Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/3/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114204183
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:5114204183.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudcov Mgr.

Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej, v spore žalobcu: JUDr. Q. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K. XXXX, štátna občianka SR, XXX XX K. pri K., proti žalovaným: 1/ W. súd Z., so sídlom D., o doplatenie
funkčného platu, na odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 26. októbra
2016, č.k. 14Cpr/3/2014-129, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku I. o povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania, mení tak, že žalovaný 2/ je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úrok z
omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.908,33 Eur za obdobie od 20.04.2014 do 10.06.2014, a

to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti výroku I. žalobu zamieta.

II. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného 2/ nemá žiadna zo strán právo na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi úrok z
omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.908,33 Eur za obdobie od 20.04.2014 do 10.6.2014, a to
do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu voči žalovanému 2/ zamietol
(výrok II.). Ďalším výrokom žalobu zamietol aj voči žalovanému 1/ (výrok III.). Žalobcovi priznal nárok na

náhradu trov konania od žalovaného 2/ (výrok IV). Žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal (výrok
V.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia úroku z omeškania pre omeškanie s
vyplatením časti funkčného platu sudcu. Súd prvej inštancie citoval ust. § 2 zák. č. 120/1993 Z.z., § 41
ods. 2, § 41a, b zák. č. 38/1993 Z.z., § 65 ods. 5, § 66, § 71, § 87 ods. 1, § 90, § 25 ods. 1, 4, § 150
ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z., § 34 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z., § 1 ods. 4 zák. č. 311/2011 Z.z., § 563,
§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka a § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. a konštatoval, že v konaní nebolo sporné,
že vo vymedzenom období od 01.01.2011 do 25.07.2011 žalobca vykonával funkciu U., pričom mal v

tomto období určený funkčný plat vo výške určenej platovým dekrétom. Na základe nálezu Ústavného
súdu SR sp.zn. PL.ÚS XX/XXXX predseda W. súdu Z. oznámením o výške a zložení funkčného platu
č. U. XXXX/XX-Oú zo dňa 30.06.2014 oznámil žalobcovi, že s účinnosťou od 01.01.2011 do 25.07.2011
mu patril vyšší funkčný plat ako mu bol vyplácaný. Následne bol žalobcovi doplatok funkčného platu
vyplatený. Súd prvej inštancie sa predovšetkým zaoberal tým, ktorý zo žalovaných, či prípadne obaja
žalovaní, majú byť zaviazaní plniť. Dospel k záveru, že vecná pasívna legitimácia žalovaného 1/ v konaní
nie je. Konštatoval, že žalovaný 1/ má postavenie osobného úradu sudcu v zmysle ust. § 25 ods. 4

zák. č. 385/2000 Z.z.. Z hľadiska kompetencií W. ako osobného úradu sudcu vo vzťahu k platovým
pomerom sudcov poukázal na ust. § 9 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z., pričom poukázal na to, že hoci v
zmysle citovaného zákonného ustanovenia o platových veciach rozhoduje predseda súdu, na ktorom
sudca vykonáva funkciu, zo zákonnej úpravy platových pomerov sudcov vyplýva, že predseda súdunerozhoduje o výške platu sudcu, ktorá vyplýva zo zákona a rovnako nie je oprávnený rozhodovať
o jeho znížení alebo zvýšení. O platových náležitostiach rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca
vykonáva funkciu sudcu len v tých prípadoch, kedy to zákon predpokladá (§ 78a zák. č. 385/2000 Z.z.).

Pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ vo vzťahu k uplatnenému nároku naopak vyplýva z ust. § 25
ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z., v zmysle ktorého vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k
štátu, pričom za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdu, ktorého pôsobnosť
upravuje osobitný predpis a ktorým ústredným orgánom štátnej správy pre súdy v zmysle ust. § 34
ods. 1 zák. č. 757/2004 je Ministerstvo spravodlivosti SR. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že

žalobca sa môže domáhať uplatneného nároku len voči žalovanému 2/ (štátu). Žalobu žalobcu voči
žalovanému 1/ preto pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietol. Súd prvej inštancie sa ďalej
zaoberal tým, kedy bol žalovaný 2/ v omeškaní s výplatou platu a kedy mu teda vznikla povinnosť platiť
úroky z omeškania. Uviedol, že v právnej otázke nároku na úrok z omeškania v prípade omeškania s
platením platu vychádzal z ust. § 150 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z.z., v zmysle ktorého sa na osobitný vzťah
sudcu primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak, pričom

poznámka pod čiarou č. 33 odkazuje na Zákonník práce v znení neskorších predpisov. V zmysle § 1 ods.
4 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., pokiaľ tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na
právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý odkaz je potrebné
aplikovať aj na osobitný vzťah sudcu. Následne tak možno aplikovať ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Nestotožnil sa so žalobou v časti úrokov z omeškania už odo dňa nasledujúceho po dni

splatnosti platu sudcu za mesiace január až júl 2011 vyplývajúceho z ust. § 87 zák. č. 385/2000 Z.z.
Poukázal na to, že plat za mesiace január až júl 2011 v období od 01.01.2011 do 25.07.2011 bol
žalobcovi vyplácaný vo výške vyplývajúcej z v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy, konkrétne z ust.
§ 2 a § 29g zák. č. 120/1993 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2011 do 25.07.2011. Omeškanie žalovaného
2/suspokojenímplatovýchnárokovžalobcutaknemohlonastaťskôr,neždotknutézákonnéustanovenia

vo vzťahu k sudcom stratili účinnosť v dôsledku vyhlásenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 11.decembra 2013 sp. zn. PL.ÚS 99/2011 v Zbierke zákonov pod č. 97/2014 Z.z. dňa 18.04.2014.
Následne, analogicky podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka, žalovaný 2/ bol povinný uspokojiť
platové nároky žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do 26.07.2011 prvý deň po vyhlásení uvedeného
Nálezu v Zbierke zákonov, t.j. dňa 19.04.2014 a až odo dňa nasledujúceho, t.j. od 20.04.2014 možno

konštatovať, že sa dostal do omeškania s uspokojením platových nárokov žalobcu a od tohto dňa patrí
žalobcovi nárok na zákonný úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.908,33 Eur do dňa
jej úhrady 10.06.2014. V uvedenej časti tak žalobe vo vzťahu k žalovanému 2/ vyhovel a vo zvyšnej
časti žalobu zamietol. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovaného 2/, že žalobcovi by právo na
zaplatenia úrokov z omeškania mohlo patriť až po uplynutí lehoty šiestich mesiacov od vyhlásenia

Nálezu v Zbierke zákonov danej Ústavou Slovenskej republiky Národnej rade Slovenskej republiky
na zosúladenie protiústavného zákona s Ústavou Slovenskej republiky, lebo úprava práv a povinností
subjektov právnych vzťahov je spojená s atribútom (tu stratou) účinnosti dotknutých právnych predpisov,
nie s atribútom platnosti právnych predpisov. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP, tak, že žalovanému 1/, ktorý bol v konaní úspešný, nárok na náhradu

trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil a žiadne trovy mu v konaní ani nevznikli. Žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 2/, keď dospel k záveru, že ohľadom pôvodne
žalovanej istiny vzal žalobca žalobu späť pre jej zaplatenie po začatí konania a v úroku z omeškania
bol v konaní úspešný.
2. Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný 2/. Napadol rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu výroku,

ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania a vo výroku o trovách konania a žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a žalobu žalobcu
aj v tejto časti zamietol. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b), d) a h). Vyslovil názor,
že v prejednávanej veci ide žalobcom o také uplatňovanie práva, ktoré by mohlo byť posudzované

ako rozporné s dobrými mravmi, keď žalobca je sudcom Krajského súdu, vykonáva povolanie, ktoré
vyžaduje vysoké morálne a osobnostné predpoklady a preto by súd mal z hľadiska uplatňovania jeho
práv zohľadniť skutočnosť, že v prípade sudcov by mala byť hranica posudzovania možného rozporu
uplatňovania ním tvrdeného práva na súde s dobrými mravmi vyššia ako u bežných občanov. V odvolaní
ďalej namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pričom vyslovil názor, že z viacerých ustanovení zákona

o sudcoch možno vyvodiť, že je to práve osobný úrad sudcu, ktorý vypláca sudcovi jeho platové nároky.
V súvislosti s tým poukázal na viacero rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných
veciach, kde súdy konštatovali nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/, keďže právna
úprava v spojitosti s vyplatením platu sudcu explicitne ukladá povinnosť práve len osobnému úradusudcu. Ďalej poukázal na fakt, že podľa rozhodnutia súdu prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie
úrokov z omeškania vyplýva z § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., z § 1 ods. 4 zákona č. 311/2001
Z.z. Zákonníka práce v spojení s § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. § 1 ods. 4

zákonač.311/2001Z.z.hovoríotom,žeaktentozákon(Zákonníkpráce)vprvejčastineustanovujúinak,
vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú
upravené v jeho prvej časti v § 1 - 122. Ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa nachádza v
jeho ôsmej hlave, ktorá upravuje záväzkové práva, nie všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka
ako takého. Vzhľadom k uvedenému vyslovila právny názor, že pre uloženie povinnosti zaplatiť úroky z

omeškania žalovanej 2/ absentuje právny základ, pretože ak zákon o sudcoch neodkazuje na možnosť
priameho použitia ust. § 517 Občianskeho zákonníka a ak ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, na ktoré
odkazuje § 150 ods. 1 zákona o sudcoch, sa vzťahuje iba na všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka (medzi ktoré ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka s istotou nepatrí), pre uloženie
povinnosti zaplatiť úroky z omeškania žalovanej 2/ absentuje právny základ. Ďalej namietal priznanú
výšku úrokov z omeškania, a uviedol, že výška zákonného úroku z omeškania pri začiatku omeškania

20.4.2014 nemôže byť vyššia než 5,25 % ročne. Namietal tiež stanovenie začiatku a konca omeškania,
keď poukázal na skutočnosť, že na osobnom úrade žalobcu bol výplatný termín 9. dňa v mesiaci,
preto žalovaný 1/ mohol žalobcovi doplatiť funkčný plat najskôr až vo výplatnom termíne za mesiac
apríl 2014, teda 09.05.2014, preto teoreticky mohlo nastať omeškanie až od 10.05.2014, nie skôr. Bol
však principiálne toho názoru, že žalobcovi by právo na zaplatenie úrokov z omeškania patrilo až

odo dňa 19.10.2014, teda až po 6-tich mesiacoch od zverejnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Pokiaľ teda boli žalobcovi v plnom rozsahu doplatené
jeho platové náležitosti za dotknuté obdobie pred uplynutím uvedenej 6-mesačnej lehoty, plynúcej od
zverejnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov, nemohlo podľa názoru
žalovaného 2/ dôjsť k vzniku omeškania. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v

Trenčíne, sp. zn. 5CoPr/3/2016-118 zo dňa 18.05.2016, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp.
zn. 25CoPr/8/2015-170 zo dňa 15.06.2016. Žalovaný 2/ ďalej vyslovila názor, že súd prvej inštancie sa
nedostatočne vysporiadal s existujúcou rozhodovacou praxou iných súdov v obdobných veciach. Pokiaľ
ide o trovy konania, žalovaný 2/ namietal, že súd prvej inštancie vo výroku o nároku na náhradu trov
voči žalovanému 2/ neuviedol rozsah priznaného nároku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie o nároku

na náhradu trov konania nerozhodol správne, nakoľko žalobca nemal v konaní plný úspech vo veci, ale
len čiastočný, keďže súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania od 20.04.2014, pričom
žalobca si ich nárokoval od 11.02.2011. Zároveň nie je možné opomenúť tú skutočnosť, že žalovaný
2/ nezavinil zastavenie konania v časti týkajúcej sa doplatenia funkčného platu, keďže funkčný plat bol
žalobcovi doplatený v priebehu konania od žalovaného 1/, v tejto časti preto žalobca nebol úspešný

voči žalovanému 2/, ale práve voči žalovanému 1/. Napokon žiadala, aby súd na danú vec aplikoval
ust. § 257 CSP, nakoľko existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by nemala byť žalobcovi
priznaná náhrada trov konania. Záverom odvolania žalovaný 2/ namietal porušenie práva na spravodlivý
proces, pretože súd prvej inštancie nerozhodol vo veci rozsudkom pre zmeškanie, i keď boli pre takéto
rozhodnutie splnené podmienky, čo v odvolaní podrobne odôvodňuje.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a zistil,
že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť vo výroku, ktorým súd rozhodol o povinnosti

žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania (§ 388 CSP). Vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie
odvolacieho súdu.

5. Žalovaný 2/ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Podstatou tohto odvolacieho

dôvodu je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav; o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

6. V danej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správne právne
predpisy a tieto aj správne aplikoval. K namietanej vecnej pasívnej legitimácii žalovaných sa súd prvejinštancie vo svojom rozhodnutí podrobne vysporiadal a jeho závery považoval odvolací súd za správne.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie v tom, že vecne pasívnym subjektom v danej
veci je žalovaný 2/, keď rovnako ako súd prvej inštancie je aj odvolací súd toho názoru, že žalovaný

1/ ako rozpočtová organizácia je len správcom majetku štátu, teda spravuje majetok vo vlastníctve U.
a pri tejto správe zastupuje štát, pričom ako rozpočtová organizácia nemá vlastný majetok, z ktorého
by uspokojovala platové pomery sudcov. Táto skutočnosť nevyplýva ani z ust. § 65 až § 92 zákona č.
385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, naopak z ust. §
65 ods. 5 citovaného zákona vyplýva, že za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát, za

ktorý v zmysle ust. § 25 ods. 1 veta druhá citovaného zákona koná ústredný orgán štátnej správy súdov,
ktorého pôsobnosť upravuje osobitný zákon, v danom prípade teda žalovaný 2/. Súd prvej inštancie tak
vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ v danej veci stanovil správne. Na druhú stranu potom správne
zamietol žalobu voči žalobcovi 1/ pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

7. Pokiaľ ide o otázky omeškania, odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného 2/, že

ak Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) v § 1 ods. 4 zakotvuje, že "ak tento zákon v prvej časti
neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka", týka sa to iba § 1 až § 122 Občianskeho zákonníka, ktoré sú upravené v jeho prvej
časti a netýka sa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda časti zákona, v ktorej sú upravené
záväzkové práva. Vo všeobecnosti totiž platí, že v prípade, ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu

a plat neposkytne v dohodnutej dobe, je v omeškaní. Z dôvodu omeškania je povinný zamestnancovi
uhradiť nielen plat, ale aj úroky z omeškania. Keďže osobitný zákon o plate, ale ani iný pracovno-
právny predpis nezakotvujú výšku úrokov z omeškania, v pracovno-právnych vzťahoch sa postupuje v
týchto prípadoch podľa občiansko-právnych predpisov (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce). Súd totiž nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť

v prípade, kedy to vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická
súvislosť alebo niektorý z princípov (zásad), ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom
poriadku ako významovom celku. Pri výklade a posudzovaní jednotlivých ustanovení právneho predpisu
treba totiž rešpektovať ich význam z hľadiska účelu a zmyslu tohto predpisu ako celku a nie izolovane.
Žiadať vyplatenie platu aj s príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať za čosi neobvyklého,

nemravného, či snáď dokonca protiprávneho, keďže žiadna zo strán v danej veci nespochybňuje, že
žalovaná 2/ plat žalobcovi vyplatila až po zverejnení Nálezu ústavného súdu, sp. zn. PL.ÚS 99/2011.
Občiansky zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania plnia funkciu paušalizovanej náhrady
škody (§ 519), ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu
dlhu. Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve plní charakter zabezpečovací,

sankčný a kompenzačný a inak to nemôže byť ani v danom vzťahu, lebo v opačnom prípade by došlo k
porušeniu rovnosti subjektov tohto závislého vzťahu, a teda k porušeniu článku 47 ods. 3 ústavy.

8. Ohľadom stanovenia počiatku omeškania sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
že úroky z omeškania patria žalobcovi až odo dňa nasledujúceho po dni zverejnenia rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. PL.ÚS 99/2011 zo dňa 11.12.2013, zverejneného v Zbierke
zákonov dňa 18.04.2014. V danej veci sa totiž žalobca svojou žalobou domáhal doplatenia funkčného
platu za obdobie roku 2011, kedy žalovaný 1/ v zmysle novely zákona č. 120/1993 Z. z. o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov U. vydal platový dekrét a vyplácal funkčný plat v sume nižšej
ako v predchádzajúcom období. Protiústavnosť niektorých ustanovení novely zákona č. 120/1993

Z. z. však Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil až svojím nálezom, sp. zn. PL.ÚS XX/XXXX,
zverejneným v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014. Takýto nález je podľa § 41 ods. 2 zákona č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov, všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov. V čase
podania žaloby žalobcu na začatie konania mal teda žalobca vyplatený svoj funkčný plat v súlade s vtedy

platnými právnymi predpismi a žalovaný 2/ nemala v čase podania žaloby povinnosť platiť žalobcovi
to, čoho sa svojou žalobou domáhal. Táto povinnosť mu vznikla až publikovaním Nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL.ÚS XX/XXXX v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014. Preto záver
súdu prvej inštancie, že nasledujúci deň mal žalovaný 2/ na plnenie a dňom 20.04.2014 sa dostal do
omeškania a je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, za obdobie od 20.04.2014 do 10.06.2014, považoval odvolací súd za správny. Preskúmaním
však odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí stanovil nesprávnu výšku úroku z
omeškania, pretože pri prvom dni omeškania 20.04.2014 bola výška úrokov z omeškania stanovená
podľa vtedy účinného § 3 nar. vl. č.87/1995 Z. z. o päť percentuálnych bodov vyššia ako základnáúroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu. Základná úroková sadzba ECB bola v období od 13.11.2013 do 11.6.2014 vo výške 0,25 % ročne,
preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému 2/

nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 1.908,33 Eur za obdobie od
20.04.2014 do 10.06.2014 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Lehotu na plnenie určil odvolací súd na
30 dní, pre špecifické postavenie žalovaného 2/ z hľadiska disponovania s financiami. Financie ktorými
disponuje, predstavujú rozpočtové prostriedky, teda prostriedky prísne účelovo viazané a pridelené
vo vopred stanovenej výške na vopred určené výdavky. Nakladanie s rozpočtovými prostriedkami a

ich obstarávanie je tak menej flexibilné ako financovanie potrieb subjektov súkromného práva, čo
odôvodňuje poskytnutie dlhšej lehoty na plnenie, než zákonom stanovené tri dni od právoplatnosti
rozhodnutia.

9. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného 2/, že žalobcovi by právo na zaplatenie
úrokov z omeškania mohlo patriť až po uplynutí lehoty šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v Zbierke

zákonov danej Ústavou Slovenskej republiky Národnej rade Slovenskej republiky na zosúladenie
protiústavného zákona s Ústavou Slovenskej republiky, keď sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej
inštancie o tom, že úprava práv a povinností subjektov právnych vzťahov je spojená s atribútom (tu
stratou) účinnosti dotknutých právnych predpisov, nie s atribútom platnosti právnych predpisov.

10. Žalovaný 2/ ďalej uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ktorý možno uplatniť
v prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký. Medzi jeho zložky možno zaradiť

predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný
súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne
poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadriť
sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle,
právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavujú pochybenie súdu; o naplnenie odvolacieho
dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúcu realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že
celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

12. V preskúmavanej veci žalovaný 2/ opodstatnenosť uplatneného odvolacieho dôvodu videl v tom,
že súd prvej inštancie nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie, aj keď sa žalobkyňa nedostavila na
pojednávanie. Prosté nedostavenie sa na pojednávanie však neumožňuje rozhodnúť rozsudkom pre
zmeškanie, pokiaľ žalobca pred pojednávaním doručil súdu ospravedlnenie svojej neúčasti, v ktorom

uviedol, že trvá na žalobe avšak netrvá na účasti na pojednávaní. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca
je v konaní aktívny, trvá na uplatnených procesných úkonoch, nevyužíva však právo zúčastniť sa
pojednávania. K tejto účasti ho nemožno nútiť pod následkom rozhodnutia rozsudkom pre zmeškanie.
Odvolací súd preto nezistil opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

13. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozhodnutia rozhodol odvolací súd aj o trovách celého konania
medzi žalobcom a žalovaným 2/, a to podľa § 396 ods. 2, § 256 a § 255 ods. 2 CSP. Vychádzal pritom
z toho, že žaloba v časti istiny bola žalobcom vzatá späť po tom, čo mu žalovaný 2/ v priebehu konania
doplatil žalovanú istinu, preto v tejto časti procesne zavinil zastavenie konania žalovaný 2/. Žalobca
však bol v prevažujúcej časti neúspešný v zostávajúcej časti žalobného návrhu - uplatnených úrokoch z

omeškania, kde by naopak z dôvodu zamietnutia prevažnej časti žaloby v tejto časti nárok na náhradu
trov konania patril žalovanému 2/. Preto odvolací súd rozhodol o trovách konania medzi žalobcom a
žalovaným 2/ tak, že žiadnej z uvedených strán právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania nepriznal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 1/ nie
je týmto rozhodnutím dotknuté.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).