Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/150/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307208306
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2307208306.12

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, farnosť
Horné Saliby, so sídlom Horné Saliby č. 871, IČO: 34 013 865, zastúpeného spoločnosťou: MAPLE
& FISH, s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A, Bratislava, IČO: 36 718 432, proti žalovanému: Slovenský
pozemkovýfond,sosídlomBúdková36,81715Bratislava,IČO:17335345,ovydanienehnuteľností,na

odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 6C/252/2007-666 zo dňa 11.4.2018
- výroku III. o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. o náhrade trov konania m e n
í tak, že žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

II. Žalovanému priznáva náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť
vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k parcele registra C č. 1971/21, orná pôda o výmere 6.771 m2,
vytvorenej geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne územie P. R., vytvoreným dňa 1.10.2015
Mgr. K. B., autorizačne overeným Ing. O. K. a úradne overeným Okresným úradom Galanta, katastrálny
odbor pod č. 1269/15, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, druhou výrokovou vetou

zastavil konanie v časti o vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim
sa v katastrálnom území P. R., obec P. R., okres Galanta, evidovaným Okresným úradom Galanta,
katastrálny odbor, ako: - parcela registra C č. 1793/8, orná pôda o výmere 2.834 m2, parcela vytvorená
na základe geometrického plánu č. 38/2008, vyhotoveného dňa 10.7.2008 Ing. J. J., autorizovaného Ing.
J. J., autorizovaným geodetom a kartografom dňa 10.7. 2008 a úradne overeného niekdajšou Správou
katastra Galanta pod č. 861/2008, pre katastrálne územie P. R., - parcela registra C č. 1959, trvalý

trávnatý porast o výmere 4.707 m2, - parcela registra C č. 1960/1, orná pôda o výmere 71.281 m2, -
parcela registra C č. 1972/1, ostatné plochy o výmere 13.071 m2, - parcela registra C č. 1972/32, orná
pôda o výmere 13.750 m2, - parcela registra C č. 1972/9, orná pôda o výmere 10.674 m2, - parcela
registra C č. 1972/28, orná pôda o výmere 1.035 m2, - parcela registra C č. 1972/35, orná pôda o
výmere 2.317 m2, - parcela registra C č. 1972/42, orná pôda o výmere 5.134 m2, - parcela registra C č.
1971/19, orná pôda o výmere 41.437 m2, - parcela registra C č. 1971/20, orná pôda o výmere 16.408

m2, - parcela registra C č. 1975, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.867 m2, parcely vytvorené
geometrickým plánom č. 2111/15 pre katastrálne územie P. R., vyhotoveným dňa 1.10.2015 Mgr. K. B.,
autorizačne overeným Ing. O. K. a úradne overeným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor pod
č. 1269/2015, - parcela registra C č. 2339/11, orná pôda o výmere 2.766 m2, vedená na liste vlastníctva
č. XXXX, - parcela registra C č. 2340/190, orná pôda o výmere 2.137 m2, vedená na liste vlastníctva
č. XXXX a treťou výrokovou vetou rozhodol, že žalobca má voči žalovanému právo na plnú náhradu

trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.2. Rozhodnutie v napadnutej časti náhrady trov konania odôvodnil právne odkazom na § 251 ods. 1,
§ 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP). Vecne argumentoval

tým, že: „....pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, žalovaný žiadal, aby súd žalobcovi nepriznal
trovy konania ani trovy právneho zastúpenia, pretože nemožno považovať žalobcu za stranu, ktorá
bola v spore plne úspešná s poukazom na skutočnosť, že súd v časti konanie niekoľkokrát zastavil na
základe procesného úkonu žalobcu. Uviedol, že z procesného hľadiska vo všeobecnosti platí, že ak
žalobca zobral návrh niekoľkokrát čiastočne späť, žalobca zavinil zastavenie konania, a preto v tejto

časti konania bol žalobca jednoznačne neúspešným účastníkom. Žalovaný ako povinná osoba nemá
zodpovednosť za zavinenie, že tento stav, ktorý sa v tomto spore rieši, nastal v minulosti, pričom vydanie
vlastníctva nehnuteľnosti je dané reštitučným zákonom. Navrhol, aby súd preskúmal, či v prejednávanej
vecineexistujúokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoréjepotrebnépristanovenípovinnostináhrady
trov konania prihliadnuť. Uviedol, že k dôvodom hodným osobitného zreteľa v tomto v tomto spore je
možné dospieť vo vzťahu k špecifickému druhu konania o navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským

obciam vyvolaného na základe zák. č. 161/2005 Z.z. (reštitučný nárok), ako aj v okolnostiach účastníkov
(strany sporu sú napojené na rozpočet štátu). Žalobca vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania
uviedol, že si riadne a včas uplatnil svoj nárok reštitučnou výzvou a nakoľko nedošlo k dobrovoľnému
vydaniu nehnuteľností, uplatnil si svoj nárok žalobou na súde. Žalovaný v priebehu súdneho konania
odmietal žalobcom uplatnený nárok, nemal záujem vec riešiť mimosúdnou dohodou a akékoľvek snahy

o urovnanie zlyhali práve pre jeho odmietavý postoj. Žalovaný k uzavretiu Dohody napokon pristúpil až
po viac ako 9 rokoch trvania súdneho sporu. Vzhľadom na to, že zo strany žalobcu nešlo o svojvoľné
alebo zjavné neúspešné uplatnenie a bránenie práva a žalobca preukázal splnenie všetkých podmienok,
ktoré zákon č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam požaduje (čo uznal aj žalovaný,

keď pristúpil k uzavretiu Dohody), žalobcovi prináleží právo na priznanie náhrady trov konania a trov
právneho zastúpenia, ktoré v konaní účelne vynaložil. Je nepochybné, že k vzniku týchto trov došlo
v príčinnej súvislosti s konaním a postojom žalovaného. Ak by žalovaný dobrovoľne vydal a navrátil
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam skôr, k podaniu žaloby vôbec nemuselo dôjsť, pripadne mohli byť
trovy konania podstatne nižšie.“.

3. Podľa súdu prvej inštancie ďalej: „V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za
zavinenie. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vychádza pri náhrade trov konania zo zásady procesného
zavinenia. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, vzniká jej zásadne

povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania
v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať
procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu,
aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je
potrebné konštatovať, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Ak by žalobca žalobu zobral

späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného, a teda nemožno
pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca. Pokiaľ ide o spornú parcelu,
ktorá zostala predmetom konania, je nepochybné, že žalobca mal v tejto časti plný úspech. Je pravdou,
že žaloba bola od začatia konania viackrát čiastočne zobratá späť, a to podaniami doručenými súdu
dňa 29.11.2007, 07.01.2008, 07.10.2008, 18.02.2009 a 23.01.2017. Pokiaľ ide o posledné čiastočné

späťvzatie doručené súdu dňa 23.01.2017, je zrejmé, že žalobca nezavinil zastavenie konania, nakoľko
k uzatvoreniu mimosúdnej dohody došlo pred späťvzatím žaloby zo strany žalobcu a žalobca práve z
tohto dôvodu vzal svoju žalobu čiastočne späť. V tomto smere možno pričítať zavinenie žalovanému,
ktorý až po niekoľko rokov trvajúcom spore uznal dôvodnosť nároku žalobcu. Čiastočné späťvzatie
žaloby týkajúce sa dvoch parciel registra C parc. č. 2339/11, orná pôda o výmere 2766 m2 a parc. č.

2340/190, orná pôda o výmere 2137 m2, doručené súdu dňa 18.02.2009, bolo odôvodnené tým, že
žalobca si svoje právo uplatnil aj v správnom konaní v zmysle § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z.,
v ktorom bol úspešný a na základe ktorého v priebehu súdneho konania došlo k zápisu vlastníckeho
práva žalobcu k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania do katastra nehnuteľností
záznamom. V tomto prípade nebolo možné zo strany súdu dospieť k záveru, že konanie bolo zastavené

pre procesné zavinenie žalobcu, prípadne pre procesné zavinenie žalovaného. Žalobca sa podanou
žalobou domáhal voči žalovanému navrátenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nakoľko žalovaný
jeho výzve na vydanie nehnuteľností nevyhovel. Skutočnosť, že žalobca sa svojho práva domáhal
aj v správnom konaní, v ktorom bol úspešný, nemožno pričítať na ťarchu žiadnej zo strán sporu.Ostatné čiastočné späťvzatia sa týkali zosúladenia identifikácie nehnuteľností podľa aktuálneho stavu
v katastri nehnuteľností, resp. potreby vyhotovenia geometrických plánov, kde je potrebné zohľadniť i
časovú tieseň a nemožnosť zhromaždiť všetky relevantné doklady pri podaní žaloby, teda zavinenie

na zastavení konania nemožno taktiež pričítať žiadnej zo strán sporu. V tomto smere je potrebné
zohľadniť aj zmysel a účel reštitučného zákona, ktorým je aspoň čiastočne zmierniť následky minulých
majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností, spočívajúcich
v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Vzhľadom k tomu
pri jeho aplikácii je potrebné postupovať v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma má

byť aspoň čiastočne kompenzovaná. V danom prípade sa podľa názoru súdu javí byť namieste v
konaní úspešnému žalobcovi priznať plnú náhradu trov konania voči žalovanému s poukazom k vyššie
uvedeným dôvodom čiastočných spätvzatí žaloby. Na druhej strane je však potrebné poukázať na
skutočnosť, že žaloba bola bratá späť a spresňovaná (viackrát až na výzvu súdu), čo však bude
zohľadnené pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania.“.

4. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že: „...v rámci rozhodovania o nároku na náhradu trov sa zaoberal
aj možnosťou aplikácie ustanovenia § 257 CSP, teda, že vo výnimočných prípadoch nemusí súd
úspešnej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej strane nahradiť trovy
konania úspešnej strane. Ide však o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje
výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu.

Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych
prípadochviesťknežiaducimtvrdostiam.Zákonpretostanovujevšeobecnépodmienky,zaktorýchmôže
dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov
konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov
konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie

náhrady trov inak úspešnej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a
rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliadne na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže
dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom,

a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie
Ústavného súdu SR z 08. 12. 2011, sp. zn. II. ÚS/563/2011). Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 CSP nielen charakter konania alebo
charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v
konaní, pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých

strán. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba
zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej strany. Vo všeobecnosti
možnopovedať,ževždytrebazvažovaťokolnostikonkrétnehoprípadu,atonielenokolnostispočívajúce
vo veci, ale i okolnosti na strane strán, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité,
ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo

požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech. Dôvody
uvádzané žalovaným, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP, a to druh konania o
navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským obciam vyvolaného na základe zák. č. 161/2005 Z.z.
(reštitučný nárok), a okolnosti strán sporu (strany sporu sú napojené na rozpočet štátu) súd nepovažuje
za dôvody hodné osobitného zreteľa. Okolnosti samotného prípadu nie sú samé o sebe dôvodom pre

nepriznanie trov úspešnému účastníkovi a čo sa týka osobných, majetkových, zárobkových a iných
pomerov strán konania, súd má za to, že žalovaný nepreukázal, že by jeho majetkové, zárobkové,
prípadne iné pomery odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. V zhode so žalobcom má súd za
to, že bolo by v rozpore so samotným účelom reštitučného zákona, ak by oprávnenej osobe - žalobcovi,
ktorý si riadne a včas uplatnil svoj nárok, preukázal v súdnom konaní splnenie všetkých podmienok,

ktoré reštitučný zákon vyžaduje a bol v konaní úspešný, bolo odopreté právo na náhradu trov konania,
ktoré účelne vynaložil v súvislosti s ochranou svojho práva v zmysle reštitučného zákona. Tým by došlo
k vzniku ďalšej škody na strane oprávnenej osoby a k popretiu jej práva na súdnu ochranu. Vzhľadom
na okolnosti daného prípadu, ako aj pomery strán má súd za to, že dôvody uvádzané žalovaným, nie
sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.“.

5. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný a to výlučne do výroku o náhrade trov
konania, navrhujúc zmenu rozsudku v tomto výroku tak, že žalobcovi voči nemu nárok na náhradu trov
konania neprizná. Namietal predovšetkým tým, že pri určovaní trov konania medzi sporovými stranamisúd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že žalobca podal nesprávne žalobu na solidárne plnenie voči
žalovaným 1 až 3, opakovane menil svoj žalobný petit, k špecifikácii predmetu žaloby oproti aktuálnym
údajom v katastri nehnuteľností pristúpil až v roku 2014. Súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť,

že jeho námietky proti vydaniu časti pozemkov boli dôvodné, čo žalobca potvrdil viacerými čiastočnými
späťvzatiami označenými ako spresnenie žaloby a súd priznal žalobcovi právo na plnú náhradu trov
konania. Vzhľadom na uvádzané a s prihliadnutím na príslušné ustanovenia Civilného sporového
poriadku a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v žiadnom prípade nestotožňuje s
právnym posúdením priznania nároku trov v uvedenom rozsahu žalobcovi z dôvodov, že súd prvej

inštancie svojím postupom odňal účastníkom konania konať pred súdom z dôvodu ktorého je jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné v otázkach, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, v dôsledku čoho
prijal nesprávny názor. V pôvodnej žalobe zo dňa 25.4.2017 si žalobca uplatnil voči nemu právo na
navrátenie vlastníckeho práva k označeným nehnuteľnostiam podľa príslušných pozemkovoknižných
vložiek v katastrálnom území G. a P. R. bez príslušnej špecifikácie zohľadňujúcej existujúci právny stav
a bez určenia výmery žalovaných nehnuteľností. Z pôvodne žalovaného rozsahu nehnuteľných vecí

zostali predmetom konania len nehnuteľnosti špecifikované žalobcom, ktoré v zmysle § 2 ods. 1 písm.
a) zákona č. 161/2005 Z. z. a s poukazom na § 2 písm. b) zákona č. 221/2004 Z. z. možno považovať
za nehnuteľné veci a boli špecifikované geometrickými plánmi. Súdu preto upriamuje pozornosť na
skutočnosť, že ak samotný žalobca dokázal až v roku 2014 jednoznačne identifikovať predmet žaloby,
nemohol od neho spravodlivo požadovať, že s ním uzatvorí dohodu o vydaní nehnuteľnosti nielen pred

začatím konania, ako aj v priebehu konania. Hlavou príčinou nutnosti podania žaloby bola okolnosť,
že žaloba bola podaná len z dôvodu zachovania žalobcovho práva. Táto okolnosť však nemôže
byť na jeho ťarchu. Žalobca v priebehu celého súdneho konania t.j. od roku 2007 do roku 2014
zabezpečovalnevyhnutnépodkladykuzatvoreniudohodyovydanínehnuteľnostivsúladesreštitučnými
a katastrálnymi zákonmi. Žalobca špecifikoval žalobný petit vo svojom návrhu na zmenu petitu žaloby

zo dňa 12.9.2014 a súd uznesením na pojednávaní dňa 29.9.2014 pripustil túto zmenu. Následne bol
vyzvaný žalobcom na uzatvorenie dohody e-mailovou poštou dňa 21.12.2015, keď bolo dohodnuté, že
parcela C č. 1971/21 katastrálne územie P. R. nebude predmetom dohody a bol predložený geometrický
plán 2111/15. Na základe uvedeného poukazuje na skutočnosť, že začatie konania nezavinil a ani
nespôsobil prieťahy v konaní svojou činnosťou. Má potom za to, že zastavenie konania napadnutým

rozsudkom v dôsledku uvádzaných procesných úkonov žalobcu podľa § 145 CSP bolo zavinené výlučne
z dôvodov na jeho strane. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Sžo/173/2010, ako aj na rozhodnutie sp. zn. 6MCdo/19/2010. Po citácii § 255 ods. 2 CSP
odvolateľ poukázal na to, že súd prvej inštancie v dôsledku nerešpektovania procesnej situácie v tejto
právnej veci, t.j. že konanie bolo viackrát v časti zastavené pre (žalovaným zavinené) späťvzatie žaloby

žalobcom. Nesprávne rozhodol o trovách konania podľa zásady plného úspechu v spore vyplývajúcej
z § 255 CSP. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku rozhodnutia žalobnej
žiadosti a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy
má čiastočný úspech, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo
všeobecnosti teda platí, že ak mala strana vo veci úspech čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí. Vo vzťahu k určeniu pomeru úspechu oboch strán poukazuje na to, že aj pri komparácii rozsahu
výmery nehnuteľností označených v pôvodnom žalobnom návrhu s rozsahom výmery nehnuteľností
označených vo výroku rozsudku, možno s poukazom na citovanú judikatúru konštatovať, že žalobca
mal vo veci len úspech čiastočný. Podľa jeho názoru nebráni použitie ustanovenia Civilného sporového
poriadku podľa § 257 o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania súdom, ak existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa podľa § 8 ods. 1, 2 zákona č. 161/2005 Z. z. konanie súvisiace s vydaním
nehnuteľných vecí podľa tohto zákona sa oslobodzuje od správnych poplatkov a súdnych poplatkov
a úhradu nákladov spojených s prípadným zameraním vydaných nehnuteľností zabezpečí štát. Preto
poukazuje na skutočnosť, že by nebolo v súlade s princípom spravodlivosti požadovať od neho, keďže
zastupuje štát, ktorý už v zmysle citovaného uznesenia znášal náklady právnych zástupcov oprávnenej

osoby súvisiace s uplatnením reštitučného nároku, znášala povinná osoba, t.j. on ako žalovaný, ktorý
ich nezavinil, najmä ak vymáhanie reštitučného nároku súdnou cestou spôsobila oprávnená osoba,
t.j. žalobca svojou nečinnosťou. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie predovšetkým nezohľadnil
skutočnosť,žepovinnosťnahradiťtrovykonaniabola uloženásubjektu,ktorémuzákonzverilnakladanie
spozemkamineznámychvlastníkovaštátuazastupovanietýchtosubjektovpredsúdmiainýmiorgánmi.

Napokon odkázal odvolateľ i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/4/2010 ako aj na čl.
4 a nasl. Ústavy SR s tým, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci,
v dôsledku čoho prijal nesprávny záver. Postup súdu prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP je
nepreskúmateľný v otázke, či je alebo nie je možné aplikovať § 257 CSP.6. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrili
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia, v ktorom vyjadrení poukázal na to, že Vv prvom rade

nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že by uplatnil svoj nárok nesprávne, keď požadoval solidárne
plnenie voči všetkým žalovaným. Podstata solidárneho záväzku spočívala v tom, že stačí, ak jeden zo
solidárne zaviazaných povinnosť splní, čím sa oslobodzuje aj ostatný solidárne zaviazaný. Rovnako
za relevantnú považuje námietku, že spresnil žalobný petit až v roku 2014. Uvedená skutočnosť
nespôsobuje, ani nemôže spôsobiť zánik nároku jeho ako úspešnú stranu na náhradu trov konania.

Tak súčasná právna úprava, ako aj predchádzajúca (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok)
pri náhrade trov konania rozlišujú iba zásadu úspechu a zásadu zavinenia na zastavení konania. Teda
skutočnosť, že k spresneniu nehnuteľnosti došlo až v priebehu konania nespôsobuje zánik nároku na
náhradu trov konania, ani nevylučuje oprávnenú osobu z tohto nároku. Žalovaného riadne a včas vyzval
ako povinnú osobu na vydanie dotknutých nehnuteľností a na vrátenie vlastníctva k nim. Žalovaný tieto
nehnuteľnosti dobrovoľne nevydal a preto nemal inú možnosť, než domáhať sa svojho práva žalobou

na súde. Je zrejmé, že z jeho strany nešlo o zjavne neúspešné uplatnenie a bránenie svojho práva, čo
napokon potvrdil aj sám súd, ktorý jeho žalobe vyhovel a rovnako aj žalovaný, ktorý mu dobrovoľne vydal
časť žalovaných nehnuteľností. Zmieniť treba i to, že počas celej doby súdneho konania bol vlastníkom/
správcom predmetných nehnuteľností žalovaný a nehnuteľnosti až do skončenia reštitučného konania
ekonomicky využíval. V zmysle účelu Reštitučného zákona je prioritou kompenzovať krivdy spôsobené

v minulosti oprávnenej osobe, preto v zmysle teologického výkladu musí mať nepochybne oprávnená
osoba ako úspešná strana právo na náhradu trov konania. Tvrdenie žalovaného, že on nezapríčinil
začatie konania, ani zastavenie konania, tak neobstojí. Práve naopak podaniu žaloby pristúpil z dôvodu
neochoty žalovaného nielenže dobrovoľne vydá nehnuteľnosti, ale ani poskytnúť mu pomoc a podporu v
tomto smere. Sám v priebehu konania musel vynakladať úsilie a nemalé finančné prostriedky nielen za

účelom spresnenia petitu žaloby, ale aj na vyvrátenie neodôvodnených námietok žalovaného. V spore
si uplatnil svoj reštitučný nárok k všetkému majetku, ktorého bol pôvodným vlastníkom a ktorý mu bol v
období predchádzajúceho režimu protiprávne odňatý. Avšak vzhľadom na úpravu v reštitučnom zákone
v časti definujúcej, ktoré pozemky je možné vydať, ako aj s prihliadnutím na to, že viaceré nehnuteľnosti
zmenili svoju pôvodnú výmeru, druh pozemku, reálny stav a podobne, bol nútený pristúpiť k úprave

žalobného petitu tak, aby tento zodpovedal aktuálnym údajom v katastri nehnuteľností a zároveň, aby
predmetom konania zostali už len tie pozemky, ktoré je možné vydať podľa Reštitučného zákona.
Teda dôvodom pre čiastočné späťvzatie návrhu neboli dôvodné námietky žalovaného, ako to teraz
tvrdí. Je zrejmé, že zistenia reálneho stavu nehnuteľností, zhotovením geometrických plánov a úprava
žalobného petitu sú mimoriadne časovo a finančne náročné. S poukazom na uvedené skutočnosti bol

objektívne schopný až v priebehu konania upraviť žalobný petit zodpovedajúcim spôsobom. Navyše trvá
na rozdelení špecifikácie žalobného petitu a čiastočného späťvzatia žaloby, nakoľko nejde o totožné
úkony a k spresňovaniu petitu dochádza často z objektívnych príčin, osobitne pri reštitučných konaniach,
kde sú predmetom konania nehnuteľnosti, ktoré sa v čase menia a pri ktorých zisťovanie aktuálneho
stavu stojí nemalé úsilie a o to väčšie v prípade neposkytnutej pomoci od samotného vlastníka/správcu

nehnuteľnosti. Vo vzťahu k posúdeniu miery úspechu v konaní poukazuje na § 217 ods. 1 CSP ako i
na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.5.2014 sp. zn. IV.ÚS 55/2014 podľa ktorého miera úspechu
vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo
veci samej. Je potom zrejmé, že v konaní mal úspech plný a teda mu prináležalo právo na náhradu
trov konania. Jediný právny úkon späťvzatie žaloby (na ktoré by bolo možné aplikovať právnu úpravu)

podľa Civilného sporového poriadku (§ 262 ods. 1 CSP) je úkon zo dňa 23.1.2017, ktorým bol
návrh vzatý späť vo vzťahu k parcelám, ktoré žalovaný vydal dobrovoľne dohodou, pričom Okresný
súd rozhodol správne, keď skonštatoval, že on nezavinil zastavenie konania, nakoľko k uzatvoreniu
mimosúdnej dohody došlo pred späťvzatím žaloby z jeho strany a práve z tohto dôvodu zobral návrh
späť (ods. 79 rozsudku). Nesúhlasí ani s tvrdeniami žalovaného o nutnosti aplikácie § 257 CSP. Tu

odkazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 526/2010, ako i na nález II.ÚS 31/04 a tiež na
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3MCdo5/2006.Jepritomviacakoabsurdné,žeprijehonároku
ako oprávnenej osoby na náhradu trov konania žalovaný požaduje, aby súd aplikoval uvedené zákonné
ustanovenie s odvolaním sa na osobitný charakter konania. Avšak, keď sa v obdobných konaniach koná
o nároku žalovaného na náhradu trov konania, požaduje priznať náhradu v plnom rozsahu, aj keď jeho

nárok je prinajmenšom pochybný. Je preto názoru, že v tomto prípade neexistuje žiaden dôvod pre
aplikáciu § 257 CSP a teda súd prvej inštancie postupoval správne, keď mu priznal nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného

ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP, avšak za rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán tohto konania, ktoré
začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako

aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1
CSP).

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho zmenu v zmysle § 388 CSP.

9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na

odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

10. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
11. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

13. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

14. O nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným je treba rozhodnúť na základe
posúdenia ich úspešnosti v spore, ktorú zásadu úspešnosti dopĺňa zásada procesnej zodpovednosti za
zavinenie, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.

15. Žalobca bol úspešný čo do priznania mu nároku na vydanie jednej z množstva ďalších žiadaných
nehnuteľností, ohľadne ktorých ostatných bolo konanie zastavené pre späťvzatie žaloby žalobcom.

16. Pokiaľ ide o žalobnú žiadosť s výrokom zastavenia konania pre prvotné (doručené súdu prvej

inštancie dňa 18.2.2009) a aj následné čiastočné späťvzatie (doručené súdu prvej inštancie dňa
23.1.2017), ostatné podania žalobcu, i keď bolo pri ich označení uvedené, že okrem upresnenia
žalobného petitu ide tiež aj o čiastočné späťvzatia, boli podľa obsahu len upresnením žalobnej žiadosti,
sú to práve tieto procesné úkony žalobcu, ktoré mali za následok čiastočné zastavenie konania. Je to
preto žalobca, ktorý nesie zodpovednosť za zavinenie, ktorého následkom bolo predmetné zastavenie

(výrokII.rozsudku).Zavineniejetotižmožnéposudzovaťlenzprocesnéhohľadiska,niepodľahmotného
práva, lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení
konania súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok na náhradu trov
konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodnepodanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku
chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku
alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Nič na tom nemôže

zmeniťanitvrdenýdôvodobochčiastočnýchspäťvzatížaloby.Vprípadeprvéhočiastočnéhospäťzatiato
bolodosiahnutienavráteniapozemkovcezsprávnekonanie,čomuskutočnenemožnoprisúdiťzavinenie
žalovaného, bol to žalobca, ktorý inicioval dve súdne konania o totožných nehnuteľnostiach s rovnakým
cieľom, dosiahnuť ich vydanie. V prípade čiastočného späťvzatia druhého v poradí, ktorého dôvodom
bolo uzatvorenie mimomosúdnej dohody, na základe ktorej žalovaný v dohode uvedené nehnuteľnosti

žalobcovi vydal v priebehu predmetného konania, odvolací súd vychádzajúc z obsahu súdneho spisu,
z ktorého je zrejmé, že žalobca si pôvodným žalobným návrhom uplatnil vydanie nehnuteľností (a
navrátenie ich vlastníctva) označených podľa pôvodných zápisov v pozemkovoknižnej vložke, ktoré
neidentifikoval v súlade s aktuálnym zápisom v katastri na listoch vlastníctva, stalo sa tak až neskôr,
na základe výzvy súdu, ale len vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré ostali predmetom konania, keď
od požiadavky na vydanie ostatných (viacerých) i naďalej neidentifikovateľných nehnuteľností v rámci

upresňovania petitu už ďalej upustil, nemožno prisúdiť výlučné zavinenie len žalovanému.

17. Dôvodnou preto bola kľúčová námietka z odvolania, podľa ktorej ak samotný žalobca dokázal až v
roku 2014 jednoznačne identifikovať predmet žaloby, nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať,
že so žalobcom uzatvorí dohodu o vydaní nehnuteľnosti nielen pred začatím konania, ako aj v jeho

priebehu. Hlavnou príčinou nutnosti podania žaloby bola okolnosť, že žaloba bola podaná len z dôvodu
zachovania žalobcovho práva, ktorá okolnosť nemôže byť na ťarchu žalovaného.

18. Žalobca sa bránil uvedenej námietke tým, že vzhľadom na zákonnú úpravu (zákon č. 161/2005 Z.
z.) definujúcu, ktoré pozemky je možné vydať, ako aj s prihliadnutím na to, že viaceré nehnuteľnosti

zmenili svoju pôvodnú výmeru, druh, reálny stav a podobne, bol nútený pristúpiť k úpravám žalobného
petitu tak, aby tento zodpovedal aktuálnym údajom v katastri nehnuteľností a zároveň, aby predmetom
konania ostali už len tie pozemky, ktoré je možné podľa zákona vydať. Žalovaný ako zástupca štátu
mu pritom neposkytol potrebnú pomoc a súčinnosť, čo vníma ako rozpor s ustanovením § 8 ods.
3 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským

spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej Reštitučný zákon), svojimi
námietkami tiež prispel k prieťahom v súdnom konaní, nárastu nákladov oboch strán a aktívne vyvíjal
činnosť na zmarenie alebo aspoň oddialenie účelu Reštitučného zákona.

19. Obrana žalobcu nepochybne vykazuje logickú líniu, keď stavia na účele reštitučného zákonodarstva

i na problémoch s identifikáciou dotknutých nehnuteľností, ktoré sa určite môžu prejaviť aj v rôznej
kvalite žalobných návrhov, pokiaľ ide o ich určitosť. Odvolací súd však nemôže prehliadnuť skutočnosť,
že žalobca na jednej strane žiada zohľadniť objektívne ťažkosti s presnou identifikáciou sporných
nehnuteľností, no na strane druhej neváha vytknúť žalovanému neochotu nedostatočne identifikované
nehnuteľnosti vydať. Pritom vôbec neberie do úvahy i zodpovednosť žalovaného ako právnickej osoby

zriadenej zákonom a plniacej úlohy vo verejnom záujme za adekvátnu a zákonodarcom očakávanú
starostlivosť o pozemky, ktoré spravuje. Ak teda žalobca žiada vo svoj prospech zohľadniť ťažkosti s
presnou identifikáciou nehnuteľností, potom sa javí ako spravodlivé rešpektovať maximálnu opatrnosť
žalovaného pri poskytovaní súčinnosti v procese posudzovania uplatneného reštitučného nároku, ktorú
žalobca hodnotí tak, že žalovaný mu v tomto smere neposkytol žiadnu pomoc či súčinnosť, hoci na to

bol podľa Reštitučného zákona povinný.

20. Podľa stabilnej judikatúry najvyššieho súdu vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby
nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového
konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania

skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane
žalujúcej aj žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 256
ods. 1 CSP <.CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný (kvantitatívnou
stránkou odvolania). V dôsledku viazanosti odvolacieho súdu odvolacím dôvodom neskúma odvolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nad rozsah, ktorý odvolateľ vymedzil v

odvolaní uplatneným odvolacím dôvodom.

26. Žalovaný odvolacím návrhom, náhradu trov konania priznať nežiadal, navrhoval rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania zmeniť tak, že žalobcovi proti nemu
nárok na náhradu trov konania neprizná. I keď z predchádzajúce odôvodnenia vyplýva nárokovateľnosť

žalovaného na čiastočnú náhradu trov konania, vychádzajúc z viazanosti odvolacím súdom dôvodmi
a rozsahom odvolania, žalovaný nežiada priznať náhradu trov konania, žiada ju nepriznať protistrane,
je súladné s procesnou právnou úpravou v danom prípade rozhodnúť tak, že žalovanému, i keď
úspešnejšej strane sporu, nárok na náhradu trov konania nepriznáva.27. Odvolací súd vedený týmito úvahami potom žalovanému náhradu trov konania nepriznal cez zmenu
napadnutého výroku o náhrade trov konania preskúmavaného rozsudku podľa § 388 CSP.

28. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov tohto
odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musel aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí a to tak, že žalobcovi odvolací

súd priznal túto náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).