Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. jún 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoPr/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117205036
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117205036.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcu C. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
V. XX, XXX XX G., právne zastúpený advokátom Mgr. Ladislav Riedl, so sídlom Levočská 4703/89,
080 01 Prešov, IČO: 50 490 044, proti žalovanému O., s.r.o., so sídlom B. XXX, XXX XX B., W.:
XX XXX XXX, právne zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom

Konštantínova 3, 080 01 Prešov, IČO: 36 868 434, o zaplatenie 2.180,77 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 11Cpr/12/2017-78 zo dňa 18. októbra 2018 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Poprad, č.k. 11Cpr/12/2017-100 zo dňa 20. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v spojení s opravným uznesením a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. O výške tejto náhrady
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 78 ods. 1 písm. i), § 93 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník
práce, § 78 ods. 1 písm. i) zákona č. 262/2006 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 95/2002 Z. z.
o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čl. 6 ods. 1,
čl. 8, § 137, § 215 ods. 1, 2, § 185, § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol dňa
24.04.2014, kde pracovný pomer uzatvorili na dobu neurčitú s týždenným pracovným časom 40 hodín
týždenne. Dňa 31.08.2015 bola zo strany žalovaného doručená výpoveď žalobcovi z pracovného
pomerupodľaust.§63ods.1písm.b)Zákonníkapráceprenadbytočnosť,atozdôvodu,žesúčinnosťou
od 01.09.2015 sa ruší funkčné miesto majstra, ktoré podľa pracovnej zmluvy zo dňa 24.04.2014
vykonával žalobca. Žalobca dňa 13.09.2016 zaslal žalovanému predžalobnú výzvu, a to z dôvodu

neuhradenia dlžnej mzdy v celkovej výške 2.000,- Eur. V predžalobnej výzve požaduje náhradu časti
mzdy za obdobie od roku 2014 a 2015. Vo svojej predžalobnej výzve zároveň uviedol, že podá trestné
oznámenie vo veci podozrenia spáchania trestného činu nevyplatenia mzdy a podnet na príslušný
inšpektorátprácezaporušovaniemzdovýchpredpisov.UznesenímORPZvPrešovezodňa03.07.2018,
r.k.: ČVS: M.-XXX/VS-PO-XXXX, podľa ktorého bolo konanie voči konateľovi spoločnosti S. G. - O., W.:
XX XXX XXX zastavené pre skutok, ktorý nie je trestným činom.4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nemal preukázané, že žalobca vykonával prácu nadčas a z
uznesenia OR PZ v G. a z jednotlivých svedeckých výpovedí sa nepotvrdila skutočnosť, že žalobca
vykonával prácu nadčas. Súd listinný dôkaz, a to čestné prehlásenie W.. X. T. zo dňa XX.XX.XXXX

nepovažoval za dôveryhodnú listinu, nakoľko uvedené prehlásenie nepotvrdzuje skutočnosť, že nárok
žalobcu je daný, nakoľko W.. X. T. ukončil pracovný pomer, resp. bol zamestnancom u žalovaného do
31.10.2014 a žalobca ani nadčas za uvedené obdobie od septembra 2014 nepožaduje. Z tých istých
dôvodov súd nepovažoval čestné prehlásenie I. P. za dôveryhodnú listinu. V konaní súd nemal za
preukázané, že žalobca vykonával prácu nadčas podľa § 78 ods. 1 písm. i) a § 93 ods. 1 Zákonníka

práce, keďže bolo preukázané, že nevyhnutným predpokladom pre vyplatenie mzdy za prácu nadčas
bolo schválenie nadčasových hodín uvedených v dochádzkovej karte vedúcim zamestnancom, čo by
musel byť konateľ spoločnosti žalovaného. Konateľ však vylúčil, žeby žalobcovi nadčasy nariadil alebo
ich od žalobcu vyžadoval. Ani žalobca ho nikdy nežiadal, aby nadčasy mohol vykonávať. Žalobca nikdy
nežiadal, aby mohol vykonávať prácu nadčas a nikdy nežiadal o preplatenie nadčasov počas trvania
pracovnéhopomeruanipoukončenípracovnéhopomeru,ažrokpoukončenípracovnéhopomeruzaslal

žalovanému výzvu na úhradu mzdy za prácu nadčas. Žalobca nepreukázal, že i keď na pracovisku
zostával tak ako tvrdí, že sa skutočne venoval výkonu práce a ani akú konkrétnu prácu mal vykonávať.
V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný žalobcovi prikazoval vykonávať prácu nadčas alebo to
od neho žiadal, resp. že s výkonom práce nadčas súhlasil. Keďže bolo preukázané, že v predmetnom
konaní žalobca pre žalovaného prácu nadčas nevykonával, je logické, že mu nevznikol ani nárok na

náhradu mzdy za prácu nadčas za uvedené obdobie. Súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca
v žalobnom návrhu požaduje náhradu za 460,25 nadčasových hodín a v oznámení pre OR PZ v G.
oznamuje, že mu nebola vyplatená mzda za prácu nadčas v celkovom počte 284,25 hodín a v sume
2.180,77 Eur. Z výpovede samotného žalovaného vyplýva, že k žiadnej exaktnej dohode ohľadne práce
nadčas medzi ním a zamestnancom nikdy nedošlo. Žalovaný ako konateľ spoločnosti, ako jediná osoba

mohla vo vzťahu k žalobcovi vydať príkaz, resp. súhlas na vykonanie práce nadčas, čo z výpovede
konateľa spoločnosti nevyplýva, ktorý uviedol, že žiadnu prácu nadčas nenariadil a k práci nadčas nedal
žiaden súhlas. Vychádzajúc z uvedeného nemohol vzniknúť žalobcovi nárok na vyplatenie mzdy za takto
vykonanú prácu. Súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko zo strany žalobcu nebolo preukázané, že
žalobca vykonával prácu nadčas v rozhodnom období, nepotvrdil to žiadnymi ani listinnými dôkazmi, ani

výpoveďami, jediným dôkazom bola tabuľka, ktorú vypracoval sám žalobca v žalobnom návrhu. Ďalej
súd poukázal aj na ďalšie nezrovnalosti, a to vo vyjadreniach žalobcu, čo sa týka počtu nadčasových
hodín, kde v žalobe uviedol nadčasové hodiny 460,25 hodín a v uznesení OR PZ v G. je uvedené,
že požaduje náhradu mzdy za 284,25 hodín. Žalobca svoj nárok síce uplatnil, avšak vo výške, ktorú
nemožno preskúmať. Bez podrobnej špecifikácie je nárok žalobcu nepreukázaný a nepreskúmateľný.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v
plnom rozsahu 100%, pretože bol plne úspešný.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodu, že súd nesprávnym procesným

postupomznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu
práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd na základe
vykonaných dôkazov a tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol,
že dôvod, prečo v konaní uplatňoval náhradu za prácu nadčas vo výške 284,25 hodín aj keď uviedol
celkový počet hodín ako 460,25 hodín je ten, že po dohode so žalovaným čerpal platené voľno v období

po doručení výpovede a tento čas si odrátal z pracovných hodín nadčas. Nie je teda pravdou, že si
predmetnou žalobou uplatňuje nárok na preplatenie 460,25 hodín nadčas. Ďalej uviedol, že podľa jeho
názoru sú dôvody, prečo súd prvej inštancie považuje ním predložené čestné prehlásenia bývalých
kolegov za nedôveryhodné nesprávne a vníma ich ako ničím nepodložené zvýhodnenie protistrany
účelovým vykladaním si obsahu tohto dôkazu. Nestotožnil sa ani s argumentáciou súdu prvej inštancie

po vynesení rozsudku, kedy pri odôvodnení uviedol, že vníma predmetnú žalobu ako jeho pomstu voči
bývalému zamestnávateľovi za prepustenie zo zamestnania. Uviedol, že súčasťou spisu je prehľad
dochádzky vo formáte „.xls“, pričom pri pohľade na atribúty jednotlivých dokumentov je zrejmé, že
naposledy boli uložené od marca do augusta roku 2015, t.j. pred doručením výpovede. Uvedený dôkaz
bol doručený aj protistrane a priamo na mail konajúcej sudkyne, nakoľko z dôvodu nepodporovaného

formátu ho nebolo možné priložiť ku formuláru na portáli eŽaloby. Poukázal na to, že o práci nadčas mali
ústnu dohodu, pričom o pravdivosti jeho tvrdení svedčí jednak to, že z výpovede žalovaného vyplynul
nezáujem o registrovanie jeho odpracovaných hodín nadčas zo strany troch majstrov, kde jedným z
nich bol žalobca, pretože mu bolo jedno, kto je na pracovisku v aký čas a sám uviedol, že ostávaniemajstrov na pracovisku po pracovnej dobe vnímal ako samozrejmosť, pretože ho zaujímalo iba to, či je
robota vykonaná. Samozrejme, že v danom prípade došlo k súhlasu oboch strán s vykonávaním práce
nadčas. Poukázal na to, že konateľ žalovaného mu umožnil čerpať platené voľno vo výpovednej dobe s

tým, že mimo dovolenky sa mu toto voľno započítavalo na odpracované hodiny nadčas. S ohľadom na
preukázanú tendenčnosť výpovede konateľa žalovaného žiadal, aby žalovanému nebol priznaný nárok
na náhradu trov konania. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že súd prvej inštancie rozhodol právne perfektne
na základe vykonaných dôkazov. Uviedol, že žalobca pracoval u neho od 24.04.2014 do 31.08.2015 s
nikdy počas tejto lehoty nežiadal vyplatenie akejkoľvek práce nadčas a tiež nikdy nerozporoval výplatné
pásky, ktoré mu boli doručované zo strany žalovaného. Čo sa týka svedka I. K., uviedol, že v zmysle
uznesenia OR PZ G., ktoré bolo súdu prvej inštancie predložené, z výpovede tohto svedka je evidentné,
že nemal problémy týkajúce sa čerpania náhradného voľna, ani s poskytnutím mzdy za vykonanú prácu.

Obdobne v tomto trestnom konaní boli vypočutí aj ďalší zamestnanci, ktorí takisto nemali problém, aby
im nebol zaplatená mzda za ich vykonanú prácu. Pokiaľ žalobca uviedol, že už tri dni po skončení
pracovného pomeru žalovaného písomne žiadal preplatenie nadčas, dodnes žalobca takýto dôkaz
nepredložil. Uviedol, že celé toto konanie žalobcu je len pomstou za to, že bol so žalobcom rozviazaný
pracovný pomer, čo jednoznačne potvrdzuje aj mail žalobcu, ktorý preložil súdu prvej inštancie. Ďalej

uviedol, že tabuľky, ktoré žalobca predložil a ktoré majú potvrdzovať odpracované hodiny nadčas, sú
podľa jeho názoru bezpredmetné, pretože tieto si vyhodnotil sám žalobca a tieto do dnešného dňa neboli
odsúhlasené či už žalovaným alebo zodpovedným zamestnancom žalovaného, ktorý každý mesiac
spracovával dochádzku. Taktiež z predmetných tabuliek nie je jasné, akým spôsobom žalobca dospel
k sume 2.180,77 Eur, ktorú si uplatňuje v tomto konaní. Uviedol, že podľa jeho názoru žalobca v tomto

konaní neuniesol dôkazné bremeno. Poukázal na to, že zo súdneho spisu je evidentné, že si v súlade
s § 99 Zákonníka práce riadne viedol a vedie evidenciu práce svojich zamestnancov, čo jednoznačne v
končenom dôsledku potvrdil aj Inšpektorát práce G., ktorý u žalovaného vykonal kontrolu. Z vykonaného
dokazovania je teda zrejmé, že si žalobca svoj fiktívny nárok voči žalovanému prvýkrát uplatnil až
písomnou výzvou po 12 kalendárnych mesiacoch, keď z jeho vyjadrenia je zrejmé, že to bola len jeho

reakcia na to, že nezískal ďalšie zamestnanie a žalovaný s ním rozviazal pracovný pomer. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

8. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a
nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru,

že odvolanie žalobcu je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym procesným postupom, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval

príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na
spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na
prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť

konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu všakpôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú
intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne
pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia,

možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že
niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné
odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola
naplnená.

12. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že
dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov
súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých
poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom
vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právny normy, teda rozhoduje.
Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností

v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi
overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a
unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní
(primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu
uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Uvedená

odvolacia námietka bola naplnená, a to tým, že sa súd prvej inštancie nedostatočne zaoberal posúdením
splnenia zákonnom stanovených povinností žalovaného ako zamestnávateľa vo vzťahu k evidovaniu
práce nadčas.

13. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Odvolací súd má

za to, že aj táto odvolacia námietka žalobcu bola naplnená, pretože súd neaplikoval na predmetný prípad
ustanovenia vo vzťahu k evidovaniu práce nadčas, pričom v predmetnom prípade tiež nesprávne v
odôvodnení rozhodnutia uviedol aplikáciu zákona č. 262/2006 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

14. Podľa § 319 C.s.p., súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento
účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

15. Podľa § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), zamestnávateľ

je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku,
v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť.
Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce
dočasne prideleného zamestnanca.

16. Žalobca sa podanou žalobou domáha zaplatenia špecifikovanej sumy z titulu úhrady nadčasových
hodín, teda v predmetnom prípade ide o individuálny pracovnoprávny spor, ktorý sa v rámci systematiky
Civilného sporového poriadku zaraďuje medzi spory s tzv. ochranou slabšej strany, ktoré sú v rámci
procesného postupu charakterizované svojim príklonom k vyšetrovaciemu princípu, na rozdiel od

všeobecného procesného postupu založenom na princípe formálnej pravdy. V prípade individuálnych
pracovnoprávnych sporov je vyšetrovací princíp zakotvený vo vyššie citovanom ust. § 319 C.s.p..
Uvedené ustanovenie umožňuje súdu vyvíjať zvýšenú aktivitu, ktorá súvisí s obstarávaním dôkazných
prostriedkov, avšak až v prípade, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Z uvedeného tedamožno dospieť k záveru, že v prípade, ak súdu, ktorý vo veci koná a rozhoduje, nie sú pre rozhodnutie
vo veci samej postačujúce tvrdenia sporových strán, ako ani dôkazy, ktoré sporové strany v priebehu
konania predložili, môže súd vykonať aj ďalšie dôkazy, ktoré sporové strany nenavrhli, a to najmä s

poukazom na dôkazy slúžiace na ochranu zamestnanca. V individuálnych pracovnoprávnych sporoch
by sa v plnej miere nemal súd spoliehať na to, že zamestnanec si svoju dôkaznú povinnosť splní, resp.
že si ju splní náležitým spôsobom. Úlohou súdu v takýchto prípadoch je selektovanie a akceptovanie len
relevantných tvrdení strán a teda prevzatie dôkaznej iniciatívy len tam, kde takáto iniciatíva napomôže
pre reálne a racionálne objasnenie skutkového stavu. Záverom možno teda zhrnúť, že aplikácia ust. §

319 C.s.p. prichádza do úvahy v prípadoch tzv. dôkaznej núdze.

17. Súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že v priebehu konania nemal za preukázané, že by
žalobca v rozhodnom období vykonával prácu nadčas. Uvedené nemal potvrdené žiadnymi listinnými
dôkazmi, či výpoveďami. Jediným listinným dôkazom bolo predloženie tabuľky o nadčasových hodinách
vypracovaných samotným žalobcom a čestné prehlásenia predložené žalobcom, súd prvej inštancie

nepovažoval za dôveryhodné. V predmetnom prípade tak na jednej strane žalobca mal za to, že
vykonával schválenú prácu nadčas a na strane druhej žalovaný mal za to, že k žiadnemu schváleniu
práce nadčas nedošlo a žalobca tak nemá nárok na vyplatenie sumy za nadčasovú prácu. Prvou
otázkou,ktorúbolopotrebnévpredmetnejvecivyriešiťboloto,činastranežalobcuskutočnedochádzalo
k vykonávaniu práce nadčas.

18. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje na cit. ust. § 99 Zákonníka práce, podľa
ktorého je zamestnávateľ povinný okrem iného viesť aj evidenciu práce nadčas zamestnanca. V prípade
evidencie práce nadčas je zamestnávateľ povinný evidovať každú odpracovanú prácu nadčas, a to
jednak aj v prípade, ak sa táto práca nezahŕňa do rozsahu najviac prípustného rozsahu práce nadčas v

roku a jednak aj prácu nadčas, za ktorú je poskytnuté zamestnancovi náhradné voľno. V každom prípade
je zamestnávateľ povinný evidovať aj takú prácu nadčas, ktorá sa premieta v mzde zamestnanca.
Spôsob, akým má zamestnávateľ evidovať prácu nadčas Zákonník práce nekonkretizuje. Spôsob
evidencie tak bude primárne záležať od rozhodnutia samotného zamestnávateľa, resp. pracovných
podmienok. Vždy však platí, že akákoľvek forma evidencie pracovného času, teda aj práce nadčas, musí

byť uskutočnená transparentne.

19. V predmetnom prípade pri zisťovaní, či zo strany žalobcu reálne dochádzalo k vykonávaniu práce
nadčas mal súd prvej inštancie v zmysle § 319 C.s.p. v rámci možnosti využiť svoju iniciatívu pri
obstarávaní dôkazných prostriedkov s poukazom na ust. § 99 Zákonníka práce vyzvať žalovaného ako

zamestnávateľa, aby predložil žalobcovu evidenciu práce nadčas a na základe uvedeného tak posúdiť
ďalšie okolnosti vo vzťahu k tomu, či v predmetnom prípade boli alebo neboli splnené podmienky pre
žalobcom uplatnený nárok na vyplatenie sumy za prácu nadčas. Vzhľadom na uvedené, teda možno
konštatovať, že súd prvej inštancie nezistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho nesprávne vec právne
posúdil a rozhodol.

20. Odvolací súd preto s poukazom na vyššie uvedené postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p.
zrušil rozsudok a postupom podľa § 391 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

21. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom - vyžiadať od žalovaného evidenciu práce nadčas v zmysle § 99 Zákonníka práce, prípadne iné
dôkazy, ktoré preukazujú vykonávanie práce nadčas a následne opätovne posúdiť okolnosti vo vzťahu
k vykonávaniu práce nadčas a nároku žalobcu na uhradenie požadovanej sumy za prácu nadčas.

22. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania
(§ 396 ods. 3 C.s.p.).

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).