potrebu, dňa
07.11.2005 ako verejný činiteľ bez zákonného dôvodu si vybral z cestovného pasu nestotožnenej osoby

ako úplatok bankovku, pravdepodobne v hodnote 100,- Sk, toto si ponechal pre osobnú potrebu, dňa
16.11.2005 ako verejný činiteľ bez zákonného dôvodu si vybral z cestovného pasu nestotožneného
Ukrajinca ako úplatok bankovky v nezistenej mene a hodnote, a tieto si ponechal pre osobnú potrebu,
čím porušil svoje povinnosti v zmysle ustanovenia § 48 ods. 3 písm. a), písm. g) zákona č. 73/1998 Z.z.,
§ 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z., s poukazom na čl. 1 a čl. 5 Etického kódexu príslušníka PZ, čím ako

verejný činiteľ, v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, vykonával svoju právomoc
spôsobom odporujúcim zákonu, pre seba prijal úplatok alebo inú nenáležitú výhodu, aby konal alebo
zdržal sa konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia
alebo funkcie.19. Z pripojeného listinného dokladu - uznesenie prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry z
23.02.2006 č. OPv 259/05 vyplýva, že bola zamietnutá sťažnosť obvineného npor. PZ R. Danka podanej

proti predchádzajúcemu uzneseniu z dôvodu, že sťažnosť nie je dôvodná.

20. Z pripojeného listinného dokladu - obžaloba v trestnej veci OPv 273/08 vyplýva, že na žalobcu -
obvineného bola podaná predmetná obžaloba podľa § 234 ods. 1 Tr. por., a to pre skutky, ktoré sa
zhodujú so skutkami uvedenými vo vznesenom obvinení, čím mal spáchať pokračovací trestný čin

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zák. účinného do 31.12.2005
a pokračovacieho trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Tr. zák.
účinného do 31.12.2005.

21. Z pripojeného listinného dokladu - obžaloba v trestnej veci OPv 273/08, pokiaľ ide o jej 18. stranu
vyplýva, že z posledného služobného hodnotenia obv. R. N. bol hodnotený kladne, v priebehu služby

bol 32 krát disciplinárne odmenený, disciplinárne potrestaný nebol, v registri trestov GP SR a evidencii
priestupkov nemá záznam a z miesta bydliska je hodnotený všeobecne.

22. Z predloženého listinného dokladu - rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 25.01.2011 č.
k. 2T/101/2010-1409, z pripojeného listinného dokladu - odôvodnenie odvolania v predmetnej trestnej

veci z 18.03.2011 a z uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.09.2011 č. k. 4To/36/2011-1430
vyplýva, že v predmetnej trestnej veci žalobca ako obžalovaný bol spod obžaloby prokuratúra Vojenskej
obvodnej prokuratúry Prešov pre skutky právne kvalifikované podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona účinného do 31.12.2005 a podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005
oslobodený. Z oslobodzujúceho rozsudku vyplýva, že dôvodom na oslobodenie obžalovaného bolo to,

že nebolo dokázané, že sa skutky v rozsudku bližšie vyšpecifikované stali.

23. Z pripojeného listinného dokladu - rozhodnutia OR PZ v Michalovciach z 10.04.2006, Č.p.:
ORP-37-20/SS-2006 vyplýva, že predmetným rozhodnutím bol zaistený zbrojný preukaz č. 124682
vydaný 08.10.2003 R. N. do rozhodnutia iného orgánu. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia

vyplýva, že OR PZ v Michalovciach obdržalo dňa 06.04.2006 oznámenie o trestnom stíhaní R. N., a že
uznesením policajného orgánu PZ pod č. ČTS:UIS-86/KOK-2005 zo 14.12.2005 je R. Danko stíhaný za
pokračujúce trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímanie úplatku a inej nenáležitej
výhody, na základe čoho bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

24. Z pripojeného listinného dokladu - Personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky zo dňa
22.12.2005 č. 737 vyplýva, že predmetným rozkazom bol žalobca prepustený podľa § 192 ods. 1 písm.
e) zákona č. 73/1998 Z.z. zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru, a že jeho služobný
pomer končí dňom doručenia rozhodnutia. Z odôvodnenia rozkazu vyplýva, že dôvodom predmetného
rozkazu mali byť všetky tie skutky, ktoré sú popísané tiež v uznesení o vznesení obvinenia (skutok z

26.10.2005 a zo 07.11.2005 a zo 16.11.2005), a kde bolo konštatované, že menovaný týmto konaním
porušilslužobnúprísahuaslužobnúpovinnosťzvlášťhrubýmspôsobomajehoponechanievslužobnom
pomere príslušníka policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

25. Z pripojeného listinného dokladu - rozhodnutie Ministerstva vnútra SR z 24.02.2006, č. p.: KM-9/

PK-2006 vyplýva, že predmetným rozhodnutím bol rozklad proti predmetnému personálnemu rozkazu
zamietnutý a napadnuté rozhodnutie potvrdené.

26. Z pripojeného listinného dokladu - rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.07.2010 č. k.
3S/122/2009-34 vyplýva, že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Ministerstvo

vnútra SR č. SLV-29/PK-2009 zo dňa 13.05.2009 o žalobe R. N. bolo rozhodnuté tak, že žaloba sa
zamieta.

27. Z pripojeného listinného dokladu - rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.2011 sp. zn.
4Sžo/62/2010 vyplýva, že o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

3S/122/2009-34 z 20. júla 2010 bolo rozhodnuté tak, že najvyšší súd predmetný rozsudok potvrdil.

28. Z pripojeného listinného dokladu - Zemplínsky denník KORZÁR, ročník IX., číslo 15 (19.1.2007)
vyplýva zverejnenie článku s názvom: Skorumpovaných policajtov môžu usvedčiť Ukrajinci. Predmetnýčlánok obsahuje okrem iného text o tom, že vo vyšetrovaní 17 policajtov z Odboru hraničnej kontroly
vo Vyšnom Nemeckom, ktorých pred rokom zadržali a obvinili z korupcie a zneužitia právomoci
verejnéhočiniteľa,zavážiavýpovedesvedkovzUkrajiny,akotovyplývazvyjadreníhlavnéhovojenského

prokurátora, že obvinení mali cestujúcim umožňovať rýchly a bezproblémový prechod hranicou za
úplatok, že policajtov zadržali kukláči v decembri 2005 počas pracovnej porady, že akciu na odhalenie
a zadržanie úplatných policajtov pripravoval príslušný úrad, že policajtov krátko po zadržaní prepustil z
radov polície bývalý minister vnútra bez nároku na odstupné a že v tomto prípade ide o druhý najväčší
prípad odhalenia korupcie policajtov na hraničnom priechode v SR za posledných 15 rokov.

29. O predmetnej žalobe bolo rozhodnuté rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 12.6.2015 tak, že súd:
1) Konanie v časti o zaplatenie sumy 997,89 Eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 21.2.2012
do zaplatenia zastavil.
2) Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 100.000 Eur spolu 8,75 % ročným úrokom z omeškania
od 22.8.2012 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3) Žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.
4) Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 6.566,81 Eur, z čoho suma 6.546,81
Eur predstavuje trovy právneho zastúpenia a suma 20 Eur predstavuje iné trovy, a to na účet právneho
zástupcu žalobcu, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Predmetný rozsudok bol zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.12.2016 sp. zn. 1Co/575/2015 z dôvodu podaného odvolania
zo strany žalovaného. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací
súd preskúmal rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a konanie
mu predchádzajúce a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. Vo vzťahu k
odvolacej námietke procesného zástupcu - Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vyslovil názor,

že právne posúdenie veci súdu prvej inštancie ohľadne určenia zástupcu je správne. Ako vyplýva ďalej
z odôvodnenia tohto zrušujúceho uznesenia, odvolací súd nepovažuje za správny záver súdu prvej
inštancie ohľadom výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi, lebo aj keď súd na zistený
skutkový stav aplikoval správny právny predpis - § 17 zákona č. 514/2003 Z. z., pri rozhodovaní o
výške náhrady zohľadnil aj skutočnosti, ktoré nemajú vplyv na priznanie nemajetkovej ujmy a zároveň

nezohľadnil všetky rozhodujúce skutočnosti, v dôsledku čoho je rozhodnutie nepreskúmateľné. Stotožnil
sa s názorom súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca a vyvoláva aj negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Trestné stíhanie
zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé obmedziť,
či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je
teda nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným
poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére
osobnostných práv. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne vyvodil zodpovednosť žalovaného
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu z citovaného ust. § 17 ods. 2 konštatujúc, že samotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vyjadril názor, že v zákone č.
514/2003 Z. z. neexistovali žiadne kritéria pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, ani žiadna metodika
výpočtu,anižiadnebodovéohodnotenie,nazákladektoréhobysavýškapriznanejnáhradysúdomurčila
a je treba určiť túto výšku na základe zákona podľa voľnej úvahy súdu, ktorá však musí byť odôvodnená
a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. Náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť

úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú a na druhej strane však nemôže byť táto náhrada neprimerane
vysoká. Určité hranice, v ktorých je možné sa pohybovať pri úvahe súdu o výške náhrady škody, je
podľa názoru odvolacieho súdu možné vyvodiť z teraz platnej právnej úpravy - zákona č. 514/2003 Z.
z., ktorý bol s účinnosťou od 1.1.2009 novelizovaný zákonom č. 517/2008 Z. z. Uvedenou novelou bola
doplnená právna úprava o posudzovania nároku na úhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch,

a to jednak určením kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje, ako aj zavedením
mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa odvíja od
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Z ust. § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. po novele vyplýva, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím
najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli v spoločenskom uplatnení. Ďalšou novelizáciou
tohto zákona, ktorý bol s účinnosťou od 1.1.2013 novelizovaný zákonom č. 412/2012 Z. z. bola
opätovne doplnená právna úprava ohľadne priznávania výšky náhrady nemajetkovej ujmy a to tak,že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť priznaná vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Z uvedeného vyplýva, že v
súčasnej dobe platný zákon č. 514/2003 Z. z. upravuje náhradu škody, resp. obmedzujú výšku náhrady

nemajetkovej ujmy a to tak, že nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi. Aj keď v čase zásahu do osobnostných práv žalobcu horná hranica náhrady
nemajetkovej ujmy nebola určená, ale bola ponechaná na úvahe súdu (§ 136 OSP), nebolo určenie
výšky nemajetkovej ujmy úvahou súdu neobmedzené, pretože úvaha súdu musí mať vždy podklad v
zistení skutočností, ktoré mu umožnili určité kvantitatívne posúdenie základných súvislostí. Mal tiež za

to, že súd nesprávne zohľadnil okolnosť pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy, že žalobca po
prepustení zo služobného pomeru stratil pravidelný mesačný príjem vo forme mzdy v sume 24.000 Sk
mesačne, čo pri trvajúcom služobnom pomere za ďalších 10 rokov by mohol získať na plate 96.000
Eur, neberúc do úvahy prípadnú valorizáciu. Tiež zohľadnil okolnosť, že v prípade prepustenia zo
služobného pomeru prišiel od 10 násobok priemerného mesačného platu v prepočte 8.000 Eur, a že
mu bol v súvislosti s prepustením zo služobného pomeru tiež krátený výsluhový dôchodok. Uvedené

skutkové zistenia, ak by boli pravdivé a zakladali by prípadný nárok žalobcu na skutočnú škodu,
prípadne ušlý zisk podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Morálna ujma zahŕňa ujmu spôsobenú
poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v
prípade trestného stíhania a nie prípadný ušlý zisk. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak pri
rozhodovaní o výške náhrad nemajetkovej ujmy nezohľadnil aj ustanovenie § 5 zákona č. 215/2009 Z.

z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Aj keď sa odvolací súd stotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie, že pre určenie výšky nároku nemajetkovej ujmy žalobcu nie je možné
vychádzať z ust. § 14 ods. 4 účinného od 1.1.2013, nič nebránilo súdu, aby pri rozhodovaní o výške
žalobcom uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na uvedené zákonné ustanovenie § 5
zákona č. 215/2009 Z. z. prihliadal (nesprávne uvedené číslo zákona, ktoré správne znie 215/2006 Z. z.,

pozn. súdu). Vyjadril názor, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia osôb
poškodených násilnými trestnými činmi, pričom v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Európskeho
súdu ľudské práva, podľa ktorých by priznaná finančná náhrada, napr. z konania o ochranu osobnosti
nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napr. výške náhrady za utrpenie a bolesť
(ktoré boli napr. spôsobené telesnými zraneniami). Súd prvej inštancie vyjadril tiež názor, že aj keď za

podstatný zásah do osobnostných práv žalobcu treba považovať voči nemu vedené trestné stíhanie a
zároveň jeho prepustenie zo služobného pomeru policajta, nie je to samo o sebe dôvodom pre priznanie
nemajetkovej ujmy v rozsahu 100.000 Y.. Taktiež vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov je potrebné uviesť, že
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe akých záverov dospel súd k zisteniu,
že začatie trestného stíhania sa odzrkadlilo aj na zdravotnom stave žalobcu. Tiež vyjadril názor, že súd

v dôvodoch napadnutého rozhodnutia nedostatočne vyhodnotil aj výsluch jednotlivých svedkov, pokiaľ
z ich výpovede nevyplývajú dôvody, pre ktoré údajne mali prerušiť so žalobcom kontakty (výpovede
svedkov K. L., C. M., C. D., G. V., G. E., B.. D. Osifa).

30. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu k zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu

v predmetnej veci uviedol, že právny názor odvolacieho súdu, že súd prvej inštancie nepostupoval
správne, ak pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nezohľadnil ustanovenie § 5 zákona č.
215/2009 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, nie je správny. Dodal, že
ide len o názor jedného senátu odvolacieho súdu a nie celého Krajského súdu v Košiciach. Poukázal na
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu v Košiciach 1Co/31/2011, ktorý potvrdil rozsudok Okresného

súdu Trebišov sp. zn. 11Co/210/2008 z 22.9.2010, ktorým súd v konaní o ochranu osobnosti uložil
žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 9.958,- EUR a v prevyšujúcej časti návrh zamietol; ten istý senát
odvolacieho súdu (1Co/31/2011) rozsudkom z 30.12.2015 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa -
Okresného súdu Trebišov sp. zn. 11Co/210/2008 z 27.3.2014, ktorým uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 89.624,- EUR, čiže v tomto konaní bola žalobcovi priznaná celková náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- EUR a senát odvolacieho súdu sa stotožnil s rozhodnutím súdu
prvéhostupňa,žetátosumajeprimeraná.Zdôraznil,žetenistýsenátodvolaciehosúduvnašomprípade
už tvrdí, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nesmie presiahnuť sumu 50 násobku minimálnej mzdy
a potrebné je na ňu aplikovať ust. § 5 zákona č. 215/2006 Z. z. Upriamil pozornosť na to, že existuje
množstvo iných rozhodnutí, či už okresných alebo krajských súdov, ktorí priznali náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch vyššiu ako 50 násobok minimálnej mzdy a neaplikovali predmetné ustanovenie.
Poukázal tak napr. na rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 40C/7/2014 z 27.5.2015, ktorým súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 100 tisíc EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy s príslušenstvom,
voči ktorému žalovaný podal odvolanie a iný senát Krajského súdu v Košiciach potvrdil tento rozsudok(rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/506/2015 z 12.10.2016). Súdy na oboch stupňoch
ustálili, že suma 100 tisíc EUR je primeraná ako náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné
stíhanie a neaplikovali ust. § 5 zákona č. 215/2006 Z. z. Tiež iný senát odvolacieho súdu potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie, a to rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/384/2015 z
24.5.2016, v ktorom prípade bola žalobcovi tiež priznaná výška nemajetkovej ujmy 100 tisíc EUR a išlo
o žalobcu R. L., ktorý bol medzi sedemnástimi policajtmi, ktorí boli spolu so žalobcom prepustení zo
služobného pomeru príslušníka PZ a následne boli trestne stíhaní. Ani v tomto prípade súdy neaplikovali
ustanovenie § 5 zákona č. 215/2006 Z. z. Poukázal na to, že sa javí nelogické aj iných dôvodov

aplikovať ust. § 5 zákona č. 215/2006 Z. z. na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
za škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci podľa zákona č.
214/2003 Z. z. Z ust. § 1 tohto zákona je pritom zrejmé, že zákon upravuje finančné odškodnenie
osôb, ktorým bola v dôsledku úmyselných násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví, pričom
o odškodňovaní rozhoduje a odškodnenie vyplýva na základe písomnej žiadosti poškodeného MS
SR. V týchto konaniach o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi sa štátny orgán

nedopustil žiadneho protiprávneho konania a je teda logické, že aj sumy odškodnenia stanovené v
tomto zákone sú len symbolické a limitované maximálnym odškodnením 50 násobok minimálnej mzdy.
Iná situácia je pri náhrade škody za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, kde sa
orgán štátnej správy dopustil protiprávneho konania. Tu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy súd vychádza z konkrétnych kritérií, ktoré sú uvedené v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. Je toho názoru, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno obmedziť, lebo ide o
objektívnu zodpovednosť štátu a tá je zakotvená v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Uvedené vyplýva aj z
právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/262/2015, kde na strane
14 je vyslovený právny názor: „Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale
spôsoboval by aj neprípustné odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného

na satisfakciu, a bol by aj porušením zákazu retroaktivity. Je preto potrebné uviesť, že krajský súd so
svojím rozhodnutím popiera navrhovateľovi princíp úplného odškodnenia na satisfakciu, neprípustne
odňal navrhovateľovi už existujúce právo a tým porušil aj zákaz retroaktivity.“ Taktiež vyjadril nesúhlas s
právnym názorom odvolacieho súdu v tej časti, v ktorej podľa neho súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi zohľadnil aj skutočnosti, ktoré nemajú vplyv na

priznanie nemajetkovej ujmy a zároveň nezohľadnil všetky tie rozhodujúce skutočnosti, v dôsledku čoho
je rozhodnutie nepreskúmateľné. Zopakoval skutkové okolnosti súvisiace s prepustením zo služobného
pomeru príslušníka PZ a tú skutočnosť, že nie z vlastnej viny zmeškal subjektívnu aj objektívnu lehotu
na podanie návrhu na obnovu konania, v ktorom by sa domáhal zrušenia Personálneho rozkazu č.
737 z 22.12.2015, ktorým bol zo služobného pomeru príslušníka PZ prepustený. Vyjadril názor, že v

predmetnom konaní nie je možné domáhať sa náhrady skutočnej škody, prípadne ušlého zisku, ako
sa mylne domnieva odvolací súd, keďže Personálny rozkaz z 22.12.2005 o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru príslušníka PZ dodnes nebol zrušený, a preto je nemožné domáhať sa skutočnej
škody vo forme ušlej mzdy, odchodného a kráteného výsluhového dôchodku. Strata služobného platu,
strata odchodného a krátený výsluhový dôchodok patria medzi kritéria, na ktoré súd musí prihliadať,

a ktoré sú jasne uvedené v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. Každé trestné stíhanie zasahuje
do súkromného a rodinného života a pri strate uvedených nárokov sa žalobcovi zhoršila kvalita
života a vznikla mu tak závažná ujma v súkromnom živote. Preto ide o okolnosti, na ktoré súd musí
prihliadať. Ďalej vyjadril názor, že v súvislosti s vysloveným názorom odvolacieho súdu, pokiaľ ide o
spochybňovanie výpovede svedkov, ktoré mali pred súdom vypovedať, aké následky spôsobilo trestné

stíhanie žalobcovi sa senát odvolacieho súdu dostal nielen do vlastných rozporov, ale aj do rozporov
s vykonanými dôkazmi. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrený právny názor toho istého odvolacieho
súdu v rozsudku zo dňa 18.12.2013 sp. zn. 1Co/31/2011, kedy uviedol, že moderná európska judikatúra
povinnosť dokazovať nemajetkovú ujmu už nevyžaduje a povaly ale isto ju opúšťa aj naša judikatúra,
lebotrendomsastávaskutočnosť,ženemajetkováujmavznikáužsamotnýmporušením,resp.zásahom

do oblasti práv a slobôd každého človeka a za postačujúce sa začína považovať samotné tvrdenie
žalobcu, že mu bola spôsobená nemajetková ujma ingerenciou do jeho práv a slobôd, do jeho vnútornej
sféry. Súčasne tiež vyjadril, že svedecké výpovede neboli v konaní o nemajetkovej ujme potrebné,
preto súd prvého stupňa žalobcu svojvoľne zaťažil dôkazným bremenom, čím ho proti žalovanej ako
porušiteľovi zjavne znevýhodnil. V závere vyjadril tiež názor, že odvolací súd sa dostáva do vlastných

rozporov keď na jednej strane tvrdení, že každý zásah do osobnostných práv je potrebné posudzovať
individuálne, no na druhej strane odvolací súd v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že pri stanovení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť ustanovenie § 5 zákona č. 215/2006 Z. z. Mal teda za
to, že rozhodnutie odvolacieho súdu vykazuje vysoký stupeň svojvôle a arbitrárnosti.31. Zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 9.3.2018 zdôraznil, že súd by pri posúdení
predmetného nároku mal zohľadniť ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na to, že názory

súdov Slovenskej republiky sa vyvíjajú, resp. menia, pričom aktuálna rozhodovacia činnosť zodpovedá
rozhodnutiu, aké urobil odvolací súd v predmetnej veci. V súvislosti s uplatneným úrokom z omeškania,
pokiaľ ide o okamih, od ktorého sa má tento počítať, poukázal na aktuálnu právnu úpravu zákona č.
514/2003 Z. z. S poukazom na znenie bodov 27. a 28. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v
predmetnej veci navrhol, aby súd opätovne vypočul ako svedkov A. L., J. M., J. D., M. V., M. E., B.. P.

O., B.. S. G., Ľ. N. a M. H..

32. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

33. Podľa ust. § 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,

c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

34. Podľa ust. § 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom

chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

35. Podľa ust. § 3 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, (1) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

36. Podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

37. Podľa ust. § 6 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, (1) ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

(2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide
o prípady hodné osobitného zreteľa.

38. Podľa ust. § 15 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012,
(1) nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupomje potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
(2) Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť

príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

39. Podľa ust. § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

40. Podľa ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnejmociaozmeneniektorýchzákonovvzneníneskoršíchzmienapredpisov(ďalejlencit.zákona),
uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

41. Podľa ust. § 17 ods. 2 cit. zákona, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

42. Podľa ust. § 17 ods. 4 cit. zákona, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2

nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

43. Podľa ust. 5 ods. 1 zák. č. § 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi, na výpočet odškodnenia, ak ide o ujmu na zdraví, sa primerane použijú ustanovenia osobitného

predpisu upravujúceho poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia; 1) náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno zvýšiť. 2) Ak bola trestným
činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku
minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi
nich rovnakým dielom. Poškodený trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho

zneužívaniamánárokajnavyplatenieodškodneniazaspôsobenúmorálnuškoduvsumedesaťnásobku
minimálnej mzdy.

44. Podľa ust. § 6 zák. č. § 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi, celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok

minimálnej mzdy.

45. Podľa ust. § 12 ods. 2 zák č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok
na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak je obetí násilného trestného

činu viac, suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom.

46. Podľa ust. § 13 zák. č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť
päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

47. Podľa ust. § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších zmien a predpisov, ak § 26
neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa
spravujú Občianskym zákonníkom.

48. Podľa ust. § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

49. Podľa ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení do 21.1.2013, výška úrokov z
omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Y.ópskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.50. Predmetom sporu je nárok uplatnený podľa zákona č. 514/2013 Z.z. v znení neskorších zmien
a predpisov, pričom žalobcovi mala škoda vzniknúť v súvislosti so vzneseným obvinením s tým, že
trestné konanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodov vyššie uvedených, a to za nesporného

skutkového stavu, podľa ktorého:
- voči žalobcovi bolo dňa 14.12.2005 vznesené obvinenie pre trestné činy zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a prijímania úplatku
a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2005,
- sťažnosť žalobcu ako obvineného voči vznesenému obvineniu bola zamietnutá a bola voči nemu

podaná obžaloba,
- trestné konanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 2T/101/2010
z 25.01.2011, voči ktorému odvolanie prokurátora bolo Krajským súdom v Košiciach zo dňa 28.09.2011
č. k. 4To/36/2011-1430 zamietnuté; oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20.11.2011;
žalobca ako obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby s odôvodnením, že skutky uvedené v
obžalobe sa nestali, konanie obžalovaného nenapĺňa pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody,
- žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku listom zo dňa 15.2.2012 adresovanému
Ministerstvu vnútra SR; žiadosť bola adresátovi doručená dňa 20.2.2012 a vybavená zamietavým
spôsobom listom zo dňa 22.5.2012.

51. V súvislosti so spornou otázkou orgánu, ktorý bol príslušný konať v mene štátu súd uvádza
nasledovné:

52. V čase podania žalobného návrhu túto otázku upravoval cit. zákon v ust. § 4 ods. 1 písm. b) v znení
účinnom do 31.12.2012 tak, že vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci

podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu
spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. Na základe toho žaloba bola podaná
voči SR v zastúpení ministerstva vnútra.

53. V priebehu konania došlo k zmene citovaného zákonného ustanovenia v súvislosti s novelou účinnou

od 01.01.2013 tak, že ust. § 4 ods. 1 dostalo podobu v pozmenenom znení:
„(1) Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene
štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ

Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora,

c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ finančnej
správy alebo poverený pracovník finančnej správy, 3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe

záväzného pokynu prokurátora,
d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,

e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
Y.ópskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy,f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia

ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických

osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

l) Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
m) orgán príslušný podľa podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné
prerokovanienároku(§15),akkuškodedošlovoblastiverejnejmoci,ktorápatrídopôsobnostiviacerých
orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo

veci začal konať ako prvý.
(2) Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.
(3) Ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa
odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a

upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.“

54. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje otázku procesného zastúpenia štátu a teda ako
procesnoprávny predpis sa aplikuje v jeho aktuálnom znení počnúc jeho účinnosťou, pretože súčasne
v súvislosti s novelou neboli zakotvené žiadne prechodné ustanovenia. Preto v súlade s predmetnou

novelou súd v konaní ďalej konal a rozhodol proti žalovanému v zastúpení Generálnej prokuratúry SR,
a to z dôvodu zisteného skutkového stavu, že voči uzneseniu Úradu inšpekčnej služby, odboru boja
proti korupcií a organizovanej kriminalite MV SR sp. zn. ČTS:UIS-86/KOK/2005 zo dňa 14.12.2005,
ktorým bolo voči žalobcovi znesené obvinenie, žalobca podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Vojenskej
obvodnej prokuratúry v Prešove č. k. OPV 259/05 zo dňa 23.02.2006 zamietnutá. Prokurátor na žalobcu

podal obžalobu, na základe ktorej sa viedlo trestné súdne konanie pod sp. zn. 3T/86/2010, ktoré
skončilooslobodzujúcimrozsudkomzdôvodu,žeskutky,prektorébolobžalovaný,sanestali.Zadaného
skutkového stavu ohľadne predmetnej trestnej veci možno konštatovať, že nejde o žiaden z prípadov
predpokladaný v ust. § 4 ods. 1 písm. a) a písm. b) citového zákona, lebo škoda nevznikla v súvislosti
s rozhodnutím súdu, pre ktorý prípad by zastupujúcim orgánom štátu bolo Ministerstvo spravodlivosti

SR a nejde o prípad, kedy prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného
zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu ako jeden z prípadov, kedy zastupujúcim subjektom štátu je Ministerstvo vnútra SR a nejde ani
o prípad, kedy vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník policajného zboru nekonal na
základe záväzného pokynu prokurátora ako druhý z možných prípadov, kedy zastupujúcim orgánom je

Ministerstvo vnútra SR. Z uvedených dôvodov je naplnené písm. f) citovaného zákona, podľa ktorého
koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, keďže je splnená podmienka, že škodu
spôsobil štátny orgán v trestnom konaní. Z tohto dôvodu, nemožno súhlasiť s obranou žalovaného o
tom, že treba postupovať prípadne podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších
zmien a predpisov, pretože nárok na náhradu škody od začiatku bol uplatnený na orgáne, ktorý v čase,

kedy tento nárok bol uplatnený (žiadosť o predbežné prerokovanie), ktorý bol príslušný vo veci konať.
Taktiež nemožno súhlasiť s možnou aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. m) z dôvodu, že v danom prípade
ku škode nedošlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci.

55. Súd iba pripomína, že so záverom súdu prvej inštancie o tom, že oprávneným konať za Slovenskú

republiku je Generálna prokuratúra SR, sa stotožnil tiež odvolací súd vo svojom Uznesení zo dňa 28.
decembra 2016, sp. zn. 1Co/575/2015.56. Uplatnená náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a predpisov
má svoj základ v článku 46 ods. 3 Ústavy SR. Podstata základného práva na náhradu škody podľa
predmetného článku ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo
veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenia sa namieta, poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o zákonnom práve na náhradu škody vykonáva. Inými
slovami, právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR
nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim

predpoklady na jej uplatnenie (citácia z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2010
sp. zn. 5Cdo/171/2009).

57. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci sú: 1/
existencia nezákonného rozhodnutia alebo nezákonného zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia
osobnej slobody, rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe, alebo

nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi 1/ a 2/.

58. Z dikcie zákona vyplýva, že na priznanie nároku na náhradu škody v prípade, že táto mala vzniknúť
nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia, je potrebné skúmať tiež kumulatívne
splnenie nasledujúcich zákonom stanovených podmienok:

1. existencia nezákonného rozhodnutia,
2. právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom,
3. poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov (splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitého zreteľa).

59. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatný odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z., účinného od 01.07.2004. Súdna judikatúra systematickým a logickým extenzívnym výkladom
dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,

treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal,
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a
rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší
výsledok trestného konania. Preto námietky žalovaného o tom, že nebola splnená podmienka existencie

nezákonného rozhodnutia súd vyhodnotil ako neopodstatnené a teda súčasne súd má za to, že je
naplnená dikcia zákona, pokiaľ ide o splnenie ust. § 6 citovaného zákona.

60. V tejto súvislosti súd iba pripomína, že odvolací súd vo svojom Uznesení zo dňa 28. decembra
2016, sp. zn. 1Co/575/2015 v bode 16. odôvodnenia uviedol, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie

správne vyvodil zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu z cit. ust. §
17 ods. 2 konštatujúc, že samotné porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Preto prichádza
do úvahy náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú si oprávnená osoba môže uplatňovať aj popri skutočnej
majetkovej škode. V prejednávanej veci si žalobca v žalobe uplatnil jednak náhradu škody vo výške
997,89 EUR s príslušenstvom, t.j. ako skutočnú škodu a jednak nemajetkovú ujmu vo výške 100.000

EUR s príslušenstvom. Žalobca v priebehu konania zobral žalobu v časti náhrady škody vo výške
997,89 EUR s príslušenstvom späť (k tomu pozri bližšie bod 5. odôvodnenia tohto rozsudku), preto súd
konanie v časti o zaplatenie sumy 997,89 EUR s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 21.2.2012
do zaplatenia podľa ust. § 145 ods. 2 CSP zastavil (I. výrok rozsudku). Z uvedeného vyplýva,
že predmetom konania zostal nárok žalobcu uplatnený titulom nemajetkovej ujmy, ktorého základ je

daný a sporným je iba otázka jeho výšky. Hoci zákonodarca nepodáva definíciu nemajetkovej ujmy,
možno o nej hovoriť, pokiaľ vzniknutá ujma spočíva v narušení záujmu poškodeného, ktorý nemá
hodnotu v peniazoch. Predstavuje opak škody; nemajetková ujma je teda nepriaznivý dopad škodovej
udalosti do iných hodnôt, ako je majetok. Možno teda hovoriť o škode morálnej, ideálnej, imateriálnej, za
ktorú náleží poškodenému peňažná (materiálna) satisfakcia. Prejavuje sa teda v ťažko definovateľnej

sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do
základných ľudských hodnôt (porov. Občansky zákonník: Komentář. Svazek 6, (§ 2521 až 3081). Praha:
Wolters clower 2014, komentáře Wolters clower. Kodex. Rekodifikace. ISBN: 978-80-7478-630-3, §
2956). Iná “definícia” podobne uvádza, že o nemajetkovej ujme možno hovoriť, pokiaľ vzniknutá ujmaspočíva v narušení záujmu poškodeného, ktorý nemá hodnotu v peniazoch. Predstavuje opak škody;
nemajetková ujma je teda nepriaznivý dopad škodovej udalosti do iných hodnôt, ako je majetok. Možno
teda hovoriť o škode morálnej, ideálnej, imateriálnej, za ktorú náleží poškodenému peňažná (materiálna)

satisfakcia. Prejavuje sa teda v ťažko definovateľnej sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a
iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do základných ľudských hodnôt (porov. Občansky
zákonník: Komentář. Svazek 6, (§ 2521 až 3081). Praha: Wolters clower 2014, komentáře Wolters
clower. Kodex. Rekodifikace. ISBN: 978-80-7478-630-3, § 2956). Nepochybne kategória nemajetkovej
ujmy je z hľadiska posúdenia jej primeranosti abstraktnejšia v porovnaní so skutočnou majetkovou

škodou, čomu zodpovedá tiež rozhodovacia činnosť súdov, pretože ustálenie jej výšky je z tohto
dôvodu závislé na úvahe súdu. V súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy súd z Uznesenia KS v
Košiciach zo dňa 28.12.2016, sp. zn. 1Co/575/2015 vyberá nasledovné: „17. V zákone č. 514/2003
Z.z. neexistovali žiadne kritériá pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, ani žiadna metodika výpočtu,
ani žiadne ohodnotenie, na základe ktorého by sa výška priznávanej náhrady súdom určila, je preto
potrebné túto určiť na základe voľnej úvahy súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať svoj

základ v zistenom skutkovom stave.“ 18. Náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu
odškodňovaciu, nielen symbolickú. Na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane
vysoká.Určitéhranice,vktorýchjemožnésapohybovaťpriúvahesúduovýškenáhradyškody,jemožné
vyvodiť z teraz platnej právnej úpravy - zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý bol s účinnosťou od 1.1.2009
novelizovaný zákonom č. 517/2008 Z.z. Uvedenou novelou bola doplnená právna úprava posudzovania

nároku na úhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 17) a to jednak určením kritérií, ktoré
súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje, ako aj zavedením mechanizmu určovania minimálnej
výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. 20. Ďalšou novelizáciou zákona č. 514/2003
Z.z., ktorý bol s účinnosťou od 1.1.2013 novelizovaný zákonom č. 412/2012 Z.z. Uvedenou novelou

bola opätovne doplnená právna úprava ohľadom priznávania výšky náhrady nemajetkovej ujmy (§ 17
ods. 4) a to tak, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť priznaná vyššia ak ovýška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.”

61. V súlade s ust. § 391 ods. 2 CSP, podľa ktorého je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu, súd pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií stanovených podľa ust. §
17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v aktuálnom znení a tiež zákona č. 215/2006 Z.z., resp. zák. č. 274/2017
Z.z.

62. Podľa aktuálneho znenia ust. § 17 ods. 3, ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., (3) Výška nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a).

63. Osobitným predpisom upravujúcim výšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi, bol až do 31.12.2017 zákon č. 215/2006 Z.z., podľa ktorého v zmysle ust. § 5 veta

druhá: Ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v
sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, a podľa ktorého v zmysle ust. § 6: Celková suma odškodnenia
poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. S účinnosťou
od 1.1.2018 týmto osobitným zákonom je zák. č. 274/2017 Z.z., ktorý zrušil zákon č. 215/2006 Z.z. v
znení neskorších zmien a predpisov (§ 37) a ktorý vo svojom ust. § 12 ods. 2 veta prvá stanovuje:

Ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy.; podľa ust. § 13 tohto zákona: Celková suma
odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. V
oboch prípadoch sa suma odškodnenia odvíja od minimálnej mzdy a v čase rozhodovania predstavovala
výšku 480 EUR; maximálna výška odškodnenia tak aktuálne predstavuje podľa zákona č. 274/2017 Z.z.

výšku 24.000 EUR.

64. K jednotlivým kritériám stanovených v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. súd uvádza nasledujúce.65. K osobe poškodeného, jeho doterajšiemu životu a prostrediu, v ktorej žije a pracuje možno
konštatovať, že žalobca do momentu začatia trestného stíhania bol dlhoročným policajtom (takmer 20
rokov), minimálne od roku 1988 pracoval na oddelení cudzineckej polície vo Vyšnom Nemeckom; žil

so svojou rodinou (manželkou a dvomi dcérami) v Michalovciach v usporiadanom manželstve. Žalobca,
ktorý pracoval ako príslušník policajného zboru musel už pri žiadosti o prijatie do služobného pomeru, ale
aj počas celého trvania služobného pomeru spĺňať okrem iného podmienku bezúhonnosti a spoľahlivosti
(v zmysle zákona č. 73/1998 Z.z.). Zo služobného hodnotenia žalobcu (bod 21. odôvodnenia rozsudku)
vyplýva, že žalobca ako policajt bol hodnotený kladne, v priebehu služby bol 32 krát disciplinárne

odmenený, disciplinárne potrestaný nebol, v registri trestov GP SR a v evidencii priestupkov nemá
záznam a z miesta bydliska bol hodnotený všeobecne.

66. K závažnosti vzniknutej ujmy možno konštatovať, že v prejednávanej veci začatie trestného
stíhania fyzickej osoby a s tým súvisiace vznesené obvinenie z konkrétneho skutku vždy predstavuje
závažný zásah do osobnostných práv každej fyzickej osoby, predstavuje obmedzenie osobnostných

práv uvedených v § 11 OZ a v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že takéto
obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred trestnou činnosťou. Aj v
tomtoprípade,takakokaždétrestnéstíhanie,predmetnétrestnéstíhanieavznesenieobvineniazasiahlo
do súkromného života žalobcu, do jeho cti, dobrej povesti a bolo spôsobilé obmedziť, či porušiť práva
žalobcu ako jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného, rodinného života, dôstojnosti,

osobnejctiadobrejpovesti.Ľudskádôstojnosťpritompredstavujenajvyššiuhodnotuvzákladochcelého
právnehosystémuajemožnojupovažovaťzakonečnýúčelprávnehoporiadku.Ideoústavnúkategóriu,
ktorá pôsobí vo vzťahu k ostatným základným právam ako nadradená hodnota a akýkoľvek zásah do
týchto práv, či zníženie ľudskej dôstojnosti je potrebné vnímať ako závažný a ťažko reparovateľný.

67. Žalobca bol Personálnym rozkazom č. 737 z 22.12.2005 prepustený zo služobného pomeru
príslušníka policajného zboru z tých istých dôvodov, pre ktoré bol tiež obvinený uznesením vyšetrovateľa
zo dňa 14.12.2005. Z personálneho rozkazu je pritom zrejmé, že dôvody prepustenia zo služobného
pomeru sa opierali o šetrenie nadriadeného, ktorého podkladmi slúžili dôkazy, najmä výsledky šetrenia
UIS PZ MV SR vedené pod sp. zn. ČTS:ÚIS-86/KOK-2005, úradný záznam zo 16.12.2005 z nazretia

do vyšetrovacieho spisu. V súvislosti s oslobodzujúcim rozsudkom v predmetnej trestnej veci, vzhľadom
na časový rozsah jeho trvania, žalobca nie z vlastnej viny zmeškal subjektívnu aj objektívnu lehotu na
podanie návrhu na obnovu konania, v ktorom sa mohol domáhať zrušenia Personálneho rozkazu č. 737
z 22.12.2005, pričom predmetný oslobodzujúci rozsudok v zásade zakladal dôvod na obnovu konania.
Z uznesenia o obvinení zo 14.12.2005 a z Personálneho rozkazu o prepustení zo služobného pomeru

príslušníka PZ z 22.12.2005 je tiež zrejmé, že všetky tri skutky, pre ktoré bol žalobca v disciplinárnom
konaní prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ sú zhodné so skutkami, pre ktoré bol aj trestne
stíhaný. V súvislosti s prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ žalobca stratil jednak všetky
sociálne výhody, ktoré sú policajtovi v služobnom pomere priznávané v zmysle zákona č. 73/1998 Z.
z., tiež v zmysle zákona č. 328/2002 Z. z.; prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ žalobca

prišiel o stály príjem - služobný plat, ktorý v čase prepustenia bol cca 20 tisíc Sk. Okrem toho, vzhľadom
na dôvod, pre ktorý bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ, tak ako vyplýva z
Personálneho rozkazu č. 737 z 22.12.2005 (porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť
hrubýmspôsobompodľa§192ods.1písm.e)zákonač.73/1998Z.z.),žalobcastratilnároknaodchodné
podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. V súvislosti s prepustením zo služobného pomeru

príslušníka PZ sa žalobcovi, vzhľadom na kvalifikovanie dôvodu uvedeného prepustenia, natrvalo krátil
výsluhový dôchodok, ktorého výška závisela od počtu odpracovaných rokov v služobnom pomere
príslušníka (§ 38 a § 39 zákona č. 328/2002 Z.z.).

68. Uvedené skutkové okolnosti (podľa bodu 67.) výrazne zasiahli do kvality života žalobcu; žalobca

prišielopravidelnýastabilnýpríjem,tiežzákonomgarantovanésociálnevýhody.Žalobcovitakkleslatiež
životná úroveň, pretože došlo k výraznému poklesu v jeho majetkových pomeroch. Súd iba pripomína,
že žalobca vyššie uvedený skutkový stav, ktorého súčasťou je tiež peňažné vyjadrenie jeho „straty“ na
zárobku a sociálnych výhodách, neuvádza ako ušlý zisk, ale ho uvádza ako demonštráciu závažnej
ujmy vo svojom súkromnom živote spôsobenej v dôsledku začatého trestného stíhania. Nepochybne

ide o skutkové okolnosti, ktoré vysvetľujú závažnosť vzniknutej ujmy a ktoré spadajú pod kritérium, na
ktoré má súd tiež prihliadať.69. K okolnostiam, za ktorých došlo k vzniknutej ujme, možno konštatovať, že k zásahu do osobnostných
práv žalobcu ako poškodeného došlo v rámci trestného konania viacerými úkonmi trestného konania
a rozhodnutiami. V súvislosti so vznesením obvinenia žalobcovi dňa 14.12.2005 bol žalobca v tento

deň zaistený príslušníkmi polície - kukláčmi na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom, kedy bol
spolu s niekoľkými kolegami chytený, boli mu dané putá tak ako ostatným kolegom, pričom nevedel z
akého dôvodu bol takýmto spôsobom zaistený, následne mu bola urobená osobná prehliadka, pričom
celej akcie sa zúčastnilo niekoľko stovák ľudí vrátane verejnosti. Okrem osobnej prehliadky bola v ten
istý deň vykonaná prehliadka jeho osobných vecí, ktoré mal uložené v skrini na pracovisku, a to za

prítomnosti ďalšieho okolia iných kolegov pracoviska vo Vyšnom Nemeckom. Napriek tomu, že v rámci
tejto prehliadky jeho osobných vecí nič kompromitujúce polícia nenašla, spolu s ďalšími obvinenými
kolegami boli odvezený na výsluch do Košíc; po výsluchu bol zatvorený do CPZ-ky, z ktorej bol pustený
domov bez záujmu o to, čo mal na začiatku pri zadržaní na sebe oblečené, či to bude postačovať,
vzhľadomnato,ževonkubolazimaabezzáujmuoto,čimáprostriedkynato,abysadostaldomov(napr.
či má peňažné prostriedky na zakúpenie lístku na MHD a podobne). Od začiatku celá akcia zadržania

viacerých policajtov na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom bola značne medializovaná. Po
vznesení obvinenia, voči ktorému žalobca podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá, bola podaná dňa
14.6.2010 na žalobcu, v tom čase už bývalého príslušníka PZ SR obžaloba; trestné konanie skončilo až
oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa 25.1.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť až dňa 20.11.2011. Súd
iba podotýka, že trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 6 rokov.

70. K závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote vypovedal žalobca, tiež jeho
manželka Ľubica Danková, pričom možno konštatovať, že žalobcovi sa v dôsledku začatého trestného
stíhania rozvrátil celý život, narušil sa jeho manželský vzťah, tiež vzťah k vtedy už plnoletým dcéram,
ktoré s ním prestali komunikovať a pozerali sa na neho ako na dobytok. Kauzu negatívne vnímalo tiež

okolie, ktoré dávalo žalobcovi pocítiť, že obviňujú žalobcu zo skutkov, ktoré boli predmetom trestného
konania. Známi a priatelia, ktorí uverili tomu, čo bolo žalobcovi kladené za vinu, sa im začali vyhýbať,
preto sa žalobca spolu s manželkou utiahli do súkromia a najmä žalobca prestal vyhľadávať spoločnosť.
Neistota a stres vyvolané trestným konaním, tiež súvisiace prepustenie žalobcu zo služobného pomeru,
spôsobili hádky medzi žalobcom a jeho manželkou, v dôsledku čoho sa narušil citový vzťah medzi

nimi. Celú situáciu žalobca zle znášal aj po psychickej stránke. V konaní bolo vypočutých tiež niekoľko
bývalých kolegov žalobcu, z výpovedí ktorých vyplýva, že pred kauzou boli dobrými kolegami, boli v
priateľskom vzťahu, avšak po prepuknutí kauzy sa kontakty medzi nimi narušili, pretože žalobca ich
sklamal ako človek, tiež ako kolega, keďže uverili tomu, čo bolo žalobcovi dávané za vinu v rámci
trestného konania, pričom tento stav sa nezmenil, pretože po tak dlhej dobe sa to už ani nedá, pričom

mnohí z nich ani nevedeli, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený.

71. V súvislosti s výpoveďami svedkov, pokiaľ žalovaný navrhol opätovne svedkov vypočuť, súd tomuto
návrhu nevyhovel, pretože sa priklonil k názoru zástupcu žalobcu o tom, že doplnenie tohto dokazovania
nie je hospodárne a iba zbytočne by predlžovalo rozhodnutie vo veci. Navyše podľa názoru súdu,

následky, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote bolo možné vyhodnotiť už zo samotnej
výpovede žalobcu, tiež jeho manželky ako najbližšej rodiny, ktorá zrozumiteľným spôsobom vysvetlila,
akým spôsobom zasiahla celá kauza nielen do ich manželského vzťahu, ale súčasne aké následky malo
trestné konanie pre žalobcu v jeho súkromnom živote vôbec. Vo vzťahu k tej skupine svedkov, ktorá
spadala pod bývalých kolegov a bývalých priateľov možno konštatovať, že títo po prepuknutí kauzy

prerušili dovtedy dobré vzťahy so žalobcom, pretože uverili tomu, čo bolo dávané žalobcovi za vinu a
pretože ich z toho dôvodu žalobca sklamal, pričom neskôr už raz takto narušený vzťah medzi nimi sa
už nedal obnoviť (nepochybne vzhľadom na stratenú dôveru a tiež čas, ktorý už uplynul). Nad rámec
uvedeného súd upriamuje pozornosť na to, že „...moderná Y.ópska judikatúra povinnosť dokazovať
nemajetkovú ujmu už nevyžaduje a pomaly, ale isto ju opúšťa aj naša judikatúra (pozri rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 137/2008), lebo trendom sa stáva skutočnosť, že nemajetková
ujma vzniká už samotným porušením, resp. zásahom do oblasti základných práv a slobôd každého
človeka. Preto nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila
„navonok“ vo vzťahu k tretím osobám, príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila dôstojnosť človeka v
očiach iných. ... Za postačujúce sa začína považovať samotné tvrdenie žalobcu, že mu bola spôsobená

nemajetková ujma ingerenciou do jeho práv a slobôd, do jeho vnútornej sféry. ...“ - výňatok z Rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.12.2013 sp. zn. 1Co/31/2011 s tým, že aj keď v danom prípade
išlo o nemajetkovú ujmu uplatnenú v rámci ochrany osobnosti, podľa názoru súdu je aplikovateľná aj na
predmetnú nemajetkovú ujmu, pokiaľ ide o posúdene závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenémuv súkromnom živote, pretože súčasne platí to, čo bolo uvedené v bode 66., t.j. „...začatie trestného
stíhania fyzickej osoby a s tým súvisiace vznesené obvinenie z konkrétneho skutku vždy predstavuje
závažný zásah do osobnostných práv každej fyzickej osoby, predstavuje obmedzenie osobnostných

práv uvedených v § 11 OZ a v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že takéto
obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred trestnou činnosťou. Aj v
tomtoprípade,takakokaždétrestnéstíhanie,predmetnétrestnéstíhanieavznesenieobvineniazasiahlo
do súkromného života žalobcu, do jeho cti, dobrej povesti a bolo spôsobilé obmedziť, či porušiť práva
žalobcu ako jednotlivca na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného, rodinného života, dôstojnosti,

osobnej cti a dobrej povesti...“

72. K závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení možno konštatovať,
že žalobca v čase vydania oslobodzujúceho rozsudku dňa 15.1.2011 mal 52 rokov, teda spadal pod
kategóriu osôb, ktoré majú niekoľko rokov do dôchodku, a u ktorých tento vek je pri prijímaní do nového
pracovného pomeru skôr priťažujúcim. Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že žalobca sa nachádzal v

situácii, kedy vzhľadom na neukončené trestné konanie je iba ťažko predstaviť si, že by táto skutočnosť
nemala mať vplyv na objektívnu možnosť zamestnať sa. Navyše skutočnosť, že mu bol v súvislosti
so začatým trestným stíhaním zaistený zbrojný preukaz, mu znemožňovala možnosť zamestnať sa
v bezpečnostnej firme, v ktorej zamestnanie sa žalobcovi vzhľadom na jeho dovtedajšie pracovné
zaradenie javilo prijateľným. Žalobca si v dôsledku trestného stíhania a následného prepustenia zo

služobného pomeru nedokázal v mieste bydliska nájsť prácu zodpovedajúcu jeho dovtedajšej praxi
a pozícii v zamestnaní; ak niečo robil, tak iba brigádnicky, pričom išlo o práce, ktoré boli pre neho
ponižujúce. Za prácou odišiel tiež do zahraničia, pričom si myslel, že sa na kauzu zabudne, avšak
opak bol pravdou. V súvislosti so zaistením zbrojného preukazu žalobca nemohol tiež vykonávať právo
poľovníctva.

73. Komplexným zhodnotením jednotlivých kritérií, tak ako ich má na mysli aktuálne ust. § 17 ods. 4
zák. č. 514/2003 Z.z., tiež s prihliadnutím na maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy aktuálne
stanovenú zákonom č. 274/2017 Z.z., súd vlastnou úvahou dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada
nemajetkovej ujmy v jej maximálnej výške, t.j. vo výške 24.000 EUR.

74. Pretože žalovaný je s úhradou priznanej čiastky v omeškaní, popri istine vo výške 24.000 EUR je
povinný zaplatiť žalobcovi tiež úroky z omeškania ako príslušenstvo v podobe zákonného úroku 8,75
% ročne od 22.8.2012 do zaplatenia. K posúdeniu povinnosti platiť úroky z omeškania z priznanej
istiny súd uvádza nasledovné. V čase podania predmetnej žaloby na súd právna úprava zákona č.

514/2003 Z.z. nepriamo upravovala otázku omeškania v ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom do 31.12.2012, podľa ktorého, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný ako
povinná osoba sa ocitá v omeškaní až uplynutím lehoty šiestich mesiacov odo dňa, kedy si žalobca ako

oprávnená osoba nárok riadne uplatnil u príslušného orgánu; až odo dňa nasledujúceho po uplynutí tejto
lehoty žalovanému (štátu) vzniká povinnosť poškodenému zaplatiť tiež úrok z omeškania. Na základe
toho, pokiaľ žalobca si uplatnil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (vrátane
nemajetkovej ujmy) zo dňa 15.2.2012 na Ministerstve vnútra SR (nepochybne v tom čase na príslušnom
orgáne), a predmetná žiadosť bola tomuto orgánu doručená dňa 20.2.2012, šesťmesačná lehota na

plnenie uplynula 21.8.2012, preto sa žalovaný dostal prvý krát do omeškania až od dátumu 22.8.2012.
Podľa názoru súdu takto ustálený dátum, od ktorého sa žalovaný dostal do omeškania, sa nemohol
zmeniť ani v súvislosti so zmenou právnej úpravy, konkrétne pokiaľ ide o aktuálne znenie ust. § 16 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý bol zavedený do zákona až novelou účinnou od 01.01.2013, vo vzťahu
ku ktorému absentujú prechodné ustanovenia; aplikácia aktuálneho ust. § 16 ods. 4 by znamenala

porušenie zákazu spätného pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení (pozri tiež Rozsudok
NS SR z 30.10.2001, sp. zn. 2Cdo/48/01).

75. Pretože žalobca si ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil vyššiu sumu, než akú mu
priznal súd, súčasne pretože súd odlišným spôsobom posúdil tiež uplatnené úroky z omeškania (súd

korigoval jednak začiatok omeškania a jednak s tým súvisiacu výšku úrokovej sadzby), súd žalobu v jej
prevyšujúcej časti zamietol ako nedôvodnú (III. výrok).76. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 256 ods. 1 a § 255
ods.1CSP;žalobcazavinilzastaveniekonaniavčastinárokuozaplateniesumy997,89EURsprísl.(ako
skutočnej škody), teda ohľadne tohto nároku bol neúspešný a súčasne žalobca mal plný úspech ohľadne

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže priznaná výška tejto náhrady závisela od úvahy súdu,
t.j. vo výške 24.000 EUR s prísl. Súd tak priznal žalobcovi, ktorého úspech prevyšoval jeho neúspech,
náhradu trov konania pomerne, t.j. vo výške 92 % (žalobca mal úspech vo výške 96% , neúspech vo
výške 4%, t.j. pomer jeho úspechu a neúspechu predstavuje rozdiel týchto súm). O výške náhrady
trov konania v jej peňažnom vyjadrení bude rozhodnuté po právoplatnosti predmetného rozhodnutia

samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh

na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.