Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. apríl 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/153/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6314207161
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6314207161.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a
členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Y. H., nar. XX.
XX. XXXX, bytom L. č. X, 2/ U. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. č. X, obaja zastúpení JUDr. Františkom
Vavráčom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Horná 51, Banská Bystrica, proti žalovaným:
1/ H. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. č. XX, 2/ I. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. M. XXX/XX, Y., 3/

V. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. F. X, L., všetci zastúpení JUDr. Máriou Stahovcovou, advokátkou,
Advokátska kancelária so sídlom ČSA 18, Brezno, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o
odvolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 6C/178/2014 - 206 zo dňa 27. 03.
2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 6C/178/2014 - 206 zo dňa 27. 03. 2018 vo výroku II. a III.
p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovia 1, 2/ s ú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovaným 1/, 2/, 3/ náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd
prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že do BSM žalobcov 1/ a 2/ patrí
nehnuteľnosť, nachádzajúca sa v k. ú. Y., vedená Okresným úradom L., katastrálnym odborom, na LV
č. XXXX, ako pozemok s parc. č. KN-C XXXX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere XX m2 (výrok

I.). V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaní
majú spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90 % (výrok III.). Súd prvej
inštancie rozhodoval o návrhu žalobcov, ktorým sa domáhali toho, aby súd určil, že sú v režime BSM
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k. ú. obce Y., zapísané v registri "C" katastra nehnuteľnosti parc. č.
XXXX zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, ktorá je zapísaná na LV č. XXXX a parc. č. XXXX/
X trvale trávne porasty o výmere XXX m2, ktorá je zapísaná na LV č. XXXX. Súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobcovia sú ako výluční vlastníci v režime

BSM vedení k nehnuteľnostiam parc. č. XXXX/X, záhrady o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX, zastavané
plochy a nádvoria o výmere XX m2 pre k. ú. Y. na LV č. XXX, spolu so stavbou - rodinným domom so
súpis. číslom XXXX, postaveným na pozemku parc. č. XXXX, ktoré nehnuteľnosti žalobcovia aj užívajú.
Žalobcovia ďalej užívajú parcely registra „C" katastra nehnuteľností, parc. č. XXXX, zastavané plochy a
nádvoria o výmere XX m2 a parc. č. XXXX/X, trvalé trávne porasty o výmere XXX m2 nachádzajúce sa
v k. ú. Y., pričom ako vlastníci týchto nehnuteľností na LV č. XXXX a XXXX sú zapísaní žalovaní, každý

v podiele 1/3. Všetky hore uvedené pozemky boli v minulosti súčasťou väčšej plochy pozemnoknižnej
parcely vedenej pre k. ú. Y. v pozemnoknižnej vložke č. XXXX ako lúka nad L., parc. č. XXXX/X o výmere
XX XXX m2, pričom v časti B pozemnoknižnej vložky ako prví spoluvlastníci uvedenej parcely od 20.12. 1939 sú vedení E. F. v 1/2 a jeho manželka S., rod. F. taktiež v 1/2 titulom zámeny z uvedeného
dňa. Na základe uznesenia sp. zn. DXXX/XX bol v pozemnoknižnej vložke zapísaný nový zápis C. F. a
J. L., rod. F. v podieloch u každého 1/2, a to na základe dedenia a deľby. Následne v pozemnoknižnej

vložke je poznámka k J. L., rod. F. - sp. zn. DXXXX/XX, ktorý zápis súvisí s rozhodnutím Štátneho
notárstvavBanskejBystricivdedičskejveciponebohejJ.L.,ktorázomreladňaXX.XX.XXXX.Vzmysle
rozhodnutiaštátnehonotárstvazodňa09.12.1997dodedičstvaponebohejJ.L.bolapoňatáajuvedená
pozemnoknižná parcela č. XXXX/X v 1/2, ktorej dedičstvo mal v zmysle rozhodnutia prebrať dedič H. L.,
nar. XX. XX. XXXX, otec žalovaných 1/ a 3/, ktorý nemal povinnosť úhrady dedičského podielu A.. C..

G. L.. Súd mal ďalej za preukázané, že vzhľadom na plánovanú výstavbu rodinných domov začiatkom
60-tych rokov minulého storočia na týchto súvisiacich pozemkoch došlo k prvému deleniu pozemkov,
čo vyplýva napr. z doloženého výkazu plôch ku geometrickému plánu č. XXX/XX-XXX-XXX zo dňa 25.
07. 1963, v zmysle ktorého pozemnoknižná parcela č. XXXX/X mala byť rozdelená na menšie plochy,
keď podľa nového stavu mali vzniknúť pozemky parc. č. XXX/X, lúka o výmere X XXX m2, ktorá mala
pripadnúť doterajším vlastníkom C. F. a J. L., parc. č. XXX/X o výmere X XXX m2, ktorá mala pripadnúť

rovnako doterajším vlastníkom, v obidvoch prípadoch po 1/2, avšak novovytvorená plocha XXX/X, lúka
o výmere X XXX m2 mala pripadnúť Z. G. v 1/2. Novovytvorená plocha parcely č. XXX/X, lúka o výmere
2 XXX m2 mala po 1/2 pripadnúť C. O. a manželke B., rod. G.. Súd ďalej poukázal na to, že úmysel
J. L. a E. F. odpredať rozdelené plochy pozemnoknižnej parcely budúcim stavebníkom vyplynul z listín
- „poistenky" zo dňa 18. 09. 1962, ktorou J. L. potvrdila prevzatie sumy 1 600,- Kčs od G. a poistenky

zo dňa 03. 07. 1960, ktorou E. F. potvrdil prevzatie sumy 3 000,- Kčs od M. F.. Súd ďalej konštatoval,
že z ďalších listín doložených do spisu však vyplýva, že výstavba rodinných domov sa uskutočňovala
na základe delenia jednotlivých plôch stavebných pozemkov Československým štátom. V prípade plôch
užívaných v súčasnosti žalobcami, bolo dňa 25. 09. 1969 vydané územné rozhodnutie pod zn. výst. -
XXXX/XX-P., ktorým bolo rozhodnuté o umiestnení stavby, a to rodinného domu stavebníka E. B. na

parcele č. XXXX/X v k. ú. Y., následne dňa 21. 10. 1970 bolo vydané rozhodnutie o pridelení pozemku do
osobnéhoužívaniaE.B.,nar.XX.XX.XXXXamanželkeJ.,rod.J.,zapísanéhovpozemnoknižnejvložke
č. XXXX pod parc. č. XXXX/X pre k. ú. Y., po prevedení identifikácie a podľa vyhotoveného výkazu plôch
ku geometrickému plánu č. XXX-XXXX-X zo dňa 08. 12. 1969 k novovytvorenej parcele č. evidencie
nehnuteľností XXXX/XX pre k. ú. Y. o výmere XXX m2, ktorý je vo vlastníctve Československého

štátu, v správe Miestneho národného výboru vo Y.. Dňa 10. 02. 1971 bola uzavretá dohoda o zriadení
práva osobného užívania pozemku v prospech menovaného E. B. a jeho manželky k pozemnoknižnej
parcele č. XXXX/X totožnej s parcelou evidencie nehnuteľností XXXX/XX o výmere XXX m2 k výstavbe
rodinného domu, pričom toto právo bolo zriadené za úhradu 4 800,- Kčs. Bolo stanovené, že právo
osobného užívania pozemkov vznikne registráciou tejto dohody na štátnom notárstve. K súvisiacej

ploche takto prideleného pozemku v konaní bolo doložené písomné potvrdenie C. O. a manželky B.,
rod. G. o tom, že od E. B. a manželky J. prevzali kúpnu cenu 4 210,- Kčs za zadnú časť parcely č. XXXX/
X o výmere XXX m2 (svah). Týmto sa zároveň zriekli vlastníckeho práva v prospech kupujúcich E. B.
a manželky. Listina je spísaná v L. dňa 23. 04. 1970 a podpísaná je predávajúcim C. O. a manželkou
B., rod. G., za kupujúcich manželmi B.. Súd považoval za preukázané, že na pridelenom pozemku od

Československého štátu E. B. s manželkou výstavbu rodinného domu nerealizoval, právo osobného
užívania prideleného pozemku za súhlasu štátnych orgánov bolo prevedené na žalobcov. Z výpisu z
evidencie nehnuteľností zo dňa 19. 10. 1983 vyplýva dohoda o zrušení osobného užívania pozemku zo
dňa 27. 07. 1983, ktorá sa mala týkať parcely evidencie nehnuteľností vo vlastníctve Československého
štátu, MNV Y. č. XXXX/XX ako záhrada o výmere XXX m2 a zastavané plochy o výmere XXX m2,

zároveň z listiny MNV vo Y. zo dňa 03. 11. 1983 vyplýva pridelenie pozemku na výstavbu rodinného
domu žalobcovi 1/ s tým, že na základe uznesenia rady MNV mu bol pridelený stavebný pozemok v
k. ú. Y., parc. č. XXXX/XX o výmere XXX m2, v lokalite L. po E. B.. Stavebný pozemok je v zmysle
tohto oznámenia ako tzv. preluka. Z výpovede strán vyplynulo, že z východnej strany bol pozemok
zastavaný a oplotený rodinou G. a zo západnej strany rodinou H.. Pre účely výstavby rodinného domu

žalobcami na takto pridelenej ploche, ku ktorej mala byť uzavretá dohoda o zriadení práva OSU, bolo
ešte potrebné vykonať zmeny súvisiace s umiestnením inžinierskych sietí, ktoré viedli cez túto plochu,
pričom dňa 31. 05. 1984 bol vyhotovený nový geometrický plán, ktorý pôvodnú parcelu označovanú
ako pozemnoknižná parcela č. XXXX/X rozdelil novým spôsobom, keďže bližšie od cesty bola vydelená
plocha novovytvoreného pozemku s parc. č. XXXX/XX ako lúka o výmere XXX m2, na severnej strane

pôvodnej pozemnoknižnej parcely bola ponechaná oddelená plocha a je naďalej vedená pod parc. č.
XXXX/X ako lúka o výmere XXX m2 aj s ponechanou pozdĺžnou časťou vedúcou od severnej po južnú
stranu pozemku popri hranici s pozemkom rodiny G., pričom tieto dve oddelené plochy mali zostať
vo vlastníctve Československého štátu. Pre účely pridelenia do osobného užívania pre žalobcu 1/, vzmysle tohto geometrického plánu boli oddelené plochy v častiach XXX m2 zastavané plochy a XXX
m2 záhrady, ako aj parcela č. XXXX/XX ako záhrady o výmere XXX m2. Súdu bola doložená dohoda
o zriadení práva osobného užívania pozemku od MNV vo Y. v prospech žalobcov zo dňa XX. XX.

XXXX, a to k pozemku s pozemnoknižným parc. č. XXXX/XX, ktoré má byť totožné s katastrálnou
parcelou evidencie nehnuteľností č. XXXX/XX o výmere XXX m2 k výstavbe rodinného domu. Právo
bolo zriadené za úhradu 2 400,- Kčs. MNV v H. J. H. zaslal Geodézii, n. p. žiadosť o zápis parciel a
výpis z evidencie nehnuteľností zo dňa 17. 07. 1984 pod číslom XXX/XX, v ktorej žiadal o zápis parciel
č. XXXX/XX a XXXX/XX do evidencie nehnuteľností podľa geometrického plánu č. XXX-XXX-XXX-XX

a o vyhotovenie výpisu z listu vlastníctva. Žalobcom bolo vydané dňa 26. 10. 1984 stavebné povolenie
k novostavbe rodinného domu na pozemku parc. č. XXXX/XX, pričom v rozhodnutí sa ďalej konštatuje
odňatie poľnohospodárskej pôdy z pôdneho fondu natrvalo v celkovej výmere XXX m2, z toho XXX
m2 na zastavanú plochu. Stavba bola skolaudovaná rozhodnutím zo dňa 27. 12. 1991. V odôvodnení
rozhodnutia po vykonaní ohliadky novostavby miestnym národným výborom bolo zistené, že stavba je
realizovaná v zmysle platnej projektovej dokumentácie a vyhovuje podmienkam uvedeným v stavebnom

povolení. V konaní neboli predložené dôkazy, ktoré by osvetľovali dôvody, resp. právne skutočnosti, na
základe ktorých došlo k novému zakresleniu, prípadne zameraniu sporných plôch, tak ako tieto existujú
v súčasnosti, bol však predložený geometrický plán zo dňa 14. 12. 1990, ktorým bol zameraný rodinný
domžalobcovazktoréhojezrejmé,žečasťrodinnéhodomuvrozsahuzameranomnaparceleevidencie
nehnuteľností č. XXXX o výmere XX m2 sa nachádza mimo plochy vyznačenej a zameranej parcely

evidencie nehnuteľností č. XXXX, záhrady o výmere XXX m2 (dnes parcela C-KN XXXX/X).

2.Zvýsluchusvedkovzostranyžalobcovvyplynulo,žeJ.L.,rod.F.,prípadneJ.L.spolusjejsúrodencom
E. F. bola v minulosti (začiatok 60-tych rokov minulého storočia) odpredávaná veľká plocha predmetnej
pozemnoknižnejparcely,atorôznymrodinám,ktorésinavydelenýchčastiachtejtoparcelymalivúmysle

postaviť rodinné domy. Spornú plochu, ktorú v súčasnosti užívajú žalobcovia, v tom čase od J. L., resp.
od nej a jej súrodenca, mali odkúpiť C. O. s manželkou B. O.. Títo vydelenú plochu začali užívať sčasti
poľnohospodársky a sčasti bola plocha pripravovaná na výstavbu rodinného domu, keď na pozemku
bol zložený stavebný materiál, ktorý zabezpečil C. O.. Manželia O. však s výstavbou rodinného domu
nezačali, pozemok mal byť ďalej predaný ústnou zmluvou manželom B., ktorí takisto celú túto plochu

od cesty až po hranicu lesa vo svahu užívali tak, že na pozemku sa kosilo a hrabalo, dopestované seno
sa využilo v domácom chove. U týchto manželov tiež nedošlo k výstavbe rodinného domu a nakoniec
pozemok odkúpili žalobcovia, ktorí rodinný dom na pozemku napokon aj postavili. Svedkovia potvrdili, že
o predaji tejto veľkej plochy jednotlivým rodinám na výstavbu J. L. a E. F. mali všetci vospolok vedomosť,
jedná sa o malú dedinu, kde táto informácia bola všeobecne známa a J. L. ani jej syn, ktorý bol neskôr

starostom v obci, to v čase svojho života nespochybňovali. O konkrétnom úkone pri kúpe pozemku
žalobcami, o jeho forme, či o kúpnej cene, ktorá mala byť zaplatená B., svedkovia vedomosť nemali.

3. Žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie doložili kúpnu zmluvu v podobe prepisu advokátskej
poradne v L. L., ktorý bol vyhotovený za účelom prihlásenia na vyrubenie poplatkov dňa 28. 03. 1964

na Štátnom notárstve v Banskej Bystrici, s tým, že štátne notárstvo malo takúto zmluvu zaregistrovať
dňa 31. 03. 1964 pod sp.zn. J.. Kúpna zmluva mala byť uzavretá medzi C. F. a J. L., rod. F., ako
predávajúcimi a C. O. s manželkou B. O., rod. G., ako kupujúcimi, dňa 26. 09. 1963. Predmetom predaja
mala byť časť nehnuteľnosti zaznačenej v pozemnoknižnej vložke obce Y. č. XXXX, m. č. XXXX/
X, pod L b, ktorá je vo výkaze plôch ku geometrickému plánu č. XXX/XX-XXX-XXX, vyhotovenému

Oblastným ústavom geodézie a kartografie, Okresným meračským strediskom v Banskej Bystrici dňa
25. 07. 1963 ako novoutvorené miestne číslo XXXX/X, lúka, vo výmere XX á XX m2, príp. miestne
číslo XXX/X, lúka, v tejže výmere vyznačená, za kúpnu cenu Kčs 2.406,-, pričom podpisy boli overené
na Miestnom národnom výbore v H. J. H. dňa 26. 09. 1963 a 19. 10. 1963. Súdu bola tiež doložená
kúpnopredajná zmluva zo dňa 16. 04. 1970, kde kupujúci Československý štát zastúpený MNV Y.

kupoval od predávajúcich C. O. s manželkou B., rod. G., vlastnícky a neodvolateľne im patriace
podiely z nehnuteľnosti v katastrálnom území obce Y., vo vložke číslo XXXX, parc. č. XXXX/X,
totožné s katastrálnym parcelným číslom XXXX/XX, evidencie nehnuteľností EN strediska geodézie, t. j.
nezastavanýstavebnýpozemok,zadohodnutúkúpnucenu4.800,-Kčsstým,žeodkúpenýnezastavaný
stavebný pozemok bude použitý na výstavbu rodinného domku. Bol doložený aj geometrický plán,

resp. výkaz plôch vo forme odpisu, zo dňa 25. 07. 1963, kde z pozemnoknižnej parcely XXXX/X
v pozemnoknižnej vložke XXXX, pre k. ú. Y., je zaznamenaný nový stav oddelenej parcely XXX/X
evidencie nehnuteľností, lúka, o výmere XXXX m2. Žalobcovia doložili potvrdenie obce L. zo dňa 04. 04.2006, o tom, že Y. H., bytom L. č. X, platil daň z nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. Y., ako vlastník
za parcely č. XXXX, XXXX a ako užívateľ za parcelu č. XXXX a XXXX od roku 1994 do roku 2004.

4. Súd prvej inštancie skúmal splnenie podmienok vydržania na strane žalobcov, a to vo vzťahu k tej
časti nimi užívaných plôch, ktoré boli ako vydelené časti pozemkov evidencie nehnuteľností pridelené
do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu a následne aj k tým plochám, ktoré sú
nimi užívané na základe nimi deklarovanej kúpy od manželov E. B. a jeho manželky J., rod. J.. Súd
prvej inštancie vykonal právne posúdenie veci v zmysle § 135a Občianskeho zákonníka (ďalej len

„OZ") v znení po 01. 04. 1983, ktorý s účinnosťou od 01. 04. 1983 stanovoval ako jeden z možných
spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva vydržanie, pričom podmienkou bola nepretržitá držba v
prípade nehnuteľnej veci po dobu desiatich rokov. Zároveň stanovoval, že ak ide o pozemok alebo jeho
časť, ktorý má občan nepretržite v držbe 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného
užívania, nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát, občan nadobúda právo, aby sa s ním
uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Právo osobného užívania

sa mohlo zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve a ktoré sú podľa
územných plánov alebo územných rozhodnutí určené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných
chát alebo garáží alebo na zriaďovanie záhradiek. Pôda určená na iné účely, najmä poľnohospodárska
pôda, sa nesmela na zriadenie práva osobného užívania použiť. Až do účinnosti novely Občianskeho
zákonníka (zákon č. 509/1991 Zb.) nebolo možno vydržať vlastnícke právo k takému pozemku, ktorý

bol určený na výstavbu rodinného domu, ako tomu bolo u žalobcov, okrem toho zákon stanovoval aj
obmedzenia vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde, ktorú nebolo možné vydržať vôbec. S účinnosťou
od 01. 01. 1992 však bolo možné započítať si čas, po ktorý právny predchodca oprávnenej osoby,
resp. osoba samotná mala pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb.
a k vydržaniu tak mohlo dôjsť v zmysle § 134 OZ v znení platnom od 01.01.1992 už bez uvedených

obmedzení na základe charakteru pozemku, pričom podmienkou pre vydržanie bola oprávnená držba.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k tej spornej ploche, ktorú žalobcovia
užívali z titulu výstavby rodinného domu na základe dohody o zriadení práva osobného užívania
pozemku, stanovil začiatok vydržacej doby na 18. 09. 1984, čo je deň podpísania dohody o zriadení

práva osobného užívania pozemku s Miestnym národným výborom Y., ktorá doba by uplynula dňa
18. 09. 1994. Vo vzťahu k dobromyseľnosti žalobcov, ako aj k rozsahu plochy, o ktorej mohli byť
žalobcovia oprávnene presvedčení, že im patrí, súd prvej inštancie poukázal na zmätočné úkony v
postupeštátnychorgánov,keďnajednejstranedošlonamiestesamomkzameriavaniuplochypozemku,
na ktorom bude navrhovateľ s manželkou oprávnený postaviť rodinný dom, pričom táto plocha bola

určitým spôsobom vymedzená jednak v prírode, na druhej strane bola takáto plocha vydeľovaná aj
graficky novým geometrickým plánom; parcely sa prekresľovali z dôvodu inžinierskych sietí v blízkosti
miestnej komunikácie, kde z tohto dôvodu nebolo možné realizovať stavbu rodinného domu. Novému
výkazu výmer však nezodpovedala uzavretá dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku a
tejto dohode zase nezodpovedali komunikácia medzi Miestnym národným výborom v H. J. H. a medzi

Geodéziou, národným podnikom, ani zápisy, ktoré zotrvali až dodnes najprv v evidencii nehnuteľnosti a
neskôr v katastri nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie uznal argumentáciu žalobcov v tom, že zmätočnosť
úradného postupu nemôže byť na ťarchu žalobcov. Súd uveril tvrdeniu žalobcov, že boli presvedčení
o vlastníctve pozemkov v rozsahu väčšom než je len XXX m2 vo svoj prospech, pričom na ich strane
vznikol omyl o relevantných právnych skutočnostiach, ktorý omyl zo súd posúdil ako ospravedlniteľný a

na strane žalobcov uznal dobromyseľnosť ich držby predmetného pozemku. Súd prvej inštancie dospel
k názoru, že žalobcovia v súvislosti v výstavbou rodinného domu a pozemkov, ktoré boli uvádzané
v jednotlivých rozhodnutiach, príp. listinách štátnych orgánov, nemohli byť dobromyseľní vo vzťahu k
pozemkom prevyšujúcim výmeru XXX m2. Napriek tomu, že ich presvedčenie o oprávnenej držbe a
vlastníctve sa vzťahovalo k vydelenej ploche parciel evidencie nehnuteľností pod č. XXXX/XX a XXXX/

XX,ktorésúvsúčasnostizakreslenégeometrickýmplánom,ktorýbolprílohoužaloby,okremtýchparciel,
ktoré sú uvedené v ich prospech, teda by bolo možné uznať oprávnenú držbu a nadobudnutie vlastníctva
vydržaním v takto vydelenej ploche geometrickým plánom č. XXXX/X trvalé trávne porasty o výmere
XXX m2. Pre obmedzenie ohľadne maximálne výmery XXX m2 však súd musel vziať do úvahy, že
ak by bolo uznané nadobudnutie vlastníctva tejto plochy, žalobcovia by tak nadobudli až XXXX m2,

napriek tomu, že dohodou o zriadení práva osobného užívania im bol pridelený pozemok o výmere
XXX m2 a dobromyseľne mohli užívať výmeru XXX m2. Spoločná výmera pozemkov, ktoré žalobcovia
vlastnia v zmysle zápisu na ich liste vlastníctva, už v súčasnosti predstavuje XXX m2, preto súd mohol
žalobe vyhovieť len v tej časti, ktorá zodpovedala ploche, na ktorej ich rodinný dom presahuje plochupozemku s parc. č. XXXX, teda nadobudnutie vlastníctva parcely s č. XXXX o výmere XX m2. Súd
bol toho názoru, že žalobcovia nepochybne museli mať presvedčenie o tom, že ich rodinný dom stojí
celou svojou plochou na pozemku v ich vlastníctve s prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, teda

na základe obsahu rozhodnutí štátnych orgánov a na základe v prírode vytýčenej plochy na výstavbu
rodinnéhodomuzostranyštátnychorgánov,priktorombolprítomnýajžalobca1/.Súdpoukázalnato,že
napriektomu,žetaktopriznanáplochanadobudnutávydržanímvprospechžalobcovpredstavujespolus
doteraz vlastnenými parcelami výmeru vyššiu než XXX m2 (spolu XXX m2), ide o nepatrný presah, ktorý
zodpovedá možnému ospravedlniteľnému omylu o oprávnenej držbe a vlastníctve zastavanej plochy.

Podľa súdu od účastníka právneho vzťahu nemožno spravodlivo vyžadovať, aby v prírode rozoznal
rozdiel medzi vytýčenou plochou pozemku v rozsahu XXX m2 a XXX m2. Súd z týchto dôvodov, keďže
nemal pochybnosti z hľadiska splnenia podmienok vydržania vo vzťahu k pozemku parc. č. KN-C XXXX
zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, v tejto časti žalobe žalobcov vyhovel a určil, že táto
nehnuteľnosť patrí do BSM žalobcov. Na základe vykonaného dokazovania vo vzťahu k parceliam C-
KN XXXX/X a C-KN XXXX/X nevyhovel s poukazom na to, že vydržaním týchto nehnuteľností by došlo

k nepomernému navýšeniu výmery vlastnených pozemkov nad uvedených XXX m2, resp. XXX m2.

6. Súd nevyhovel návrhu žalobcov ani v časti ostatnej plochy, ktorá aj podľa vedomosti žalobcov
nebola prideľovaná štátom na výstavbu rodinného domu, ale túto mali žalobcovia nadobúdať kúpou od
manželovB.vroku1983.Súddospelknázoru,žeajprinajmenšejopatrnosti,ajvprípadenevedomostio

znení právnych predpisov o podmienkach prevodu nehnuteľností do vlastníctva inej osoby, si žalobcovia
museli byť vedomí, že pre to, aby kúpou nadobudli vlastnícke právo do svojho vlastníctva, bolo
potrebné vyhotoviť písomnú zmluvu, ktorá následne musela byť registrovaná štátnym notárstvom. Išlo
o jednoznačné zákonné ustanovenie, ktoré nemohlo vyvolávať pochybnosti o jeho výklade a zmysle
ani u občanov bez právnického vzdelania, pričom vedomosť o potrebe písomnej zmluvy a registrácii na

štátnom notárstve bola relatívne všeobecne známou skutočnosťou. Žalobcovia pozemok s parcelným
č. XXXX/X nenadobudli do svojho vlastníctva v dôsledku absencie takejto zmluvy, či jej registrácie,
a to ani titulom kúpy ani titulom vydržania, pretože za daného právneho stavu a objektívneho stavu
vedomostí o podmienkach prevodu nehnuteľností žalobcovia nemohli byť dobromyseľní o tom, že im
táto plocha patrí. Súd ustálil, že sa tak nemohlo stať ani za tých okolností, že manželia B. predložili

žalobcom svoje potvrdenie o tom, ako nadobudli predmetný pozemok od manželov O., ani skutočnosť,
že tu išlo o preluku medzi dvoma už zastavanými a ohradenými pozemkami, kde žiadne iné osoby túto
plochu neužívali a nemohli tomu svedčiť ani ostatné okolnosti predaja okolitých súvisiacich pozemkov
zo strany právnych predchodcov žalovaných za účelom výstavby rodinných domov inými osobami. Aj
na základe vykonaného dokazovania výsluchom svedkov nemohol súd uznať právny omyl žalobcov

za omyl ospravedlniteľný, pričom podmienky vydržania mohli v tomto prípade svedčiť nanajvýš rodine
O., u ktorej presvedčenie o vlastníctve užívanej plochy vyplývalo z vyhotovenej listiny - kúpnopredajnej
zmluvy z roku 1963. Súd poukázal na to že ďalšie prevody v prospech manželov B. a následne na
žalobcov opatrené takýmto listinným titulom neboli a ich držba predmetnej spornej plochy teda nemohla
byť uznaná za oprávnenú.

7. O trovách konania súd rozhodoval aplikujúc ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP, pri pomernom
úspechu strán sporu v konaní súd dospel k záveru, že žalovaní boli v konaní úspešní v rozsahu 90 %,
a preto majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90 %, a to spoločne a nerozdielne.

8. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti výroku II. a III.
rozsudku podali odvolanie žalobcovia. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
odvolaní napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie. V odvolaní uviedli, že je potrebné odlíšiť
časť rozhodujúcich skutočností a právneho posúdenia, ktoré sa vzťahuje k nadobudnutiu stavebného
pozemku, na ktorom bol postavený rodinný dom, na rozdiel od skutkovo a právne odlišnej situácie

ďalšieho pozemku nad rámec stavebného pozemku. Vo vzťahu k stavebnému pozemku žalobcovia
nemôžu niesť zodpovednosť za to, že došlo k nezrovnalostiam arbitrárnym konaním štátnych orgánov.
Argumentáciu doplnili v tom, že na základe potvrdenia MNV vo Y. zo dňa 03. 11. 1983 pod č. j. XXX/
XXXX a z druhého potvrdenia z toho istého dátumu pod tým istým číslom jednoznačne vyplýva, že
„Miestny národný výbor vo Y. potvrdzuje, že uznesením R-MNV vo Y. č. XX/XXXX-R-MNV zo dňa 08.

07. 1983 bol pridelený stavebný pozemok - preluka pare. č. XXXX/XX o výmere XXXmX, v lokalite L.
pre Y. H. ..." s rovnakou formuláciou aj v druhom potvrdení. To, že následne bolo vydané „zmätočné
rozhodnutie o pridelení pozemku do OSÚ" dňa 23. 08. 1984 pod č. O./XXXX/XXXX, ktoré obsahovalo
mylne výmeru XXX m2, a to že následná dohoda o zriadení práva osobného užívania R A. XXX/XX bolaregistrovaná Štátnym notárstvom v Banskej Bystrici dňa 19. 09. 1984 znamená len to, že zmätočnosť
rozhodnutia aj registrovanej dohody má formálny nedostatok. Z potvrdení štátneho orgánu a porovnaní
týchto rozhodnutí je zrejmá nezhoda vo výmere. Majú za to, že stavebný pozemok v ich prípade im bol

pridelený v rozsahu XXX m2. Je nespochybniteľný záver o tom, že stavebný pozemok na základe týchto
rozhodnutí mohol a musel vyvolať dobromyseľnosť vo vzťahu k tomuto rozsahu predmetu a oprávnená
držba v takomto rozsahu ako predpoklad vydržania je namieste a o nej nemožno mať pochybnosť.

9. Druhým problémom je problematika nadobudnutia oprávnenej držby žalobcami k zostávajúcim

súvisiacim pozemkom, ktoré nadobudli od manželov
B. za 10.000,- ČSK (správne má byť Kčs). Poukázali, že táto skutočnosť bola preukázaná výsluchom
svedkov - dcéry manželov O., syna a dcéry manželov B., od ktorých odvodzujú oprávnenú držbu, ktorí
svedkovia to výslovne potvrdili. Zo spisu vyplýva, že po E. F. a manželke S. na základe DXXX/XX
nadobudli nehnuteľnosti C. F. a J. L., rod. F.. Namietali, že pokiaľ súd z hľadiska právnej kontinuity
vychádzal z dedičského rozhodnutia po J. F. D XXXX/XX, je to nesprávne, hoci v uvedenom rozhodnutí

bola pôvodná parc. č. XXXX/X v l/2, z dôvodu, že v odvolaní žalobcovia tvrdili, že deň po poslednom
pojednávaní sa im dostala do dispozície kúpna zmluva zo dňa 26. 09. 1963 medzi C. F. a J. L.,
rod. F., z ktorej vyplýva, že títo odpredali v pozemno-knižnej vložke obce Y. č. XXXX Nč. XXXX/X,
na ich mená vedené podľa konkrétneho geometrického plánu pozemok n. č. XXXX/X lúka o výmere
XX á X,Xm2, prípadne n. č. XXX/X lúka v tej istej výmere za kúpnu cenu 2.406,- ČSK (správne má

byť Kčs) predmetné nehnuteľnosti C. O. a manželke B. O., rod. G.. Táto zmluva bola dňa 31. 03.
1964 pod J. registrovaná. Objektívne takéto vlastnícke právo prešlo na manželov O.. Ak následne
bolo svedecky preukázané, že títo vlastníci previedli v tomto rozsahu pozemky na manželov B., čo
znamená, že v tomto rozsahu mohli byť uvedené osoby v oprávnenej držbe, je len logické, že ak bolo
preukázané zaplatenie sumy 10.000,- ČSK (správne Kčs) manželom B. žalobcami, išlo o akt dispozície

s oprávnenou držbou tak, že oprávnenými držiteľmi sa stali žalobcovia. Je tu prítomná držobná vôľa
držať pre seba a vo svojom mene a zároveň je preukázaný aj stav faktickej držby, čo sú dva základné
atribúty držobného vzťahu; navyše držobní predchodcovia žalobcov mali držbu odvodenú od skutočných
vlastníkov manželov O. na základe riadne registrovanej kúpnej zmluvy. Ak žalobcovia na základe
uvedenej úvahy preukázali existenciu držby a odvodili ju od posledného vlastníka, išlo tu jednoznačne o

držbupravú,ktorejznakomjeprávnydôvoddržby,ktorýznamenalposkytnutieplneniavovzťahukdržbe,
nielen manželmi B. a následne žalobcami. Úvahy súdu prvej inštancie o tom, že žalobcovi mali vedieť, že
vlastnícke právo nadobudnú len a jedine písomnou zmluvou, však neznamená, že nemohli nadobudnúť
takýmto spôsobom oprávnenú držbu. Vlastníckeho práva sa domáhajú originálnym spôsobom, ktorým
je vydržanie. Poukázali na úhradu 10.000,- ČSK (správne Kčs) a vstup do držby nielen faktického

ovládania, ale i do držobnej vôle, keď iný druh vzťahu do úvahy neprichádza (napr. nájom). Faktické
ovládanie možno vyvodiť z toho, že pozemky boli už pri vstupe do držby riadne oplotené z východnej
a západnej strany a v nezmenenom rozsahu je tomu tak až doteraz, čo aj toto nasvedčuje, že išlo
o legitímny držobný vzťah. Ak evidenčnými vlastníkmi sa stali žalovaní na základe záznamovej listiny
N XXX/XXXX., Nz XXXXX/XXXX zo dňa 07. 12. 2004, keď podľa vyhlásenia o vydržaní v notárskej

zápisnici odvodzovali žalovaní svoje právo vo vzťahu ku KN č. XXXX/X, prípadne z iných listín, poukázali
na to, že ak je preukázaná riadne registrovaná kúpna zmluva, tak je to silnejší titul vlastníckeho práva
právnych predchodcov žalobcov, ktorý znamenal odklon predmetu vlastníctva pre právnych nástupcov
po C. F. a J. L., rod. F. a nemôže takáto záznamová listina z hľadiska sily spôsobiť vznik vlastníckeho
práva v ich prospech na základe vydržania. Poukázali na to, že žalovaným chýbalo faktické ovládanie

týchtopozemkov.Namietali,žepokiaľsúdprvejinštancieuvedenérozhodujúceskutočnostinevyhodnotil
náležitým spôsobom, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverom. K
hmotnoprávnemu posúdeniu držobného vzťahu možno dodať len zákonnú úpravu § 129 ods. 1 OZ,
ust. § 130 ods. 1 OZ s poukazom na to, že v pochybnostiach, čo sa týka držby, sa predpokladá, že
táto je oprávnená, ktorými ustanoveniami sa súd prvej inštancie dôsledne neriadil. Poukázali na právnu

teóriu, podľa ktorej „dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nejedná bezprávne, keď si prisvojuje
určitú vec" a ďalej presvedčenie musí smerovať aj k tomu, že nekoná bezprávne.., strana 191, J. Spáčil,
C.H.BECK, 2002, Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákonníku, pričom poukázali, že strana 193
definuje „omluvitelný omyl", ďalej poukázali, že tu môžu prevziať aj závery zrušujúceho odvolacieho
rozhodnutia.

10. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov k argumentom žalobcov v odvolaní, kde sa
žalobcovia zaoberajú podľa žalovaných irelevantnou skutočnosťou, a to pridelením pozemku na stavbu
ich domu a dohodou o zriadení OSU, poukázali na to, že právne relevantná je len registrovaná „Dohodao zriadení práva osobného užívania pozemku", takouto dohodou mali žalobcovia pridelené len XXX m2.
Nie je právne relevantné rozhodnutie o pridelení pozemku. Avšak nesprávnym zápisom geometrického
plánu, ktorý si dali vyhotoviť žalobcovia po dostavbe rodinného domu, "dostali" na list vlastníctva výmeru

až XXX m2. Prvostupňový súd v druhom napadnutom rozhodnutí určil žalobcom do vlastníctva parcelu
CKN XXXX o výmere XX m2. Výmera XXX m2, do ktorej mohli eventuálne pozemok žalobcovia vydržať,
a to titulom chybných zápisov, rozhodnutím súdu sa presiahla o XX m2, t. j. na XXX m2 s odôvodnením,
že sa jedná o nepatrný presah nad XXX rn2 a jedná sa o ospravedlniteľný omyl.

11. K argumentom žalobcov v odvolaní, že žalobcovia vydržali vlastnícke právo
k sporným parcelám, vzhľadom na ustálenú judikatúru popierajú, že žalobcom vzniklo
vlastnícke právo vydržaním, že vstúpili do držby a boli dobromyseľní v držbe k sporným pozemkom.
Žalobcom nesvedčí žiaden nadobúdací titul pre dobromyseľnú držbu a ani žiaden
nadobúdacítitul,ktorýbytopreukazoval.Doskončeniadokazovaniatonepreukázali,anipozrušovacom
rozhodnutí krajského súdu a doplnenom dokazovaní. Žalobcovia v konaní, ako aj v odvolaní, poukazujú

len na ústnu zmluvu, ktorú údajne uzavreli s manželmi B., ktorí ani neboli vlastníkmi sporných parciel,
a teda sa ani nemohli žalobcom definovať či preukazovať relevantným dôkazom, že sú vlastníkmi.
Je neuveriteľné a zarážajúce tvrdenie, že žalobcovia boli subjektívne presvedčení, že takouto ústnou
zmluvou v roku 1984 nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Takúto ústnu zmluvu mali uzatvoriť v roku
1984, t.j. 20 rokov od účinnosti Občianskeho zákonníka, kedy sa nehnuteľnosti nadobúdali písomnými

zmluvami registrovanými na Štátnom notárstve. Tieto skutočnosti boli všeobecne známe. Ak by boli
napriek tomu žalobcovia v omyle, že stačí ústna zmluva, tak je to neospravedlniteľný omyl. Tvrdia, že
údajne vyplatili 10.000,- KČS za dané pozemky a ani od toho nemajú žiaden doklad. Poukázali na
tvrdenie žalobcov v odvolaní, že aj B. nadobudli sporné parcely od O. a tiež na základe len ústnej zmluvy,
čo svedčí, že ani B., keď údajne predávali ústne žalobcom, nemohli byť dobromyseľní na základe nimi

tiež uzavretej len ústnej zmluvy. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní poukazujú na písomnú zmluvu zo dňa
31. 03. 1964 uzatvorenú medzi predávajúcimi (právni predchodcovia žalovaných) a kupujúcimi O., táto
zmluva svedčí len tomu, že tak O., ako aj právni predchodcovia žalovaných, boli znalí, že k prevodu
nehnuteľnosti je potrebná písomná kúpna zmluva registrovaná ŠN. Preto je zarážajúce, že žalobcovia
tvrdia, že O. následne pozemky predali B. len ústne a B. žalobcom tiež len ústne. Písomná kúpna

zmluva z roku 1964 nie je dôkazom pre vznik vlastníctva vydržaním žalobcov. Nie je nadobúdacím
titulom svedčiacim pre dobromyseľnosť žalobcov. Poukázali na to, že aj keď daná zmluva nemá žiadnu
relevanciu pre dobromyseľnosť žalobcov, právni predchodcovia žalovaných danou kúpnou zmluvou
odpredali len nepatrnú časť zo spornej pozemnoknižnej parcely vedenej v PKN vložke ž. XXXX, p. č.
XXXX/X, ktorá bola o celkovej výmere až XXXXX. Danou zmluvou mali predať len XXXX m2.V odvolaní

žalobcovia opomenuli uviesť dôležitú okolnosť, že danú zakúpenú parcelu kupujúci O. následne v roku
1970 predali Čsl. Štátu, a to písomnou zmluvou zo dňa 16. 04. 1970 na účely výstavby rodinného domu,
či domov t. j. na pridelenie stavebníkom do OSU. Poukázali, že O. v roku 1964 a v roku 1970 robili
prevody písomne, preto nie je uveriteľné, aby pozemky predávali len ústne B.. V odvolaní sa žalobcovia
odvolávajú na svedkov - deti údajných prevodcov B. či deti O.. Sú to všetko nepriami svedkovia, ktorí

naviac svedčili len o ústnych zmluvách, o ktorých údajne vedeli len z počutia. Tieto svedecké výpovede
považujú za irelevantné v danom spore určenia vlastníctva vydržaním. Pokiaľ v odvolaní sa žalobcovia
zmieňujú o notárskej zápisnici, ako titulu zápisu vlastníctva pre žalovaných, opakovane uvádzajú, že
sa jednalo o spôsob vysporiadania parciel po ich právnych predchodcoch. Dané sporné parcely prešli
dedičským konaním D XXXX/XX po pôvodnej pozemnoknižnej vlastnícke J. L. a D XXX/XX po jej bratovi

C. F.. Ďalej kúpnou zmluvou V XXXX/XX z dedičov C. F. na rodičov žalovaných a následne po smrti
otca žalovaných na nich. V daných právnych listinách boli však sporné parcely uvádzané ako parcely
registra E, t. j. pozemnoknižné. Po ROEP a prečíslovaní daných parciel na register „C" už nebolo možné
dané tri dedičské rozhodnutia či kúpnu zmluvu zapísať do listov vlastníctva, preto notárska zápisnica
bola spôsob ako napraviť tento stav. Ústna zmluva je, podľa žalobcov tvrdiacich to v odvolaní, silnejší

nadobúdací titul
ako vlastnícke právo titulom dedenia či kúpnej zmluvy, pritom ústna zmluva z roku 1984 nemohla založiť
žiadne vlastnícke právo. Dané pozemky sa dedili v roku 1977 po J.
L., v roku 1995 po C. F., prevádzali sa medzi dedičmi platnou kúpnou zmluvou v roku 1996, dedením XD/
XXX/XX po otcovi žalovaných H. L., osvedčovali sa notárskou zápisnicou v roku 2006. S prihliadnutím

na zabezpečenie právnej istoty a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí poukázali na ustálenú judikatúru
NS SR, konkrétne na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 361/2012 zo dňa 27. 01. 2015, v ktorom najvyšší
súd uviedol, že judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti
po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme,nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle
§ 130 ods. 1 veta prvá OZ nemôže byť držiteľom oprávneným (sp. zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe
ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom

veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva
postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti".
Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalovaným plnú náhradu trov
odvolacieho konania.

12. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných vo vzťahu k vydržaniu pozemkov, o ktorých
žalobcovia tvrdia, že ich nadobudli ústnou zmluvou, poukázali opakovane na ust. § 129 ods. 1 OZ, §
130 ods. 1 OZ s poukazom na to, že dobrá viera spočíva v takom presvedčení, že držiteľ je vlastníkom
veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, prípadne, že sú dané právne skutočnosti, ktoré
majú za následok vznik vykonávaného práva (podrobne Bičovský J., Holub M., Občiansky zákonník a
predpisy súvisiace, Praha: Panoráma 1984, R 45/1984 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek pod č.

Cpj51/84,ktorérozhodnutieuvádza:„dobrávierajepresvedčenienadobúdateľa,ženejednábezprávne,
keď si napríklad prisvojuje určitú vec"). K námietke žalovaných, že nešlo o „písomnú" zmluvu, a preto
oprávnená držba ako predpoklad vydržania neprichádza do úvahy uviedli, že z povahy tejto námietky
vyplýva, že by mohlo ísť o „právny omyl", podľa ktorého oprávnená držba by mohla byť založená len z
hľadiska formy písomnou zmluvou. Rozhodujúcou skutočnosťou (inak preukázanou zaplatenie 10.000,-

ČSK a vstup do držby a užívanie riadne oploteného pozemku) je v danej súvislosti omyl vo vôli ako
nesprávna alebo nedostatočná predstava o právnych následkoch právneho úkonu (Š. Luby, Právne
úkonu v československom občianskom zákonníku, Právnické štúdie 1969, č. 1, strana 67), ktorá musí
zahrňovať i v prípade, keď konajúci sa mýli o právnych následkoch úkonu, ktorý ovšem dobromyseľne
vykonali. Tvrdia, že so zreteľom na všetky okolnosti mohli byť v dobrej viere, pretože oproti zaplateniu

konkrétnej sumy vstúpili do držby a užívania. Platné právo § 130 ods. 1 OZ nevyžaduje k oprávnenej
držbe žiadny titul, ale iba podmienku, že držiteľ so zreteľom k všetkým okolnostiam je v dobrej miere,
že mu vec alebo právo patrí. Keď za konkrétny pozemok zaplatili, vstúpili v presne oplotenej časti do
údržby a úžitku a dlhú dobu v tomto stave zotrvali, poctivosť z tohto postupu je zreteľná a jednoznačne
ju možno podradiť pod prípad poctivej držby, ktorú právna teória považuje za držbu oprávnenú. Poctivá

držba nevyžaduje žiadny právny dôvod a nemusí sa nutne opierať o existujúci právny dôvod (postačí
domnelý právny dôvod - titul putativus). Opakovane uviedli, že žalovaní si dali osvedčiť pozemok napriek
tomu, že nespĺňali podmienky oprávnenej držby. Vo vzťahu k rozhodnutiu sp. zn 4Cdo 341/2012 zo dňa
27. 01. 2015 uviedli, že právna istota a z nej plynúca ochrana legitímneho očakávania vyplývala z tých
skutočností, ktoré v čase, kedy sa udiali, boli pri právnom posudzovaní známe. V období okolo roku

1984 takáto výkladová otázka známa nebola a nemôže uvedené rozhodnutie retrospektívne mať vplyv
na tie rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa stali 30 rokov skôr, ako takéto závery boli formulované.

13. Žalovaní v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zo dňa 06. 08. 2018 poukázali, že žalobcovia
neuviedli žiadne relevantné stanovisko, dôkaz, na základe ktorého by im súd mohol prisvedčiť, že

žalobcom vzniklo vlastnícke právo titulom vydržania. Poukázali už aj na ustálenú judikatúru. Na svojom
vyjadrení k odvolaniu v plnom rozsahu trvajú aj vo vzťahu k vyjadreniu žalobcov zo dňa 06. 08. 2018.
Žalobcovia v roku 1984 kupovali pozemok od nevlastníkov a bez akejkoľvek zmluvy, bez akéhokoľvek
dokladu. Navrhli rozhodnutie okresného súdu potvrdiť.

14. V ďalšom vyjadrení žalobcom zo dňa 11. 09. 2018 títo uviedli, že sa domnievajú, že v ich odvolaní
a vyjadrení uviedli „relevantné stanovisko", z ktorého by sa dalo odvodiť ich vlastnícke právo, tvrdenie
uvedené vo vyjadrení žalovaných o tom, že „žalobcovia v roku 1984 kupovali pozemok od nevlastníkov
a bez akejkoľvek zmluvy, bez akéhokoľvek dokladu", nie je správne. Nekupovali predmetný pozemok
od nevlastníkov, ale nadobudli pozemok ústnou zmluvou (výslovne) od právnych predchodcov, ktorí

pozemok tiež majú v oprávnenej držbe, ktorú mali odvodenú od pôvodných vlastníkov na základe zmluvy
z roku 1964. Ústna zmluva z roku 1964 je z hľadiska prejavu rovnocennou zmluvou ako zmluva písomná
a v tom čase predpokladali, že držba založená takouto zmluvou je držbou oprávnenou. Znamená to,
že nadobúdali od oprávnených držiteľov. Vstúpili do oprávnenej držby ich právnych predchodcov. Na
základe takých podmienok odovzdania držby proti zaplateniu ceny držby sa tento úkon musí posudzovať

relevantne ako oprávnený vstup do pôvodnej držby ich právnych predchodcov.

15. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku, ďalej len „CSP"), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a beznariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutom výroku II., ktorým súd prvej inštancie v zostávajúcej časti žalobu zamietol a vo
výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

16. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
prejednávaného sporu a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP, pričom
odvolací súd na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v plnom rozsahu poukazuje a s týmto sa

stotožňuje. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie rozhodol vo veci vecne správne,
vykonal náležité právne posúdenie. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k názoru, že odvolanie
žalobcov nie je dôvodné. K tvrdeniam žalobcov v podanom odvolaní, keď uvádzali, že je potrebné odlíšiť
časť rozhodujúcich skutočností a právneho posúdenia, ktoré sa vzťahujú k nadobudnutiu stavebného
pozemku a k nadobudnutiu oprávnenej držby k zostávajúcim súvisiacim pozemkom, ktoré nadobudli od
manželov B., odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite sa

vysporiadal s právnym posúdením tej spornej plochy, ktorú žalobcovia užívali z titulu výstavby rodinného
domu, pričom súd prvej inštancie v zásade postupoval v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu v
tejto veci č. k. 14Co/575/2016 - 170 zo dňa 28. 07. 2017, keď pri rozhodovaní o tejto časti uplatneného
nároku žalobcami do úvahy vzal skutočnosť, že žalobcovia sú už ako vlastníci v režime BSM zapísaní k
nehnuteľnostiam o výmere XXX m2, pričom súd zároveň ustálil, že s prihliadnutím na postup štátnych

orgánov, u ktorých došlo zjavne k zmätočným úkonom pri prideľovaní pozemkov do osobného užívania
za účelom výstavby rodinného domu k pozemkom vo výmere XXX m2 a práve z týchto dôvodov
súd vyhovel žalobe žalobcov v časti, ktorou sa domáhali určenia, že do BSM žalobcov 1/, 2/ patrí
nehnuteľnosť v k. ú. Y., vedená Okresným úradom L., katastrálny odbor na LV č. XXXX, ako pozemok
s parcelným číslom CKN XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2. K tomuto záveru súd

dospel z dôvodu, že bolo preukázané, že práve na tejto parcele je postavený aj rodinný dom žalobcov,
pričom sa jedná o plochu, na ktorej ich rodinný dom presahuje plochu pozemku parc. č. XXXX. Súd
dospelkzáveru,ženapriektomu,žetaktopriznanáplochanadobudnutávydržanímvprospechžalobcov
predstavuje spolu s doteraz vlastnenými parcelami výmeru vyššiu, než XXX m2, spolu XXX m2, jedná
sa však o nepatrný presah, ktorý zodpovedá možnému ospravedlniteľnému omylu o oprávnenej držbe

a vlastníctve zastavanej plochy. S takýmto právnym posúdením nepochybne súhlasili aj žalobcovia, čo
nepochybne vyplýva z odôvodnenia ich odvolania, pričom žalovaní proti rozsudku súdu prvej inštancie
v tejto časti (výrok I.) odvolanie nepodali.

17. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním

vo vzťahu k pozemkom, o ktorých žalobcovia tvrdili, že tieto nadobudli na základe kúpnej zmluvy od
manželov B. v roku 1983, pričom za tieto pozemky mali zaplatiť manželom B. sumu 10.000,- Kčs.
Odvolací súd uvádza, že na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k správnym
právnym záverom, že aj pri najmenšej opatrnosti, žalobcovia museli si byť vedomí, že preto, aby
kúpou nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam do svojho vlastníctva, bolo potrebné vyhotoviť

písomnú zmluvu, ktorá následne musela byť registrovaná Štátnym notárstvom. Išlo o jednoznačné
zákonné ustanovenie, ktoré nemohlo vyvolávať pochybnosti o jeho výklade a zmysle ani u občanov
bez právnického vzdelania, pričom vedomosť o potrebe písomnej zmluvy a registrácii na Štátnom
notárstve bola relatívne všeobecne známou skutočnosťou. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru,
že žalobcovia túto spornú časť nehnuteľnosti nenadobudli do svojho vlastníctva v dôsledku absencie

takejto zmluvy, či jej registrácie, a to ani titulom kúpy ani titulom vydržania, pretože za daného právneho
stavu a objektívneho stavu vedomostí o podmienkach prevodu nehnuteľností, žalobcovia nemohli byť
dobromyseľní o tom, že im táto plocha patrí. Tiež je správne konštatovanie súdu prvej inštancie, že
sa tak nemohlo stať ani za tých okolností, že manželia B. predložili žalobcom svoje potvrdenie o tom,
ako nadobudli predmetný pozemok od manželov O., a tiež ani skutočnosť, že tu išlo o preluku medzi

dvoma už zastavanými a ohradenými pozemkami, kde žiadne iné osoby túto plochu neužívali, pričom
nemohli tomu svedčiť ani ostatné okolnosti predaja okolitých súvisiacich pozemkov zo strany právnych
predchodcov žalovaných za účelom výstavby rodinných domov inými osobami. Súd po doplnení
dokazovania výsluchom svedkov, postupoval v súlade s uznesením odvolacieho súdu v tejto veci sp.
zn. 14Co/576/2016, keď odvolací súd uložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie podľa návrhu

žalobcov,atovýsluchomsvedkov,keďpodľanázoruodvolaciehosúdunebolomožnéstranesporuodňať
možnosť dokazovať svoje tvrdenia vo vzťahu k otázke dobromyseľnosti nevykonaním ním navrhnutých
dôkazov. Avšak ani doplnené dokazovanie výsluchom svedkov nepreukázalo, že by u žalobcov bolo
možné uznať právny omyl v otázke dobromyseľnosti za ospravedlniteľný, a to aj za situácie, že súduprvej inštancie bola predložená kúpnopredajná zmluva z roku 1963 uzavretá medzi C. F. a J. L., rodenou
F., ako predávajúcimi a C. O. a jeho manželkou B. O., rodenou G., ako kupujúcimi, vzťahujúca sa k
časti nehnuteľnosti zaznačenej v pozemnoknižnej vložke obce Y. č. XXXX, m. č. XXXX/X pod Z., ktorá

je vo výkaze plôch ku geometrickému plánu č. XXX/XX/XXX-XXX, vyhotovenému Oblastným ústavom
geodézie a kartografie, Okresným meračským strediskom v Banskej Bystrici dňa 25. 07. 1963 ako
novoutvorené miestne číslo XXXX/X lúka, o výmere XX árov XX m2, príp. miestne číslo XXX/X lúka, v
tejže výmere, za kúpnu cenu 2.406,- Kčs. Pokiaľ k odvolaniu žalobcovia predložili fotokópiu tejto kúpnej
zmluvy zo dňa 26. 09. 1963 opatrenú pečiatkou Štátneho notárstva v Banskej Bystrici, z ktorej vyplýva

registrácia zmluvy dňom 31. III. 1964 pod J., nemožno tento písomný doklad hodnotiť a posudzovať
ako novotu v odvolacom konaní s prihliadnutím na ust. § 366 CSP. Odvolací súd však zároveň uvádza,
že podľa názoru odvolacieho súdu táto písomnosť doložená žalobcami v odvolacom konaní by nemala
za následok zmenu právneho posúdenia veci s prihliadnutím na predmet sporu. Preskúmaním veci
odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
dovolacieho súdu, pričom odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR, napríklad sp. zn. 2Cdo/271/2007, 4Cdo/287/2006, 5Cdo/237/2009, 5Cdo/49/2010, 3Cdo/12/2010,
4Cdo/362/2012, 3Cdo/97/2009, 4Cdo/283/2009, 5Cdo/30/2010, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010,
6MCdo/5/2010, 3Cdo/46/2017. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky uvádza, že vlastníctvo k nehnuteľnosti je možné nadobudnúť aj vydržaním,
pričom vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva, v prípade, ak dôjde k splneniu všetkých

zákonom určených podmienok. K vydržaniu dochádza priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu
rozhodnutie štátneho orgánu. Aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť
splnené kumulatívne zákonné predpoklady, a to, a/ že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci, b/
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
stanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania, d/ ten, kto je držiteľom, je subjektom spôsobilým na

vydržanie, pričom podmienkou vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí, však nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa, dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom

subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Tak, ako na to poukazuje Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/46/2017, v rozhodovacej praxi
Najvyššieho súdu už bola riešená otázka, či dobromyseľnosť držby môže za účinnosti Občianskeho
zákonníka (v znení do 31. 12. 1991) zakladať kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti, ktorá bola
uzatvorená ústne. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.

zn. 4Cdo/361/2012, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky ako judikát R74/2015. Dospel k právnemu záveru, v zmysle ktorého „oprávneným
držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej
vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do
31. 12. 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme",

pričom odvolací súd uvádza, že tak tomu bolo aj v súdenej veci. Najvyšší súd v uvedenom judikáte
vysvetlil, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že vec mu patrí a ide
pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa
postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípade od
každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti

alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo
nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl
neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nikoho
neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so

zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn.
4Cdo/289/2009 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky ako
judikát R73/2015 zaujal právny záver, v zmysle ktorého „oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto
do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. 12. 1991 na základe zmluvy

o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963
Zb. o Štátnom notárstve a o konaní pred Štátnym notárstvom (Notársky poriadok)". V odôvodnení
Najvyšší súd poukázal na to, že pokiaľ do uvedeného dňa niekto vstúpil do držby pozemkov na základe
zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciuvyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je ich vlastníkom, aj keď
subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka, aby zmluvy o prevode vlastníctva
k nehnuteľnej veci boli registrované Štátnym notárstvom, bola v Občianskom zákonníku upravená jasne

a jednoznačne, vymedzená v ust. § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31. 12. 1991) tak, že „ak sa
nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej
účinnosť je potrebná registrácia Štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva".
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním
napadnuté je vecne správne, v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, pričom v

súdenejvecineexistujúžiadneskutkovéokolnosti,prektorébybolomožnésaodustálenejrozhodovacej
praxe dovolacieho súdu odkloniť; v tomto smere odvolací súd poukazuje, že v zmysle § 421 ods. 1
písm. a/ CSP prípadné odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odvolacím
súdom je prípustným dovolacím dôvodom. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že neodmysliteľnou
súčasťou princípu právnej istoty je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, tak ako to vyplýva aj z rozhodovacej praxe Ústavného

súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ teda žalobcovia počas celého konania tvrdili, že uzavreli ústnu kúpnu
zmluvu s manželmi B., ktorí tiež mali uzavrieť ústnu kúpnu zmluvu, ako kupujúci, s manželmi O., pričom
aj z výsluchu svedkov vyplynulo, že títo o konkrétnom úkone pri kúpe pozemku žalobcami, o jeho forme,
či o kúpnej cene vedomosť nemali, aj za situácie, že by manželia B. odkúpili od manželov O. na základe
neformálnej kúpnej zmluvy pozemky, a následne žalobcovia neformálnou kúpnou zmluvou odkúpili od

manželov B. pozemky, ktorí však v čase tvrdenej neformálnej ústnej zmluvy nemohli byť ani vlastníkmi
sporných nehnuteľností, je potrebné prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, s prihliadnutím už aj na hore
uvedené, že sa v danej veci nejedná o ospravedlniteľný právny omyl, a teda nebola splnená jedna zo
základných podmienok pre vydržanie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, a to dobromyseľnosť; z
týchto dôvodov preto súd prvej inštancie vecne správne rozhodol, keď výrokom II. v zostávajúcej časti

žalobu žalobcov zamietol.

18. Rovnako súd prvej inštancie rozhodol vecne správne aj o trovách konania podľa pomeru úspechu
pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP, keď pomer úspechu žalovaných vo vzťahu
k úspechu žalobcom predstavoval 90 %.

19. Keďže odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku II. a III.
považuje za vecne správne, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. postupom
v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP, ust. §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovaným, ktorí boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní,
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcom, pričom o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).