Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/102/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224778
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8111224778.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Antónie Kandravej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: P. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom
P., Y. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, so sídlom Prešov, Jesenná 8, proti
žalovaným: 1/ D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., P. F. X,. 2/ W. U., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.,
P. F. X., 3/ U.. Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., P. F. X, 4/ V. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., P. F. X, 5/
U.. X. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., P. F. X, 6/ U.. K. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., P. F. X, všetci
zastúpení P. A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r.o., so sídlom Prešov, Masarykova 13,
IČO: 36 492 086, o náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Okresného súdu Prešov zo dňa 3.9.2013 pod č. k. 8C/209/2011-261 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby vo veci samej.

II. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Prešov č.k. 8C/209/2011 - 379 zo dňa 01.04.2015.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovaného v 1. rade zaplatiť mu
sumu vo výške 1.250,35 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011 do zaplatenia, žalovaného
v 2. rade sumu vo výške 1.257,42 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011 do zaplatenia,
žalovaného v 3. rade sumu vo výške 64,58 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011 do

zaplatenia, žalovaného v 4. rade sumu 1.257,49 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011
do zaplatenia, žalovaného v 5. rade spolu so žalovaným v 6. rade spoločne a nerozdielne sumu vo výške
1.192,91 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 7.9.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, s tým, že o
trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorý žalobca zdôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností

evidovaných na M. úrade P., F. katastra P., zapísaných na LV č. XXXXX, okrem iného aj parcely KN C
č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2. Na týchto nehnuteľnostiach sa nachádzajú
stavby - bytový dom, súp. č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v
X., X., X., 5. a 6. rade. K. v 3. rade bol spoluvlastníkom len do XX.XX.XXXX. Žalovaní v 1. až 4. rade
nadobudli vlastníctvo k bytom a k spoločným častiam a zariadeniam bytového domu na základe zmluvy o
prevode vlastníctva družstevného bytu s V. družstvom P., pričom V. družstvo dňa XX.XX.XXXX požiadalo
o zápis bytových domov s tým, že sa jednalo o bytové domy dané do užívania v roku XXXX. U. úrad

v P. vydal dňa XX.X.XXXX potvrdenie o pridelení súpisných čísel, s tým, že bytové domy postavené
na ulici P. F. boli postavené v uvedenom roku. Žalobca ďalej v návrhu poukázal na to, že sa jedná
o neoprávnenú stavbu vzhľadom k tomu, že stavebník ju postavil na cudzom pozemku, hoci na to
nemal právny nárok. Preto si voči žalovaným v 1. až 6. rade uplatnil podaným návrhom náhradu zatrvajúce obmedzovanie vlastníckeho práva k pozemku vo výške priemerného nájomného za obdobie od
8.9.2009 do 7.9.2011 z dôvodu, že na pozemku parc. č. KN C XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o
výmere XXX m2, nachádzajúcej sa v k. ú. P. stojí bytový dom súp. č. XXXX vo vlastníctve žalovaných. V

priebehu konania žalobca predložil rozhodnutia súdov v obdobných veciach, ktoré ustálili, že v prípade,
ak zákon nerieši poskytovanie náhrad za zákonné vecné bremená, poskytnutie týchto náhrad možno
odvodiť priamo z článku XX ods. 5 Ústavy SR. Po vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaných
uviedol,žetoutonámietkoupremlčaniasledujúúmyselpoškodiťjehoakovlastníkapozemku,keďžejeho
pozemok okupujú stavbou bytového domu, ktorého sú podielovými spoluvlastníkmi. Vznesená námietka

premlčania im má slúžiť v pokračovaní bezplatného užívania pozemku, ktorý bez akejkoľvek náhrady
užívajú minimálne od roku 1993, kedy sa ako vlastníci jednotlivých bytov stali zároveň podielovými
spoluvlastníkmi bytového domu.

3. Žalovaní cestou svojho právneho zástupcu žiadali žalobu zamietnuť, dôvodiac, že sa necítia byť
pasívne legitimovaní na takýto nárok žalobcu, a žalobca by sa mal obrátiť na ten subjekt, ktorý ho

skutočne v jeho právach, prípadne zákonom obmedzil, teda na štát. Taktiež namietli výšku uplatneného
nároku. Žalobca, resp. jeho právni predchodcovia si mohli v zákonom stanovených lehotách riešiť
otázku odplatného dojednania vecného bremena a keďže tak neurobili, vzniesli námietku premlčania
uplatneného nároku. Uplatnené právo a z toho plynúci nárok bolo možné uplatniť zo strany žalobcu
prvý raz ku dňu účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov, ktorým bolo verejnoprávne vecné

bremeno zriadené, t. j. ku dňu 1.9.1993.

4. S použitím ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, §
135c ods. 3, § 100 ods. 1 Obč. zákonníka a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR uzavrel, že nárok žalobcu je
nedôvodný. Vykonaným dokazovaním mal za zistené, že žalobca v roku 2007 nadobudol pozemok aj s

vecnýmbremenom,pričomjehonárok(prípadnejehoprávnychpredchodcov)naprimeranújednorazovú
náhradu za vecne bremeno mohol najneskôr vzniknúť od doby po účinnosti Zákona o vlastníctve bytov
č. 182/1993 Z.z., teda od 1.9.1993. Premlčacia doba v danom prípade uplynula dňa 1.9.1996 (podľa
ustanovení o všeobecnej premlčacej dobe), pričom žaloba bola podaná na súde až dňa 7.10.2011, teda
po jej uplynutí. Z tohto dôvodu súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanými a z tohto

dôvodu nárok žalobcu zamietol. Taktiež ustálil, že nárok žalobcu nie je možné posúdiť podľa ustanovení
o bezdôvodnom obohatení vzhľadom k existencii právneho dôvodu, ktorý založil právo žalovaných na
užívanie pozemku, pričom toto právo im vyplýva priamo zo zákona. Žalovaní majú na užívanie pozemku
žalobcu právny dôvod, ktorým je vznik zákonného vecného bremena, a preto sa nejedná o nárok z
titulu bezdôvodného obohatenia (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/165/2008 zo

dňa 22.4.2009). Taktiež zamietol žalobcom vznesenú námietku rozporu premlčania s dobrými mravmi v
zmysle § 3 Obč. zákonníka, v tomto prípade ako nedôvodnú.

5. Ďalšímvýrokomzamietolnávrhžalobcunaprerušenietohtokonaniaaždoprávoplatnéhorozhodnutia
o jeho dovolaniach, podaných v obdobných veciach, ktorými sa v súvislosti zaoberá Najvyšší súd SR

ako súd dovolací.

6. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne do
30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

7. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok vo veci
samej o zamietnutí jeho žaloby a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní v podstate nesúhlasil
so závermi okresného súdu, že jeho nárok (jeho právnych predchodcov) na primeranú jednorázovú
náhradu za vecné bremeno je premlčaný, pričom premlčacia doba v tom prípade uplynula dňa 1.9.1996,
a že jeho nárok nie je možné posúdiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení vzhľadom k existencii

právneho dôvodu, ktorým je vznik zákonného vecného bremena, pretože proti žalovaným sa domáha
náhrady za nútené (trvajúce) obmedzenie vlastníckeho práva s odvolaním sa na čl. 20 ods. 4 Ústavy
SR, ako aj na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Z Nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa
11.3.1998, sp. zn. Pl. 41/1997, vo vzťahu k stanoveniu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za
zriadené vecné bremeno vyplýva, že dotknutý vlastník sa môže domáhať práva na poskytnutie náhrady

za obmedzenie vlastníckeho práva (nie náhrady za zriadené vecné bremeno) priamo s odvolaním
sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Zriadením vecného bremena podľa § 23 ods.
5 zákona č. 182/1993 Z.z. nedošlo k vyrovnaniu vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby -
žalovanými a vlastníkom pozemku - žalobcom. Špeciálny právny predpis citovaným ustanovením ibazamedzuje vysporiadavať právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1 Obč. zákonníka, t.j. odstrániť
stavbu bytového domu na náklady vlastníka stavby, pričom neoprávnená stavba stojaca na pozemku
žalobcu naďalej zasahuje do práva žalobcu pokojne užívať svoj majetok. Teda žalobca sa v tomto

konaní nedomáha finančnej náhrady za zriadené vecné bremeno, ale domáha sa náhrady za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie. Toto pozostáva z primeraného
nájomného za obdobie od 8.9.1999 do 7.9.2011 vrátane, pretože na pozemku v jeho vlastníctve - na
parc. KN C č. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, k. ú. P., stojí bytový dom súp. č.
XXXX vo vlastníctve žalovaných, ktorou stavbou bolo zasiahnuté do jeho práv ako vlastníka pozemku,

ako aj jeho právneho predchodcu. Keďže žaloba bola podaná dňa 7.9.2011, je nesporné, že jeho nárok
premlčaniunepodlieha.VtejtosúvislostipoukázalnaviacerérozhodnutianižšíchsúdovSR,Najvyššieho
súdu SR, ako aj na Nález Ústavného súdu ČR z 11.3.1998, sp. zn. Pl. 41/1997, nevynímajúc čl. 20 ods. 4
Ústavy SR a čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho dodatkový protokol č. 1.

8. Zároveň v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s názorom okresného súdu, že námietka premlčania

vznesená žalovanými nie je v rozpore s dobrými mravmi, ktorý odôvodnil tým, že „tieto tvrdenia žalobcu
v konaní preukázané neboli, ako to vyplynulo z výpovedí žalovaných; títo žalobcovi ani jeho právnej
predchodkyni nebránili v tom, aby si uplatnili svoj nárok včas, základ nároku nespochybňovali, namietali
iba jeho výšku. Preto za žiadnych okolností uplatnenia námietky premlčania žalovanými nie je možné
vyvodiť záver o ich úmysle vznesením takejto námietky premlčania poškodiť žalobcu a nie iba ich úmysel

využiť zákonom danú účinnú ochranu pred tzv. možnosťou uplatňovania subjektívnych práv žalobcu v
rozpore s princípom právnej istoty“. Je pritom nesporné, že žalovaní konajú v rozpore s dobrými mravmi,
keďže užívajú sporný pozemok vo vlastníctve žalobcu ako svoj vlastný minimálne od roku 1992 (viac
ako 20 rokov) a za to žalobcovi neplatia žiadnu náhradu, pričom žalobca je obmedzený vo svojom
vlastníckom práve, keďže nemôže predmet svojho vlastníctva pokojne užívať a brať z neho úžitky.

Uviedol, že súd prvého stupňa sa opätovne žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou, že
sa domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva a za presne vymedzené časové obdobie.

9. Žalovaní v 1. až 6. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 14.1.2014 žiadali potvrdiť rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny.

10. V podaní zo dňa 14.01.2014 uviedli žalovaní, že nárok, ktorý uplatnil žalobca, nech už ho nazýva
akokoľvek, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe,
pričom táto finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorázová, čo akceptoval vo svojich
rozhodnutiachajÚstavnýsúd.Pokiaľajbolžalobcaobmedzenýnasvojichprávach,došlotaknazáklade

aktu zákonodarcu a nemôže ostať tvrdenie, že žalovaní vykonávali svoje právo v rozpore s dobrými
mravmi, či nejakým spôsobom okupovali jeho pozemok. Rovnako nemožno z konania žalovaných
vyvodiť záver, že vykazovalo znaky priameho či nepriameho úmyslu poškodiť druhého účastníka.
Námietka premlčania, ktorú vzniesli v konaní, v žiadnom prípade nemôže byť v rozpore s dobrými
mravmi.

11. Odvolací súd v konaní vedenom pod sp.zn. 13Co/16/2014 - 328 zo dňa 14.10.2014 potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby vo veci samej, pričom po podaní dovolania žalobcu proti
citovanému rozsudku bol tento zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 7CDo/16/2018 zo dňa
21.05.2018 s poukazom na porušenie procesných práv žalobcu, ktoré mu nebolo doručené vyjadrenie

žalovaných zo dňa 14.01.2014.

12. Následne po doručení predmetného podania žalovaných, ktoré mu bolo doručené 27.08.2018
žalobca k uvedenému uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaných o dôvodnosti vznesenej námietky
premlčania s tým, že sa domáha svojho nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckych práv za

časovo vymedzené obdobie dvoch rokov spätne odo dňa podania žaloby. Poukázal na skutočnosť, že
ním uplatnený nárok nie je premlčaný, nakoľko sa nedomáha jednorázovej náhrady za obmedzenie
vlastníckychprávvecnýmzákonnýmbremenom.Poukázal,žeajvdanomprípadesajednáoopakované
plnenie,anieoplneniejednorázovéobdobneakojetovzmysle§4ods.1zákonač.66/2009Z.z.,pričom
poukázal aj na závery zasadnutia občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré sa týkalo

opakujúcej sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom podľa zákona
č. 66/2009 s čím súhlasilo aj obchodnoprávne kolégium Krajského súdu v Prešove. Poukázal aj na to,
že je treba pri posudzovaní charakteru náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom
prioritne aplikovať taký výklad právnych noriem, ktorý bude ústavnokonformný v zmysle zásady ochranyzákladného práva na majetok. Z tohto dôvodu by analogicky malo aj pri posudzovaní nárokov v zmysle
Zákona o vlastníctve bytov byť zachované rovnaké nazeranie na túto problematiku. Poukázal na to, že
ním uplatnený nárok je preto dôvodný a niet žiadneho rozdielu medzi zákonným vecným bremenom

podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a zákonným vecným bremenom podľa zákona č. 182/1993 Z..

13. V priebehu odvolacieho konania žalobca podal vyjadrenie z 21.11.2014, v ktorom opätovne uviedol,
že k pozemku, ktorý je zaťažený zákonným vecným bremenom má právo na náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie, teda nie na jednorazovú náhradu,

pričom poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky. Rovnako podaním z 10.02.2017
žalobca poukázal na právny názor vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky týkajúci sa zákona
č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, kedy Ústavný súd uviedol, že niektoré ustanovenia citovaného
zákona, kde sa používa aj slovné spojenie primeraná jednorazová náhrada nie sú v súlade s článkom 20
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na odôvodnenie citovaného rozhodnutia Ústavného súdu.

14. Medzičasom došlo aj k vydaniu uznesenia Krajského súdu Prešov č.k. 13Co/82/2016 - 543 zo dňa
07.09.2017,ktorýmbolopotvrdenéuzneseniesúduprvejinštancietýkajúcesanáhradytrovkonania,kde
po doručení rozhodnutia Najvyššieho súdu vo veci samej bola zrušená právoplatnosť tohto uznesenia.

15. Odvolací súd opätovne rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, po

tom čo bolo zachované právo strany sporu na oboznámenie sa s vyjadrením protistrany.

16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

19. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

20. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,

pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.21. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd
dopĺňa:

22. Žalobca počas celého konania tvrdil, že podaným návrhom sa domáha náhrady za nútené
(trvajúce) obmedzovanie vlastníckeho práva k pozemku s odvolaním sa na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR,
ako aj čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, vrátane záverov Nálezu Ústavného súdu ČR
zo dňa 11.1.1998, sp. zn. Pl. 41/1997. Súd prvého stupňa aj ustálil, že vlastníkovi pozemku patrí
náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na

každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníka. Nemožno teda jeho vznik
posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Z toho vyplýva, že finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorázová, a teda nemá charakter opakovaného
plnenia (renty). Bolo by totiž nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého
pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len
jeden (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/1/2011). V prípade žalobcu ide o nárok na

primeranú jednorázovú náhradu za vecné bremeno, ktoré podlieha premlčaniu. Žalobca pozemok aj s
vecným bremenom nadobudol v roku 2007. Nárok žalobcu (jeho právnych predchodcov) na primeranú
jednorázovú náhradu za vecné bremeno mohol vzniknúť najneskôr od doby po účinnosti zákona o
vlastníctve bytov č. 182/1993 Z.z., teda od 1.9.1993. To znamená, že túto náhradu si žalobca, resp.
jeho právni predchodcovia mohli uplatniť najneskôr od doby účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., teda od

1.9.1993. Premlčacia doba v danom prípade uplynula dňom 1.9.1996. Ak žaloba bola podaná na súde
7.9.2011, bola uplatnená až po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Ďalej uzavrel, že žalovaní v 1. až 6.
rade majú na užívanie pozemku žalobcu právny dôvod, ktorým je vznik zákonného vecného bremena,
a preto sa nejedná o nárok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom poukázal aj na rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3C/165/2008 zo dňa 22.4.2009. Týmito závermi okresného súdu sa

odvolací súd plne stotožňuje.

23. Základná právna otázka celého sporu spočíva v tom, či uplatnený nárok žalobcu je potrebné
považovať ako nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku za konkrétne
vymedzené obdobie (od 8.9.2009 do 7.9.2011), alebo ako nárok na jednorazovú náhradu za vecné

bremeno, ktorá podlieha premlčaniu tak, ako to uzavrel súd prvého stupňa. V tejto súvislosti žalobca
poukazuje na najnovšie uznesenie Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci zo dňa 20.6.2014 pod č. k.
6 Cdo 230/2013 (č. l. 318 spisu). Krajský súd v Prešove ako súd odvolací sa však s názorom žalobcu
nestotožňuje. Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove iba z dôvodu, že žalobcovi
ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom nedoručením podania protistrane.

24. V konkrétnom prejednávanom prípade, na rozdiel od skutkového stavu zisteného Okresným
súdom Prešov v rozsudku zo dňa 11.10.2011, č. k. 12C/51/2009-215 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove zo dňa 23.8.2012, sp. zn. 5Co/133/2011 (na ktorý poukazuje Najvyšší súd SR vo
vyššie označenom uznesení), sa súd prvého stupňa vysporiadal náležitým spôsobom s otázkou, prečo

nepovažoval za dôvodný nárok žalobcu z titulu náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
za presne vymedzené časové obdobie (rentu), ale jeho nárok vyhodnotil ako právo na zaplatenie
primeranej jednorazovej náhrady za vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa
ktorého, vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká pozemku právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Toto právo vlastníka pozemku, podľa názoru tak

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, podlieha premlčaniu v zmysle Občianskeho zákonníka, a to
v 3-ročnej premlčacej dobe. Inými slovami, ak jednorazová náhrada za vecné bremeno kompenzuje
obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu ako vlastníka pozemku, potom už nie je prípustná ďalšia
kompenzácia z titulu vydania náhrady za trvajúce obmedzovanie vlastníckeho práva k pozemku za
vymedzené časové obdobie. Podľa logiky žalobcu, by mu okrem uplatnenia jednorazovej náhrady, mala

naviac patriť i náhrada za trvajúce obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku, čo je, podľa názoru
odvolacieho súdu, nelogické.

25. Inými slovami vyjadrené, odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že
na predmetnej parcele, na ktorej stojí dom v spoluvlastníctve žalovaných, vzniklo zo zákona vecné

bremeno. Taktiež v zhode so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade má žalobca nárok na
náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva na tejto parcele, avšak ide o jednorázovú náhradu, na
ktorú vznikol nárok už predchádzajúcemu vlastníkovi, a tento nárok prevodom vlastníckeho práva na
žalobcuneprešiel.Išloopohľadávku,ktorúmoholžalobcanadobudnúťlenjejpostúpenímnaneho.Aksatak nestalo, prevodom vlastníckeho práva nezískal pohľadávku na jednorázovú náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva, ktorú mal predchádzajúci vlastník. Odvolací súd tento záver o jednorazovej náhrade
odôvodňuje tým, že z charakteru vecného bremena v danom prípade vyplýva, že toto má charakter

vyvlastnenia, a teda aj náhrada v takomto prípade má byť jednorázová. Taktiež má za to, že ak ide o
časovo neobmedzené vecné bremeno, má sa poskytnúť jednorázová náhrada, a v prípade, že ide o
vecné bremeno časovo obmedzené (časovo obmedzené sú iba vecné bremená, ktorým zodpovedajú
práva viazané na určitú konkrétnu osobu, ktoré zanikajú najneskoršie smrťou oprávneného), v takomto
prípade náhrada za takéto vecné bremeno má zodpovedať opakujúcemu sa plneniu. V danom prípade

všaknejdeovecnébremenočasovoobmedzené,apretoodvolacísúddospelkhoreuvedenémuzáveru.

26. V danom prípade odvolací súd poukazuje na konštantnú rozhodovaciu činnosť súdov, pri
vysporiadaní vzťahov, ktoré tu vznikli za obdobie predchádzajúceho režimu. Zákon č. 182/1993 Z.z.
upravil situácie, kedy bol postavený bytový dom na cudzom pozemku tak, že vzniklo k tomuto pozemku
právo zodpovedajúce vecnému bremenu. V danom prípade nie je spornou skutočnosťou, že toto

vecné bremeno vzniklo zo zákona, teda spôsobom, s ktorým počíta Občiansky zákonník v ustanovení
§151 o ods. 1. Je teda nepochybné, že jedná sa o zákonné vecné bremeno, ktoré má verejnoprávnu
povahu. Jeho podstata spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva alebo
tiež o vymedzenie obsahu vlastníckeho práva verejnoprávnym predpisom. V danom prípade niet dôvod
ustupovať od všeobecného záveru, že v takomto prípade vzniká nárok na primeranú jednorazovú

náhradu za uplatnenie zákonného vecného bremena, pričom v tejto súvislosti nemožno súhlasiť s
tvrdením odvolateľa, že sa jedná o nárok na opakujúcu sa náhradu. Odvolací súd sa nestotožnil s týmto
odvolacím dôvodom, nakoľko treba vychádzať z pomerov, ktoré upravuje predmetný Zákon č. 182/1993
Z.z., ktorý v § 23 ods. 5 upravil vzťahy, ktoré však nie sú dočasné. Jedná sa o úpravu trvalú do budúcna
vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytového domu, čo je napríklad rozdiel oproti vecnému

bremenu, ktoré vzniká v súvislosti s pozemnými komunikáciami zastavanými na cudzom pozemku (§
4 a § 2 Zákona č. 66/2009 Z.z.), kedy zákonodarca stanovil, že toto obmedzenie vo forme vecného
bremena trvá do času vykonania pozemkových úprav, respektíve poskytnutia náhradného pozemku.
Práve táto skutočnosť je rozhodujúca pri posúdení nároku na náhradu vecného bremena v zmysle
Zákona o vlastníctve bytov, kedy zákon nehovorí o následnom poskytnutí náhradného pozemku, a preto

je tento rozdiel nutné posúdiť tak, že táto náhrada je j ednorazová.
27. Zákon o vlastníctve bytov zriadením vecného bremena trvalo nútene obmedzil vlastnícke právo
k pozemku, čo je typickým príkladom núteného zriadenia vecného bremena, ktorá trvá do budúcna
bez časového obmedzenia, čo jednoznačne odôvodňuje záver, že náhrada za takéto zriadenie je
jednorazovou náhradou.

28. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že samotný nárok, ktorý uplatnil žalobca
nie je dôvodný, preto nie sú právne udržateľné ani jeho odvolacie dôvody, podľa ktorých došlo k
obmedzeniu jeho vlastníckeho práva bez náhrady a tým boli porušené články Ústavy, Dohovoru ako
aj Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o vlastníctve bytov a
nebytovýchpriestorov,ktorýzákonnouformouzriadilvecnébremená,bolprávnympredpisom,ktorýriešil

vzniknutú situáciu a samotný žalobca v zmysle tohto zákona uplatňoval aj v predošlom konaní nároky z
vecného bremena, ktoré mu neboli priznané v dôsledku premlčania. Preto nemôže obstáť jeho tvrdenie,
že mu zákon obmedzil jeho vlastnícke právo bez náhrady. Táto skutočnosť nie je pravdivá a je vyvrátená
z obsahu dôkazov, kedy pokiaľ by sa bol žalobca v primeranom čase domáhal svojich nárokov, mohol
byť úspešný, a to, že právo sa oslabilo tak, že súd ho nemohol priznať, neznamená, že má možnosť

sa domôcť rovnakej náhrady na základe všeobecných formulácií o obmedzení jeho vlastníckeho práva.
Tieto skutočnosti neboli z obsahu spisu preukázané.
29. Podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť
jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné

zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony,
ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

30. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k obmedzeniu vlastníckeho

práva bez náhrady, tak ako to správne poukázal súd prvej inštancie s tým, že toto právo patrí
vlastníkovi zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena. Tento záver teda aplikácia princípu
proporcionality nie je v rozpore ani s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu v
súvislosti s rozhodnutiami, ktoré sa týkajú aplikácie článku 1 dodatkového protokolu 1 upravujúcehoochranu vlastníctva. Európsky súd pre ľudské práva vychádza z toho, že v takýchto prípadoch musia
byť brané do úvahy princípy kedy možno zasiahnuť do vlastníckych práv, ktorými sú princíp zákonnosti,
princíp dosiahnutia legitímneho cieľa vo verejnom záujme a princíp proporcionality. Princíp zákonnosti

vyžaduje, aby každý zásah do vlastníckeho práva na základe vnútroštátneho práva bol vykonaný v
súlade so zákonom, čo bolo splnené v tomto prípade prijatím Zákona č. 182/1993 Z.z.. Zároveň podľa
názoru odvolacieho súdu bol splnený aj princíp dosiahnutia legitímneho cieľu, to znamená, že podľa
článku 1 protokolu 1 je zásah do vlastníckeho práva odôvodnený vtedy, ak je zásah do súkromného
vlastníctvavoverejnomzáujmeavsúladesovšeobecnýmzáujmom.Zároveňtomusísledovaťlegitímny

cieľ (porovnaj prípad BEYELER proti Taliansku článok 111, sťažnosť č. 33202/1996). V tejto súvislosti
Štrasburský súd zdôraznil, že členské štáty majú širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či
tento cieľ je legitímny. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že po zmene spoločenských vzťahov
po roku 1989 nepochybne bolo vo všeobecnom záujme upraviť vzťahy vzniknuté medzi vlastníkmi bytov
bytových domov, ktoré boli postavené na pozemku, ktorý vlastnícky nepatril vlastníkovi bytových domov
vzhľadom na skutočnosť, že v predošlom zriadení nebola venovaná náležitá pozornosť otázke ochrany

vlastníka nehnuteľnosti. Vzhľadom na to, že takéto situácie však boli početnými, je nepochybné, že
Slovensko respektíve Československá republika využila svoje oprávnenie ohľadom širokej miery úvahy
o tom, kedy je dôvodné dosiahnuť legitímny cieľ aj takým spôsobom, že je zasiahnuté do vlastníckeho
práva, tak ako to vyplýva z citovaného rozhodnutia. Zároveň v tomto teste, ktorému odvolací súd podrobil
tento vzťah, dospel odvolací súd k tomu, že aj princíp proporcionality bol zachovaný, ktorý je zachovaný

ak záujmy jednotlivca, ktoré sú dotknuté opatrením štátu nevnucujú rozsiahle a neproporcionálne
bremeno na jednotlivca (porovnaj prípad Valkov proti Bulharsku, sťažnosť č. 2033/2004 a súvisiace).
Z týchto tvrdení možno dospieť k záveru, že zásah do vlastníckeho práva citovaným zákonom bol
odôvodnený nie neprimeraný a bol za náhradu, pričom to, že právo žalobcu sa v súvislosti s premlčaním
oslabilo natoľko, že nemožno ho súdne priznať, nemôže byť odôvodnením priznania takéhoto nároku

na základe všeobecných tvrdení žalobcu o obmedzení jeho vlastníckeho práva.
31. Z týchto dôvodov sa ani vo svetle námietok, ktoré sa týkajú porušenia článku 1 § 1 dodatkového
protokolu, ktorý má vlastne vyjadrenia aj v citovaných článkoch Ústavy či Listiny základných práv a
slobôd nezdajú neprimerané a preto považoval odvolací súd za dôvodné napadnutý rozsudok potvrdiť
v celom rozsahu. Tento záver vyplýva aj zo samotného odseku 2 Protokolu 1 článok 1, ktorý uvádza,

že štátu patrí právo prijať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom.

32. Pokiaľ sa týka namietaných rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, tieto sa týkajú inej
právnej normy, a preto tieto závery nemôžu byť použiteľné v konaní o nároku žalobcu.

33. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec

zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

34. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie po rozhodnutí vo veci samej v zmysle vtedy platnej
úpravy v zmysle Občianskeho súdneho poriadku rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania. Ako
vyplýva z bodu 14 odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 7Cdo/16/2018
- 553 zo dňa 21.05.2018 v novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách pôvodného konania ako aj

dovolacieho konania.

35. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP odvolací súd zrušil uznesenie Okresného súdu
Prešov č.k. 8C/209/2011- 379 zo dňa 01.04.2015 a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštanciena nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v
zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku.

36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).