Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 23CoE/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815204162
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8815204162.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom
v Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692 (právneho nástupcu PRO CIVITAS, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Vajnorská 100, IČO: 45869464), zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD.,
advokátkou so sídlom v Bratislave, Martinčekova 13, proti povinnému K. K., bytom I. XXX, o vymoženie
sumy 461,06 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou

č. k. 11Er/406/2015-51 zo dňa 18. apríla 2018 takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol o pokračovaní v konaní so spoločnosťou
BENCONT COLLECTION, a.s. ako právnym nástupcom pôvodného oprávneného PRO CIVITAS s.r.o.
a zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. S odkazom na

§ 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
ust. zák. č. 129/2010 Z.z., zák. .č. 258/2001 Z.z. využijúc oprávnenie dané Exekučným poriadkom,
preskúmal predložený exekučný titul, rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. sp. zn. PC-C/0513/0715 zo dňa 17.10.2014 spolu
so Zmluvou o osobnom účte uzatvorenou medzi povinným a právnym predchodcom pôvodného
oprávneného - Poštovou bankou a.s. a dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v

bode 10.2.2 obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou tejto zmluvy, ktorá mala založiť právomoc
rozhodcovského súdu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spôsobujúcou značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorá je neplatná a bráni tomu,
aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom, keďže neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. K tomuto záveru dospel
na základe zistenia, že doložka bola súčasťou obchodných podmienok formulárovej zmluvy, a teda

bola vopred pripravená dodávateľom, bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah, fakticky však
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná,
možnosť spotrebiteľa obrátiť sa na všeobecný súd je len formálna, fakticky znemožňuje spotrebiteľovi
možnosť voľby spôsobu riešenia sporu. Svoj názor podporil aj odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS
a niektoré rozhodnutia Súdneho dvora ES (C-168/2005, C-243/08, C-40/08).

2. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhol,
aby príslušný súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje, alternatívne, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil v rozsahu § 365 ods.
1 CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie prekročil zákonné limity skúmania exekučného titulu zverené mu
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku i zák. č. 244/2002 Z.z., pretože skúmal aj iné listiny, zmluvu o úvere i

rozhodcovskú doložku. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, ani platnosť rozhodcovskej doložky. Vzhľadomna to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké právne účinky ako rozsudok všeobecného
súdu, má ním byť exekučný súd viazaný rovnako. Právny predchodca oprávneného postupoval v
zmysle § 93b zákona o bankách a ponúkol klientovi návrh rozhodcovskej doložky. Exekučný súd

vykonával nové dokazovanie a oprávnenému nedal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a k
novo vytvorenému skutkovému stavu. Poukázal tiež na nemožnosť aplikácie Smernice 93/13/EHS a
rozsudkov Súdneho dvora EÚ, na nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákona, porušenie
právnej istoty a legitímnych očakávaní, neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom
odvolania podľa § 379 CSP a odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

4. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2

CSP), konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a už len na zdôraznenie jeho správnosti
uvádza.

5. Exekučný súd bol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o.i. oprávnený a zároveň povinný skúmať
súlad exekučného titulu so zákonom. Súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského

rozsudku,alejehosúladnosťsozákonom.Priexistenciirozhodcovskéhorozsudkuakoexekučnéhotitulu
v spotrebiteľských veciach súd skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná
právomoc vo veci konať a či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy,
resp. rozhodcovskej doložky je namieste konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu s princípom dôslednej
ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu dáva podklad pre taký postup
exekučného súdu v konaní, ktorý má za následok neudelenie poverenia súdnemu exekútorovi.

6. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejedať daný

spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je
povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pri
postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (3Cdo 146/2011). Porovnaj tiež uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 6M Cdo 9/2012, 6Cdo 1/2012, 2Cdo

245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011, nález
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011.

7. K argumentu oprávneného, že exekučný súd nemôže skúmať okrem listín uvedených v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku iné listiny, lebo tým prekračuje zákonné vymedzenie svojho oprávnenia, odvolací

súd dodáva, že skúmanie právomoci ktoréhokoľvek subjektu vydať rozhodnutie, ktoré má byť vykonané
v rámci exekúcie, je fundamentálnou právnou skutočnosťou, ktorú musí mať exekučný súd vždy
vyriešenú. Exekučný súd nemôže pripustiť vykonávanie exekúcie na podklade rozhodnutia akéhokoľvek
subjektu, nemôže neprihliadať na to, že pre vydanie exekučného titulu, síce konkrétnym zákonom
predvídaným subjektom, neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Exekučný poriadok v § 41

presne vymedzuje, rozhodnutia ktorých subjektov môžu byť exekučným titulom. Vo všeobecnosti možno
povedať, že ide o subjekty verejnej moci (súdy aj orgány verejnej správy), tiež im na roveň postavené
subjekty cudzích štátov, a tiež rozhodcovské súdy. Zatiaľ čo orgány verejnej moci sú subjekty zriadené a
tiež konkrétne pomenované zákonom, rozhodcovské súdy nie, tie vznikajú na základe zákona, zákonom
predpísanou procedúrou. Zatiaľ čo prv menované subjekty majú zákonom priznanú a zo zákona

zistiteľnú kompetenciu v konkrétnych veciach, pre určenie kompetencie (právomoci) rozhodcovského
súduvkonkrétnejvecisa(opäťnazákladezákona)vyžadujeďalšiaprávnaskutočnosť,atoujeuzavretie
rozhodcovskej zmluvy (doložky).

8. Preto zatiaľ čo pri zisťovaní právomoci iných subjektov vydať exekučný titul je možnosť exekučného

súdu z vyššie uvedených dôvodov výrazne obmedzená, zisťovanie právomoci rozhodcovského súdu
pokrýva širšie spektrum právne významných okolností. Medzi ne patrí zistenie zákonom vyžadovanej
právnej skutočnosti podmieňujúcej založenie právomoci rozhodcovského súdu, ktorou je uzavretie
rozhodcovskej zmluvy (doložky). A práve z tohto dôvodu argumenty oprávneného o nemožnosti skúmaťzmluvu, v ktorej sú obsiahnuté všeobecné obchodné (alebo inak pomenované) podmienky, do ktorých
je úplne neprehľadne zakomponovaná napr. aj rozhodcovská doložka, je nesprávny.

9. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam skutočnosť, že rozhodcovská doložka, ako
súčasť obchodných podmienok zmluvy o osobnom účte zo dňa 19.02.2008 (zmluvné strany sa dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú rozhodované pred rozhodcovským súdom, ak bude
žalobcom banka, a pred rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom, ak bude žalobcom klient),
nebola platne uzavretá, a teda nebola spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu.

10. Nie je možné súhlasiť s argumentáciou oprávneného, že pri uzatváraní zmluvy medzi bankou a
povinnou sa postupovalo zákonným spôsobom, v súlade s § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
(ďalej len zákon o bankách).

11. Podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, banky a

pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona a podľa
odseku (2) návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk
povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá

rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z
obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

12. Takéto znenie preukazuje úmysel zákonodarcu špecifikovať povinnosť bánk vo vzťahu k povinnosti

ponúkať klientom návrhy na uzavretie rozhodcovských zmlúv v naznačenom smere.

13. Zákonné znenie, ktorým banka odôvodňuje postup pri uzatváraní zmlúv, vyžaduje individuálne
dojednanie rozhodcovského konania zo strany spotrebiteľa, keďže má umožniť klientovi, spotrebiteľovi
návrh neprijať. Skutočnosť, že zmluvné podmienky ako celok sú vopred pripravené, a teda ich

nemožno meniť individuálnym dojednaním, sú nepochybne dôkazom toho, že povinný ako spotrebiteľ
nemal možnosť si rozhodcovskú doložku dojednať individuálne, resp. rozhodcovskú zmluvu/doložku
neuzavrieť.

14. Ak má byť rozhodcovská zmluva/doložka právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie,

musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informáciu o
možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informáciu o tom, čo konkrétna voľba znamená. Oprávnený
si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú
zmluvu je skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola predložená povinnému ako spotrebiteľovi vo forme
doložky vopred pripravenej vo formulárovej zmluve a obchodných podmienkach, bez možnosti zmeny

jej obsahu, bez možnosti rozhodcovskú doložku neuzavrieť.

15. Zmluvné dojednanie, ktoré nie je spotrebiteľom individuálne vyjednané je nutné považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom rozhodcovská doložka uzavretá v takejto podobe je zároveň v
rozpore s ústavným právom osoby na súdnu ochranu.

16. Charakteristickou črtou formulárových spotrebiteľských zmlúv, či všeobecných obchodných
podmienok je, že sa pri uzatváraní zmluvného vzťahu nemenia, sú všeobecné a záujemca o službu
tieto podmienky buď prijme alebo ich odmietne a zmluva nevznikne. Predovšetkým v tom spočíva
faktická nerovnosť zmluvných strán. Je zrejmé, že spotrebiteľ je oproti dodávateľovi čo do vyjednávacej

pozície, ako aj čo do informovanosti v nevýhodnom postavení (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie
POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37, a iné).

17. Súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky je opodstatnená.
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju

bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady ES 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-243/08 Pannon).18. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka").

19. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

20.Rozhodcovskádoložka,ktorábolapredformulovanáaktorávyžadujeodspotrebiteľa,abysapodrobil
rozhodcovskému konaniu, navyše na geograficky neprijateľnom mieste, je v rozpore s dobrými mravmi

(IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011). Súdu nič nebráni judikovať neplatnosť rozhodcovskej doložky pre
rozporsdobrýmimravmipodľa§39zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka,vzmyslegenerálnej
klauzuly § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka, v znení aktuálnom v čase uzavretia zmluvy o úvere,
podľa ktorého sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách neplatné.

21. Odvolací súd sa tiež naďalej pridržiava spoločného stanoviska občianskoprávneho a

obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31.12.2007 alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť

exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom

2008.“

22. Z uvedeného vyplýva, že pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a
vykonateľný exekučný titul. Ak zohľadníme skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok v tejto veci vydal
orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, vydaný rozsudok nie je platný, nemá právne

účinky, a takýto rozsudok nemôže byť považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom
pred nariadenie exekúcie.

23. K námietke oprávneného, že postupom exekučného súdu boli porušené jeho procesné práva a bolo
mu odňaté právo vyjadriť sa k postupu súdu pri preskúmavaní exekučného titulu odvolací súd uvádza, že

postupexekučnéhosúdunebolvrozporesprocesnýmiprávamioprávneného.Obsahlistínpredložených
oprávneným bol v tomto prípade postačujúci na objasnenie veci a na dostatočné posúdenie skutkového
stavu. Oprávnený využil svoje právo podať proti rozhodnutiu súdu odvolanie, čím tak vyjadril svoje
námietky a nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie, ku ktorým
exekučný súd dospel z predložených listinných dôkazov. Podanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie tak možno považovať za zhojenie namietaného porušenia práva oprávneného vyjadriť sa vo
veci (tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS 38/2013 zo dňa 24.10.2013).

24. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
preskúmal exekučný titul a následne žiadosť o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi zamietol.

25. Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP uznesenie v napadnutom výroku
potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1 v spojení s §

262 CSP pri zastavení exekučného konania ( § 44 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do
31.3.2017), t.j. v rozhodnutí, ktorým sa exekučné konanie končí.

27. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).