Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. júl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/339/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116207940
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116207940.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcov: 1. V. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX B. XXX, 2. F. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX/XX, XXX XX M., právne zastúpení JUDr.
Daliborom Pavelkom, advokátom so sídlom Pribinova 46, 920 01 Hlohovec, proti žalovanej: Q. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. X/XX, XXX XX W., právne zastúpenej JUDr. Dášou Taschovou, advokátkou so
sídlom Hodžu 14/11, 971 01 Prievidza, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/93/2016-40 zo dňa 14.08.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovia 1 a 2 majú voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti
3/4 na nehnuteľnostiach v okrese S., obec B., katastrálne územie B., zapísaných na liste vlastníctva číslo
XXXX, stavba - rodinný dom, súpisné číslo XXX a parcely registra "E" evidované na mape určeného
operátu, parcela číslo 453/1 - orná pôda vo výmere 260 m2, parcela číslo 453/2 - orná pôda vo výmere
198 m2, parcela číslo 453/101 - orná pôda vo výmere 126 m2, parcela číslo 454 - orná pôda vo výmere

86 m2, patria do dedičstva po nebohom V. S., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
W. XX/XX, XXX XX M.. Výrokom II. rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 1. a 2. náhradu
trov konania v rozsahu 100% trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie použitím čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR, § 460, § 481, § 482
ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a 2, § 46 ods. 1, § 47 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 1, § 28 ods. 1 až 3, § 34 ods. 1 a 2, § 36a zákona č. 162/1995 Z.z., ako aj procesnými

ustanoveniami čl. 2 ods. 1 a 2, § 137 písm. c) a d), § 149, § 150 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

3. Vecne súd argumentoval tým, že v konaní nebolo sporné, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy pred
smrťou poručiteľa, ako ani že bol podaný návrh na vklad, a že zmluva bola zavkladovaná a nadobudla
účinky vkladu, tj. že žalovaná sa stala vlastníčkou podielov na nehnuteľnosti podľa ods. 1 odôvodnenia.
Spornou bola otázka právna, a to či je žaloba dôvodná a či jej možno vyhovieť na základe vykonaného
dokazovania, či je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Z obsahu predloženej kúpnej

zmluvy mal súd preukázaný predaj podielov 3 nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k.ú. B., z
úmrtného listu č.l.8 bolo preukázané, že poručiteľ zomrel dňa XX.XX.XXXX, t.j. po podpísaní zmluvy,
podaní návrhu na vklad a pred rozhodnutím katastrálneho odboru Okresného úradu Trnava. V konaní
je nespornou skutočnosťou aj to, že žalobcovia sú dedičmi poručiteľa podľa. Súd konštatuje, že obestrany majú čiastočnú pravdu v právnej argumentácii, ktorú v konaní uviedli. Prvú žalobcovia v tom,
že skutočne súdna prax pripúšťa tento druh žalôb. Žalovaná má zase pravdu v tom, že zmluva sa
dokončí, a žalovaná nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Súd konštatuje, že žalobcovia

správne argumentovali, že poručiteľ bol v deň smrti vlastníkom nehnuteľnosti, pričom túto argumentáciu
nemožno prelomiť názorom žalovanej, že účinky zmluvy nastali jej podpisom, nakoľko k prechodu
vlastníckehoprávajepotrebnéprávoplatnérozhodnutiekatastrálnehoodboruokresnéhoúraduovklade,
až týmto momentom sa stala žalovaná vlastníkom. Súčasne je však správnou argumentácia žalovanej,
že prejav vôle uvedený v darovacej zmluve, je záväzný aj pre právnych nástupcov, t.j. dedičov, a že

právny úkon dobehne, t.j. žalovaní sa stanú spoluvlastníkmi nehnuteľnosti. Obe strany poukázali na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými podporovali svoju argumentáciu.
Súd konštatuje, že uvedené rozhodnutia tak ako boli označené 3Cdo 29/2010 zo dňa 11.08.2011,
6Cdo 188/2010 zo dňa 31.01.2012, 3Cdo 29/2010 zo dňa 11.08.2011, a 3 Cdo 154/2010 zo dňa
16.12.2010, 5Cdo 153/2009, 1Sžr/15/2002 a 2Sžo/127/2010, sú súdu známe a pri svojom rozhodnutí z
nich vychádzal. Súd má za to, že žaloba tak ako ju podal žalobca je prípustná a možná, čo potvrdzuje

aj rozhodovacia prax Najvyššieho súd Slovenskej republiky. Súd konštatuje, že tak ako osvedčenie
o dedičstve je deklaratórne rozhodnutie, ktoré spätne osvedčuje okolnosti, ktoré platili ku dňu smrti
poručiteľa, tak ako výrok súdneho rozhodnutia, ktorým sa určuje vlastníctvo poručiteľa ku dňu smrti
poručiteľa, je síce rozhodnutím určujúcim, avšak súčasne deklaratórnym, ktoré deklaruje praktický stav
ku dňu smrti poručiteľa, a skutočnosť že majetok sa prejedná v dedičskom konaní, pričom však ani

toto rozhodnutie, ani osvedčenie o dedičstve nie je spôsobilou záznamovou listinou, ktorá by mohla byť
zapísanádokatastranehnuteľností.Podľanázorusúdukatastrálnyodborokresnéhoúradunebudemôcť
ani jedno rozhodnutie zapísať, nakoľko nebude im svedčiť stav na liste vlastníctva, keďže medzičasom
(od smrti poručiteľa), nadobudol nehnuteľnosti niekto iný. V zásade podľa názoru súdu, v konaní o
novoobjavenom majetku, príde len k deklaratórnemu potvrdeniu nadobudnutia podielov podľa dedičov,

bez reálneho nadobudnutia vlastníckeho práva, ktoré už v súčasnosti vlastní niekto iný na základe inej
právnej skutočnosti (kúpnej zmluvy), ktorá spôsobila, že majetok sa stal vlastníctvom inej osoby.

4. Súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo
154/2010 zo dňa 16.12.2010, kde bol vyjadrený nasledovný právny záver: „Súdna prax akceptuje

žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní
o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované
určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať
vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a
vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o

dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu
vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho
iného(napríkladvydržaním);vkonaní,vktoromsazisťuje,čiurčitávecbolavčasesmrtiporučiteľavjeho
vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné“. Uvedená deklaratórnosť a
povaha takéhoto rozhodnutia, práve spôsobujú prípustnosť takéhoto určovacieho výroku aj do minulosti,

ak je na takejto žalobe naliehavý právny záujem, a preto súdna prax takéto žaloby pripúšťa a podľa
názoru súdu podľa § 137 CSP, je takáto žaloba možná a prípustná. Žalobcovia dôvodia naliehavosť
právneho záujmu prejednaním majetku v dedičskom konaní, čo sa prakticky inak nedá dosiahnuť.
Súd má za to, že toto tvrdenie o naliehavosti právneho záujmu je dostatočné pre jeho osvedčenie,
nakoľko prejednanie tohto majetku a z toho plynúce dôsledky, hoc si ich žalobcovia mylne vysvetľujú

tak, že osvedčenie bude zapísateľné, budú viesť v dôsledku odkazu Okresného úradu k prípadnému
sporu o vlastnícke právo, a to je podstata osvedčenia naliehavosti právneho záujmu, kde sa žalobcovia
snažia domôcť svojho vlastníckeho práva, ktoré však bez tohto rozhodnutia v zásade nie je možné. Súd
poukázal aj na ústavnú ochranu vlastníckeho práva, súčasne vychádzal zo znenia čl. 2 CSP, ktoré žiada
od súdu rozhodnúť spravodlivo, v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, a teda v súčasnosti tak,

že súd žalobe vyhovie, lebo do súčasnosti boli takéto žaloby prípustné a súd vidí možnosť ich ďalšej
existencieprávevpodobetohtoprípadu,kdesaurčeniadomáhajúvočiprvotnémunadobúdateľovi,ktorý
si musí byť vedomý, že keď uzavrie kúpnu zmluvu s osobou vo veku 76 rokov po vážnych zdravotných
problémoch tejto osoby (porážka), ktorá následne bezprostredne zomrie, tak takáto zmluva môže byť
predmetom sporu a vlastnícke právo spochybnené. Súd konštatuje, že práve pre takéto prípady ako

tento sa súdu javí takýto typ žaloby ako prípustný a dôvodný, aj s ohľadom na ustanovenie § 1 ods. 1
a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom ak by súd takúto žalobu (za daného stavu) zamietol, mal
by za to, že žalobcom z procesných a formálnych dôvodov (ustanovenia CSP) znemožnil uplatnenie
ochrany ich základných práv a rozhodnutie by nebolo voči žalobcom spravodlivé. Súdu je z obsahuskutkových tvrdení zrejmý naliehavý právny záujem, ktorý žalobcovia odôvodňujú v dosiahnutí uznania
svojho vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu na dotknutých nehnuteľnostiach, čo bez tohto
súdneho rozhodnutia nie je možné. V zásade ak by súd za súčasného stavu žalobu zamietol, majetok

by sa v dedičskom konaní neprejednal, a žalobcovia by nemali aktívnu legitimáciu na spor o vlastnícke
právo, prípadne inú žalobu. Súd je toho názoru, že v danej veci v zásade musí prísť k dvom žalobám,
prvá o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva a druhej žaloby. Súd k argumentácii žalovanej, že
prípadný úspech žalobcov v tomto spore bude viesť k jej žalobe o určenie vlastníckeho práva, musí
konštatovať, že v takomto spore by nevidel naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko

žalovanej svedčí vlastnícke právo, a teda takáto žaloba by mal byť možná len zo strany žalobcov, aj keď
v tomto prípade § 36a zákona č.162/1995 Z.z. výslovne uvádza prípustnosť špecifického druhu žaloby
po výzve príslušného orgánu.

5. Žalovaná súčasne poukázala na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS
151/2016-29 zo dňa 03. mája 2017, kde bola posudzovaná obdobná otázka, a kde Ústavný súd

Slovenskej republiky vyslovil ten právny záver: „Pokiaľ ide o ústavnoprávne posúdenie sťažnosti
sťažovateľov, ústavný súd síce vidí rozdiel medzi konaním o určenie vlastníctva a konaním o určenie,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, v obidvoch prípadoch však ide o obdobné
určovacie žaloby, v ktorých podľa názoru ústavného súdu musia byť uvedené princípy ochrany dobrej
viery dobromyseľného nadobúdateľa chránené rovnakým spôsobom. Inak povedané, úvahy krajského

súdu podporené staršími judikatórnymi závermi najvyššieho súdu (sp. zn. 3 Cdo 154/2010, sp. zn. 3
Cdo 29/2010) vo svetle preferovaného princípu ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa
neobstoja. Ak má totiž mať určovacia žaloba okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať
ďalším sporom), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa,
ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti

patria do dedičstva po poručiteľovi, a aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej
neistoty a nútili strany do podávania ďalších (zbytočných) žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne
riešila. A navyše, aj rozhodnutie o takomto určení musí deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia podľa § 154 ods. 1 (teraz § 217 ods. 1 CSP). Pokiaľ taký právny
vzťah už neexistuje, nemôže mať ani návrh na určenie, že veci patria do dedičstva po zomrelom

poručiteľovi, úspech.“ Súdu je uvedené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky známe a
stotožňuje sa s ním, ako aj v ňom vyjadrenými právnymi závermi, avšak nepovažuje ho za aplikovateľné
na prejednávanú vec, nakoľko v tomto prípade nedošlo k osobitným okolnostiam, ktoré boli predmetom
posudzovania zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to dobrá viera nadobúdateľa po
viacnásobných prevodoch nehnuteľnosti, čo nie je tento prípad, nakoľko v tomto prípade boli žalobcovia

bdelí a žalobu podali včas na ochranu svojich práv, ktorých sa nemôžu domôcť iným spôsobom.
Súd k tvrdenej dobrej viere žalovanej uvádza, že jej dobrú vieru nemožno stotožniť s dobrou vierou
nadobúdateľov vo veci posudzovanej Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý posudzoval dobrú
vieru viacnásobného nadobúdateľa, ktorým svedčil zápis v katastri, pričom nešlo o prevodcu, ktorý
zomrel tesne po podpise zmluvy. Ak by súd pripustil výklad pojmu dobrá viera tak, ako ho prezentovala

žalovaná (uzavriem zmluvu a zaplatím cenu), tak by v zásade vylúčil preskúmanie akéhokoľvek sporu
o vlastnícke právo, neplatnosť zmluvy po takejto námietke zo strany nadobúdateľa. Dobrá viera musí
vyplývať z konania, ktoré prebehlo s náležitou opatrnosťou, odbornosťou, starostlivosťou, nezneužívajúc
situáciu, v ktorej sa niektorá zo strán zmluvného vzťahu nachádza, pričom uzavretie zmluvy so 76
ročným človekom po porážke bez prítomnosti tretích osôb (nezávislých od žalovanej), ktoré by mohli

poskytnúť predávajúcemu (poručiteľovi) radu pri úkone, ktorým previedol 3 podiel na nehnuteľnostiach
o výmere 670 m2 a rodinnom dome za 5000,- eur, sa súdu nejaví, ako konanie v dobrej viere zo strany
žalovanej, ktoré by bolo spôsobilé vyvodiť zamietnutie tejto žaloby. Súd súčasne uvádza, že princípom
spravodlivej ochrany práv v podobe právnej istoty je dať v obdobnej veci rovnakú odpoveď na rovnakú
otázku, a preto súd posudzujúc prejednávanú vec v jej skutkovom stave dospel k záveru, že žaloba je

dôvodná a je potrebné jej vyhovieť, nakoľko je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení v
podobe prejednania v dedičskom konaní pre účely neskoršieho prípadného súdneho konania, súčasne
je žaloba prípustná podľa § 137 CSP, vzhľadom aj na svoju osobitosť (deklaratórnosť do minulosti),
pričom nie sú dané žiadne osobitné dôvody (viacnásobné prevody a tým dobrá viera nadobúdateľa,
vydržanie, konanie žalobcov v rozpore s dobrými mravmi), ktoré by boli spôsobilé privodiť odklon od

doterajšej ustálenej súdnej praxe. Vzhľadom na uvedené súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

6. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyššie uvedených citovaných zákonných ustanovení tak,
že nárok na ich náhradu majú žalobcovia ako účastníci plne úspešní v konaní, a to v rozsahu 100%. Súdnezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by žalobcom náhradu trov konania nepriznal,
pričom tieto v konaní neboli ani tvrdené. Súd súčasne uvádza, že žalobca 1. je osobou v materiálnej
núdzi, ktorej priznalo nárok na právnu pomoc aj Centrum právnej pomoci. O výške trov bude rozhodnuté

samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal jej
náhradu trov konania Rozhodnutie prvostupňového súdu žalovaná napáda z odvolacieho dôvodu

v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, keď rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. V bode 37 odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňový
súd konštatuje, že v danej veci bola spornou právna otázka či je žaloba dôvodná a či žalobca preukázal
na podaní žaloby naliehavý právny záujem. Súd tiež uviedol že obe strany sporu majú čiastočnú
pravdu. Žalobca má, podľa názoru prvostupňového súdu pravdu v tom, že poručiteľ bol v čase smrti
vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 2.12.2015, na základe ktorej sa

žalovaná stala vlastníčkou sporných nehnuteľností. Ďalej v zmysle odôvodnenia napadnutého rozsudku
má pravdu aj žalovaná, v tom, že prejav vôle uvedený v darovacej zmluve je záväzný pre dedičov
poručiteľa. Z uvedeného teda jednoznačne vyplynulo, že úlohou prvostupňového súdu bolo vysporiadať
sa s posúdením právnej otázky tohto sporu, ktorá spočívala najmä v posúdení naliehavého právneho
záujmu žalobcov na podaní žaloby, či predmetné nehnuteľnosti patria, alebo nepatria do dedičstva. S

uvedenou právnou otázkou sa prvostupňový súd vysporiadal, tak, že skonštatoval, že takáto žaloba
je prípustná bez vecného a právneho posúdenia a odôvodnenia naliehavého právneho záujmu na
takomto určení a bez posúdenia naliehavého právneho záujmu tvrdeného žalobcami. Zo samotného
konania žalobcu na pojednávaní možno vyvodiť, že sám zapochyboval o naliehavom právnom záujme
na ním podanej určovacej žalobe, keď podal návrh na zmenu žalobného petitu, ktorý bol súdom správne

zamietnutý z dôvodu, že výsledky dovtedajšieho dokazovania na základe návrhov strán by neboli
spôsobilým podkladom pre rozhodnutie o zmenenej žalobe, pričom vyslovenie výroku navrhnutého
žalobcom by muselo byť podrobené súdnemu prieskumu a musela by sa prejudiciálne preskúmať
platnosť kúpnej zmluvy. Z uvedeného možno tiež vyvodiť, že existuje iný spôsob ochrany tvrdeného
práva. Pokiaľ snahou žalobcu je získanie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, existuje

viac spôsobov akými môže dosiahnuť stav právnej istoty. Už len z uvedeného vyplýva, že na rozhodnutí
o určení, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva nemá žalobca naliehavý právny záujem a
to najmä z dôvodu, že rozsudok vydaný prvostupňovým súdom žiadnym spôsobom tvrdenú neistotu
žalobcu neodstráni, keď ani toto rozhodnutie, ani následné Osvedčenie o dedičstve nie je spôsobilou
záznamovou listinou, ktorá by mohla byť zapísaná do katastra nehnuteľností. Súd len skonštatoval,

že takáto žaloba je prípustná, avšak žiadnym spôsobom neodôvodnil, v čom teda vidí naliehavý
právny záujem na takomto rozhodnutí, ktorý je nevyhnutnou podmienkou vyhovenia takejto žalobe.
Pokiaľ žalobcovia dôvodia naliehavosť právneho záujmu tým, že táto žaloba je jedinou možnosťou
aby boli predmetné nehnuteľnosti predmetom dedičského konania, nejde o správne tvrdenie a najmä,
tak ako uviedol aj prvostupňový súd, ani dodatočné prejednanie dedičstva nespôsobí zápis dedičov

ako vlastníkov sporných nehnuteľností do katastra nehnuteľností. A práve v uvedenom - nevyhnutnosti
ďalšieho konania o určení vlastníckeho práva - je popretý základný preventívny princíp určovacej žaloby,
ktorý spočíva v definitívnom odstránení právnej neistoty, ktorá - pokiaľ existuje - týmto rozhodnutím
odstránená nie je.

8. Žalovaná tiež trvá na svojom tvrdení, ktoré podoprela aj poukazom na Nález Ústavného súdu
zo dňa 03.05.2017, sp.zn. I.ÚS 151/2016, ktorý konštatoval, že pokiaľ má mať určovacia žaloba
preventívny charakter - teda predchádzať ďalším sporom - nemožno vidieť dôvod na to, aby sa súd
nezaoberal v tomto konaní aj dobrou vierou kupujúcej - žalovanej - ktorá by tiež mala požívať ochranu
svojho vlastníckeho práva z pozície dobromyseľného nadobúdateľa. Odvolateľka sa nestotožňuje s

konštatovaním súdu, že žalovaná nie je dobromyseľným nadobúdateľom, nakoľko uzavrela kúpnu
zmluvu s osobou s vážnymi zdravotnými problémami. Súd vyhodnotil situáciu veľmi subjektívne, keď v
tejto veci (zdravotného stavu poručiteľa) nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Nie je akceptovateľné
a spravodlivé, aby súd odoprel osobám, ktoré prekonali ľahkú mozgovú porážku, základné ústavné
právo - disponovať svojim majetkom. Tiež nemožno tvrdiť, že žalovaná ako nadobúdateľka si mala

byť vedomá „rizika“ uzavretia takejto zmluvy s osobou s vážnymi zdravotnými problémami. Pokiaľ mali
žalobcovia pochybnosti o spôsobilosti poručiteľa na právne úkony, mali zákonnú možnosť pozbaviť ho
spôsobilosti na právne úkony. Takéto opatrenie však neurobili, nakoľko si boli vedomí, že by boli v tejto
veci neúspešní. Poručiteľ nebol dlhodobo chorý. Bol plne spôsobilý na právne úkony, nemal žiadnevážne zdravotné problémy, nemal žiadne vážne ani psychické ani fyzické poruchy. Žalovaná nemala
dôvod na žiadnu pochybnosť o jeho duševnom stave. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že sa osobne
zúčastnil podpisu kúpnej zmluvy na matrike. Bol si plne vedomý svojho konania a tiež vek 76 rokov nie

je vekom, kedy by bolo na mieste konštatovať vysoký vek predávajúceho, ktorý by mu znemožňoval
podpísať kúpnu zmluvu, resp. uvedomiť si jej následky. Rozhodnutie previesť nehnuteľnosť na žalovanú
bolo rozhodnutím poručiteľa. Išlo o nehnuteľnosti po jeho nebohej manželke - tete žalovanej - ktorej
prenechala svoje dedičstvo matka žalovanej, netušiac že majetok po nej zdedí jej manžel - poručiteľ
- ktorý sa na nadobudnutí týchto nehnuteľností žiadnym spôsobom nepodieľal. Pokiaľ súd poskytol

ochranu vlastníckeho práva dedičom poručiteľa, prečo ju neposkytol žalovanej, ako dobromyseľnej
nadobúdateľke,ktoránehnuteľnosťnadobudlavdobrejviere,nazákladeplatneuzavretejkúpnejzmluvy.
Súd napriek tomu, že v otázke dobromyseľnosti žalovanej nevykonal žiadne dokazovanie a neustálil ani
skutkový stav veci, urobil vo veci len subjektívny záver. Sám súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že
v danej veci musí prísť k dvom žalobám, už len z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie neodstraňuje
právnu neistotu žalobcov. Prvostupňový súd argumentuje, že žalovanou uvedený nález Ústavného

súdu nie je aplikovateľný na túto vec z dôvodu že nejde o viacnásobný prevod nehnuteľností. Takáto
argumentácia súdu o „ neaplikovateľnosti „ uvedeného nálezu ÚS SR neobstojí, nakoľko morálne právo
žalovanej a jej oprávnenosť nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti jej starých rodičov, je
silnejším argumentom ako viacnásobný prevod vlastníckeho práva posudzovaný v Náleze Ústavného
súdu. Práve z týchto okolností je potrebné vychádzať pri hodnotení dobromyseľnosti žalovanej, ktorú

prvostupňový súd - bez akéhokoľvek preukazovania a odôvodnenia spochybnil. Pokiaľ súd uvedené
skutočnosti v tomto konaní o určenie neskúmal a nepreukazovali sporové strany, nie je na mieste
poskytnúť súdnu ochranu jednému vlastníkovi - dedičovi a neposkytnúť ju druhému vlastníkovi -
dobromyseľnému nadobúdateľovi - na takéto rozhodnutie nie je dôvod. Súd však mal možnosť žalobu
zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a ponechať na žalobcov, aby sa domáhali

rozhodnutia súdu takým spôsobom, ktorý by im - v prípade úspechu - mohol zabezpečiť nadobudnutie
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Rozhodnutie o tom, kto bol v čase smrti poručiteľa
vlastníkom predmetných nehnuteľností už t.č. nie je aktuálne a nerieši komu svedčí vlastnícke právo ku
dňu vydania rozhodnutia prvostupňového súdu, najmä s poukazom na skutočnosť, že dedičia sú viazaní
vôľou poručiteľa. Vstupujú nielen do jeho majetkových práv a povinností ale aj do jeho záväzkových

vzťahov, do ktorých poručiteľ platne vstúpil. Nastali tak právne skutočnosti, ktoré toto konanie a následné
rozhodnutie nezohľadnilo.Je teda na mieste opäť konštatovať, že v danej veci nebola odstránená právny
neistota žalobcov a nie je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva ku dňu smrti
poručiteľa, keďže takýmto rozhodnutím sa nepredchádza vzniku ďalšieho sporu o vlastníctvo. V zmysle
§ 217 ods. 1 CSP rozhodnutie o určení vlastníckeho práva musí deklarovať existenciu právneho stavu

ku dňu vyhlásenia rozhodnutia. Pokiaľ takýto vzťah už neexistuje, nemôže mať ani návrh na určenie že
veci patria do dedičstva úspech, keď v zmysle § 137 CSP možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
určení, či tu právo je alebo nie je a nie či tu bolo alebo bude. Nejaví sa ako spravodlivé, keď žalovaná
ako dobromyseľný nadobúdateľ má znášať trovy konania, ktoré nezapríčinila a ktoré nerieši definitívne
sporný stav medzi účastníkmi konania a definitívne neurčuje vlastníka sporných nehnuteľností. Nemôže

byť na ťarchu žalovanej, aby znášala trovy konania na základe žaloby podanej žalobcom spôsobom,
ktorýpopierapreventívnycharakterurčovacejžalobyanepreukazujenaliehavýprávnyzáujemžalobcov.
Žalovaná žiadnym spôsobom nezapríčinila podanie žaloby a preto žalovaná navrhuje, v prípade ak
súd nevyhovie odvolaniu proti výroku I. napadnutého rozhodnutia, tak že ho zmení a žalobu zamietne,
aby rozhodol v zmysle ust. § 257 CSP tak, že žalobcom náhradu trov konania neprizná a to najmä s

prihliadnutím na povahu a okolnosť sporu, ktorému žalovaná nemala možnosť zabrániť.

9. Žalobcovia 1. a 2. sa k odvolaniu žalovanej vyjadrili, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
považujú za správne, zákonné a spravodlivé, navrhujú ho potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho
konania. Odvolaciu argumentáciu žalovanej považujú za nedôvodnú.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísanénáležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či

doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny s použitím § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i vo veci samej správne právne posúdil.

13. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p.
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľke, ktorá vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne
argumenty než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

14. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom

zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolacísúdsastýmtoodôvodnenímsúduvprevažujúcejmierestotožňuje, kvecipovažujezapotrebné
dodať iba nasledovné:

15. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorá tvorí predmet odvolacieho prieskumu, je posúdenie danosti

naliehavého právneho záujmu na určení, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi
Michalovi Hrebenárovi, zomr. 11.12.2015, a to po tom, ako uzavrel kúpnu zmluvu so žalovanou,
ale predtým, ako bolo katastrálnym orgánom rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva. Odvolateľka
namietala nesprávne právne posúdenie preukázania naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov.

16. Nesprávnym právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný
právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval.

17. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje na ustálenú súdnu prax, ktorá akceptuje
žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní
o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované
určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať

vplyv na rozhodnutie súdu (uznesenie zo dňa 16.12.2010, sp.zn. 3Cdo/154/2010, publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 3/2011 pod č. 32/2011). Podľa NS SR „po smrti poručiteľa môžu
vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho
iného, v konaní, v ktorom sa zisťuje či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však
takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné (Uznesenie z 11.08.2011, sp.zn. 3Cdo/29/2010).

18. Odvolací súd poukazuje na ďalšie relevantné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR a ktoré teda možno považovať za ustálenú súdnu prax.

19. Podľa judikátu R 59/2007 rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci (§ 47 Občianskeho zákonníka). Účinky vkladu podľa § 133
ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t. j. vo
vecnoprávnych následkoch, a nie v obligačnoprávnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastaliplatnýmprijatímnávrhunauzavretiezmluvy(§44ods.1Občianskehozákonníka).Viazanosťúčastníkov
ich prejavmi vôle, smerujúcimi k prevodu vlastníckeho práva sa vzťahuje aj na dedičov zomrelého
účastníka.

20. Podľa judikátu R 60/2007 ak rozhodnutie o povolení vkladu do katastra nehnuteľností nenadobudlo
právoplatnosť za života prevodcu (a právne účinky vkladu nenastali ku dňu podania návrhu na vklad
alebo v deň uvedený v návrhu na vklad), nehnuteľnosti boli v čase smrti prevodcu v jeho vlastníctve a
patria do dedičstva po ňom.

21. Smrť fyzickej osoby je v majetkových veciach právnou skutočnosťou, s ktorou sa spája univerzálna
sukcesia podľa § 460 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Dedičstvo sa síce nadobúda smrťou
poručiteľa, avšak princíp ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva sa prejavuje v tom, že dedičstvo
musí byť súdom (predtým štátnym notárstvom) prejednané a vyporiadané. Podľa rozhodnutia súdu o
dedičstve sa nadobúda dedičstvo s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR

z 23. mája 2012 sp.zn. 3Cdo 84/2012). Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená na názore, že
ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami § 175a až § 175zd Občianskeho súdneho poriadku
(zákončíslo99/1963Zb.vzneníneskoršíchpredpisov,účinnýdo30.júna2016),nemožnohoobchádzať
žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha, že je vlastníkom veci, ktorá patrí do dedičstva
po jeho právnych predchodcoch.

22. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť záveru súdu prvej inštancie, že žalobcovia, ktorí
sa chcú domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva odvodeného od vlastníckeho práva ich právneho
predchodcu, nemajú inú možnosť ako podať určovaciu žalobu, že dotknuté nehnuteľnosti patria do
dedičstva po ich právnom predchodcovi. Z vyššie citovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR totiž

jednoznačne vyplýva, že žalobcovia nemôžu obísť dedičské konanie a priamo sa domáhať určenia
vlastníckeho práva a rovnako z nej vyplýva potreba rozlíšenia vecnoprávnych a obligačnoprávnych
následkov kúpnej zmluvy na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ak teda právny predchodca
žalobcov zomrel po tom, ako uzavrel kúpnu zmluvu so žalovanou, ale predtým, ako bolo katastrálnym
orgánom rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva, nastali síce obligačnoprávne následky kúpnej zmluvy,

nemohli však už nastať vecnoprávne následky kúpnej zmluvy, a preto je potrebné určiť, že predmetné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnom predchodcovi žalobcov.

23. Predmetom konania nebolo posudzovanie platnosti kúpnej zmluvy a teda otázky, či právny
predchodcažalobcovbolvzhľadomnasvojvekazdravotnýstavspôsobilýplatneuzavrieťkúpnuzmluvu,

k tejto otázke nebolo navrhnuté a ani vykonané žiadne ďalšie dokazovanie, okrem oboznámenia kúpnej
zmluvy a výsluchu žalovanej. Preto ani nemožno posudzovať a uzavrieť, či žalovaná bola dobromyseľná
pri uzatváraní predmetnej kúpnej zmluvy. Z tohto hľadiska preto odvolací súd konštatuje, že záver súdu
prvej inštancie, ktorý konanie žalovanej vyhodnotil ako nie v dobrej viere, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Len zo samotnej skutočnosti, že predávajúci mal 76 rokov a bol po mozgovej príhode

nemožno vyvodiť, že nebol spôsobilý na uzavretie kúpnej zmluvy, resp. že žalovaná nedobromyseľne
využila jeho stav a situáciu. Nesprávnosť, resp. minimálne predčasnosť takého záveru však nemá vplyv
na vecne správny záver súdu prvej inštancie vo veci samej.

24. Pokiaľ žalovaná aj v odvolacom konaní opätovne poukazovala na nález Ústavného súdu zo dňa

3.5.2017, sp.zn. I.ÚS 151/2016, je nutné poukázať na to, že predmetom rozhodovania ústavného súdu
bola značne odlišná skutková aj právna situácia, keď rozhodujúca otázka ústavnoprávneho významu
spočívala v posúdení rozsudku krajského súdu z hľadiska jeho možnej kolízie s označenými právami
sťažovateľov, a to najmä z hľadiska možného dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam od nevlastníka, keď prvotná kúpna zmluva, ktorou poručiteľ previedol vlastníctvo k

nehnuteľnostiam na prvého nadobúdateľa, je absolútne neplatným právnym úkonom (bod 15.) Súd prvej
inštancie pritom tiež dostatočne odôvodnil svoj záver, prečo nemožno závery tohto nálezu aplikovať na
prejednávaný spor takým spôsobom, že by odôvodňovali zamietnutie žaloby.

25. Súd prvej inštancie rozhodol vecne správne aj o náhrade trov konania podľa kritéria úspechu v spore

v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Ako vyplýva z rozhodnutia vo veci samej, žalobcovia nemali inú možnosť
ako podať predmetnú určovaciu žalobu, ktorú súd vyhodnotil ako dôvodnú a teda na strane žalobcov je
daný procesný úspech v rozsahu 100%, ktorý je spojený s procesným neúspechom žalovanej v rozsahu100%. Procesný úspech žalobcov odôvodňuje aj ich nárok na náhradu trov konania proti procesne
neúspešne žalovanej.

26. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide
konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl.
1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (por. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).

27. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanom spore nie sú dané také dôvody hodné osobitného
zreteľa, ktoré odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP a procesne úspešným žalobcom nepriznať náhradu trov
konania. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, podľa ktorej za takéto dôvody možno
považovať to, že konanie definitívne neurčuje vlastníka nehnuteľností a že žalovaná žiadnym spôsobom
nezapríčinila podanie žaloby, s prihliadnutím na povahu a okolnosť sporu, ktorému žalovaná nemala

možnosť zabrániť. V prejednávanej veci išlo o klasický spor medzi žalobcami a žalovanou, v ktorom
žalobcovia preukazovali dôvodnosť podanej žaloby a žalovaná naopak preukazovala jej nedôvodnosť.
Žalovaná bola v konaní neúspešná, preto musí znášať s tým spojený následok v podobe povinnosti
náhrady trov konania úspešným žalobcom.

28. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

29. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovanej odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci
samej vo výroku I., ako aj v časti náhrady trov konania vo výroku II., v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

31. Žalobcovia majú voči žalovanej podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobcovia boli v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešní a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne im náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.).

32. O výške náhrady trov prvoinštančného ako aj odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2
C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).