Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoPr/5/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116216278
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1116216278.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: Wüstenrot stavebná sporiteľňa,
a.s., Grösslingova 77, Bratislava, IČO: 31 351 026, zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
Štefánikova 8, Bratislava, proti žalovanej: N. K., J.. X.X.XXXX, E. XX, N., o zaplatenie 12.981,59 eura
s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 7Cpr/3/2016-64, zo dňa
20.4.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti mení tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi úrok 9,567 % p.a. z nezaplatenej istiny 12.981,58 eura od 1.9.2014 do

9.9.2014, ako aj úrok 9,567 % p.a. zo sumy 12.860,59 eura od 10.9.2014 do zaplatenia.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
12.860,59 eura spolu s úrokom z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 12.981,59 eura od 1.9.2014 do
9.9.2014,spolusúrokomzomeškania5,05%ročnezosumy12.860,59euraod10.9.2014dozaplatenia
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol; rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania od žalovanej
vo výške 46,20 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 29.7.2016 domáhal,

aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 12.981,59 eura ako dlžnú istinu, riadny úrok 9,567 % ročne
od 4.8.2014 a úrok z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 12.860,59 eura od 10.9.2014 do zaplatenia.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu uviedol, že medzi sporovými stranami bola uzatvorená
31.10.2012 úverová zmluva číslo XXX-XXXXXXXX/ZU/XX (ďalej len "Zmluva"), ktorou sa žalobca
zaviazal poskytnúť žalovanej ako zamestnancovi bezúčelový úver 13.500 eur, pri úrokovej sadzbe 4

% ročne. Žalovaná sa zaviazala splácať úver pravidelnými mesačnými splátkami po 99 eur, počínajúc
mesiacom 1. čerpania a celý úver splatiť najneskôr do 15 rokov od jeho poskytnutia; príslušenstvom
pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatky za služby účtované v súlade so sadzobníkom
poplatkov pre zamestnancov, ktorým bol poskytnutý zamestnanecký úver a všetky náklady spojené s
jej uplatnením. Splátka úveru bola dohodnutá ku 1. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Návratnosť
úverovej pohľadávky v zmysle Zmluvy bola zabezpečená vystavením vlastnej zmenky zamestnancom
"na rad" žalobcu, splatnej v sídle žalobcu bez uvedenia sumy a dátumu splatnosti. Príslušné zmluvy a

listiny, ktoré zabezpečujú úver, majú byť prílohou zmluvy; tieto žalobca k žalobnému návrhu nepredložil.
Pri nedodržaní podmienok bol žalobca oprávnený zastaviť čerpanie úveru a žiadať okamžité splatenie
celého úveru. Vyplatenie úveru bolo možné po predložení: úverovej zmluvy, dohody o vystavení
zmenky, zmenky s podpismi vystaviteľa (žalovanej) a požiadavky na čerpanie finančných prostriedkov.Skonštatoval, že v článku V. Zmluvy je upravená situácia pre prípad, že sa žalovaná dostane do
omeškania so zaplatením dvoch splátok alebo nezaplatí niektorú zo splátok na základe upomienky po
dobu dlhšiu ako 3 mesiace; v takom prípade bol žalobca oprávnený pri nedočerpanom úvere obmedziť

alebo úplne zastaviť jeho čerpanie alebo požadovať okamžité splatenie úveru. O okamžité splatenie
úveru bol žalobca oprávnený žiadať okamžite i v prípade porušenia podmienok dohodnutých v článku
III. a IV. Zmluvy, ako aj v prípade rozviazania pracovného pomeru s výnimkou článku VI. ods. 4 Zmluvy.
V prípade žiadosti o okamžité splatenie úveru sa zvyšuje platná úroková sadzba zostatku úveru o 2 %
ročne nad pôvodnú dohodnutú úrokovú sadzbu od dátumu žiadosti o okamžité splatenie.

3. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že z
dôvodu ukončenia pracovného pomeru žalovanej bol medzi sporovými stranami 3.12.2013 podpísaný
Dodatok č. 1 k úverovej zmluve, ktorým sa zvýšila úroková sadzba na komerčný úrok vo výške 7,567
% ročne. Žalovaná prehlásila svojim podpisom, že uznáva zostatok úveru vo výške 12.772,18 eura s
príslušenstvom. Z výpisu z účtu k 31.12.2014 mal za to, že žalovaná po tom, čo žalobca požiadal o

okamžité splatenie úveru, 9.9.2014 zaplatila ešte jednu splátku vo výške 121 eur. Keďže žalovaná na
výzvužalobcunauhradeniedlžnýchsplátokúverunereagovala,požiadalžalobcalistomzodňa4.8.2014
o okamžité splatenie zamestnaneckého úveru vo výške 12.981,59 eura, najneskôr do 31.8.2014. Súd
prvej inštancie vychádzal z toho, že medzi žalobcom a žalobkyňou došlo dňa 31.10.2012 k platnému
uzavretiu zmluvy o poskytnutí zamestnaneckého bezúčelového úveru vo výške 13.500 eur pri úrokovej

sadzbe 4 % ročne; tento úver vyhodnotil ako úver spotrebiteľský, nakoľko medzi zmluvnými stranami
došlo z dôvodu rozviazania pracovného pomeru k podpísaniu Dodatku č. 1 k Zmluve zo dňa 3.12.2013, a
namiesto výhody nižšej úrokovej sadzby bol dohodnutý nový zmluvný úrok 7,567 % ročne. Pripomenul,
že žalobca pôsobí na finančnom trhu ako poskytovateľ úverov, predovšetkým stavebným sporiteľom,
avšak ide o spoločnosť, ktorá je "profesionálom" v poskytovaní úverov; nepovažoval preto za podstatné,

že pôvodne bol žalovanej poskytnutý úver ako zamestnanecký a bezúčelový. Žalovaná uznala svoj dlh
vo výške 12.772,18 eura s príslušenstvom a zaviazala sa splácať úver po 121 eur mesačne, avšak
svoj záväzok riadne neplnila, preto žalobca po tom, ako vykonal kroky k zmierlivému riešeniu situácie
(výzvami na uhradenie splátok), pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 31.08.2014.

4. Vychádzajúc z predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobca listom
zo dňa 4.8.2014 požiadal žalovanú o okamžité splatenie zamestnaneckého úveru v celkovej vyčíslenej
výške 12.981,59 eura; táto suma v zmysle čl. II. bod 2 Zmluvy obsahovala aj príslušenstvo pohľadávky
(úroky, úroky z omeškania, poplatky za služby účtované v súlade so Sadzobníkom poplatkov pre
zamestnancov, ktorým bol poskytnutý zamestnanecký úver a všetky náklady spojené s jej uplatnením).

Podčiarkol, že rovnakú sumu si uplatnil aj v žalobnom návrhu, napriek tomu, že sám uviedol, že žalovaná
zaplatila 9.9.2014 ešte jednu splátku vo výške 121 eur. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za
použitia § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 1 ods. 2, § 1 ods. 3 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.,
§ 497 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nesplatenú istinu úveru v uplatňovanej

výške (zníženú o splátku vo výške 121 eur) 12.860,59 eura spolu s úrokom z omeškania 5,15 % ročne
zo sumy 12.981,59 eura od 1.9.2014 do 9.9.2014, spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy
12.860,59 eura od 10.9.2014 do zaplatenia; od 11.6.2014 bola stanovená výška základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky na úrovni 0,15 %, od 10.9.2014 došlo k jej zníženiu na úroveň 0,05
% a preto vo zvyšnej časti úroku z omeškania súd prvej inštancie žalobu zamietol.

5. Pokiaľ ide o zmluvný úrok po dátume zosplatnenia úveru, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu
zamietol; v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa
vyvoláva síce stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa však postupne (v jednotlivých splátkach)
veriteľovi vracia a za tento stav nedostatku patrí veriteľovi úrok. Ozrejmil, že stav tzv. výhody splátok

predstavuje nárok dodávateľa (veriteľa) na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých
dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, teda výhody splátok. Iný stav však mal za
príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto

prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú
sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá
právo vrátiť v režime výhody splátok. V tomto rozdiele podľa názoru súdu prvej inštancie spočívaekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov dlžníka.
Nastupuje tak stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu
peňažných prostriedkov. Argumentoval tým, že ak (teda) nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul

mať peňažné prostriedky u seba (na základe žiadosti o okamžité splatenie úveru) a tieto používať, niet
dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby
prostriedkovveriteľom.Vopačnomprípadebybolzaloženýkrajnenespravodlivýaústavnenekonformný
stav, kde dlžník (v danom prípade spotrebiteľ) by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom
vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu dlžník

na výzvu nevrátil. Uvedené by vyvolalo stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku
a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti dlžníka
vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Zdôraznil, že by išlo fakticky o právny stav, podľa ktorého by sa
popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však veriteľovi (spotrebiteľovi) by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu
plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd prvej inštancie vyslovil, že takýto

stav nemôže v žiadnom prípade pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči
spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania
svojho majetku podľa uzavretej zmluvy. Mal za to, že takémuto konaniu veriteľa slovenský právny
poriadok neposkytuje žiadnu právnu ochranu a uzavrel, že v protiprávnom konaní patria zmluvným

stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2
C.s.p. a pre potrebu určenia úspešnosti sporovej strany v súdnom konaní pri výpočte vychádzal z

uplatňovanej sumy žalobcom, a to istiny a zmluvného úroku (uplatnený zmluvný úrok 9,567 % ročne zo
sumy 12.981,59 eura od 4.8.2014 do dátumu vydania rozsudku 20.4.2018 predstavuje 4.610,52 eura)
a sumy priznanej súdom. Uviedol, že pomer medzi priznanou (12.860,59 eura) a uplatňovanou sumou
(12.981,59 eura + 4.610,52 eura) je 0,731, žalobca bol úspešný na 73,10 % a žalovaný bol úspešný na
26,90 %, z čoho potom vyvodil celkový úspech žalobcu na 46,20 %.

7. Proti rozsudku v časti zamietnutia úrokov 9,567 % ročne z nezaplatenej istiny 12.981,58 od 1.9.2014
do 9.9.2014 a zo sumy 12.860,59 eura od 10.9.2014 do zaplatenia podal žalobca odvolanie a žiadal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť priznaním úrokov z úveru
v uplatnenej výške. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania

(§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie „byť si vedomý odlišných právnych názorov v odbornej
verejnosti“, na ktoré v priebehu konania poukazoval žalobca, konštatoval v napadnutom rozhodnutí
nedôvodnosť uplatneného nároku na zaplatenie úrokov po vyhlásení okamžitej (predčasnej) splatnosti
úveru (bod 17 napadnutého rozsudku). Poznamenal, že uvedený právny záver súdu prvej inštancie

vychádza predovšetkým z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014; argumentácia
súdu sa tak nesprávne opiera iba o jediné rozhodnutie, ktoré nezohľadňuje ustálený doktrinálny výklad
ustanovení § 502 a § 503 Obchodného zákonníka a konštantnú rozhodovaciu prax súdov. Podotkol,
že spornosť namietaného právneho záveru v konečnom dôsledku pripúšťa aj Krajský súd v Prešove v
konaní pod sp. zn. 6Co/190/2014: „Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma

neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak
úroky sú odmenou za užívanie si peňazí a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS
ČR z 27.6.2007, č.k. 33 Odo 657/2005)“ (bod 12 odôvodnenia). Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 28.10.2014, sp. zn. 3 Obdo 67/2013: „Záväzok platiť úroky ako odplatu /cenu/ za
poskytnutie peňažných prostriedkov je podstatnou časťou úverovej zmluvy a v prípade, ak dlžník neplní

dohodnutý záväzok zo zmluvy, veriteľovi nezaniká nárok na úrok z omeškania. Oba tieto inštitúty je treba
dôsledne odlišovať jednak ich podstatou, ako aj funkciami a na úrok z omeškania má veriteľ zákonný
nárok. (...) Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka platí, od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.“ Upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu

ČR zo dňa 21.8.2014, sp. zn. 33 Cdo 212/2014, podľa ktorého: „Dohodnuté úroky a úroky z prodlení
jsou příslušenstvím pohledávky (§ 121 odst. 3 Obč. zák.), mají však jiný právní důvod a věřitel je může
požadovat vedle sebe (srov. rozsudky Nejvyššího soudu z 25.9.2003, sp. zn. 33 Odo 518/2003, z 27. 6.
2007, sp. zn. 33 Odo 657/2005, a z 24. 7. 2014, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014, jakož i Švestka, J., Spáčil,J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník II. § 460 až 880. Komentář. 2. vydání. Praha: C.
H. Beck, 2009, str. 1551 a 1856). Z uvedeného výkladu se podává, že pro posouzení přiměřenosti výše
úrokového zatížení nelze obě sazby úroků sčítat a že zákonné úroky z prodlení nenahrazují od splatnosti

pohledávky úroky, které si strany sjednaly.“ V tejto súvislosti ďalej poukázal na závery rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu ČR, ktorý v rozsudku zo dňa 21.8.2014, sp. zn. 33 Cdo 212/2014 uviedol:
„Dohodnuté úroky a úroky z prodlení jsou příslušenstvím pohledávky (§ 121 odst. 3 Obč. zák.), mají
však jiný právní důvod a věřitel je může požadovat vedle sebe (srov. rozsudky Nejvyššího soudu z
25.9.2003, sp. zn. 33 Odo 518/2003, z 27.6.2007, sp. zn. 33 Odo 657/2005, a z 24.7.2014, sp. zn. 33

Cdo 1401/2014, jakož i Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník II. §
460 až 880. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, str. 1551 a 1856). Z uvedeného výkladu
se podává, že pro posouzení přiměřenosti výše úrokového zatížení nelze obě sazby úroků sčítat a že
zákonnéúrokyzprodlenínenahrazujíodsplatnostipohledávkyúroky,kterésistranysjednaly.“Rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24.7.2014, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014: „Soudní praxe i odborná literatura
je zajedno v tom, že smluvené úroky představují odměnu za půjčení peněz, kdežto úroky z prodlení

jsou sankcí za porušení povinnosti - nedodržení dohodnuté doby splatnosti. Zatímco povinnost dlužníka
zaplatit věřiteli smluvené úroky vzniká ze závazku ve smlouvě, povinnost platit úroky z prodlení vyplýva
ze zákona jako důsledek prodlení se splněním dluhu. I když dlužník není v prodlení s plněním dluhu,
může věřitel požadovat úroky smluvené a úroky z prodlení může požadovat při prodlení dlužníka i u
bezplatné půjčky. Obojí úroky mohou být věřitelem požadovány vedle sebe bez ohledu na skutečnost,

zda se jedná nebo nejedná o občanskoprávní vztah (srov. rozsudek bývalého Nejvyššího soudu SSR ze
dne 17.3.1972, sp. zn. 1 Cz 37/72, uveřejněný pod č. 53/72 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek,
dále rozhodnutí Nejvyššího soudu ze dne 25.9.2003, sp. zn. 33 Odo 518/2003, a ze dne 27.6.2007, sp.
zn. 33 Odo 657/2005, jakož i Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník
II. § 460 až 880. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, str. 1551 a 1856).“

7.1. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že povinnosť dlžníka platiť úroky až do doby skutočného
vrátenia poskytnutého úveru veriteľovi potvrdzujú aj viaceré rozhodnutia krajských súdov v SR: podľa
rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.8.2017, sp. zn. 1Co/393/2016: „Súdna prax, ale aj
právna literatúra sa zjednotila na závere o tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí úveru predstavujú

odmenu za užívanie požičanej sumy. Žiadne zákonné ustanovenie nestanovuje na akú dobu možno pri
úvere dohodnúť úroky. Z toho možno vyvodiť, že ide o ustanovenia dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné
strany neobmedzujú v možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu v rámci
zmluvnej autonómie (pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky dojednávajú). Nemožno teda vylúčiť, aby si
zmluvné strany v úverovej zmluve dohodli úroky i za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní

so splnením svojho záväzku tým, že istinu v dohodnutej lehote splatnosti veriteľovi nevráti. Právna
teória ani rozhodovacia prax súdov nevylučuje možnosť, aby popri sebe obstál aj nárok na úhradu
zmluvných úrokov popri úrokoch z omeškania. S právnym záverom súdu prvej inštancie, že úroky možno
zásadne priznať len na dobu do dňa predčasnej splatnosti istiny a že od tohto okamžiku už zmluvné
úroky nenabiehajú a nastupujú výlučne úroky z omeškania sa preto odvolací súd nestotožňuje.“ Podľa

rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 16.2.2016, sp. zn. 11Co/65/2016: „Až v prípade, pokiaľ zmluva
úpravu neobsahuje, riadia sa práva a povinnosti zmluvných strán ustanoveniami Obchodného, prípadne
Občianskeho zákonníka. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv ani omeškanie dlžníka, ktoré je
skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka. Samotný vznik nároku na úrok
z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ ide o inštitút predčasnej splatnosti úveru, ktorý predstavuje odstúpenie

od zmluvy o úvere, ani týmto odstúpením od zmluvy nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú
povinnosť splniť (celá pohľadávka sa stáva splatnou).“ Podľa uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa
14.12.2015, sp. zn. 11Co/457/2015: „Vychádzajúc zo znenia § 497 Obchodného zákonníka, obsahom
záväzkudlžníkaniejevrátiťlenposkytnutépeňažnéprostriedky,aleajúroky,ktorénemožnostotožňovať

s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej
zmluvy, predstavujú cenu úveru a dlžník je povinný platiť ich od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do
okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní.“ Podľa uznesenia Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 24.1.2014, sp. zn. 4Cob/146/2013: „Pretože ide o dva rozdielne inštitúty - úrok a úrok
z omeškania, treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ

nárok jednak na úrok z úveru a na úrok z omeškania. (...) Ak je dlžník v omeškaní so zaplatením úroku
aj úveru, je povinný z oboch týchto dlžných súm platiť úrok z omeškania. Vyplýva to aj z ustanovenia
§ 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je dlžník oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve, avšak úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutiapeňažných prostriedkov do doby ich vrátenia úveru. (...) Ani Zákon o spotrebiteľských úveroch nevylúčil
uplatňovať popri úrokoch z úveru aj úrok z omeškania, preto na vzťah úrok z úveru a úrok z omeškania
je potrebné aplikovať aj pri spotrebiteľských úveroch ustanovenia Obchodného zákonníka ako lex

generalis pre vzťahy založené zmluvou o úvere.“ Podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 31.10.2013, sp. zn. 43Cob/186/2013: „Je pritom nevyhnutné rozlišovať medzi pojmom úrok z
nesplateného úveru a pojmom úrok z omeškania z peňažných záväzkov, ktoré neboli dlžníkom uhradené
ku dňu splatnosti. Úrok z nesplateného úveru je chápaný ako cena peňazí. Pre veriteľa predstavuje
kompenzáciu za to, že sa vzdal narábania so svojimi finančnými prostriedkami, ktoré na určitý dohodnutý

čas poskytol dlžníkovi. Oproti tomu úrok z omeškania je sankcia, ktorú má veriteľ právo požadovať v
prípade, ak dlžník nesplní riadne a včas svoj peňažný záväzok. Uplatnenie práva na úroky z úveru sa
nevylučuje s uplatnením práva na úroky z omeškania. Tieto dva nároky svedčia veriteľovi súbežne až
do momentu, kým je úver dlžníkom riadne zaplatený.“ Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
dňa 11.10.2012, sp. zn. 14Co/83/2012: „Úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých
peňažných prostriedkov a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do

doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rozhodujúce
je dojednanie v úverovej zmluve. (...) Odvolací súd v tejto veci nemal dôvod sa odchýliť ani od názoru
uvedeného v komentári ku Obchodnému zákonníku (Štenglová I., Plíva S., Tomsa M. a kol.: Obchodní
zákonník, komentář. 5 vydaní, Praha, C. H. Beck, 1998 s. 834).“ Žalobca zároveň odkázal aj na ďalšie
nedávne rozhodnutia (rôznych) krajských súdov v SR, z ktorých vyplývajú obdobné právne závery

(uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.11.2016, sp. zn. 11Co/344/2016; uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.8.2016, sp. zn. 43Cob/129/2016; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 24.2.2016, sp. zn. 19Co/472/2014).

7.2. Citujúc §§ 502 ods. 1, 503 ods. 3 Obchodného zákonníka žalobcovi nevyplynulo, že povinnosť

dlžníka platiť úroky je limitovaná splatnosťou úveru; jazykovým výkladom druhej vety § 503 ods.
3 Obchodného zákonníka dospel k záveru, že dlžník je povinný platiť úroky až do skutočného
vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov a teda, že simultánne úročenie pohľadávky po splatnosti
peňažného záväzku úrokom z omeškania a súčasne úrokom podľa § 502 Obchodného zákonníka
nie je zákonom vylúčené. Mal za zrejmé, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré plnia celkom odlišné

funkcie.Úrok,akozmluvnedojednanácenaúveruvzmysle§502Obchodnéhozákonníkazaposkytnutie
peňažných prostriedkov dlžníkovi, a úrok z omeškania, ako zákonom predpokladaná sankcia za
omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku. Dôvodil, že legitímnosť uplatneného nároku na
zaplatenie úrokov po okamžitom zosplatnení úveru vyplýva prima facie zo samotného znenia § 502 a §
503 Obchodného zákonníka, bez potreby duplicitných dojednaní v zmluve o úvere. Okamihom splatnosti

úveru, resp. vyhlásením predčasnej splatnosti úveru v nadväznosti na porušenie dlžníkovej povinnosti
splatiť poskytnutý úver riadne a včas, nemôže dôjsť k zániku práva veriteľa na zmluvne dohodnutý
úrok; považoval za absurdné, ak by sa takýmto spôsobom (často krát úmyselným nesplatením úveru)
mohol dlžník zbaviť svojej povinnosti platiť úroky (mutatis mutandis R 53/1972). Zdôraznil, že protiprávny
stav vyvolala žalovaná svojím nezodpovedným správaním, ktorého prirodzeným následkom je sankcia.

Žalobca bol preto nútený, po opakovaných pokusoch o vysporiadanie úverovej pohľadávky dohodou,
žiadať o okamžite splatenie celého zostatku úveru listom zo dňa 4.8.2014 v súlade s úverovou zmluvou
[čl. V ods. 1 písm. b) Zmluvy]. Nestotožnil sa s názorom, že žiadosťou o okamžité splatenie úveru
dochádza k zániku (predčasnému ukončeniu) zmluvy; bol názoru, že postupoval lege artis, keď žiadal
od žalovanej, aby mu vrátila celú sumu z poskytnutého úveru (z preukázateľne čerpaných a doposiaľ

nezaplatených peňažných prostriedkov), vrátane príslušenstva. Nesplnením uvedenej povinnosti sa
žalovaná dostala do omeškania (protiprávny stav, ktorý sama vyvolala). Povinnosť platiť úroky z
omeškania je pritom predpokladaným zákonným sankčným mechanizmom. Pretrvávajúci stav, keď
žalovaná naďalej užíva (nevracia) poskytnuté finančné prostriedky a žalobca nimi fakticky nedisponuje,
nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne dohodnutých úrokov.

7.3. Zdôraznil, že inštitút úroku je v právnej doktríne SR a ČR dlhodobo interpretovaný ako cena
za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za
skutočnú dobu užívania (bez ohľadu na termín splatnosti úveru), t. j. do doby skutočného vrátenia úveru
veriteľovi. Na podporu tejto argumentácie odkázal na doktrinálny výklad od: OVEČKOVÁ, O. a kol.:

Obchodný zákonník. Veľký komentár. Wolters Kluwer. Bratislava 2017, s. 768 - 771: „Z podstaty úveru
ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úroky trvá
až do doby vrátenia úveru. (...) Pri úverovej zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku
a hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako ajzaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do
omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú svojou podstatou, ako aj
funkciami, všeobecne treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má

veriteľ nárok jednak na úroky z úveru a jednak na úroky z omeškania (§ 369 ods. 1).“ PATAKYOVÁ,
M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. C.H.BECK. Bratislava 2016, s. 1399: „Úrok z
poskytnutého úveru je cenou peňažných prostriedkov, ktoré zmluvou o úvere veriteľ umožňuje čerpať
dlžníkovi. Úrok z úveru nemá sankčný charakter, preto ho nemožno zamieňať s úrokom z omeškania,
na ktorý vzniká veriteľovi nárok iba v prípade, ak je dlžník so splatením svojho záväzku v omeškaní

(§ 369 ods. 1).“ MAMOJKA, M. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. 2. zväzok § 261 - §
775. EUROKODEX. Bratislava 2016, s. 353: „(...) vzhľadom na povahu samotného pojmu úrok (cena
za používanie peňažných prostriedkov) by povinnosť platiť úrok nemala vzniknúť skôr, ako dôjde k
poskytnutiu peňažných prostriedkov. Obdobne možno povedať, že úrok by sa mal platiť len za obdobie
do úplného splatenia úveru, resp. do doby predčasného splatenia úveru (pozri § 503 ods. 3). SUCHOŽA,
J. a kol.: Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. EUROUNION. Bratislava 2016, s. 1025:

„Úrokovanie sa končí až vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov.“ ŠTENGLOVÁ, I., PLÍVA, S.,
TOMSA, M. a kol.: Obchodní zákoník. Komentář. 13. vydání. C.H.BECK. Praha 2010, s. 1156: „Úrok z
úvěru je vlastně cena (úplata) z užívaní poskytnutých peněžních prostředků, a proto má dlužník zásadně
platit tento úrok za skutečnou dobu užívaní, tj. do doby skutečného vrácení úvěru věřiteli.“ POKORNÁ,
J., KOVAŘÍK, Z., ČÁP, Z. a kol.: Obchodní zákoník. Komentář. II. díl. Wolters Kluwer ČR. Praha 2009, s.

1586: „Období, za něž je dlužník povinen úroky platit, začína poskytnutím peněžních prostředků a končí
jejich vrácením věřiteli (a to i předčasným - viz § 503 odst. 3); při prodlení s vrácením prostředků vzníká
navícvěřitelinároktéžnaúrokyzprodlení(§369).“KOBLIHA,I.,KALFUS,J.,KROFTA,J.,KOVAŘÍK,Z.,
KOZEL, R., POKORNÁ, J., SVOBODOVÁ, Y.: Obchodní zákoník. Komentář. Linde Praha. Praha 2006,
s. 1248: „(...) úroky jsou odměnou za přenechání peněz jinému, a pokud dlžník stále peníze užíva, a to

i v případe, kdy již je měl vrátit, je stále povinen tuto odměnu věřiteli platit. Tedy úročení skončilo by až
splacením úvěru (§ 503 ods. 3).“ PELIKÁNOVÁ, I.: Komentář k obchodnímu zákoníku. 4. díl § 409-565.
Linde Praha. Praha 1997, s. 389: „Úroky je dlužník povinen platit až od okamžiku reálného poskytnutí
peněz do okamžiku jejich reálného vrácení - ať už včasného nebo opožděného.“ BALKO, L.: Právna
úprava úveru. In: Odborné články. EPI 2005: „Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov

na základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru. Sú cenou v zmysle zákona o cenách. Dlžník je
povinný platiť úroky až od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to
či už v lehote, alebo v omeškaní.“ KOLEMBUS, A.: Úvery - druhy úverov, účtovanie a zdaňovanie. In:
Dane a účtovníctvo 9/2004. EPI 2005: „Dlžník je povinný platiť úroky až do doby splatenia poskytnutých
peňažných prostriedkov (istiny), to znamená aj v prípade, že so splatením poskytnutých peňažných

prostriedkov mešká.“ IRSÁK, S.: Dobré mravy v záväzkoch na poskytnutie peňažného plnenia a pri ich
zabezpečení (vo svetle českej, rakúskej a nemeckej judikatúry). In: Bulletin SAK 7-8/2008, s. 15: „Úroky
z omeškania alebo zmluvnú pokutu treba odlišovať od úrokov z istiny. Zatiaľ čo úrok z istiny predstavuje
odplatu za poskytnutie istiny, úrok z omeškania predstavuje sankciu za nedodržanie záväzku a zmluvná
pokuta predstavuje spôsob zabezpečenia záväzku.“

7.4. Pokiaľ ide o doktrínu občianskeho práva, keďže súd prvej inštancie hodnotil zmluvu o úvere za
spotrebiteľskú, žalobca v odvolaní považoval za potrebné poukázať na komentáre od: ŠTEVČEK, M.,
DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník
II. § 451 - 880. Komentár. C.H.BECK, Praha 2015, s. 1788: „Dohodnuté (zmluvné) úroky (napr. podľa

§ 688 alebo § 799 OZ) predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania
sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť
dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť
platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splatením dlhu. (...)
Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde

o občianskoprávny vzťah.“ FEKETE, I.: Občiansky zákonník 3. zväzok (Dedenie, Záväzkové právo -
všeobecnáčasť).Veľkýkomentár,2.aktualizovanéarozšírenévydanie.EUROKÓDEX,Bratislava2015,
s. 431: „Podstata (zmluvných) úrokov spočíva v tom, že predstavujú odmenu za požičanie peňazí, zatiaľ
čo úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti.
Kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi zmluvné úroky vzniká so záväzku v zmluve, povinnosť platiť

úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. (...) Veriteľ môže
požadovať oba úroky súčasne bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah
(Ro NS ČR z 24.7.2014, sp. zn. 33 Cdo 1401/2014).“ KRAJČO, J.: Občiansky zákonník pre prax.
Komentár. II. zväzok. EUROUNION, Bratislava 2015, s. 2242 a 2244: „Vznik zodpovednostného vzťahu(sankčných práv a povinnosti) nemá však sám o sebe za následok zánik samotného záväzkového
vzťahu alebo k jeho zmenám (okrem tzv. fixných zmlúv v zmysle § 518 OZ), ale iba to, že okrem
pôvodných práv a povinností vznikajú aj ďalšie práva a povinnosti tvoriace obsah zodpovednostného

záväzkového vzťahu. (...) Viaceré ustanovenia Občianskeho zákonníka predpokladajú uzavretie dohody
o úrokoch vo väzbe na iný zmluvný vzťah. K tomu pozri napr. § 573, 658, 778 OZ. Hoci aj v prípade
dohodnutých úrokov ide o príslušenstvo pohľadávky, ich funkcia je odlišná a nemá sankčný charakter.
Ide o odplatu za plnenie poskytnuté veriteľom (napr. pri pôžičke o odplatu za požičanie istiny).“ FIALA,
J., KINDL, M. a kol.: Občanský zákoník. Komentář. II. díl. Wolters Kluwer ČR. Praha 2009, s. 941: „Úroky

z prodlení je třeba vždy odlišovat od (smluvených) úroků. Úroky mají povahu tzv. civilních plodů peněz,
jsou úplatou za poskytnutí určité peněžní částky (jistiny), povinnost platit úroky vyplýva ze smlouvy.
Úroky z prodlení jsou zákonnou sankcí za porušení povinnosti uhradit peněžní závazek, povinnost platit
úroky z prodlení vyplýva ze zákona.“ ELIÁŠ, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář.
2. svazek. Linde Praha. Praha 2008, s. 1482: „Ocitne-li se dlužník v prodlení s plněním peněžitého
závazku, rozmnožuje se jeho platební povinnost tak, že je zavázán platit vedle vlastního dluhu (a vedle

případných běžných úroků, předem sjednaných např. podle § 658 odst. 1 nebo podle § 779) ještě
úrok z prodlení nebo poplatek z prodlení. Jako úrok z prodlení, tak poplatek z prodlení mají povahu
speciálni peňěžité sankce, která na dlužníka následkem jeho prodlení dopadá.“ ŠVESTKA, J., SPÁČIL,
J.,ŠKÁROVÁ,M.,HULMÁK,M.akol.:ObčanskýzákoníkII.§460-880.Komentář.1.vydání.C.H.BECK,
Praha 2008, s. 1396: „Úroky z prodlení je třeba lišit od smluvených úroků (např. při půjčce) [658, 1],

které jsou úplatou za užívání jistiny, nikoliv sankcí za porušení povinnosti. Zatímco povinnost dlužníka
zaplatit věřiteli smluvené úroky vzniká ze závazku ve smlouvě, povinnost platit úroky z prodlení vyplýva
ze zákona jako důsledek prodlení se splněním dluhu. Přestože dlužník není v prodlení s plněním dluhu,
může věřitel požadovat úroky smluvené. Úroky z prodlení může věřitel požadovat i tehdy, když nebyly
úroky smluveny. Obojí úroky mohou být placeny vedle sebe.“

7.5. Žalobca oponoval takisto tým, že totožná interpretácia inštitútu zmluvných úrokov je prezentovaná aj
pri výklade § 658 Občianskeho zákonníka (pokiaľ si zmluvné strany dohodnú úroky v zmluve o pôžičke),
ktorá sa z hľadiska zmluvných typov upravených v Občianskom zákonníku najviac približuje zmluve o
úvere upravenej výlučne v Obchodnom zákonníku. Na potvrdenie správnosti takéhoto názoru pozornosť

upriamil na: KRAJČO, J.: Občiansky zákonník pre prax. Komentár. III. zväzok. EUROUNION, Bratislava
2015, s. 2858: „Je však treba rozlišovať úroky dohodnuté podľa § 658 ods. 1 OZ a úroky z omeškania
(poplatok z omeškania) podľa § 517. Dohodnuté úroky ako aj úroky z omeškania, môžu existovať popri
sebe. (...) Povinnosť platiť dohodnuté úroky však zaniká splatením pôžičky. Veriteľ však môže od dlžníka
požadovať aj prípadné úroky z omeškania.“ DULAKOVÁ, D., FEKETE, I., DULAK, A. a kol.: Zmluvy

o prenechaní veci na užívanie (nájomné zmluvy, zmluva o ubytovaní, zmluva o pôžičke a výpožičke
a timesharingová zmluva). S komentárom. C.H.BECK, Praha 2012, s. 636 a 648: „Odplatnou za
poskytnutie pôžičky (istiny) je úrok. Pre veriteľa ide o kompenzovanie jeho vlastnej nemožnosti predmet
pôžičky užívať, pre dlžníka je to zase cena, ktorú musí zaplatiť za užívanie cudzieho kapitálu. (...)
Pripúšťa sa, aby sa dlžník s veriteľom dohodli, že veriteľ má právo na zmluvné úroky dokonca aj počas

doby po ktorú je dlžník v omeškaní s vrátením pôžičky, pretože aj počas tejto doby veriteľ nemá možnosť
so svojimi prostriedkami nakladať. Dlžník bude teda povinný kompenzovať veriteľa za celý čas, po ktorý
istinu skutočne užíval až do jej faktického vrátenia veriteľovi. Za dobu po dojednanom dátume vrátenia
pôžičky tak bude dlžník povinný zaplatiť nielen zmluvný úrok ako odmenu veriteľovi za prenechanie
peňazí ale aj úrok z omeškania ako sankciu za omeškanie s vrátením pôžičky.“ FEKETE, I.: Občiansky

zákonník. Veľký komentár. 2. diel. EUROKÓDEX, Bratislava 2011, s. 1976: „Nemožno teda vylúčiť,
aby si zmluvné strany dohodli pri peňažnej pôžičke úroky aj za dobu, po ktorú bude istina skutočne
používaná dlžníkom (až do faktického vrátenia veriteľovi), teda aj za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne
ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku, pretože nevráti veriteľovi istinu v dohodnutej lehote
splatnosti. Inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania sú pritom obe príslušenstvom pohľadávky

(§ 121 ods. 3 OZ), ale majú odlišné funkcie a môžu existovať vedľa seba.“ VOJČÍK, P. a kol.: Občiansky
zákonník. Stručný komentár. IURA EDITION, Bratislava 2008, s. 834: „Od úrokov dohodnutých podľa §
658 ods. 1 treba odlišovať úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2. Pri omeškaní dlžníka s plnením
peňažného dlhu veriteľ má právo nielen na dohodnuté úroky, ale aj na úroky z omeškania vo výške
zodpovedajúcej dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému

dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.).“ SVOBODA, J. a kol.:
Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy. V. vydanie. EUROUNION, Bratislava 2005, s. 606:
„Úroky sú splatné najneskôr spolu s istinou, pokiaľ ich splatnosť nebola dohodnutá v iných termínoch.
Aj v tomto prípade má veriteľ (popri dohodnutých úrokoch) právo požadovať úroky z omeškania, ak sadlžník dostane do omeškania s plnením peňažného dlhu.“ ŠVESTKA, J., SPÁČIL, J., ŠKÁROVÁ, M.,
HULMÁK, M. a kol.: Občanský zákoník II. § 460-880. Komentář. 1. vydání. C.H.BECK, Praha 2008, s.
1693: „Úroky z prodlení i smluvené úroky mohou být placeny vedle sebe.“ DOHNAL, J.: Úročení úvěrů -

vybrané otázky. In: Obchodněprávní revue č. 2/2011, s. 48: „Úrok je totiž ve smyslu § 658 odst. 1 ObčZ
úplatou za užívaní půjčené jistiny a lze jej požadovat za celou dobu, po kterou dlužník půjčenou jistinu
užívá, to znamená i za dobu dlužníkova prodlení s vrácením půjčené jistiny. I po tuto dobu totiž dlužník
půjčenou jistinu užívá.“.

7.6. Žalobca vzhľadom na prezentované doktrinálne závery a rozhodovaciu prax zdôraznil, že v danom
prípade nemožno akceptovať údajnú neprípustnosť paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky
žalobcu po zosplatnení úveru zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,15 % p.a. a súčasne
riadnym zmluvným úrokom vo výške 9,567 % p.a. Opačným výkladom dochádza ad absurdum k
neodôvodnenému zvýhodneniu žalovanej v neprospech žalobcu, keď namiesto povinnosti zaplatiť
žalobcovi aj zmluvne dohodnuté úroky vo výške 9,567 % p.a., popri úrokoch z omeškania (ako zákonom

stanovenej sankcie), je žalovaná povinná zaplatiť iba zákonný úrok z omeškania vo výške 5,15 %
p.a. Oponoval tým, na základe absurdného záveru súdu prvej inštancie by bolo postavenie dlžníka
lepšie v prípade porušenia záväzku (nesplácania úveru), než v prípade riadneho plnenia povinností
(!) a objasnil, že ak totiž dlžník počas celej doby úveru riadne svoj úver spláca, tento sa mu úročí
dojednanou sadzbou, v danom prípade 9,567 %; pokiaľ však úver svojvoľne splácať prestane a banka

v dôsledku toho zvyšok úveru zosplatní (strata výhody splátok), vznikne dlžníkovi bez ďalšieho iba
povinnosť platiť zákonný úrok z omeškania, v danom prípade 5,15 %. S ohľadom na uvedené mal
za to, že predčasným zosplatnením úveru v dôsledku porušenia povinností žalovanou tak paradoxne
dochádza k ich ekonomicky výhodnejšiemu postaveniu, keď namiesto povinnosti zaplatiť žalobcovi aj
zmluvne dohodnuté úroky vo výške 9,567 % p.a., popri úrokoch z omeškania (ako zákonom stanovenej

sankcie), je žalovaná povinná zaplatiť iba zákonný úrok z omeškania vo výške 5,15 % p.a.

8. V reakcii na oznámenie odvolacieho súdu žalobcovi, že za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe
a zjednotenia výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov Krajským súdom
v Bratislave; ohľadom platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru

(vzhľadom na výkladové rozdiely právoplatných rozhodnutiach senátov 3Co, 4Co, 5Co, 6Co, 7Co,
8Co, 9Co, 15Co, 16Co), občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Bratislave podľa § 17 ods. 3
písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. prijalo svoje Stanovisko č. 1/2019, v zmysle ktorého: „V prípade
plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí.
Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že

následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V
opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov
z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi“
- žalobca prostredníctvom právneho zástupcu zopakoval, že jazykovým výkladom druhej vety § 503
ods. 3 Obchodného zákonníka: „Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou

určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov,“ možno dospieť k záveru, že dlžník je povinný platiť úroky až do vrátenia poskytnutých
peňažných prostriedkov. Mal za to, že okamihom splatnosti úveru, resp. vyhlásením predčasnej
splatnosti úveru v nadväznosti na porušenie dlžníkovej povinnosti splatiť poskytnutý úver riadne a včas,
nemôže dôjsť k zániku práva veriteľa na zmluvne dohodnutý úrok. Žiadosťou o okamžité splatenie úveru

nedochádza k zániku (predčasnému ukončeniu) zmluvy. So závermi stanoviska občianskoprávneho
kolégia Krajského súdu v Bratislave sa nestotožnil a v celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní;
zároveň podotkol, že predmetné stanovisko je (podľa jeho informácií) v rozpore so závermi, ktoré prijalo
občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR na svojej porade dňa 26.9.2018.

9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je potrebné zmeniť, nakoľko nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.).

10. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.11. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej

zákonom alebo na základe zákona.

12. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých

peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

13. Právnym základom uplatneného nároku v preskúmavanej veci je dohoda účastníkov zmluvy, že v
prípade žiadosti o okamžité splatenie celého zostatku sa zamestnanec zaväzuje splatiť celý zostatok
úveru aj s príslušenstvom (ktorým sú aj úroky) na základe výzvy stavebnej sporiteľne (čl. V ods. 5
Zmluvy).

14.Odvolacísúdnaozrejmenieprávnejstránkyveciuvádza,žezmyslomaúčelominštitútupredčasného
zosplatnenia úveru je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť
veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach; ide o právny inštitút,
ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Využitím predmetného inštitútu veriteľom však povinnosť

dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky nezaniká a veriteľovi nemôže vzniknúť
nová pohľadávka (napríklad v zmysle pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia). Menia sa
iba podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoje povinnosti splniť; povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi
dlžnú čiastku s úrokmi po predčasnom zosplatnení úveru teda predstavuje záväzok pôvodný, ktorý sa
modifikoval vo svojej splatnosti; inými slovami mení sa iba to, že na požiadanie veriteľa sa stáva splatná

celá pohľadávka (obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 2782/1999, sp. zn. 33 Cdo
113/2008).

15. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pôvodný záväzok v zmysle ktorého
je dlžník povinný platiť veriteľovi zmluvne dojednané úroky trvá aj po predčasnom zosplatnení úveru.

Zo znenia § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka totiž vyplýva, že dlžník je povinný platiť
veriteľovi úroky z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov. Hoci predmetné ustanovenie výslovne
neupravuje, dokedy táto povinnosť dlžníka trvá, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z úveru je cena
(odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má túto povinnosť zásadne za celú
dobu ich užívania, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi. Uvedenému svedčí aj to, že

zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom
zmluvy o úvere, je jeho podstatnou náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obchodného zákonníka). Aj z ustanovenia
§ 1 ods. 3 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku
a bez ďalších poplatkov. Hodno podotknúť, že záver o povinnosti dlžníka platiť zmluvne dohodnuté
úroky až do skutočného vrátenia poskytnutého úveru vyplýva nielen z aktuálnej rozhodovacej praxe

odvolacíchsúdov(rozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystricizodňa29.11.2017,sp.zn.43Co/23/2017,
rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 7.12.2017, sp. zn. 8Co/193/2017, rozsudok Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 13.2.2018, sp. zn. 5Co/297/2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
27.3.2018, sp. zn. 8Co/138/2017), ale potvrdzovala ho aj skoršia (ustálená) súdna prax (rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/393/2016, zo dňa 30.8.2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. 11Co/65/2016, zo dňa 16.2.2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/457/2015,
zo dňa 14.12.2015, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/146/2013, zo dňa 24.1.2014,
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/186/2013, zo dňa 31.10.2013, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/83/2012, zo dňa 11.10.2012).

16. Na uvedenom závere nemení nič ani spotrebiteľské právne postavenie žalovanej, keď vzhľadom
na to, že jej povinnosť platiť žalobcovi úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných
prostriedkov, napriek zosplatneniu úveru, resp. odstúpeniu od úverovej zmluvy, vyplýva priamo z
Obchodného zákonníka, nemá toto jeho postavenie vo vzťahu k nároku uplatnenému v napadnutej
časti žiadnu relevanciu. V danom prípade totiž nemožno odmietnuť použitie ustanovenia Obchodného

zákonníka len s poukazom na skutočnosť, že by to mohlo byť pre žalovaného ako spotrebiteľa
výhodnejšie, a to ani pri zohľadnení § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Občiansky zákonník(ani zákon č. 129/2010 Z.z.) totiž výslovnú právnu úpravu vylučujúcu nárok veriteľa na zaplatenie
úrokov z úveru za dobu po zosplatnení úveru neobsahuje, keď za takúto nemožno považovať ani §
53 Občianskeho zákonníka, nakoľko je nepochybné, že samotná existencia nároku na úroky z úveru

za obdobie po jeho zosplatnení nemôže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je síce ochrana
pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu
veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka.

17. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že výkladu, v zmysle ktorého veriteľovi prináležia zmluvne
dojednané úroky až do skutočného vrátenia úveru svedčí aj § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., aj
keď toto ustanovenie sa na daný vzťah nepoužije. V zmysle tohto ustanovenia, ak spotrebiteľ odstúpi
od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa,
keď sa začal spotrebiteľský úver čerpať, až do dňa splatenia istiny. Logike veci preto svedčí, že nie je
možné prijať záver, že predčasné zosplatnenie úveru žalobcom v prejednávanej veci, t.j. veriteľom by

malo mať iné dôsledky v jeho práve na zmluvne dohodnuté úroky ako v prípade, ak od takejto zmluvy
odstúpi dlžník. Pokiaľ zákon č. 129/2010 Z.z. samotnému spotrebiteľovi ukladá povinnosť pri odstúpení
zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky z istiny až do dňa zaplatenia istiny, musí mať tomu zodpovedajúce
právo na zmluvne dohodnuté úroky po zosplatnení aj veriteľ. Nemožno opomenúť ani to, že výklad
každej právnej normy musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou

silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný
uprednostniť ústavne konformný výklad (nález Ústavného súdu SR zo dňa 2.10.2013, sp. zn. I. ÚS
351/2013). Uvedené zahŕňa aj preferenciu takého výkladu, ktorý je v súlade s ochranou základných práv
a slobôd; interpretácia práva totiž nemôže vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných
práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1

Ústavy SR). V tejto súvislosti je preto potrebné výklad právnych noriem podriadiť čl. 20 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR upravujúceho právo vlastniť majetok, resp. z práva na pokojné užívanie majetku, ktorý
garantuje čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
pojem majetku, ako vyplýva i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, má autonómny obsah a nie
je obmedzený iba na vlastníctvo hmotného majetku, no za majetok, okrem hmotných predmetov, môžu

byť považované aj pohľadávky (obdobne Des Fours Walderode proti Českej republike - 40057/98).

18. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s viacerými závermi rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
dňa 30.6.2015, sp. zn. 6Co/190/2014, ktorým v odôvodnení napadnutého rozsudku argumentuje súd
prvej inštancie; bez ďalšieho nie je možné vychádzať z toho, že „okamžité zosplatnenie úveru by malo

za následok založenie hrubej nadvlády dodávateľa na spotrebiteľovi, ktorý už nemá právny titul mať
peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, a niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré
by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom“. Odvolací súd nesúhlasí
ani s tým, že by tak bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by
bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej

pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil a fakticky by tým išlo o
právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by
úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované
nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. K zosplatneniu
úveru totiž nedochádza z dôvodu svojvôle veriteľa, ale pre neplnenie základnej povinnosti dlžníka

riadne splácať úver spolu s dohodnutými úrokmi s tým, že nedochádza ani k popretiu účinkov veriteľom
vyvolanej zmeny v obsahu záväzku, keďže účinky spočívajúce vo vzniku povinnosti dlžníka uhradiť
veriteľovi nesplatenú istinu ihneď spolu s dohodnutými úrokmi nepochybne zostávajú zachované, keď
sa k tejto povinnosti dlžníka pridáva už iba povinnosť platiť veriteľovi navyše aj (sankčné) úroky z
omeškania. I v takomto prípade dlžníkovi (spotrebiteľovi) zostávajú zachované rovnaké práva, ako pred

zosplatnenímstýmrozdielom,žezdôvoduzávažnéhoporušeniasvojejplatobnejdisciplínystratívýhodu
vrátiť veriteľovi neplatenú časť úveru s príslušenstvom v splátkach. Práve popretie práva veriteľa na
úroky z úveru za dobu po zosplatnení, by viedlo k nespravodlivému výsledku, ktorý by nezodpovedal ani
obsahu slobodne a vážne prejavenej vôli reprezentovanej zmluvou o úvere, obsahujúcou tiež dohodu o
úrokoch. V takomto prípade by sa totiž v rozpore s očakávaniami veriteľa jeho majetok nezväčšil o ani

sumu zodpovedajúcu úrokom (aspoň) za dobu, po ktorú objektívne nemohol disponovať s peňažnými
prostriedkami nachádzajúcimi sa vo faktickej dispozícií (držbe) dlžníka, a to výlučne z dôvodu, že dlžník
dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť
neporušil.19. Na uvedenom základe je potrebné konštatovať, že treba uprednostniť taký výklad právnych
noriem, ktorý zohľadňuje základné právo na majetok t.j. legitímne očakávanie veriteľa, že pri absencii

ním poskytnutých peňažných prostriedkov (obetovaní príležitosti investovať tieto prostriedky) dostane
primeranú náhradu vo forme zmluvne dojednaného úroku; opačný výklad by totiž neprimeraným
spôsobom zasahoval do práva na majetok veriteľa, nakoľko pri jeho legitímnom očakávaní by sa jeho
majetok nezväčšil a to výlučne z dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z
úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť neporušil.

20. Odvolací súd ďalej pripomína, že všeobecné súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho
výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom
spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez
ohľadu na zmysel a účel toho - ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu
SR zo dňa 17.2.2016, sp. zn. I. ÚS 548/2015). V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že ak by dlžník nebol

povinný po okamihu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu jeho nesplácania platiť veriteľovi úroky,
nastala by absurdná situácia; dochádzalo by k finančnej motivácii každého úverového klienta, aby čím
skôr prestal riadne splácať svoj úver, pretože od momentu jeho následnej predčasnej splatnosti sa mu
bude jeho zostatok úročiť už iba zákonnou sadzbou úroku z omeškania; absolútne by bolo devastované
úverové podnikanie bánk, pretože banka úverové prostriedky späť vrátené nemá a ich úročenie je iba na

základe svojvoľného nesplácania dlžníkom degradované. Bolo by celkom popreté, že úroky z úveru sú
vo svojej podstate cena peňažných prostriedkov v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým,
že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, ktorý pokrýva veriteľovi
práveúrokzúveru.Dlžníkbysavprípadenesplácaniaúveruocitolvovýhodnejšompostavenínežbybol
v prípade riadneho splácania úveru a veriteľ by sa naopak využitím inštitútu, ktorý slúži na ochranu jeho

práv, dostal do nevýhodnejšieho postavenia, než v akom bol pred využitím svojho práva. Takýto výklad
a aplikáciu platných právnych noriem je potrebné odmietnuť ako absurdný a narúšajúci ekonomické
základy fungovania právnych vzťahov súvisiacich s poskytovaním úverov.

21. Odvolací súd v nadväznosti na Stanovisko č. 1/2019 občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v

Bratislave, prijaté v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. uvádza, že v podmienkach
právneho poriadku platného v Slovenskej republike nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory
vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané stanoviskami kolégií
krajských súdov; viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v § 193 C.s.p. (súd
je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou

SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Súd je tiež viazaný
rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných
ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný
trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto
ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti). Podľa čl. 144

ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Všeobecne záväzné
sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej
veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v

konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho
a dovolacieho súdu. Na uvedenom základe potom nebolo možné nárok žalobcu analogizovať so
závermi stanoviska občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, ktoré nemá v podmienkach
Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú "záväznosť" pre iné - podobné prípady

prejednávané súdmi, a netvorí ani tzv. rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Dôvody, pre
ktoré sa odvolací súd so závermi vyslovenými v predmetnom stanovisku občianskoprávneho kolégia
Krajského súdu v Bratislave nestotožnil sú objasnené a sformulované dostatočne jasným spôsobom v
predchádzajúcich odsekoch.

22. Odvolací súd napokon zdôrazňuje, že záveru o povinnosti dlžníka platiť zmluvne dojednané úroky až
do zaplatenia istiny nebráni ani to, že si veriteľ môže žalobou súčasne uplatňovať aj úroky z omeškania.
Je totiž potrebné rozlišovať medzi zmluvne dojednanými úrokmi, ktoré predstavujú odmenu za požičanie
peňazí a úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za porušenie povinnosti, t.j. za nezaplatenie dlhuriadne a včas. Povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve,
avšak povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania
so splnením dlhu. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3

Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a preto si ich veriteľ môže uplatňovať súčasne
(obdobne rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 518/2003, sp. zn. 33 Odo 657/2005, sp. zn.
33 Cdo 1401/2014.

23. Po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie o dôvodnosti uplatňovaných zmluvných úrokov aj po

predčasnom zosplatnení úveru a to až do momentu splatenia istiny, tak odvolací súd dospel k záveru, že
boli naplnené všetky predpoklady pre vyhovenie žaloby (čo do úrokov) v celom rozsahu. Na uvedenom
základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 388 C.s.p.
zmenil a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok 9,567 % p.a. z nezaplatenej istiny 12.981,58
eura od 1.9.2014 do 9.9.2014, ako aj úrok 9,567 % p.a. zo sumy 12.860,59 eura od 10.9.2014 do
zaplatenia; vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,

ktorým je viazaný (§ 383 C.s.p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp.
dopĺňať dokazovanie.

24. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 2 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 98 %, nakoľko mal vo veci úspech v tomto pomere. Pre potrebu určenia úspešnosti sporovej
strany v súdnom konaní odvolací súd pri výpočte vychádzal z uplatňovanej istiny a právoplatne priznanej
sumy bez príslušenstva. Pomer medzi priznanou (12.860,59 eura) a uplatňovanou sumou (12.981,59
eura) je po zaokrúhlení 0,990; žalobca bol úspešný na 99 % a žalovaná bola úspešná na 1 %, potom
celkový úspech žalobcu je 98 %.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).