Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. máj 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/127/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211212444
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2211212444.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Trnava v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň: JUDr.

Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobkyne: W. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX, E. Y., zast. JUDr. Tamás Puskás, advokát so sídlom Alžbetínske námestie 1203, Dunajská
Streda, proti žalovanému: A. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. č. d. XX, zastúpený: advokátska kancelária
JUDr. Eva Skačániová, so sídlom Korzo Bélu Bartóka 789/3, Dunajská Streda, o náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 10C/174/2011-229
zo dňa 15. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom výrokom I. súd žalobu zamietol, výrokom II. priznal žalovanému
náhradu trov konania v plnom rozsahu a výrokom III. rozhodol tak, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Súd rozsudok po citovaní § 11 a § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej iba „OZ“), vecne odôvodnil tým, že z výsledkov vykonaného dokazovania mal
jednoznačne za preukázané, že nebohý manžel žalobkyne U. G. bol dňa 04.08.2008 v čase okolo
8.50 hod. účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej ako motocyklista narazil do odbočujúceho traktora.
Po tejto nehode bol rýchlou zdravotnou službou dovezený do NsP Dunajská Streda, kde mu bola
poskytovaná zdravotná starostlivosť v čase okolo 10.00 hod. do 15.00 hod., kedy zomrel na operačnej
sále na nezvládnuteľný hemoragicko-traumatický šok. Žalovaný 1/ bol odsúdený rozsudkom tun. súdu

2T 82/2011 zo dňa 16.01.2012, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 13.11.2012 na trest odňatia
slobody v trvaní dvoch rokov pričom poukazujúc na § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona sa trest podmienečne
odkladá na skúšobnú dobu 4 roky. Zároveň žalovanému súd ukladal aj trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 4 roky. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. súd poškodenú W. G.,
teda žalobkyňu so svojim nárokom na náhradu škody odkázal na občiansko-súdne konanie. Žalobkyňa
pôvodne žalovala dvoch žalovaných, a to žalovaného A. I. a žalovaného 2/ PD v Novom Živote. V
priebehu konania žalobu voči žalovanému 2/ zobrala späť, a to podaním zo dňa 28.01.2015 a žiadala

voči žalovanému 2/ konanie zastaviť. Súd svojim uznesením zo dňa 07.04.2015 zastavil konanie voči
žalovanému 2/. Podľa úvahy súdu zodpovednosť všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov t.
j. fyzických a právnických osôb v danom prípade sa zjednotia v novom znení ustanovenia § 420.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej povinnosti, existenciaškody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Porušenie právnej
povinnostispočívavexistenciitakéhoúkonu,ktorýjevrozporesobjektívnymprávom.Tátoprotiprávnosť
môže byť iba výsledkom činnosti ľudí. Je teda vylúčený protiprávny úkon napr. vzniknutý následkom

prírodných síl. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo opomenutím
toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti
s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov
a iných noriem, ktoré mal škodca zachovať.

3. Čo sa týka príčinnej súvislosti je to jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za
škodu, čo znamená že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a
následku. S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať
medzi príčinami hlavnými a vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky
zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin.

4. Zavinenie môže byť úmyselné alebo nedbanlivostné. Pri úmyselnom zavinení rozoznávame úmysel
priamy alebo nepriamy a pri nedbanlivosťou rozoznávame nedbanlivosť vedomú a nevedomú. Pre
splnenie podmienok zodpovednosti nie je rozhodujúc či škoda bola spôsobená úmyselne alebo z
nedbanlivosti. Toto rozlíšenie je relevantné z hľadiska rozsahu náhrady škody. Občianskoprávna úprava
vychádza z prezumpcie zavinenia, teda zavinenie sa predpokladá. Tento predpoklad sa však vzťahuje

len na zavinenie nedbanlivostné, neplatí pre zavinenie úmyselné, ani pre hrubú nedbanlivosť. Občiansky
zákonník však umožňuje zbaviť sa zodpovednosti (tzv. exkulpáciu). Škodca musí preukázať existenciu
takých okolností, z ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať. Čo sa týka § 427, zodpovednosť
podľa tohto zákonného ustanovenia je založená na princípe zodpovednosti objektívnej, bez zreteľa na

zavinenie. Takáto právna úprava pôsobí predovšetkým preventívne, lebo podnecuje k riadnej údržbe
dopravných prostriedkov, k dôslednejšiemu dodržiavaniu pravidiel cestnej premávky a poškodeným
umožňuje účinnú ochranu. Riziko, ktoré plynie zo špecifického zdroja zvýšeného nebezpečenstva
súvisiaceho s prevádzkou dopravných prostriedkov nesie totiž ten, komu táto prevádzka slúži t. j.
prevádzateľ.Napriektomu,žepojem„prevádzateľ“niejedefinovaný,prejehozmyseljecharakteristické,

že je to taká fyzická alebo právnická osoba, ktorá má právnu a faktickú možnosť trvale disponovať
s dopravným prostriedkom. Prevádzateľ nemusí byť totožný s vlastníkom dopravného prostriedku,
prípadne s jeho vodičom. Z uvedeného treba vyvodiť, že prevádzateľom nebude ten, kto má vozidlo
napr. požičané iba na určitý čas, teda môže ho používať len prechodne. Prevádzatelia dopravných
prostriedkov ako subjekty zodpovednosti podľa tohto zákonného ustanovenia sú rozdelení do dvoch

skupín, prvú tvoria fyzické a právnické osoby vykonajúce dopravu a druhú tvoria ostatní prevádzatelia
motorového vozidla. U prvej skupiny prevádzateľov nie je rozhodujúce akým spôsobom je dopravný
prostriedok poháňaný. Do druhej skupiny patria všetci ostatní prevádzatelia dopravných prostriedkov,
ktorí nevykonajú dopravu ako svoju hlavnú činnosť. Títo prevádzatelia môžu byť tak osoby fyzické ako
aj právnické. V danom prípade pre vznik ich objektívnej zodpovednosti sa vyžaduje, aby bola škoda

spôsobená motorovým vozidlom. Zodpovednosť prevádzateľa podľa tohto zákonného ustanovenia
vzniká, ak ide o dopravný prostriedok, a to motorové vozidlá, ktoré sú poháňané motorickou silou.

5.Medzistranamikonanianebolosporné,žedopravnúnehodu,vdôsledkuktorejdošlokúmrtiumanžela
žalobkyne, zavinil žalovaný. Uvedené jednoznačne vyplýva z právoplatného rozsudku tun. súdu sp.

zn. 2T 82/2011 zo dňa 16.01.2012, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 13.11.2012, ktorým bol
žalovaný uznaný za vinného, pretože ako vodič, účastník cestnej premávky, porušil dôležitú povinnosť,
keď nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, čím
došlo k dopravnej nehode, pri ktorej utrpel manžel žalobkyne zranenie nezlučiteľné so životom. Naviac
uvedené nespochybňuje ani žalovaný. Nie je sporné ani to, že takto neoprávnene zasiahla do práv

žalobkyne, ktorá stratila svojho manžela.

6. V tomto smere je nutné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.
októbra 2010 spisová značka 1Cdo/77/2009, ktorý za správny označil záver súdov nižších stupňov,
že do osobnostných práv oprávnených osôb bolo zasiahnuté zavinením dopravnej nehody, pri ktorej

zahynul blízky príbuzný (syn a brat). Obdobne z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
17.2.2011 spisová značka 5Cdo/265/2009 vyplýva, že „ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne,
morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromnéhoarodinnéhoživota,môžeporušením
práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchtoosôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, respektíve práva na rodinný
život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne
bráni napĺňanie citovej potreby, to jest nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru

osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z členov
rodinného vzťahu, zostávajúca osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej
osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou“. Pri inom obdobnom rozsudku Najvyšší
súd konštatoval, že zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním
tretej osoby, následkom, ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že sa uplatňuje ako jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na
ochranu súkromia chránené v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, je rodinný život, spočívajúci v
udržiavania, rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami,
a konanie, ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim
znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny.

7. Strata blízkej osoby, člena rodiny, v dôsledku jej úmrtia pri dopravnej nehode, je stratou nezvratnou
a trvalou. V dôsledku tejto straty už nemôže rozvíjať žalobkyňa svoj vzťah s manželom. Stratila osobu,
ktorú milovala. Zadosťučinenie podľa zák. ust. § 13 ods. 1/ Obč. zák. nemôže byť preto postačujúce. Z
tohto dôvodu vzniklo žalobkyni právo na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ust. § 13 ods. 2/ a

3/ Obč. zák. Každý si uvedomuje, že hodnota ľudského života je nevyčísliteľná. Preto nie je možné ani
vyčísliť skutočnú ujmu, ktorá vznikla žalobkyni v dôsledku úmrtia jej manžela. Možné je iba poskytnúť
určitú satisfakciu, ktorá sčasti dokáže zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale nikdy nenahradí stratu
blízkej osoby.

8. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti, súd je toho názoru, že v danom prípade žalovaný nemá
pasívnu legitimáciu, poukazujúc tu hlavne na § 420 a 427 OZ, a preto žalobu žalobkyne v celom
rozsahu zamietol. V tom smere súd poukazuje na tú skutočnosť, že žalovaný bol zamestnancom PD
Nový Život od 08.02.1999 do 16.02.2011 o čom predložil súdu aj pracovnú zmluvu. Pracovný pomer
ukončil dohodou. U zamestnávateľa pracoval ako údržbár a v jeho bežných pracovných činností nebola

povinnosť jazdiť na traktore ani ho udržiavať. Je pravdou, že žalovaný zavinil predmetnú dopravnú
nehodu, bol odsúdený rozsudkom tunajšieho súdu č. 2T 82/2011. Súd v danom prípade sa v celom
rozsahu stotožnil s vyjadrením PZ žalovaného, že predmetný prípad spadá predovšetkým na § 420 OZ.
Aj keď v danom prípade si žalobkyňa uplatňuje nárok z titulu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je rovnako
potrebné prihliadať na postup ako je to uvedené v prípade ust. § 420 ods. 2 OZ. V tejto súvislosti súd

poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. I. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17.08.2016 z ktorého vyplýva,
že do zodpovednosti za škodu treba pokladať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám, obeti usmrtených pri dopravnej nehode. Ústavný súd tak aplikoval extenzívny výklad pojmu
náhrada škody, pričom poukázal aj na svoje rozhodnutie I. ÚS 206/2015 zo dňa 29.04.2015. Poukazujúc
na vyššie uvedené skutočnosti, keďže súd bol toho názoru, že pasívna legitimácia žalovaného nie je

daná, žalobu voči žalovanému v celom rozsahu zamietol.

9. Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ako aj o § 262 ods. 2 CSP, podľa ktorého o výške
náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Proti rozsudku súdu I. inštancie podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedla, že nesúhlasí so záverom súdu I.
inštancie, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný podľa § 420 a 427 OZ, a to vzhľadom na nasledovné.

Základom objektívnej zodpovednosti podľa § 427 Občianskeho zákonníka je škoda vyvolaná osobitnou
povahou prevádzky dopravného prostriedku, teda osobitná. Kvalifikovaná udalosť, nie zavinené
porušenie povinností prevádzateľa. To znamená, že predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti sú: škoda,
osobitná povaha danej prevádzky a príčinná súvislosť medzi nimi. Právna úprava vychádza zo zásady,
že ten, kto určitý dopravný prostriedok prevádzkuje, má niesť riziko nebezpečia, ktoré z tejto prevádzky

vyplýva pre okolie. Subjektom tejto objektívnej zodpovednosti je vždy prevádzateľ, nie vodič, ktorý
dopravnú nehodu zavinil.11. Vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka toto ustanovenie nie
je ustanovením špeciálnym, ale obe skutkové podstaty stoja vedľa seba. Z tohto dôvodu sa poškodený
môže domáhať náhrady škody voči prevádzateľovi dopravného prostriedku podľa § 427 na základe

objektívneho princípu a proti vodičovi dopravného prostriedku podľa § 420 na základe zodpovednosti
založenej na predpokladanom zavinení. Objektívna zodpovednosť prevádzateľa je koncipovaná širšie
než zodpovednosť vodiča podľa § 420 Občianskeho zákonníka, pretože vodič zodpovedá iba za škodu,
ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti a naproti tomu prevádzateľ zodpovedá poškodenému za
celú škodu.

12. V predmetnej veci teda mal objektívnu zodpovednosť podľa § 427 OZ prevádzateľ motorového
vozidla - Poľnohospodárske družstvo so sídlom v Novom Živote. Uvedená objektívna zodpovednosť
podľa§427OZvšakniejevýlučnáajedanáajvšeobecnázodpovednosťvodičadopravnéhoprostriedku
- žalovaného podľa § 420 OZ. Pasívna legitimácia vodiča dopravného prostriedku - žalovaného je
preukázaná právoplatným rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 2T/82/2011. Žalovaný

teda zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, nakoľko v čase
dopravnej nehody motorové vozidlo riadil a nakoľko porušil pravidlá cestnej premávky. Vyššie uvedené
úvahy a závery vychádzajú z rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23Co/535/2015 zo dňa
02.11.2016 a z rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/169/2013 zo dňa 26.03.2014, v ktorých
veciach odvolací súd riešil otázku pasívnej legitimácie vodiča dopravného prostriedku.

13. V súvislosti s rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval v Rozsudku
súd I. inštancie, uvádza, že Ústavný súd v uvedených rozhodnutiach nevykladal ustanovenia § 420
a 427 OZ a nezaoberal sa s otázkou zodpovednosti vodiča motorového vozidla. Ústavný súd sa
zaoberal otázkou, či podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla zodpovedajú poisťovne za nemajetkovú ujmu alebo nie. Vzhľadom na
vyššie uvedené teda má za to, že nakoľko žalovaný porušil pravidlá cestnej premávky, čím spôsobil
dopravnú nehodu a smrť manžela žalobkyne, podľa § 420 OZ je daná pasívna legitimácia žalovaného
ako vodiča motorového vozidla.

14. V súvislosti s uplatnenou sumou náhrady nemajetkovej ujmy uvádza, že s prihliadnutím na porušenie
povinností žalovaného a na jeho následky, ako aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej
republiky ide o minimálnu sumu. V podobných veciach boli totiž priznané poškodeným niekoľkonásobne
vyššie sumy.

15. Pokiaľ by vychádzala z výkladu súdu I. inštancie, tak platí, že podľa § 420 a 427 OZ nie je
daná pasívna legitimácia žalovaného, keďže žalovaný viedol motorové vozidlo ako zamestnanec
Poľnohospodárskeho družstva so sídlom v Novom Živote. Z pracovnej zmluvy, ktorá bola predložená
počas konania však vyplýva, že žalovaný nepracoval pre Poľnohospodárske družstvo so sídlom v
Novom Živote ako vodič traktora alebo ako vodič motorových vozidiel, ale ako elektrikár - údržbár.

Vedenie motorového vozidla teda nepatrilo medzi pracovné činnosti žalovaného. Počas súdneho
konania žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by pri vedení traktora v čase dopranej nehody
plnil svoje pracovné povinnosti, a teda viedol traktor na základe pokynu zamestnávateľa. Žalovaný v
tejto súvislosti nepredložil a ani neoznačil žiadne dôkazy, jediným dôkazom je teda pracovná zmluva.
Z pracovnej zmluvy však vyplýva, ako to už bolo uvedené, že žalovaný pracoval ako elektrikár -

údržbár. V konaní teda nebolo preukázané, že by žalovaný viedol traktor v čase dopravnej nehody pri
výkone svojich pracovných činností. Súd I. inštancie uviedol síce v Rozsudku, že žalovaný pracoval u
zamestnávateľa ako údržbár a v jeho bežných pracovných činností nebola povinnosť jazdiť na traktore
ani ho udržiavať, túto úvahu však súd I. inštancie nedokončil. Neuviedol, že pokiaľ povinnosť jazdiť na
traktore nepatrila medzi bežné pracovné činnosti, prečo nie je daná pasívna legitimácia žalovaného.

Ak totiž súd I. inštancie zistil, že povinnosť jazdiť na traktore nepatrila medzi bežné pracovné činnosti
žalovaného, pričom nebolo preukázané, že žalovaný konal na základe pokynu zamestnávateľa, nie je
možné následne prijať ani záver, že zamestnávateľ použil žalovaného pri výkone svojej činnosti. Má
teda za to, že aj keby prijal výklad súdu I. inštancie o výlučnej zodpovednosti prevádzateľa motorového
vozidla podľa § 420 a 427 OZ, v danej veci to nie je možné aplikovať z dôvodu, že nebolo preukázané,

že by žalovaný viedol v čase dopravnej nehody traktor v rámci výkonu svojich pracovných činností.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, nakoľko súd nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k
záveru o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného a keď nebral do úvahy skutočnosť, že v čase
dopravnej nehody žalovaný nekonal v rámci svojej pracovnej činnosti, navrhuje, aby odvolací súd zrušilRozsudok a vrátil vec súdu I. inštancie na nové rozhodnutie, event., aby odvolací súd zmenil Rozsudok
a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 - eur do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a aby priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň

navrhuje, aby odvolací súd priznal žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

16. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že z hľadiska úsudku, kto je v danej veci
vecne legitimovaný, z hľadiska obsahu zodpovedného vzťahu v dôsledku zásahu osobnostných práv sú
najbližšie zodpovednostné vzťahy, na ktoré pokazujú ust. § 420 a nasl. Obč. zák. Podľa § 853 Obč. zák.

platí,žeobčianskoprávnevzťahy,pokiaľniesúosobitneupravenéanitýmto,aniinýmzákonom,spravujú
sa ustanoveniami toho zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie (analógia legis).
Právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach podľa §
11a nasl. Obč. zák. sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti na majetkovú ujmu
(škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Obč. zák.). Platí potom, že pokiaľ
bol neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na

realizáciu činnosti tej právnickej osoby, považuje sa takýto zásah spôsobený priamo právnickou osobou.
Za škodu, resp. za ujmu zodpovedná ten, kto ju spôsobil, pričom pri ujme spôsobenej právnickou osobou
zahrňuje aj činnosti tých fyzických osôb, ktorú právnická osoba na túto činnosť použila. (Viď tiež uznes.
Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 137/07, rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co 111/2011
zo 4.6.2012, rozs. NS SR sp. zn. 3Cdo 228/2012 z 26.9.2013). Je teda rovnako v danej veci na mieste

analogické použitie ust. § 427 Obč. zák. a § 420 ods.2.

17. Pôvodcom zásahu do osobnostných práv žalobkyne v danom prípade je preto Poľnohospodárske
družstvo Nový Život, ako prevádzkovateľ motorového vozidla, prevádzkou ktorého bola spôsobená smrť
manžela žalobkyne. Na tieto právne i skutkové okolnosti podrobne poukázal vo svojom písomnom

vyjadrení k žalobe 9.2.2017, ako aj v ostatných písomných a ústnych prednesoch. Pokladá za potrebné
opakovane zvýrazniť, že som bol v rozhodnom čase zamestnancom PD Nový Život podľa pracovnej
zmluvy z 8.2.1999 (od 8.2.1999 do 16.2.20111 na pracovnej pozícií elektrikár-údržbár) tým, že podľa
potreby zamestnávateľa má vypomáhať (pracovať) na inom úseku výroby. Je teda zrejmé, že na pokyn
zamestnávateľa bol povinný vykonávať aj iné práce, ako práce elektrikára a údržbára, keď to bolo z

prevádzkových potrieb zamestnávateľa nutné. Tak tomu bolo aj v pracovnej dobe kritického dňa, keď
dostal pokyn, aby išiel s traktorom a vlečkou na pole, kde sa zbierala slama. Jazdu na traktore, ktorého
prevádzkovateľom bol jeho zamestnávateľ teda nepochybne vykonal v rámci plnenia pracovných úloh,
alebo v priamej súvislosti s nimi. Podľa § 47 ods. 1, písm. a) Zák. práce je zamestnanec povinný
podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a

dodržiavať pracovnú disciplínu. Podľa § 82 Zák. práce zamestnávateľ prostredníctvom svojich vedúcich
zamestnancov je povinný okrem iného vytvárať priaznivé pracovné podmienky a zaisťovať bezpečnosť
a ochranu zdravia ohľadom bezpečnosti, má zamestnávateľ povinnosti zabezpečovať pracoviská, stroje
a iné zariadenie v takom rozsahu, aby sa predchádzalo možným následkom na živote a zdraví ľudí. PD
Nový Život, ako prevádzkovateľ traktora i s poukazom na ust. § 8 ods. 3, písm. a) zák. č. 315/1969 Z.

z. v znení nesk. predpisov nesmel prikázať ani dovoliť, aby sa na jazdu použilo vozidlo, ktoré vrátane
nákladu nespĺňa ustanovené podmienky.

18. Vychádzajúc z právnych záverov uvedených vyššie s poukazom na ust. § 420 ods. 2 Obč. zák. škoda
je spôsobená právnickou, alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na

túto činnosť použili. Tieto osoby sami za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú,
ich zodpovednosť podľa pracovno-právnych predpisov tým nie je dotknutá. Podľa § 427 Obč. zák.
fyzické a práv. osoby vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou
tejto prevádzky. Použitá osoba, za škodu ňou spôsobenú, teda nezodpovedá, za jej konanie priamo
zodpovedá osoba, ktorá pôvodcu vzniku škody použila pri svojej činnosti. Zamestnanec, ktorý pri výkone

svojho zamestnania spôsobí porušením povinnosti škodu inej osobe, ako je zamestnávateľ zodpovedá
za túto škodu podľa pracovno-právnych predpisov len svojmu zamestnávateľovi. Jeho zavinenie (ako
vodiča traktora) nemá na vznik a rozsah zodpovednosti prevádzkovateľa traktora, jeho zamestnávateľa,
žiadny vplyv. Túto zodpovednosť neovplyvňuje ani to, či sa voči nemu v tejto súvislosti viedlo trestné
konanie. Nie je preto daná i v súvislostiach pracovno-právnych jeho zodpovednosť za škodu, ako

priameho škodcu - vodiča.

19. Pokiaľ by pretrvávali pochybnosti o právnej aplikácií ustanovení § 420 a nasl. Obč. zák. na daný
prípad (z titulu nemajetkovej ujmy, vyjadrenej v peniazoch), opätovne poukazujem už na uvedené acitované rozhodnutia súdov v tejto súvislosti aj na uzn. Ústavného súdu SR č. ÚS 474/2016-17 zo
17.8.2016, z ktorého vyplýva, že do zodpovednosti za škodu (a to aj v prípade zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,) treba pokladať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Ústavný súd tak aplikoval extenzívny výklad,
pojmu „náhradu škody" a poukázal aj na svoje rozhodnutie sp. zn. ÚS 206/2015 z 29.4.2015.Súdna
prax tento výklad akceptuje (vid' napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co 133/2016-357
z 15.3.2017). S poukazom na vyššie uvedené vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne navrhuje, aby odvolací
súd podľa § 387 CSP napadnutý rozsudok súdu I. inštancie potvrdil pre jeho vecnú správnosť vo

všetkých výrokoch a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

20. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že žalovaný v predmetnom vyjadrení
poukázal na to, že v čase dopravnej nehody viedol traktor pri plnení svojich pracovných povinností.
V tejto súvislosti opakovane poukazuje na to, že táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná. Z
pracovnej zmluvy žalovaného vyplýva, že žalovaný pracoval na pozícií elektrikár - údržbár. Je potrebné

podotknúť,žežalovanýnenavrholnapreukázanieskutočnosti,žeprivedenítraktoraplnilsvojepracovné
povinnosti, vykonanie žiadneho dôkazu. Je možné preto vychádzať výlučne z pracovnej zmluvy. Pokiaľ
žalovaný uvádza vo svojom odvolaní, že v pracovnej zmluve je uvedené, že môže dostať úlohy aj
na úseku výroby, uvádza, že vedenie motorového vozidla v žiadnom prípade nemožno považovať za
činnosť výrobu výrobkov, keďže ide o špecifickú činnosť a výrazne sa odlišuje od činnosti elektrikára

alebo výrobného pracovníka. Výsledkom trestného konania bolo zistenie zodpovednosti žalovaného za
dopravnú nehodu, za ktorú bol žalovaný aj právoplatne odsúdený. Orgány činné v trestnom konaní teda
nezistili zodpovednosť zamestnávateľa za dopravnú nehodu, ale výlučne žalovaného. Aj táto skutočnosť
teda preukazuje, že žalovaný v čase dopravnej nehody nevykonával prácu pre zamestnávateľa, t.j.
nemožno hovoriť o tom, že by zamestnávateľ použil žalovaného na realizáciu svojej činnosti.

21. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný tak, že poukazuje v celom rozsahu na obsah svojho
vyjadrenia z 18.4.2018.

22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je vecne správny.

23. Predmetom nároku žalobkyne bolo zaplatenie sumy 7.000 eur titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu,

že žalovaný zapríčinil smrť manžela žalobkyne, za čo bol aj právoplatne odsúdený. Po vykonanom
dokazovaní súd I. inštancie dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy nie je dôvodný z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného.

24. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že pasívna legitimácia vodiča dopravného prostriedku - žalovaného

jepreukázanáprávoplatnýmrozsudkomOkresnéhosúduDunajskáStreda,sp.zn.2T/82/2011.Žalovaný
teda zodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, nakoľko v čase
dopravnej nehody motorové vozidlo riadil a nakoľko porušil pravidlá cestnej premávky. Poukázala tiež
na to, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by pri vedení traktora v čase dopranej nehody
plnil svoje pracovné povinnosti, a teda viedol traktor na základe pokynu zamestnávateľa.

25. Z obsahu spisu vyplýva a nesporným bolo, že dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej došlo k
úmrtiu manžela žalobkyne, zavinil žalovaný. Uvedené jednoznačne vyplýva z právoplatného rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 2T 82/2011 zo dňa 16.01.2012, ktorý rozsudok nadobudol
právoplatnosť 13.11.2012, ktorým bol žalovaný uznaný za vinného, pretože ako vodič, účastník cestnej

premávky, porušil dôležitú povinnosť, keď nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a nesledoval
situáciu v cestnej premávke, čím došlo k dopravnej nehode (dňa 04.08.2008), pri ktorej utrpel manžel
žalobkyne zranenie nezlučiteľné so životom, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona.26. Ďalšou nespornou skutočnosťou bolo to, že žalovaný bol v čase, kedy došlo k prečinu ublíženia na
zdraví (04.08.2008 v čase o 8.50 hod.) v pracovnom pomere s PD so sídlom Nový život od 08.02.1999,

ktorý pracovný pomer skončil dohodou dňom 16.02.2011. Jeho pracovná pozícia bola elektrikár -
údržbár. Podľa tvrdenia žalovaného kritického dňa, keď došlo ku škodovej udalosti mu nadriadený
dal pokyn, aby na traktore s vlečkou išiel na pole kde sa zbiera slama, pričom v rámci jeho bežných
pracovných povinností nebola povinnosť jazdiť na traktore ani ho udržiavať. Síce takúto prácu vykonávať
nemal, ale bol povinný rešpektovať príkazy nadriadených robil to, čo mu zamestnávateľ povedal, pričom

uviedol, že je pravdou, že aj v minulosti niekedy na tomto traktore jazdil, ale vždy len v súvislosti s
plnením jeho pracovných povinností.

27. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobkyne v tom, že vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti
podľa § 420 Občianskeho zákonníka toto ustanovenie nie je ustanovením špeciálnym, ale obe
skutkové podstaty stoja vedľa seba. Z tohto dôvodu sa poškodený môže domáhať náhrady škody voči

prevádzateľovi dopravného prostriedku podľa § 427 na základe objektívneho princípu a proti vodičovi
dopravného prostriedku podľa § 420 na základe zodpovednosti založenej na predpokladanom zavinení.
Objektívna zodpovednosť prevádzateľa je koncipovaná širšie než zodpovednosť vodiča podľa § 420
Občianskeho zákonníka, pretože vodič zodpovedá iba za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti a naproti tomu prevádzateľ zodpovedá poškodenému za celú škodu.

28. Nie je možné vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne naplnené predpoklady zodpovednosti za
zásah do osobnostných práv ako aj podmienky pre náhradu škody.

29.Platízásada,podľaktorej,akneoprávnenýzásahdoosobnostibolspôsobenýniekým,ktobolpoužitý

právnickou osobou (alebo fyzickou osobou) k realizácii činnosti tejto právnickej osoby (alebo inej fyzickej
osoby), kedy určujúcim je existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto
osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávnej sankcie podľa § 13 OZ postihujú samotnú právnickú
aleboinúfyzickúosobuvzmysleanalógie§420ods.2OZvspojenís§853tohoistéhozákona(obdobne
Karel Knap a Jiří Švestka a kol.: Ochrana osobnosti podľa občianskeho práva. Praha: Linde - Praha,

a.s., 2004, s 166). (vid napr. 30 Cdo 1293/2007 (NS ČR)

30. Žalovaný namieta svoju pasívnu legitimáciu, keď poukazuje na to, že k dopravnej nehode došlo v
rámci plnenia pracovných povinností pre svojho zamestnávateľa PD so sídlom Nové Družstvo, pričom
občianskoprávne sankcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka postihujú samotnú túto právnickú osobu

pri analogickom použití § 420 ods.2 Občianskeho zákonníka, pričom odvolací súd sa s uvedenou
argumentáciou stotožňuje (por. rozsudok NS ČR 30 Cdo1627/2005). Ustanovenie § 420 ods. 2 Obč.
zák. dopadá na prípady, kedy konkrétnu činnosť, pri ktorej vznikla škoda, vykonáva právnická či fyzická
osoba (podnikateľ) nie sama, ale prostredníctvom iných osôb, ktoré zamestnáva, alebo ich prácu k
svojej činnosti využíva. Táto zodpovednosť právnickej či fyzickej osoby sa uplatní nielen v prípadoch,

kedy škoda bola spôsobená ich zamestnancom, ale i vtedy, ak bola spôsobená inými osobami, ktoré
podnikateľský subjekt použil k svojej činnosti. Nie je preto podmienkou priamy právny (zmluvný) vzťah
toho, kto škodu spôsobil, voči podnikateľovi. Tzv. osoba použitá k činnosti nevykonáva prácu vlastným
menom na vlastné riziko, ale pre právnickou (fyzickou) osobu, podľa jej pokynov či príkazov, poprípade
v jej záujme. Podstatné je, či konanie toho, kto škodu spôsobil, nepostrádalo miestny, časový a vecný

vzťah k plnenou úlohou podnikateľa v rámci jeho činnosti, teda či nešlo o konanie, ktorým škodca
sledoval svoj vlastní záujem; rozhodujúci je vnútorný (účelový) vzťah konania, pri ktorom vznikla škoda,
k činnosti podnikateľa, ktorú vykonáva. Priama zodpovednosť toho, kto škodu spôsobil, nastáva len v
prípade, že jeho konanie, ktorým bola škoda spôsobená, nespadá do rámca činnosti podnikateľa, pre
ktorého prácu vykonal (tzv. exces) (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1855/2012).

31. Z vyššie uvedeného vyplýva, že priama zodpovednosť žalovaného a nárok žalobkyne by bol voči
žalovanému dôvodný, pokiaľ by bolo preukázané, že žalovaný v čase dopravnej nehody nevykonával
prácu (nekonal) pre svojho zamestnávateľa, resp., že jeho konanie nespadá do rámca činnosti
podnikateľa pre ktorého prácu vykonával (tzv. exces).

32. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.33. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní t.j. povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania.

Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana konania, ktorá tieto povinnosti nesplnila.
Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba.
Pokiaľ strana konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia
dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strana konania za to, že v konaní

neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.

34. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
konania.Tátonormazásadneurčujetakrozsahdôkaznéhobremena(okruhskutočností,ktorémusiabyť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť

dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by
sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť. Teória v
tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a
dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a
na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (por.

rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010).Otázku splnenia povinnosti tvrdenia
a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci.

35. Tak ako je už vyššie uvedené v čase dopravnej nehody (04.08.2008 v čase o 8.50 hod.) bol

žalovaný v pracovnom pomere s PD so sídlom Nový život od 08.02.1999, ktorý pracovný pomer skončil
dohodou dňom 16.02.2011. Jeho pracovná pozícia bola elektrikár - údržbár. Žalovaný spôsobil dopravnú
nehodu počas pracovnej doby, traktorom, ktorý patril jeho zamestnávateľovi. Už žalobkyňa vo svojom
žalobnom návrhu tvrdila, že žalovaný viedol traktor ako zamestnanec PD so sídlom v Novom Živote, a
to na príkaz svojho zamestnávateľa. Uvedené tvrdil počas konania aj samotný žalovaný, pričom pokiaľ

žalobkyňa zmenila svoj názor a mala za to, že u žalovaného išlo o exces, resp. v čase dopravnej
nehody nevykonával práce pre svojho zamestnávateľa (s ohľadom na pracovnú zmluvu uzatvorenú
medzi žalovaným a PD so sídlom Nový život), spočívalo na nej nielen bremeno tvrdenia, ale aj dôkazu.
Počas konania, však neprodukovala a ani nenavrhla vykonať žiadne dôkazy, na podporu svojich tvrdení.
Na základe uvedeného potom rozhodnutie súdu I. inštancie je vecne správne.

36. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd zamietajúci rozsudok súdu I. inštancie,
v súlade s § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny potvrdil.

37. Žalovaný má voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov

odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žežalovanýbolvodvolacomkonanívcelomrozsahu
úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

38. Senát odvolacieho súdu rozhodol vo veci pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).