Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/265/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112230721
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7112230721.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a členov senátu JUDr.

Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu R. N., bytom v G., W. Č.. XXXX/X,
zastúpeného JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Nám. osloboditeľov č. 10
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave,
Štúrova č. 2, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 9.4.2018 č.k. 19C/325/2012-630 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v časti vyhovujúceho výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
15.000,-eurs8,75%úrokomzomeškaniaod22.8.2012dozaplateniavlehotedo3dníodprávoplatnosti

rozsudku a v zamietajúcom výroku.

M e n í rozsudok v prevyšujúcom vyhovujúcom výroku nad sumu 15.000,- eur s prísl. tak, že žalobu
v tejto časti zamieta.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie o zaplatenie sumy 997,89 eur s prísl.

Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 24.000,00 eur s 8,75% úrokom z omeškania od 21.8.2012 do
zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal
náhradu trov konania v pomere 92%.

2. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie o peňažnom nároku žalobcu titulom náhrady
nemajetkovej ujmy a náhrady škody.

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalobcovi na základe uznesenia
vyšetrovateľa Odboru inšpekčnej služby v Košiciach bolo dňa 14.12.2005 vznesené obvinenie pre
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody.
Rozsudkom zo dňa 21.11.2011 č.k. 2T/101/2010 Okresný súd Michalovce oslobodil žalobcu spod
obžaloby a následne Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 28.9.2011 č.k. 4To/36/2011-1430
odvolanie prokurátora zamietol. Súdy v uvedených rozsudkoch konštatovali, že skutky uvedené
v obžaloby sa nestali a teda konanie žalobcu nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody.
Ďalej súd vychádzal zo zistenia, že žalobca bol trestne stíhaný v čase od 14.12.2005 do 20.11.2011,
t.j. skoro 6 rokov.4. Vychádzajúc zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 28.12.2016 č.k. 1Co/575/2015 mal
súd za to, že predmetom konania zostal nárok žalobcu uplatnený titulom nemajetkovej ujmy, ktorého
základ je daný a sporným je iba otázka jeho výšky.

5. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobcu
je čiastočne dôvodný. Podľa názoru súdu v danom prípade trestné stíhanie a vznesenie obvinenia
zasiahlo do súkromného života žalobcu, do jeho cti, dobrej povesti a bolo spôsobilé obmedziť či porušiť
jeho práva ako jednotlivca na rešpektovanie ochrany od súkromného, rodinného života, dôstojnosti

osobnej cti a dobrej povesti. V tejto súvislosti poukázal súd na skutočnosť, že žalobca bol personálnym
rozkazom zo dňa 22.12.2005 prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru z tých
istýchdôvodov,prektoréboltiežobvinenýuznesenímvyšetrovateľazodňa14.12.2005.Jepretozrejmé,
že všetky tri skutky, pre ktoré bol žalobca v disciplinárnom konaní prepustený zo služobného pomeru
príslušníka policajného zboru sú zhodné so skutkami, pre ktoré bol aj trestne stíhaný. V súvislosti s
prepustením zo služobného pomeru príslušníka PZ žalobca stratil všetky sociálne výhody, ktoré sú

policajtovi v služobnom pomere priznávané a tiež prepustením zo služobného pomeru prišiel o stály
príjem - služobný plat, ktorý v čase prepustenia bol cca 20.000,00 Sk. V súvislosti s prepustením
zo služobného pomeru sa žalobcovi natrvalo krátil výsluhový dôchodok, ktorého výška závisela od
výšky odpracovaných rokov v služobnom pomere príslušníka. Uvedené skutkové okolnosti výrazne
zasiahli do kvality života žalobcu, keďže prišiel o pravidelný stabilný príjem a tiež zákonom garantované

sociálne výhody. Žalobcovi tak klesla životná úroveň, pretože došlo k výraznému poklesu v jeho
majetkových pomeroch. Ďalej súd konštatoval, že k okolnostiam, za ktorých došlo k vzniknutej ujme, že
k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo v rámci trestného konania viacerými úkonmi trestného
konania a rozhodnutiami. V súvislosti so vznesením obvinenia žalobcovi bol tento zaistený príslušníkmi
polície, boli mu nasadené putá a bola mu následne urobená osobná prehliadka, pričom celej akcie

sa zúčastnilo niekoľko stovák ľudí vrátane verejnosti. Uvedený deň bola vykonaná aj prehliadka jeho
osobných vecí, skrine na pracovisku za prítomnosti ďalšieho okolia iných kolegov pracoviska. Spolu s
ďalšími obvinenými kolegami bol odvezený na výsluch do Košíc a po výsluchu bol zatvorený do cely
predbežného zadržania, z ktorej bol prepustený domov bez záujmu o to, čo mal na začiatku pri zadržaní
na sebe oblečené. K závažnosti následkov, z ktorých vznikli žalobcovi ako poškodenému v súkromnom

živote vypovedala tiež jeho manželka a konštatovala, že žalobcovi sa v dôsledku začatého trestného
stíhania rozvrátil celý život, narušil sa jeho manželský vzťah a tiež vzťah už vtedy s plnoletými dcérami,
ktoré s ním prestali komunikovať. Kauzu negatívne vnímalo tiež okolie, ktoré dávalo žalobcovi pocítiť,
že ho obviňujú zo skutkov, ktoré boli predmetom trestného konania. Známi a priatelia, ktorí uverili tomu,
že bolo žalobcovi kladené za vinu sa mu začali vyhýbať, preto sa žalobca spolu s manželkou utiahli

do súkromia a žalobca prestal vyhľadávať spoločnosť. Neistota a stres vyvolané trestným konaním
tiež súvisiace s prepustením žalobcu zo služobného pomeru spôsobili hádky medzi žalobcom a jeho
manželkou, v dôsledku čoho sa narušil citový vzťah medzi nimi. Celú situáciu žalobca zle znášaj aj po
psychickej stránke. Podľa názoru súdu následky, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote bolo možné
vyhodnotiť už z jeho samotnej výpovede a tiež manželky ako najbližšej rodiny, ktorá zrozumiteľným

spôsobomvysvetlil,akýmspôsobomzasiahlacelákauzanielendoichmanželskéhovzťahu,alesúčasne
aké následky malo trestné konanie pre žalobcu v jeho súkromnom živote vôbec. Bývalí kolegovia a
priatelia po prepuknutí kauzy prerušili dovtedy dobré vzťahy so žalobcom, pretože uverili tomu, čo bolo
dávané žalobcovi za vinu a pretože ich z toho dôvodu žalobca sklamal, pričom neskôr už raz takto
narušený vzťah nimi sa nedal obnoviť.

6. Komplexným zhodnotením jednotlivých kritérií vychádzajúc z ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
a tiež s prihliadnutím na maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy aktuálne stanovenú zákonom
č. 274/2017 súd vlastnou úvahou dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy v jej
maximálnej výške, t.j. vo výške 24.000,00 eur.

7. Vzhľadom na to, že žalovaná je s úhradou priznanej sumy v omeškaní zaviazal ju zaplatiť žalobcovi
aj príslušný úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne od 22.8.2012 do zaplatenia. Pretože žalobca si
ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil vyššiu sumu než akú súd priznal, v prevyšujúcej
časti súd žalobu zamietol a v časti ohľadom späťvzatia vo výške 997,89 eur s prísl. konanie zastavil.

8. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 256 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a
žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 92%.9. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku podal včas odvolanie žalobca a vo vyhovujúcom výroku
aj žalovaná.

10. Žalobca v podanom odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom zamietajúcom
výroku a zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 76.000,00 eur s 8,75% úrokom z omeškania od 22.8.2012
do zaplatenia. V odvolaní uviedol, že za nesprávny považuje právny názor súdu, ak súd prvej inštancie
napadnuté rozhodnutie zdôvodnil tým, že pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy bol viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu ohľadom výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť

priznaná vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Okresného súdu Trebišov sp.zn.
11C/210/2008 zo dňa 22.9.2010, rozsudok Okresného súdu Košice I sp.zn. 40C/7/2014, v ktorom súdy
uložili žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,00 eur s 5,5% úrokom
z omeškania. Taktiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/384/2015 zo dňa
24.5.2016, v ktorom bola žalobcovi v inom konaní priznaná výška nemajetkovej ujmy 100.000,00 eur.

Podľa názoru žalobcu sa javí nelogické aplikovať ust. § 5 zákona č. 215/2006 Z.z. na určovanie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Vyslovil názor, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch nemožno obmedziť, lebo ide o objektívnu zodpovednosť štátu a tak aj zákonodarcu v čl.
46 ods. 3 Ústavy SR. Výška náhrady nemajetkovej ujmy možno obmedziť a vyplýva to aj z právneho

názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v rozhodnutí 7Cdo/262/2015. Podľa jeho názoru súdu prvej
inštanciesadopustilnesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,keďnavecaplikovalust.§17ods.4zákona
č. 514/2003 Z.z. a tiež prihliadol na maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy stanovenú zákonom
č. 274/2017 Z.z.

11.Žalovanávodvolanížiadala,abyodvolacísúdrozsudokvovyhovujúcomvýrokuzmeniltak,žežalobu
v celom rozsahu zamietne.

12.Vodvolaníuviedla,žežalobcavpriebehukonanianepreukázalexistenciunezákonnéhorozhodnutia,
na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Podľa

jeho názoru štát zodpovedá len za nezákonné rozhodnutie a nie za výsledok trestného konania. V tejto
súvislosti poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý poznamenal, že skutočnosť,
že bol sťažovateľ v prerokovanej veci zbavený obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné
stíhanie bolo nezákonné alebo zo začiatku inak chybné. Žalovaná má za to, že pokiaľ orgány činné
v trestnom konaní konajú v rámci trestného konania zákonne, nemôžu neoprávnene zasiahnuť do

osobnosti fyzickej osoby a teda ani fyzickej osobe následne nemôže vzniknúť nárok na náhradu škody a
nemajetkovú ujmu, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti. Legálnosť rozhodnutia
orgánu činného v trestnom konaní nemožno posudzovať na základe konečného výsledku trestného
konania, ale len na základe toho, či boli splnené zákonné podmienky stanovené pre jeho vydanie. Z
tohto dôvodu podľa jej názoru nemožno rozhodnutie o vznesení obvinenia vyhodnotiť ako nezákonné

výlučne na základe výsledku trestného konania, hoci celé dovtedajšie konanie prebiehalo zákonným
spôsobom, všetky subjekty trestného konania postupovali v zmysle Trestného poriadku a všetky vydané
rozhodnutia boli v tom - ktorom konkrétnom štádiu trestného konania zákonné a odôvodnené. Súčasnú
prax súdov spočívajúcu v tom, že uznesenie o vznesení obvinenia sa považuje za nezákonné, ak došlo
k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu obvineného spod obžaloby, nemá oporu v žiadnom

ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava I č.k. 19C/181/2013-140 a rozhodnutie Okresného súdu Košice II č.k. 42C/412/2015-170,
a tiež rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 19C/80/2016-177. Podľa jeho názoru v trestnej veci
vedenej proti žalobcovi bolo trestné konania vykonané v súlade s Trestným poriadkom za súčasného
rešpektovania základných zásad trestného konania, pričom uznesenie o vznesení obvinenia nebolo

príslušnými orgánmi zrušené ani zmenené ako nezákonné. Má teda za to, že v danej veci nie je splnená
základná podmienka uplatnenia náhrady škody a to existencia nezákonného rozhodnutia. Poukázala na
to, že v danej veci žalobca nepoukázal v žalobe a súdy nekonštatovali nezákonné rozhodnutie, resp.
nesprávny úradný postup prokurátora inak ako odkazom na výsledok trestného konania a teda nebol
preukázaný právny titul svedčiaci pre odškodnenie žalobcu. Pokladá za nesprávne právne posúdenie.

Správne právne posúdenie veci malo byť také, že žalobca nepoukázal v žalobe a nepreukázal v konaní
konkrétne porušenie zákona zo strany orgánov činných v trestnom konaní a žaloba mala byť zamietnutá.13. Na základe podaných odvolaní odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu
predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
postupom podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je a žalovanej je čiastočne

dôvodné.

14. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že odvolanie žalovanej nemožno považovať
za dôvodné v časti, ak vychádza z názoru, že žalobca v priebehu konania nepreukázal existenciu
nezákonného rozhodnutia.

15. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

16. Ako vyplýva z citovaného zákonného ust. § 6 ods. 1 nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatňovať iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Možno preto súhlasiť s názorom odvolateľky
v tom, že pre uplatnenie nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia je potrebné, aby
takéto právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené.

17. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na súdnu judikatúru (4MCdo/15/2009), ktorá dôvodila,
že zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma

spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemohlo byť začaté. Nárok
na náhradu škody spôsobený začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

18.Zaústavnekonformnýtrebapovažovaťvýklad,podľaktoréhovprípadeposudzovaniazodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie

trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvinením, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania
sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)

konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného
činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia.

19. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad ust. § 6 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z.z. a správne posúdil zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Správne interpretoval uvedené ustanovenie v otázke, že zastavenie
trestného stíhania z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

20. Vo vzťahu k žalobcovi vydal vyšetrovateľ uznesenie o vznesení obvinenia dňa 14.12.2005, ktoré
v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR treba považovať za nezákonné a potom, čo žalobca bol
spod obžaloby oslobodený aj za zrušené. Z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s názorom, že legálnosť
rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní nemožno posudzovať na základe konečného výsledku
trestného konania, ale len na základe toho, či boli splnené zákonné podmienky stanovené pre jeho

vydanie, nakoľko účelom občiansko-súdneho konania nie je preskúmavanie postupov orgánov činných v
trestnom konaní. Z tohto dôvodu nemožno považovať za správne ani rozhodnutia súdov prvej inštancie,
na ktoré v odvolaní odvolateľka poukazuje, ak pri rozhodovaní vychádzali z názoru, že „nebolo zistenéporušenie zásad trestného konania ...“. Navyše je potrebné uviesť, že ani jeden z uvedených rozsudkov
označených žalovanou nie je opatrený doložkou právoplatnosti.

21. Ak žalovaná v odvolaní poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/201/2007 je
potrebné uviesť, že uvedený názor tam vyslovený bol prekonaný rozsudkom Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4MCdo/20/2009, od názoru ktorého sa odvolací súd nemá dôvod v tomto konaní odkloniť.

22. Možno však súhlasiť s názorom odvolateľky v tom, že nie každé uznesenie o vznesení obvinenia

možno považovať automaticky za nezákonné potom, čo nedošlo k odsúdeniu obvineného, ale v
takom prípade je potrebné prihliadnuť na okolnosti, pre ktoré nedošlo k odsúdeniu obvineného. Podľa
názoru odvolacieho súdu zastavenie trestného stíhania nemá rovnaký význam ako zrušenie, či zmena
uznesenia pre nezákonnosť a preto nevzniká ani právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia a to za predpokladu, ak si obvinený vznesenie obvinenia zavinil sám alebo bol
spod obžaloby oslobodený, alebo proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené iba preto, že nie je za

spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol
amnestovaný. O takýto prípad sa však v prejednávanej veci nejedná, nakoľko žalobca bol oslobodený
spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutky vyčítané mu v obžalobe sa stali. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd nepovažuje odvolanie žalovanej v tejto časti za dôvodné.

23. Za dôvodné však považuje odvolací súd odvolanie žalovanej vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci
súdom prvej inštancie ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy.

24. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a stotožňuje
sa so záverom súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivcaavyvolávaajnegatívnedopadynajehoosobnýživotaživotnýosud.Trestnéstíhaniezasiahlo
do súkromného života žalobcu do jeho cti a dobrej povesti a preto je spôsobilé obmedziť, či porušiť aj
jeho práva na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a
dobrej povesti, tak ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie,
ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa

vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.

25. Aj keď zákon č. 514/2003 Z.z. neuvádza žiadne kritériá pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, ani
žiadnu metodiku výpočtu, ani žiadne bodové ohodnotenie na základe ktorého by sa výška priznávanej
náhrady súdom určila, je treba určiť túto výšku na základe zákona podľa voľnej úvahy, ktorá však musí

byť odôvodnená a musí mať svoje základy v zistenom skutkovom stave.

26. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy správne síce zistil
skutkový stav, avšak vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy, ak
výšku nemajetkovej ujmy stanovil vo výške 24.000,00 eur s prihliadnutím na maximálnu výšku náhrady

nemajetkovej ujmy aktuálne stanovenú zákonom č. 274/2017 Z.z.

27. Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z. ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného
trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50 násobku minimálnej mzdy.

28. Podľa § 13 zákona č. 274/2017 Z.z. celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona
nesmie presiahnuť 50 násobok minimálnej mzdy.

29. Súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy vychádzal zo zistenia, že minimálna mzda v čase
rozhodovania predstavovala výšku 480,00 eur a tak dospel k priznaniu nemajetkovej ujmy vo výške

24.000,00 eur.

30. Odvolací súd je toho názoru, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia,
osôb poškodených násilnými trestnými činmi a v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho
súdupreľudsképráva,podľaktorýchbypriznanáfinančnánáhrada,napr.zkonaniaoochraneosobnosti

nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napr. výške náhrady za utrpenie a bolesť
(ktoré boli napr. spôsobené telesnými zraneniami). Z uvedeného je zrejmé, že výška nemajetkovej ujmy
síce nemôže presiahnuť výšku odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi, avšak podľa
názoru odvolacieho súdu výška nemajetkovej ujmy nemôže byť postavená na roveň odškodnenia obetínásilného trestného činu, ktorým bola spôsobená smrť. Ak teda bola trestným činom spôsobená smrť,
obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50 násobku minimálnej
mzdy. Nemajetková ujma vzniknutá hoc aj nezákonným vedením trestného stíhania, pri ktorom nedošlo

k úmrtiu nemôže byť odškodňovaná v rovnakej výške ako úmrtie spôsobené trestným činom, nakoľko
sa jedná o diametrálne odlišné ujmy poškodených. Z uvedeného dôvodu preto právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie nemožno považovať za správne, ak žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej
ujmy „v jej maximálnej výške“ určenej obetiam násilného trestného činu, ktorým bola trestným činom
spôsobená smrť. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd prihliadajúc k zásahu do osobnostných práv

žalobcu vedením nezákonného trestného stíhania má za to, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej
ujmy, avšak nie v maximálnej výške (rovnajúcej sa náhrade za smrť spôsobenú trestným činom), ale vo
výške 15.000,00 eur predstavujúcej cca 30 násobok maximálnej výšky odškodnenia osôb poškodených
násilnými trestnými činmi.

31. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd považuje odvolanie žalovanej v tejto časti za dôvodné.

32. Ak žalobca ohľadom výšky priznanej (resp. nepriznanej) ujmy poukazuje na iné skutkovo právne
podobné veci je potrebné uviesť, že je nespochybniteľné, že negatívy zásah do osobnostnej sféry pôsobí
zraňujúco, individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahu
do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a

intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného, rodinného života je nepostačujúce
(paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi.

33. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné, preto
odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok v prevyšujúcom vyhovujúcom výroku nad

sumu 15.000,00 eur s prísl. tak, že žalobu v tejto časti zamietol. V prevyšujúcej časti odvolanie žalovanej
nebolo dôvodné, rovnako ako nedôvodné bolo aj odvolanie žalobcu, preto odvolací súd postupom podľa
§ 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok v časti vyhovujúceho výroku ohľadom sumy 15.000,00 eur a zamietajúcom
výroku ako vecne správny potvrdil.

34. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorých ak má strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Každá zo strán v prejednávanej veci mala úspech len
čiastočný (vzhľadom na žalobcom požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,00 eur),
preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

35. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).