Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. jún 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Cob/66/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109209197
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8109209197.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Anny Ilčinovej v sporovej veci žalobcu: PULMOMED, spol. s r.o., so sídlom
Námestie slobody 2, Humenné, IČO: 36 444 677, zastúpeného JUDr. Vladimírom Šatníkom, advokátom
so sídlom v Humennom, Mierová 64/2, IČO: 42083061, proti žalovaným: 1/ F.. F. W.E., M. N. XXX/
X, M. S. G., 2/ E. Z., M. N., XXX/X, M. S. G., 3/ H. Z., Č. XX, všetci zastúpení JUDr. Mariánom
Bacákom, advokátom so sídlom v Snine, Partizánska 1834, IČO: 37940864, o určenie neúčinnosti
právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 21Cb/167/2009-620
zo 7.6.2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaní majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia
neúčinnosti právnych úkonov z dôvodu, že na žalobcu v dôsledku viacnásobných postúpení pohľadávky
prešli všetky práva úverovej zmluvy pod č. XXXXXXXXXX z 29.7.1997, vrátane práv zo zmlúv, ktoré
boli medzi pôvodným veriteľom - V. Z. M., L..V.. M. a dlžníkom, spolu s jeho spoludlžníkmi a ručiteľmi
uzatvorené. Ide najmä o zmluvu o uložení zaknihovaných cenných papierov č. XXXXXXXXXX/X zo

4.9.1997, ktorou sa žalovaný 1/ s pôvodným veriteľom V. Z. M., L..V.. (V., L..V..) dohodol na zriadení
záložného práva k 68.700 ks zaknihovaných cenných papierov - akcií emitenta L., L..V.. V.. Uvedenou
záložnou zmluvou bol zabezpečený dlžnícky záväzok žalovaného l/, ktorý tak, ako to vyplýva z
písomností správcu konkurznej podstaty pôvodného veriteľa V., L..V.. zo dňa 1.7.2003, k tomuto dňu
predstavoval sumu najmenej vo výške 10.000.000,- Sk. Existencia takého peňažného záväzku voči
pôvodnému veriteľovi a v dôsledku spomínaných postúpení tejto pohľadávky voči žalobcovi je zrejmá
aj z právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 43Cb/15/98-473 zo dňa

1.7.2002, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 4Obo/148/03-772 zo dňa 22.4.2004.
Z odôvodnení týchto rozsudkov jednoznačne vyplýva, že pri neplatnosti uvedených kúpnych zmlúv
deklarovaných v ich výrokovej časti, došlo v súvislosti s existenciou dlhu žalovaného 1/ voči žalobcovi
(predtým V., L..V..), ako aj v súvislosti s vlastníctvom 68.700 ks akcií L., L..V.. V. k právnemu stavu,
aký tu bol v čase uzatvorenia spomínanej zmluvy o založení zaknihovaných cenných papierov pod č.
XXXXXXXXXX/4 zo dňa 4.9.1997. Žalovaný 1/ dňa 14.2.2005 previedol 63.393 ks akcií na žalovanú 2/ a
žalovaná 2/ dňa 13.7.2005 previedla 58.610 ks týchto akcií na žalovaného 3/. Právne úkony žalovaného

1/, ktorými došlo k prevodu 63.393 ks akcií emitenta L., L..V.. V. na žalovanú 2/ a 58.610 ks týchto akcií
zo žalovanej 2/ na žalovaného 3/ boli jednoznačne urobené v úmysle ukrátiť žalobcu v jeho práve na
zaplatenie jeho peňažnej pohľadávky.2. Súd prvej inštancie vyslovil, že žalovaní majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

3. Vychádzal zo zistenia, že v prípade nárokov na neúčinnosť právnych úkonov podľa ustanovenia §
42a OZ je aktívne legitimovaným na podanie odporovacej žaloby veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania
súdu voči dlžníkovi pohľadávku (akúkoľvek, teda bez ohľadu na to, či je splatná, nesplatná, budúca,
vymáhateľná) a pasívne legitimovaná na základe odporovacej žaloby je osoba, ktorá z takého úkonu
mala prospech, a teda aj osoby, v prospech ktorých sa právny úkon urobil. Ako pasívne legitimovaný

neprichádza do úvahy dlžník; ten môže prípadne vystupovať ako vedľajší účastník v spore na strane
žalovaného. Právny inštitút odporovateľnosti slúži na zabezpečenie občianskoprávnej ochrany veriteľa
pred takými právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktorými sa tento zbavuje majetku za tým účelom, aby sa z
neho nemohol uspokojiť jeho veriteľ. Za odporovateľné právne úkony sa považujú tie, ktoré ukracujú
pohľadávku veriteľa. Ide o právne úkony, ktorými dlžník (fyzická alebo právnická osoba) zmenšuje svoj
majetok (veci, práva, pohľadávky) do tej miery, že sa tým ukracuje uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej

pohľadávky. Pokiaľ by teda dlžníkovým právnym úkonom síce došlo k zmenšeniu jeho majetku, ale jeho
zostávajúci majetok by nepochybne postačoval na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky,
nebolo by dôvodu na vyslovenie neúčinnosti takéhoto právneho úkonu. Veriteľ preto musí v konaní
pred súdom preukázať, že odporovateľným právnym úkonom (jednostranným či dvojstranným) dlžník
kvalifikovane zmenšil svoj majetok. Odporovateľnosť je v podstate procesný inštitút a znamená, že

veriteľ sa môže žalobou na súde domáhať, aby súd vyslovil (určil), že dlžníkove právne úkony,
pokiaľ ukracujú uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, sú voči veriteľovi (žalobcovi) právne
neúčinné. Táto neúčinnosť voči veriteľovi pôsobí na základe právoplatnosti rozsudku súdu, a to ex
tunc, vo vzťahu k ostatným osobám zostáva odporovateľný právny úkon účinným. Lehota troch rokov,
v ktorej možno úspešne odporovať právnemu úkonu dlžníka, je hmotnoprávnou lehotou, v ktorej

musí byť žaloba uplatnená na súde (nestačí ju napr. podať na pošte). Súd na uplynutie tejto lehoty
prihliada z úradnej povinnosti, pretože ide o lehotu prepadnú (prekluzívnu). Táto lehota začína plynúť
od vykonania právneho úkonu. Odsek 3 umožňuje veriteľovi, aby za výhodnejších podmienok odporoval
právnemu úkonu. V týchto prípadoch preukázanie úmyslu dlžníka nie je podmienkou odporovateľnosti;
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkych osôb [ods. 3 písm. a)] sa predpokladá (prezumuje).

Preto druhá žalovaná strana musí preukázať (na nej je dôkazné bremeno), že úmysel dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti. Pokiaľ to druhá strana v konaní pred
súdom nepreukáže, odporovacia žaloba je úspešná. V tom spočíva vyššie spomenutá výhoda veriteľa,
odôvodnená vzťahom dlžníka k osobám v cit. ustanovení vymenovaným. Osoba dlžníkovi blízka sa
môže ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovaným

právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť napriek tomu, že vyvinula „starostlivosť“,
aby poznala tento dlžníkov úmysel a išlo o „náležitú starostlivosť“. Vynaloženie náležitej starostlivosti
predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na
obsah právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v
dobe odporovaného právneho úkonu, z ich výsledkov poznala (t.j., aby sa o tomto úmysle dozvedela).

V danom prípade je žalobca aktívne legitimovaným na podanie odporovacej žaloby ako veriteľ, ktorý
má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi pohľadávku, čo vyplýva aj z vyššie uvedených súdnych
rozhodnutí. Pasívne legitimovaným v predmetnom konaní však môže byť iba osoba, ktorá z takého
úkonu mala prospech, čo sa nevzťahuje na žalovaného 1/ ako priameho dlžníka, a čo je samo o sebe
dôvod na zamietnutie žaloby voči nemu. Na základe dôkazov produkovaných stranami sporu dospel

súd k záveru, že žalovaný nárok nie je dôvodný. Povinnosťou žalobcu ako veriteľa v konaní pred súdom
bolo preukázať, že napadnutým odporovateľným právnym úkonom dlžník kvalifikovane zmenšil svoj
majetok a tento nárok musel byť uplatnený v lehote troch rokov od uskutočnenia napadnutého právneho
úkonu. Žalovaný 1/ dňa 14.2.2005 previedol 63.393 ks spomínaných akcií na žalovanú 2/ (osobu blízku)
a žalovaná 2/ dňa 13.7.2005 previedla 58.610 ks týchto akcií na žalovaného 3/. Žaloba bola na súd

podaná dňa 1.2.2008, teda v zákonnej lehote.

4. Žalobca v konaní ním produkovanými dôkazmi však nepreukázal vymáhateľnú pohľadávku vo výške
uvedenej v žalobe, ako ani skutočnosť, že žalovaný 1/ svojimi úkonmi ukrátil uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa. K vymáhaniu pohľadávky pôvodným veriteľom došlo ešte pred jej postúpením,

a to v rámci exekučného konania, ktoré nárok pôvodného veriteľa čiastočne uspokojilo, ako je to
vyššie uvedené. V konaní súčasne nebolo preukázané, že žalovaná 2/, ako osoba dlžníkovi blízka o
prípadnom dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa vedela, pričom žalobca
okrem svojho tvrdenia v tejto súvislosti neoznačil žiadne dôkazy. Vo vzťahu k výške žalobcom tvrdenéhoukráteného nároku pritom bolo zohľadniť aj vykonateľné rozsudky Okresného súdu Humenné sp.zn.
12Cb/16/2012 v spojitosti s rozsudkami Krajského súdu v Prešove 1Cob/15/2018 zo dňa 24.4.2018, ako
aj rozsudok OS Humenné 21Cb/62/2013 v spojitosti s rozsudkom KS v Prešove 4Co/29/2018 zo dňa

29.5.2018, rozsudok OS Humenné 11Cb/32/2013 v spojitosti s rozsudkom KS v Prešove 7Cob/7/2018
zo dňa 15.3.2018, rozsudok OS Humenné 12Cb/33/2013, kde boli dlžníkovi (žalovanému 1/) priznané
pohľadávky na plnenie vo výškach tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti týchto rozsudkov, v dôsledku
čoho k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky zo strany dlžníka nemohlo dôjsť. Z listinných dôkazov
produkovaných žalovanými, ktorých dôvodnosť žalobca ničím nespochybnil mal teda súd preukázané,

že nie sú splnené zákonné predpoklady na úspešné odporovanie právnemu úkonu podľa § 42a OZ.
Žalobca relevantným spôsobom skutkové tvrdenia žalovaných nepoprel ani nespochybnil, preto sa v
zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 CSP považujú za nesporné.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.

6. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil
a žalobe vyhovel, alebo rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Odvolanie odôvodnil dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP.

8. Poukázal na to, že ako jeden z dôvodov pre zamietnutie žaloby prvoinštančný súd v bode 27
odôvodnenia rozhodnutia uvádza nepreukázanie vymáhateľnej pohľadávky vo výške uvedenej v žalobe,
avšak v bode 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne konštatuje, že žalobca je aktívne
legitimovaný na podanie odporovacej žaloby ako veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči
dlžníkovi pohľadávku. K tomu treba poznamenať, že skutočnosť, či ide o vymáhateľnú pohľadávku

vo výške uvedenej v žalobe, nie je pre vyhovenie takejto žalobe podstatná, pre takýto druh konania
stačí, aby žalobca mal voči dlžníkovi, ktorý uskutočnil úkon, ktorého účinnosť je napadnutá vymáhateľnú
pohľadávku, čo v danom prípade bolo jednoznačne splnené. V tomto smere je teda potrebné pokladať
napadnutý rozsudok za vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Ak by prvoinštančný súd dôsledne vychádzal zo znenia § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa úmysel dlžníka ukrátiť vykonaním odporovaného právneho úkonu predpokladá, pričom
druhá žalovaná strana musí preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nemohla poznať ani
pri vynaložení odbornej starostlivosti, nemohol by v tejto súvislosti ustáliť že žalovaná 2/ ako dlžníkova
blízka osoba o prípadnom dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela,

pričom žalobca podľa názoru súdu okrem svojho tvrdenia v tejto súvislosti neoznačil žiadne dôkazy. V
prípade právneho úkonu medzi dlžníkom a osobou blízkou alebo právneho úkonu urobeného dlžníkom
v prospech osoby jemu blízkej, nemusí totiž žalujúci veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že žalovanému
musel byť úmysle dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy. Zákon v tomto prípade
predpokladá, že žalovaný o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa vedel a je na žalovanom, aby preukázal že v

čase právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohol poznať.

10. Žalobca v tejto súvislosti nebol povinný na preukázanie svojich tvrdení označovať a predkladať
žiadne dôkazy. Naopak žalovaná 2/ a žalovaný 3/ neuniesli zákonom stanovené dôkazné bremeno,
a to dokonca tak, že na preukázanie nemožnosti poznať dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri

náležitej starostlivosti neoznačili a nepredložili žiadny dôkaz a v celom konaní o tejto skutočnosti ani
žiadne dokazovanie neprebehlo. Prvoinštančný súd teda pri posudzovaní tejto skutočnosti vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Ak prvoinštančný súd pokladá nároky žalovaného 1/, priznané mu vykonateľnými rozsudkami

Okresného súdu Humenné v spojitosti s rozsudkami Krajského súdu v Prešove za skutočnosti, ktoré by
mali vylučovať splnenie podmienky spočívajúcej v ukrátení vymáhateľnej pohľadávky zo strany dlžníka,
je potrebné upriamiť pozornosť na to, že v čase vykonania odporovateľných právnych úkonov dlžník
evidentne takýmito nárokmi nedisponoval. V čase vykonania odporovateľných právnych úkonov dlžník
okrem predmetných akcií nevlastnil žiadny majetok. V prípade týchto súdnych rozhodnutí, ktorými bolo

rozhodovanéonárokochnanáhraduškody,ktorámaladlžníkovivzniknúťoštyriaviacrokovpovykonaní
odporovateľných právnych úkonov, teda nejde o podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu, a preto nie je na mieste aplikácia § 151 ods. 1 CSP. Žalobca bol ako dlžníkov veriteľ ukrátený
odporovateľnými právnymi úkonmi vykonanými 14.2.2005 a 13.7.2005, pričom v čase podania žaloby,ako aj v čase rozhodovania súdu jednoznačne spĺňal všetky podmienky, s ktorými zákon spája možnosť
úspešného domáhania sa neúčinnosti odporovateľných právnych úkonov.

12. O existencii spomínaných súdnych rozhodnutí až do vydania napadnutého rozsudku nemal žalobca
žiadnu vedomosť a nebolo mu umožnené, aby sa mohol k týmto dôkazom v prvoinštančnom konaní
vyjadriť a prípadne ich spochybniť. Žalobca nebol riadne predvolaný na pojednávanie, na ktorom súd
vyhlásil napadnutý rozsudok a o jeho konaní sa žalobca vôbec nedozvedel.

13. Prvoinštančný súd v tomto prípade pochybil, keď na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj nesprávnym procesným postupom neumožnil žalobcovi
uskutočniť jemu patriace procesné práva. Žalobca nebol riadne predvolaný na pojednávanie na deň
7.6.2018, kedy bolo vo veci prvoinštančným súdom rozhodnuté.

14. Žalovaní 1/ až 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázali na to, že žalobca v konaní nesie

bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom existencie vymáhateľnej pohľadávky, pričom žalobca
vôbec nepreukázal existenciu takejto pohľadávky. Nie je zrejmé, ako mohol dlžník ukrátiť uspokojenie
veriteľom vymáhateľnej pohľadávky napadnutými odporovateľnými právnymi úkonmi, keď veriteľ bol
uspokojený z majetku dlžníka po uzatvorení napadnutých odporovateľných právnych úkonov dlžníka v
priebehu exekučného konania. Napadnutými odporovateľnými právnymi úkonmi - zmluvami o prevode

cenných papierov nedošlo a nemohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.
Dlžníkove právne úkony neukrátili uspokojenie žiadnej žalobcovej pohľadávky a nemali za následok, že
veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej údajnej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo
týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. Na základe toho navrhli, aby
odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

15. V následných vzájomných vyjadreniach (§ 374 ods. 2, 3 CSP) zotrvali na svojich stanoviskách.

16. Odvolací súd prejednal vec podľa § 387 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého vo veci
vecne správne rozhodol.

18.Veriteľsamôžedomáhať,abysúdurčil,žedlžníkoveprávneúkonypodľaodsekov2až5,akukracujú

uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj
vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už
bol uspokojený (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka).

19. Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť

svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ
dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi
(§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu,
keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§
42a ods. 2 Občianskeho zákonníka).

20. Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v
posledných troch rokoch medzi dlžníkom a
a) osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),
b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10

% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo
členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,
d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase,
keď sa uskutočňuje tento právny úkon,

alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo
d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa (§ 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka).21. Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v
posledných troch rokoch medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a
a) členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom,

b) osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),
c) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b) majetkovú účasť
aspoň 10 % v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
d) právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom
štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

e) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34 % v čase,
keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c), d) alebo
e); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa (§ 42a ods. 4 Občianskeho zákonníka).

22. Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch, na ktorého
základe prevzal záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým
posudkom alebo odborným odhadom, a ktorý
a) spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, alebo
b) bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo

c) bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti
(§ 42a ods. 5 Občianskeho zákonníka).

23. Právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou (§ 42b ods. 1 Občianskeho
zákonníka).

24. Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho
úkonu dlžníka prospech (§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka).

25. Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali

odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len
vtedy,akimboliznámeokolnostiodôvodňujúceodporovateľnosťprávnemuúkonuprotiichpredchodcovi
(§ 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka).

26. Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať

uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku;
ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech (§ 42b ods. 4
Občianskeho zákonníka).

27. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne uzavrel, že pokiaľ ide o žalovaného 1/, tento nie je

vo veci pasívne legitimovaný, nakoľko v zmysle § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo odporovať
právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného úkonu dlžníka prospech. Takouto
osobou nebol žalovaný 1/, z čoho vyplýva, že žalovaný 1/ nie je v prejednávanej veci pasívne vecne
legitimovaný, pretože pasívne vecne legitimovanou osobou je osoba, ktorá majetok získala. Takouto
osobou teda nie je priamy dlžník. Na základe uvedeného treba konštatovať, že žaloba voči žalovanému

1/ bola zamietnutá dôvodne práve na základe tohto argumentu, ktorým bola vyvrátená pasívna vecná
legitimácia žalovaného 1/ vo vzťahu k predmetu konania.

28. Správne postupoval súd prvej inštancie pokiaľ zamietol žalobu aj vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/.

29. Z účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42 a
ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou,
t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím, alebo iným titulom, podľa
ktorého možno nariadiť exekúciu alebo pohľadávka, ktorá je v každom prípade splatná, aj keď zatiaľ
nebola priznaná súdnym rozhodnutím. V konaní o určenie, že právne úkony dlžníka voči veriteľovi

sú neúčinné, nesie veriteľ bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom toho, že k uspokojeniu
veriteľom vymáhateľnej pohľadávky preukázateľne nie je možné použiť iný majetok dlžníka (pozri aj
5Cob/89,90/2016 KS v Prešove). Veriteľ nesie bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno tiež ohľadne
úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa a ohľadom toho, že tento úmysel musel byť druhej strane známy. Ak všaksú touto druhou stranou osoby dlžníkovi blízke, je na týchto osobách, aby preukázali, že úmysel dlžníka
ukrátiť veriteľa nemohli i pri náležitej starostlivosti poznať.

30. V tomto smere žalovaní 2/ a 3/ v zásade zaujali stanovisko (č. l. 81, 84 spisu), že pri prevode
predmetných akcií na nich nemali žiadnu vedomosť o eventuálnom ukrátení veriteľa.

31. Právne významné v prejednávanej veci je to, že žalobca v priebehu konania nepreukázal zásadnú
podmienku, ktorá podmieňuje možnosť priznania nárokov uplatňovaných v tomto konaní v prospech

žalobcu, t.j. že na uspokojenie pohľadávky nie je možné použiť iný majetok dlžníka. V tomto smere
žalobca neponúkol žiadne dôkazy, resp. prostriedky procesného útoku a možno konštatovať, že bol
pasívny.

32. Podstatnou okolnosťou, ktorá spoluurčuje možnosť úspechu žaloby o určenie neúčinnosti právnych
úkonov je preukázanie, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky

veriteľa a vedú k zmenšeniu majetku dlžníka, čo má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka. Základnou podmienkou úspechu takejto žaloby je
teda preukázanie, že nebyť odporovateľných právnych úkonov (ktoré sú v takýchto veciach predmetom
konania) mohol by veriteľ svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť.

33. V tomto smere však žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože (v zmysle vyššie uvedeného)
nebola vyvrátená obrana žalovaných spočívajúca v poukázaní na to, že veriteľ (žalobca) bol priebežne
uspokojovaný z majetku dlžníka po uzavretí napadnutých odporovateľných právnych úkonov, a to
v priebehu exekučného konania. Podstatné je však to, že nebola vyvrátená obrana žalovaných, že
žalovaný 1/ ako dlžník aj po uzatvorení predmetných odporovateľných právnych úkonov naďalej vlastnil

akcie emitenta L., L..V.. V. v počte 5.307 kusov v nominálnej hodnote 33,19 eur za jeden kus, čo
predstavuje sumu 176.139,33 eur a že disponoval ďalším majetkom, z ktorého sa mohol žalobca ako
veriteľ uspokojiť napriek predmetnému prevodu akcií, ktoré sú predmetom tohto konania.

34. Z týchto okolností možno vyvodiť záver, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať nemožnosť

uspokojenia jeho vymáhateľnej pohľadávky z iného majetku dlžníka, t.j. žalovaného 1/. V tejto súvislosti
treba tiež poukázať na to, že v obchodných vzťahoch nemožno úplne zastaviť chod podnikateľských
aktivít (vrátane eventuálneho prevodu akcií), len v dôsledku toho, že existuje pohľadávka voči
podnikateľovi z iných obchodných vzťahov. Nemožno každý obchodný prípad, pri ktorom dochádza
k prevodu majetkových hodnôt bez ďalšieho považovať za úkon, ktorým dochádza k ukráteniu

vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože by to viedlo k značnému obmedzeniu chodu podnikateľských
aktivít. Práve preto je znenie § 42a Občianskeho zákonníka (ktoré je aplikovateľné aj v predmetnej
sporovej veci v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka) nastavené tak, že predpokladá povinnosť
žalobcu preukázať, že napadnutý právny úkon je takého charakteru, že skutočne ukracuje a teda vlastne
sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky, teda, že neexistujú iné formy uspokojenia pohľadávky alebo iný

majetok, čo sa však žalobcovi nepodarilo preukázať a v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol.

35. Zároveň treba poukázať na to (v zmysle preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie), že z hľadiska vnútornej štruktúry rozhodnutia súdu prvej inštancie a logiky jeho argumentácie,
spĺňa toto rozhodnutie v zásade, pretože toto rozhodnutie dáva odpoveď na základné otázky nastolené

sporovými stranami v tomto konaní a špecifikuje, ktoré okolnosti vzal súd za preukázané, ako aj právne
posúdenie, ktoré súd vo veci aplikoval.

36. Pokiaľ ide o predvolanie na pojednávanie na deň 7.6.2018 na súd prvej inštancie, kedy bol
vo veci vyhlásený rozsudok, treba konštatovať, že o konaní tohto pojednávania bol žalobca riadne

upovedomený, o čom svedčí doručenia o zaslaní upovedomenia z č.l. 508 p.v.

37. To znamená, že nemožno konštatovať ani porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu
k žalobcovi v podobe znemožnenia realizácie procesných práv, nakoľko o konaní predmetného
pojednávania bol riadne upovedomený.

38. Súd prvej inštancie vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia, že pohľadávka, ktorá bola žalobcovi
vznikla v dôsledku viacnásobných postúpení pohľadávky z úverovej zmluvy pod č. XXXXXXXXXX z
29.7.1997, vrátane práv zo zmlúv, ktoré boli medzi pôvodným veriteľom - V. Z. M., L..V.. M. a dlžníkom aje zrejmá aj z právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 43Cb/15/98-473
zo dňa 1.7.2002, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 4Obo/148/03-772 zo dňa
22.4.2004. Táto okolnosť v zmysle záverov súdu prvej inštancie je dôvodom pre formálnu aktívnu vecnú

legitimáciu žalobcu v tomto konaní, avšak úspech v ňom závisí od preukázania jej existencie v čase
rozhodovania súdu a predovšetkým od ďalšej podstatnej okolnosti a tou je nemožnosť uspokojenia
žalobcu ako veriteľa z iného majetku dlžníka (žalovaného 1), čo sa žalobcovi v zmysle vyššie uvedeného
nepodarilo. Nejde preto o protirečenie v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako to naznačuje
žalobca vo svojom odvolaní.

39. Nemožno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že by žalobca mal preukazovať vedomosť
žalovaných 2/, 3/ o úmysle žalovaného 1/ ukrátiť veriteľa, pretože táto okolnosť z § 42a a nasl.
Občianskeho zákonníka nevyplýva a táto vedomosť sa u žalovaných 2/ a 3/ ako blízkych osôb
predpokladá. Tento (teoreticky) nesprávny záver súdu prvej inštancie v danej čiastkovej otázke však
vzhľadom na ďalšiu argumentáciu a zistené okolnosti nie je právne významný v rovine možného

nesprávneho rozhodnutia súdu vo veci samej.

40. Ako bolo vyššie uvedené, nemožno pochybovať o zásadnej vecnej správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie vrátane zásadne správneho právneho posúdenia prejednávanej veci (s výkladovými
upresneniami uvedenými v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu) a nemožno ani konštatovať, že by súd

pochybil v rovine nesprávneho procesného postupu, ktorým by znemožnil strane, t. j. v danom prípade
žalobcovi, aby realizoval jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP). Ostatné odvolacie dôvody, ktoré žalobca v
odvolaní uplatnil, neboli náležite odvolateľom odôvodnené a odvolacím súdom neboli zistené.

41. Správne preto postupoval súd prvej inštancie pokiaľ žalobu v prejednávanej veci zamietol a so
zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania, odvolací súd postupom
podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.

42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa

ktorého žalovaní ako sporové strany, ktoré mali v odvolacom konaní plný úspech, majú nárok na náhradu
trovtohtoštádiakonaniaprotižalobcovi,ktorývodvolacomkonaníúspechnemal.Výškutýchtotrovustáli
postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí,
ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca, alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd,
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky:
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená,c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak:
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a
čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je:
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobouzaloženou,alebozriadenounaochranuspotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 1, 2 CSP).

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).